Vietnam – deň 23

Piatok, 3.1.2025

Long Xuyen – Soc Trang

Na 6 ráno máme zajednanú loďku na plávajúce trhy. Vstávame 5:20 a o 5:40 odchádzame. Nenapadlo nám večer povedať majiteľovi, že budeme skoro ráno odchádzať, takže je zamknuté. Býva na prízemí a mu klopeme na dvere. Vyzerá, že už nespal. Otvára tri brány, čo sa nám zdá trochu pehnané. Vonku to už poriadne žije. Na námestí sa chystajú skupinové cvičenia. Každá skupina má vlastné tričká a už sa pomaly rozcvičujú. Prídeme ku trajektu a čaká nás tam už pani. Nasadneme do loďky zaplatíme a ideme.

Pani je menšia ako ja a je štýlovo oblečená. Prechádzame okolo trajektov a ďalších lodí. Ideme asi 20 minút a zastavujeme pri loďke s ananásmi, z ktorej ich prehadzujú do menšej loďky.

Naša šoférka nás tam zahákne a príde ďalšia teta na loďke a ponúka nám nejaké jedlo. Je to niečo ako bun bo nam bo, ktoré sme zatiaľ nikde nevedeli nájsť. Potom príde ďalšia teta s nápojmi. Dávam si to, čo naša šoférka, ale je to nejaký divný čaj alebo čo, neviem to identifikovať.

Okolo nás prechádzajú aj ďalšie loďky s turistami. Po pár minútach ideme ďalej, ale nie sú tu žiadne trhy. Neviem či to je ešte ďalej, ideme neskoro alebo už plávajúce trhy už prosto nebývajú. Za chvíľu sa otočíme a vravíme, že veď tu žiadne trhy nie sú a ona, že to bolo ono. Vraciame sa späť a všetky turistické lode majú to isté jedlo aj tie isté nápoje. Začínam si myslieť, že toto bolo všetko a prosto tu už plávajúce trhy nefungujú. Potom nás ešte povozí pomedzi domy, čo je o dosť zaujímavejšie. Domy stoja na takých pätkách a je zaujímavé pozorovať život v nich.

Po hodine nás vysadí na brehu. Včera sme mali trochu zjednať tú cenu, lebo to moc nestálo za to. Prejdeme si potom miestnu tržnicu.

Jedna pani sa strašne smeje na tom aký je Jozef vysoký, resp. na rozdiele medzi nami.

Po ceste na hotel si kúpime nejaké vysmážance. Jeden je taký suchý nasladlý a ten druhý asi hubový. Dúfala som, že budú sladké. Chcela som sa aj spýtať či sú sladké, ale Jozef povedal, že isto sú, takže on zje slané a ja tie suché s banánom. Pobalíme sa a hneď vyrážame, majiteľ nám dáva vodu do cesty. Chceme sa ešte pozrieť z brehu na tie plávajúce trhy či tam sú alebo nie, ale je to zastavané.

Prechadzame na druhú stranu rieky a svižným tempom smerujeme na juh, lebo poobede má pršať. Všade tu je pitná voda popri ceste, aby sa hocikto mohol napiť. Zastavujeme na kokos, teta sa opäť smeje na Jozefovej výške. Oceňujú, že máme vlastné lyžičky na vydlabanie kokosu.

Kupujem si nohavice, lebo ma tlačí gumička na členkoch a robí mi to modriny. Platím turistickú cenu 130 000 dongov za kvalitného Luis Vuitton.

Celkom sa ponáhľame lebo poobede má pršať. V tých nohaviciach sa mi dosť potí Dosť sa mi v nich potí zadok. Obchádzame Can Tho a zastavujeme na obed v rušnej reštaurácii pri ceste. Opäť máme ryžu s kuraťom a s bravčovým mäsom. Za pár kilometrov zastavujeme aj na vietnamskú kávu, dnes ju potrebujem viac ako iné dni.

Hlavná cesta je v dosť zlom stave, tak si vyberáme bočné cestičky. Prechádzame okolo sadov guave, manga a jackfruitu.

Trochu nám začína popŕchať a ponáhľame sa na trajekt. Kúpime si lístok a chvíľku čakáme. Tento trajekt ide na ostrov medzi ramenami mekongu a potom musíme ďalším trajektom. Mekong je neskutočne obrovský, a toto je len jedno z mnohých ramien.

Začína poriadne pršať a blýska sa. Na druhom trajekte sa s nami fotia tety, neviem či sú opité, alebo len tak šťastné.

Fotia sa aj s Jozefom, ktorý sa cíti dosť nekomfortne. Keď výjdeme z trajektu dosť prší, tak ideme na ďalšiu kávu a čakáme či prestane pršať. Snažila som sa mu vysvetliť, že chceme obyčajnú horúcu kávu, ale doniesol nám ľadovú kávu, ktorá chutila ako kakauko. Prestalo pršať, tak to potiahneme do Soc Trang ako sme plánovali.

Dávame si pomelo džús, je strašné dobrý. Popri tom hľadám nejaký hotel na bookingu. Dnes si doprajeme, zajednávam hotel za 296 000 VND (cca 12€). Normálne tam je aj strážnik vonku a odloží nám motorku. V hale je dosť štýlové, rozumej gýčové vybavenie.

Izba má aj normálnu sprchu, wau. Osprchujeme sa a ideme von. Prechádzame sa po trhovisku. Takmer všade sú cenovky, to je dosť nezvyčajné. Predpokladám, že ich zaviedol jeden predavač, ktorý mal potom vyššie zisky, tak sa pridali aj ďalší.

Kupujeme si ovocie, ktoré sme ešte nemali, chutí to ako jablko, len je to trochu mäkšie. Hľadáme aj holiča, ale nemáme šťastie. Nájdeme, ale nákladiak ľadu, je to dosť štýlové.

Prechádzame sa po meste a obzeráme sa po mieste na večeru. Nájdeme taký populárny podnik, dávam vysmážané slíže a Jozef ryžu s morskými plodmi.

Každú chvíľu nám ku stolu príde nejaký človek, ktorý predáva lotériové lístky. Keď už príde asi 5, začína to byť dosť otravné, sumárne sa ich za našu polhodinovú večeru pristaví asi 15. Radšej ideme odtiaľ rýchlo preč. Jozef si ide kúpiť pivo a čipsy a ja si kúpim pomarančový džús. Večer vyšla správa o Ficovi, že je vo Vietname v izbe za 6000 €, a my sme si vraveli, že aký luxus sme si dnes dopriali.