Padru – Pedra Bianca

25,7 km 1213 m 751 m

Budík mám na 3:25. Spánok bol nekvalitný. Po večernom pivku som sa stále budila. Spíme u Niki v Bratislave. Potichu sa oblečieme a ideme na stanicu. Pešo to máme 10 minút. Po včerajšom behu na vlak sme tam a veľkým predstihom. Nastúpime a snažíme sa ešte chvíľu pospať cestou do Viedne. O 5 vystupujeme na letisku. O takejto hodine tu kraľuje Ryanair. Prebalíme veci do podpalubky, keďže neberieme žiadne jedlo, nemá ani 7 kg. Odbavujeme si to sami, ale vzprieči sa  to na páse, tak aj tak voláme pani. Za nami odovzdávajú turistické batohy asi ďalší 6 ľudia. Tipujem ich na Mallorcu. Ideme na gate a spisujeme zoznam jedla, ktoré potrebujeme kúpiť. Máme iba hodinu do autobusu, tak musíme byť rýchli a mať všetko premyslené. Tá skupina s turistickými batohmi sú Česi a idú s nami. Na takúto skorú rannú hodinu sú na mňa veľmi hluční. Celkom rýchlo urobíme boarding a už sa chystám na spanie. Sedím v uličke a vedľa mňa sedí jedna tá Češka. Rozpráva sa cezo mňa s ďalším, čo sedí v rade za nami. Dosť z nej cítiť alkohol. Zaspím ešte pred vzlietnutím. Za hodinu ma budí dáky chlap, ktorý sa ponad mňa nakláňa, aby zobudil kamošku. Taktiež je z neho cítiť alkohol, bodaj by nie, keď s Klari vypil už 3 Gin tonicy. Letí prvýkrát a nemohol s touto informáciou počkať do konca letu. A hádajte, kto sedí vedľa Kláry. Let našťastie trvá len 1,5 hodiny. S Jozefom sme dohodnutí, že on počká na batožinu a ja mám ísť po kartušu. Celkom rýchlo som von z lietadla. Potom zisťujem, že Decathlon sa otvára až za pol hodinu. Idem teda najprv nakúpiť do Lidla. Je to na pešo asi kilometer od letiska. Málo som spala a ešte ma otravovali ľudia, tak si dávam pozor, aby som neskĺzla do paniky. Nakupujem pokojne, podľa zoznamu. Jozef príde za 10 minút. Robíme nákup na 4 dní takmer za 50€. Jozefa nechám pred obchodom s batohmi, nech zatiaľ pobalí jedlo a ja rýchlo idem po kartušu. Mám ju tam objednanú, aj zaplatenú, tak mi ju iba podajú spoza pultu. Normálne  asi stihneme ten autobus.

Ideme 1,5 km na zástavku a Jozef mi rozpráva ďalšie Klárine zážitky. Poriadne tu fučí a vôbec tu nie je teplo. Čo sme si to zas vymysleli? Zástavku nájdeme, ale na tabuli náš autobus nie je. Kontrolujem opäť mapy, ale dobre sme, tak počkáme. Za 5 minút naozaj ide. Je to taký mikrobus bez označenia, ale pre istotu som zakývala a spýtala sa či ide do Padru. Platím 5€ za dve osoby, v autobuse sme sami. Za 20 minút vystupujeme v Padru. Ideme si dať kávičku do miestneho pohostinstva a ešte dokúpiť nejaký chleba do minimarketu, lebo sa nám tie 4 bagety zdajú málo. Obdivujeme jednoosobové auto, ako mal bratranec It v Adamsovcoch.

O 10:30 vyrážame, orientujeme sa podľa gps, značka zatiaľ absentuje. Kráčame po lesnej ceste a vstupujeme do korkového lesa.

Idem pomaly, som dnes dosť unavená a nechcem to na začiatok prepáliť. Tešíme sa z korkových stromov, keď Jozefovi zapípajú hodinky, že je mimo trasy. Vraciame sa teda späť a hľadáme odbočku. Vedie okolo potoka, ktorý je kompletná zarastená trním. Volíme teda najbližšiu odbočku. Najprv to vyzerá celkom sľubne, ale aj tá sa po pár stovkách metrov stratí.

Vyťahujeme mapy a prelizame kamenný plot, aby sme sa dostali na ďalšiu cestičku. Tá nás zavedie do ohrady s koňmi, tak prelizame ďalší plot. Odtiaľto už vedie pekná cesta až po asfaltku. Iba na jej konci musíme podliezť bránu s nápisom “súkromný pozemok”. Po tej modrej trase asi moc ľudí nechodí. Pokračujeme radšej po asfaltke, aj tak tu žiadne autá nechodia. Po kilometri si dávame prestávku a jeme foccaciu s mortadellou, už som bola riadne hladná. Pokračujeme v stúpaní.

Trasa nás posiela skratkou, tak ideme. Ocitáme sa na nejakom singletracku pre bicykle, ale je to v pohode, nikto v tomto nečase jazdiť nepôjde. Napojíme sa opäť na cestu a stúpame už iba po nej. Otvárajú sa nám výhľady na okolité skalnaté kopce.

Kilometre po asfaltke ubiehajú rýchlo až kým neprídeme na jej koniec. Je tu miesto na piknik, prameň a odtiaľto už pokračujú iba turistické trasy. Chvíľku si posedíme za stolom a zjeme croissant. Fučí severný vietor a po pár minútach nečinnosti mi ostáva poriadna zima. Vydáme sa radšej pokračovať. Chodníček je viditeľný, ale značne zarastený. Začína boj s divoko rastúcimi rastlinami.

Trasa sa vlní a občas sa nám naskytne nejaký výhľad. Jozef mrnčí, že ho to nebaví.

Opäť som hladná, tak hľadáme vhodné miesto na prestávku. Jozef sa ma pýta či by som to nevydržala do konca, ďalších 10 km veru nie. Schováme sa medzi skalami a dávame si bagetu so salámou a ďalší croissant. Hneď ako sa postavíme, tak sa do nás oprie silný vietor.

Pocitová teplota sa blíži k nule. Musíme sa teda hýbať. Pár kilometrov ideme ešte húštinou, ale potom sa napojíme na lesnú cestu, to už ide rýchlejšie. Pôvodne som to mala naplánované cez hrebeň, ale to pri takomto vetre nemá zmysel.

Si tak vykračujem a zrazu mi šmykne nohu. Narzím si koleno o kameň. Boli to jak fras. Chvíľu predýchavam a potom kontrolujem škody. Nohavice sú celé, ani náznak oškrenia. Pomalým krokom pokračujem a snažím sa to rozhýbať. Takto na záver prvého dňa sa zraniť. Ale dokážem chodiť, takže vážne by to nemalo byť. Na mape som vytipovala také sedlo, kde by sa možno dalo spať. Kúsok pred ním je potok, tak filtrujem vodu a Jozef ide hľadať miesto na stan. Nájde iba jedno a nie moc uspokojivé, tak ešte kilometer pokračujeme.

Nájdeme jedno uspokojivé miesto. Odtiaľto trasa prudko klesá a nevieme, či by sme ešte niečo ďalej našli. Miesto trochu očistíme a len tak tak tam zmestíme stan. Dnes by ho trebalo dobre postaviť, lebo veľmi fučí, ale to sa v týchto podmienkach nepodarí. Už mi to je jedno, hlavne, že si už môžem ľahnúť a nefučí na mňa. Kontrolujem koleno, tak predsa len je odreté, vyčistím to a zalepím. Na večeru si dáme kašu s tuniakom. Chcela som aj písať, ale som dnes moc unavená. V spacáku mi je zima, tak ma Jozef prikrýva ešte svojím, jemu je zas teplo. Začína pršať a vietor lomcuje so stanom. Dávam si štuple do uší a zaspávam.

Príspevok Sardínia – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Pedra Bianca – Crapaza

20,5 km 933 m 999 m

Noc bola celkom divoká. O polnoci sa nám uvoľnil jeden kolík a stan nám padol na hlavu. Jozef to bol v tom hnusnom vetre a daždi naprávať. Dokonca chcel aj o pol jednej sledovať štart Artemisu, ale na to už nemal silu. Stanom celú noc plieskalo. Ráno mám budík na 6:40, posuniem ho na 7:00 a nakoniec vypnem, lebo prší. Vstaneme až o 10, ale nikam sa neponáhľame. Do toho dažďa sa nám ozaj nechce. Po obede by to malo ustáť, tak jeme, pijeme kávu a pomaly balíme. Do stanu nám natieklo aj trochu vody, tak je všetko také navrhnuté a stan váži raz toľko. Už nie je čo otáľať, o 12 vyrážame, už len trochu popŕcha. Klesáme po lesnej cestičke a nachádzame ďalšie pekné spoty na spanie, tak sme ešte mohli potiahnuť.

Máme pekné výhľady na priehradu a okolité lesy. Miestami je cesta pekne vydláždená.

Zbehneme to dole k asfaltovej ceste a Jozef sa prezlieka do kraťás. Pokračujeme po ceste a opäť tu nechodia žiadne autá. Aspoň môžeme zvýšiť rýchlosť aspoň na pár kilometrov.

Zabočíme na trail, najprv po lesnej ceste, ktorá vedie až k rieke. Videla som na mape, že budeme musieť prejsť cez rieku, ale že sú na Sardínii až takéto veľké som nečakala.

Zarasteným a mokrým chodníčkom smerujeme na miesto brodu. Vyzliekam nohavice a vyzúvam topánky. Vyzerá to byť dosť hlboké. Zisťujeme, že brod je ešte kúsok vyššie, tak tam naboso prejdem po kameňoch. Jozef ide prvý, aby vedel zhodnotiť výšku hladiny. Normálne asi taká vysoká nie je, ale je veľmi vlhká jar na Sardínii a včera aj pršalo. Vo vode sú pohazdane kamene, tak idem po nich a voda mi siaha do polky stehien.

Aspoň som si umyla nohy, i keď bolo by to viac osviežujúce keby je o 10 stupňov viac a svieti slnko. Nasleduje chodník cez húštiny. Výhľadov moc nie je, len trasa hore dole cez hustý porast. Vidno, že tu ten chodník niekto urobil, sú tu kamenné lavičky a občas schodíky, len je tak málo frekventovaný, že zarastá. Na jednej takejto lavičke si dávame prestávku, filtrujeme vodu z neďalekého potôčika a jeme bagetu so salámou.

