Rota Vicentina – deň 5
Arrifana – pred Vila do Bispo
Utorok, 26.12.2023
32,01 km – celkovo 155,12 km
V noci mi bolo dosť teplo a nespala som moc dobre. Po 3 nociach v stane to bol nezvyk v posteli. Pobalíme sa a o 8 štartujeme.
Po troch kilometroch raňajkujeme na výhľade a fotíme reprezentatívnu spoločnú fotku, keď už sme sa včera osprchovali.
Ďalších 10 km je dosť nudných. Ide sa po vnútrozemí, bez výhľadov a ide to pomalšie ako by sme chceli. Potom už sme opäť na útesoch, ale ideme cez takú spustošenú krajinu. Museli tu byť požiare minulý rok.
Pokračujeme po pláži Brodeira. Pláž je sranda.
Behajú tam také vtipné vtáčiky, ktoré musia veľmi rýchlo kmitať nožičkami, aby ušli pred vlnou. Raz aj my musíme utekať, keď sa vlna zjaví znenazdajky.
Do mesta je to už iba kilometer, ale zato výživný. Hladní sa brodiť pieskom veru nie je pre nás. V Carrapateria je otvorený jeden podnik. Obsadzujeme jeden z posledných stolov. Ja si dám London Burger a Jozef ‘Micro bar’ burger. Majú tam ozaj veľa ľudí, tak to trvá celkom dlho, ale inak to chutí super a je to poriadna porcia.
Pred odchodom dáme ešte kávu a potom musíme poriadne pridať. Chceli by sme sa, čo najbližšie dostať k mestu Vila do Bispo. Cestou k oceánu ideme okolo veľa agáve, ktoré majú veľké pichľavé listy a keď vykvitnú, zomrú.
Schádzame k Praia do Amado, kde je veľa ľudí, lebo je tu aj parkovisko a bar. Chceli sme tu dobrať vodu, ale wc je zatvorené, tak pokračujeme ďalej. Buď niečo ešte cestou nájdeme alebo to potiahneme až do mesta. Len ono to zrazu začalo byť celkom náročné na stúpanie. Je to samé hore na kopec, dole na pláž.
Pri jednom opustenom dome naberáme vodu z točky vonku, tak už sa nemusíme ponáhľať a potiahneme pokiaľ vydá do západu slnka.
Koniec už je pohodový, po ceste. Obzeráme sa po vhodnom mieste na stan. Aj sme našli, ale je to všetko veľmi na očiach. Ešte teda pokračujeme ďalej ku jednej odbočke do lesa, ktorú vidíme na mape. Na jej konci nachádzame perfektné miesto pod stromom, na ihličí a také pekne schované. Jozef stavia a ja píšem.
Už aj ležíme, keď tu zrazu ide ku nám auto. Ja som v strese, že nás niekto prišiel vyhodiť, ale boli to len nejakí ľudia s dodávkou, ktorí tiež hľadali miesto, kde by sa mohli trochu schovať. Parkujú opodiaľ a nahlas púšťajú nejaké techno. Obaja nad tým krútime hlavami. Našťastie ho po pár minútach vypnú. Jozef potom varí ešte plný ešus cestovín s tuniakom, ale nejako to do mňa nejde. Stále som plná z toho obeda. Nakoniec to do seba natisnem, lebo viem, že by som ráno bola hladná. Potom uverejním blog a čítam si o usadlosti Vale da Telha, okolo ktorej smešli. Jozef už spí, aj ja zadriemem, ale potom si ideme ešte umyť zuby a až potom spať.
