Sobota, 8.4.2023 / Nedeľa 9.4.2023

Vstávame o 6 ráno. Kvôli tomu teplu som zaspala, tak o pol 4, takže dúfam, že sa vo vlaku vyspím. Rýchlo zbalíme a ideme pešo na zastávku ferry. Potrebujeme sa dostať do Ernakulamu. Akurát jedna ide. Z druhej strany na vlakovú stanicu to je už iba 2 kilometre, tak kráčame a po ceste sa snažíme nájsť miesto na raňajky. Nakoniec skončíme tam, kde sme boli prvý deň. Nevieme prečo sa nám snaží vnútiť masala dosa, ale už sme zbehlí v indických názvoch, tak si dávame idlyppayam s vajíčkovým kari a cícerovou masalou. Potom ideme na vlak do Coimbatore, ktorý sa nám podarilo s vypätím všetkých síl kúpiť cez internet v nádeji, že to bude niečo lepšie ako keby sme si ho kúpili na stanici. Je to úplne to isté ibaže na sedačku pre troch si naozaj sadnú traja.

Plus si tam dokážete urobiť nákup. Vlakový predavači ponúkajú: tričká, kraťasy,  šatky rôzneho druhu, náhrdelníky, kľúčenky, zapaľovače, svietiace baterky, klieštiky na nechty, hodinky, sluchátka, adaptéry a mnoho iného.  A taktiež neostanete o hlade a o smäde. Každých 5 minút sa tam striedali 4 chlapi, ktorí na hlavách nosili jedlo Biryiani a dávali vám to veľmi hlučným spôsobom vedieť. Ďalej tam boli predavači kávy, predavači čaju,  predavači vody, predavači pochutín a jeden predavač orieškov. Potom tadiaľ prejde žena, ktorá “zameta” pod sedačkami pár haluzami a vlastným telom a pristaví sa pri každých sedačkách a pýta peniaze. Vskutku rozmanité. Ja som časť cesty prespala, kým tam ešte neboli ľudia a Jozef mal celý čas slúchadla, lebo vedľa neho sedelo dieťa. Z okna sme v rieke sme videli prvého slona. V Coimbatore máme čas 6 hodín. Prvá úloha je nájsť stanicu, z ktorej nám ide autobus. Coimbatore má skoro milión obyvateľov a oni na lístok napíšu “Obchod: Coimbatore”. Mame čas, tak sa presúvame peši. Predpoveď hlási 36°C, ale je to lepšie ako v Kochi, lebo to je vo vnútrozemí. Našli sme filtrovanú kávu. To mi dosť pomohlo. Dôjdeme na najväčšiu stanicu a pýtame sa. Napíšu nám na lístok názov zastávky a pošlú nás smerom, ktorým máme ísť. Chceme si byť úplne istí, tak sa pýtame pri prvom okníčku. Tam povedia, že nie, že to musíme ešte ďalej.  Stojíme pri druhom okníčku a tam nám ľudia v rade povedia, že okníčko je z druhej strany budovy. Tak ideme tam. Tam nás ujo pošle späť, že to nie tam. Nájdeme ešte jedno okníčko, pri ktorom sme neboli a máme šťastie. Pán nám potvrdí, že autobus naozaj ide a že máme prísť o pol hodinu skôr. Ideme teda hľadať nejaké miesto, kde by sme sa najedli. V okolí stanice je veľa pofiderných podnikov a občas tam cítiť fekálie. Jeden podnik vyberieme, ja si dám smažené rezance a Jozef smaženú ryžu.  Je toho celkom dosť, tak sme tam dlho. Ako dezert si dáme mangový nanuk. Máme potom ešte veľa času, tak sa vyberieme do nákupného centra s nádejou, že tam bude klíma. Je to asi dva kilometre a popri ceste majú ľudia rozbehnuté zaujímavé biznisy. Malý stolík so stoličkou a na ňom písací stroj je pani advokátka (v ich ponímaní si myslím, že skôr úradníčka). Stolík s veľa kľúčmi a zámkami z druhej ruky. Rozrobený oheň,  žehlička a kopa oblečenia. Všelijaké výjavy.

