Vietnam – deň 14
Streda, 25.12.2024
Moc Chau – Phu Yen
V tej zime sme sa naozaj dobre vyspali. Vstávame už typicky, kvôli mne, dosť neskoro.
Zbalíme veci, prefiltrujeme vodu, ktorú tam aj tak zabudnem, a vyrazíme. Ideme sa najesť do hneď prvej reštaurácie. Dávame si hovädziu polievku pho bo a pozorujeme koťatka.
Potom smerujeme na čajovú plantáž. Jozef je nimi posadnutý. Keby sme tu boli iba na čajovej plantáži, tak on by bol šťastný. Ubytovanie sme mali pri takej, ktorá sa seká, nezbiera, takže teraz nebola taká pekná zelená, ale zazimovaná. Tak sme sa vybrali pohľadať, čo sa ručne zbierajú. A tie sú krásne zelené. Pochodíme si po plantáži a pofotíme sa.
Ideme sa pozrieť aj na vyhliadku a je úplne teplo. Dávam dole páperku a druhú vrstvu nohavíc. Plantáž lemujú stánky s čajom. U jednej pani si dáme oolong čaj a aj si tam dva kúpime. Pokračujeme na ďalšiu plantáž a vozíme sa cez zapadnuté dedinky.
Dorazili sme tam a bol tam nejaký hotel a za ním plantáž, ale nikde nikto, tak sme to otočili a pokračujeme v ceste. Všade sú sady ovocných stromov, marhule, slivky, hurmikaky. Ideme úzkymi, strmými cestičkami cez kadejaké dedinky, kde už vídať veľa menšín. Buď majú šatky alebo kroje. Zastavujeme v zapadnutom obchode. Kupujeme vodu, nejaké papanie a banány.
Pani je oblečená v pyžame, čo nie je nič nezvyčajne, a má dosť zvláštne vyčesané vlasy dohora. Na nákup zastavuje aj pani, ktorá má prilbu vytvarovanú, tak aby jej tam ten drdol sadol. Asi je tento účes typický pre nejakú menšinu.
Odbočíme na cestičku ku plantáži, ktorú nemáme označenú a iba sa tam trochu povozíme.
Späť do Moc Chau sa nám už vracať nechce, tak to ideme risknúť po ceste nižšej triedy. Na naše prekvapenie je úplne v pohode. Zídeme do takej pekne vystavanej dediny a hľadáme niečo na jedenie, len všetko je zatvorené. Dáme si teda banány a pokračujeme ďalej.
Celý deň hľadám pekný pomelo strom, aby sme sa pod ním mohli odfotiť na vianočnú fotku. Človek by nečakal, že také tenké konáriky udržia také veľké ovocie. Jeden nájdem, konečne, je v kopci, tak sa ku nemu musíme vyšplhať. Jozef pripevní foťák na ďalší strom a nastaví samospúšť. Urobíme si pár fotiek a ideme dole.
Nejaké tety nás videli, že sa tam fotíme a volajú nás na pomelo, tak ideme. Dajú nám malé stolčeky a po tri mesiačiky pomela.
Sú tam 4 rozprávajú sa a smejú sa. Sedíme vo dverách dreveného domu. Okolo idú ďalšie, ženy, tak aj tie zavolajú. Jedna teta sa po ďalšie pomelo vyšplhá na strom.
Komunikujeme iba posunkami, povieme im meno, krajinu a že sme zobratí. Dáme si ešte ďalší druh pomela a potom ideme.
Smejú sa na Jozefovi aký je vysoký, lebo sa tam skoro zachytil o drôt, čo bol tak nízko. Napojíme sa na hlavnú cestu a ideme sa najesť. Dávame si slíže s hovädzím a zeleninou. Cesta je lemovaná banánmi a poliami.
Schádzame ku priehrade Song Da. Pobiehajú tu sliepky, psy a mačky, je tu pár stánkov a niekoľko ľudí čaká na trajekt. Asi za 10 minút príde.
Platím 5000 dongov. Je to vlastne iba malá hrdzavá loďka, ktorá na boku ťahá plošinu a keď príde na jednu stranu, tak sa odpojí, otočí sa a zasa pripevní.
Priehrada je obrovská, my ideme iba cez malý kúsok a potom na motorke pokračujeme po jej pobreží. Deti akurát končia v školách, tak to sa potom vždy zhustí premávka, či už na bicykloch alebo na motorkách. Prechádzame cez dediny a už sa obzeráme po ubytovaní.
Zakončíme to v meste Phu Yen. Na internete moc ubytovania nie je, tak sa ideme spýtať do takého veľkého hotela. Akurát sa tam na cenu pýta aj jedna francúzska, čo je na cyklovýlete. Za noc je to 300 tisíc, tak ideme ešte ďalej. Ostávame nakoniec v poriadne gýčovom hoteli za 250 tisíc, prichádzajú aj francúzi, asi sa im tiež 300 tisíc zdalo veľa. Zložíme sa, osprchujeme a ideme sa najesť. Celkom dlho kráčame, kým nájdeme niečo, čo sa nám páči. U takej pani si povyberáme, čo nám má naložiť. Je toho poriadne veľa, Jozef po mne dojedá. Ešte sa cestou späť zastavíme na pivo, opäť ku mačičkám. Už moc ľudí na ulici nie je, ale stretneme skupinu chlapcov, ktorí si s Jozefom všetci podávajú ruku, je to riadne vtipné. Blog nepridávam, idem radšej spať.