Pomedzi mraky občas vykukne slniečko. Ďalší deň by sa nám počasie už malo zlepšiť. Stúpame prudkým zarasteným chodníkom do sedla. Pripájame sa na trasu Sentiero Italia (diaľková trasa, ktorá vedie naprieč celým Talianskom) a dúfame, že bude v lepšom stave. Zdá sa mi, že trochu lepšie, a už sa nemusíme predierať, iba prekračujeme. Prídeme ku ďalšiemu brodu. Tu mi na prebrodenie stačí vyhrnúť nohavice. Len na jeho konci je piesok,v ktorom sa nedá úplne dobre stáť, tak si rýchlo nazujem boty a ponožky dávam až ďalej. Jozef to skúša pri rieke a počujem len nepekné slová, lebo mu padol uterák do rieky a potom si namočil topánku. Od rieky prudko stúpame na lesnú cestičku a potom sa prehupneme cez sedlo.

V doline rastú obrovské stromy, eukalypty. Na mape vidím ešte jedenu rieku, a veru, táto je najväčší masaker. Ale iba kvôli tomu, že sa nevieme dostať k brodu. Predierame sa cez husté stromy a tŕne až nakoniec nájdeme našu trasu. Dnes je to celkom dobrodružné=gebrina.

Viac brodov nás už našťastie nečaká a mali by sme odtiaľto už len stúpať. Ideme okolo skaly, pod ktorou je postavené cuile. Okruhlý príbytok a drevenou strechou, ktorý kedysi slúžil pastierom. Teraz je z väčšiny z nich útulňa pre turistov.

Chodník sa kadejako krúti okolo skaly a miestami by sa nám zišla mačeta. Už mám toho tŕnia celkom dost.

Našťastie sa za pár stoviek metrov napájame na asfaltovú cestu, ktorá vedie až na úplný vrch, lebo je tam pozorovateľňa požiarov. Z cesty sú výhľady na krásny meander rieky Riu Mannu di Bitti.

Jozef je ďaleko predo mnou, mne už ubúda energia. Na rázcestí ma počká a dám si croissant. Idú nás tam zožrať muchy. Pokračujeme po nespevnenej ceste po hrebeni. No konečne celkom pekný chodníček. Dlho sme sa neradovali. Na rázcestí nás zasa posiela do zeliny. Ale nechápem, že tu viac ľudí nechodí. Chodník ide po úpätí hory a má panoramatické výhľady na priehradu Lago Maccheronis.

Blížime sa k sedlu Loddue, kde je križovatka ciest. Asi prvýkrát sa stalo, že Jozef potreboval lopatku skôr ako ja, idem teda napred. Počkám ho pri prameni, Funtana Loddue, a študujem mapu, kde by sme mohli spať. Pokračujeme po turistickej trase prudko dohora, aby sme prešli pár serpentín. Asfaltová cesta potom obchádza kopec a turistická ide cez, ale nevieme ju nájsť. Obávame sa v akom je stave, tak ideme radšej po normálnej ceste. Aspoň máme výhľady na mestečko Lodè.

Už je dosť hodín a obzeráme sa po mieste na spanie. Jozef ide pozrieť aj kúsok za kopec pri jednej odbočke, ale vhodné miesto nenájde. Nakoniec to zakempíme hneď pri ceste. Okolo cesty sú mantinely tŕnia, tak nás ani nevidno.

Stan je úplne mokrý, tak sa ho snažím poutierať uterákom. Dnes je postavený úplne špičkovo. Po včerajšej skúsenosti kolíky radšej zakladáme kameňmi. Hneď sa prezlečiem do pyžama, rozcvičím si chodidlá a vyberám fotky. Jozef varí večeru. Najprv sáčkovú polievku minestrone a potom kašu s tuniakom. Dnes som potrebovala dva chody. Jozef hneď zaspí a ja ešte píšem. Po hodine ho budím, aby si išiel ešte umyť zuby. Potom si dám štuple do uší a bufku na oči, a zaspávam.

Príspevok Sardínia – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Crapaza – Cuile

27,6 km 1565 m 1545 m

Opäť sme mali budík na siedmu, ale vstávame až o 8. Nad hlavami máme stále sivé mračná. Na ceste už je čulý ranný ruch. Raňajkujeme bagetu so salámou a kečupom. Dáme si kávičku a po kúsku čokolády. Minimálne 10 minút venujem rozčesaniu vlasov, už ma to moc nebaví. Pobalíme sa a o 9 vyrazíme. Najprv kúsok kráčame po ceste a potom sa napojíme na chodník, lesnú cestu.

Z počiatku to je veľmi pekná cestička a ide sa dobre, ale čím ďalej tým horšie. Kde tu prudko hore dole, a postupne to je viac a viac zarastené. Najhoršie sú tŕne, ktoré sa paličkami snažíme dať na kraj a opatrne okolo nich prejsť. Nohy mám durch mokré. Tých 5 km za dve hodiny, ako bolo na tabuli, sa mi zdá aj optimistické. Rozmýšľame či je to nejaká historická trasa alebo sa to niekomu chcelo toto stavať.

Keď už si myslíme, že už to dole určite nepôjde, tak just. Pokračujeme po úpätí prudkého kopca, na ktorého vrchole je dedina Sant’Anna. Započujem silný brechot obrovského čierneho psa. Stráži ovečky, ktoré sú asi na chodníku. Čo teraz? Naspäť to je ďaleko, dopredu je stret so psom a doboku je plot. Z kopca na nás pozerá majiteľ. Snažíme sa s ním nejako komunikovať, že či môžeme prejsť, ale odchádza. Rozhodneme sa prejsť cez plot a na cestu, na čo nám začne kričať, tak posudkami ukazujeme či môžme ísť. Asi nám nerozumie, že my sa toho psa bojíme. No tak nemáme inú možnosť len ísť ďalej, cestu späť absolvovať určite nemienim.

Našťastie sa trasa stáča dodola a my psa obchádzame. To nám teda mohol ukázať . Zrazu sme radi, že nemusíme interagovať so psom a ani zarastený chodník nám nevadí. Tie stúpania nám ale dávajú zabrať. Prechádzame okolo ďalšieho cuile. Ideme hore dole až po Sant’Anna. Odbáčame z trasy na normálnu cestu, nech si trochu vydýchneme. Dúfame, že bude otvorený bar. Ujo tam zametá terasu a vraví, že na jedenie nič nema, ale kávu si môžeme dať. Objednávam aj jedno pivko, prešli sme vyše 7 km a mám dosť. Sledujeme taliansku politickú diskusiu. Dosť sa bavíme, 4 politici sa prekrykujú a divoko gestikulujú, zatiaľ čo moderátor sa 5 minút snaží dostať k slovu. Majiteľ, tak sarkasticky poznamená, že to sú Taliani, on je Sardínčan, oni takí nie sú. Pýta sa odkiaľ sme a či hovoríme po taliansky. Bohužiaľ nie, takže naša konverzácia je len veľmi zakladná. Dobíjame powerbanku a oddychujeme pri pivku. Má tam aj teplomer, vnútri je 11,4°C a vonku 11,3°C, ale vonku je aspoň šanca, že vykukne slniečko. Na naše prekvapenie prichádzajú aj nejaký ďalší turisti, asi Nemci, ale to už sme na odchode. Pokračujeme cez dedinu a dúfame, že chodník odtiaľto už bude v lepšom stave. Je to tak, predierame sa už minimálne.

Stúpame na Punto Cupety (1029 m.n.m.). Konečne poriadne kopce, to predieranie ma už nebaví. Už sme vo viac turistickej oblasti, tak dokonca stretávame ďalších ľudí. Chodníček dohora sa nám páči, vedie tesne popri skale.

Prehupneme sa cez okraj a ocitneme sa na širokej skalnej pláni. Poriadne tu fučí, ale miestami už aj vykukne slniečko. Prechádzame pomedzi skaly a nejaké sukulenty. Mala som a plánované tu spať, ale veru asi by sme miesto nenašli. Je tu aj trošku rozpadnuté cuile, ale akurát sú pri ňom ľudia, tak sa ani nejdeme pozrieť.

Rýchlo vystúpime na vrchol, kde kvôli vetru ledva stojíme na nohách. Chceli sme sa tu aj najesť, ale musime to zísť nižšie. Prudkým cikcakom rýchlo strácame nástupné kilometer. Okolo máme zaujímavé skalné útvary.

Nakoniec to zbehneme až dole k lesnej ceste. Obiehame jednu nemeckú rodinu. Inak všetci najprv tipujú, že sme Nemci, asi tu nikto iný s batohmi nebehá. Nájdeme si pekný kúsok závetria a rozkladáme jedlo. Popri jedení pridávam blog a vyhrievam sa na slniečku, ktoré presvitá cez vysokú oblačnosť. Sedíme vyše hodiny a o 15 sa poberieme ďalej.

Čím bližšie k sedlu, tým viac počujeme zvonce kráv. A koľko ich tam je, aj s malými teliatkami! Deň je lepší s kravičkami.

Odtiaľ opäť stúpame na Punta Gurturgius (1042 m.n.m.), kopec podobného rázu. Nie tak frekventovaný ako predošlý, čo poznať podľa kvality chodníka. Vravím si ale, že horšie ako ráno to byť nemôže. Stúpame zväčša po oblých kameňoch.

Orientujeme sa podľa gps a kamenných mužíkov. Pribúda sukulentov, ale pomedzi ne sa aspoň mihne nejaká kravička. Takto si to ideme dva kilometre až po takú náhornú plošinu. Nás postup je pomalší ako by sme si priali.

Obchádzame kopec Punta su Mutucrone a potom nasleduje hrebeňovka. Aj sme sa na ňu tešili, keď sme ju videli na mape, ale realita je o dosť iná. Beriem späť, že horšie ako ráno to už nemôže byť. Na záver náročného dňa prechádzame z jednej strany skalnatého hrebana na druhú. Stále hore dole, občas les kedy si nohy oddýchnu, ale inak to je balansovanie na ostrých kameňoch. V mape je tento trasa označená čiarkovane, ale teda ja by som ju dala botkovanú (najťažšia úroveň). Aspoň nám už svieti slniečko a aj tie výhľady sú fajn.

Postupovali sme tak 1,5 km za hodinu, takže určite nestihneme dôjsť tam, kde som mala naplánované. Konečne ten hrebeň dokončíme a potom klesáme do doliny.

