Talianske Alpy – deň 8

Camping Chisonetto – Bivacco Giorno Casalegno

14.7.2024 Nedeľa

26,9 km – 1897 m ⬆️ – celkovo 176,9 km

Ako som šla celkom neskoro spať, a aj som nejaké prosecco vypila, tak odmietam vstávať skoro. Zobudím sa nakoniec okolo 8. Máme celkom pomalé ráno, ešte dobíjame a dávame si bohaté raňajky, keďže máme kopu jedla. Rozprávame sa s Nemcom, ktorý spal vedľa a ide na bicykli z Mníchova do Nice. Vyrážame o pol 10. Mierne klesáme do dedinky Pattemouche. Chcela som si tam dať kávu, ale nič nie je otvorené. Pokračujeme teda okolo rieky Torrente Chisone. Vyzerá to tu byť dosť populárne. Veľa áut,  ľudí a veľmi prívetivá cestička, po ktorej môžeme ísť ozaj rýchlo.

Za 1,5 km prídeme na chatu, dáme si rýchlu kávu a pokračujeme ďalej. Obiehame všetkých ľudí. Prechádzame prírodným parkom Val Troncea. Je to tu veľmi pekné, ale nie tak ako hore. Po 7 kilometroch končí pekná cestička a aj všetci ostatní ľudia. My začíname stúpanie takmer 1200 výškových metrov do Colle Clapis, nie je tu ani nohy, iba svište.

Čím vyššie, tým krajšie výhľady. Je to síce náročné, ale ono to naozaj stojí za to. Fakt nechápeme prečo tu nikto nie je. Dôjdeme k záveru, že Talianom sa prosto nechce. O 13 si dávame obed. Chleba s brie, slaninou a dokonca aj zeleninu ešte máme. Trochu nás tam okupujú mravce, ktoré ja naozaj neznášam, ale držím sa a nerobím paniku. Pobalíme a stúpame ďalších 500 metrov.

Občas sú ešte snehové polia, ktoré sa snažíme obchádzať. Na jedno dávame aj nesmeky. Výhľady sú neskutočné.

O 15 sme v sedle a otvoria sa nám výhľady na druhú stranu, úplná paráda.

Klesáme južnou stranou, kde už nie je sneh a je to celkom pekný chodníček, tak ideme svižne.

Idem sa vycikať, jeden ten mravec evidentne zostal na mojej kule (utierka na cikanie) a ukusil ma do intímnych partií. Presne preto ich fakt nemám rada! Jozef je ďaleko, tak sa ponáhľam mu to povedať, aby ma poľutoval. O chvíľu to prestane tŕpnuť.

Klesáme až k chate Alpe Plane, kde som si chcela dať kávu, ale je tam veľa psov, tak radšej pokračujeme. Navyše tu sú tiež nejakí motorkári a terénne autá, tak sa ponáhľame rýchlo na chodník. Ešte vidíme ako jedno terénne auto jazdí len tak cez rieku, úplná sedlačina. Krútime nad tým hlavami a radšej pokračujeme. Dôjdeme k peknému vodopádu, ktorý treba dole prebrodiť. Vyzúvame topánky a ideme cez ľadovú vodu, celkom dobre osvieženie.

Ďalej pokračujeme miernym stúpaním popri rieke a pozorujeme svište. Poriadne stúpanie začína až na poslednom kilometri, 250 výškových metrov.

Už som celkom hladná, tak to ide zťažka a často stojím. Pred 18 dôjdeme na Bivacco Giorno Casalegno. Sme celkom uzimení, lebo fúka studený vietor, ale aj spálení, lebo som sa zabudla natrieť. Jozef príde k útulni prvý a vystraší ho kozorožec, ktorý naňho vyskočí z budovy. Je to taká strašidelná budova, na ktorej konci je kúsok prerobený na útulňu. Cítiť tam trochu pleseň, ale inak to vyzerá super. Poschodová posteľ z ikey, varič, stôl a stoličky. Ako prvé si ideme dať sprchu kým ešte svieti slnko. Dnes sa nám do toho naozaj nechce. Voda je ľadová a do toho fúka vietor. Chce to naozaj veľa presviedčania. Zvládneme to a ideme si rovno uvariť čaj, nech sa trochu zohrejeme. Natrhám materinu dúšku pred chatou. Keďže sme nekúpili kartušu, využívame plyn, ktorý tu majú. Varíme sáčkovú polievku minestrone a potom kašu so slaninou, cesnakom a mozzarellou. Idem vysypať vonku čaj a vystraším pri tom svišťa, ktorý hlasno zapíska, od toho ako sa ma zľakol. Potom nás ešte o 20 naľakajú 2 Taliani, ktorí sa iba prišli pozrieť ako útulňa vyzerá, že tu plánujú spať.  Nejaký ľakací deň máme. Nie je tu signál, tak sa snažím dopísať zameškané dni. Vonku ešte svieti slnko, ale my už ležíme v posteli a oddychujeme.