Sardínia – deň 8

Streda, 8.4.2026

Punta Cateddu – Arcu Correboi

→ 30,6 km ↑ 1590 m ↓ 1466 m

Nadránom ma zobudilo nejaké horské kura. Po neskoršom skúmaní išlo asi o prepelicu. Snažila som sa ju odplašiť nejakými zvukmi a potom som si dala spacák cez hlavu, lebo som nevedela nájsť štuple do uší. Jozef samozrejme spí. Vstávame o 6:30, na raňajky máme sendvič so slaninou, kávu a čokoládu. Zo stanu pozorujeme východ slnka. Snažím sa o svižnejšie ráno a vonku si češem vlasy najrýchlejšie, ako viem. Slniečko už nás ohrieva a pred 8 vyrážame. Máme naplánovaných vyše 35 km, tak uvidíme ako nám to pôjde. Začíname miernym klesaním . Po kilometri prídeme na tú lúčku, čo sme na nej chceli spať. A aha ho, prasiatka! Dobre sme tipovali, že tam budú nejaké zvieratká. Chvíľu ich pozorujeme ako celou hlavou rozrývajú zem. Absolútne si nás nevšímajú. Až keď sa pohneme na odchod, tak nás konečne zaregistrujú a dajú sa na útek.

Pokračujeme cez les a pozorujeme ako pred nami utekajú. Chodník pripomína skôr poorané pole. Orientujeme sa podľa mapy v hodinkách, lebo občas ho stratíme. Ale mňa tie prasiatka riadne tešia. Často zastavujeme a pozorujeme ich ako celou hlavou kopú metrovú jamu.

Od sedla Scala S’Arenargiu (1083 m.n.m.) pokračujeme po lesnej cestičke, tak trošku pridáme do kroku. Po pár stovkách metrov, nám ale zapípajú hodiny, že sme mimo trasy.

Tak teda my nejdeme po ceste, ale máme ísť po hrebeni popri zrázu dole. Na mape ukazuje plnú čiaru, tak by to malo byť v pohode.

Nie je to úplne pravda. Chodníček je taký všakovaký, občas zmizne a potom hľadáme, kde je nejaký mužíček alebo značka v diaľke. Ale aspoň máme výhľady na všetky strany. Dnes sa mi nekráča úplne dobre, dúfam, že to je iba ranná záležitosť a počas dňa sa to zlepší.

Po 5 km a 2 hodinách si dávame prestávku pri kopci Punta Sa Pruna (1415 m.n.m.). Už nevládzem ísť ďalej, asi som mala slabé raňajky. Celé to tam teda rozbalíme a dávam si 3 sendviče so syrom. Kúpili sme si 700g hrudu syra, tak nešetríme. Zajem ďalšou čokoládou a cítim ako sa mi energia vlieva do žíl. Už sa pôjde lepšie.

Máme síce krásne výhľady, ale ten chodník je dosť náročný. Samé kamene, také na vyvrtnutie členku, človek musí byť stále v pozore. Snažíme sa dole kopcom aj trochu zrýchliť, ale prosto to ten terén nedovoľuje. Už teraz vieme, že naše naplánované kilometre dnes nedáme. Slniečko začína pripekať a my máme posledné zvyšky vody.

Konečne to zíjdeme z tohoto hrebeňa a na rázcestníku je tabuľka EE – Escursionisti Esperti, trasa pre skúsených turistov. Nie že by sme neboli skúsení, ale nejako to zabudli dať aj na druhú stranu. Ale som rada, že to tu napísané a viem dôvod prečo nám to dnes ide tak pomaly. Pokračujeme po lesnej ceste. Veľmi príjemná zmena, tak si vykračujem.

Prechádzame okolo Cuile Ottulu, kde sme si chceli dať prestávku, ale je tam auto, tak si ju dáme pri ďalšom prameni. Pasú sa tu kravičky, obrovský býk a pár oslíkov. To, že sme opustili vápencové pohorie poznáme hneď. Celý chodník je úplne podmáčaný a všade vyviera voda. Narazíme na ďalšiu lúku s prasiatkami. Pár ich spí v tieni stromov a iba zdvihnú hlavu keď ideme okolo.

Majú tu úplne parádny potok, nám je teplo a už sme sa tri dni neumývali. Takto poobede je sprcha oveľa príjemnejšia. Cítim sa ako nový človek a kúpajúce sa prasiatka sú iba bonus. Miera hygieny je asi podobná.

Počujeme nejaké psy a dúfame, že nebudú tam, kde si chceme dať prestávku. Bohužiaľ sú tam, ale je tam aj majiteľ, tak nás volá nech si ideme dať prestávku. Vie iba po taliansky, tak mu ukazujem odkiaľ ideme a ako náš cieľ dám 8 km vzdialenú Monte Fumai. Niečo mi potom po talinasky hovorí, tak sa iba usmievam a prikyvujem. Za chvíľu sa rozlúči a odchádza. Je tu výdatný zdroj vody, tak periem gaťky, trenky a nejaké ponožky. Jozef varí kávu, nech máme dnes energiu dlho pokračovať. Neďaleko je aj cuile, ale kľudne by sa dalo stanovať aj tu. Je to oplotené, takže ani prasiatka nebudú v noci obťažovať. Napapaní a posilnení pokračujeme ďalej po lesnej ceste, takže to odsýpa. Až tak veľmi, že zabudneme odbočiť a omylom pokračujeme po cyklotrase. Na mape je nejaká “skratka”, tak sa cez les snažíme napojiť na chodník. Podarilo sa!

