Alpy 2024 – deň 15
Cesta domov
21.7.2024 Nedeľa
Posledný deň vstávame asi 8:30. Ideme na “raňajky”, ktoré boli v cene. Dostaneme kávu a croissant, lepšie ako nič. Check-out je o 12, takže ležíme v posteli a ja pridávam blog. O 11 ideme na vlak, lebo potom by nám išiel až o 2 hodiny. V pozadí vidno desivé búrkové mraky a počuť hromy. Som rada, že už nie sme niekde v horách. Pokračujeme do Turína, kam je to iba 30 minút vlakom. Keďže sme nemali bohvieaké raňajky, ideme sa najesť. Je nedeľa, a preto je ponuka obmedzená. Neďaleko staninc Porta Susa nájdeme cestovinovú reštauráciu. Vyzerá to tam veľmi dobre, aj keď máme na sebe najlepšie oblečenie, cítime, že tam nepatríme, úplne sme si odvykli od civilizácie. Majú tam super systém objednávania, stačí naskenovať QR kód, vybrať z ponuky a odoslať objednávku. Potom príde čašník iba skontrolovať. Na oslavu skončenia tohto výletu a toho, že sme v Taliasnku si dávame Aperol Spritz. Za 5 minút máme jedlo na stole, Carbonara a Ragú.
Och, tieto čerstvé cestoviny, to je úplne iná liga a dajú sa tu všade kúpiť v obchodoch. Najeme sa a ideme ešte na kávu a koláčik. Nakoniec sme v Turíne strávili 2 hodiny a pred nami je 2 hodinová cesta do Milána. Našťastie chytíme dvoj-sedačku, lebo riadne divní ľudia tu chodia. Na centrálnej stanici v Miláne je asi milión ľudí. Nechápem ako sme minule stihli ten vlak, teraz by sa to isto nepodarilo. Nájdeme také pokojnešie miesto a čakáme, kedy pristavia vlak do Bergama. Ten už je prázdnejší. O 17 vystupujeme v Bergame. Ideme nakúpiť ešte nejaké jedlo na večer. Chcela som rovno kúpiť lísky na letisko, ale keď zaplatím prvý, zisťujeme, že platnosť je od nákupu, a nie od označenia, no nevadí. Dnes končí Tour de France, tak Jozef našiel športový bar, ktorý je viac na okraji mesta. Prídeme tam a končí nejaká formula, tak sa Jozef ide spýtať či to môže prepnúť na TdF. Objednáme si Aperol Spritz a teda nešetrili.
Jozefovi sa tu veľmi páči, pripomína mu to jeho obľúbenú krčmu v Partizánskom, Bistro Fekete. Vidno, že to je naozaj miestna krčma, štamgasti nechýbajú. Sedíme tam skoro tri hodiny, vypijeme po tri Aperol Spritze a ja popri tom upravujem fotky. Mysleli sme, že sa tu aj najeme, ale nevidíme tu nikoho jesť, tak ideme ešte na kebab a falafel, to sme tu ešte nemali. Aj keď už slnko dávno zapadlo, mesto je ešte veľmi rozpálené. Potrebujem ísť nutne cikať, ale všetky WC sú v meste už pozatvárané, tak utekáme na autobus na letisko, ktorý práve zastal na zastávke. Chcem vnútri kúpiť lístok, ale stroj je pokazený, takže cestujeme s jedným neplatným lístkom. Nevadí, cesta trvá len 15 minút. Na letisku sa trošku dáme dokopy a ideme nájsť nejaké miesto, kde sa dá zložiť. Veru, moc ich nie je. Najlepšieho fleka už obsadila skupina skautov. Dáme sa opodiaľ. Jozef si fúka karimatku a ide skúsiť sa aspoň trochu vyspať. Mne sa moc nechce, tak píšem blog. Postupne sa to tu zapĺňa, že už neostane ani kúsok steny voľný. Obaja si dávame štuple do uší, je tu jedna talianská rodina, ktorá nemá absolútne žiadny zmysel pre správanie sa vo verejnom priestore.
O pol 3 ráno príde SBS a budí všetkých, ktorí spia na zemi, ide upratovacia čata. Aspoň im odovzdávam tú kartušu, ktorú sme nestihli minúť. Je to tu také zvláštne, jedna časť je úplne uzatvorená, tak si ideme sadnúť na sedačky. Márne hľadám zástrčku, úplne nikde nič, ani na WC. Mám úplne vybitý mobil, powerbanka tiež vybitá a letenky iba v mojej aplikácii. Do Jozefovej sa to nahrať nedalo, lebo to asi ešte nedali dokopy po výpadku spred pár dní. Trošku ma chytá panika, ale Jozef je veľmi šikovný, napojí môj mobil na svoj, tak si nabijem aspoň pár percent, nech prejdeme cez security a pošlem mu aj screenshoty leteniek. Po štvrtej už ideme odovzdať batožinu. Väčšina sa nám zmestí do podpalubia, tak idem s poloprázdnym batohom. Na kontrole nechytíme moc dobrý rad. Chápem, že pre niekoho to môže byť stresujúce, ale na to sa dá veľmi dobre pripraviť. Väčšina letisiek má tie isté pravidlá. Pripravím si navrch veci, ktoré idú samostatne, šupnem do bedničky mobil, peňaženku, kľúče, hodinky a do ďalšej celý batoh. My sme takto vybavení so všetkým za 1 minútu a nie tam po vreckách hľadať, kde som, čo zabudla. Už som trošku podráždená takto po prebdenej noci. Nájdeme si voľné miesta pri okne a ja si konečne dávam šlofíka. Jozef ma budí o 6, že už začína boarding. Ked si berieme veci zo sedačky zisťujeme, že sme mali USB nabíjačku presne medzi nami, tak potom ešte chvíľku nabíjame pri odletovej bráne. S Jozefom si vymieňame miesta, lebo ja som dostala 17. rad, čo je pri núdzovom východe, s väčším priestorom na nohy. Vzlietneme a okamžite zaspím. Zobudím sa na zaľahnuté uši pri klesaní. Je 8:11, keď zastane lietadlo. O 9:02 nám zo stanice Nové Mesto ide vlak do Partizánskeho. Nedávam tomu moc veľkú nádej. Našťastie je to fakt malé letisko a na batožinu čakáme asi 5 minút. Stihneme autobus o 8:24 a na stanici sme ešte 10 minút pred odchodom vlaku. To sa mi ani nesnívalo, že to takto dobre stihneme. Vo vlaku samozrejme spím a pred 12 sme doma. To je tá výhoda skorého letu. Jozef sa hneď vrhne na pracovné povinnosti a ja na pranie. Leuško, náš vchodový kocúr je na nás urazený, že sme tak dlho neboli doma, hádam ho to rýchlo prejde.
