Rota Vicentina – deň 2
Almograve – útes nad Praia da Amália
Sobota, 23.12.2023
31,12 km – celkovo 66,95 km
Oceán nás nezobral! A hodinky dokonca píšu, že som mala pokojný spánok, tak asi som sa zmierila s možnosťou smrti. Teplota poklesla na 4°C a vôbec sa nám nechce do tej zimy vstávať. O 7:10 sa konečne vyhrabeme a hneď balíme. Almograve je vzdialené iba kilometer, tak sa najeme tam. Batohy máme zbalené a už si iba umývame zuby, keď okolo nás prejdú prví turisti. Obaja majú holé nohy. Zima mi je aj za nich.
Keď prídeme do Almograve, akurát vychádza slnko. Na naše prekvapenie je obchod otvorený už od 6 a robia tam kávu. Za takým pultom majú normálne veľký pákový kávovar a teta predavačka nám ju išla spraviť. K tomu dva pastel de nata a jeden croissant. Všetko za 4,1€. Vypijeme a zjeme vonku nastojaka pri stolíku.
Za 8 km je ďalšia dedina, tak už nič viac nekupujeme. Teplota sa stále drží okolo 5°C. Kráčame svižne po spevnenej ceste a potom prejdeme na útesy. Piesok nám trochu znepríjemňuje cestu, ale výhľady sú parádne.
Po 7 km sa opäť dostávame na spevnenú cestu. Dávame si chvíľu prestávku. Potrebujem sa prezliecť, rozčesať si vlasy a natrieť sa opaľovacím krémom.
Slnko už príjemne hreje a trochu fúka. Sú veľké vlny, ktoré keď vietor rozfúka, vznikne dúha.
Do dediny prechádzame okolo polí a prasiatok. Hneď na začiatku je kaviareň, tak si dávame ďalšiu kávu a ďalší pastel de nata. Na chvíľu dávame sušiť vrchný plášť stanu. Potom ideme opäť do obchodu. Kupujeme pečivo, šunku, syr, horčicu a sardinkovú paštétu. V centre dediny je stôl s lavičkami, tak sa tam rozložíme, papáme, všetko sušíme a prezliekame do kraťasov. Jozef zisťuje, že stratil lyžicu, opäť. Poslednú stratil vo Francúzsku. Ešte som sa ho ráno pýtala, že kde ju má, lebo som ju neumývala. Uistil ma, že je pri riadoch. Dúfam, že ju niekto nájde a bude mu slúžiť. Vyzerá, že tu býva komunita Indov. Veľa ich stretávame a cítime indície jedlo. Ďalej mierime do mesta Zambujeria do Mar. Je už pol 12 a je to vyše 13 kilometrov. Musíme sa poponáhľať ak chceme stihnúť obed. Najprv mierime ku majáku a odtiaľ by mala ísť celú cestu cyklotrasa. Je tam stále piesok, ale oveľa menej ako na chodníku, takže sa nezabárame.
Na priamom slnku je 25°C. 3 kilometre pred mestom dopĺňame vodu a ja prezúvam na sandále, tentoraz na boso, lebo už ideme viac menej iba popri asfaltke. V meste sme o druhej. Vyzerá to byť dosť turistické mesto. Tu je zasa veľa Nepálcov. Je úplne vtipné ako tu chodia zababušení v bundách, s čiapkami na hlave a potom dôjdeme my dvaja v kraťasoch, a ja holé nohy v sandáloch. Hľadáme, kde by sme sa najedli. Všetko tu vyzerá celkom fancy, ale predsa len nájdeme reštauráciu, kaviareň, novinový a tabakový stánok v jednom. Za 9 € si dávam menu: hamburger s hranolkami (taký menší), nápoj a kávu. Som celkom spokojná s výberom. Potom ideme ešte ku Nepálcovi kúpiť pivo a nabrať vodu na námestie. Pivo vypijeme hneď, na schodoch, ktoré vedú k pláži. Ja popri tom píšem blog a Jozef si číta správy.
Nemáme dnes žiadny konkrétny cieľ. Máme ešte 1,5 hodiny slnka, plné fľaše vody, takže kam dôjdeme, tam dôjdeme. Na záver to začína ísť nejako do kopca. Sú tu naozaj pekné pláže, ktoré lemujú vysoké útesy. Moc sa už neponáhľame.
Našli sme aj vhodné miesto na stan v lese, ale ešte máme hodinu, tak pokračujeme. Prechádzame okolo ohrady hrady so zvieratami, kozy, srnky a pštros.
Potom sa z chodníka stáva grcanica, rozumej blato. A furt to ide hore dole. Som sa až zapotila takto na fajront. Teraz, keď potrebujeme nejaké miesto, tak žiadne nevieme nájsť. Slnko už zapadá a ďalej už sú farmy a cesta. Nakoniec nájdeme celkom dobré miesto. Sú tu aj stopy od auta, ale tak hádam nás neprejde. Sme hore na útese, vlny neohrozia, ale počuť ich stále.
Staviame stan, ja si idem urobiť aspoň trochu nejakú očistu, na to mi stačí pol litra vody. Potom píšem zameškaný blog a upravujem fotky. Na večeru je hrachová sáčková polievka s pridanou šošovicu. Jozef sa mi smeje, že si na noc chystám tyčinku, keby mi bola zima, ale ono to fakt pomáha. Keď sa najem, telo trávi a produkuje energiu, ktorá hreje. Prišlo tu auto, ale asi ho nezaujímame. Po chvíľke stresu, že nás niekto ide vyhodiť, píšem ďalej. Do 22 píšem blog, Jozef už hodinu spí.
