Kochi – Coimbatore – Ooty – Mysore
Sobota, 8.4.2023 / Nedeľa 9.4.2023
Vstávame o 6 ráno. Kvôli tomu teplu som zaspala, tak o pol 4, takže dúfam, že sa vo vlaku vyspím. Rýchlo zbalíme a ideme pešo na zastávku ferry. Potrebujeme sa dostať do Ernakulamu. Akurát jedna ide. Z druhej strany na vlakovú stanicu to je už iba 2 kilometre, tak kráčame a po ceste sa snažíme nájsť miesto na raňajky. Nakoniec skončíme tam, kde sme boli prvý deň. Nevieme prečo sa nám snaží vnútiť masala dosa, ale už sme zbehlí v indických názvoch, tak si dávame idlyppayam s vajíčkovým kari a cícerovou masalou. Potom ideme na vlak do Coimbatore, ktorý sa nám podarilo s vypätím všetkých síl kúpiť cez internet v nádeji, že to bude niečo lepšie ako keby sme si ho kúpili na stanici. Je to úplne to isté ibaže na sedačku pre troch si naozaj sadnú traja.
Plus si tam dokážete urobiť nákup. Vlakový predavači ponúkajú: tričká, kraťasy, šatky rôzneho druhu, náhrdelníky, kľúčenky, zapaľovače, svietiace baterky, klieštiky na nechty, hodinky, sluchátka, adaptéry a mnoho iného. A taktiež neostanete o hlade a o smäde. Každých 5 minút sa tam striedali 4 chlapi, ktorí na hlavách nosili jedlo Biryiani a dávali vám to veľmi hlučným spôsobom vedieť. Ďalej tam boli predavači kávy, predavači čaju, predavači vody, predavači pochutín a jeden predavač orieškov. Potom tadiaľ prejde žena, ktorá „zameta“ pod sedačkami pár haluzami a vlastným telom a pristaví sa pri každých sedačkách a pýta peniaze. Vskutku rozmanité. Ja som časť cesty prespala, kým tam ešte neboli ľudia a Jozef mal celý čas slúchadla, lebo vedľa neho sedelo dieťa. Z okna sme v rieke sme videli prvého slona. V Coimbatore máme čas 6 hodín. Prvá úloha je nájsť stanicu, z ktorej nám ide autobus. Coimbatore má skoro milión obyvateľov a oni na lístok napíšu „Obchod: Coimbatore“. Mame čas, tak sa presúvame peši. Predpoveď hlási 36°C, ale je to lepšie ako v Kochi, lebo to je vo vnútrozemí. Našli sme filtrovanú kávu. To mi dosť pomohlo. Dôjdeme na najväčšiu stanicu a pýtame sa. Napíšu nám na lístok názov zastávky a pošlú nás smerom, ktorým máme ísť. Chceme si byť úplne istí, tak sa pýtame pri prvom okníčku. Tam povedia, že nie, že to musíme ešte ďalej. Stojíme pri druhom okníčku a tam nám ľudia v rade povedia, že okníčko je z druhej strany budovy. Tak ideme tam. Tam nás ujo pošle späť, že to nie tam. Nájdeme ešte jedno okníčko, pri ktorom sme neboli a máme šťastie. Pán nám potvrdí, že autobus naozaj ide a že máme prísť o pol hodinu skôr. Ideme teda hľadať nejaké miesto, kde by sme sa najedli. V okolí stanice je veľa pofiderných podnikov a občas tam cítiť fekálie. Jeden podnik vyberieme, ja si dám smažené rezance a Jozef smaženú ryžu. Je toho celkom dosť, tak sme tam dlho. Ako dezert si dáme mangový nanuk. Máme potom ešte veľa času, tak sa vyberieme do nákupného centra s nádejou, že tam bude klíma. Je to asi dva kilometre a popri ceste majú ľudia rozbehnuté zaujímavé biznisy. Malý stolík so stoličkou a na ňom písací stroj je pani advokátka (v ich ponímaní si myslím, že skôr úradníčka). Stolík s veľa kľúčmi a zámkami z druhej ruky. Rozrobený oheň, žehlička a kopa oblečenia. Všelijaké výjavy.