Dôjdeme do nákupného centra a to je ďalší veľký výjav. Asi som nikdy nevidela toľko ľudí v nákupnom centre. Je tam ale tá klíma, tak sa tam chvíľu potrajdáme. Dnes nám nejako začala štrajkovať powerbanka, tak ideme do nejakého podniku, kde by sme mohli nabiť mobily. Pani sa to snaží zapojiť ale nejde to, tak si iba dávame kávu a opäť sa márne snažíme nájsť ubytovanie v Ooty ako celý dnešný deň. Mali sme tam totižto prísť až zajtra ráno, len je dole strašne teplo, tak sme chceli byť v horách skôr. Všetko za nejakú prijateľnú cenu je vypredané, lebo je víkend a Veľká Noc. Na obed sme premeškali možnosť hostela. Navrhujem ešte alternatívu ostať v Coimbatore a do Ooty ísť až ďalší deň, ale Jozefovi sa to moc nepozdáva, lebo by nám prepadli lístky na autobus a prišli by sme tam zajtra neskoro. Tak teda 18:30 sme pripravení na stanici, autobus sme našli,  tak už sedíme. Pomaly sa zapĺňa. Kúpila som dva lístky na trojmiestna sedačke s nádejou,  že si ku nám už nikto nesadne. Veľmi naivné v Indii. Autobus má odchádzať o 19. Nakoniec odchádza až 19:20. Moc nám to nevyhovuje lebo sa chceme ešte večer popýtať na ubytovanie a autobus má mať príchod 21:30. Kým sa vymotáme z Coimbatore, tak prejde hodina. Zoznámime sa so Skhumbrom, ktorý nám dá kontakt na kamaráta z Ooty či by nám nevedel s tým ubytovaním pomôcť, ale všetko je beznádejne plné. Tak aspoň si od neho ešte pýtame typy na zaujímavé miesta. Za ďalšiu hodinu už prejdeme Mettupalayam a autobus zastavuje, že ide sa jesť.  Po dvoch hodinách od odchodu autobusu zastavujeme na reálnu večeru v reštaurácii.  My nie sme hladní, tak si aspoň dávame nabíjať mobily. O 22 vyrážame ďalej. Teraz to začína už dosť stúpať. V autobuse sa zhasnú svetlá a naplno hučí indická hudba. O pol noci vystupujeme v Ooty, dve a pol hodiny neskôr ako bol daný príchod. Osloví nás tuktukár či nechceme odviesť, tak sa ho pýtame na ubytko, ale všetko je už drahé. Je tu 15 stupňov, tak ideme opodiaľ stanice sa obliecť a hľadáme nejaké miesto na spanie. Stretáme jediného človeka, ktorý nám ponúka ubytovanie za 4000 INR, ale to sa nám zdá veľa na tých par hodín. Potom pri nás pristaví auto. Ind moc nevie po anglicky, cítiť z neho alkohol a vraví, že si máme nastúpiť. Nemáme moc, čo stratiť, tak ideme. Ide veľmi zvláštne, najprv zahne do jednej ulice potom sa otočí a zastaví pri zaparkovanom autobuse. Tak si vravíme,  že autobus by bol fajn. On však odtiaľ vyberie deky a dáva ich do auta. Vezieme sa ďalej a zastaví pred jedným domom. Kukneme naň a vravíme si, že to vyzerá celkom fajn. Ale potom začnem trochu rozumieť jeho angličtine, a že teda on spí v aute a my môžeme spať s ním v aute (fakt pidi aute). Nemáme ďalšie možnosti na prespatie, tak teda súhlasíme,  že asi lepšie ako vonku. Ja som na zadných sedačkách a Jozef na mieste spolujazdca. Jakob (šofér) sa nám ospravedlňuje,  že ide si ešte vypiť, aby zaspal, tak my, že v pohode. Potom sa snaží trikrát vytočiť nejaké číslo, ale asi nemá kredit, tak mu to nejde. Dá si viacej whisky a začne si tam niečo mrmlať a spievať, máme pocit, že sa rozplače. Potom sa ospravedlňuje a začne Jozefa poriadne prikrývať dekou.  To už nám príde fakt divné, tak mu teda ďakujeme za ponuku a odchádzame. Hľadáme nejakú zastávku bez ľudí. Jednu nájdeme, tak sa tam rozložíme. Na vyše hodiny zaspávame. Potom ale začína byť zima, tak sa ideme prechádzať. Jakobove auto už nebolo na mieste, kde ho zaparkoval. Ideme sa pozrieť opäť na stanicu, ale tam ostať nechceme, lebo je tam veľa divných ľudí. Potom ku kostolu, kde nás skoro napadne pes a potom sa po hodine a pol vrátime na našu zastávku. Sme sa zahriali a unavili, tak zaspávame na skoro hodinu a pol. Zobudí nás Ind, ktorý prišiel zo stanice ku nám. Asi nás nasledoval, lebo tá zastávka bola naozaj odruky. Už sa obávam zaspať, keď tam vedľa nás sedí a trasie sa. Ideme zasa chodiť. Je už 5 hodín, tak hádam bude niečo otvorené. Našli sme a dali sme si presladený čaj s mliekom a kokosovú buchtu. Pomaly svitá, tak sa ideme prejsť na také vyvýšené miesto.

Chodíme a pozeráme či už niekto otvára, lebo Jozef už zasa nemá baterku. Stále nikto nič, tak si idem ešte trošku zdriemnuť. Jozef zisťuje, že v Ooty je vlastne prenájom motoriek zakázaný, že si to vylobovali taxikári. Na turistických informáciách sa na to pýtame. Ako na všetkých indických informáciách, kde sme boli, my nerozumieme jemu a on nerozumie nám. Ale potom si čítame viacej a zisťujeme, že sa to dá ale nie úplne legálnou cestou. Rozmýšľame, čo budeme robiť ďalej.