Naivne sme si mysleli, že našim útrapám je koniec. Občas trochu zablúdime, a keď už dostatočne zídeme do lesa, kde je trasa lepsie značená, tak je to ako chodiť po makadame.

Dochádza nám voda aj sily. Jeme sušené mango pred posledným kopcom na zlepšenie morálky. Potom sa trasa zmení na lesnú cestu a hneď sa už ide lepšie. Len sme už vyčerpaní a je veľa hodín. V hlave si spievam The Killers. Väčšinou mi prídu na rozum, keď už nevládzem a potom na chvíľu zabudnem, že nevládzem. Rýchlo prepletám nohami, nech aspoň nájdeme miesto na spanie po svetle. Obzeráme sa po nejakej vode, lebo nemáme žiadnu. Vodné toky, ktoré boli zaznačené na mape nie sú. Našťastie pršalo a sú tu kaluže. Náhodou natrafíme aj na jedno cuile a vedľa neho na vhodnú kaluž. Balíme to teda, máme dosť. Bodaj by nie, keď máme o takmer 500 výškových metrov viac ako bolo písané na mape. Cuile je trochu vlhké a sú tam mravce, ale tú jednu noc to vydržím. Idem nafiltrovať vodu z kaluže a Jozef chystá spanie. Na večeru máme zemiakovú kašu s tuniakom. Keďže tu nie je signál, tak sa mi dobre píše a spať idem až po 22.

Príspevok Sardínia – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Cuile – Irgoli – Orosei

24,4 km  798 m  1328 m

V noci som sa dosť budila, lebo mravce naozaj nemám rada a mala som paranoju, že po mne lozia. Jozef vonku varí kávu a chystá raňajky. Zatiaľ vynesiem všetky veci, nech sa trošku prevetrajú.

Konečne máme nad hlavami krásnu modrú oblohu. Dnes je 4. deň a máme to iba nejakých 20 km do mesta Irgoli a ubytovanie máme v Orosei. Začíname chvíľu po 8. Ráno je chladné a mám na sebe páperku. Pokračujeme 4 km po lesnej ceste.

Žiadne vodné zdroje sme na tejto strane kopca nenašli. Prídeme ku diaľnici a dávame si prestávku, ja si musím odskočiť a Jozef si číta správy.

Potom sa ešte prezlečiem, obliekam kraťasy prvýkrát za tento výlet. Posilníme sa čokoládou a ideme asi tri kilometre po bočnej ceste, ktorá ide vedľa diaľnice. Zdraví nás veľa cyklistov a máme výhľady na včerajší hrebeň.

Dnes nám stačí prejsť iba cez kopec do ďalšej dediny. Pofiderným podchdom prechádzame popod diaľnicu. Ideme po cestičke, ktorá vyzerá skôr pre zvieratká. Pomaly stúpame a konečne narzíme na rieku Riu de su Coloncone, prvú od rána. Robíme si prestávku s filtrujeme 3 litre vody.

Papáme pri tom oriešky a čokoládu. Rozhodli sme sa ísť skratkou. Jej kvalita, bude asi podobná chodníku, nie moc dobrá. Šplháme sa priamo dohora, cítime sa ako v Hornej Vsi na hríboch. To je dobre, treba trénovať, za chvíľu začína sezóna. Čím bližšie k vrcholu, tým viac blúdme.

Stále nachádzame nejaký chodníček, ale to je skôr od zvieratiek. Konečne sme na hrebeni, kadiaľ vedie lesná cesta.

Máme krásne výhľady na všetky strany a kopu kravičiek okolo. Sú ale nejaké bojazlivé, akonáhle sa priblížime, tak zbesilo začnú utekať, a práve našim smerom. Pár desiatok metrov bežia pred nami.

Vytešujeme sa z kvality tejto hrebeňovky, nie však dlho. Odbočíme na úzky chodníček cez zelinu. Škoda, že som sa prezliekla do kraťas, pretože mám teraz celé doškrabané nohy a musím sa predierať.

Zoberie nám to strašne veľa energie a vôbec nás to nebaví. Čakali sme, že odtiaľto už bude ten chodník lepší a že už všetko predieranie máme za sebou. Sme z toho dosť frustrovaní a už sa veľmi tešíme, keď si dáme dneska prestávku a vyspíme sa v izbe. Na konci tohto chodníka je malá lúčka, tak sa tešíme, že už nemusíme chodiť cez rastliny, ale celá lúka je podmáčaná, takže zase musíme preskakovať a obchádzať, a máme mokré topánky. Nohy mám celé doškrabané a zrazu moje tetovanie škrabajúcej mačičky má oveľa väčší zmysel.

Zobralo nám to vôľu pokračovať a preto si dávame na kamení prestávku. Dojedáme všetko, čo máme, všetky syry, salámu a chleba, aby sme čo najrýchlejšie a najľahšie zbehli dole do mesta. Rozmýšľam aj nad predzlečením sa do nohavíc, ale už to nechám tak, je dosť teplo. Hádam už  bude ten chodník lepší. Predierame sa posledných pár stoviek metrov cez vysoké kríky, že ma skoro ani nevidno.

Prejdeme rebríkom cez ohrádku a už sa ocitáme na ceste, ktorá vedie až dole do dediny.

Máme to ešte nejakých 10 kilometrov do mestečka Irgoli a je celkom dosť teplo, príjemná zmena oproti predchádzajúcim dňom. Chceli sme stihnúť skorší autobus o druhej, ale cesta je aká je a určite to nestihneme.

Nevadí, dáme si  prestávku v nejakej kaviarni alebo bare a počkáme na autobus. Svižným tempom ideme do dola. Klesáme dlhými serpentínami a máme celkom pekné výhľady na Monte Tuttavista (806 m.n.m.) nad mestečkom Orosei.

Originálna trasa vedie cez Monte Tuttavista, je to 800 výškových navyše, ale už sme tam boli, keď sme boli prvýkrát na Sardínii, tak sme sa rozhodli ju vynechať a ísť rovno do Orosei.

Posledné kilometre už sú zdlhavé a po asfaltovej ceste, takže sa mi moc nechce. Každú chvíľu kontrolujem počet km na hodinkách. Kúsok pred mestom stretávame prvých diaľkových turistov, dve Francúzky, tak sa na chvíľu zastavíme a rozprávame sa s nimi. Sú na ceste už 20 dní, prešli 350 kilometrov a robia celú trasu Sentiero Italia na Sardínii, čo je nejakých 600 kilometrov. Vraveli nám, kde spali a aké mali počasie, kde je dosť vody a pýtali sa na nadchádzajúcu časť. Tak im na mape ukazujeme, kde sme spali a kde je treba dávať pozor na vodu a ktoré úseky sú celkom drsné. Bolo príjemné stretnúť ďalších turistov a vraveli nám, že tiež moc ľudí vlastne nestretali, ale že je to tu veľmi pekné. Ešte nám hovoria zážitky z poslednej noci, kedy spali na pláži pri Orosei a nejakí chalani do nich o polnoci začali hádzať kamene. Museli volať políciu a moc sa teda nevyspali. Rozlúčime sa, zaprajeme peknú cestu a my  sa rýchlo ponáhľame do dediny. V dedine sú pekné nástenné malby s motívmi  tradičného života na Sardínii a všade sú porozmiesňované sviečky, keďže je biela sobota a budú tu nejaké procesie.

Vyberáme si  rušnejšiu kaviaren, dávame si po káve a aperole, a oddychujeme. Za tú hodinu a pol, čo tu sedíme, sa tu prestriedá kopa ľudí, mladých, starých, prídu na trištvrtehodinku, porozprávajú sa so známymi a potom sadnú do auta a idú preč (je tu limit na alkohol).

Ešte máme do autobusu čas, tak si Jozef dáva pivko a je píšem blog. Autobus ide načas a chceme si kúpili lístok, ale nedá sa zaplatiť nijakým spôsobom v autobuse, tak šofér iba ukáže, nech ideme dozadu a tak sa vezieme zadarmo asi 10 kilometrov do mesta Orosei. Z okna autobusu poznávame nejaké uličky. Boli sme tu ubytovaní pred štyrmi rokmi. Hneď sa ideme ubytovať, operieme veci, osprchujeme, naplánujeme trasu a ideme nakúpiť na nasledujúce tri dni. Obchod nemá úplne dobrý výber, ale nejako to dáme dokopy. Na raňajky sme si kúpili vajíčka, keď máme tú kuchyňu. Vo večernom meste je celkom rušno, spozorujeme veľa mačičiek a veľmi pekne to tu vonia rozkvitnutými kvetmi. Ideme si zaniesť nákup na ubytovanie a ideme sa najesť do Pizzeria Da Stefano, kde sme chodili aj pri minulej návšteve. Dávame si pizzu Naploli a Capricciosa. Ako tak jeme a zaplnia sa nám brucha, tak na nás príde strašná únava a uvedomíme si, že vlastne sa nám zajtra nechce ísť 30 kilometrov, čo sme si naplánovali. Meníme náš plán a vyberáme pobrežný trail do Cala Gonone, kde prespíme v kempe. Cestou na ubytovanie ešte skontrolujeme či náhodou pekáreň nebude zajtra otvorená. Nebude, nič prekvapivé. Ideme už teda spať. Snažím sa v posteli ešte pridať blog, ale úplne ma vypne.

Príspevok Sardínia – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Orosei – Cala Gonone

18,1 km 393 m 372

Mne sa tak zle spalo v tej posteli, strašne mäkký matrac sme mali. Hodiny mi píšu, že som mala dosť nekvalitný spánok. Už sa teším do stanu. Nemáme budík a polihujeme v posteli. Na raňajky máme vajíčka na masle s rajčinami. Zeleninu jeme po 5 dňoch. Ešte necháme dosušiť veci, pobalíme a pred 10 vyrážame. Akurát stretáme ľudí, ktorí idú do kostola. Starší veľmi pekne, elegantne oblečení a mladí v krojoch.

My zamierime k moru. Najprv pomedzi políčka a potom popri prímorskom jazere. Pred 11, počujeme nejaký riadny rachot, ktorý neustáva dobrých 15 minút, asi oslavy Veľkej noci.

Medzi jazerom a morom je borovicový les, oblasť Su Barone. V lete to tu musí byť plné. Pomedzi stromy sú urobené cestičky a parkovacie miesta. Keby sme vedeli, tak to potiahneme až sem a zašijeme sa niekde medzi stromy.

