Cyprus E4 – deň 4

Utorok, 10.2.2026

Platania – Pano Platres

18 km – ⬆️ 748 m – ⬇️ 761 m

Vstávame o 6:15 a teplomer ukazuje 3,7°C. Ráno okolo nás chodia auta s pracovníkmi lesnej správy. Nikto sa nepristavuje. Na raňajky máme pitu so salámou a trochou vegánskeho syra. Raňajkujem v spacáku.

Poslednú pitu si nechávame v zálohe, ak by sme to nemohli dôjsť. Dnes Jozef varí iba čaj, na kávu nie je čas. Zjem raňajky a trochu si ohrejem oblečenie v spacáku. Jozef ide na neďaleké wc a ja sa medzi tým s pevnou vôľou obliekam do studených veci. Kým sa vráti mám všetko pobalené. Ranná hygiena mi trvá trochu dlhšie. Využívam umývadlo a poctivo používam zubnú niť, lebo ma trošku pobolieva zúbok. O 7:30 vyrážame a hľadáme nejaké mačičky, ktorým by sme dali zvyšok syra. Nájdeme ich pri smetnom koši, ale boja sa nás, tak im ho tam rozkúskujeme. Do Troodosu to máme 10 km a 700 výškových metrov. Začíname skôr, o 7:30, aby sme tam boli ešte pred obedom, lebo poobede sa má kaziť počasie. Je to najvyšší bod našej trasy. Jozef začína turistiku v dlhých nohaviciach. Stúpame po asfaltovej ceste a po kilometri stojíme.

Jozef ide do kraťás a ja vyzliekam moje zatepľovacie kraťasy a páperku. Pokračujeme po lesnej ceste, ktorá je vysekaná do skaly. Na mnohých miestach sú kopy popadaných kameňov a vymyté okraje cesty po dažďoch. Opäť máme trochu iný štýl krajiny.

Čím vyššie, tým suchšie a vyprahnutejšie. Len borovice ostávajú a pridáva sa cédre, také pekné symetrické. Nastúpame 200 výškových metrov takým prudším chodníčkom.

Moc sa mi dnes nechce, je štvrtý deň, trošku ma bolí zub a Jozefovi z toho vyplýva, že sa na neho hnevám. Riešime radšej jeho karimatku. Z nejakého dôvodu sa mu v noci trochu vyfúkne, že mu je zima. Ale nie úplne a ani nie rýchlo, a nevieme identifikovať typ chyby. Budem musieť napísať do Thermarestu či nevedia, kde môže byť problém.

Trasa vedie už po miernejších lesných cestách, tak sa snažím trochu pridať. Čím sme vyššie, tým chladnejší vietor fúka. Dávam si rukavice. Jozef sa mi smeje, ale o 5 minút ich vyťahuje aj on.

Po oblohe sa rýchlo ženú mraky a na nás občas vykukne slniečko. Keď nesvieti a fučí, tak pocitová teplota je okolo 3 stupňov.

Teplomer ukazuje 8°C. Sme vo výške 1700 m.n.m.. Napájame sa na asfaltovú cestu a mierne klesáme. Prechádzame okolo lesného chodníka pre znevýhodnených. Prvýkrát vidíme značku zákaz stanovania. Do mestečka to máme ešte 2 kilometre. Kráčam, čo mi sily stačia, lebo som strašne hladná. Vedľa celkom širokej cesty je značka, ktorá upozorňuje, že sa v tejto krajine jazdí vľavo.

Sme úplne v strede ostrova, vysoko v horách, to by bol fakt frajer ak by až sem došiel po pravej strane. No ale pre niečo tam tu značku osadili. Už sme na začiatku dediny a tam ďalšia značka, že lyžiarske stredisko.

Ešte sa ma Jozef po ceste pýta či to je nejaké horské stredisko a je že nie, čo by tu sneh robil na Cypre.

Chceli sme sa v tejto dedine dozásobiť na ďalšie tri dni, ale nachádzame len malý obchodík s drahým a obmedzeným výberom. Narýchlo v mobile hľadám nejaké alternatívy. Keď si urobíme 3 km zachádzajú, tak môžeme do väčšieho supermarketu. Kupujeme teda jedlo iba nateraz – pitu, salámu, syr, čipsy, marsku a pivo. Pýtam sa predavačky či si to môžeme zjesť v predsieni obchodu, že vonku je zima. A ona, poďte do hotela, tam je teplo a nikto tam nie je. Tak ideme za ňou do vedľajšieho hotela, do reštaurácie. Na stole si vybalíme naše jedlo a jeme.

