GR 54 – deň 4
16.7. Nedeľa
37,8 km – 2289 m hore – 2956 m dole
Budík máme na 5:30 ale moc sa nám vstávať nechce, tak ešte ležíme. O 6 sa začneme balit a raňajkovať, a piť kávu. 6:42 vyrážame. Lepšíme sa. Dnes máme na pláne veľa výškových metrov a veľa sediel. Na úvod stúpanie do sedla Col de l’Aup Martin (2761 m.n.m.). Je to vyše 900 metrov na 8 km. Začíname pozvoľne. V útulni, pri ktorej sme chceli včera spať je pastier a vedľa má v ohrade stádo ovečiek. Dolina sa pomaly rozširuje a my sme obklopení vysokými horami. Kráča sa príjemne, slnko tam ešte nesvieti.
Po pol hodine prezliekam do šortiek. Keby sme včera prešli o nejaké 2 km ďalej, tak by sme našli veľa miest na spanie. Predvčerom sme nabíjali baterku do foťáku, ale asi máme zlý kábel a teda obe skoro vybité. Tak to dávame nabíjať počas cesty, čo nie je úplne najlepšie lebo sa to hýbe a môže sa odpojiť kábel.
Stúpame a zelená tráva sa pomaly mení na kamene a tie potom na šotolinu. Posledný úsek pripomína cestu do Mordoru. Koniec bol naozaj náročný.
Za nami išiel svižne jeden Belgičan, s ktorým sa už druhý deň obchádzame, tak ho čakáme nech nám urobí fotku.
S každým sedlom prichádza nový výhľad. Tento sme si však veľmi neužili. Za pár stoviek metrov je ďalšie sedlo Pas de la Cavale (2735 m.n.m.) a odtiaľ začíname klesať ku chate takmer 1000 výškových metrov na 5 km. Celé to ide dole po serpentínach.
Je to dosť brutálne Ku koncu už nás to ani nebaví, ale potom opäť zbadáme svišťov a hneď nám to ide lepšie. Prechod tohoto sedla nám trval 4 hodiny. Na chate si dáme kávu, uvaríme čaj a najeme sa (bageta so syrom opäť + čokoládová pena). Jozef zisťuje, že si ráno zabudol lyžicu a o 12 sme pripravení vyraziť do ďalšieho sedla Col de la Valette (2668 m.n.m.).
Je trochu pod mrakom, tak sa stúpa celkom dobre. Všade tu cítiť ovečky, ale nikde ich nevidíme. V sedle je však ohrádka, ale ani na druhej strane nie sú. Nasleduje krátky a nepríjemný zostup cez bridlicovú šotlinu. Veľmi fučí, vietor zo sebou berie prach a malé kamienky, ktoré sa nám zabodavajú do tela a idú do očí. Snažíme sa to, čo najrýchlejšie prejsť.
Keď sa dostaneme na trávnatú časť, tak už je dobre a je tu veľa svišťov. Hneď je ďalšie sedlo Col de Gourian (2597 m.n.m.). Stúpame iba nejakých 200 m. Odtiaľ vidíme cestu, kadiaľ budeme stúpať na tretie sedlo.
Ďalší Mordor a v pozadí Aiguille de Morges ako Hora osudu. Konečne sme našli tie ovce. Asi tiež rady chodia na turistiku. Prechádzame okolo značky, na ktorej sú fotky a mená psov, ktoré strážia ovce. Už sme na to narazili, ale tu to bolo preložené aj do angličtiny. Sú to strážne psy a sú citlivé na nejaký rušivý element. Preto sa treba mená týchto psov naučiť a v prípade, ak by nás považovali za nebezpečenstvo stačí ich osloviť a ony budú nebudú útočiť. Ale nedali tam výslovnosť, tak neviem či by nám to pomohlo.
Pred stúpaním na posledné sedlo sa posilňujem keksikmi a pozorujeme svište a ovečky. Stúpame cez veľmi prašnú zem s občasnými snehovými poliami.
Keď zafučí, tak sa nám to všade lepí. Sme celí od čierneho prachu. Keď vyjdeme do sedla Col de Vallonpierre (2607 m.n.m.), tak nás ide uchytiť. Urobíme pár fotiek a ideme dole.
Ako náhle zíjdeme za hranu sedla, nastane bezvetrie. Ku chate, kde chceme dnes stanovať, je to už iba 2 km. Často fotíme a pozorujeme svište.
Dôjdeme ku chate o 16. Je tu jazero a celé je to obklopené horami. Naozaj krásne miesto na spanie.
Lenže ešte je málo hodín a za celý deň nebol žiadny signál, a Jozef si potrebuje vybaviť nejaké pracovné veci. Skúšame to ešte na okraji, ale ani tam nič. Tak si aspoň urobíme spoločnú fotku. Rozhodli sme sa ísť dole aspoň pokiaľ nenájdeme signál. Do mesta to je 14 km a 1300 výškových metrov. Klesanie je cez serpentíny a s krásnymi výhľadmi. Od nejakých 2000 m.n.m. sú konečne čučoriedky, ale ešte dosť kyselé. Už sme skoro pri rieke La Séveraisse a Jozef chytá signál. Chvíľu oddychujeme, papám ďalšie keksíky a rozhodujeme sa, že až kam to potiahneme.
Za 7 km je kemp, my sme celí čierni od prachu a Jozef už dnes mrnčal, že je ugebrený a chcel by si dať sprchu. Cestu nám spomaľujú čučoriedky, ktoré sú v 1500 m vynikajúce.
Ideme chodníčkom popri rieke mierne dole a je dosť teplo. Posledné dva kilometre už iba predkladám nohu pred nohu. Mám naozaj dosť po tých prevýšeniach. Prídeme do kempu, ktorý je iba taký na divoko. Sú tam sprchy a wc, ale inak si tam každý stanuje, kde chce. Majiteľ už tam nie je, ale píšem mu sms, že sme tam a ráno zaplatíme. Pomaly rozkladáme. Sprcha padla naozaj vhod, aj niečo perieme a plánujeme kadiaľ ísť ďalší deň. Na večeru máme zemiakovú kašu so salámou, cesnakom a kečupom. Mali sme už aj lepšie, ale míňame zásoby. Chcela som večer ešte blog dokončiť, ale nemám síl, dokončím to ráno.