Na konci lesa je tabuľa so zákazom stanovania, tak by nás to vyšlo na 400€ – 200€ za stan s 200€ za varič. Trasa ide našťastie v tieni, tak sa ide celkom fajn. Pri pláži Cala Osalla je nejaká kaviareň. Ideme sa pozrieť či sú dnes otvorení.

Ujo nám po taliansky hneď niečo začne vyprávať z čoho pochopím, že sú zatvorení, ale niečo na pitie nám dajú, tak si dáme po espresse a chvíľu oddýchneme. Trasa ešte pokračuje popri mori, ale máme problém ju nájsť. Nakoniec sa dovtípime, že ide naozaj popri mori popod vysoký útes.

Najprv ideme cez nánosy zosušených rias a potom postupujeme po ostrých pobrežných kameňoch. Neviem či sme trafili príliv, ale sú oblasti kedy sa musím šplhať po útese, aby som prešla ďalej.

Táto trasa je značená plnou čiarou, tzn.  pekná vychádzka vhodná pre začiatočníkov. Toto sa mi veru nezdá. Pre mňa to je fajn, aspoň spestrenie dňa, ale keby sa na to vydá rodina s deťmi, no neviem neviem.

Prechádzame cez kadejaké skalné útvary až popláž, Cala Cartoe. Mnoho ľudí tu trávi nedeľný čas. Zväčša cudzinci, Taliani by sa nekúpali. Kúsok za plážou, na vyhliadke, si dávame obed, sendvič s maslom, so salámou a paradajkami.

Chvíľku si oddýchneme a potom ideme na veľmi prudké stúpanie 300 výškových metrov, ktoré je v podstate kolmo dohora po skale, ale je to jediné stúpanie z dnešného dňa.

Začína byť dosť teplo, takže  často zastavujeme, aby sme sa napili vody. Stúpame po skalách a otvárajú sa nám výhľady na okolité pláže. Stretávame aj pár ľudí, napríklad  skupinu Čechov, ktorí sa ma pýtajú, či je tá pláž ešte ďaleko.

Oni to už majú celkom dobre, idú už iba dole kopcom, ale my sa ešte trošku mordujeme cestou dohora. Konečne prídeme na panoramatickú vyhliadku. Odtiaľto je už pekná cestička.

Čo tiež znamená, že už nemáme tieň zo stromov, takže vyťahujeme dažníky, aby sa nám išlo trošku lepšie. Jozef mi uchádza hneď na začiatku, lebo nemá rád takéto teplo. Ja si pomaly vykračujem, mne to teplo až tak nevadí a sú tu pekné výhľady na more. Dnes máme oddychový deň, nie je sa kam ponáhľať. Klesáme do dediny Cala Gonone.

Aj tu sme už boli pri našej minulej návšteve a rozhodujeme sa, či ísť najprv do kempu a potom sa prejsť na pláž alebo naopak. Ideme teda najprv na pláž. Po ceste skontrolujeme, či náhodou nie je nejaký obchod otvorený, pretože je to turistická oblasť, ale žiaden nenájdeme. Ideme si na chvíľku sadnúť na pláž. Aj si nôžky namočím v mori, ale ešte je riadne studené. Potom ideme do Garden Baru a dáme si pizzu, pivko, aperol a oddychujeme. Dnes sme mali celkom taký pohodový deň a Jozefovi sa to ráta ako oddych na pláži.

Presunieme sa do kempu, za jednu noc platíme 26 € a sme dosť prekvapení, ako tu je plno. Kemp zaberá asi tretinu celej dediny a je skoro plný Nemcov. Michael nám ukáže nejaké stanové miesta, tak si jedno fajné vyberieme a hneď sa idem osprchovať. Potrebujem si umyť vlasy ešte kým tu trochu svieti slniečko a stihnú vyschnúť. Keďže máme k dispozícii umývarky, opäť perieme nech nemusíme nasledujúcich pár dní. Usudzujeme, že včera to ubytovanie naozaj nebolo potrebné. Mohli sme to potiahnuť do toho lesa pri mori a dnes prespať tu. Kempy mám radšej a aj sa mi lepšie spí v stane. Vedľa stanu máme stôl, tak sa pekne porozkladáme. Keďže sme boli na taký neskorý obed, nie sme moc hladní. Jozef ale predsa len varí hubovú polievku. Nie je moc dobrá, Jozef ju teda oželie a ide spať. Ja si trochu dám, aby som sa náhodou nezobudila hladná v noci. Posielam ešte nejaké e-maily a mala som zámer aj písať, ale vôbec mi to nejde. Idem spať asi o 11. Kempy už stíchol, ale aj tak si dávam štuple do uší a bufku cez oči.

Príspevok Sardínia – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Cala Gonone – Cuile Marghine Ruju

→ 34,9 km ↑ 1767 m ↓ 1537 m

Ráno máme budík na 6:30, pretože máme pred sebou dlhý deň a potrebujeme, čo najskôr začať. Vonku je sviežo, slniečko iba bude vychádzať. Moc sa mi zo spacáku nechce. Nevyspala som sa moc dobre, mám opuchnuté oči a bolí ma trochu brucho, možno z tej polievky, kto vie. Kvôli týmto neduhom sa dosť šmotím. Keďže mám k dispozícii umývarky, tak sa snažím ešte trochu poľudštiť, umývam si tvár studenou vodou a dúfam, že ma to trochu preberie. Na raňajky máme chleba so syrom. Naveľa naveľa sa pobalím a po 8 vyrážame. O takom istom čase, ako keby sme vstávali neskôr.

Hneď ráno máme pred sebou stúpanie 800 výškových metrov, keďže ideme od mora. Vraciame sa kúsok späť kadiaľ sme išli včera a po asfaltke stúpame do sedla Passo Littu (317 m.n.m.). Idem dosť pomaly, ale konštantne. Dávam nohu pred nohu a pýtam sa Jozefa aké mali veľkonočné zvyky, aby ma trochu rozptýlil a nemyslela som na bolesť brucha.

Ideme rýchlosťou 3 km za hodinu, takže za hodinku a pol sme v sedle. Následne už stúpame na Monte Bardia (882 m.n.m.) po úzkom kamennom chodníčku, takže postup sa ešte spomalil. Nesieme so sebou veľa vody. Prechádzame cez vápencové pohoria, suché krasové hory, kde voda ihneď steká do podzemia a na povrchu je jej málo. Aj preto sme včera menili plány, lebo by sme museli niesť vodu 31 km, čo by v takom teple bolo aspoň 5 litrov na osobu, a teda neviem či by sme to vôbec došli s takou záťažou. Včerajší jednoduchší deň padol vhod. Pomaly stúpame, slnko hreje, terén náročný, všade kopa jašteríc.

Prechádzame okolo cuile s krásnym výhľadom, len škoda, že tu tá voda nie je.

Na vrchole je obrovský kríž a pod prudkým kopcom je mestečko Dorgali. Ukončili sme náročný výstup a hneď máme pred sebou ešte náročnejší zostup. Chodník ide cez suť kameňov s prudkým zrazom dole. Musíme si dávať pozor, aby nám nešmyklo nohu.

Prejdeme tu najhoršiu časť a dávame si prestávku. Ja moc neviem určiť či som hladná, ale tipujem, že hej, keď už aj Jozef je. Nádjeme si miestečko opretí o skalu s pekným výhľadom. Chvíľu sedím v tieni, ale keď nechodím, tak mi je zima. Presúvam sa na slnko. Idem sa skúsiť vykakať, možno to pomôže. Prekvapivo dobre sa tu kope a mám pekný výhľad. Zdá sa mi, že lepšie, tak sa aj poriadne najem nech vládzem. Pokračujeme do sedla, popod ktoré vedie tunel do Cala Gonone. Stretávame tri staručké Talianky s turistickými paličkami, ktoré sa v sedle boli pomodliť k Panenke Márii.

Ďalej pokračujeme po štrkovej ceste, najprv prudko hore, ale potom sa to zmierni. Postup po kamennej ceste nie je moc rýchly a občas mi vykrúti nôžku.

Väčšinou ideme cez nízky porast a občas máme výhľady na ďaleké hory alebo skalné útvary. Cesta je trochu fádna, ale spestria nám ju kozičky, ktoré sa pasú v poraste.

Narazíme na také skalné oko, tak sa tam ideme odfotiť. Máme odtiaľ výhľady na krasové pohorie Supramonte, ktoré je súčasťou národného parku.

Odtiaľ klesáme k asfaltovej ceste, ktorá vedie po vrstevnici. Kúsok kráčame po nej a potom odbáčame na trail. Hneď je tu nejaká budova a ďalej aj cuile. Mala som naplánované tu včera spať. Vyzerá však, že to tu je súkromné. Hneď na nás výjdu dva malé psy, tak čakáme na pánička. Príde taký ujo a začne na nás po taliansky. Vravím mu, že nehovoríme po taliansky a chceme iba prejsť cez bránu kadiaľ vedie turistická značka. Stále na nás niečo hovorí, tak mu vravím, že ideme Sentiero Italia. Potom mu porozumiem “machina”, to je auto. Vravím, že iba chodíme a nemáme auto, tak nás nakoniec pustí ďalej.

Klesáme po lesnej ceste až k prameňu, ktorý je označený na mape. Nie je to úplne prameň, ale výpust z nejakej vodnej nádrže. Sú 4 hodiny a dávame si takú dlhšiu prestávku. Filtrujeme veľa vody, lebo sme už posledné hodiny šetrili a potrebujeme sa poriadne napiť. Máme pred sebou ešte dosť kilometrov, tak Jozef varí aj kávu. Dojedáme všetko jedlo, čo máme a ja si ešte odkladám jeden chlebík na neskôr ak by náhodou na mňa prišla kríza. Po poriadnej prestávke pokračujeme po lesnej ceste s krásnymi výhľadmi na okolité hory a rozkvitnutými rastlinami všade naokolo. Takto som si predstavovala vštetky chodníky.

Rozprávame sa s Jozefom, aké ďalšie plány si urobíme na leto. Často stojíme, fotíme, natáčame a užívame si tento krásny deň. Z lesnej cesty odbáčame na trail, čoho sa trošku obávam. Už zo začiatku je trochu zarastený. Tento chodník je už ale frekventovanejší, tak sa predierame iba trošku, už nám to netrhá batohy ani neškriabe nohy.

