Štvrtok, 26.12.2024
Phu Yen – Nghia Lo
Vstávame celkom neskoro, nafiltrujeme vodu, pobalíme a ideme hľadať nejakú poživeň. Po pár stovkách metrov zastavujeme na Bun Cha, Jozefove obľúbené jedlo. Moje až tak nie, lebo to je bôčik a mleté mäso, tak mi teraz vypýtal iba mleté mäso, som spokojná. Dnes je zamračené, tak plánujeme, že sa pôjdeme opäť okúpať do nejakého teplého prameňa.
Po hodine cesty sa zastavujeme na kávu pri ceste. Vypýtame si vietnamskú, bez ničoho. Sedíme a čakáme kým nám dokvape káva. Pani medzi tým odchádza. Necháva otvorený dom, všetko, to tu je normálne. O 10 minút príde späť aj so synom. Vypijeme kávu, zaplatím a pokračujeme. V mestečku Son Thinh si Jozef dáva bagetku, lebo tie porcie sú tu skôr pre mňa. Potom ideme hľadať ten horúci prameň. Je tam veľa reklám na kúpanie, tak ideme do toho, čo sme si našli. Po ceste je aj verejný, ale tam sa kúpe nejaká pani a tá voda nevyzerá moc vábne. V homestay zaplatíme 40 000 na osobu za kúpanie.
Majú dva bazény, jeden má tak 38°C a druhý asi 42°C. Dvakrát sme to otočili aj so studenou sprchou a išli sa najesť. Nájdeme reštauráciu, ktorá má vystavené jedlo a pán nám donesie zo všetkého čosi. Majú tam veľmi pekné mačiatko, s takými zahnutými uškami, a priviazané, tak tam chúďatko mňauká.
Počas toho ako jeme, tam majiteľ reštaurácie leží a jeho syn mu pinzetou vytrháva sivé vlasy. Poriadne najedení ideme natankovať a potom začneme stúpať do dediny Suoi Giang, kde rastú storočné čajovníky.
Prechádzame cez oblasť, kde sa opracováva mramor v každom dome. Väčšinou sú tu oblasti nejakých činností alebo predaja, že na jednom mieste sú samé nožíky, na ďalšom paličky, a tu mramor.
Stúpanie je poriadne strmé, 700 výškových metrov na 12 km.
V dedinke stretáme veľa žien z menšiny Hmong. Ideme sa pozrieť na čajovníky, je ich tu po kopcoch veľa, ale je tu aj taká záhrada. Oproti typickým, nízkym plantážam sú toto 3-4 m vysoké stromy. Jozef je unesený.
Chceli by sme aj degustáciu čaju, nejakú našiel na mape, tak sa tam ideme pozrieť. Je tam pekný park a osloví nás jeden muž, tak sa s ním cez google prekladač dohodneme.
Degustácia je zadarmo, má tam pripravené veľmi pekné miesto s poduškami a veľkým čajovým morom.
Na úvod nám dá ochutnať čierny čaj. Zbiera sa z tých starých, veľkých čajovníkov. Treba na ne vyliezť a pozbierať iba posledné 3-4 lístky. Pridajú sa k nám ešte 4 vietnamské pani. No a to už sa rozpráva iba s nimi a nám len dolieva čaj. Druhý nám nalieva biely čaj, čo sú prvé, ešte nerozvinuté lísky čajovníka. Je s tým veľa roboty, preto je aj najdrahší. Vidno, že o tom čaji vie strašne veľa, lebo sa mu ústa nezavrú. Ozaj škoda, že nevie ani ceknúť po anglicky. Tety odchádzajú a my si vypýtame ešte zelený čaj.
Vypijeme pár nálevov a potom si chceme nejaké čaje kúpiť. Pýtam sa na cenu a odpovie mi 100 000 za balík, to je veľmi dobrá cena. Tak mu podávam 500 000, že z každého si zoberieme po jeden. Potom, že iba ten biely stojí 500 000, tak teda ten neberieme, lebo Jozef nie je fanúšik bielých čajov, sú málo výrazné. Povie nám, že za čierny a zelený je to dokopy 500 000, to nám nejako nevychádza. Ale už mal tú bankovku v ruke a nemienil sa jej vzdať. Dokonca nám vytočil aj nejakého po anglicky hovoriaceho kamoša, aby nám povedal, že ten čieny stojí 400 tisíc. Však stále sú tie čaje o veľa lacnejšie ako si ich doma kúpime, ale keby nám povedal, že jeden stojí 200 a druhý 300, tak by som mala väčší pokoj v duši. Začína sa nám pomaly stmievať a máme celkom náročnú cestu dole. Pomaly to schádzame, na skútri by toto veru nešlo. Prechádzame ešte okolo rozsiahlych čajovníkových plantáží.
Zakončujeme v Nghia Lo, ktoré je významným centrom tejto oblasti. Zbiehajú sa tu všetky menšiny z okolitých hôr. Skúšame ubytovanie ešte pred mestom, ale je za 250 tisíc, tak ideme hľadať do mesta. V ďalšom hoteli zajednávame izbu za 200 000 dongov (8€). Ideme rovno do mesta sa navečerať. Prechádzame opustenou a vyzdobenou časťou mesta, kde sú asi nejaké inštitúcie. Potom nájdeme ten správny podnik. Varia vonku, kuchyňa sa uchytila ako skladisko.
Dávame si smaženú ryžu a pivo. Sedia tam páni pri ryžaku, tak nás zavolajú k sebe. Dajú nám do mištičiek polievku a ulievajú jeden za druhým. Potom nám našťastie príde aj jedlo. Vedieme základnú konverzáciu, mená, štát, manželia, deti, práca a plán výletu. Dvaja trošku aj niečo pochytili z angličtiny, ale prevažne ideme cez prekladač. Aj chlapi si dali to isté jedlo, čo my. Už je na dne druhej pol litrovej fľašky, Jozef si vypýta cigaretu. Jeden zo skupiny sa s nami lúči, vypije a podá nám ruku. S ostatnými si dáme po poslednom a tiež odchádzajú. To bolo teda rýchle a intenzívne. Ja ešte dojedám zbytky, lebo toho bolo naozaj dosť. V reštaurácii kupujeme letenky z Vinh do Can Tho, na juhu Vietnamu. Už sme to skúšali včera cez stránku spoločnosti VietJet air, ale to nám nešlo zaplatiť, tak sme to kúpili cez eDreams a bolo to aj lacnejšie. V dobrej náladičke sa ideme ešte poprechádzať po meste. Trochu máme problém nájsť hotel, lebo nevieme názov a ani sme si ho nepoznačili. Večer sa mi podarí pridať ďalší deň na blog. Nejako sa mi to začína kopiť.
0 Comments