Dnes sme vstali o siedmej, Jozef mal budík. Pobalili sme sa, dali si kávu, zjedli melón a vydali sa na cestu na sever. Najprv sme potrebovali natankovať, tak sme museli ísť na diaľnicu. Benzín nám vyššiel len tak tak. Potom sme pokračovali ešte po diaľnici, ale je to celkom divoké, tak sme zišli na bočnú cestu. Najedli sme sa vo vegetariánskej reštaurácii, v ktorej sme už raz boli, dali selfie s Indom a išli ďalej. Bola to dosť nekomfortná jadza s ruksakmi. Ja som sa chcela ísť pozrieť na kešu fest, tak som Jozefa navigovala, kde sa to má konať. Prišli sme tam a bolo to prázdne, a poriadne gýčové.

Dalo sa tam ísť a poobzerať sa, ale na transparente sme našli, že to začína až o 6 večer. Tak sme sa trochu pofotili a išli na ubytovanie. Aj tak už začínalo byť strašne horúco. Nechcelo sa nám vraciať späť na diaľnicu, tak sme išli cez rieku trajektom. Potom to bola šialená cesta cez turistické mestá. Ale dali sme si aspoň džús z cukrovej trstiny. 

Do Vagatoru sme prišli o 13:00. Keď som pozrela počasie, tak bolo 35°C a pocitová teplota 53°C. K tomu sme mali problém nájsť ubytovanie. Tam, kde sme si mysleli, že je, sme sa spýtali nejakého Inda a ten, že to je na druhej strane, že musíme ísť naokolo. Išli sme a stále sme to nenašli, tak volám majiteľovi a on, že príde na hlavnú cestu. A bolo to tam, kde sme boli prvýkrát, len sme potrebovali už iba zabočiť na takú príjazdovú cestu. Mohli sme tušiť, že ten Ind nevie o čom hovorí, len majú v povahe, že musia všetko “vedieť”. Keď sme prišli na izbu s klímou, tak už bolo dobre. O tretej sme sa išli najesť. Chcela som si dať rybu, ale že majú iba krevety a kalamáre, tak som si dala vegetariánske thali a Jozef si dal krevetové thali. Mne to moc nechutilo a ani som nebola moc hladná, ale zjedla som to skoro celé. Jozef mal také obaľované krevety, lenže neboli očistené, takže všetko, v čom boli obalené dal dole, keď dával dole pancier. Potom sme išli späť na izbu. Ja som tu našla knihu Harryho Pottera 7 a Jozef zaspal. O pol 6 sme išli na západ slnka, s tým že sa aj okúpeme. Prídeme na prvú pláž, je tam milión ľudí a hlasná hudba.

Na druhú ani nepríjdeme, iba tú hudbu počujeme, tak to otáčame. Prídeme na tretiu a vzdávame to. Opäť to isté. Nečakali sme, že ešte uvidíme niečo takto bizarné. Na pláži vedľa seba bar na bare a z každého hrala iná techno hudba. A k tomu to neskutočné množstvo ľudí. V diaľke sme videli taký fakt veľký húf, tak sa ideme pozrieť, čo sa tam deje. A tam nič. Oni prosto boli nakope, lebo sa im ťažilo ísť 30 metrov ďalej, kde už toľko ľudí nebolo. Naša teória je, že ich tam vyhodil autobus a sú opití, a teda tam ostali. Ani do vody sme nešli, lebo boli veľké vlny. Tak sme na večer mali takýto zážitok.

Potom sme išli vybrať peniaze a ja som si chcela kúpiť nejaké šaty alebo top. Prešli sme asi 3 obchody a v poslednom ma pani presvedčila na takú blúzku. Chcela 700 INR a zjednala som na 450 INR. Jozef vravel, že som mala ešte viac, ale vôbec mi s tým nepomáhal. Pani navyše vedela po rusky, tak nám trochu rozumela. Na večeru sme už nešli, ale chceli sme mangový nanuk, ktorý sme dosť dlho hľadali a potom sme si ešte kúpili pivo na posledný večer. Zajtra večer letíme do Bengaluru a odtiaľ ráno do Sharjahu.

Príspevok Goa – deň 18 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Dnes sme mali v pláne ísť do Panaji (hlavného mesta Goa) na kešu festival. Ráno som to pozerala na internete a zistila som, že to vlastne začína až o 6 večer, a vracať sa po tme by nebolo asi najlepšie. Tak sme si urobili kávu, išli na raňajky a potom sme zamierili do parku Cotigao Wildlife Sactruary.

