Vietnam – deň 8 a 9
Štvrtok, 19.12.2024
Bao Lac – Cao Bang
Do polnoci sa v spoločných priestoroch zabávali nejakí pani a kikiríkal kohút. Jozef samozrejme spal a ja som písala blog. Vstávame niekedy po 8. Pobalíme si veci a ideme nájsť nejaké miesto na raňajky. Chodíme hore dole a hľadáme pho bo, ale nedarí sa. Skončíme nakoniec na tržnici a dávame si polievočku s vajíčkom v ryžovom ceste a s paté.
Dnes máme naplánované naozaj zaujímavé sedlo, ktoré som náhodou zahliadla v mape. Celkom prudko stúpame z mesta do kopcov odkiaľ je výhľad na dedinky pod nami.
Netrvá to dlho a máme pred nami sedlo Khau Coc Cha. Po ceste na vrchol musíme zdolať 14 serpentín. Už zdola to vyzerá dosť brutálne. Pomaly sa vezieme hore. Akurát tam vybudovali vyhliadku, na ktorú treba ísť 2 km pešo, tak teda ideme. Nie je ešte tak úplne dobudovaná a chlapi tam ešte betonujú schody. Záver je dosť prudký a nestabilný, ale ten výhľad je ozaj parádny.
Poneviera sa tam nejaký ujo a zapaľuje tam hore oheň. Jediné, čo od neho počujeme je “many, many”. Ignorujeme to a ideme späť. Cestou tam sme stretli pani v papučiach, netuším ako toto zišla.
Poberieme sa ďalej a hneď klesáme dole do údolia, kde je malá dedinka. Za ňou to opäť za stúpa. V polke kopca má Jozef upozorňuje, že nejakí chlapi, čo šli okolo mali uviazané prasatá na motorkách. Je to tak bizarné, že sa rozhodne otočiť a dohnať ich. A naozaj, tri motorky za sebou, ktoré majú vzadu uviazané živé prasa. Kadejaké bizarnosti sa tu dejú. Kúsok ďalej zastavujeme, zdá sa, pri ďalšej vyhliadke.
Stúpame do prudkého kopca, ale cestička nemá konca kraja, tak to otočíme naspäť. Vozíme sa pomedzi ryžové polia a bambusové lesy.
Čaká nás ešte ďalšie 14 serpentínove klesanie, ale to už je miernejšie. Ide už na nás celkom hlad, len sme v dosť odľahlej oblasti. Keď dorazíme na hlavnejšiu cestu, kupujeme si od tety banány a hneď ich aj pár zjeme. V mestečku Thong Nong hľadáme miesto na obed, len už sme tu dosť neskoro, o pol druhej, a všetci už sú najedení. Nájdeme predsa len jednu pani, ktorá nám dá pho bo, ktoré sme ráno, tak veľmi hľadali. Odtiaľ smerujeme opäť na vedľajšiu cestičku, smerom na Nguyen Binh, kde sme pred pár dňami boli.
Cesta je málo frekventovaná, úzka a s veľa zvieratkami po okolí. Ľudia na nás začudovane pozerajú, čo tam robíme. V druhej polovici sa cesta na chvíľu zhorší, tam kde nie sú domy.
Potom sa už začnú objavovať polia sukulentu pitahaya alebo aj dračie ovocie. Schádzame na hlavnú cestu a vraciame sa do Cao Bangu po tej istej ceste ako sme začínali. Už nás dosť boli zadok, tak by sa nám zišla prestávka. Dali by sme si aj kávu, ale žiadnu popri ceste nenachádzame. Nájdeme ale dračie ovocie. Kupujeme ho od milej pani, ukazuje nám, že to má zo svojej záhrady. Nemá nám vydať, tak zavolá kamošku, ktorú má oproti ceste.
Smejú sa na nás, keď z batoha vytiahneme nožík a lyžičky a začneme tam ovocie rovno jesť, a ešte ma Jozef pri tom aj fotí.
Posilnení to už doklepeme do Cao Bang. Odovzdáme motorku, zoberieme si veci a ideme si dať ešte tu kávu. Hľadáme na dneska nejaké ubytovanie. Najlacnejšie je nejaký hostel za 120000 dongov. Ideme sa ešte spýtať do nejakých hotelov, ale lacnejšie nenájdeme, tak to zajednávam.
Na námestí sa koná nejaké podujatie, kde vojaci zborovo spievajú a potom tam vystupujú aj deti s nejakým tancom. Chvíľu sa zdržíme a pokračujeme na ubytovanie. Sme tam za 10 minút. Privíta nás milá dievčina, dá nám kľúče a ešte nás aj pozve na párty, ktorá je za domom. V spoločnej izbe sme jediní a je to najkrajšia izba akú sme doteraz mali. Dáme si sprchu, chvíľu si oddýchneme pod perinou a ideme sa najesť. Nájdeme si typickú, akurát špinavú reštauráciu. Jozef si dá smaženú ryžu a ja smažené nudle. Cestou späť sa ešte stavujeme na bagetku, že ešte niečo malé pod zub. Pani tam toho ale poriadne natlačí a Jozef má problém ju dojesť. Párty je v plnom prúde a spieva sa tam karaoke. My radšej volíme posteľ, celkom nás unavili tie 4 dni na motorke.
