Phan Rang – Nha Trang

Takto dobre som sa už dlho nevyspala. Za posledné dva dni som vypila veľa vody a konečne rehydratovala moje telo. Obliekame sa ešte do špinavého oblečenia, nemá zmysel si teraz dávať čisté. Dnes bude posledný deň na motorke, teším sa! Aj keď dosť silno fučí a bude to obzvlášť nepríjemné. Na raňajky zastavujeme iba v stánku a kupujeme si bagetky, ktoré ideme zjesť na neďalekú pláž.

V prímorských oblastiach sú všade prítomné ryby, napríklad sušiace sa na sitách pozdĺž cesty.

Aj keď tak veľmi fučí, volíme radšej dlhšiu cestu po pobreží, ktorá je krajšia a prázdnejšia. Sú tu také sympatické mestečká, kde by som si aj vedela predstaviť stráviť dlhší čas a len tak oddychovať.

Dostávame sa už do hustejšie obývanej časti a zastavujeme na kávu. Jozef si ku káve dopraje aj cigaretu, ktoré mu nechali jeho vientnamskí kamoši v Buon Ma Thuot. Pokračujeme aužívame si posledné výhľady na krásne zelené rýžové polia.

Keď prejdeme letisko Cam Ranh, odkiaľ zajtra odlietame, tak cestu lemujú už iba drahé hotelové rezorty, a teda už nikde nezastavujeme a ideme priamo na hotel zložiť si veci. Hotel je v severnej časti mesta, čo a ukázalo byť ako veľmi dobrá voľba, pretože juh bol taký moc turistický a samé výškové budovy.

Náš hotel je síce tiež výšková budova, ale hneď vedľa tržnice. Za noc platím 175 000 dongov, čo je necelých 7 €. Máme izbu na 14. poschodí s krásnym výhľadom na kopce a s oknom do kúpeľne. Osprchujeme sa, dáme si čisté oblečenie a ideme vrátiť motorku.

Požičovňa je asi 2 km od hotela. Keď tam prídeme, odľahne mi, že to máme za sebou a neprihodila sa nám žiadna nehoda. Nikto tam nie, tak im píšem na Whatsapp, že za 5 minút prídu. Po príchode im odovzdáme motorku a potom v nijako nechránenom šuflíku hľadá medzi kopou pasov naše pasy. Veci, ktoré sme si odložili sú v tom istom kúte ako sme ich nechali. Ešte mu píšem do prekladača, že sme platili tých 480 000 VND za výmenu kolesa a že by sme chceli nejakú kompenzáciu. Týpek zavolá nejakému kolegovi a dáva nám plnú výšku sumy. To sme teda neočakávali, mysleli sme, že nám zaplatí, tak polku. Odchádzame odtiaľ príjemne prekvapení.

Snažíme sa, čo najrýchlejšie dostať do krajnej časti mesta, kde je to trochu pokojnejšie. Ideme sa poobzerať po tržnici. Hľadáme durianové cukríky. Prechádzame okolo 10 stánkov a vo všetkých majú úplne to isté. V 11. nájdeme durianové cukríky. Jozef si pýta aj ochutnávku. Rozprávame sa o cene a koľko toho zoberieme. Pani to zachytí a začne na nás hovoriť po rusky. Už sme si to tu všimli, že je tu veľa nápisov v azbuke, menu v azbuke, tak už aj predavači sa naučili po rusky. Kupujeme 300 g a ideme si ešte vyhliadnuť nejaké mangá, ktoré nakúpime zajtra domov. Pri tržnici nachádzame aj džúsikáreň, tak toho ešte využívame. Ja si dám mango-marakuja a Jozef ananás-marakuja. Potom ideme na pivko. Nájdeme špičkový podnik a dáme si liter piva.

Keďže nám ostal prebytok peňazí z tej motorky, tak ideme v hoteli do baru na streche. Vyzerá to na nejakú uzavretú spoločnosť, lebo sa tam predávajú dary a každú chvíľu sa tam pripíja ryžakom. Sadneme si k vedľajšiemu stolu a dáme si iba jedno pivo, lebo stále dosť nepríjemne fučí a rachotí tam zábradlie. Radšej si na večeru ideme dať rybku. Jozef našiel nejaký podnik na googli. Má to dobré hodnotenie, malé stoličky, čerstvé ryby a hrajú tam povietnamčené talianské hity. Idylka na posledný večer.

Nedeľa, 18.1.2025

Nha Trang – Cam Ranh – Guangzhou

Spíme asi do pol 9. Pobalíme si veci a ideme sa naraňajkovať. Ideme do reštaurácie, do ktorej nás nadšene volá nejaká pani. Dávam si buon thit nuong, čo je podobné ako bun bo nam bo. Potom ideme ešte hľadať supermarket. Chceli sme kúpiť grepfruitový ryžak, ale nemôžeme ho nájsť. Aspoň sa po ceste zastavíme na kávu. Dávam si vietnamské “egg coffee”, káva s vyšľahaným vajíčkom. Bolo to v pohode, ale moc sladké, radšej ostanem u espressa. Jozef ešte dokupuje cigarety ako suveníry. Ideme pre istotu na stanicu odkiaľ nám má ísť autobus, uistiť sa, že naozaj ide.

Ideme späť na hotel pobaliť všetky veci a pred 12 odchádzame. Keď chcem vrátiť kratičku od izby, akurát sa tam nejaký pán začne hádať s recepčnou, že nedostal izbu, ktorá bola na obrázku, a že tam mal mravce. Platil za izbu toľko, čo my, 7€, a chcel vrátiť peniaze. Kartičku teda položím iba na kraj pultu a odhchádzame. Včera som si na mape označila bun cha reštauráciu, tak ideme ešte na posledné jedlo. Dobrá voľba to bola, toto mi asi bude trochu chýbať. Ešte sa chvíľku trajdáme po okolí stanice. Za týždeň tu oslavujú nový rok a už to je všade cítiť. Na každom rohu nachádzame kadejaké ozdoby a kvety. O 13 nám ide autobus. Platím 130 000 VND za dve osoby. V minibuse sa vezieme iba my dvaja a na letisko to trvá asi 40 minút.

Máme ešte dosť času tak sa potulujeme po letisku. Potom si ideme urobiť check-in. Máme celkom vtipnú podívanú, pretože South China Airlines dáva automaticky 23 kg podpalubnú batožinu, takže kopa Vietnamcov/ Číňanov má niekoľko veľkých krabíc. Lenže na prepážke ich otočia, že to nemôže byť viac kusov batožiny, to musí byť jeden. Oni sa ale vynašli a lepiacou pískou pripevnili krabice dokopy alebo ku kufru. Ostatný čas si krátim hraním sudoku.

V Guangzhou máme 4 hodiny prestup. Trošku si pospím a hrám ďalšie sudoku. Čas ide celkom rýchlo.

Pondelok, 19.1.2025

Guangzhou – Partizánske

Let z Guangzhou do Budapešti trvá 12h 40min. Ale keďže sa vraciame v časovom pásme, odlietame pred 1 v noci a mali by sme pristáť o 7:30. Keď nasadneme do lietadla čakám iba kým mi dajú nejaké jedlo a potom idem spať. Prekvapivo sme v Budapešti už 6:30, čo mi dá nádej, že by sme možno mohli stihnúť skorší vlak o 7:30. Kým čakáme na podpalubnú batožinu, dávam na seba všetko oblečenie. Batožina príde nepoškodená, čo sme radi, lebo sme sa obávali či to tá taštička vydrží. Rýchlo hľadáme východ z letiska a autobus. Za 10 minút odchádzame z letiska, lenže cesta do mesta trvá vyše pol hodiny a nejde to na železničnú stanicu. Ešte pozerám, že keby sme si možno bolt zobrali, alebo keby sme bežali na stanicu, ale zavrhnem to, pôjdeme radšej na kávu. Vystúpime na Deák Ferenc tér a ideme pešo hľadať nejakú kaviareň. Strašná tu je zima, asi aj pod nulou. Konečne nájdeme nejaký podnik a dáme si kávu. Hodinku posedíme a potom si ideme kúpiť nejaké raňajky do lidla. O 9:30 nám ide EC vlak do Nových Zámkov. O 11 prestupujeme na osobák do Zbehov. Zo Zbehov do Partizánskeho nám to ide o 12:30. O 13:30 sme v Partizánskom, kde nás čaká Jozefova sestra so švagrom a ideme si ku nim rovno po auto. Doma nájdeme pred vchodom Leuška, nezabudol na nás, a do hodiny už šlapeme na Žarnov. Dnes je špičkové inverzné počasie, toto by bolo škoda si nechať újsť. Sme doma!

