Sardínia – deň 12 + 13
Nedeľa, 12.4.2026
Scale e S’Abba – Tertenia – Cagliari
→ 18,9 km ↑ 243 m ↓ 842 m
Budík máme o 7 ráno, ale moc sa nám nechce vstávať. Raňajkujeme sendvič so salámou a so syrom. Na poslednom plyne Jozef varí kávu. Máme naplánovaný posledný deň chodenia, ale morálka je nízko. Chceme to už mať zasebou. Vonku je zamračené a fučí. Dosť sa šmotím a vyrážame až o 8:30.
Trasa vedie pomedzi skalné útvary, a tak sa tu kadejako krúti. Ideme hore dole a robíme všeliaké slučky. Moc výhľadov nemáme.
Takýto terén nás moc nebaví. Trasa ide hore dole zarastenými chodníkmi a nie sú tu žiadne výhľady. Skratkami krosujeme lesnú cestu.
Prídeme až ku stanici lesníkov odkiaľ už vedie normálna cesta. Na mape sme našli nejakú cestičku, ale v reále neexistuje. Ďalšia možnosť je obísť to po hlavnej ceste alebo cez koryto rieky. Volím koryto rieky. Aj tak je skoro vyschnuté. Prechádzame okolo oddychového miesta a ideme si dať prestávku. V lese sú ukryté desiatky piknikových stolov, je tu fontána s rybičkami a kedysi tu jestovali aj toalety. Nie sú už použiteľné, takže si budem musieť vykopať svoju. Jozef ma čaká sediac na okraji fontány, prisadnem si k nemu a jem. K moru to máme ešte 13 km, poberieme sa teda ďalej.
Pokračujeme po ceste a zrazu zazriem značku na stĺpe mosta. Vraciame sa späť do koryta, kadiaľ evidentne vedie oficiálna trasa. Po kameňoch sa ide dosť zle a občaš sú celé oslizené. Takto ideme asi kilometer pokiaľ odbočíme na lesnú cestu.
Je to taká zarastená cesta okolo polí s viničom, kde je cítiť zvláštny zápach. Dúfame, že keď vystúpame vyššie, tak sa to trochu zlepší. Nemali sme opúšťať hlavnú trasu Sentiero Italia. Ona sama o sebe bola dosť zarastená a to po nej pár ľudí aspoň prejde. Tu tipujem, že chodí iba tak značkár. Už k dosť nízkej morálke sa pridali psy. Vidím ako Jozef zastavuje pár desiatok metrov predo mnou. Sú tam štyri a zúrivo štekajú, v pozadí počuť ovce. Pastier nikde na okolí. Pozrieme sa na seba a otáčame sa. Končíme.
Musíme prejsť späť cez koryto a tam sa napojiť na vedľajšiu asfaltovú cestu. Do mestečka Tertenia to máme niečo vyše 5 km. Jozef si zapína audio knihu a ja si posielam nejaké hlasovky na denník. Za hodinu sme v mestečku. Dnes je nedeľa a obávame sa, že tu bude všetko zatvorené. Našťastie narazíme na jednu kaviareň. Pozerám ako nám idú autobusy. Do Cagliari nám to ide až večer, takže skúsime stopovať. Kým sedíme ešte zajednávam ubytovanie.
Ideme si nájsť miesto na stopovanie na koniec mesta. Narazíme aj na otvorenú pizzeriu, tak sa natešená usadím, ale pizzu robia až večer. Tak teda si rozložíme naše jedlo na lavičke a dojedáme všetky zvyšky. Stopovať sa rozhodneme na napájacom pruhu na “diaľnicu”. Skúšame to pol hodiny a nič. Prešli asi dve autá. Presunieme sa teda na tú hlavnú cestu, čo je normálne dvojprúdová cesta. Za 10 minút nám zastavuje starší taliansky pár. Jazyková bariéra je značná, ale dajú nám papierovú mapu. Majú asi nejakú turistickú agentúru. Pozvú nás aj na kávu, veľmi milí ľudia. Pýtajú sa nás, že kam ideme, tak im vravím, že Cagliari. A oni stále, že a kam? Až po nejakom čase mi došlo, že chcú konkrétnu adresu. Ujovi stačílo povedať názov ulice a číslo a vedel kam. Nepotreboval žiadnu navigáciu. Po pamäti volil kadejaké skratky a vysadili nás pred naším ubytovaním. To sme teda mali poriadne šťastie, ani sme nedúfali v takýto luxusný odvoz.
