Štvrtok 9.1.2025
Da Lat – Buon Ma Thuot
Spíme veľmi dlho, pridávala som večer blog a Jozef ma necháva dospať. Na to, že to je taký zajačník, tak to má dobrú zvukovú izoláciu a riadne dobre sa mi tu spalo. Pred sebou máme dlhú cestu, 200 km, do provincie Dak Lak. Už je skoro 11 hodín, tak na okraji mesta zastavujeme na bun cha.
Pokračujeme po kľukatej ceste cez kopce. Je krásny slnečný deň a oproti nám ide veľa autobusov akokeby smerovali na nejakú akciu. Majú aj nalepený papier na prednej strane, ale nevieme ho preložiť. Občas zastavujeme na výhľade, pri káve alebo pri poli s kvietkami. Asi po hodine si ideme dať kávu, ale stroj majú až v tretej. Ešteže sme prišli až sem, je tu úplne krásna mačka, tak si sadám hneď vedľa nej. Toto teda nebude rýchla zastávka na kávu. Škoda, že ich tu majú väčšinou v klietkach. Moc sa tomu nedivím, lebo niekto by im ju asi niekto uchmatol. Keď sa dostatočne pomojkám, tak ideme ďalej.
Zastavujeme pri Elephant fall a obrosvkom budhovi. Dole ku vodopádom je chodník uzavretý a asi preto tu ani nie sú ľudia. Hneď vedľa je však obrovská socha budhu odkiaľ sú celkom pekné výhľady naň a dá sa aj takým vedľajších chodníkom prejsť bližie, čo väčšina návštevníkov nerobí, lebo by museli vyvinúť fyzickú aktivitu. Prejdeme si celkom veľký komplex sôch a chrámov. Narazíme tu na najvzvláštnejšie sochy tohoto výletu.
Z mesta Nam Ban volíme bočnú cestu. Nevieme v akom je stave, ale je trochu kratšia a predpokladáme, že aj menej frekventovaná. Prejdeme asi 500m a zisťujeme, že máme mäkké koleso. Zosadnem a analyzujeme problém. Pristaví sa pri nás jeden Vietnamec a volá nás ku sebe domov. Požičia nám pumpu a koleso dofúkame, tak hádam nám to vydrží aspoň chvíľu. Poďakujeme sa a ideme ďalej. Prekvapivo, koleso je po pár kilometroch stále v pohode, takže nevieme prečo vyfučalo. Prechádzame cez kávovú oblasť.
V záhrade každého domu sušia kávové plody, pri čerpacej stanici sušia kávove plody, na každej rovnej ploche sušia kávove plody. Všade inde káva rastie. Vidno ako celá oblasť prosperuje z kávy. Všetky domy sú tu murované, čím väčšie množstvo kávy pred domom, tým väčší a honosnejší.
Keď sa opäť napojíme na hlavnú cestu, už smerom na Buon Ma Thuot, objavujú sa aj iné plodiny ako káva. Pri jednom dome sú vysadené parádne dragonfruity. Najprv si fotíme iba tak spoza plota, ale jeden pán ide okolo a povie nám, že sa môžeme ísť aj dnu pozrieť. Pre istotu ešte volám či tam niekto nie je. Príde asi 10 ročný chlapec, tak sa pýtam či si to tam môžeme pofotiť. Takéto pekné dragonfruity sme tu ešte nevideli. A k tomu sú v r ôznych vegetačných stupňoch, je to úplne fascinujúce. Keby tam bol nejaký dospelý človek, tak si od nich aj nejaký kúpime, ale nikde nikto. Prejdeme pár stoviek metrov, a tam sa koná svadba, tak už vieme, kde sú všetci.
Zastavíme sa na cukrovú trstinu oproti škole. Školáci tam upravujú záhony. Nejaké puberťačky aj prídu a niečo nám hovoria po anglicky, ale v polke vety vybuchnú do smiechu. Vedľa nás mládež fajčí tie bambusové fajky. Sedíme tam celkom dlho, lebo pridávam príspevok an facebook.
