Sardínia – deň 9

Štvrtok, 9.4.2026

Arcu Correboi – Perda e Liana

→ 42,4 km ↑ 1762 m ↓ 1880 m

Vstávame o pol 7. Obloha sa akurát farbí do ružova. Spánku sme mali menej ako by som si priala, ale dnes musíme začať skoro. Chceme prejsť 40 km k Perda e Liana, aby sme už zajtra došli do civilizácie.

Snažím sa rýchlo baliť, aby sme, čo najskôr vyrazili, ale Jozef sa nejako neponáhľa. Okolo máme trávičku, tak si môžem naboso pochodiť po tráve, je to veľmi príjemené. Učešem sa, dobalíme veci a umyjeme zuby. Ako si ich umývame, tak prichádza nejaký chlap na aute a zastavuje opodiaľ, asi ide kŕmiť kone. Aj sa po nás tak divne pozerá, ale zbalím kefky a o 8 vyrážame.

Zbehneme do sedla Arcu Correboi (1246 m.n.m.), popod ktoré prechádza cestný tunel. Pokračujeme chodníčkom stúpajúci po úpätí hory. Ja potrebujem kakať, tak Jozef ide napred, zatiaľ, čo ja si nájdem vhodné miesto v lesíku. Čaká ma sediac na kameni na výhľade. Odiaľ sa chodník zmierni a už sme nad hranicou lesa. Naokolo máme oblé horské lúky. Mne je už teplo, tak sa vyzliekam a Jozef ide napred. Vyplaší všetky kravičky na kopci a tie bežia, čo im sily stačia na opačnú stranu kopca.

Pred výstupom na Monte Arbu (1567 m.n.m.) narazíme na stádo koní. Postupujeme pomaly, aby sme ich moc nevyplašili a snažime sa ich dostať na jednu stranu chodníka.

Dostávame sa na pekný hrebeň a otvoria sa nám výhľady na najvyššie kopce Sardínie, kde sú ešte nejaké pozostatky snehu.

Dávam si pár keksíkov a pokračujeme. Ideme po lesnej ceste, takže postup je rýchly. Pri klesaní vyplašíme stádo muflónov. Prechádzame okolo kravičiek, ktoré sú schované v nízkom horskom poraste. Neplašia sa, myslia si, že sú dobre skryté. Na chodníku narazíme na jednu samotárku, ktorá zbesilo uteká do kriakov.

Bočným chodníkom traverujeme Punta ‘E S’Abile (1554 m.n.m.). Vravím Jozefovi, že začínam byť hladná a mali by sme si dať prestávku. Vraví, že dole v sedle. Klesáme a zrazu sa zastavím, že je had na chodníku. Nebol to ale had, ale obrovská dážďovka, nikdy som takú nevidela.

Prechádzame okolo prameňa a plánujeme si prestávku. Dáme si ju až pri stanici lanovky. Dávam si teda čokoládu, lebo už som dosť hladná a je to ešte tri kilomentre. Po 5 minútach si vypýtam ešte viac čokolády. Jozef vyjadrí nespokojnosť, že stále zastavujem, keď sa musíme dnes ponáhľať. Vyčítam mu, že ráno sa úplne šmotil, tak prizná, že sa mu dnes strašne nechcelo. Vysvetlím mu, že prestávky sú pre mňa veľmi dôležité a časovo to výjde na rovnako, ak nie ešte aj lepšie. Keď ma nechá ísť hladnú, tak nie len, že budem hnusná, ale aj pomalá. A ten čas, čo by sme mali prestávku by sa potom vyrovnal mojím rýchlejším tempom. Som si vedomá, čo máme dnes naplánované, ale to, že ma bude takto poháňať tomu nepomôže.

Od sedla ideme radšej po cyklotrase, ktorá sa napája na asfaltovú cestu vedúcu do lyžiarskeho strediska. Môžeme ísť rýchlo. Na oblohe si všimneme nejaké zvláštne manévre, viacero lietadiel robí slučky, zvláštne. Kúsok pred strediskom naberáme vodu z výdatného prameňa. Pri lanovke je chata, ktorá nie je v prevádzke, ale je otvorená. Vyzerá to vnútri dosť strašidelne. Hľadáme či tu nie je náhodou nejaká zásuvka, lebo sme už minuli celú powerbanku. Nenašli sme, usadíme sa pri lanovke a Jozef varí cestoviny. Mne úplne stačia so soľou a s parmezánom, najlepšie jedlo. Keď som najedená, je zo mňa iný človek. Už to tu asi nefunguje ani cez zimu, cesta je značne poškodená dažďom. Jozef si vnútri zabudol paličky, tak ich hľadá. Vnútri nájde aj pár pív, ale sú niekoľko rokov po záruke. Poberieme sa radšej ďalšej. Máme pred nami stúpanie na najvyšší vrch Sardínie, Punta La Marmora (1833 m.n.m.)

Sme v turistickejšej oblasti, tak ideme pekným chodníkom a stretáme nejakých turistov. Do týchto polôh jar iba prichádza. Prechádzame cez topiace sa snehové polia a kvitnúce šafrány. Vody je tu všade habadej. Čím vyššie, tým je krajina nehostinnejšia.

