Francúzske Alpy / GR 58 – deň 12
Col Girardin – Ceillac
18.7.2024 Štvrtok
34,4 km – 2096 m ⬆️ – celkovo 299,8 km
Budík máme na 6:15. Nechce sa nám vstávať. Počujeme ako sa približujú ovce. O 6:30 otvorím dvere stanu, ovce sú od nás, tak 300 m. Na okraji je havko, ktorý asi nie je úplne prítulný, ak si v strede stáda. Expresne rýchlo pobalíme a 6:53 zapíname hodiny. Zíjdeme kúsok nižšie ku vode a umyjeme si zuby. Potom ideme ešte ďalší kilometer ďalej, kde si dávame na slnku raňajky, bagetu s rybičkami v paradajkovej omáčke. Máme pred sebou poriadny zostup, 500 výškových metrov na 1,8 km. Na mape je to označené bokovane (najvyššia obtiažnosť trasy) a Jozef ňou moc nechce ísť. Chodníček je ale vychodený, tak ho presvedčím, aby sme ním šli. Je to úplne v pohode.
Náročnosť je asi preto, lebo keď zaprší, tak sú tam naplavené kamene a potom treba nanovo hľadať cestu v celkom stŕmom teréne. Rýchlo sme dole na asfaltovej ceste.
Prechádzame cez malú usadlosť a doberáme si vodu. Skoro v každej takejto dedine je aj komunitná piecka. Za 3 km začíname veľmi prudké stúpanie do sedla Col des Houers, vyše 1000 výškových na 5 km. Začíname zhurta, po serpentínach, veľmi prudko hore, cez les. Po 500 výškových metroch sa to trochu otvorí. Keď má človek výhľady, tak sa aj lepšie chodí.
Začína byť dosť teplo. Mám oblečené kraťasy, podprsenku a na tom neprefuk s dlhými rukávmi kvôli slnku. Neprefuk už dosť smrdí, tak ho oplachujem v potoku a hneď si ho obliekam, aspoň príjemne chladí. Jozef si zatiaľ perie uterák. Dávame si celkom často prestávky či už na nejaký snack, alebo na vodu. Nenosíme moc so sebou, lebo tu všade vyviera a je tu aj parádny vodopád. Postupne sa vytráca tráva a my sa šplháme hore šotolinou.
Ideme sa pozrieť aj k jazeru Lac Vert. Je vo výške 2700 m.n.m. a ešte ho obklopuje kopa snehu. Má krásnu modro-zelenú farbu, na povrchu pláva sneh a niekto tam chytá ryby.
Nestačíme sa čudovať. Do sedla nám chýba už iba 200 výškových metrov. Cesta vedie cez snehove polia.
V sedle stretávame pár sedemdesiatníkov. Celkom obdivne na nich pozerám, že to dali, a to som ešte ani nevidela, čo je na druhej strane. Počujem Jozefa, ktorý stojí na okraji, pozerá dole a hovorí “ajaj”. Prídem za ním a zopakujem to isté. Pod nami je kúsok šotoliny a potom, tak kilometer dlhé snehové pole. Pomaly to začneme schádzať dole. Niekto za nami beží a namiesto serpentín, si to mieria priamo dole, behom. Vyzerá, že vedia, čo robia. Dôjdu ku snehovemu poľu, jeden sada na zadok a druhá sa napoly šmýka, napoly beží. Tak keď im to tak išlo, tak to skúsime aj my.