Trail je celkom pekný, sú tam porobené schodíky. Prídeme až k rieke, ktorú ja musím prebrodiť a Jozef preskáče po kameňoch. Ale nevadí mi to, aspoň si umyjem nôžky a mám príjemné osvieženie po horúcom dni.

Keďže už sme dole v doline, slnko už je schované za horami a my ideme v tieni, tak je príjemnejšia teplota na chodenie. Obchádzame veľa áut, stretávame veľa ľudí. Daktorí išli na turistiku, niektorí grilujú pri rieke alebo pri cuiles. Počuť vravu, krik a hudbu.

Potrebujeme prejsť ešte do vedľajšej doliny, tak kúsok vystúpame a ideme smerom k archeologickému nálezisku Tiscali (vstup 5€). Pôvodne sme chceli ísť aj cezeň, ale podľa otváracích hodín už je zatvorený a pridalo by nám to výškové, ktoré sa nám už moc nechce ísť. Navyše nás trochu tlačí čas a nedostatok vody. Chodníček ide príjemne cez les a stretáme ešte partu ľudí s batohmi. Prejdeme do ďalšej doliny, kde je ešte väčšia párty. Do uší nám doliehajú tri rôzne hudobné žánre. Môj plán prespať pri nejakom cuile asi nevýjde. Všetky sú obsadené. Smerujeme teda k prameňu a obzeráme sa po vhodnom mieste na stan. Prídeme na miesto a prameň nikde. Čo teraz? Vody máme málo, je už pol 8 a po ceste sme žiadne potoky nenašli. Pozeráme mapu a rozhodujeme sa či pokračovať po trase a ísť dohora alebo radšej smerovať nižšie, kde máme zaručený zdroj vody. Volíme cestu hore a dúfame, že prameň bude funkčný. Stúpame veľmi prudkou cestou asi 150 výškových metrov, keď prídeme k prvému cuile. Tiež je tu partia chlapov (okolo 20 rokov). Volajú nás na nápoj, tak teda ideme a ponúknu nám pivko. Dnes, po 34 kilometroch padne vhod. Po anglicky moc nevedia, ale našťastie je v tejto útulni wifi, takže sa dorozumievame cez prekladač. Vravím im, že nemáme vodu, tak hneď nám doplnia všetky zásoby. Potom sa pýtaju, že kam až chceme ísť, že už je dosť hodín. Odpovedám, že sme chceli zájsť niekde po vodu, ale keďže nám ju dali, tak to rozložíme tu ak to je v pohode. Rozložíme si teda stan hneď vedľa prístrešku, aj nás pohostia syrom, hrajú na gitare a spievajú. Sú tu už od rána, grilovali a popíjali. Prekvapuje nás v akom dobrom stave ešte sú, na Slovensku by už polovica niekde spala. Za chvíľu prídu ďalší a donesú heligónku, tak nám tam hrajú sardínske piesne. To sa mi páči takýto kultúrny večer.

Prichádza aj vinár a donesie demižón vína, to ani Jozef nemôže odmietnuť toto červené víno. Ale je také svieže, nie trpké. Pochádzajú z Olieny, mestečko do ktorého zajtra smerujeme. Vymeníme si instagramy, pozerám, že tiež boli včera v krojoch na procesii a krásne spievali. Prichádzajú ďalší, trochu starší chlapi, ktorí sú už dosť pripití a nie moc dobrá spoločnosť. Za večer sa nás asi 20x pýtajú odkiaľ sme, lebo je to jediná veta, ktorú po anglicky vedia. Obávame sa dokedy sa toto posedenie potiahne. Pýtajú sa nás, že prečo spíme v stane, keď tu je dom, tak iba odpoviem, že sa mi tam spí dobre. Došlo pivo a tak tí starší hneď odišli a mladší ostali upratovať. To sme ani nečakali, že za pol hodinku vedia všetko pekne pobaliť a o pol 11 odchádzajú a nechávajú nás tam samých. My si ešte dopíjame červené víno, ani už nejdeme večerať. Ideme sa ešte pozrieť do cuile, ktoré je celé zadymené a potom aj do domu, kde je chladnička, kuchynské vybavenie, posteľ a litre vína a iného alkoholu. Tu by som veru späť nechcela, som spokojná so stanom. No ideme teda spať. Som zvedavá aký účinok na mňa bude mať tento spoločenský večer zajtra.

Príspevok Sardínia – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Cuile Marghine Ruju – Punta Cateddu

→ 27,9 km ↑ 2011 m ↓ 1118 m

Máme budík na 6:30. Pred obedom sa potrebujeme dostať do Olieny, aby sme sa dozásobili a nevieme, ako náročný bude prechod cez hory. Je to iba nejakých 13 km, ale v horskom teréne. Ako sme tak včera čosi popili, moc sa mi vstávať nechce. Prekvapivo mi je však celkom dobre a aj spánkové hodnoty sú fajn. Váľam sa v spacáku a Jozef varí na raňajky kašu s tuniakom a kávu.

Zrazu začnú prichádzať autá, presne o 7. Vyhrabem sa zo spacáku a trochu sa poľudštím. Sú to nejakí lesní pracovníci a toto je ich východzí bod. So všetkými sa pozdravíme. Jeden sa príde opýtať odkiaľ sme, tipuje Nemecko. Je ich tam asi 20 a nikam sa neponáhľajú. Najprv si predsa treba dať kávu, tak postavia obrie koťogo. O pol 8 sa rozlezú po okolitých kopcoch. Urobila som včera chýbu a večer si nechala rozpustené vlasy. Dnes to ľutujem, ich rozčesaním trávim asi pol hodiny. Potom sa pobalíme a naberáme vodu do všetkých fľašiek, nevieme či ďalej niečo bude. Vyrážame po 8, slnko nám už páli do chrbta. Jozef je nejaký namosúrený. Nechávam to tak, nechce sa mi takto ráno rozprávať. Ideme v tichu a stúpame po kamennom chodníku.

Prechádzame okolo prameňa zaznačeného na mape, ku ktorému sme včera chceli dôjsť. Je vyschnutý, tak to sme včera mali na tých chalanov šťastie. Za 1,5 km narazíme na robotníkov, majú prestávku. Už sú v oveľa lepšej nálade ako ráno. Asi tiež nie sú ranní ľudia. Pokračujeme ešte okolo ďalších dvoch cuile, ale nie sú v dobrom stave. Prídeme na takú plošinu a chodník ide chvíľu po rovine.

Počujeme v diaľke nejaké kravičky, ktoré sa pasú v zelenom údolí medzi skalami. Jozef ma čaká v tieni stromu a dávame si mentosky. Vraví mi, že sa mu nepáči, ako nám ráno dlho trvá vyraziť. Prisľúbim mu, že sa posnažím baliť trochu svižnejšie. Pokračujeme vo výstupe do skalnatého sedla.

Jozef mi do kopca opäť újde a vyplaší tým kravy, ktoré sa dajú na útek. Trasie sa celá hora. Kochám sa kravičkami a pomaly stúpam. Stádo má pod palcom obrovský býk, ktorý sa ťažkopadne presúva.

Hore ma Jozef čaká v tieni kameňa. Vyťahujem posledný croissant a dávame si ďalšie mentosky. Už máme iba tie, musíme to na energii z nich dôjsť až do mesta. Ale asi to nebude problém, najväčšie stúpanie máme za nami.

Naivne sme si mysleli, že zostup bude jednoduchší. Koľkokrát ešte budeme prekvapení? Pomedzi dve prudké skalné steny je urobený cikcakový chodníček cez suť. Niekoľkokrát nám podoberie nohu. Aspoňže to je ešte v tieni.

Skaly naokolo sú impozantné a máme odtiaľ výhľad široko ďaleko, len pri pohľade na ten strmý chodník máme závrate. Po kilometri zostupu už cítim stehná.

Prídeme na rázcestie a rozhodneme sa ísť ešte nižšie na cyklotrasu v nádeji na lepší chodník. Zostupovať 600 výškových metrov na menej ako 2 km nie je veru sranda a koniec klesania som očakávala za každou serpentínou. Dočkala som sa lesnej cesty. Stehná si trochu oddýchnu. Zaradíme vyššiu rýchlosť. Do obchodu to máme asi 7 km a musíme ho stihnúť pred siestou. Dávame mentosky, máme také dúhové, ktoré sú vždy po dve jednej farby, tak sa musíme deliť rovným dielom.

Vidina jedla a oddychu nás poháňa ďalej. Oliena je také horské mestečko s 6500 obyvateľmi. Prechádzame strmými uličkami mesta a ponáhľame sa do obchodu. Tiež tu majú také pekné maľby na stenách a mám pocit, že muži, ktorí sú tam vyobrazení boli s nami včera na chate.

Pred obchodom si ešte sadáme na obrubník a kontrolujem na koľko dní potrebujeme jedlo. Som veľmi optimistická a už cítim, že som celkom rozchodená. Zhodnotím teda, že nám stačí 3,5 dňa na 100 km, odtiaľto až do mestečeka Ulassai. Nakupujeme 3 sendviče, lebo vydržia lepšie ako bagety a sú naozaj dosť dobré. Ešte máme jednu kašu, tak pre zmenu berieme cestoviny, veľké tuniaky v olivovom oleji, huby, parmezán, 700 g hrudu syra, dáku slaninku, croissanty a ďalšie snacky. Nutnosťou je minerálka, sladká voda a pivko. Pred obchodom všetko vyberáme z obalov a balíme do batohov. Ako sme odišli tak sa obchod hneď zatvára. Je 13:00 a na stránke bolo napísané, že je otvorené do 13:30. To sme mali šťastie, že sme to vôbec stihli. Hľadám nejaký podnik, kde by sme sa išli najesť. Moc ich na výber nie je. Najbližšie máme Giarret’s Club, kde sa podávajú burgre, fajn zmena oproti pizze. Jozef si dáva hneď dva, classic a slaninový, a ja si dám nejaký taliansky s burratou a mortadellou. Všímame si pražškú magnetku a potom aj plzeň v chladničke. To je radosť, ono to tak dobre chutí, keď má človek nedostatok.