Máme pred sebou ešte dosť veľký kus cesty, málo času a rozbitú cestu. Aj tak ale každú chvíľu stojíme a niečo fotíme. Buď výhľad, korenie, kuriatka v káve alebo zavesené husy na motorke.
Za mestečkom Krong No nás zastavia policajti, že sme išli rýchlo. Nie sme si toho vedomí, naozaj je to tu rozbité a Jozef sa snaží chodiť podľa predpisov. Nerobíme unáhlené závery a hlavne sa tvárime nechápavo a odmietame, že by sme išli rýchlo. Oni tvrdia, že majú fotku, o čom pochybujeme. Myslíme si, že nás zastavili, lebo sme turisti a chcú nejaké peniaze. Vypýtajú si vodičský, trošku tŕpneme. Máme medzinárodný, ale nie plnohodnotný na motorku. Hovoria niečo o písmenkách, ktoré označujú typ vodičáku. Jaj, no to sme asi v keli. Vravia nám, že máme chvíľu počkať. Tak teda čakáme a za pár minút príde späť a ospravedlní sa nám, že to sme neboli my a že môžeme ísť ďalej. To je tá najzvláštnejšia vec, čo sa nám stala.
Pokračujeme ďalej, dosť pomaly, po stretnutí s policajtami. Cesta sa vynie po úpätí hôr a postupne klesá. Prechádzame krásnou oblasťou, všade zelené kopce naokolo, v dolinách čerstvo zasiata ryža a farby zapadajúceho slnka. Už sa začína stmievať, tak si musíme trochu švihnúť.
Obaja sme hladní, lebo sme mali iba neskoré raňajky a na obed nebol čas. Do mesta prídeme asi hodinu po zotmení. Posledných pár kilometrov sme išli v hustej mestskej premávke, čo nie je vôbec príjemné, nieto ešte po tme. Zajednala som celkom pekný hotel cez booking, tak sme aspoň nemuseli hľadať.
Jozef našiel reštauráciu, kde čapujú pivo, na internete. Tak teda ideme k nej, 20 minút, hladná som, že už ani nevidím. Objednáme si rolky, ryžu, nejaké bravčové a šalát z cuketových listov, a k tomu džbán piva. Trošku sme to predimenzovali a nevládzeme to dojesť. Jozef is objedná ďalšie pivo a ukazuje, že chce už iba jeden pohár. Čašníčka to ale nepochopila a doniesla opäť dvojlitrový džbán. Skamošíme sa s Vietnamcami pri vedľajšom stole. Jozef si vypýta cigaretu a nalieva im pivo od nás. Trochu sa s nami rozprávajú cez prekladač. Dávajú nám jesť nejaké rolky, vravia, že sú tie najlepšie, ale vôbec nie sú dobré. Nevieme identifikovať, čo to je za jedlo. Jeden z nich mi zabalí tofu do nejakého listu, namočí do omáčky a kŕmi má tým, potom kŕmi aj Jozefa.
Sme strašne najedení a oni nám objednajú ďalšie jedlo, cuketu s vajíčkami v nejakej omáčke a opäť nás ujo kŕmi, aby sme to konzumovali správne. Chutí to dobre a pritom je to také jednoduché jedlo. Celkom nám je ľúto, že už nevládzeme jesť.
Musia už ísť, tak ich ešte odfotím s Jozefom. Potom nasadnú na malý ružový elektrický skúter, ktorý som za oknom obdivovala od kedy sme prišli. Idem si ich odfotiť aj na tom skútri, riadne sa na na tom smejeme.
Pri stole po nich ostala hotová spúšť. Nie je to nič nezvyčajné, takto to tu funguje. Všetok odpad sa hádže pod stôl a keď odídu, tak to čašník uprace.
V podniku sme ostali už iba my a jeden ďalší stôl. Jozef rozmýšľa, že tam nechá nedopité pivo. Máme po dnešku naozaj dosť. Čaká nás ešte 20 minútová prechádzka na hotel. Aspoň nám stihne trochu vytráviť.
0 Comments