Vietnam – deň 25
Nedeľa, 5.1.2025
Ca Mau – Song Doc
Jozef ma nechá vyspať až do 10, aj keď som mu o 2 ráno napísala, že má môže zobudiť o 8. Keďže je už celkom neskoro, tak sa pôjdeme iba poobzerať po okolí. Vonku je jasno a krásne svieti slnko. To znamená jediné, bude tam nechutne teplo. Moc sa nám tam nechce, ale hlad nás vyženie. Obliekam dlhé nohavice a neprefuk. Uf, včera bolo veru príjemnejšie.
Smerujeme do národného parku U Minh Ha. Po ceste zastavujeme rovno na obed. Opäť máme ryžu s grilovaným mäsom a vajíčkom, je to tu dosť populárne. Chceme prejsť cestou cez park, len nevieme či to je prejazdné.
Okolo cesty predávajú kopu ovocia. Vyhliadnem aj špičkové holičstvo v plechovej búde, že sa stavíme cestou späť. Ideme úzkou cestou pomedzi vodu. Do parku je brána, ktorú práve otvárajú nejakí miestni, ale ja sa neodvážim, tak ho obchádzame.
Potrebujeme už prestávku, tak si dávame kokos. Paní nám ho dá do plastových pohárov, aj keď sa ju snažíme zastaviť. Nápoj, ktorý už rasitie vo svojom vlastnom pohári a oni to prelievajú do plastového, hlava mi to neberie. Chceli sme si oddýchnuť v sieťach, ale všetky sú obsadené miestnymi robotníkmi.
Pokračujeme smerom k moru, na mape sme si vyhliadli ostrov Hon Da Bac, ktorý je s pevninou spojený mostom.
Nechávame motorku na platenom parkovisku a odmietame odvoz na elektrickom autíčku. Ideme radšej peši 1 km po priamom slnku, je to utrpenie. Na ostrove je komunistický pamätník, pagoda a pekné skaly.
Chvíľu si oddýchneme v tieni a s príjemným vetrom. Popri mori pokračujeme do mesta Song Doc a prechádzame okolo veľa mangrovnikov. Je tam obrovský prístav. Zastavujeme na priehrade, ktorá oddeľuje sladkú vodu od slanej, ktorá by im zničila úrodu. Akurát prechádza malá loďka, ktorá sa na druhú stranu dostane po takých koľajničkách. Keby sme mali viac času, tak si tu vybavíme nejakú loďku aspoň na hodinu.
Kupujeme vodu a nanuky. Na kraji mesta sa zastavujeme na kávu. Vysvetľujeme, že chceme len kávu, bez ničoho a do sklenených pohárov. Musíme dávať pozor pri príprave kávy, lebo kadejaké bláznovstvá tam robia. A vždy chcú potom šľahať to espresso.
Zajtra im asi nechám voľnú ruku, lebo som zvedavá, akú kávu vlastne pripravujú. Slečna je veľmi milá, dá nám banánové čipsy a sú strašne dobré. Ešte si u nej dám aj džús zo zelených pomarančov. Pozýva nás pozerať večerný futbalový zápas medzi Vietnamom a Thajskom. Hrá sa finále v Asean Championship. Ukazujeme jej, že sa musíme vrátiť do Ca Mau. Slnko sa trochu schovalo za vysokú oblačnosť a už je aj trochu nižšie, tak vonku začína byť príjemne.
Cesta späť je celkom komfortná. Prechádzame cez veľa mostov ponad početné ramená rieky Mekong. Je úplne zaujímavé pozorovať ako sa prispôsobili životu v tomto prostredí. Domy si postavili na stĺpikoch, ku každému domu vedie most, alebo prevážajúca plťka, postavili stavidlá, aby sa im nemiešala slaná voda so sladkou. Vôbec si neviem predstaviť tú žiť.
Do Ca Mau prídeme pred západom slnka. Ešte sa ideme pozrieť na hady, ktoré predávajú na jedenie. Pár ich unikne z klietky a pani úplne v pokoji zoberie také dlhé kliešte a dá ich späť, toto je horšie ako ten pes.
Ideme sa osprchovať a potom najesť, lebo už sme dosť hladní. Jozef si berie notebook, že pôjdeme do nejakého podniku a bude pracovať. Ešte po ceste dávame prať veci, lebo na našej ulici je 5 práčovní. Mali sme vyhliadnutú jednu reštauráciu, ale nikto tam nebol a po prejdení lístku, kde bolo asi milión veci sme sa rozhodli, že pôjdeme radšej niekde inde. Kráčame cez celé mesto a už začínam byť naozaj hladina a Jozef furt ide ďalej. Konečné pri nejakej zastavíme a mu vravím, že tam by sme už teda mohli ísť. Zisťujem, že on už by išiel asi do 10 a to isté by som aj ja urobila, len sme si to navzájom nepovedali, tak sme 20 minút v tichu, hladní, hľadali reštauráciu. Dávame si ryžové rezance so zeleninou a nejakým mäsom. Za chvíľu začína zápas, tak Jozef si ide ešte kúpiť pivo. Ľudia sa začínajú zhromažďovať pri luxusnom hoteli, kde je veľká obrazovka, tak sa tam pristavíme na kúsok zápasu.
Už keď sme večer išli na motorke, tak okolo cesty opäť predávali kopu vlajok a trubiek. Zápas už začal a ja si idem ešte pohľadať nejaký ovocný džús. Vietnam dal gól, neskutočný randál je v uliciach. Nájdem džús, chcela som pomelo, ale že to mi nevie urobiť, tak mám opäť pomaranč. Počesť ľudí pri obrazovke sa výrazne zvýšil. Skandujú vždy keď sa ich hráč dostane do útočného pásma alebo odvráti útok, je to dosť bizarné. Vietnamských tím tvorí 7 Nguyenov (z 23 hráčov). Môže to byť dosť mätúce. Po 10 minútach Thajsko vyrovnáva na 1:1. Ostaneme ešte 5 minút a ideme na hotel. Zdá sa nám, že sa celé mesto upokojilo a všetci pozerajú futbal. Vždy keď nás niekto spozoruje, tak nám začne kývať a kričať hello.
Pridajú sa aj ostatní ľudia. Prípadám si dnes ako princezná z toľkého kývania. Zastavujeme sa ešte v pekárni. Jozef si dáva bagetu a ja som mala chuť na niečo sladké, tak si pýtam 4 také malé venčeky z odpaľovaného cesta ako máme aj na Slovensku. Zjem jeden a je neskutočne dobrý. S ostatnými radšej čakám na Jozefa, lebo by som mu ich všetky zjedla. Ideme ešte do obchodu po vodu a nejaké čipsy. Na izbe ešte niečo plánujeme na ďalšie dni, upravujem fotky a Jozef píše nejaké maily. Zrazu počujeme burácanie, Vietnam dal gól a vyrovnal na 2:2. Nastáva predĺženie. Vietnam dáva 3 gól a vyhráva šampionát, vonku sú bujaré oslavy.