Po výdatnom obede na nás príde úplný útlm. Možnosti teda sú, že tam zaspíme na stole alebo sa vydáme na cestu. Poberieme sa teda ďalej. To čo sme pred pár hodinami zišli, musíme opäť nastúpať. Už v meste začíname veľmi sprudka. Nedivím sa, že tu sú tie modré zóny na Sardínii. Keby toto chodím každý deň, tak mám naozaj super kondičku. Na 3 km nastúpame 350 výškových metrov. Ideme po serpentínovej asfaltovej ceste, tak to pekne odsýpa. Hore je hotel a aj posledná voda, takže naberáme doplna všetky fľaše.

Oddýchneme si, dáme si cukríky a každý s 3 kg navyše pokračujeme. Pre Jozefa to je ešte náročnejšie, lebo má dnes aj 3 kg jedla. Nejde sa mu vôbec dobre, a tak si na rozptýlenie dáva do uší audioknihu. Pomaly a konzistentne stúpame. Túto časť sme už raz išli a pamätám si, že sme boli prekvapení aké bolo to stúpanie v pohode, dúfam, že tomu bude aj teraz.

Má to ale výhodu, čím vyššie tým krajšie výhľady a krásne hory. Pri pohľade na skaly okolo sa mi vracajú nejaké spomienky. Neskutočné, ako veľmi som pozabúdala. Takže stačí iba 4 roky a môžeme navštevovať tie isté miesta, lebo si pamätám naozaj málo.

Kamenistá cestička vedie až do sedla Iscal’e Pradu (1200 m.n.m.), kde je výhliadka. Zvrchu sa tá Oliena zdá byť taká maličká a rovinatá. Po 6 kilometroch stúpania sme hore na sklnatej plošine. Odtiaľto už by to malo byť viac pohodové.

Joezf odkladá slúchatká, že už má aj pekné výhľady, a aj si zvykol na záťaž. Toto je parádny horský chodníček, užívame si to.

Máme pred sebou ešte stúpanie po odbočku na Monte Corrasi (1463 m.n.m.). Už cítim, že mám dosť unavené stehná, tak stúpam pomaly a pojedám keksíky.

Sme už dosť vysoko, takže teplota je nižšia a aj slniečko hreje primeranou intenzitou. Prehupneme sa cez najvyšší bod dnešnej trasy a otvoria sa nám krásne výhľady na druhú stranu. Chodníček vedie pomedzi skalné útvary a občas musíme použiť aj ruky. Na chodníku narazíme na vodu, tak ešte napĺňam vrece (2L), aby sme sa nemuseli obmedzovať a mohli piť koľko sa nám ráči.

Zvrchu sme sa obzerali, kde by mohla byť nejaká rovinka na stan. Keď nájdeme vhodné miesto, tak to už zabalíme. Prechádzame cez takú rovinatejšiu časť, ale je tam veľa kameňov a jediné vhodné miesto v takom sedielku zabral nemecký pár. Pokračujeme teda ďalej s výhľadmi na zajtrajší hrebeň v zlatej hodinke.

Jozef nájde jedno rovné miesto v takom lesíku, ktoré by trebalo vyčistiť od konárov, ale mne sa moc nepáči, tak ideme ešte kúsok ďalej. Pozerala som do mapy a podľa vrstevníc by sa tam ešte rovné miestočko mohlo nájsť. Dôjdeme na Punta Cateddu (1199 m.n.m.). Nájdeme jedno miesto, ktoré je v podstate na chodníku a musíme ho celkom urovnávať. Ale je to buď toto alebo ešte pokračovať kilometer na takú lúčku, kde je vysoká pravdepodobnosť výskytu kravičiek.

Jozef chystá stan a ja si idem pozrieť západ slnka. Prvý za týždeň, čo sme na Sardínii. Potom za mnou príde, ale pokazí mi tento zážitok. On prosto nie je typ na romantické západy slnka, lebo mu svieti slnko do očí. Nech ide radšej variť, ja si ten západ pozriem aj sama. Poriadne som tam na skale premrzla, tak sa hneď prezliekam do pyžama, rozcvičujem si nohy a rýchlo do spacáku. Jozef chystá na večeru cestoviny s hubami, cesnakom, sugom a syrom. Mám dnes dosť, ani nepíšem, iba sa najeme, umyjeme zuby a ideme spať.

Príspevok Sardínia – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Punta Cateddu – Arcu Correboi

→ 30,6 km ↑ 1590 m ↓ 1466 m

Nadránom ma zobudilo nejaké horské kura. Po neskoršom skúmaní išlo asi o prepelicu. Snažila som sa ju odplašiť nejakými zvukmi a potom som si dala spacák cez hlavu, lebo som nevedela nájsť štuple do uší. Jozef samozrejme spí. Vstávame o 6:30, na raňajky máme sendvič so slaninou, kávu a čokoládu. Zo stanu pozorujeme východ slnka. Snažím sa o svižnejšie ráno a vonku si češem vlasy najrýchlejšie, ako viem. Slniečko už nás ohrieva a pred 8 vyrážame. Máme naplánovaných vyše 35 km, tak uvidíme ako nám to pôjde. Začíname miernym klesaním . Po kilometri prídeme na tú lúčku, čo sme na nej chceli spať. A aha ho, prasiatka! Dobre sme tipovali, že tam budú nejaké zvieratká. Chvíľu ich pozorujeme ako celou hlavou rozrývajú zem. Absolútne si nás nevšímajú. Až keď sa pohneme na odchod, tak nás konečne zaregistrujú a dajú sa na útek.

Pokračujeme cez les a pozorujeme ako pred nami utekajú. Chodník pripomína skôr poorané pole. Orientujeme sa podľa mapy v hodinkách, lebo občas ho stratíme. Ale mňa tie prasiatka riadne tešia. Často zastavujeme a pozorujeme ich ako celou hlavou kopú metrovú jamu.

Od sedla Scala S’Arenargiu (1083 m.n.m.) pokračujeme po lesnej cestičke, tak trošku pridáme do kroku. Po pár stovkách metrov, nám ale zapípajú hodiny, že sme mimo trasy.

Tak teda my nejdeme po ceste, ale máme ísť po hrebeni popri zrázu dole. Na mape ukazuje plnú čiaru, tak by to malo byť v pohode.

Nie je to úplne pravda. Chodníček je taký všakovaký, občas zmizne a potom hľadáme, kde je nejaký mužíček alebo značka v diaľke. Ale aspoň máme výhľady na všetky strany. Dnes sa mi nekráča úplne dobre, dúfam, že to je iba ranná záležitosť a počas dňa sa to zlepší.

Po 5 km a 2 hodinách si dávame prestávku pri kopci Punta Sa Pruna (1415 m.n.m.). Už nevládzem ísť ďalej, asi som mala slabé raňajky. Celé to tam teda rozbalíme a dávam si 3 sendviče so syrom. Kúpili sme si 700g hrudu syra, tak nešetríme. Zajem ďalšou čokoládou a cítim ako sa mi energia vlieva do žíl. Už sa pôjde lepšie.

Máme síce krásne výhľady, ale ten chodník je dosť náročný. Samé kamene, také na vyvrtnutie členku, človek musí byť stále v pozore. Snažíme sa dole kopcom aj trochu zrýchliť, ale prosto to ten terén nedovoľuje. Už teraz vieme, že naše naplánované kilometre dnes nedáme. Slniečko začína pripekať a my máme posledné zvyšky vody.

Konečne to zíjdeme z tohoto hrebeňa a na rázcestníku je tabuľka EE – Escursionisti Esperti, trasa pre skúsených turistov. Nie že by sme neboli skúsení, ale nejako to zabudli dať aj na druhú stranu. Ale som rada, že to tu napísané a viem dôvod prečo nám to dnes ide tak pomaly. Pokračujeme po lesnej ceste. Veľmi príjemná zmena, tak si vykračujem.

Prechádzame okolo Cuile Ottulu, kde sme si chceli dať prestávku, ale je tam auto, tak si ju dáme pri ďalšom prameni. Pasú sa tu kravičky, obrovský býk a pár oslíkov. To, že sme opustili vápencové pohorie poznáme hneď. Celý chodník je úplne podmáčaný a všade vyviera voda. Narazíme na ďalšiu lúku s prasiatkami. Pár ich spí v tieni stromov a iba zdvihnú hlavu keď ideme okolo.

Majú tu úplne parádny potok, nám je teplo a už sme sa tri dni neumývali. Takto poobede je sprcha oveľa príjemnejšia. Cítim sa ako nový človek a kúpajúce sa prasiatka sú iba bonus. Miera hygieny je asi podobná.

Počujeme nejaké psy a dúfame, že nebudú tam, kde si chceme dať prestávku. Bohužiaľ sú tam, ale je tam aj majiteľ, tak nás volá nech si ideme dať prestávku. Vie iba po taliansky, tak mu ukazujem odkiaľ ideme a ako náš cieľ dám 8 km vzdialenú Monte Fumai. Niečo mi potom po talinasky hovorí, tak sa iba usmievam a prikyvujem. Za chvíľu sa rozlúči a odchádza. Je tu výdatný zdroj vody, tak periem gaťky, trenky a nejaké ponožky. Jozef varí kávu, nech máme dnes energiu dlho pokračovať. Neďaleko je aj cuile, ale kľudne by sa dalo stanovať aj tu. Je to oplotené, takže ani prasiatka nebudú v noci obťažovať. Napapaní a posilnení pokračujeme ďalej po lesnej ceste, takže to odsýpa. Až tak veľmi, že zabudneme odbočiť a omylom pokračujeme po cyklotrase. Na mape je nejaká “skratka”, tak sa cez les snažíme napojiť na chodník. Podarilo sa!

Toto pohorie sa mi páči ešte viac. Sú tu zelené lúky a lesy, a občas parádne skalné útvary. Zrazu sa dostaneme na úplne pekný chodník. Všetko upravené, žiadne predieranie sa, pekne poukladané kamienky. Sme na turisticky exponovanejšom mieste. A stretáme turistov! Nemcov samozrejme, po týchto horách asi iná národnosť nechodí.

Boli pozrieť na rozhliadni, ktoré je postavená na vysokej skale. Máme to zachádzku, ale je to zaujímavé, tak sa ideme pozrieť. Jozef to chce dať s batohmi, ale ja odmietam zbytočne vláčiť batoh hore dole, keď si môžem trochu oddýchnuť. Schovávame ich do kríkov a naľahko si to vybehneme hore.