Príspevok Vietnam – deň 37 a 38 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Mui Ne – Phan Rang

Nespala som moc dobre, stále mám žalúdok ako na vode. Dnes radšej nebudem jesť a hádam sa to trochu upokojí. Smerujeme do mesta Phan Rang kde strávime dve noci.

Okolie Mui Ne je poriadne tursitické. Všade sú farebné džípy, na ktorých sa robia výlety na piesočnú dunu. My sme sa k nej doviezli a išli sme sa tam iba trochu poprechádzať. Sandále na ten horúci piesok neboli najlepšia voľba. Duna je celkom rozsiahla, takže sa tam to množstvo ľudí stratí a iba v diaľke vidíme skupiny turistov.

Zastavujeme na miestach, ktoré sa nám zdajú zaujímavé. Napríklad táto pláž s obrovským množstvom mušlí, aj odpadkov samozrejme. Na pláži bolo niekokoľko ľudí a prehrabávali stovky mušlí a hľadali konkrétne druhy, ktoré by potom mohli predať alebo z nich niečo vyrobiť.

Zájdeme aj do príľahlého prístavného mestečka a dostaneme sa do takých bočných uličiek. Pozorujeme každodenný život miestnych a pobehujúce kozy. Obzeráme sa aj po nejakom podniku na skorý obed, ale nič nenachádzame.

Dnes vždy volíme cestu po pobreží. Je menej frekventovaná a má oveľa krajšie výhľady na útesy a na more.

Napojíme sa potom na takú hlavnú cestu s veľa kamiónmi, ktorá vedie okolo množstva rybích fariem. Keďže je to tu frekventované, tak nachádzame aj vhodnú reštauráciu. Jozef si opäť nakladá nejaké rybičky. Ja si nič nedávam iba mu vypijem vývar, ktorý tu dostanete ku každému jedlu.

Odbáčame na vedľajšiu cestu po pobreží, to je oveľa lepšie. Napriek hladu si dnes túto výhliadkovú cestu celkom užívam. Stretneme tu dokopy asi 5 motoriek a každú chvíľu zastavujeme na nejakom výhľade.

Súdruzi majú s touto oblasťou asi nejaké plány, keďže je tu vystavaná dvojprúdovka a nikde nikto. Prostredie je pekné, takže možno nejaká budúca turistická destinácia. Len tu trochu viac fučí, ale ešte postavia pár turbín a bude to ok.

Prichádzame do mesta Phan Rang, premávka sa značne zhusťuje. Máme problém nájsť hotel, pretože ma zle uvedenú polohu na bookingu. Nejako sa k nemu nakoniec dopracujeme. Je to taký prerobený dom, pretože naša izba vyzerá ako bývala detská izba dvoch detí. Sú tam rôzne tapety s dinosaurami a lietajúcimi balónmi, a na strope vyrezané hviezdy a mesiac. Tak toto teda na fotkách nebolo, ale však nevadí, aj horšie sme už mali. Najprv ideme do práčovne, nech máme čisté oblečenie na cestovanie a potom ideme nájsť nejaký podnik. Hľadáme pho, to si myslím, že je pre mňa bezpečná voľba. Pomaly si chlípkam iba polievku a dúfam, že zajtra mi už bude dobre.

Jozef ma necháva v reštaurácii, pretože na neho prišli nejaké tráviace potiaže a musí utekať na izbu. Ja si ešte chvíľu posedím, dojem a zaplatím. Cestou na izbu ešte kupujem vodu. Už nič nepíšem, oddychujem a Jozef ešte robí nejaké veci do práce.

Štvrtok, 16.1.2025

Phan Rang

Dnes sa ideme iba potulovať po okolí tohto mesta. Zájdeme na tržnicu, ktorá je úplne parádna. Kupujeme taký sušený zázvor a kešu orechy. Veľa predajkýň nás oslovuje aby sme si niečo kúpili, ale to nejde od každého. A už vôbec nie, keď nám niekto ponúka sliepku alebo rybu. Tržnica má aj druhé poschodie, na ktorom je oblečenie a také domáce potreby, a výhľad na spodné poschodie. Člevek nadobudne úplne inú perspektívu a vidí ako si tety sedkajú vedľa seba na stoloch.

Pred tržnicou narazíme na tohoto štýlového pána, ktorý vonku pod plachtou šije oblečenie. Spýtam sa ho či si ho môžem odfotiť.

Vo vedľajšej dedine je starý hinduistický chrám Po Klong Garai, tak sa tam ideme previesť. Je to veľmi pekná oblasť, cez park sa stúpa až hore ku chrámu, kde je pekný výhľad na mesto. Pri chráme je celkom dosť turistov a fotia sa tam rovnako oblečené tety.

Po návšteve chrámu si ideme sadnúť na kávu. Dávam ich typickú ľadovú kávu, konečne skúšam niečo iné ako espresso. Jozefovi vypýtam espresso a on ho dostane v takej zakorkovanej fľaštičke. Zaujímavý spôsob podávania. Hneď vedľa je aj reštaurácia, ktorú si bol Jozef omrknúť a chce tam ísť. Vypijeme kávu a ideme hneď vedľa. Na naše prekvapenie už nemajú takmer nič v ponuke. Pred pol hodinou mali plné misy. Asi je to populárne miesto. Vyberieme si so zvyškov, čo tam ostali.

Vraciame sa späť a namierime si to okolo polí viniča, z ktorého tu vraj aj víno robia.

Prechádzame oblasťou rybích fárm a len tak sa vozíme po nespevnenej ceste pomedzi ne.

Keďže je to blízko mora, mieša sa tu slaná voda so sladkou a rastú tu mangrovníky, zaujímavé to rastliny.

Urobili sme si taký okruh a mierime si to späť do mesta. Stretávame kravičky.

Jozef sa chce ísť pozrieť ešte na soľné polia, tak trochu ešte zachádzame. Škoda, že nie je sezóna ani na soľ a polia iba pripravujú. Keby bola sezóna, tak sú tu kopy bielej soli. Už od včera dosť fučí, ale keď sa ocitneme mimo zastavané územie, medzi poliami, tak nárazový vietor ešte zosilnie a udržať sa na motorke je celkom náročné. Zastavujeme na šťavu z cukrovej trstiny a presvedčím Jozefa nech už ideme naspäť.

Pri meste sa ešte zastavíme na pláži. Na naše prekvapenie je úplne krásna, bez odpadkov, bez ľudí a s jemným pieskom. Sú vlny, takže more je také zakalené, ale inak je pobyt na pláži veľmi príjemný.

Poobede ideme opäť na tržnicu. Potrebujeme si kúpiť nejakú väčšiu tašku ako podpalubnú batožinu a radšej to vybavíme teraz ako zajtra v Nha Trang. Sme v taškovej časti tržnice a tety bojujú o našu priazeň. Nemajú však veľkosť, ktorú by sme potrebovali, tak ideme hlbšie do útrob tržnice a predierame cez úzke uličky pomedzi stánky. Nakoniec sa vrátime späť a pani odniekiaľ vyhrabe, takú akurátnu tašku. Berieme ju a platíme 5€. Potom idem ešte kúpiť také pekné vietnamské misky. Zajtra už dokúpime iba nejaké ovocie, ktoré zoberieme domov. Na dnešný večer si ešte kúpime mango a banány, keď už tu sme posledné dni, treba toho využiť. Ideme sa pozrieť aj na nočnú tržnicu, ktorú máme kúsok od ubytovania a kupujeme mačky pre šťastie. Na večeru chceme nejaké morské plody, tak celkom precízne vyberáme reštauráciu. Dávame si rolky, krevety a nejakú zeleninu k tomu. Je to tu dosť hlučné. Vietnamci pri vedľajšom stole už vypili trištvrtinu basy piva, ktorú si so sebou doniesli, máme aspoň zážitok a jedlo je skvelé.

Príspevok Vietnam – deň 35 a 36 je zobrazený ako prvý na Stupky.

