GR 54 – deň 5
17.7. Pondelok
27,65 km – 2100 m hore – 1998 m dole
Budík máme neskôr, na 6:30. Včera som písala sms, že budeme odchádzať o siedmej. Bola som riadne unavená včera. Celkom rýchlo to zabalíme a raňajkujeme, ja nejakú proteínovú ryžovú kašu a Jozef ázijskú wifonku. Dopisujem blog a vyberám fotky. Trvá mi to celkom dlho. Jozef je nervózny, nudí sa a musí ma čakať. Niečo po pol 9 vyrazíme. Vždy si večer vravím ako ma bolia nohy a neviem ako budem kráčať ďalší deň, a ono je to ráno vždy nejako zázračne v pohode, keď sa rozhýbem. Máme 4 km do mesta a už je celkom teplo.
V meste nakupujeme až nezmyselne veľa jedla, ale to asi vždy. Pred obchodom si dávam croissant s banánom a Jozef pizzu. Potom ideme na kávu a pred 11 začíname stúpanie 1300 m do sedla Col de Colombe (2423 m.n.m.).
Mali sme možnosť vybrať si cestu popri rieke, cez jedno sedlo alebo cez dve sedlá. Tak vyberáme strednú cestu. Je veľmi teplo. V polovici pri vodopáde jeme, aby sme trochu odľahčili batoh. Bageta, trochu viac plesňový camembert, kečup a Jozef si pridáva aj cibuľu. Je tam príjemne chladno.
Potom pokračujeme, je strašne dusno, pijeme litre vody a namáčame si bufku a šiltovku do vody, kde sa dá. Pod sedlom si dáme ešte nektarinku a skúmame tú náročnejšiu cestu, ktorá sa tu napája. Je to fakt strmé a asi by som sa dosť bála. Ideme veľa cez kamenné polia, tak nám to ide pomalšie.
Keď prejdeme cez sedlo je to už iba kúsok ku Lac Lautier, kde som mala naplánovanú noc. Ale včera sme prešli viac, tak dnes ešte pokračujeme. Na chvíľu sa tam zdržíme. Filtrujeme vodu a namáčame nôžky.
Ide okolo nás skupina turistov asi z nejakého oddielu lebo majú všetci šiltovku s takým predĺženým koncom, aby im toto chránilo krk pred slnkom. My ich za chvíľku dobiehame.
Dôjdeme na chatu Refuge des Souffles a dávame si kávu. Majiteľ je asi Maročan, lebo tam má všetko taký štýl. Čaká nás ešte jedno dosť vysoké sedlo Col de la Vaurze (2500 m.n.m.). Ani dnes to nevyzerá na dážď, tak pred 16 vyrážame. Najprv sa trasa iba tak vlní po vrstevnici a zachádza ku vodopádom. Potom to ide takými miernymi serpentínami hore 600 m.
Tesne pod sedlom mi začne škvŕkať v bruchu, tak vyťahujem pain au lait a oriešky. Jozef mi vraví, že má počká niekde v tieni. Dôjdem k nemu a on sedí na slnku. Pozoruje svište. Dnes prvé. Už sa bál, že dnes žiadne nebudú. Dôjdeme to hore do sedla, bola to asi najkrajšia cesta, čo sme tu išli.
Myslím si, že do dola to bude pohoda, ale nie je. Čaká nás klesanie 1300 m na 5 km. Pre porovnanie, na Kráľovu hoľu je to 1052 m na 6,2 km. No a my sme miestami ešte aj stúpali. Bolo tam veľa nespevnených prašných častí a slnko stále pieklo. Asi som nezažila horšiu cestu dole z kopca.
Trvalo nám to dole hodinu a pol, čo sme sa snažili pobehnúť, kde sa dalo. Konečne sme to došli a v dedine už slnko nesvieti, kvôli vysokým horám. Hneď staviame pri vode a pijeme po litri, Jozef si tam namáča hlavu. Aj nás dosť spálilo. V Le Désert En Valjouffrey ideme do baru Les Écrins. Dávame si pivo sa pýtam sa čašníčky či si môžeme v ich záhrade postaviť stan, čítala som to v recenzii. Odpovedá, že áno len musí obslúžiť a potom nám ukáže. Táto dedina je taká nefrancúzska, sú tu rozostavané domy, zarastené záhrady a na stole máme asi dvadsať múch.
Chceli sme ešte jedno pivo, ale už nemali. Dávame si teda ešte pohár prosseca. Francúzsky nádych tomu dáva pieseň z Amélie. Čašníčka nám ide ukázať miesto na spanie.
Mysleli sme si, že tu bude viac ľudí, ale sme tu sami. Rozkladáme stan, ja fúkam karimatky a Jozef varí večeru. Možno to nevyzerá vábne, ale je to najlepšia večera na turistike akú sme mali. Zemiaková kaša, cesnak, cibuľa, sušené rajčiny, bujón a tuniak. Riadne to je dobré.
Každý deň si myslím, že už to najhoršie máme naozaj za sebou, ale vždy ma niečo prekvapí. Som zvedavá, čo príde zajtra.
