10.12. – 11.12.2024

Budapešť – Kanton – Cam Ranh – Hanoj

Vietnam je krajina, o ktorej som od Jozefa počula už asi miliónkrát. Ak by sa tam mohol presťahovať, tak to už urobí. A teda, keď mi už o tom toľko rozpráva, tak že ma tam zoberie. Letenky sme kúpili na 5 týždňov, lebo boli lacné a aj tak nás život vo Vietname výjde lacnejšie ako na Slovensku. Máme to tak na tesno, lebo sme sa na poslednú chvíľu rozhodli, že pôjdeme aj do Paraguaja, takže sme boli doma asi 10 dní. Keď som vyslovila možnosť, že by sme do Vietnamu nešli, Jozef skoro dostal infarkt. Naozaj sa tam teší. Nemáme to skoro vôbec naplánované. Máme iba nejaké body v mape, ktorú som si týždeň pred odchodom začala pozerať, aby som aspoň vedela, kde sú aké mestá.

Pred odchodom sa cítim veľmi neutrálne, balím deň predtým, trvá mi to asi hodinu, a nemám žiadne očakávania.

Posledné dni sme chodili po návštevách, po pive a lúčili sa. Letíme z Budapešti v utorok o 11:55. Teoreticky by sme to stihli vlakom, ale ak by sa niečo pokazilo, tak by sme zmeškali lietadlo. Našťastie, švagor Milan ide do práce až poobede, tak nás odvezie. Z Partizánskeho vyrážame 5:30 a púšťame podcast o minimalizme pri cestovaní. Cesta ubieha celkom rýchlo. V Maďarsku musím navigovať, aby sme nešli po platenej diaľnici. Raz tam aj vybehneme, ale iba na kúsok, tak hádam tam kamera ešte nebola. O 9:15 sme na letisku. Urobíme si check-in pri prepážke. Pýtame si miesta vedľa seba, tak nám ich dajú. Potom ideme na security check, to prejdeme rýchlo a ešte pasová kontrola. Jozef si kúpi Plzeň a ide ešte niečo do práce robiť, keď má čas. Rýchlo nám to zbehne a už nastupujeme do lietadla spoločnosti China Southern Airlines. Som dosť unavená, tak hneď zaspím asi na 1,5 hodiny a potom nám už dávajú jedlo, kuracie mäso s ryžou a zeleninou, nejaký šalát, ovocie a koláčik. K tomu si dáme pivo a pustím si film The help, jeden z mojich najobľúbenejších. Prekvapivo potom púšťam filmy, ktoré som nevidela Hidden figures a Little miss sunshine, som spokojná s výberom, odporúčam. Zase nám dávajú jesť, ale pivo už nemajú. Dala som si opäť kura, ale nebolo moc dobré, Jozef mal rybu, tá bola lepšia. Náš spolusediaci ešte podaroval Jozefovi šalát, asi vyzeral, že by ešte niečo spapal. Už sa mi chce aj celkom spať, tak sa snažím nejako uložiť. Do pozadia si pustím Harryho Pottera po španielsky. Trochu aj zadriemem, ale potom už začíname klesať. Pristaneme v Guangzou o 5 ráno miestneho času (7 hodinový posun). Je to obrovské letisko, iba kým sa s lietadlom presunieme to trvá 15 minút a potom ďalších 10 minút v autobuse, kde bol strašný smrad. Ideme na tranzit a prejdeme opäť cez pasovú kontrolu a security check. Sú dosť pedantní a ľudia nemajú nachystané veci, tak tam prehrabujú celé batožiny.  Času moc nemáme, tak si iba nájdeme gate a spapáme všetky kaiserky z domu. Potom ideme na letisko brutálne vyklímovaným autobusom. V lietadle hneď zaspím a zobudia ma až na jedlo. Ani moc nie som hladná, ale aj tak si dám kuracie slíže. Na letisko musíme prejsť imigračným, víza sme robili online. Zamieňame si nejaké peniaze v jednej z piatich zmenárni, ktoré sú vedľa seba. Je to vtipné ako nás do každej volajú a pritom majú všetci ten istý kurz. V Cam Ranh je príjemne teplo, ale poriadne prší, takže zavrhujeme náš plán ísť sa prejsť na pláž. Namiesto toho sa rozkladáme na vypolstrovaných lavičkách a ideme spať. Dve hodiny si pospíme a ideme sa poobzerať po okolitých podnikoch. Jozef si dá bagetu, banh my, a ja nejakú ľadovú kávu. Ešte raz cez security a máme pred sebou posledný dvojhodinový let s nízkonákladovou spoločnosťou Bamboo Airways. Opäť ho celý prespím. V Hanoi nás na letisku zastavujú taxikári, ale my vieme, že ideme autobusom. Asi sme jeden práve zmeškali lebo čakáme vyše pol hodiny. Nakoniec príde, platíme 45000 dongov na osobu a za pol hodiny vystupujeme v centre. Máme celkom blízko ubytovanie, tak si ideme hneď zložiť veci. Recenzie boli rôznorodé, tak nevieme, čo čakať. Názov je Hidden gem, a teda je naozaj schované, ale podľa čísla to nájdeme. Je to vlastne izba u takej pani, tak jej ukážem rezerváciu a zaplatím. Iba zložíme veci a ideme do mesta. Jozef má vyhliadnutú nejakú reštauráciu na bun cha. Je tam celkom plno, tak si ideme sadnúť hore na poschodie. Dávame si napoly kombo bun cha a jarné rolky, k tomu dostaneme kopcovaný tanier šalátu. Bolo to celkom dobré, len sme čakali trochu viac korenia. Potom sa ideme poprechádzať po večernom Hanoii. Miestni tam skupinovo cvičia alebo tancujú. Jozef chce ísť ešte niekde na pivo, tak nájde miestny podnik, kde nám načapujú 2 litre piva do džbánu. Usadíme sa rovno pri stánku na bagety, na pidi stoličky. Jozef je veľmi šťastný. Jednu bagetu si ešte dáme na polovicu a osloví nás Cherry, sprievodkyňa po reštauráciách, že jej máme napísať keby niečo potrebujeme. Ide na nás poriadny útlm, ale ešte sa chceme pozrieť na „beer street“. Jozef tam pred 8 rokmi sedel na pive, s miestnymi, na malých plastových stoličkách. Teraz to je bar na bare a z každého sa ozýva iná hlasná hudba. Nedá sa tam hýbať. Je to tu dosť zlé, presne takýmto miestam sa snažíme vyhýbať. Uf, prederieme sa na koniec a ideme sa radšej vyspať.


0 Comments

Pridaj komentár

Avatar placeholder

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Stupky