La Gi – Blue Sailing Resort

Ráno vstávame neskoro, nikam sa neponáhľame. Máme pred sebou posledných 5 dní a naša cesta bude viesť už iba po pobreží. Na nasledujúcu noc sme si dopriali pobyt v rezorte. Platíme za noc 25€, je to to najlacnejšie, čo sme našli a zároveň najdrahšia noc celého pobytu, ale mali by tam byť aj raňajky. Je to iba 40 km, takže dnes nebudeme musieť toľko sedieť na motorke. Po včerajších ťažkostiach so žalúdkom nemám vôbec chuť na vietnamské jedlá. Najlepšia možnosť by bola palacinka, ale to tu nenájdem. Narazíme však na paní, ktorá sa akurát chystá vysmážať banány, to je dobrá náhrada. Asi to nie je úlne vhodná voľba na môj žalúdok, ale skúsim to. Čakáme tam asi 15 minút, kým to vypraží, takéto čerstvé sú špičkové.

Ideme si ich spapať na pláž. Na mape nájdeme nejakú cestu, ktorá vedie na dlhé pobrežie. Nie je tam ani nohy, opäť je to až desivo prázdne. Trochu sa poprechádzame zjeme vysmážané banány a pokračujeme v ceste na sever.

Pri ceste nachádzame predavača pomela. Dá nám kúsok aj ochutnať a je fakt dobré. Asi nám dal oveľa vyššiu cenu, ale aj tak si jedno kupujeme.

Raňajkovali sme len smažené banány, tak Jozef už je hladný. Zastavujeme v jednoduchej rodinnej reštaurácii. Majú na výber niekoľko jedál, Jozef im ukazuje, čo všetko mu majú naložiť a potom si ide ešte sám naložiť omáčku, lebo to im nevie vysvestliť.

Okolitá príroda je pekná – striedajú sa útesy, pláže a zelené porasty. No radosť z výhľadov kazia kopy odpadkov, ktoré sú prítomné takmer všade.

Do rezortu dorazíme pomerne skoro. Nikto tam nie je a všade je hrubá vrstva prachu. Nájdeme nejakú pani upratovačku, ktorá sa nám snaží zohnať majiteľa, ktorý by nás išiel ubytovať, ale mobil si nechal na recepcii. Pár minút čakáme a nakoniec príde. Izba je pekná a máme balkón s výhľadom na more.

Zložíme veci, zjeme pomelo a ideme sa prejsť na pláž. Hneď pred hotelom je obrovská kopa odpadkov. Nejaký ujo to tam zbiera. Ktovie, možno to tu počas sezóny vyzerá inak.

Trochu sa poprechádzame a potom si ideme zaplávať do bazéna, ten je v pohode. Večernú idylku nám naruší ten pán, ktrorý odpadky na pláži zapálil a vydýmil nám celú izbu.

Okolie hotela je pusté, a tak sadáme na skúter a ideme hľadať večeru do vedľajšej dediny. Chodíme hore dole, zastavujeme aj pri grile, ale ponuka je dosť zvláštna, na to si netrúfam. Nakoniec skončíme v reštaurácii určenenej pre turistov. Dáme si vyprážanú ryžu s morskými plodmi, ktorých tam bolo asi päť kúskov. Jedlo nič moc a večer zakončujeme návratom do zadymenej izby. Aspoň mesiac sa pekne odráža na hladine mora.

Utorok, 14.1.2025

Blue Sailing Resort – Mui Ne

Že raňajky nebudú žiadna sláva sme tušili už včera, keď sme prišli do prázdneho hotela. Dostaneme omeletu z jedného vajíčka s bagetkou a k tomu nejaké zvláštne mrazené mäso. Radšej sa odtiaľ poberieme ďalej.

Cesta vedie po pobreží a lemujú ju samé rezorty. V meste Phan Thiet zastavujeme v prístave a ideme sa tam poprechádzať. Toto sa mi páči viac ako nejaký rezort. Prechádzame okolo desiatok pestrofarebných lodí.

Na brehu rybári a rybárky už rozplietajú svoje siete po rannom rybárčení. Sedia na móle, rozmotávajú siete a pripravujú ich na ďalší deň.

Na veľké lode sa prepravujú takými malými okruhlými loďkami, ktoré sú vlastne bambusové koše. Vznikli za čias francúzskej kolónie, pretože tieto loďky neboli kategorizované ako lode, a tak sa za ne neplatili dane. Dobre sa s nimi manévruje v plytkých vodách a na vlnách.

Na mape sme v tomto meste objavili aj fabriku na výrobu rybej omáčky. Keď tam vojdeme, máme podozrenie, že to je iba predajňa, ale žena, ktoré tam pracuje nás aj prevedie dozadu. Snaží sa nám cez prekladač vysvetliť prípravu rybej omáčky. Čakali sme, že to tam bude poriadne smrdieť, ale je to v pohode. Prekvapí nás aké je to rozsiahle a koľko sudov omáčky na takom malom priestore fermentuje. Domov si zakúpime jednu fľašku omáčky. Spokojní s prehliadkou a nákupom pokračujeme v ceste.

Volíme bočnú cestu, kde nájdeme takú zapadnutú reštauráciu. Jozef je nadšený a dá si tam niekoľko druhov rýb. Ja si nedám, sme v turistickej oblasti a mám vyhliadnutý podnik, v ktorom na 100% predávajú palacinky.

Od mesta až po ubytovanie nás trochu desí, v akej turistickej oblasti sme sa ocitli. Je tu koncentrovaných toľko turistov, čo sme doteraz videli za celý výlet. Ideme na motorke opatrnejšie, pretože tu je väčsia šanca nejakej kolízie. Zastavujeme v tej turistickej reštaurácii a konečne si dám tú moju vysnívanú palacinku.

Ubytovanie máme našťastie v pôvodnej dedine Mui Ne a nie v tej turistickej, takže je to tu celkom také pokojné. Prichádzame dosť skoro a Jozef ide pracovať. Vonku je spoločný priestor s posedením, tak sa tam rozloží. Občas tadiaľ prebehne nejaký potkaník. Idem mu kúpiť ku práci pivko, aspoň sa trochu poprechádzam. Aj ja si jedno dám a nebol to moc dobrý nápad, zasa mi je zle. Idem si radšej ľahnúť. Jozef za chvíľu príde za mnou pretože sa frekvencia pobehujúcich potkanov výrazne zvýšila.

Večer ideme pozrieť do mesta a navečerať sa. Máme také zvláštne jedlo, sú to také vajíčkovo ryžové placky. Niektoré s klíčkami, s kalamárami alebo s krevetami. Je to také nudné. Po ceste domov sa ešte zastavíme na nápoj. Ja si dám ananásový a Jozef experimentuje, dá si soursop (po slovensky anona), ktorý je rozmixovaný s mliekom. Trošku sme sa toho obávali, ale je to výborné.

Príspevok Vietnam – deň 33 a 34 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Bao Loc – La Gi

V noci nás zobudil nejaký fakt hlučný zvonček, ktorý majú dole na recepcii, asi na ohlasovanie ubytovaných. Strašne hlučné to bolo a mali asi aj čosi upité, lebo mali izbu nad nami a furt robili dáky lomoz. Inak sme sa ale celkom dobre vyspali. Dávame si načas, zbalíme veci a odložíme ich na recepcii. Hneď pred hotelom je tržnica, tak sa tam ideme poobzerať. Majú celom širokú sekciu ponuky živých zvierat. Je tam všetko, sliepky, kačky, králiky, psy, mačky.

Vonku je krásne slnečno, tak usadáme na neskoré raňajky (resp. daktorí tam sú už na obede) a dávame si mäso s ryžou. Pozorujeme rušný deň na tržnici. Včera som navrhla tu ostať ešte o deň dlhšie, že dole bude teplo, ale Jozef nechcel, že tu nie je čo robiť. Takže už máme zarezervované ubytovanie pri prímorskom mestečku La Gi. Vedie k nemu pozvoľne klesajúca cesta cez hory.

Ideme si vyzdvihnúť batožinu a prechádzame mestom na motorke. Je dosť hustá premávka. Zastavujeme na krajnici a fotíme si stánky s predajom psieho mäsa. Sú dva vedľa seba a obe majú zákazníkov. Mysleli sme si, že to je iba na severe, ale teda mýlili sme sa. Príde mi to trochu horšie ako, keď sme na to natrafili naposledy.