Objednáme si ale aj espresso, keď už sme tu. Pridávam blog a dobíjame elektroniku. Dávame si aj jablkový koláč, lebo sme tu už celkom dlho. Som z toho tak milo potešená, že aj keď sme smradľaví turisti s veľkými batohmi, ktorí nechodia do reštaurácie, tak sa ku nám správa ako ku každému inému zákazníkovi. A presne toto mám rada, že keď niečo človek ponúkne zadarmo / ako láskavosť, tak tá druhá strana má potom potrebu sa nejako odvďačiť. Lebo my by sme tam normále nešli, ale takto sme si tam dali koláč a kávu, čo je pre podnik výhodné a neprišiel o nič. Sedíme tam takmer do 12. Moc sa nám do toho nečasu nechce. Obliekam si páperku a na to neprefuk.

Vonku je poriadna zima. Narazíme na snehové kopy. Jozef si googlil o tom stredisku, že tento rok je slabá zima a bolo to spustené len pár dní pod najvyšším vrchom Olympia. Ideme mimo našu trasu na hodinkách. Zastavím sa preto pri tabuli. Na Cypre nemajú moc dobré tabule s mapami. Väčšinou majú dosť nízku informačnú hodnotu a je to satelitná snímka , takže ani žiadne vrstevnice. Iba jedna čiarka ako chodník nakreslená. Porovnávam s mapou v mobile a v rohu si všimnem kúsok mestečka a vravím “Domky tu sú!”. Za minútu sa Jozef pýta ako sa volalo to mestečko? Ja na to, že neviem a on, veď si to teraz povedala , nejaké Domkytusu. Veru, znie to trochu po grécky. Schádzame do mestečka Pano Platres. Ideme celkom peknou hrebeňovkou, len je všade hmla a fučí.

Chodník to vyzerá byť dosť frekventovaný, je to pekné prechodené. Začínajú na mňa padať kvapky. Vravím si, že to prejde za chvíľu, ale prší stále viac. Vyťahujem teda dáždnik s tým, že to je iba prehánka. Vo vzduchu je príjemná vôňa dažďa.

Ani si neobliekam nepremok, iba postupujeme ďalej. Dážď zosilňuje. Nemáme možnosť sa nikde schovať iba pokračovať. Chodník sa mení na potok a už mám dosť premočené topánky a nohavice. To už ani vôňa dažďa nezachráni. Za každou serpentínou dúfam v koniec. Zastavíme na parkovisku pod strieškou informačnej tabule. Rozhodujeme sa, čo ďalej. Keďže je strieška deravá, prvý krok je presun na neďalekú autobusovú zastávku. Tam sedíme a neviem, čo ďalej.  Pridá sa k nám zmoknuté koťátko. Už jej nemáme, čo dať jesť, tak ju aspoň hladkáme.

Sme celí premočení a uzimení. V túre pokračovať nemienime v tomto počasí. Hľadáme nejaké ubytovania po okolí, ale všetko je drahé. Rozhodneme sa ísť do Limassolu. Autobus ide až za hodinu a pol, tak ideme skúsiť stopovať. Najprv sme 10 minút pri parkovisku a potom sa presunieme pod dedinu na dobrý flek. Zastavuje nám Joanna. Pýta sa nás ako sme sa sem dostali. Tak jej vravím, že ideme pešo z Troodosu. Ale že ako sme sa dostali do Troodosu, tak vravím, že pešo, už vyše 100 km kráčame. Pozerám na nás ako na bláznov. Rozpráva nám o živote na Cypre. Pochádza z Grécka, potom od 4 rokov žila v New Yorku a nakoniec si našla manžela Cyperčana. Pýtame sa jej na lyžovanie na Cypre, že tento rok bolo len veľmi krátko. Rozprávam jej, že už nás celkom opálilo a že sa nám pozdáva takáto teplota na chodenie. Až teraz si všimne, že Jozef má oblečené iba kraťasy. Cesta kvôli zápcham trvá takmer hodinu. V pondelok letí do Atén za synom v rovnakom čase ako my, tak sa možno ešte stretnem na letisku.

Na ubytku veľmi hlasno telefonuje nejaká žena, umyjeme sa a operieme. Ideme do štýlového miestneho podniku na souvlaki pitu s hranolkami. Berieme si to so sebou na pláž a po ceste zjeme polovicu hranoliek, strašne sú dobré. Usadíme sa na lavičke s pivkom a pustíme sa do polkilovej pity.

Potom opäť zmokneme, tým dáždnikom je dobre na ubytovaní. Večer vymýšľam, čo ďalšie dni, lebo predpoveď na nasledujúce tri dni nie je moc priaznivá. Pôjdeme do Pafosu pozrieť nejaké pamiatky a potom uvidíme.