Dôjdeme do nákupného centra a to je ďalší veľký výjav. Asi som nikdy nevidela toľko ľudí v nákupnom centre. Je tam ale tá klíma, tak sa tam chvíľu potrajdáme. Dnes nám nejako začala štrajkovať powerbanka, tak ideme do nejakého podniku, kde by sme mohli nabiť mobily. Pani sa to snaží zapojiť ale nejde to, tak si iba dávame kávu a opäť sa márne snažíme nájsť ubytovanie v Ooty ako celý dnešný deň. Mali sme tam totižto prísť až zajtra ráno, len je dole strašne teplo, tak sme chceli byť v horách skôr. Všetko za nejakú prijateľnú cenu je vypredané, lebo je víkend a Veľká Noc. Na obed sme premeškali možnosť hostela. Navrhujem ešte alternatívu ostať v Coimbatore a do Ooty ísť až ďalší deň, ale Jozefovi sa to moc nepozdáva, lebo by nám prepadli lístky na autobus a prišli by sme tam zajtra neskoro. Tak teda 18:30 sme pripravení na stanici, autobus sme našli, tak už sedíme. Pomaly sa zapĺňa. Kúpila som dva lístky na trojmiestna sedačke s nádejou, že si ku nám už nikto nesadne. Veľmi naivné v Indii. Autobus má odchádzať o 19. Nakoniec odchádza až 19:20. Moc nám to nevyhovuje lebo sa chceme ešte večer popýtať na ubytovanie a autobus má mať príchod 21:30. Kým sa vymotáme z Coimbatore, tak prejde hodina. Zoznámime sa so Skhumbrom, ktorý nám dá kontakt na kamaráta z Ooty či by nám nevedel s tým ubytovaním pomôcť, ale všetko je beznádejne plné. Tak aspoň si od neho ešte pýtame typy na zaujímavé miesta. Za ďalšiu hodinu už prejdeme Mettupalayam a autobus zastavuje, že ide sa jesť. Po dvoch hodinách od odchodu autobusu zastavujeme na reálnu večeru v reštaurácii. My nie sme hladní, tak si aspoň dávame nabíjať mobily. O 22 vyrážame ďalej. Teraz to začína už dosť stúpať. V autobuse sa zhasnú svetlá a naplno hučí indická hudba. O pol noci vystupujeme v Ooty, dve a pol hodiny neskôr ako bol daný príchod. Osloví nás tuktukár či nechceme odviesť, tak sa ho pýtame na ubytko, ale všetko je už drahé. Je tu 15 stupňov, tak ideme opodiaľ stanice sa obliecť a hľadáme nejaké miesto na spanie. Stretáme jediného človeka, ktorý nám ponúka ubytovanie za 4000 INR, ale to sa nám zdá veľa na tých par hodín. Potom pri nás pristaví auto. Ind moc nevie po anglicky, cítiť z neho alkohol a vraví, že si máme nastúpiť. Nemáme moc, čo stratiť, tak ideme. Ide veľmi zvláštne, najprv zahne do jednej ulice potom sa otočí a zastaví pri zaparkovanom autobuse. Tak si vravíme, že autobus by bol fajn. On však odtiaľ vyberie deky a dáva ich do auta. Vezieme sa ďalej a zastaví pred jedným domom. Kukneme naň a vravíme si, že to vyzerá celkom fajn. Ale potom začnem trochu rozumieť jeho angličtine, a že teda on spí v aute a my môžeme spať s ním v aute (fakt pidi aute). Nemáme ďalšie možnosti na prespatie, tak teda súhlasíme, že asi lepšie ako vonku. Ja som na zadných sedačkách a Jozef na mieste spolujazdca. Jakob (šofér) sa nám ospravedlňuje, že ide si ešte vypiť, aby zaspal, tak my, že v pohode. Potom sa snaží trikrát vytočiť nejaké číslo, ale asi nemá kredit, tak mu to nejde. Dá si viacej whisky a začne si tam niečo mrmlať a spievať, máme pocit, že sa rozplače. Potom sa ospravedlňuje a začne Jozefa poriadne prikrývať dekou. To už nám príde fakt divné, tak mu teda ďakujeme za ponuku a odchádzame. Hľadáme nejakú zastávku bez ľudí. Jednu nájdeme, tak sa tam rozložíme. Na vyše hodiny zaspávame. Potom ale začína byť zima, tak sa ideme prechádzať. Jakobove auto už nebolo na mieste, kde ho zaparkoval. Ideme sa pozrieť opäť na stanicu, ale tam ostať nechceme, lebo je tam veľa divných ľudí. Potom ku kostolu, kde nás skoro napadne pes a potom sa po hodine a pol vrátime na našu zastávku. Sme sa zahriali a unavili, tak zaspávame na skoro hodinu a pol. Zobudí nás Ind, ktorý prišiel zo stanice ku nám. Asi nás nasledoval, lebo tá zastávka bola naozaj odruky. Už sa obávam zaspať, keď tam vedľa nás sedí a trasie sa. Ideme zasa chodiť. Je už 5 hodín, tak hádam bude niečo otvorené. Našli sme a dali sme si presladený čaj s mliekom a kokosovú buchtu. Pomaly svitá, tak sa ideme prejsť na také vyvýšené miesto.