Tipujem, že v lete to slúži ako pozorovateľňa požiarov. Chatka na vrchu je odomknutá a je tam taká kuchynka so stolom. Už má, čo to za sebou, ale je to tu pekné. Na chvíľu sa tam schováme pred vetrom. Naozaj je tu pekný výhľad a dokonca si dáme aj spoločnú fotku, aby sme to mali vybavené.

Zbehneme to dole, zoberieme batohy, posilním sa keksíkmi a pokračujeme. Okolie tu je také úpravené, sú tu stoly na piknik, lenže si to tu do parády zobrali prasiatka, tak to vyzerá, že tie stoly sú v strede poľa. Prejdeme cez plot a po peknej cestičke pokračujeme až po Monte Fumai. Už viem, čo hovoril ten ujo, že tu je chatka na prespanie. Idem sa pozrieť dnu a hneď ma ovalí zápach dymu, to je skoro vo všetkých útulniach . Ale okolie je veľmi pekné, aj by sme tu ostali stanovať, ale ešte je málo hodín a musíme to čo najďalej potiahnuť.

Ideme úplne krásnym chodníčkom, takto som si predstavovala celú Sardíniu. Riadne mi to pripomína Veľkú Fatru. Zaoblené kopčeky, hlboké údolia, lúky a občasné skaly.

K tomu je tu aj kopa kravičiek. Nie sú také priateľské ako tie alpské. Väčšinou újdu skôr ako sa snažím o nadviazanie nejakého kontaktu, ale tuto mi pekne zapózovali.

Posilním sa keksíkmi, nech ešte vládzem ísť. Trasa ide okolo potoka a sú tu aj nejaké miesta na stan, takže by sme už aj mohli skončiť. Ide sa mi ale celkom dobre a za 2 kilometre je prameň, takže by sme nemuseli filtrovať vodu. A čím viac prejdeme dnes, tým menej máme na nasledujúce dva dni. Slniečko už je nízko na obzorom, takže je úplne ideálna teplota na chodenie a občas ma ovanie príjemný vánok s vôňou kvitnúcich stromov. Toto sú moje najobľúbenejšie momenty. Prameň je výdatný a napĺňame všetky fľaše, aj vrece. Trochu si umývam nohy a upotenú tvár. Vhodné miesto na spanie tu nie je, a ešte sme stále v kravičkovom teritóriu. Navrhujem teda ísť ešte kilometer do sedla, kde by mala byť rovinka. Je to už iba kilometer, ale s pridanou vodou postupujem dosť pomaly. Jozef ide napred poobzerať sa po vhodnom mieste na stan.

V sedle narazíme na kone. Rozmýšľame či to je v pohode alebo na nás v noci zaútočia. Jozef nema s koňmi dobré spomienky. Ale mne sa už ďalej nechce, je tu veľmi pekné miesto a už zapadá slnko. A sú aj celkom plaché, hneď keď sa priblížim, tak utekajú. Odstránime nejaké výkaly a rozložíme stan. Nafúkam karimatky, prezlečiem sa a idem ešte pofotiť stan.

Na večeru máme cestoviny s tuniakom, sugom, cesnakom. Keďže sme skončili celkom neskoro a príprava cestovín trvá dlhšie, tak keď dojeme, nad hlavami už máme hviezdnu oblohu. Ideme si umyť zuby a presvedčím Jozefa nech urobí nejaké fotky s nočnou oblohou. Moc sa mu nechce, ale moje prianie mi splní. Ja mu asistujem tak, že zasviecam svetlo v stane, aby ho pekne osvetlilo na fotke. Pred 23 ideme konečne spať. Ležím v spacáku a okolo počujem nejaké prežúvacie zvuky. Dám si štuple do uší a zavriem oči. Čo nepočujem, to ma netrápi, kôň ma predsa nechce zjesť.

Príspevok Sardínia – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Arcu Correboi – Perda e Liana

→ 42,4 km ↑ 1762 m ↓ 1880 m

Vstávame o pol 7. Obloha sa akurát farbí do ružova. Spánku sme mali menej ako by som si priala, ale dnes musíme začať skoro. Chceme prejsť 40 km k Perda e Liana, aby sme už zajtra došli do civilizácie.

Snažím sa rýchlo baliť, aby sme, čo najskôr vyrazili, ale Jozef sa nejako neponáhľa. Okolo máme trávičku, tak si môžem naboso pochodiť po tráve, je to veľmi príjemené. Učešem sa, dobalíme veci a umyjeme zuby. Ako si ich umývame, tak prichádza nejaký chlap na aute a zastavuje opodiaľ, asi ide kŕmiť kone. Aj sa po nás tak divne pozerá, ale zbalím kefky a o 8 vyrážame.

Zbehneme do sedla Arcu Correboi (1246 m.n.m.), popod ktoré prechádza cestný tunel. Pokračujeme chodníčkom stúpajúci po úpätí hory. Ja potrebujem kakať, tak Jozef ide napred, zatiaľ, čo ja si nájdem vhodné miesto v lesíku. Čaká ma sediac na kameni na výhľade. Odiaľ sa chodník zmierni a už sme nad hranicou lesa. Naokolo máme oblé horské lúky. Mne je už teplo, tak sa vyzliekam a Jozef ide napred. Vyplaší všetky kravičky na kopci a tie bežia, čo im sily stačia na opačnú stranu kopca.

Pred výstupom na Monte Arbu (1567 m.n.m.) narazíme na stádo koní. Postupujeme pomaly, aby sme ich moc nevyplašili a snažime sa ich dostať na jednu stranu chodníka.

Dostávame sa na pekný hrebeň a otvoria sa nám výhľady na najvyššie kopce Sardínie, kde sú ešte nejaké pozostatky snehu.

Dávam si pár keksíkov a pokračujeme. Ideme po lesnej ceste, takže postup je rýchly. Pri klesaní vyplašíme stádo muflónov. Prechádzame okolo kravičiek, ktoré sú schované v nízkom horskom poraste. Neplašia sa, myslia si, že sú dobre skryté. Na chodníku narazíme na jednu samotárku, ktorá zbesilo uteká do kriakov.

Bočným chodníkom traverujeme Punta ‘E S’Abile (1554 m.n.m.). Vravím Jozefovi, že začínam byť hladná a mali by sme si dať prestávku. Vraví, že dole v sedle. Klesáme a zrazu sa zastavím, že je had na chodníku. Nebol to ale had, ale obrovská dážďovka, nikdy som takú nevidela.

Prechádzame okolo prameňa a plánujeme si prestávku. Dáme si ju až pri stanici lanovky. Dávam si teda čokoládu, lebo už som dosť hladná a je to ešte tri kilomentre. Po 5 minútach si vypýtam ešte viac čokolády. Jozef vyjadrí nespokojnosť, že stále zastavujem, keď sa musíme dnes ponáhľať. Vyčítam mu, že ráno sa úplne šmotil, tak prizná, že sa mu dnes strašne nechcelo. Vysvetlím mu, že prestávky sú pre mňa veľmi dôležité a časovo to výjde na rovnako, ak nie ešte aj lepšie. Keď ma nechá ísť hladnú, tak nie len, že budem hnusná, ale aj pomalá. A ten čas, čo by sme mali prestávku by sa potom vyrovnal mojím rýchlejším tempom. Som si vedomá, čo máme dnes naplánované, ale to, že ma bude takto poháňať tomu nepomôže.

Od sedla ideme radšej po cyklotrase, ktorá sa napája na asfaltovú cestu vedúcu do lyžiarskeho strediska. Môžeme ísť rýchlo. Na oblohe si všimneme nejaké zvláštne manévre, viacero lietadiel robí slučky, zvláštne. Kúsok pred strediskom naberáme vodu z výdatného prameňa. Pri lanovke je chata, ktorá nie je v prevádzke, ale je otvorená. Vyzerá to vnútri dosť strašidelne. Hľadáme či tu nie je náhodou nejaká zásuvka, lebo sme už minuli celú powerbanku. Nenašli sme, usadíme sa pri lanovke a Jozef varí cestoviny. Mne úplne stačia so soľou a s parmezánom, najlepšie jedlo. Keď som najedená, je zo mňa iný človek. Už to tu asi nefunguje ani cez zimu, cesta je značne poškodená dažďom. Jozef si vnútri zabudol paličky, tak ich hľadá. Vnútri nájde aj pár pív, ale sú niekoľko rokov po záruke. Poberieme sa radšej ďalšej. Máme pred nami stúpanie na najvyšší vrch Sardínie, Punta La Marmora (1833 m.n.m.)

Sme v turistickejšej oblasti, tak ideme pekným chodníkom a stretáme nejakých turistov. Do týchto polôh jar iba prichádza. Prechádzame cez topiace sa snehové polia a kvitnúce šafrány. Vody je tu všade habadej. Čím vyššie, tým je krajina nehostinnejšia.

Záver stúpame po kameňoch až na Punta de la Croce (1829 m.n.m.), kde je obrovský kríž (asi preto sa to volá “vrchol kríža”). Pomýlila som si to s najvyšším vrcholom. Ten je taký zastrčený a má iba takú ošarpanú tabuľku. Odtiaľto to máme do cieľa ešte vyše 20 km, ale už je väčšina dodola.

Naša trasa vedie do doliny, ale na rázcestníku je aj trasa po hrebeni. Tá po hrebeni vyzerá byť viacej vychodená, tak ideme ňou, ale po pár stovkách metrov zistíme, že viedla iba na neďaleký vrchol, tak radšej sa ideme napojiť na tú, ktorú máme v hodinkách. Zbehávame to dole prudkým kopcom.

Z vrchu pekne vidíme kadiaľ ide potok, rastú pri ňom stromy. Zostup je náročnejší ako sme očakávali. Chodník je dosť kamenistý a ešte popri ňom rastú také pichľavé rastliny, ktoré mi škrabú nohy. Ako schádzame, tak sa zvyšuje teplota. Jozef sa osviežuje v prameni. Už nám týždeň svieti slniečko a dnes nás asi aj spálilo.

Keby sme mali viac času, tak sa tu aj niekde okúpem. Napojíme sa na lesnú cestu a postupujeme rýchlejšie. Vyplašíme opäť kravičky. Mne už opäť vyhladlo a dožadujem sa prestávky. Nájdeme si miestečko v tieni nejakej ruiny. Jozef mi dáva sendvič so syrom. Trochu sa bojí, že či nám to výjde, tak nič iné k tomu nepridáva. Aspoň na množstvo je toho dosť.