Akurát sa stíhame osprchovať, vybaliť mokré veci a ideme sa najesť. Jozef našiel nejakú reštauráciu so sardínskym menu, tak ideme tam. Morské menu pozostáva z troch jedál, máme tam nejaké cestoviny s mušľami, rybu a nejaký šalát. Bolo to fajn, ale zdalo sa nám, že všetko chutí tak nejak rovnako. Ale keďže to boli tri chody, vínko aj chleba, tak sme dosť najedení.
Ešte som chcela ísť aj na aperol, tak som našla nejaký bar s dobrým hodnotením. Prídeme tam a čašníčka sa na nás tak zvláštne pozerá. Spýtam sa jej po anglicky odkiaľ je, to už mi ale odpovedá po slovensky. Aj sa mi zdalo, že názov “Fajn bar” znie slovensky. Dáme si tam ten najlepší aperol aký sme mali a k tomu dostaneme aj nejaké pochutiny. Ešteže sme toľko dní chodili a môžeme si toto po večeri dopriať. Skúsime aj iné drinky s domácimi sirupmi. K tomu nám do cesty zabalia ešte nejaké sladké pečivo, ktoré už v ten deň nestihli vypredať. Tomu vysokému hodnoteniu sa naozaj nedivím. Prídeme aj zajtra.
Pondelok, 13.4.2026
Cagliari – Olbia
Dlho sme sa vyspail, dali si kávu s pečivom a z izby odchádzame o 10:00, presne v čase check-outu. Vlak do Olbie nám ide o vyše dve hodiny, tak sa ideme ešte popozerať po Cagliari. Vyšlapeme si to hore do starého mesta a prechádzame sa magickými uličkami. Na hlavnom námestí je kopa turistov so slúchatkami. Už nám tie hory chýbajú. Rýchlo sa prederieme cez hlúčik ľudí a radšej si to opäť nasmerujeme do Fajn baru.
Podnik je plný a po chvíľke si presadáme na práve uvoľnený stôl na chodníku. Dávam si Aperol 2.0 vylepšiený ešte o sirup. Ach, tieto talianske rána. Hodinku posedíme, rozlúčime sa a ideme na vlak. Ešte si na cestu kupujeme foccaciu a croissant. Do Olbie to je 4 hodiny vlakom.
Cesta ubieha rýchlo, trošku si pospím, trošku niečo napíšem a pozorujem krajinu za oknami. Veľmi príjemné cestovať vlakom a pozorovať kopčeky na okolí. V Olbii ideme hneď na ubytovanie, ktoré je kúsok od stanice. Je to rodinný dom, kde si prenajímame jednu izbu a je to také zvláštne. Naozaj sa cítim akoby som u niekoho doma a je to tu také veľmi priestranné. Chvíľu si pospíme a ideme kúpiť syr a guanciale. V obchode narazíme aj na plzeň, tak si ju berieme k moru. Našu idylku nám kazí niekto, kto si na mobile pozerá nahlas videá. Normálne nás vypudili. Na večeru ideme na pizzu, ako inak a dávame si sicilianu a capriciosu. Čašník nás upozorňuje, že tam sú ančovičky, a že či vieme, čo to je. Cítiť, že toto je taká turistickejšia oblasť. Prejdeme sa ešte popri prístave a ideme spať.