Ideme sa na to najesť. Nájdeme celkom peknú reštauráciu, ja si dám egg curry a Jozef chicken curry, a nabijeme si telefóny. Vymysleli sme, že sa odvezieme autobusom do Mysore, čo je 3-4 hodiny cesty (150km), požičiame si motorku a vrátime sa späť. Prišli sme na stanicu a akurát jeden autobus odchádzal, tak ideme. Je 9 hodín ráno a hodinky mi ukazujú 19300 krokov.  Po hodine cesty autobus zastavuje pri stánkoch na ceste. Ľudia sa idú občerstviť. Po ďalšej hodine opäť stojíme, aby sa išli najesť. Vôbec nechápeme. Po piatich minútach opäť zastavujeme. Do národného parku, cez ktorý vedie cesta (28 km), prišiel na návštevu premiér Indie, a teda cesta je uzavretá. Povedali nám, že čakať budeme dve hodiny. Rozmýšľame či sa rozdelíme alebo čo, ale po polhodine to pustia. V národnom parku vidíme slony, hulmany, jelene axis a pávy.

Už nám chýba iba hodina do Mysore a my zasa stojíme na obed. Už fakt nevieme či sa smiať alebo plakať. Konečne prídeme do Mysore po 6,5 hodinách. Ideme hľadať požičovňu. Tá ktorú sme mali vyhliadnutú je presťahovaná, tak ideme k ďalšej. Tam prídeme, je to otvorené, majú motorky, Jozef už oslavoval úspech, ale potom nám povedali, že to je iba online a nedá sa to vybaviť na mieste. Veľké sklamanie. Hľadáme tú presťahovanú. Nájdeme. Ideme tam, pozrú si Jozefov medzinárodný vodičák a povedia mu, že to nestačí a potrebuje ešte nejaké indické potvrdenie na základe toho vodičáku. Pritom sme už raz mali požičanú motorku, ale to bolo v inom štáte. Takže sme opäť neuspeli. Je strašne teplo, všetci trúbia, všetci do nás hučia, už nemáme síl a nevieme, čo robiť ďalej.

Ooty je pre nás prekliate mesto a mali sme to zavrhnúť už pri počiatočných problémoch a nie to dotiahnuť až sem. Vracať sa nám už nechce, tak píšeme na ubytovanie, že ho rušíme. Ešte stále nám neodpísali. Rezervujeme hotel s klímou, zjednáme tuktuk na 100 INR a za 10 minút sme pri hoteli. Po dvoch dňoch cestovania si dáme sprchu a ideme sa do mesta už iba navečerať, kúpiť po jednom pive a spať. Nevieme kam ideme zajtra.

Príspevok Kerala / Tamil Nadu / Karnataka – deň 10 a 11 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Piatok, 7.4.2023

Dnes ráno sme mali nastavený budík na 5:30, že sa pôjdeme pozrieť na rybárov. Asi nikdy som nebola radšej, že mi už zvoní budík. Bola to doslova pekelná noc. Izba sa nedala vyvetrať a k tomu tam stále boli komáre, ktoré sa berú od neviem kadiaľ, keďže bola na okne sieťka. Polku noci som strávila zabíjaním komárov a tú druhú som sa snažila spať. Ráno bolo ešte celkom príjemne. Tým myslím, že je mi teplo, ale je to znesiteľné.

Rybári dnes nechytajú, je tam iba pár chlapov, ktorí majú také malé sieťky a nič nechytia. Tak sa ešte trochu poprechádzame a ideme späť na ubytovanie. Sedíme na terase a čakáme kým otvoria kuchyňu. Keď otvoria kuchyňu a chceme si ísť uvariť kávu, tak príde majiteľ, že to je spoplatnené. Takže kávu nerobíme a ideme na raňajky. Po raňajkách ideme spať. Spí sa lepšie ako v noci. O 13 ideme na Cherai pláž. Ešte sme neobedovali, tak po ceste niečo hľadáme. V Kochi nič, tak ideme na ferry, že na druhej strane niečo bude. Stále nič, tak ideme na autobus, ktorý nás hodinu vezie do Cherai. Tam vystúpime a pozerám okolo seba. V diaľke zbadám veľký nápis „hotel“. Ideme tam. Je to reštaurácia ako sme čakali. Mali sme tam jedno z najlepších jedál v Indii. Ja som si dala kari zo zeleného hrášku a Jozef kuracie kari. Potom si kúpime melón, necháme si ho prekrojiť na polku a ideme na pláž. Je o 2,2 km, tak berieme tuktuk. Pýtam sa uja, že koľko stojí. Rozumieme mu „six euro“. Obaja vyjavene pozeráme, že 6 eur??? Ale potom sa ho ešte dvakrát spýtame a zistíme, že vlastne hovoril „six zero“, čo je asi 70 centov.

To čo vidíme na pláži sme naozaj nečakali. Je tam ľudí ako mravcov. Nájdeme nejaké voľnejšie miesto, zjeme melón a ideme sa trochu okúpať.

Voda je fakt teplá, človek by si aj do vane takú napustil. Potom ideme späť pešo popri backwaters, opäť autobusom a opäť ferry. Neviem či máme šťastie, že nám tu všetko nadväzuje alebo je to stále.

Cestou míňame veľa kostolov a procesií. V štáte Kerala je 10% kresťanov, čo je počtom viac ako na Slovensku. Všade tu je vidno náboženské symboly hinduizmu, kresťanstva a islamu.  Často aj na jednom mieste, v reštaurácii alebo v autobuse, sú vyobrazené viaceré náboženstvá. Vedia to zakomponovať aj do názvu spoločností, narazili sme na „My grace mobiles“ s vyobrazením Ježiša. Dnes sme mali naplánovanú jedinú vec. Na rohu našej ulice je jedno špičkové holičstvo. Jozef nechce porušiť tradíciu svojich ázijských výletov, a teda ide sa dať ostrihať a oholiť. Výsledok posúďte sami.

