Col du Galibier – deň 16

28.7. Piatok

29 km – 1601 m hore – 1818 m dole

Ráno vstávame o 8. Spali sme vyše 10 hodín. Veľmi sa neponáhľame. Dnes je pred nami posledné celodenné chodenie. Na raňajky máme pórovú polievku, ktorá je zo 42% zemiaková kaša a k tomu pridávame cestoviny. V pozadí nad kopcami sú tmavé mračná. Nemáme signál, takže nevieme skontrolovať počasie. Tu zatiaľ svieti slnko.

O 9:20 vyrážame. Najprv klesáme do doliny ku chate Refuge du Terre Rouge. Majú tam malú hydroelektráreň, tak mi potom Jozef vysvetľuje princípy hydroelektrární a aké na Slovensku máme. To riešime často na turistike, lebo väčšinou okolo nejakej prechádzame. Raz si to určite zapamätám.

Dnes je opäť veľa svišťov, a tak pokračuje včerajšie okienko svištích faktov. Vpredu majú po 4 prsty a vzadu po 5 prstov. Lebo hrabú iba 4 prstami a ten piaty sa im zakrpatil až zmizol. Väčšina nôr je slepých a majú iba tak 1,5m a slúžia na to, aby sa tam mohli schovať. Potom majú domov, kde už je vybudovaný systém chodbičiek. V jednej hlavnej hybernujú, v ďalšej chodia kakať a potom cez zimu majú ešte aj vetraciu, pretože hlavný vchod si uzatvárajú. V zime potrebujú sneh ako izoláciu lebo by im mráz prenikol domov a asi by to neprežili. A ešte tak vtipne pískajú. Ten, čo je na stráži, tak vystríha ostatných pred nebezpečenstvom. Takéto veci si zapamätám hneď. Sme v takej zelenej doline a stúpame do sedla ‎Pas des Griffes (2548 m.n.m.). Druhá strana je opak, kamene a ostré vrcholy.

Do ďalšieho sedla je to 350 m dole a 350 m hore. Kúsok zostúpime a dávame si obed, bagetu so salámou a syrom, a ešte aj pain au lait. Ja dopisujem včerajší blog, Jozef volá s kolegom. Vraví nám, že sme blázni, ale mne to tak nepríde. Aj keď Jozef mi niekedy hovorí, že som bláznivá ženská, ale to beriem ako lichôtku. Pokračujeme v ceste do sedla ‎Col de la Plagnette (2525 m.n.m.). Na mape vidíme, že sa máme napojiť na cyklotrasu, tak si myslíme, že to bude asi pohodová cesta dohora. Dosť sme sa mýlili.

Nevieme, kto by dokázal vyliezť kopec s takýmto terénom, keď my máme problém. A ešte k tomu tu dosť urobila šarapatu nejaká búrka, po ktorej ostalo koryto s naplavenými kameňmi.  Stále je všade kopa svišťov a narazíme na poriadnu bitku. Nás si ani nevšímajú, tak si ich točíme. Keď bitka skončí,  ideme ďalej. Prechádzame sedlom a otvorí sa nám výhľad na jazerá.

Keby sme neboli vo výške 2500 m.n.m., tak by sme si išli aj zaplávať, vyzerajú lákavo. Už je celkom dosť hodín a mali by sme si trošku pohnúť.

Najprv schádzame serpentínami k Les Mottets, kde si dáme kávu a potom nás čaká hlavný bod nášho programu, Col du Galibier (2642 m.n.m.), častý kopec na TdF. Najprv sa vyberieme po oranžovej trase, ktorá na mapy.cz znázorňuje Trail du Galibier, ale ani za nič ju nevieme nájsť. Malo by sa to napájať na žltú značku, tak ideme po vrstevnici tým smerom.

Keď sa napojíme, tak už je pekný chodníček. Odtiaľto už vidíme frekventovanú asfaltovú cestu, ktorá ide na Col du Galibier. Počasie vyzerá tak všelijako, tak idem pozrieť predpoveď. Vypínam si režim v lietadle a prichádza mi sms, že sa mi pred vyše hodinou snažila dovolať pani zo ZKW, kde som bola pred odchodom na pohovore. Tak hneď otváram email a zisťujem, že ma vybrali na pozíciu projektového kalkulanta, s nástupom od 1.8., ak teda chcem. Už mi zvoní telefón, zdvíham, ale je tu fakt biedny signál, tak ma vypne. Potom si nájdem miesto na kameni a už je to lepšie.

Ponuku teda prijímam a ostatné dohodneme v pondelok. V pozadí pískajú svište. Začína jemne mrholiť, tak obliekam nepremok. Štveráme sa hore a postupne prechádzame cez serpentíny cesty. Všade sú stále svište. Koniec je skutočne výživný, až sa začínam pýtať sama seba prečo to robím.

Konečne sme hore, ľudia po nás divne pozerajú, že prečo to ideme pešo a nie autom ako normálni ľudia. Pofotíme sa a ešte si zájdeme na vyhliadku.

Nemáme konkrétne miesto na spanie, plánujeme sa zložiť niekde cestou dole. Ako schádzame nižšie, tak sa otvára aj parádny výhľad na ľadovce. Nájdeme relatívne dobré miesto. Síce s vysokou trávou, ale má lavičku.

Rozkladáme stan, Jozef varí večeru a ja sa idem veľmi jemne umyť. Fúka celkom studený vietor, tak to nie je úplne príjemné. Máme poslednú noc takto mimo civilizácie. Človek sa už pár dní teší, kedy už príde koniec, ale keď ten koniec príde, tak si uvedomí, že to je super a ešte by tu aj ostal.