Je mi nejako nevoľno, nie z tých psov, ale odkedy som sa najedla. Za pár kilometrov zastavujeme v obchode a kupujem si vodu. Snažím sa to predýchať, ale moc sa to nelepší. Pokračujeme v ceste a ja myslím len na to ako veľmi chcem ísť domov, a či to vydržím alebo idem vracať. Rozhodnem sa pre vracanie, keďže mi prišlo zle po jedle. Vraciam aspoň s pekným výhľadom a potom si dám ešte čierne uhlie.

Je mi to ľúto, že tento výlet prichádzajú opäť potiaže. Jozef sa potom cíti previnilo, že on si užíva jazdu na motorke a mne je takto zle. Ja sa potom cítim previnilo, že mu kazím výlet, je to taký začarovaný kruh. Zastavujeme na kávu, v kaviarni s výhľadom. Jozef si dá kávu a ja iba sedím a odpočívam.

Prechádzame okolo priehrady Ham Thuan a potom začíname klesať. Je to naozaj pekná cesta lemovaná zeleňou a s krásnymi výhľadmi.

S nižšou nadmorskou výškou stúpa teplota. Prechádzame cez rieku, v ktorej sa kúpu ľudia v záchranných vestách. Veru, aj ja by som sa išla trochu osviežit.

Cestu opäť lemujú žiarivo zelené ryžové polia.

Trochu sa mi polepšilo, tak zastavujeme na kokos, ten hádam zvládnem. Dlho nejaký hľadáme až narazíme na fúrik plný kokosov. Dospelých tam nenájdeme, ale dvanásťročné dievča nám ten kokos oseká.

Vypijem asi polku a ostatok dám Jozefovi. Príde mi opäť trochu zle, tak dnes iba čistú vodu budem piť. Okolo cesty sa striedajú polia ryže, dragonfruitu alebo kaučuku.

Konečne prídeme do La Gi. Ideme hneď na hotel. Vyzerá to tak všeliako a gýčovo, ale bolo to lacné, máme výhľad na prístav a dokonca pani hovorí po anglicky. Prezlečiem sa a idem si hneď ľadnúť. Jozef sa ide popozerať do mesta. Keďže neviem, čo mu bežalo hlavou, pridávam iba fotky, ktoré zachytil na jeho prechádzke.

Jozef si pri kokose zabudol lyžicu, za posledný rok je to 3. lyžica, ktorú statil. Pri tejto frekvencii strácania si doma budeme musieť urobiť zásobu titánových lyžíc. Hneď si objednáva ďalšie dve, nech ho čakajú doma, keď prídeme.

Príspevok Vietnam – deň 32 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Dak Mil – Bao Loc

Ráno hneď opúšťame toto zvláštne mesto. Je pod mrakom a stále fučí vietor. Takto z rána je veľmi sviežo a pokračujeme po ceste vo výške 800 m.n.m. Po hodine cesty vietor mraky rozfúka a vykukne slniečko, ide sa o niečo príjemnejšie.

Prídeme do sedla, na križovatkou ciest, a v reštaurácii si dávame pho bo. Veľmi dobre nám padla teplá polievka v chladnom ráne. Chlapík sa nás pýta odkiaľ sme a kam ideme. Prekvapivo má povedomosť o Československu. Pokračujeme do mesta Gia Nghia. Hľadáme kaviareň s espresso strojom. Oblasť kaviarní nájdeme až v centre mesta. Je ich tu veľa, jedna vedľa druhej. Náhodne vyberieme jednu s veľkým nápisom “Green coffee”. Nakuknem im do okienka či majú ten presso stroj. Majú, tak sa pustím do vysvetľovania akú chceme kávu, úspečne. Po káve ideme ešte pozrieť tržnicu. Je to taká klasika, chaotická, hlučná a farebná.

Keďže sa tu všade pestuje korenie, tak sme chceli nejaké kúpiť. Nájdeme hneď z kraja, u takej pani, čo tam má kadejaké veci v pohároch. Potom ešte hľadáme banány, ale asi sme moc vysoko, aby tu boli nejaké dobré. Tak si aspoň kúpime sladké vysmážané guľky a pokračujeme ďalej.

Zastavujeme na výhľadoch a užívame si zelenú krajinu naokolo. Stále je všade káva a korenie.

Aj keď máme dnes naplánovaných ešte dosť kilometrov, do mesta Bao Loc ideme okľukou, cez národný park Ta Dung. Cesta sa vlní cez kopce, okolo vodnej priehrady Dong Nai 3, kde sú krásne výhľady a minimum áut. Z vody vytŕčajú zelené ostrovčerky.

Cestu lemujú vysoké stromy a husté porasty. Každú chvíľu niekde popri ceste ležia kozy.

Keď sa dostaneme do obývanejšej oblasti, zastavujeme na taký neskorý obed. Ja si dám kura s Jozef bravčové s ryžou. Jozef sa ešte chcel ísť pozrieť na vodopády Dambi, ale po prečítaní recenzií ho presvedčím, aby sme tam nešli. Okolo vodopádov postavili zábavný park s atrakciami a cena je 250 000 VND na osobu. Mne už sa fakt nechce nikam ísť na motorke, tak zavrhujem aj čajovú plantáž, lebo to je taká turistická a asi by sme z nej nemali také potešenie ako keď sa len tak túlame po plantážach.

V Bao Loc sme na BTC map našli dve bitcoinové kaviarne, tak sa tam ideme pozrieť. Žiadnu sme bohužiaľ nenašli. Veru, neviem ako predstavitelia Vietnamu vnímajú bitcoin, možno už radšej zavreli. Kaviareň bola na opačnom konci mesta ako náš hotel, tak si ho opäť celé prejdeme. Ubytovanie nájdeme rýchlo, milý majiteľ nám dokonca ponúkne lepšiu izbu než tú, ktorú sme si rezervovali. Izba je čistá, priestranná.

Chvíľu si oddýchneme a potom ideme hľadať holičstvo. Najprv sa nám nedarí, asi sme išli do zlej strany, ale nakoniec narazíme na jedno hneď vedľa cesty. Pán ešte strihá jedného chlapca, potom je na rade Jozef. Najprv mu iba trochu pristrihne vlasy, ale potom mu ukážem fotku fúzikov, tak ide na to. Aj napriek tomu Jozef sedel/ležal v kresle, ujo sa musí často dávať na špičky. Keď má hotovo, ešte si dajú spoločnú fotku. Jozef je so svojím výzorom veľmi spokojný.

To si zasa budem dlho zvykať. Ideme sa potom pozrieť do centra, kde je nejaký festival jedla, o ktorom nám povedal majiteľ hotela. No čakala som trochu viac, je to iba pár stánkov postavených vedľa seba a našli sme tam v podstate to isté, čo na ktorejkoľvek tržnici. Grilujú tu také zvláštne farebné špízy. Sme tam asi jediní turisti a každý nás oslovuje, nie je mi to moc príjemné. Kupujem si také sladké suché placky u pani.

Ideme potom nájsť kaderníčku aj pre mňa. Krúžime po meste dobrých 20 minút, už som to chcela vzdať, ale narazili sme na kadernícku oblasť. Vyberam to najgýčovejšie. Sedí tam už jedna pani, ktorá má na hlave desivé natáčky pripojené k nejakému stroju. Cez google prekladač sa snažím dopátrať kaderníčku a cenyu. Nakoniec jej pani zavolá, že máme chvíľu počkať, tak sa tam usadíme. Chcela som umyť vlasy a trochu podstrihnúť. Všetko vysvetľujem cez prekladač, tak uvidíme ako to dopadne

Pani si ma vezme do parády. Ľahnem si na ležadlo a začne mi umývať vlasy. Má dosť dlhé nechty a poriadne mi nimi škrebe pokožku hlavy. Prvé dve minúty je to celkom príjemné, lenže potom to začne byť trochu bolestivé. Vravím si, že to vydržím, však to už dlho trvať nebude, ale mýlila som sa. Takto mi škrabe hlavu dobrých 10 minút a potom mi umyje aj tvár. Neviem či to je v jednom balíku alebo po mesiaci cestovania vyzerá moja pleť dosť zle. Leží sa mi dobre, len keby ma trochu menej škrabala.