Nie sme moc hladní, tak si ideme dať iba nejaké placky do stánku a ovocie. Potom sa vraciame do našej sauny. Má to jednu výhodu. Všetko naše oblečenie je suché do pár hodín, takže my sme si tu dole vlastne iba prišli oprať a zajtra opäť smer hory.

Príspevok Kerala – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Štvrtok, 6.4.2023

Ráno sa budím automaticky ešte pred tým ako začne hrať hudba. Stále nevieme kam ideme, tak zapínam notebook a snažíme sa vymyslieť plán na ďalšie dni. Chceli sme ísť do Ooty, ďalšia horská “dedina” s čajovými plantážami, ale keďže je Veľká Noc, tak je všetko obsadené. Rozhodneme sa teda, že ideme do Kochi a odtiaľ v sobotu v noci pôjdeme do Ooty. Ideme sa naraňajkovať celkom neskoro. Už sa nám nechce ísť do mesta, tak vyberáme reštauráciu oproti úbytku. Nebolo to moc dobré. Potom si ideme aspoň urobiť kávu, čo sme včera kúpili a čaj. Rýchlo sa pobalíme a ideme na autobus. Za 15 minút ide. Pýtame lístok do Aluvy za 155 INR. Sme vo výške 1600 m a musíme ísť na 0 m.

Cestou sem nám v autobuse zle nebolo, lebo to ledva dohora ťahal, ale teraz keď ideme dodola, je to šialená jazda sprevádzaná neustálym trúbením (keď išiel do zatáčok). Obom nám je zle, po pol hodine vracia dieťa pred nami. Keďže autobus nemá okná, tak nás to skoro trafí. My sme to nejako zvládli, ale zle mi bolo dve hodiny cesty až kým sme neboli na rovine.

Dole je teplota pocitovo 40°C. V Aluve sme presadli do klimatizovaného metra a potom sme museli prejsť 1,5 kilometra ku trajektu. V polke cesty sme si zašli na čerstvý studený mango džús. Ferry do časti Fort Kochi ide 15 minút.

Na ubytko to mame asi dva kilometre, ale teplota už pomaly klesá, tak ideme pešo.  Išli sme cez nejakú horšiu štvrť, lebo je tu veľa odpadkov a kôz.

Keď zahneme na hlavnú ulicu, tak to je už lepšie. Ubytovanie je taká malá izba, ale pekné. Kúsok máme liquor store, tak ideme na pivko a potom na pláž a najesť sa, keďže sme ani neobedovali. Ideme ten kúsok autobusom a len čo vystúpime, začne pršať.

Skúšame nájsť reštauráciu, čo sme našli na internete, ale asi už neexistuje. Schováme sa teda pod striešku a hľadáme ďalej. Keď prestane pršať ideme smerom na pláž a narazíme na stánok s rybami. Tak si kúpime kilového tuniaka za 300 INR, ktorého nám urobia v reštaurácii. Idú nás tam zožrať komáre, ale ryba je fakt dobrá.

Vedľa sedí indická rodina. Keď už sme dojedli a ja som čakala Jozefa, tak som sa usmiala na pani a tá chcela potom so mnou fotku. Na ubytovanie sme išli popri pláži, kde celkom fúkal vietor, ale keď sme zahli medzi domy, tak je stále dosť teplo. Chceli sme si posedieť ešte na balkóne, ale tie komáre sú dosť neúnosné, tak sme na izbe pri zapnutom ventilátore. Vnútri je 33,8°C.

Príspevok Kerala – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Streda, 5.4.2023

Opäť nás budí hindu temple. Rýchlo si pobalíme veci, čo potrebujeme na cestu a o 8 vyrážame smer Kolukkumalai. Je to dedinka obklopená najvyššie položenými čajovými plantážami.

Išli sme tam asi hodinu a každý sa nám tam snažil predať jeep tour, lebo hore vedie veľmi zlá cesta, ale my sme chceli dôjsť kam sa dá a potom pešo. Lenže celé je to súkromný pozemok a snažia sa z toho vyťažiť, že iba jeepy majú povolený vstup, a ten stojí 2500 INR. My sme tam už skoro boli, len sme urobili chybu, že sme zastavili a už nás nechceli pustiť ďalej bez toho aby sme si kúpili jazdu jeepom. Potom sme na internete našli, že stačilo tam zaplatiť vstupný poplatok 100 INR a pustili by nás, ale to nám samozrejme neponúkli, tak sme odtiaľ odišli. A išli sa hore pozrieť z trochu inej strany, kde nebolo ani nohy, len skúter to nezvládal.

Potom sme teda išli späť, dali sme si kávu, popri ktorej nám stále hral hindu temple. Zašli sme si do mesta Adimali kúpiť pivo a na obed. Trafili sme dosť dobrú reštauráciu, resp. hotel ako sa v Indii nazýva reštaurácia.

Ja som si dala chana masala s parrotou a Jozef si dal fish curry s ryžou a všelijakými omáčkami. Majiteľ reštaurácie nás kontroloval či jeme a chcel nám stále pridávať.