Je to sranda, ale za 30 sekúnd mám mokrý zadok. Dávam si navrch moje zatepľovacie kraťasy, na tých to ide oveľa lepšie. To bol teda rýchly zostup! Máme premočené topánky aj šortky. Snehové pole hneď striedame za zelenú trávičku. Chodník už je pekný, tak občas aj pobehneme. Čím sme nižšie, tým viac ľudí stretávame. V doline je strašne teplo, moc to dusno nedávame. Pri útulni si dávame prestávku, jeme bagetu s takým mäsom v konzerve a syrom. Filtrujem vodu a dávame si nápoj s elektrolytmi. Dnes som naplánovala poriadnu šupu a Jozef vyjadruje pochybnosti či to stihneme včas dôjsť. Zvažujeme stop od chaty, ale ja pochybnosti nemám a pokračujeme. Cesta údolím je pekelná, ale teda za dažďa by som tu absolútne nechcela byť. Je to tu dosť zdevastované od záplav. Začíname stúpať 900 výškových metrov na takmer 6 km, takže trošku miernejšie ako náš prvý výstup. Táto strana kopca je úplne vyprahnutá, so samými kameňmi, ktoré teplo ešte znásobujú.
Každú chvíľu pijeme vodu, ktorej máme dosť málo. Za 1,3 km by mal byť potok, dávam si dáždnik, nech aspoň zvrchu na mňa nepáli. Potok je vyschnutý a my nemáme vodu. Našťastie za ďalší kilometer narazíme na veľmi malý cícerok vody. Filtrujem, tak štyri litre, po litri hneď vypijeme a Jozef sa tam oblieva pohárikom. Pokračujeme ďalej, je to veľmi úmorné, ale aspoň tam je už tráva.
Jozef už asi 20-krát povedal aká je to grcanica/hnus. Aj on máva svoje horšie dni, nie len ja. Keby sme vedeli, že je toto hore, tak isto stopujeme. Konečne to doklepeme do sedla.
Snažíme sa ísť dole poklusom, ale často nám to terén nedovoľuje. Došla nám opäť voda a sme už asi trochu dehydratovaní. Vôbec nás to nebaví a chceli by sme byť už dole. Pozeráme mapu a meníme trasu, lebo na rázcestníku to stále píše tri hodiny do Ceillacu, aj keď je to už iba 7 km. Schádzame fakt hrozný úsek okolo skaly, kde je asi 20 horolezcov.
Našťastie majú pekne vychodený chodníček až po lesnú cestu, tak ideme tadiaľ. Trochu aj bežíme, chceme to mať za sebou.
Vodu už neriešime. Konečne sme po 18 dole, v usadlosti L’Ubac de l’Aval. Doberám vodu pri chate a ideme stopovať. Zastavuje nám 5. auto. Za 10 minút nás pani vyhradzuje v Ceillacu pri potravinách. Píšem Pierrovi, ktorý stanuje v neďalekom kempe, že už sme v meste. Predpokladáme, že sa pôjdeme najesť, tak kupujeme iba nejaké snacky na večeru a pivo. Potom, už aj s Pierrom ideme do kempu.Špičková cena 10,6 € za dve osoby a stan. Za 4 minúty sprchy sa platí jedno euro. Jozef stavia stan a ja sa idem osprchovať. 4 minúty sú strašné dlho, úplne by mi stačila polovica. Pred dverami som si nechala topánky a ponožky, na ktorých teraz sedí asi 30 múch. Chlapi už popíjajú pivko, pridám sa. Pierre je naozaj zaujímavý človek, 1 rok bol v Austrálii, kde žil v aute a cestoval po celej krajine. Má prejdenú Korziku, La Reunión a venuje sa aj horským výstupom (Mont Blanc, Monte Rosa). On už jedol, to keby sme vedeli, tak si uvaríme večeru v kempe. Ideme sa teda najesť von, dávame si burger a k tomu každý tretinkové pivo. Idem zaplatiť a skoro ma pri tej cene piva vykotí, 7€ za 33cl. No nič, tak prvé a posledné pivo v reštaurácii. Ideme späť do kempu, kde nám ešte pár pív ostalo. O 23 sa poberáme spať. Večer s Jozefom zhodnotíme, že zajtra to na nejakú slávnu turistiku nevidíme a vypíname budíky, nech sa aspoň vyspíme.