Dáva mi na vlasy kadejaké prípravky a div sa svete, normálne mi rozčeše vlasy. V minulosti som bola dvakrát u kaderníčky na umývanie vlasov a vždy mi vytrhala kopu vlasov a teraz úplne pohoda. Svižne mi odstrihne asi 10 cm vlasov, vyfénuje a je hotovo. Vlasy mám jemné ako bábätko, napamätám si kedy som mala takéto čisté vlasy. Mám úplne ľahkú hlavu. Zaplatím raz toľko ako Jozef, 100 000 VND (4€).

Už je dosť neskoro, ale nemali sme večeru, tak ideme ešte pohľadať nejaký podnik. Dnes iba hľadáme a chodíme. Pri nákupnom centre nájdeme zapadnutú vývarovňu a dávame si jediné jedlo, čo ponúkajú, ryžové rezance s mäsovými rolkami a kopou šalátu. Je to taká menšia porcia, ale to nám takto na večer úplne stačí.

Príspevok Vietnam – deň 31 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Buon Ma Thuot – Dak Mil

Buon Ma Thuot (provincia Dak Lak) je veľké a moderné mesto, ktoré je známe najmä vďaka pestovaniu kávy. Dúfala som, že by som v takomto veľkom meste mohla nájsť aj nejaké palacinky, ktoré si dávam, keď už mi je dlho mimo mojej komfortnej zóny. Na mape som našla nejaké podniky, tak do jedného ideme, ale palacinky v ponuke nemajú. Vyzerá to ako raňajková reštaurácia, v ktorej je veľa ľudí a raňajky podávajú na liatinovej tácke v tvare kravičky. Ešte bublajúce nám to prinesú na stôl, je tam hovädzie mäso, mäsová gulička, paté, vajíčko a celé to je zaliate nejakou šťavou. Až na trochu zvláštnu konzistenciu to je dosť dobré.

Smerujeme na sever do mestečka Krong Na, ktoré sa náchadza na okraji národného parku Yok Don. Táto oblasť je známa slonmi. Ani ich moc nechcem vidieť, len sa chcem pozrieť do toho národného parku. Schádzame do nižších polôh, čo hneď pociťujeme na teplote, ale aj okolo nás. Krajina sa mení na suchú a prašnú. Citeľný je aj nižší životný štandard a oveľa nižšia hustota zaľudnenia.

Kúsok pred mestečkom si dáme kávu. Pozerám recenzie na národný park a slony. Od cudzincov nie sú moc prívetivé, a navyše pozorovanie slonov na pol dňa stojí 800 000 VND. Na google je cena vstupu 10 000 VND, ale keď to skúmam podrobnejšie, tak ten vstup neviem nájsť. Ideme sa presvedčiť či je to naozaj pravda. Pani nám vraví, že prehliadka začína až poobede. Nad hlavou má tabuľu s cenníkom, a ponúkajú iba rybárčenie a slony, bez sprievodcu nás do parku nepustia. Priamo v meste je ešte jedna atrakcia so slonmi, ale celé je to tam spustnuté, iba kopa obchodov so suvenírmi, ktoré sú postavené tak, aby slony nebolo vidno, a nikde žiadni ľudia. Cez pol cesty sušia nejakú obilninu.

Ideme teda skúsiť prejsť park na motorke, vedie cezeň cesta. Najprv sa potrebujeme dostať cez rieku. Na mape vidíme označený trajekt, ale žiadny tam nie je. Iba pár lodiek na brehu, s ktorými sa prepravujú domáci. Pokračujeme ďalej, kde by mal byť most a normálna cesta.

Na mape sme našli označenú jackfruit farmu, ale keď tam prídeme, tak ujo nechce, aby sme si to tam odfotili. Zabočíme do parku na úzku asfaltovú cestu a vyzerá to nádejne. Po 3 km je ale rampa a strážnik nás otáča. Snažíme sa nejako s ním komunikovať, ale je neoblomný. Rozhodujeme sa či to potiahnuť ďalej a obísť celý park dookola a potom popri kambodžskej hranici na juh, alebo sa otočiť. Volíme bezpečnejšiu voľbu a otáčame to, nevieme ako vyzerá situácia na hraniciach. Aspoň si dáme vysmážané banány, nie je to palacinka, ale aspoň niečo. Zatiaľ najlepšie, čo sme mali.

Zastavujeme pri voľnom sade jackfruitov, hneď pri ceste. Riadne srandovné sú tieto plody. Ako môže taký labilný stromček udržať také hovädo? Jakfruity dorastajú až do váhy 55 kg, to je viac ako mám ja.

Pri meste Ea Wer odbáčame k hydroelektrárni. Vstúpime do nejakého zakázaného územia a potom sa pri nás pristaví človek a povie, že tadiaľ sa aj tak nedá prejsť, takže opäť naspäť. No nemôže sa každý deň dariť.

Kým dôjdeme na hlavnú cestu, opäť nám vyfučí koleso. Zastaví pri nás jeden Vietnamec a zavedie Jozefa do servisu, ja idem pešo.

Máme dieru v pneumatike, takže ju treba celú vymeniť. Sadneme si a ponúknu nás pomelom a čajom. Bude to stáť 480 000 VND. Píšem do požičovne, popisujem situáciu a posielam fotku. Odpoveď prišla iba “ok”, tak predpokladam, že to je normálna cena.

Do pol hodiny máme koleso výmene a pokračujeme. Ešteže sa nám to nestálo niekde úplne mimo. Pred Buon Ma Thuot volíme skratku, ešte nás tie tri otočky dneska nepoučili. Najprv je cesta zlá a rozbitá, potom trochu lepšia a nakoniec ideme cez kopu blata, lebo tam ju rekonštruujú. Uf, už máme dosť, napájame sa na hlavnú cestu a zastavujeme na obed, kura s ryžou. Je zamračené a dosť fúka vietor. Pri ceste zbadáme obrovskú kopu melónov, 1 kg za 4000 VND. Pri platení mi uletí 10 000 VND, ujo sa ich aj snaží chytiť, ale vietor je silný. Prekrojí nám melón na polovicu a posadí nás na malé plastové stoličky. Jozef ho zje dosť rýchlo, a tak mu dá ešte ďalšiu polku melóna.

Do mesta Dak Mil ideme po hlavnej ceste, ktorá vedie po hrebeni. Naokolo sú pekné výhľady na kávové polia, pomedzi ktoré rastie aj korenie.

Prechádzame okolo niekoľkých stánkov s mangom. Zastavujeme pri takej zlatej, veselej pani. Pýta sa či sme s Jozefom zobratí a smeje sa na našom výškovom rozdiely. Kupujeme od nej 2 veľké mangá za 10 000 VND.

Nerezervovala som žiadne ubytovanie, lebo boli dosť drahé. Mám jedno vyhliadnuté, tak sa tam ideme spýtať. Za noc chce 400 000 VND, to sa nám zdá dosť vela, tak ideme hľadať ďalej. Ideme na náhodu a hľadáme nápis Nha Nghi, keď nájdeme, ideme sa opýtať. V prekladači mám nachystanú otázku ohľadom ceny. Izbu má za 200 000 VND, to je fajn, ale vzápätí povie, že už žiadnu izbu nemá. Ideme ďalej, ale prichádzame už na koniec mesta, tak to otáčame. Teraz už hľadám na mape a ideme na konkrétne miesto, k takému peknému hotelu. Hneď vo dverách nám recepčná povie, že majú obsadené, tak sa idem aspoň vycikať. Neviem, čo sa koná v tomto meste, keď tu nie je žiadne ubytovanie. Naozaj sa snažíme mať oči na stopkách, aby sem videli tie správne nápisy. Vidím ďalší! Idem sa spýtať, ale kýve mi hlavou, že nie, tak sa pýtam či nemá izby. Izby má, ale neubytujú cudzincov, veľmi zvláštne. Už začíname byť trošku zúfalí, začína sa stmievať a rozmýšľame, že to potiahneme do ďalšieho mesta.