Toto pohorie sa mi páči ešte viac. Sú tu zelené lúky a lesy, a občas parádne skalné útvary. Zrazu sa dostaneme na úplne pekný chodník. Všetko upravené, žiadne predieranie sa, pekne poukladané kamienky. Sme na turisticky exponovanejšom mieste. A stretáme turistov! Nemcov samozrejme, po týchto horách asi iná národnosť nechodí.

Boli pozrieť na rozhliadni, ktoré je postavená na vysokej skale. Máme to zachádzku, ale je to zaujímavé, tak sa ideme pozrieť. Jozef to chce dať s batohmi, ale ja odmietam zbytočne vláčiť batoh hore dole, keď si môžem trochu oddýchnuť. Schovávame ich do kríkov a naľahko si to vybehneme hore.

Tipujem, že v lete to slúži ako pozorovateľňa požiarov. Chatka na vrchu je odomknutá a je tam taká kuchynka so stolom. Už má, čo to za sebou, ale je to tu pekné. Na chvíľu sa tam schováme pred vetrom. Naozaj je tu pekný výhľad a dokonca si dáme aj spoločnú fotku, aby sme to mali vybavené.

Zbehneme to dole, zoberieme batohy, posilním sa keksíkmi a pokračujeme. Okolie tu je také úpravené, sú tu stoly na piknik, lenže si to tu do parády zobrali prasiatka, tak to vyzerá, že tie stoly sú v strede poľa. Prejdeme cez plot a po peknej cestičke pokračujeme až po Monte Fumai. Už viem, čo hovoril ten ujo, že tu je chatka na prespanie. Idem sa pozrieť dnu a hneď ma ovalí zápach dymu, to je skoro vo všetkých útulniach . Ale okolie je veľmi pekné, aj by sme tu ostali stanovať, ale ešte je málo hodín a musíme to čo najďalej potiahnuť.

Ideme úplne krásnym chodníčkom, takto som si predstavovala celú Sardíniu. Riadne mi to pripomína Veľkú Fatru. Zaoblené kopčeky, hlboké údolia, lúky a občasné skaly.

K tomu je tu aj kopa kravičiek. Nie sú také priateľské ako tie alpské. Väčšinou újdu skôr ako sa snažím o nadviazanie nejakého kontaktu, ale tuto mi pekne zapózovali.

Posilním sa keksíkmi, nech ešte vládzem ísť. Trasa ide okolo potoka a sú tu aj nejaké miesta na stan, takže by sme už aj mohli skončiť. Ide sa mi ale celkom dobre a za 2 kilometre je prameň, takže by sme nemuseli filtrovať vodu. A čím viac prejdeme dnes, tým menej máme na nasledujúce dva dni. Slniečko už je nízko na obzorom, takže je úplne ideálna teplota na chodenie a občas ma ovanie príjemný vánok s vôňou kvitnúcich stromov. Toto sú moje najobľúbenejšie momenty. Prameň je výdatný a napĺňame všetky fľaše, aj vrece. Trochu si umývam nohy a upotenú tvár. Vhodné miesto na spanie tu nie je, a ešte sme stále v kravičkovom teritóriu. Navrhujem teda ísť ešte kilometer do sedla, kde by mala byť rovinka. Je to už iba kilometer, ale s pridanou vodou postupujem dosť pomaly. Jozef ide napred poobzerať sa po vhodnom mieste na stan.

V sedle narazíme na kone. Rozmýšľame či to je v pohode alebo na nás v noci zaútočia. Jozef nema s koňmi dobré spomienky. Ale mne sa už ďalej nechce, je tu veľmi pekné miesto a už zapadá slnko. A sú aj celkom plaché, hneď keď sa priblížim, tak utekajú. Odstránime nejaké výkaly a rozložíme stan. Nafúkam karimatky, prezlečiem sa a idem ešte pofotiť stan.

Na večeru máme cestoviny s tuniakom, sugom, cesnakom. Keďže sme skončili celkom neskoro a príprava cestovín trvá dlhšie, tak keď dojeme, nad hlavami už máme hviezdnu oblohu. Ideme si umyť zuby a presvedčím Jozefa nech urobí nejaké fotky s nočnou oblohou. Moc sa mu nechce, ale moje prianie mi splní. Ja mu asistujem tak, že zasviecam svetlo v stane, aby ho pekne osvetlilo na fotke. Pred 23 ideme konečne spať. Ležím v spacáku a okolo počujem nejaké prežúvacie zvuky. Dám si štuple do uší a zavriem oči. Čo nepočujem, to ma netrápi, kôň ma predsa nechce zjesť.