GR 221 – deň 4

Deià – Refugio Tossals Verds

Štvrtok, 29.2.2024

30,5 km – celkovo 107,9 km

Ajeje, je 4. deň, ktorý je pre mňa na turistike vždy kritický. Jozef ma budí o pol 7, že on už je vyspatý. Ja teda nie som, úplne hrozná noc to bola, ale vstávam. Po tme sa prezliekam a balím veci. Dokončujem balenie na chodbe, Jozef vonku varí kávu a wifonku. Fakt dosť ma bolia stupky. Pri každom kroku pália zospodu a ešte sa mi urobili odtlaky po bokoch prstov z tých vlhkých topánok. Ešteže je vonku konečne pekne. Najeme sa, vypijeme kávu a aj slnko už vychádza. Pred 8 začíname šlapať hore Deíou.

Úplne dostávam kŕče do lýtok. Snažím sa to nejako rozchodiť. Dávam si magnézium a dúfam, že to pomôže. Do Solléru je cesta 10 km a vedie cez veľa olivových hájov.

Vôbec sa mi nejde dobre a sama seba presviedčam, aby som išla ďalej a myslela pozitívne, veď je pekný deň a ideme do hôr. Moc mi to nejde a k tomu začínam byť hladná, ale stretneme takého huňatého somárika a aj koťatko, to mi trochu zdvihne náladu.

Zchádzanie do Solléru je nekonečné, otvárajú sa nám výhľady na okolité kopce. Hore sú stále mračná. V meste veľa ľudí páli ohne, tak je celé v takom opare a je tam zlý vzduch.

Nejako to na mňa dolieha a vôbec sa mi nechce. Som unavená, hladná, motivácia nikde. Jozef mi kúpi sladkú buchtu v pekárni a dožaduje sa rozhodnutia, čo ďalej. Keď ale ja sa ani rozhodnúť neviem. Ideme teda do kaviarne, že tam sa rozhodneme. Rozmýšľame nad všelijakými možnosťami, vymenúvam si pre a proti jednotlivých ciest, pozerám počasie, mapu, aj ubytovanie. Ideme do obchodu nakúpiť na dva dni a že potom sa už musím rozhodnúť. Vedľa obchodu je lavička, tak si tam rozložíme jedenie s výhľadom na kontajnery a na hory. Už je mi lepšie, keď som sa najedla a aj oblaky na horách sa rozplynuli.

Tak teda ideme hore. Čaká nás vyše 1000 výškových metrov na 8,5 km. Najprv sa ide po ceste, ktorú lemuje veľa záhrad s pomarančami a citrónmi.

Keď začne stúpanie, trasa vedie po pekne upravenom chodníku z kameňov. Je tak teplo, že si dávam dokonca kraťasy.

Idem dosť pomaly. Moc nevládzem a občas sa mi točí hlava. Snažím sa piť veľa vody a dávam si cukor.

Zastavujeme pri potoku nafiltrovať vodu, tak si aj namáčam nôžky, nech sa troška vzpružia. Najvyššie stúpanie máme za sebou. Trasa ide teraz už mierne, občas cez les, obklopená vysokými horami, až k jazeru Cuber.

Jozef ešte rozmýšľa, že či si nepostavíme niekde prístrešok, ale v noci má veľmi pršať, tak nakoniec ideme na refugio Tossals Verds. Je to ešte 7 km. Dosť sa šuchtám a Jozefovi to vadí, ale prosto mi to rýchlejšie po rovine nejde. Aj mňa to hnevá, že som v takýto pekný deň unavená, ale zasa, keby bolo škaredo, tak ani sem nedôjdem. Do kopca som nabrala nejakú vlnu energie a idem svižne. Alebo to je motivácia, že už čoskoro bude koniec.

Keď prejdeme cez sedlo, chodník sa zmení na potok. Asi im tu naozaj toľko normálne neprší. Mysleli sme si, že to bola najhoršia časť, ale mýlili sme sa. Chodník vedie po úpätí rokliny, s veľkými skalami a stále hore dole, aj nejaké reťaze sa objavia. Mysleli sme si, že ten čas na tabuli bol nadhodnotený, ale veru nebol. Až teraz si na mape všimneme bodkovaný chodník, čo je najvyššia úroveň obtiažnosti. Trasa to je veľmi pekná, s výhľadom na Puig d’Alaro, len my už máme celkom dosť.

Na chatu prichádzame po západe slnka. Nechcem absolvovať ďalšiu noc v refugiu, ale nemáme moc na výber, keď sme si ten stan nezobrali. Prídeme teda na recepciu, že nemáme rezerváciu. Ujo vraví, že má všetko obsadené, ale môžeme spať v prístrešku vonku. Tak toto nám vyšlo úplne super. Je tam pri ňom aj voda, wc a nemusíme platiť. Už je tam rozložený jeden Čech, čo poznať podľa čiapky s nápisom Jeseníky. Asi po pol hodine, čo sme si tam rozložili veci, nafúkali karimatky, príde pani s 8 deťmi, že im ide ukázať ako sa zakladá oheň v krbe. Tak si veci premiestme, nech nám nič nepodpália a dávame sa do reči s tým Čechom. Ide trasu naopak a toto bol jeho prvý deň. My sme počas tých pár dní oľutovali, že sme si stan nezobrali, lebo nám to dosť berie voľnosť a Jozef si zasa zobral zlý batoh, ktorý nemal odskúšaný na viacdňový prechod a zle sa mu nosí. Ale nič nemá na to, že on si zobral na tento slnečný ostrov vzdušnú obuv (rozumej tenisky s dierami), lebo ho kamarát presvedčil, že tu naozaj neprší.

Oheň sa podarilo založiť a išli sa všetci do chaty navečerať. Jozef servíruje večeru vonku, zemiakovú kašu s tuniakom. Už sme sa pomaly zbierali spať, keď sa pani vrátila s jedným synom a začala sa s nami rozprávať. Je z Fínska, ale na Mallorce už je 16 rokov a živí sa tým, že chodí s ľuďmi po horách. Jej syn mal tak 4 roky a hovoril plynule po katalánsky, španielsky, fínsky a učil sa po anglicky a pýtal sa či tam, kde žijeme sú hory. Tiež nám vraví, že naozaj na Mallorce toľko neprší, len sme trafili daždivý týždeň. Prišli tam ďalšie deti a aj ich mamy a začali hrať dixit. My už sme tam celkom zaspávali, ohrievali sa pri ohni, už aj zuby umyli, ale oni dohrali až po 22. Všetko sme už mali nachystané, tak sme to iba zložili na zem a za chvíľu zaspali.