Zastavujeme pri reštaurácii, ktorá má nápis Nha Nghi. Snažia sa nám niečo vysvetliť, ale jazyková bariéra je veľká. Nakoniec pochopíme, že máme nasledovať na skútri nejakú ženu. Ideme za ňou, ale keď sa dostaneme na miesto, tak nám povededia, že už je obsadené. Posielajú nás do najväčšieho hotela v meste, ale tam sa koná gala večer. Povieme si, že sa ideme spýtať ešte do jedného ubytovanie a ak bude obsadené, tak pôjdeme do ďalšieho mesta. Je obsadené, tak Jozef vyťahuje nohavice, že sa ide priobliecť a budeme pokračovať. Na tej istej ulici sú ešte ďalšie dve ubytovania, tak sa idem opýtať. V prvom je obsadené a v druhom voľné, za 200 000 VND! Pani dokonca hovorí po anglicky. Jozef sa už prezliekol, tak ho idem zavolať, že máme ubytovanie. Dlho hľadáme reštauráciu a skončíme v takej zvláštnej. Dáme si ryžu, šalát a bravčové. Tento deň bol dlhý a náročný. Nejde teplá voda, tak sa nesprchujem a idem spať.

Príspevok Vietnam – deň 30 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Da Lat – Buon Ma Thuot

Spíme veľmi dlho, pridávala som večer blog a Jozef ma necháva dospať. Na to, že to je taký zajačník, tak to má dobrú zvukovú izoláciu a riadne dobre sa mi tu spalo. Pred sebou máme dlhú cestu, 200 km, do provincie Dak Lak. Už je skoro 11 hodín, tak na okraji mesta zastavujeme na bun cha.

Pokračujeme po kľukatej ceste cez kopce. Je krásny slnečný deň a oproti nám ide veľa autobusov akokeby smerovali na nejakú akciu. Majú aj nalepený papier na prednej strane, ale nevieme ho preložiť. Občas zastavujeme na výhľade, pri káve alebo pri poli s kvietkami. Asi po hodine si ideme dať kávu, ale stroj majú až v tretej. Ešteže sme prišli až sem, je tu úplne krásna mačka, tak si sadám hneď vedľa nej. Toto teda nebude rýchla zastávka na kávu. Škoda, že ich tu majú väčšinou v klietkach. Moc sa tomu nedivím, lebo niekto by im ju asi niekto uchmatol. Keď sa dostatočne pomojkám, tak ideme ďalej.

Zastavujeme pri Elephant fall a obrosvkom budhovi. Dole ku vodopádom je chodník uzavretý a asi preto tu ani nie sú ľudia. Hneď vedľa je však obrovská socha budhu odkiaľ sú celkom pekné výhľady naň a dá sa aj takým vedľajších chodníkom prejsť bližie, čo väčšina návštevníkov nerobí, lebo by museli vyvinúť fyzickú aktivitu. Prejdeme si celkom veľký komplex sôch a chrámov. Narazíme tu na najvzvláštnejšie sochy tohoto výletu.

Z mesta Nam Ban volíme bočnú cestu. Nevieme v akom je stave, ale je trochu kratšia a predpokladáme, že aj menej frekventovaná. Prejdeme asi 500m a zisťujeme, že máme mäkké koleso. Zosadnem a analyzujeme problém. Pristaví sa pri nás jeden Vietnamec a volá nás ku sebe domov. Požičia nám pumpu a koleso dofúkame, tak hádam nám to vydrží aspoň chvíľu. Poďakujeme sa a ideme ďalej. Prekvapivo, koleso je po pár kilometroch stále v pohode, takže nevieme prečo vyfučalo. Prechádzame cez kávovú oblasť.

V záhrade každého domu sušia kávové plody, pri čerpacej stanici sušia kávove plody, na každej rovnej ploche sušia kávove plody. Všade inde káva rastie. Vidno ako celá oblasť prosperuje z kávy. Všetky domy sú tu murované, čím väčšie množstvo kávy pred domom, tým väčší a honosnejší.

Keď sa opäť napojíme na hlavnú cestu, už smerom na Buon Ma Thuot, objavujú sa aj iné plodiny ako káva. Pri jednom dome sú vysadené parádne dragonfruity. Najprv si fotíme iba tak spoza plota, ale jeden pán ide okolo a povie nám, že sa môžeme ísť aj dnu pozrieť. Pre istotu ešte volám či tam niekto nie je. Príde asi 10 ročný chlapec, tak sa pýtam či si to tam môžeme pofotiť. Takéto pekné dragonfruity sme tu ešte nevideli. A k tomu sú v r ôznych vegetačných stupňoch, je to úplne fascinujúce. Keby tam bol nejaký dospelý človek, tak si od nich aj nejaký kúpime, ale nikde nikto. Prejdeme pár stoviek metrov, a tam sa koná svadba, tak už vieme, kde sú všetci.

Zastavíme sa na cukrovú trstinu oproti škole. Školáci tam upravujú záhony. Nejaké puberťačky aj prídu a niečo nám hovoria po anglicky, ale v polke vety vybuchnú do smiechu. Vedľa nás mládež fajčí tie bambusové fajky. Sedíme tam celkom dlho, lebo pridávam príspevok an facebook.

Máme pred sebou ešte dosť veľký kus cesty, málo času a rozbitú cestu. Aj tak ale každú chvíľu stojíme a niečo fotíme. Buď výhľad, korenie, kuriatka v káve alebo zavesené husy na motorke.

Za mestečkom Krong No nás zastavia policajti, že sme išli rýchlo. Nie sme si toho vedomí, naozaj je to tu rozbité a Jozef sa snaží chodiť podľa predpisov. Nerobíme unáhlené závery a hlavne sa tvárime nechápavo a odmietame, že by sme išli rýchlo. Oni tvrdia, že majú fotku, o čom pochybujeme.  Myslíme si, že nás zastavili, lebo sme turisti a chcú nejaké peniaze. Vypýtajú si vodičský, trošku tŕpneme. Máme medzinárodný, ale nie plnohodnotný na motorku. Hovoria niečo o písmenkách, ktoré označujú typ vodičáku. Jaj, no to sme asi v keli. Vravia nám, že máme chvíľu počkať. Tak teda čakáme a za pár minút príde späť a ospravedlní sa nám, že to sme neboli my a že môžeme ísť ďalej. To je tá najzvláštnejšia vec, čo sa nám stala.

Pokračujeme ďalej, dosť pomaly, po stretnutí s policajtami. Cesta sa vynie po úpätí hôr a postupne klesá. Prechádzame krásnou oblasťou, všade zelené kopce naokolo, v dolinách čerstvo zasiata ryža a farby zapadajúceho slnka. Už sa začína stmievať, tak si musíme trochu švihnúť.

Obaja sme hladní, lebo sme mali iba neskoré raňajky a na obed nebol čas. Do mesta prídeme asi hodinu po zotmení. Posledných pár kilometrov sme išli v hustej mestskej premávke, čo nie je vôbec príjemné, nieto ešte po tme. Zajednala som celkom pekný hotel cez booking, tak sme aspoň nemuseli hľadať.

Jozef našiel reštauráciu, kde čapujú pivo, na internete. Tak teda ideme k nej, 20 minút, hladná som, že už ani nevidím. Objednáme si rolky, ryžu, nejaké bravčové a šalát z cuketových listov, a k tomu džbán piva. Trošku sme to predimenzovali a nevládzeme to dojesť. Jozef is objedná ďalšie pivo a ukazuje, že chce už iba jeden pohár. Čašníčka to ale nepochopila a doniesla opäť dvojlitrový džbán. Skamošíme sa s Vietnamcami pri vedľajšom stole. Jozef si vypýta cigaretu a nalieva im pivo od nás. Trochu sa s nami rozprávajú cez prekladač. Dávajú nám jesť nejaké rolky, vravia, že sú tie najlepšie, ale vôbec nie sú dobré. Nevieme identifikovať, čo to je za jedlo. Jeden z nich mi zabalí tofu do nejakého listu, namočí do omáčky a kŕmi má tým, potom kŕmi aj Jozefa.

Sme strašne najedení a oni nám objednajú ďalšie jedlo, cuketu s vajíčkami v nejakej omáčke a opäť nás ujo kŕmi, aby sme to konzumovali správne. Chutí to dobre a pritom je to také jednoduché jedlo. Celkom nám je ľúto, že už nevládzeme jesť.

Musia už ísť, tak ich ešte odfotím s Jozefom. Potom nasadnú na malý ružový elektrický skúter, ktorý som za oknom obdivovala od kedy sme prišli. Idem si ich odfotiť aj na tom skútri, riadne sa na na tom smejeme.