Ako dezert sme si dali mangové nanuky. Cestou späť do Munnaru sme sa zastavili na plantáži, kde sa pestoval kradamón, čierne korenie, káva, kakao, muškátový orech a škorica.

Majiteľ nám to tam poukazoval, tak sme si potom kúpili aj nejaké koreniny, čokoládu a reálnu kávu. Bola to akurát aj zastávka, keď pršalo. Mali sme ešte čas do vrátenia motorky, tak sme išli na druhú stranu k národnému parku Eravikulam, kde sme sa ešte trochu povozili medzi čajovými plantážami a išli vrátiť motorku. Po celom dni na motorke nám padne vhod prechádzka, tak ideme pešo na ubytovanie, cca 2 km. Po ceste si dám varenú kukuricu, fakt dobrá. Indovia sú naozaj zvláštny národ. Obchod pneumatikami nazvú Infant Jesus (Dieťa Ježiš) a k tomu dajú obrázok svalnatého chlapa s pneumatikou. Naozaj neviem ako niekto toto vymyslel. Večer sa snažíme vymyslieť, kam ideme ďalšie dni. Stále nevieme. Hindu temple stále hrá.

Príspevok Kerala – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Utorok, 4.4.2023

Dnes sme sa zobudili na hudbu z Hindu temple, ktorý máme hneď za oknom. Konečne sme sa dobre vyspali, lebo je tu príjemne chladno. Munnar leží v 1600 metroch nad morom, takže teplota v noci sa pohybuje okolo 15°C a cez deň cca 25°C.

Bývame v časti, ktorá je od centra vzdialená asi dva kilometre, tak sme hneď ráno išli tam, aby sme si mohli požičať skúter. Pred tým sme išli ešte na raňajky do vegetariánskej reštaurácie, ale nebolo to moc dobré. Jozef si dal onion dosa a dostal veľkú palacinku, v ktorej bola nasekaná jedna cibuľa a k tomu nejaké omáčky. Miestnu požičovňu mal kresťan. Vnútri bola socha Panny Márie, na skútri ruženec a logo požičovne motoriek tvorí kombinácia holubice a ruženca. Keďže je Veľká Noc, tak má otvorené iba do stredy, požičiavame teda iba na dva dni. Keďže som včera prvýkrát sedela na motorke, tak mám celkom problém s nasadaním a vysadaním, ale to sa zlepší.

Ideme ešte na ubytovanie po veci a potom smer Top Station. Cesta vedie cez čajové polia a trvala nám dve hodiny.

Po ceste sme veľa fotili a absolvovali prehliadku čajovej továrne. Jozef ju prehlásil za najhoršiu prehliadku na akej kedy bol, nie len o čaji. Na Top Station pýtajú poplatok 20 INR za vstup na výhliadku, je to dosť jalové, ale všetci sa tam fotia.

Sú tam aj dáke opice, tak fotíme tie.

Potom ideme na obed, máme miestne Chicken Biriyani (kura s výrazne korenenou ryžou). Cesta naspäť už nie je taká záživná a bolí nás zadok z motorky. Stavíme sa v čajovom obchode, aby sme si kúpili čaj (nech si môžeme variť na ubytovaní, lebo v reštauráciách majú iba masalu s mliekom), a potom si tam aj jeden objednáme v nádeji, že to bude nejaký sypaný, ale je to sáčkový, fakt nechápeme.

V meste je šialená doprava, ale Jozef si už celkom privykol na ľavú stranu. Ideme ešte pozrieť markety, kupujeme melón. Pri ubytku sme videli tabuľu, na ktorej bolo napísané espresso, tak to idem preveriť, že či naozaj. Nikde tu nie je normálna káva ani v obchode, že by si ju človek kúpil, všade iba instantná, a to sa tu aj pestuje. V hentom podniku majú naozajstnú kávu. Jozefa moc neohúrila, ale ja som spokojná, pôjdem aj zajtra.

Chceme sa ísť ešte pozrieť k jednému národnému parku, ale na polceste začína pršať, tak to otočíme, že aspoň k múzeu čaju dôjdeme. Už zatvárajú, ale po skúsenosti s prehliadkou by sme tam asi nešli. Je však vtipné sledovať Indov, ktorí sa fotia pri pár vysadených kríčkoch čaju, keď ich tam popri ceste majú lány. Je asi hodinu pred západom slnka, ale už nemáme blízke body záujmu, tak to balíme a ideme plánovať ďalšie dni. Na večeru máme chicken fry, omeletu a parrotu.

Príspevok Kerala – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Pondelok, 3.4.2023

Včera sme s Riyadom potiahli do polnoci.  Moslimské ceremónie sú 15 minút, od 3:45 do 4:00. V noci bolo dosť teplo a aj nás niečo doštípalo. Vstávame o 7 a ideme sa kúpať v nádeji, že bude kľudnejšie more. Nie je, sú ešte väčšie vlny ako včera.

Kúsok ďalej lovia rybári do siete, tak sa Jozef vracia po foťák. Počkali sme až kým siete vytiahli, ale moc tam toho nemali. Pravdepodobne kvôli tým vlnám sa im nejaká strana vyšmykla a ryby im ušli, tak sa tam začali hádať.

