Sardínia – deň 7

Utorok, 7.4.2026

Cuile Marghine Ruju – Punta Cateddu

→ 27,9 km ↑ 2011 m ↓ 1118 m

Máme budík na 6:30. Pred obedom sa potrebujeme dostať do Olieny, aby sme sa dozásobili a nevieme, ako náročný bude prechod cez hory. Je to iba nejakých 13 km, ale v horskom teréne. Ako sme tak včera čosi popili, moc sa mi vstávať nechce. Prekvapivo mi je však celkom dobre a aj spánkové hodnoty sú fajn. Váľam sa v spacáku a Jozef varí na raňajky kašu s tuniakom a kávu.

Zrazu začnú prichádzať autá, presne o 7. Vyhrabem sa zo spacáku a trochu sa poľudštím. Sú to nejakí lesní pracovníci a toto je ich východzí bod. So všetkými sa pozdravíme. Jeden sa príde opýtať odkiaľ sme, tipuje Nemecko. Je ich tam asi 20 a nikam sa neponáhľajú. Najprv si predsa treba dať kávu, tak postavia obrie koťogo. O pol 8 sa rozlezú po okolitých kopcoch. Urobila som včera chýbu a večer si nechala rozpustené vlasy. Dnes to ľutujem, ich rozčesaním trávim asi pol hodiny. Potom sa pobalíme a naberáme vodu do všetkých fľašiek, nevieme či ďalej niečo bude. Vyrážame po 8, slnko nám už páli do chrbta. Jozef je nejaký namosúrený. Nechávam to tak, nechce sa mi takto ráno rozprávať. Ideme v tichu a stúpame po kamennom chodníku.

Prechádzame okolo prameňa zaznačeného na mape, ku ktorému sme včera chceli dôjsť. Je vyschnutý, tak to sme včera mali na tých chalanov šťastie. Za 1,5 km narazíme na robotníkov, majú prestávku. Už sú v oveľa lepšej nálade ako ráno. Asi tiež nie sú ranní ľudia. Pokračujeme ešte okolo ďalších dvoch cuile, ale nie sú v dobrom stave. Prídeme na takú plošinu a chodník ide chvíľu po rovine.

Počujeme v diaľke nejaké kravičky, ktoré sa pasú v zelenom údolí medzi skalami. Jozef ma čaká v tieni stromu a dávame si mentosky. Vraví mi, že sa mu nepáči, ako nám ráno dlho trvá vyraziť. Prisľúbim mu, že sa posnažím baliť trochu svižnejšie. Pokračujeme vo výstupe do skalnatého sedla.

Jozef mi do kopca opäť újde a vyplaší tým kravy, ktoré sa dajú na útek. Trasie sa celá hora. Kochám sa kravičkami a pomaly stúpam. Stádo má pod palcom obrovský býk, ktorý sa ťažkopadne presúva.

Hore ma Jozef čaká v tieni kameňa. Vyťahujem posledný croissant a dávame si ďalšie mentosky. Už máme iba tie, musíme to na energii z nich dôjsť až do mesta. Ale asi to nebude problém, najväčšie stúpanie máme za nami.

Naivne sme si mysleli, že zostup bude jednoduchší. Koľkokrát ešte budeme prekvapení? Pomedzi dve prudké skalné steny je urobený cikcakový chodníček cez suť. Niekoľkokrát nám podoberie nohu. Aspoňže to je ešte v tieni.

Skaly naokolo sú impozantné a máme odtiaľ výhľad široko ďaleko, len pri pohľade na ten strmý chodník máme závrate. Po kilometri zostupu už cítim stehná.

Prídeme na rázcestie a rozhodneme sa ísť ešte nižšie na cyklotrasu v nádeji na lepší chodník. Zostupovať 600 výškových metrov na menej ako 2 km nie je veru sranda a koniec klesania som očakávala za každou serpentínou. Dočkala som sa lesnej cesty. Stehná si trochu oddýchnu. Zaradíme vyššiu rýchlosť. Do obchodu to máme asi 7 km a musíme ho stihnúť pred siestou. Dávame mentosky, máme také dúhové, ktoré sú vždy po dve jednej farby, tak sa musíme deliť rovným dielom.

Vidina jedla a oddychu nás poháňa ďalej. Oliena je také horské mestečko s 6500 obyvateľmi. Prechádzame strmými uličkami mesta a ponáhľame sa do obchodu. Tiež tu majú také pekné maľby na stenách a mám pocit, že muži, ktorí sú tam vyobrazení boli s nami včera na chate.