Pri stole po nich ostala hotová spúšť. Nie je to nič nezvyčajné, takto to tu funguje. Všetok odpad sa hádže pod stôl a keď odídu, tak to čašník uprace.

V podniku sme ostali už iba my a jeden ďalší stôl. Jozef rozmýšľa, že tam nechá nedopité pivo. Máme po dnešku naozaj dosť. Čaká nás ešte 20 minútová prechádzka na hotel. Aspoň nám stihne trochu vytráviť.

Príspevok Vietnam – deň 29 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Da Lat

Spalo sa mi celkom dobre v tejto jaskyni. Stala sa záhadná vec, Jozefovi zmizla vložka do topánky, iba jedna. Podozrievame psa, ale na topánke nie sú žiadne známky hryzania. Hlava nám to neberie. Dnes je krásny slnečný deň a my ideme naľahko objavovať okolie Dalatu. Na raňajky si dávame pho bo, hneď pri ceste. Prebieha tu rozsiahla výstavba hotelových komplexov, ktoré sú stavané do takého francúzskeho štýlu. Už sa mi toto mesto zdá také “vyždímané”, takže ktovie či to neskončí prázdne ako v Ha Tien.

Smerujeme na východ od mesta. Jozef sa chce ísť pozrieť na čajové polia, samozrejme. Občas zastavujeme na nejakom výhľade. Všade sú tu skleníky, borovice a káva.

Zastavujeme pri kávovom poli v kopci a ideme sa tam trochu poprechádzať. Káva má pekné tmavozelené listy a červený plody, tzv. “cherries”.

Narazíme na bilboard, ktorý odkazuje na neďaleký podnik, kde sa spracováva káva. Prídeme tam a jednoduchou angličtinou a posunkami sa spýtame či sa tam môžeme ísť pozrieť, že áno. Potom nás zastaví pracovník, že tam nemôžeme, ale potom sa dohodnú, že teda môžeme. Ideme sa pozrieť dnu, kde sú stroje na triedenie a spracovanie kávy. Samozrejme, žiadne bezpečnostné opatrenia.

Celé si to prejdeme a potom nás zastaví chlap, ktorý nám dal povolenie tam ísť. Pýta sa nás či vieme ako sa spracováva káva, my nemáme šajn. Takže nás zoberie dnu a urobí nám aj výklad v angličtine, ale rozmiem tak každé tretie slovo. Jozef rozumel viacej. Po celej hale sú rozmiestnené dopravníky a stroje. Čerstvé plody kávy najprv musia prejsť suchým alebo mokrým spracovaním, aby sa oddelila šupka. Pri suchom spracovaní sa káva rozloží na rovnú plochu a v pravidelných intervaloch sa počas 3 dní musí prehrabávať, aby nedošlo ku kvaseniu, až kým nemá požadovanú vlhkosť 12%. Mokré spracovanie rovno odstaňuje oplodie a vytriedi zrelé plody od ostatných, ktoré sú ťažšie. Potom nasleduje fermentácia, pri ktorej sa odstárni lepkavá vrstva z kávových zŕn. Následne sa zrná sušia vo veľkých bubnoch, ktoré ohrieva pec na drevo. Takéto zrná sú ukladnené. Pred exportom sa treba zbaviť ešte poslednej šupky a zrná pretriediť podľa veľkosti.

Urobí nám aj ochutnávku. Učí nás ako sŕkať kávu, tak aby sme cítili všetky jej chute. On kávu vypľuvá, lebo takto koštuje tak 50 šálok denne. My ju pijeme a kúpime si od nich namiešanú kávu v pomere 70% robusta a 30% arabika. Toto bola naozaj zaujímavá skúsenosť.

Postupujeme ďalej a nájdeme parádne čajové plantáže, ktoré sa ťahajú kam oko dovidí. Niekde sú medzi nimi aj veterné turbíny. Pofotíme sa, kocháme sa a vozíme sa na motroke po cestičkách pomedzi plantáže.

Náhodou narazíme na obchod z čajom. Paní nám tam urobí aj ochutnávku a zistíme, že sa tam čaj aj spracováva. Spýtame sa či sa tam môžeme ísť aj pozrieť. Je mimo sezóny, takže tam teraz nikto nie je. Sú tam stroje na sušenie, fermentáciu a na stáčanie lístkov do guľočky (oolong čaj). Dnes máme teda poriadnu dávku kofeínu v sebe. Kupujeme nejaké čaje, keďže je to asi posledná príležitosť, ešteže máme taký veľký kufor na tej motorke.

Nasledujeme tabuľku na nejakú jahodovú farmu, že by sme si aj jahody kúpili. Prídeme tam a majú tam aj nejaké sklennníky s jahodami, ale potom príde chlapík a pýtam sa ho na cenu. Odpovedá, že 400 000 VND (15€ za kg), pre istotu sa pýtam ešte raz. Tak to teda slušne prepálil. Odchádzame, ešte sa nás snaží zastaviť, že predsa keď kúpime menej ako kilo, tak to bude menej peňazí. Skúšame aj na inom mieste, v takom dome, čo mal ceduľku s jahodami, ale že nie je sezóna.

Jozef si po ceste vyhliadol nejakú rešturáciu, kde bol veľký gril, ale už je asi zareté lebo ju nevie nájsť. Skončíme u takej pani a dávame si ryžu s mäsom a zeleninou. Jozef si ide dať druhú porcia. Pani sa na tom aj s kamoškou zabáva. Poobede pokračujeme na východ na koniec náhornej plošiny, z ktorej je výhľad na rovinu pod nami. Zamračilo sa a trochu je opar, tak tie výhľady sú nič moc. Ako zaliezlo slnko, tak je aj citeľne chladnejšie a obliekam bundu.

Vraciame sa do nášho hobbitonu. Nie je mi moc dobre a bolí ma brucho. Dám si čierne uhlie a ľahnem si, tak dúfam, že to prejde. Jozef si berie notebook a ide hľadať nejaký podnik, kde by mohol pracovať. Za hodinu sa vráti, že nič nenašiel. Tak teda ideme spolu na večeru. Bývame dosť od ruky, tak nám to trvá vyše pol hodiny kým niečo nájdeme. Mala som aj reštaurácie vyhliadnuté na mape, ale sú zatvorené. Nakoniec nájdeme taký plný podnik. Dávame si vysmážanú ryžu, nejaké hovädzie a hranolky. Jozef popri tom pracuje a ja píšem blog. Potom si dáme tú skvelú prechádzku späť, Jozef ide spať a ja píšem blog.

Príspevok Vietnam – deň 28 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Nha Trang – Da Lat

Po 4:30 prídeme na stanicu, ktorá je od centra vzdialená asi 7 km. Nevieme ešte ako ideme do centra. Keď vystupujeme, tak nás zasypú taxikári, ktorých odmietame. Ešte sa potrebujeme zobudiť. Sadáme na lavičku a pozráme do mapy, kde vlastne sme. Príde za nami jeden pán, ktorý dokonca hovorí po anglicky a ponúka nám shuttle bus do mesta, ktorý je v cene lístka. Vystúpime pri pláži.

Je 5 hodín ráno a neskutočne to tu žije. Veľa ľudí cvičí alebo sa kúpe v obrovských vlnách. My ideme hľadať nejaký otvorený podnik lebo nie sme ochotní platiť 10000 VND za verejné wc. Prvé, čo nájdeme otvorené je polievočka na ulici, tak sa najeme, ale WC nemá.

Prechádzame sa po uličkách okolo ruských nápisov a pozeráme po požičovniach. Aj jedného pána oslovíme, ktorý bol akurát na rannej cigarete, ale mal iba automatické skútre, takže, keď sme mu povedali, že chceme do Da Lat, tak vravel, že tam to nevýjde. . Šmotíme sa až do 7 rána, kedy nachádzame otvorenú kaviareň. Dávame si kávu a ideme sa konečne vyčúrať. Posedíme tam celkom dlho, lebo hľadáme požičovne. Ideme tak za radom podľa toho ako sú ďaleko. V prvej požičiavajú iba mestské skútre a aj tak žiaden nemajú k dispozícii. Druhá je drahá, tak ideme do takej vzdialenejšej, čo má veľa hodnotení. Po ceste narazíme na poštu, tak ideme konečne poslať pohľadnice, čo sme kúpili ešte v Ninh Binh.