To sme už ale museli ísť. Dali sme si sprchu, pobalili a išli sa naraňajkovať. Obaja sme si dali egg curry, dosť to štípalo,  ale prežila som. Potom sme si išli po veci na ubytko a Riyad sa ponúkol, že nás ráno na motorke odvezie. Riyad šoféroval, pred sebou mal môj ruksak, za ním som sedela ja a za mnou Jozef. Pre mňa to bola jazda smrti, ale Jozef si to užíval. Na stanici sme ešte dali fotku a rozlúčili sa.

Išli sme si kúpiť lístky v nádeji, že si budeme môcť rezervovať sedadlá,  ale my sme nerozumeli jemu a on nerozumel nám. Tak sme si kúpili lístky za 70INR/ osobu (0,8€) na 4 hodinovú cestu vlakom, cca 150km. Tie vlaky sú ale strašne dlhé a iba nám povedali, že máme ísť nejakým smerom. Tak sme išli  a sadli sme si v spacom vozni,  kde bolo voľné.  Potom prišiel revízor, že ešte ďalej máme ísť. Ale povedali sme si, že ostaneme kým nás niekto nevyhodí, čo bolo asi pol hodiny. Tak sme teda išli ďalej a našli vagón, ktorý už naozaj vyzerá, že by mohol byť náš.  To, že sú obsadené 4 miesta zo 4 neznamená, že sa tam nezmestí aj 5. človek. Snažíme sa ešte opýtať či sme naozaj dobre, každý chce pomôcť, ale nevie ako. Ostaneme tu, všetci po nás pozerajú a kukajú nám do mobilov, že čo robíme. Potom dôjde ešte nejaká trieda dievčat, ktoré si posadali na úložný priestor.

Je tam strašne teplo a už to trvá dosť dlho. Konečne prídeme do Kochi. Odchytia nás dáky Indovia či sa s nami môžu a dať to na Instagram. Ideme sa najesť a potom na autobusovú stanicu. Pýtame sa na autobus do Munnaru. Máme šťastie, že jeden práve ide. Platíme 160INR za osobu. Keby sme to naplánovali, tak to takto nevýjde.

Po chvíli si k nám prisadne Ind, ktorý sa s nami začal rozprávať. Vie celkom dobre po anglicky, lebo žil 6 rokov v Škótsku. Po chvíli všetci traja zaspávame. Ideme dve hodiny a pán vystupuje. Vyzerá to ako keby sme išli stále cez mesto, lebo sú všade domy a stále stojíme. Až keď začneme stúpať do hôr, tak je tam už menej domov. Celú cestu nás sprevádza zvuk dožívajúcich bŕzd, pri ktorých rezonoval celý autobus. 130 kilometrov nám trvalo 5 hodín, takže do Munnaru sme prišli už po tme. Z celodenného cestovania sme celí dopotení, tak sa hneď ubytujeme, osprchujeme a ideme sa najesť. Chceli sme nájsť aj nejaké čerstvé džúsy, ale blýska sa, tak ideme späť do hotela. Večer trávime pozeraním indickej telenovely.

Príspevok Kerala – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Nedeľa, 2.4.2023

Spíme dlho, asi do pol 10. Ale o piatej ráno tu škriekal nejaký vták (Kuku) a potom už moslimovia mali nejaké ceremónie, ktoré vysielali cez repráky, tak som sa celkom budila. Ideme sa naraňajkovať do Juicy Cafe, kde stretneme aj Ryiada. Chceme ísť autobusom do mesta a on nám ponúka svoju motorku, ale je to manuál, takže Jozef odmieta. Tvrdil nám, že s autobusmi to je dneska ťažšie lebo je nedeľa ale nakoniec jeden chytíme. V meste ideme vlastne iba kúpiť pivo a potom si dávame kokos v jednom stánku.

Odtiaľ ideme zas autobusom späť. Ideme okolo pláže a turistických reštaurácií, aby sme si mohli dať normálnu kávu, hneď je lepšie. Inak je na slnku ako v saune, tak ideme na izbu. Bookujeme ubytko v Munnare na ďalšie 3 noci.

Snažíme sa aj zarezervovať si vlak, ale márne. Pred 4 sa ideme prejsť na 5km vzdialenú Kappil beach. Ideme po útese popri pláži a nestretáme moc ľudí. Z útesov ľudia hádžu smeti a sú tam nejaké zdochliny, lebo to dosť cítiť a lieta tu veľa orlov.

Zchádzame z útesu na pláž do rybárskej dediny, kde si odchytia Jozefa, aby im pomohol s loďou na more. Vraj je to ťažšie ako to vyzerá.

Potom ideme ešte dva kilometre po pláži. Nikto tu nie je.

V diaľke vidíme skupinu ľudí, tak tam ideme v nádeji, že nájdeme nejaký stánok s nápojmi, ale všetko iba zmrzlina. Tiež tu majú backwaters, v ktorých sa kúpe viac ľudí ako v mori. Už sa nám nechce ísť späť peši, tak ideme pozrieť či nejde autobus do Varkaly. Sú tam nejakí ľudia, tak sa pýtame, a ide. Za 5 minút príde autobus. Platíme 40 INR, je plno, tak stojíme. Jozef opiera hlavu o strop. Je to celkom divoká jazda, kedy mám pocit, že každú chvíľu niekoho zrazíme. Uf, prežili sme. Ideme nakúpiť ovocie a zeleninu, večer grilujeme s Ryiadom.