Pred obchodom si ešte sadáme na obrubník a kontrolujem na koľko dní potrebujeme jedlo. Som veľmi optimistická a už cítim, že som celkom rozchodená. Zhodnotím teda, že nám stačí 3,5 dňa na 100 km, odtiaľto až do mestečeka Ulassai. Nakupujeme 3 sendviče, lebo vydržia lepšie ako bagety a sú naozaj dosť dobré. Ešte máme jednu kašu, tak pre zmenu berieme cestoviny, veľké tuniaky v olivovom oleji, huby, parmezán, 700 g hrudu syra, dáku slaninku, croissanty a ďalšie snacky. Nutnosťou je minerálka, sladká voda a pivko. Pred obchodom všetko vyberáme z obalov a balíme do batohov. Ako sme odišli tak sa obchod hneď zatvára. Je 13:00 a na stránke bolo napísané, že je otvorené do 13:30. To sme mali šťastie, že sme to vôbec stihli. Hľadám nejaký podnik, kde by sme sa išli najesť. Moc ich na výber nie je. Najbližšie máme Giarret’s Club, kde sa podávajú burgre, fajn zmena oproti pizze. Jozef si dáva hneď dva, classic a slaninový, a ja si dám nejaký taliansky s burratou a mortadellou. Všímame si pražškú magnetku a potom aj plzeň v chladničke. To je radosť, ono to tak dobre chutí, keď má človek nedostatok.

Po výdatnom obede na nás príde úplný útlm. Možnosti teda sú, že tam zaspíme na stole alebo sa vydáme na cestu. Poberieme sa teda ďalej. To čo sme pred pár hodinami zišli, musíme opäť nastúpať. Už v meste začíname veľmi sprudka. Nedivím sa, že tu sú tie modré zóny na Sardínii. Keby toto chodím každý deň, tak mám naozaj super kondičku. Na 3 km nastúpame 350 výškových metrov. Ideme po serpentínovej asfaltovej ceste, tak to pekne odsýpa. Hore je hotel a aj posledná voda, takže naberáme doplna všetky fľaše.

Oddýchneme si, dáme si cukríky a každý s 3 kg navyše pokračujeme. Pre Jozefa to je ešte náročnejšie, lebo má dnes aj 3 kg jedla. Nejde sa mu vôbec dobre, a tak si na rozptýlenie dáva do uší audioknihu. Pomaly a konzistentne stúpame. Túto časť sme už raz išli a pamätám si, že sme boli prekvapení aké bolo to stúpanie v pohode, dúfam, že tomu bude aj teraz.

Má to ale výhodu, čím vyššie tým krajšie výhľady a krásne hory. Pri pohľade na skaly okolo sa mi vracajú nejaké spomienky. Neskutočné, ako veľmi som pozabúdala. Takže stačí iba 4 roky a môžeme navštevovať tie isté miesta, lebo si pamätám naozaj málo.

Kamenistá cestička vedie až do sedla Iscal’e Pradu (1200 m.n.m.), kde je výhliadka. Zvrchu sa tá Oliena zdá byť taká maličká a rovinatá. Po 6 kilometroch stúpania sme hore na sklnatej plošine. Odtiaľto už by to malo byť viac pohodové.

Joezf odkladá slúchatká, že už má aj pekné výhľady, a aj si zvykol na záťaž. Toto je parádny horský chodníček, užívame si to.

Máme pred sebou ešte stúpanie po odbočku na Monte Corrasi (1463 m.n.m.). Už cítim, že mám dosť unavené stehná, tak stúpam pomaly a pojedám keksíky.

Sme už dosť vysoko, takže teplota je nižšia a aj slniečko hreje primeranou intenzitou. Prehupneme sa cez najvyšší bod dnešnej trasy a otvoria sa nám krásne výhľady na druhú stranu. Chodníček vedie pomedzi skalné útvary a občas musíme použiť aj ruky. Na chodníku narazíme na vodu, tak ešte napĺňam vrece (2L), aby sme sa nemuseli obmedzovať a mohli piť koľko sa nám ráči.

Zvrchu sme sa obzerali, kde by mohla byť nejaká rovinka na stan. Keď nájdeme vhodné miesto, tak to už zabalíme. Prechádzame cez takú rovinatejšiu časť, ale je tam veľa kameňov a jediné vhodné miesto v takom sedielku zabral nemecký pár. Pokračujeme teda ďalej s výhľadmi na zajtrajší hrebeň v zlatej hodinke.

Jozef nájde jedno rovné miesto v takom lesíku, ktoré by trebalo vyčistiť od konárov, ale mne sa moc nepáči, tak ideme ešte kúsok ďalej. Pozerala som do mapy a podľa vrstevníc by sa tam ešte rovné miestočko mohlo nájsť. Dôjdeme na Punta Cateddu (1199 m.n.m.). Nájdeme jedno miesto, ktoré je v podstate na chodníku a musíme ho celkom urovnávať. Ale je to buď toto alebo ešte pokračovať kilometer na takú lúčku, kde je vysoká pravdepodobnosť výskytu kravičiek.

Jozef chystá stan a ja si idem pozrieť západ slnka. Prvý za týždeň, čo sme na Sardínii. Potom za mnou príde, ale pokazí mi tento zážitok. On prosto nie je typ na romantické západy slnka, lebo mu svieti slnko do očí. Nech ide radšej variť, ja si ten západ pozriem aj sama. Poriadne som tam na skale premrzla, tak sa hneď prezliekam do pyžama, rozcvičujem si nohy a rýchlo do spacáku. Jozef chystá na večeru cestoviny s hubami, cesnakom, sugom a syrom. Mám dnes dosť, ani nepíšem, iba sa najeme, umyjeme zuby a ideme spať.