Piatok, 20.12.2024
Cao Bang – Ninh Binh
Sú tu poriadne tvrdé postele, ale mala som aj veľkú perinu, tak som si polku dala pod seba, aby mi bolo mäkšie a tou druhou som sa zakryla. Dnes máme v pláne iba presun do mesta Ninh Binh, s prestupom v Hanoji. Ja som chcela ísť nočným, ale Jozef sa chcel pozerať z autobusu po kopcoch a čajoch, a nechcel byť taký rozbitý po noci v autobuse. Nemáme žiadny zajednaný, a ani nevieme kedy a odkiaľ ide. O 8 odchádzame z hostela, ideme si dať po bagetke na raňajky a smerujeme na zastávku, kde sme vystúpili, keď sme tu prišli.
Stál tam jeden pán a nejako sme sa pomocou prekladača snažili spýtať na autobusovú stanicu. Prilákalo to ďalších troch pánov. Došli sme k záveru, že autobusy chodia až zo 7 km vzdialenej hlavnej stanice. V tom ale vidím autobus s nápisom Hanoi, tak zakývam naň nech zastaví a už sa vezieme. Toto nám teda celkom dobre vyšlo. Dokonca to má aj väčšie sedačky a Jozef sa tam zmestí ako človek. Ideme veľmi kľukatou cestou, čo mi nerobí moc dobre, tak sa snažím ešte na chvíľu spať. Potom píšem blog a upravujem fotky. Asi po 3 hodinách cesty zastavujeme na jedlo. Nie sme až takí hladní, tak si kúpime iba 4 mandarínky, vajíčkovo-syrové čipsy a nejakú sladkú vodu. Zdržíme sa tam asi hodinu. Cesta do Hanoja je ešte dosť zdĺhavá, zjedli sme už aj všetky naše banány. Prichádzame po 16. Autobusár nám nájde autobus, ktorý ide do Phu Ly, mesta nad Ninh Binh. Priamo z tejto stanice nič nejde a bolo by zdĺhavé presunúť sa na nejakú inú. Jozef ide ešte rýchlo kúpiť bagetku a o 16:30 vyrážame malým rozhrkotaným autobusom. Zastavuje každých pár minút a ujo z autobusu kričí, že kam ide. S autobusárom sa snažíme pochopiť, že kam to máme namierené. Po skoro 2 hodinách nás vysadí v Phu Ly a poverí tetu, ktorá tam stojí, aby nás posadila na autobus do Ninh Binh. Ide asi za 3 minúty. Je tam strašne málo miesta dokonca aj pre mňa, nieto ešte pre Jozefa.
Šoféruje nejaký šialený vodič, ktorý nepretržite trúbi, čo znamená, že niekoho predbieha. Našťastie po pol hodine nás presadia do iného autobusu, väčšieho a s trochu normálnejšou jazdou. Pred 8 vystupujeme v Ninh Binh. Ideme si najskôr nájsť ubytovanie. Vojdeme do prvého domu s nápisom hotel. Ujo za presklennými dverami leží na posteli. Pýtame sa na cenu za 3 noci. Píše mi do mobilu, že 200 000. To sa nám zdá veľmi málo, tak sa ešte uisťujeme, ale je to naozaj tak. Zoberie nás do izby na prvom poschodí. Vyzerá celkom ok, ale asi tu niekto spal pred nami. Nie je tu vyslovene neporiadok, ale je to poznať. Aj tak to zoberieme, lebo za tie peniaze to je ozaj pohoda. Jozef sa niekoľko krát uisťuje či mi to naozaj nevadí. Keď mu to potvrdím, že naozaj, tak sa ideme najesť a obzrieť požičovňu motoriek. Sadneme si do no.1 Tripadvisor reštaurácie a dávame si smaženú ryžu s kuracím mäsom. Pani nám donesie kopcom naložený tanier, že to ledva zjeme. Zabávame sa na Nemcoch, ktorí sedeli vedľa v reštaurácii. Zavolali si taxík a snažili sa tam napchať dva obrovské kufre, do ktorých by som sa zmestila. Nakoniec dal šofér jeden kufor na miesto spolujazdca. Nechápeme ako s tým vôbec môžu cestovať, veď to sa nikde nepohnú a čo si tam vlastne dokážu zbaliť? Poberieme sa späť do hotela. Idem si umyť vlasy a zrazu počuť riadny krik a to vedľa prišli deti. To pokračuje ďalšiu hodinu, no toto bude ešte zaujímavé.