Príspevok Kerala – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Sobota, 1.4.2023

Vstávame skoro, o 5:30. O 6:35 nám ide vlak do Varkaly. Ideme pešo na stanicu. Je ešte príjemne, slnko iba vychádza. Kupujeme lístok na stanici za 110 INR (1,5€ za 2 osoby). Vlak je riadne dlhý a plný a nastupuje veľa ľudí.

Nájdeme si nejaké miesto, ale potom nás revízor pošle preč, že tam nemáme sedieť. Ideme teda ďalej apýtame sa ľudí, kde si máme sadnúť, keď nemáme rezervované, tak že hocikde, kde je voľné. Nájdeme si opäť nejaké miesta, ale potom príde skupina Indov, ktorí nevedia, kde si majú sadnúť. Chcela som si sadnúť k Jozefovi, ale nejakým spôsobom sme obaja ostali stáť, tak sme si sadli k otvoreným dverám a ostali tam. Bol to celkom zážitok. Dvere sú otvorené počas celej cesty.

Varkala

Do Varkaly prichádzame o 9 a ideme sa hneď najesť lebo sme nič neraňajkovali. Autobusom sa za 20 INR dostaneme ku Hindu temple. Potom ideme na pláž lebo ubytko máme až od 11. Vraj je to najkrajšia pláž Keraly.

Je tu pekne, pláž lemujú útesy, ale aj dosť ľudí, lebo je to také turistické miesto. Ubytovanie máme u Ryiada, ktorý je celkom ukecaný, ale snažíme sa komunikovať. Ja idem spať a Jozef ide pracovať. Keď som sa už vyspala, tak ideme kúpiť ananás a banány.

Potom sme sa išli kúpať na pláž. Boli celkom vlny, tak sa plávať nedalo, ale Jozef si celkom tie vlny užíval.

Na chvíľu som išla za ním ale potom mi riadne prepláchlo dutiny, tak som už bola viac pri brehu, aby ma to nestiahlo pod vodu. Plavčík tam stále po Jozefovi pískal, lebo keď on išiel ďalej, tak aj Indovia išli ďalej. Ale potom keď sme okolo neho prechádzali, tak sa na nás usmieval. Išli sme sa rýchlo osprchovať a potom sme sa ešte vrátili na západ slnka. 

Ideme sa navečerať do Juicy Cafe, Jozef má opäť chicken curry a ja opäť niečo zeleninové, ale iné ako ráno. Potom sme sa snažili nájsť pivo, ale je dry day, prvý deň v mesiaci a nejaké sviatky v roku sú alkoholové obchody zatvorené. Prvého je zatvorené kvôli tomu, že sa vtedy dostáva výplata. Takže sme išli na ubytko a zastavil sa za nami Ryiad či je všetko okej a rozprával sa tam s nami asi hodinu. Teda on rozprával, napríklad o ayurvede a chakre, takže bolo dosť vtipné sledovať Jozefa. Potom sme si ešte dali melón a keďže ja som poobede spala, tak som nebola unavená a upravovala som fotky, zatiaľ čo Jozef už išiel spať.

Príspevok Kerala – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Piatok, 31.3.2023

Dnes máme v pláne plavbu po vodách (backwaters) Alleppey. Ráno o 8 nás čaká tuktuk pred bránou, ktorý nás zavezie na zastávku ferry. Tam nás už čaká náš boat man. Čakáme chvíľu ešte pár ľudí a potom nastupujeme na ferry.

Dnes s nami ide aj Bangladéščan Pavel a Argentínčanka Candelaria. Vezieme sa asi pol hodinu, potom ideme na raňajky ku nejakým Indom, máme niečo ako ryžu  so zemiakmi a k tomu kokos s cukrovou trstinou. Tam sa stretávame aj s Poliakmi, ktorí boli na rannej plavbe. Ešte kúsok musíme prejsť ku nášmu kajaku. Cestou sa nás Pavel pýta aké je naše meno, lenže moc nerozumie a tak si myslí, že Jozef sa volá Sultan a ja Sultana. Začíname asi o 10 v úzkom kanále. Prvá hodina je dosť zaujímavá okolo všade bývajú ľudia, ktorí v backwaters perú, čistia ryby, alebo sa kúpu. Majú tam aj roznášanie novín na loďke.

Pavel si všetko natáča na video a komentuje to. Robí si aj strašne veľa pózerskych fotiek, je to dosť vtipné, tak sa bavíme. V backwaters sa dá prenajať aj house boat, v ktorých sú izby a kuchyňa, ale sú dosť drahé. Po hodine to už začína byť trochu nuda a fakt teplo, dosť ma vypína. Boat man nám občas čosi zaspieva a oslovuje ma madam. Dávame si chvíľu prestávku na kokos.

Potom sa už vraciame späť na obed. Obed máme na banánovom liste, je tam ryža, fish curry, šalát, niečo mangové, niečo cviklové a ďalšie tri veci. Je celkom ok.

