Vanoise – deň 13
25.7. Utorok
31,23 km – 1633 m hore – 1960 m dole
O štvrť na dve sa zobudím na časté osvetlenie oblohy bleskami. Ešte neprší, idem teda zvešať oblečenie. Do 10 minút začne pršať. Podľa hromov je búrka ešte 6 km ďaleko. Blýska sa každých pár sekúnd. Búrka sa približuje. Poriadne leje a fučí. Keďže má stan trochu priehľadné steny, vidím každý záblesk. Prikryjem si hlavu spacákom, ale aj tak nespím. Nepamätám si, že by som niekedy takúto búrku zažila, nieto ešte vonku. Jozef si to samozrejme pamätá iba trochu, že on spal. Asi tak o pol tretej to prejde. Tak teda na chvíľu zaspávam, ale potom príde ďalšia, síce už slabšia, ale stále má budí. O pol 6 prestane pršať. Na 6 sme mali budík. Ten vypíname. Nemá zmysel vstávať, keď ja som takto nevyspaná a všetky veci máme mokré. O 8 vstávam, vôbec sa mi dnes nechce niekam ísť. Keď si dám párky a kávu, tak už je to trochu lepšie. Veľmi pomaly balíme. Treba očistiť veci, ktoré boli v predsieni a sú od hliny a trávy, čo tak pršalo. Plus máme ešte mokré oprané oblečenie a aj stan. Kým sa veci sušia, ešte píšem blog. Vyrážame teda až o pol 11 a batohy máme ovešané oblečením.
Dnes nie je tak teplo a fúka celkom studený vietor. Najprv ideme 2 km po rovine. Šmotím sa (ako to Jozef nazýva), ale fakt sa mi strašne nechce. Potom začína stúpanie. Prezliekam sa do ešte vlhkých vecí, lebo na mne uschnú najrýchlejšie a nechcem si prepotiť moje mestské tričko. Čaká nás také prudšie stúpanie vyše 400 výškových na 2,2 km. Potom už sme na hranici parku Vanoise a trasa sa pekne vlní po vrstevnici.
Na okolitých vrcholoch je vidno čerstvo napadnutý sneh. Vietor je silný a studený, že si Jozef dá dokonca bufku na uši.
Po dvoch hodinách zastavujeme v závetrí, ja nahrám blog a Jozef si nejaké pracovné veci vybavuje. Pri tom zjeme celú orieškovú milku, len sa po nej zaprášilo. Ešteže sme kúpili dvojbalenie. Dnes sme pôvodne mali v pláne 40 km, ale kvôli neskorému začiatku sme to zmenili na 30 km.
O 15 si dávame obed. Bagetu s paštétou a cibuľou. Zjem to aj ja. Nasleduje ďalšie stúpanie. Z obedu mám dosť energie, tak idem svižne. K tomu je tam veľa lesných mravcov a tie ja naozaj nemám rada. Keď výjdeme hore, otvoria sa nám parádne výhľady na ľadovce.
Je tu naozaj dosť zima, ale nechce sa nám obliekať. Tak ideme radšej rýchlo ešte 5km na chatu Auberge de Bellecombe. O pol 6 sme tam a je tam koťatko.
Chata vyzerá ako nejaká chalupa zo skanzenu a na piecke nám urobili kávu v moka konvičke. Pred chatou si obliekame dlhé nohavice, rukavice a aj nepremokavú bundu. Už na nás pár kvapiek spadlo. Chceli sme ísť ešte pozrieť ku jazeru Lac Blanc, čo je dvojkilometrová zachádzka, ale práve tam prší.
Rozhodneme sa ísť rovno dole dúfajúc, že aspoň o chvíľu dlhšie ostaneme v suchu, a ono nám skoro celú cestu ešte slnko svietilo.
Zostupujeme skoro 1000 výškových metrov, ale ide to svižne. Najprv ešte cez národný park s výhľadmi na ľadovce a potom cez borovicový les s takými vápencovými útvarmi.
Celkom dosť mi to pripomína Choč. Nájdeme už nejaké miesta na spanie, ale radšej si to schádzame úplne dole, nech zajtra môžeme rovno stúpať. Zakempili sme vedľa paintballového ihriska a potoka. Staviame stan, dávame rýchlu očistu v potoku a na večeru máme opäť zemiakovú kašu. Trošku prší, ale nie je to búrka našťastie. Plánujeme nasledujúce dni. Už nám zostávajú iba 4 dni chodenia.