Odpájame sa od oficiálnej turistickej trasy a pokračujeme po hrebeni, po cyklotrase. Prechádza okolo nás auto naložené vlčiakmi, našťastie, žiadny nevyskočil. Kúsok ďalej narazíme na teliatka!

Rozmýšľame, prečo tadiaľto nejde oficiálna trasa. Sú tu krásne výhľady na zelené zarastené kopce, skalné útesy a aj náš cieľ Perda e Liana. Nôžky ma už začínajú trochu bolieť, snažím sa ísť konštantne.

Naplánovala som trasu takou skratkou, aby sme nemuseli cez serpentíny. Pozrela som aj satelitné snímky a nejaká cesta tam bola vidieť, tak dúfame, že nenarazíme na nejaký súkromný pozemok. Jediné, na čo sme narazili bola skupina prasiatok.

Cesta sa nejako stratila a my sme improvizovali. Nakoniec sme to dali dole brutálne prudkým kopcom a napojili sa na asfaltku. Jozef šomre, lebo nemá rád prudké zostupy. Dole cestou trochu pobehnem. Nevládzem už moc, ale beh zapája iné svalové skupiny, tak je to trochu úľava a rýchlejšie ukrojíme z dnešných kilometrov.

Prejdeme cez most ponad rieku a máme pred sebou záverečné stúpanie. Pri ceste vyplašíme rodinku pašíkov. Už aj tu by bolo pár vhodných miest na spanie, ale čuduj sa svete, v nohách máme 35 km a je iba pol 6. Po dlhom zostupe som aj rada, že ideme do kopca a celkom to odsýpa. Trochu sa obávam, že tam nebude voda, lebo čím sme vyššie, tým menej vody v potokoch, až nakoniec žiadna. Pozerám do mapy či máme ešte nejakú riečku po ceste a zrazu sa ocitnem na zemi. Potkla som sa o ostnatý drôt a zamotala sa doň. Uznávam, že som bola na mobile, ale kto necháva ostnatý drôt v strede chodníka? Jozef mi pomáha sa z toho vymotať. Najhoršie je na tom ľavé lýtko, cez ktoré mám tri dlhé šrámy. Zatiaľ nič necítim, ale to príde. Prídeme do sedla Pinningassu, kde je odstavená obytná dodávka a žiadna voda tu netečie. Pod Perda e Liana by mal byť prameň, ale nevieme v akom je stave.

Aj s batohmi ideme hľadať ten prameň. Znamená to ešte niekoľko desiatok výškových metrov navyše. Už sme našli aj nejaké miesto na stan, ale ak by sme nenašli vodu, tak by sme museli pokračovať. Voda našťastie tečie, aj keď iba malým cícerkom. Naberáme vodu pomocou ešušu a robíme aj nejakú základnú hygienu. Jozef mi naplní fľašu, nech si môžem poumývať moje šrámy a vydezinfikovať ich. Umývam aj nohy a rovno sa prezliekam do pyžama. Už ma strašne bolia stupky a neviem ako budem zajtra chodiť. Vraciame sa späť a rozkladáme stan. Urobím pár fotiek a Jozef varí večeru. Mám naozaj dosť, dúfam, že to zajtra dojdeme. Ešte si trochu rozcvičím nôžky, najeme sa a ideme spať.

Príspevok Sardínia – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Perda e Liana – Ulassai

→ 30 km ↑ 1174 m ↓ 1537 m

Budík máme na 6:30, ale absolútne sa nám nechce vstávať. Kvalita spánku bola dosť mizerná. Chvíľku si poležkame a potom Jozef začne variť kávu. Jedla už máme dostatok, tak sú aj bohaté raňajky. Obávam sa prvého postavenia na nohy. Je to dosť bolestivé, ale keď dôjdeme dnešných 30 km, tak si dlhšie oddýchneme. Výchádzajúce slnko osveľuje Perdu Lianu. Vonku je riadna zima.

Dlhé gate dávam hlavne kvôli slnku, ale mám na sebe aj neprefuk a rukavice. Začíname chodníkom okolo Perda Liana. Chodníček je pekne udržiavaný a je to veľmi pekný bod aj na jednodňovú turistiku. Jozef mi uteká. Dnes síce máme dosť času, ale on to chce mať, čo najrýchlejšie za sebou, tak to ma zas bude celý deň poháňať.

Po krátkom klesaní stúpame na Pizzu Margiani Pubusa (1321 m.n.m.). Chodník vedie popri skalnom útese, na ktorý sme mali včera výhľad. Trochu sa potom kľukatí, lebo sú tu nejaké jaskyne, tak aby to šlo okolo nich. Na vrchole je pozorovateľňa požiarov, ale zamknutá.

Opúšťame posledný vysoký kopec na našej trase a je pred nami dlhé klesanie. Hneď na začiatku mi podobere nohu a ledva to ustojím. Tu by veru pád nebol moc pekný. Pokračujem opatrnejšie, ale aj to za chvíľu opadne a ideme takým poklusom. Keď to zíjdeme do doliny napojíme sa na chodníček okolo rieky Rio Ermolinus. Je tu veľa prameňov, postavené lavičky, príjemná klíma a krásne stromy. Ja už som celkom hladná, tak si dávame prestávku pri jednom so stolov, pôjdem potom rýchlejšie Rieka má travertínový pôvod, takže sú tam pekne vymyté kadejaké slučky a jaskynky. Na jej konci je kemp Montarbu, vyzerá však byť ešte zatvorený. Nezastavujeme sa a pokračujeme okolo železnice, ktoré už síce oficiálne nefunguje, ale počas sezóny premávajú turistické vlaky a hneď by som na niečo také išla. Info tu.

Prichádzame k ďalšej rieke Riu Donna Pruna a úplne to tu vyzára ako v Slovenskom raji. Ešteže tu tak pršalo posledné mesiace a je to tu všetko také nasýtené. Bolia ma nohy, ale postupujeme celkom v pohode. Toto je presne ten typ turistiky, ktorý dnes zvládam. Celá oblasť je popretkávaná riekami. Musíme iba prejsť nejaký kopček, aby sme sa dostali k ďalšej.

Turistov stretávame až pri cuile Cappano Is Tostoinos. Tam si chvíľu sadneme, doplníme vodu, dám si keksíky a pokračujeme. Nastáva riadna zmena krajiny, dnes to máme také rozmanité. Kamenným chodníkom stúpame na skalnú plošinu. Pofukuje príjemný vetrík a máme výhľad na všetky strany.

Rozmýšľame či si dáme kúsok zachádzku do mesta Taquisara na kávu alebo to už potiahneme do Ulassai. Ale je to nakoniec zachádzka asi dva kilometre, tak radšej pokračujeme.

Dáme si v parku prestávku a dojeme všetko, čo máme. Premasírujem si nohy, tak hádam sa mi pôjde lepšie. Jozef ešte navrhuje, že mi niečo zoberie, ale zas tak zle sa mi nejde. Chceli sme si aj vodu dobrať, ale všetky fontánky a kohútiky sú vyschnuté. Máme dokopy asi liter vody a pred nami 9 km. Ideme to teda rýchlo doklepať, nech už nemusíme zastavovať.

Sme v doline, takže opäť musíme vystúpať hore, ale ide to serpentínami a po ihličnatom lese, takže ani slnko tak nepraží. Na vrchu prechádzame okolo jaskyne. Ideme do nej nakuknúť. Celé to tu je krasová oblasť a je ich tu po okolí veľa. Ďalej prechádzame okolo starej pevnosti Nuraghe Serbissi a je tam aj tabuľka, že vstup 5€, ale ide tadiaľ trasa. Chceme, čo najskôr skončiť, tak sa tam ani nejdeme pozrieť a prechádzame okolo búdky. Ujo chce od nás vstupné, ale vravíme mu, že sme iba prešli okolo, tak nás nechád ísť. Ďalej už postupujeme po ceste, tak ideme trochu rýchlejšie. Na poslednom stúpaní si krátim serpentíny skratkami. Dodola ma Jozef trochu popoháňa, nech pobehnem a sme rýchlejšie v cieľovej destinácii. Dávam si poslednú mini prestávku, aby si stupky oddýchli a už som odhodlaná to doklepať.

Na záver sa naše cesty rozídu. Ja chcem ísť po chodníku, po turistickej trase a on chce ísť po ceste. Som spokojná s mojim výberom. Idem po chodníku, ktorý vedie okrajom skaly a sú odtiaľ krásne výhľady na okolité skaly a celé Ulassai. Jozef ma už čaká v kempe, ja som sa šmotila. Vyzerá to tu dosť alternatívne a 90% návštevníkov sú horolezci. Hneď na úvod si Jozef berie veľké pivo, lebo už nemáme vodu a on je strašne smädný. Popri tom nám vedúci ukazuje miesta, kde si môžeme postaviť stan a tak všeobecne ako to tam chodí. Celý kemp je v lese a je odtiaľ krásny výhľad. Konečne sa zložíme, Jozef stavia stan a ja sa idem umyť. Potom ide Jozef a ja idem prať. Musím to prepláchnuť asi 6 krát, nech z toho nejde kalná voda. Povešiame si to na plot, oblečieme si, čo nám ostalo a ideme na nákup a najesť sa.

Sme dosť unavení a hladní, čo nie je veľmi dobré rozpoloženie na nákup, ale chceme to mať z krku. Kráčame do mesta, ktoré je asi 1,5 km. Nakúpime si na nasledujúce dva dni a ideme na pizzu. Všetci ľudia v pizzerii sú aj návštevníci kempu. Nedivím sa tomu, celá pizza tu stojí 7-8€. My si dávame klasicky Sicilianu a Capriciosu. Za 10 minút už papáme. Jozef si dal pivo a ja si šetrím miesto na tiramisu. Videla som nejakú fotku v recenzii a vyzeralo to strašne dobre. A teda aj to tak aj chutí. Našťastie Jozef nie je moc fanúšik a môžem to zjesť celé sama. Toto je vrchol spokojnosti. Ešte keby som sa mohla teleportovať do kempu, to by bolo špičkové. Ale aspoň nám do toho kopca trochu vytrávi. V stane ešte plánujem ďalšie dni. Rozhodli sme sa, že to nakoniec ukončíme pri mori. Zajtra si dáme kratší deň a posledný deň sa odpojíme od trasy Sentiero Italia.

Príspevok Sardínia – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.