Záver stúpame po kameňoch až na Punta de la Croce (1829 m.n.m.), kde je obrovský kríž (asi preto sa to volá “vrchol kríža”). Pomýlila som si to s najvyšším vrcholom. Ten je taký zastrčený a má iba takú ošarpanú tabuľku. Odtiaľto to máme do cieľa ešte vyše 20 km, ale už je väčšina dodola.

Naša trasa vedie do doliny, ale na rázcestníku je aj trasa po hrebeni. Tá po hrebeni vyzerá byť viacej vychodená, tak ideme ňou, ale po pár stovkách metrov zistíme, že viedla iba na neďaleký vrchol, tak radšej sa ideme napojiť na tú, ktorú máme v hodinkách. Zbehávame to dole prudkým kopcom.

Z vrchu pekne vidíme kadiaľ ide potok, rastú pri ňom stromy. Zostup je náročnejší ako sme očakávali. Chodník je dosť kamenistý a ešte popri ňom rastú také pichľavé rastliny, ktoré mi škrabú nohy. Ako schádzame, tak sa zvyšuje teplota. Jozef sa osviežuje v prameni. Už nám týždeň svieti slniečko a dnes nás asi aj spálilo.

Keby sme mali viac času, tak sa tu aj niekde okúpem. Napojíme sa na lesnú cestu a postupujeme rýchlejšie. Vyplašíme opäť kravičky. Mne už opäť vyhladlo a dožadujem sa prestávky. Nájdeme si miestečko v tieni nejakej ruiny. Jozef mi dáva sendvič so syrom. Trochu sa bojí, že či nám to výjde, tak nič iné k tomu nepridáva. Aspoň na množstvo je toho dosť.

Odpájame sa od oficiálnej turistickej trasy a pokračujeme po hrebeni, po cyklotrase. Prechádza okolo nás auto naložené vlčiakmi, našťastie, žiadny nevyskočil. Kúsok ďalej narazíme na teliatka!

Rozmýšľame, prečo tadiaľto nejde oficiálna trasa. Sú tu krásne výhľady na zelené zarastené kopce, skalné útesy a aj náš cieľ Perda e Liana. Nôžky ma už začínajú trochu bolieť, snažím sa ísť konštantne.

Naplánovala som trasu takou skratkou, aby sme nemuseli cez serpentíny. Pozrela som aj satelitné snímky a nejaká cesta tam bola vidieť, tak dúfame, že nenarazíme na nejaký súkromný pozemok. Jediné, na čo sme narazili bola skupina prasiatok.

Cesta sa nejako stratila a my sme improvizovali. Nakoniec sme to dali dole brutálne prudkým kopcom a napojili sa na asfaltku. Jozef šomre, lebo nemá rád prudké zostupy. Dole cestou trochu pobehnem. Nevládzem už moc, ale beh zapája iné svalové skupiny, tak je to trochu úľava a rýchlejšie ukrojíme z dnešných kilometrov.

Prejdeme cez most ponad rieku a máme pred sebou záverečné stúpanie. Pri ceste vyplašíme rodinku pašíkov. Už aj tu by bolo pár vhodných miest na spanie, ale čuduj sa svete, v nohách máme 35 km a je iba pol 6. Po dlhom zostupe som aj rada, že ideme do kopca a celkom to odsýpa. Trochu sa obávam, že tam nebude voda, lebo čím sme vyššie, tým menej vody v potokoch, až nakoniec žiadna. Pozerám do mapy či máme ešte nejakú riečku po ceste a zrazu sa ocitnem na zemi. Potkla som sa o ostnatý drôt a zamotala sa doň. Uznávam, že som bola na mobile, ale kto necháva ostnatý drôt v strede chodníka? Jozef mi pomáha sa z toho vymotať. Najhoršie je na tom ľavé lýtko, cez ktoré mám tri dlhé šrámy. Zatiaľ nič necítim, ale to príde. Prídeme do sedla Pinningassu, kde je odstavená obytná dodávka a žiadna voda tu netečie. Pod Perda e Liana by mal byť prameň, ale nevieme v akom je stave.

Aj s batohmi ideme hľadať ten prameň. Znamená to ešte niekoľko desiatok výškových metrov navyše. Už sme našli aj nejaké miesto na stan, ale ak by sme nenašli vodu, tak by sme museli pokračovať. Voda našťastie tečie, aj keď iba malým cícerkom. Naberáme vodu pomocou ešušu a robíme aj nejakú základnú hygienu. Jozef mi naplní fľašu, nech si môžem poumývať moje šrámy a vydezinfikovať ich. Umývam aj nohy a rovno sa prezliekam do pyžama. Už ma strašne bolia stupky a neviem ako budem zajtra chodiť. Vraciame sa späť a rozkladáme stan. Urobím pár fotiek a Jozef varí večeru. Mám naozaj dosť, dúfam, že to zajtra dojdeme. Ešte si trochu rozcvičím nôžky, najeme sa a ideme spať.