Prídeme do požičovne, kde sú dvaja chalani vyvalení v hojdacích sieťach. Nemajú žiadne poloautomaty, ale Jozef už v Dalat bol a myslí si, že automatická motorka bude stačiť. Pýtame sa na cenu, vraví, že 150 000 VND za deň. Jozef mu napíše do prekladača, že ak dá zľavu, tak si zoberieme motorku na 11 dní. Na naše veľké prekvapenie nám napíše, že 1 100 000 VND za 11 dní, to sme ani nedúfali. Takáto ponuka sa veru neodmieta. Nechávame tam druhý pas a triedime si veci, ktoré tam necháme. Tá motorka má aj poriadne veľký kufor, takže sa pohodlne zbalíme. Teplota začína stúpať a chceme dôjsť až do Da Lat, tak sa rovno vydáme na cestu. Jozefa navigujem cez mesto, to nie je moja obľúbená činnosť. Keď sa odtiaľ vymotáme, tak už to je fajn. Prechádzame okolo ryžových polí a v pozadí sa nám začínajú črtať hory, do ktorých máme namierené.

Keďže sme mali veľmi skoré raňajky, už pred 12 zastavujeme na obed a sme tam jedni z prvých. Dávame si klasiku, ryžu s mäsom. Popri obedu zajednávam ubytovanie, vyberám to najlacnejšie, ktoré má dokonca aj dobré hodnotenie. Som zvedavá, čo to bude zač, lebo na fotkách to vyzerá zaujímavo. Pokračujeme v ceste a začíname stúpať do kopcov, za čo sme veľmi vďační, lebo je tam oveľa príjemnejšia teplota. Každú chvíľu zastavujeme na nejakej výhliadke.

Kľukatá cesta pozvoľne stúpa a dostávame sa do hmly, ktorá sa za sedlom rozplynie do krásne modrej oblohy. Celkom často sledujem na mape koľko to ešte máme do cieľa, pretože mi začína padať hlava od únavy. Zastavujeme teda na ďalšiu kávu, kde mám pokušenie si ísť ľahnúť do siete. Ale máme to už iba kúsok, tak to potiahneme.

Ubytovanie mi zrušilo rezerváciu, že už tá izba nie je dostupná. Myslím si, že to bola lož a iba mi ju nechceli dať za takú nízku cenu. Tak sa pýtam za koľko mi vedia poskytnúť inú, že za 140000 na noc. To je stále v pohode cena, tak to berieme na dve noci. Sme už dosť vysoko a na okolitých kopcoch sa začínajú objavovať kávovníky.

Hustota osídlení sa zvyšuje. Prejdeme kopček a otvorí sa nám výhľad na Dalat. Zájdeme ešte kúsok po cestičke okolo cintorína na výhliadku. Celý Dalat je pokrytý sklenníkmi, jeden na druhom.

Takto som si veru bývale francúzske letné sídlo nepredstavovala. Dalat je preslávený pestovaním kvetov, jahôd a kávy.

Máme trochu problém nájsť ubytovanie, lebo je také zastrčené v zastavanej oblasti. Je to taký hobbitín, každá izba je ako taký sud a vzadu je dokonca aj kúpeľňa. Mne sa tu dosť páči, horšie to má Jozef so svojou výškou.

Po dlhej ceste si pospíme si a večer ideme do mesta. Bývame v celkom ďaleko od centra a na kopci. Ideme teda smerom do mesta a nájdeme špičkovú reštauráciu, ja si dám smažené nudle a Jozef smaženú ryžu. Keď už sme v centre, tak ideme pozrieť aj na nočný trh, ktorý ospevovali nejakí turisti vo vietnamskej skupine na fb. Za nás je to úplná blbosť, ktorá je tam iba pre turistov.

Mám chuť na niečo sladké, chcela som palacinku, ale tú som nikde nenašla, tak kupujem v pekárni francúzske koláčiky. Neboli také dobré ako tie venčeky, ale uspokojí to moju potrebu. Po náročnom dni si chce Jozef dať ešte pivo. Ja som už iba taký polospiaci prívesok.

Potom nás čaká ešte polhodinová cesta na ubytovanie, hore kopcom. No však prechádzka nám asi neuškodí po celom dni na motorke. Filtrujem si ešte vodu, padnem do postele a hneď zaspávam.

Príspevok Vietnam – deň 27 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Ca Mau – Nha Trang

Vstávame o 9, opäť som bola dlho hore. Pobalíme si veci a ideme vyzdvihnúť oblečenie z čistiarne.

Zatiaľ som si obliekla kraťase, kým ešte tak nepáli slnko. Na raňajky ideme do pekárne, kde sme boli včera. Dáme si po bagete s paté a vajíčkom, a kupujem aj 12 venčekov. Ideme kúsok ďalej a zastavujeme na kávu. Sadneme si pred stánok a pojedáme tie skvelé koláčiky.

Dnes sa vraciame späť do Can Tho. Už sa teším ako odovzdáme túto diabolskú motorku, z ktorej ma neskutočne bolí zadok. Prejdeme pár kilometrov a radšej si obliekam nohavice, spálenie už nechcem riskovať.

Občas zastavíme na nejakom moste alebo v ryžovom poli, aby sme si ho odfotili.

Zastavujeme na nápoje z cukrovej trstiny a oddychujeme na lavičke. Celý čas nás pozoruje pán, ktorý je vedľa u motomechanika.

V peňaženke máme posledných 100 tisíc (4€). Jozef vraví že je v strese, keď máme tak málo hotovosti, ak by sme náhodou potrebovali mať na úplatok alebo pokutu. V ďalšom meste zastavujeme pri bankomate. Paní nám tam zasa núka lotériu, a teda táto je dosť neoblomná. Čakáme v rade na výber peňazí a skúša to stále. Ešte aj keď vnútri vyberám peniaze, tak sa na mňa pozerá cez sklo. Tomu hovorím pasívna agresia. A furt tam na nás niečo po vietnamsky hovorí, no ideme ďalej. Už to máme iba 40 km a premávka sa začína zhusťovať.

Na okraji mesta zastavujeme na autobusovej stanici a idem zistiť kedy nám ide autobus do Nha Trang. Pán za prepážkou hovorí, že o 16 a o 21, tak teda rovno kupujem lístky na 16. Máme niečo vyše hodiny na to, aby sme si išli na hotel po veci, čo sme tam nechali a odovzdali motorku. Cez WhatsApp som sa s požičovňou dohodla, že si ju vyzdvihnú na stanici. Je to síce za príplatok, ale stále lepšie ako potom zháňať odvoz na stanicu. Na hoteli si zoberieme veci a ideme hneď späť. Po ceste sa ešte zastavíme na pomelo džús a v obchode kúpiť vodu. 

Načas si príde prevziať motorku, potom si v stanici pobalíme poriadne veci a prezlečiem sa z dlhého oblečenia. Celý týždeň nosím na ruksaku pripnutý vietnamský klobúčik, ktorý síce vyzerá štýlovo, ale dosť zle sa prepravuje. Avšak, je to taký lámač bariér a Vietnamci sú radi, keď vidia, že ho mám, a “prihovoria sa”.  Takí tu sedia aj na stanici a široko sa na mňa usmievajú. Inak úsmev urobí strašne veľa, je to taký medzinárodný komunikačný kanál, ktorému rozumejú všetci. Pred 16 nasadáme do autobusu. Zatiaľ najkrajší v akom sme išli, má  kožené sedačky a zmestí sa tam aj Jozef. Do Nha Trang by sme mali doraziť o 6 ráno. Za oknami pozorujeme ten obrovský Mekong. Neskutočne rozsiahla je tá delta, každú chvíľu ideme cez most ponad ďalšie obrovské rameno. Za 2 hodiny stojíme, Jozef si dá bagetu a buchtu s nejakým mäsom. Po dlhom vyberaní si dám nie moc dobré slíže. Ho Chi Min City obchádzame dobrú 1,5 hodinu, poväčšine v kolóne. Stojíme ešte asi dvakrát na cikanie. Pridávam blog a idem spať aspoň na tých pár hodín.

Príspevok Vietnam – deň 26 je zobrazený ako prvý na Stupky.