Potom ideme späť na ferry. Sme na zastávke, ktorá je trošku odruky preto sa ferry privoláva taškou, ktorá je zaviazaná na konári. Je to dosť bizarné.

Cestou späť na ferry zaspávame. Keď sme už v meste ideme si zameniť peniaze a hľadať operátora airtel. Vidíme nejaký obchod s mobilmi, tak sa ideme spýtať, že či má sim kartu a má. Tak sa ho trikrát pýtame, že koľko to stojí a on iba odpovie, že passport. Tak sme moc nerozmýšľali a išli si to kúpiť. Strávili sme tam vyše hodiny vybavovaní a potom si za aktivovanie sim karty vypýtal poplatok 550 INR za každého, čo normálne to býva do 100 INR. Ešte sme sa s ním chvíľu hádali, ale už nebolo cesty späť. Tak nás pekne odžubal (v prepočte asi o 10€, čo sú tak 4 večere, pre dvoch).

Potom som si ešte písala s Jibom, lebo na jeho meno sme simky vybavovali a oficiálny obchod bol len kúsok odtiaľ, ale čo už. Potom sme išli na hnusnú kávu a pozrieť si do centra hindu temple, len tak zvonku. Sme radi, že sme to prežili. Doprava je tam šialená. Potom sme sa snažili stihnúť západ slnka na pláži, ale videli sme ho iba tak z diaľky z ulice. Keď sme došli na pláž, tak už bolo vidno iba taký kúsoček a bolo tam asi milión ľudí., tak sme sa otočili a išli sa najesť do Canal restaurantu. Ja som si dala niečo vegetariánske a Jozef si dal chicken curry, oboje s parrotou. Potom sme išli ešte kúpiť mango a melón na večer.

Príspevok Kerala – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Štvrtok, 30.3.2023

Na letisku meníme nejaké peniaze a na informáciách sa pýtame na autobus, ktorý má letisko uvedený na stránke. Chalan nemá poňatia, ale pošle nás aspoň na zastávku autobusu, kde ide za polhodinu autobus do mesta Aluva, odkiaľ sa dostaneme metrom do Kochi (resp. do jednej z jeho častí). Vonku je ako v skleníku aj keď iba vychádza slnko. Autobus (60IR/pp) je dosť zaujímavý, všetci sa do neho rýchlo nahrnú a hrajú tetris s kuframi, ja sedím pri jednej žene, ktorá sa mi potom prihovorila, pracuje pre Qatar airways a že dokonca bola na slovensku a pôvodom je z Tripavaduru a prišla domov pozrieť. 

Presadáme na metro, sme tam dosť rarita, pretože je iba 7 hodín ráno a asi nie je moc zvyčajné vidieť turistu o tajto hodine. Vystupujeme v Ernakulam South. Ideme sa hneď najesť, ja si dávam Dosa Masala (palacinka so zeleninou) a Jozef nejaké vajíčko, dáme si aj kávu. Je to horúca neska s mliekom. Snažíme sa ešte nájsť operátora, kde by sme si mohli kúpiť sim kartu, ale márne. Ideme teda na stanicu a hľadáme či nám ide nejaký vlak. Za pol hodinu ide vlak do Alleppey, tak kupujeme lístok a ešte hľadáme, kde by sme si mohli dať nejaký čerstvý džús, tak skončíme opäť v tej istej reštaurácii. Vlak ide o pol hodinu neskôr ako mal, ale je relatívne prázdny. Sadáme si k jednému Indovi do spacieho vozňa. Je celkom zhovorčivý, tak nám odporúča nejaké miesta a rozpráva o Indii a jeho práci na cruise ship.

Je naozaj horúco. Vo vlaku sú vetráky a všetky okná sú otvorené, aby prefukovalo. Cesta trvá 2 hodiny. Dorazíme do Alleppey. V prvom rade sa ideme najesť. Ideme do prvej, čo sa nám pozdáva, majiteľ ma ignoruje a komunikuje iba s Jozefom. Keď sa najeme ideme hľadať operátora, aj ho nájdeme ale nepredá nám simku, tak ideme na ubytko. Písala som včera, že prídeme až večer, len sme nejako pomenili plány, tak sme tam už o nejakej 13. Nemáme ako zavolať majiteľovi, tak nám ho sused vytočí. Nemá nachystanú našu izbu ešte, ale má inú, tak môžeme ísť tam. Má aj wifi, tak s ním ešte potom píšeme. Izba je drahšia, ale už sa nám nechce sťahovať a ideme si radšej na chvíľu pospať. Potom sa ideme prejsť na pláž, kde je dosť veľa ľudí. Sú veľké vlny, tak si iba nohy močíme. Je tam veľa krabov a mŕtva korytnačka, ktorú ohrýzajú havrany.

Po ceste na ubytovanie si kúpime melón a necháme si ho aj prekrojiť lebo ešte nemáme nôž. Večer stále čakáme na majiteľa, Jozef to vzdá a ide do mesta, do zmenárne, liquor storu, skúsiť znova operátora ale neúspešne. Jibu prichádza až večer s Jozefom, dohodne nám zajtrajší výlet do Backwaters. Sme fakt unavení, tak rýchlo zaspávame. 

Príspevok Kerala – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.