Chodíme a pozeráme či už niekto otvára, lebo Jozef už zasa nemá baterku. Stále nikto nič, tak si idem ešte trošku zdriemnuť. Jozef zisťuje, že v Ooty je vlastne prenájom motoriek zakázaný, že si to vylobovali taxikári. Na turistických informáciách sa na to pýtame. Ako na všetkých indických informáciách, kde sme boli, my nerozumieme jemu a on nerozumie nám. Ale potom si čítame viacej a zisťujeme, že sa to dá ale nie úplne legálnou cestou. Rozmýšľame, čo budeme robiť ďalej.
Ideme sa na to najesť. Nájdeme celkom peknú reštauráciu, ja si dám egg curry a Jozef chicken curry, a nabijeme si telefóny. Vymysleli sme, že sa odvezieme autobusom do Mysore, čo je 3-4 hodiny cesty (150km), požičiame si motorku a vrátime sa späť. Prišli sme na stanicu a akurát jeden autobus odchádzal, tak ideme. Je 9 hodín ráno a hodinky mi ukazujú 19300 krokov. Po hodine cesty autobus zastavuje pri stánkoch na ceste. Ľudia sa idú občerstviť. Po ďalšej hodine opäť stojíme, aby sa išli najesť. Vôbec nechápeme. Po piatich minútach opäť zastavujeme. Do národného parku, cez ktorý vedie cesta (28 km), prišiel na návštevu premiér Indie, a teda cesta je uzavretá. Povedali nám, že čakať budeme dve hodiny. Rozmýšľame či sa rozdelíme alebo čo, ale po polhodine to pustia. V národnom parku vidíme slony, hulmany, jelene axis a pávy.
Už nám chýba iba hodina do Mysore a my zasa stojíme na obed. Už fakt nevieme či sa smiať alebo plakať. Konečne prídeme do Mysore po 6,5 hodinách. Ideme hľadať požičovňu. Tá ktorú sme mali vyhliadnutú je presťahovaná, tak ideme k ďalšej. Tam prídeme, je to otvorené, majú motorky, Jozef už oslavoval úspech, ale potom nám povedali, že to je iba online a nedá sa to vybaviť na mieste. Veľké sklamanie. Hľadáme tú presťahovanú. Nájdeme. Ideme tam, pozrú si Jozefov medzinárodný vodičák a povedia mu, že to nestačí a potrebuje ešte nejaké indické potvrdenie na základe toho vodičáku. Pritom sme už raz mali požičanú motorku, ale to bolo v inom štáte. Takže sme opäť neuspeli. Je strašne teplo, všetci trúbia, všetci do nás hučia, už nemáme síl a nevieme, čo robiť ďalej.
Ooty je pre nás prekliate mesto a mali sme to zavrhnúť už pri počiatočných problémoch a nie to dotiahnuť až sem. Vracať sa nám už nechce, tak píšeme na ubytovanie, že ho rušíme. Ešte stále nám neodpísali. Rezervujeme hotel s klímou, zjednáme tuktuk na 100 INR a za 10 minút sme pri hoteli. Po dvoch dňoch cestovania si dáme sprchu a ideme sa do mesta už iba navečerať, kúpiť po jednom pive a spať. Nevieme kam ideme zajtra.
0 Comments