Keď odbočíme z hlavnej cesty, ideme po peknej asfaltke pomedzi stromy. Pred vstupom zaplatíme vstupné za nás a motorku, a pokračujeme po nespevnenej ceste. Hneď na začiatku vidíme riadne veľké opice, ale nestihli sme ich odfotiť. Ideme asi kilometer a potom odparkujeme. Niekto ide za nami a riadne trúbi a si vravíme, že čo to za šialenca. Lenže potom vysvitne, že trúbil kvôli nám, lebo ja som pri zapisovaní sa do knihy zabudla na stole položenú peňaženku, tak nám ju ujo doniesol. Ideme na Tree Top, čo je vlastne taký domček na strome na pozorovanie zvierat, ktoré sa chodia napájať do jazierka pod ním.

Je 10 hodín, takže asi ťažko niečo uvidíme, tak si tam iba vylezieme, opatrne sa pohybujeme po zhnitých doskách a ideme dole. V jazierku sú žaby, takže strávim pri ňom ešte 10 minút. Potom ideme späť a pokračujeme v ceste ďalej. Ideme ešte na jednu takúto pozorovateľňu s jazierkom. Mňa opäť zaujmú iba tie žaby. Tá cesta cez park bola vlastne cieľ. Keď sme vyšli z parku na lepšiu cestu, tak som si aj skúsila šoférovať skúter, ale iba kúsoček. Je to ťažšie ako to vyzerá.

Možno to skúsim v nejakej inej krajine, kde je lepšia doprava a kde sa mi ten skúter nerozpadne. Potom sme sa chceli ísť pozrieť na kešu farmu, lenže našli sme tam iba predajňu. Divili sme sa, že tam niečo také funguje a že tam vôbec niekto chodí. Predával tam taký starý pán, tak sme si kúpili naozaj dobré kešu. Už bola jedna hodina a slnko fakt páli. Pocitovú teplotu píše 46°C, tak ideme na ubytovanie.

Čosi si pozrieme a ja si chvíľu pospím. O 3 sa ideme najesť a potom späť na izbu lebo je stále teplo. O 5 ideme na pláž, na dlho sľubovaný kajak. Ja som na tom ešte nebola, tak si pre istotu dávam záchrannú vestu. Jozef sa ako ostrieľaný námorník chopí vedenia a ja usadám na predné misto dvojkajaku. Najprv mi to moc nejde, ale na konci sme už celkom zohratí.  Prejdeme si koliečko okolo ostrovčeka Kanika. Na otvorenom mori sú dosť veľké vlny, tak musíme dávať pozor, aby nás to nezobralo príliš blízko ku kameňom, ale inak to je riadna sranda.

Hodinu sa pokajakujeme, akurát pri západe slnka, a potom sa ideme ešte na chvíľu kúpať, keď je už vonku konečne príjemne. Keďže sme tak neskoro obedovali, tak na večeru ideme až o 8 a dáme si iba jedno jedlo na polovicu, butter chicken s ryžou a cesnakovým naanom.

K tomu si dáme na ochutnávku miestný destilát feni z kešu. Chutí to celkom dobre, podobne ako naša domáca.

Príspevok Goa – deň 17 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Vstali sme o 6:20! Mne sa strašne nechcelo, ale nejako som sa vyhrabala z postele, ktorá je mimochodom vysoká asi 80 centimetrov, takže ja musím zoskakovať. Dala som si opraté, ešte mokré tričko a išli sme. Jozef išiel behať a ja som sa iba prechádzala, a čosi fotila. Vonku bolo ešte príjemne.

Po 2,8 kilometroch Jozef dobežal, lebo išiel bosý a na dvoch prstoch sa mu urobili odtlaky. Tak sme sa ešte prešli ku takej zátoke, kde sme narazili na kolóniu husľových krabov.

Odtiaľ sme hľadali cestu na ubytovanie pomedzi domy. Potom sme 1,5 hodiny ešte spali, lebo ja som bola mimo a všetko bolo aj tak pozatvárané. O pol 10 sme išli na raňajky. Dali sme si iba po omelete. Keď sme dojedli Jozef zistil, že je vlastne v pyžame (na bežné nosenie, beh, plávanie a na spanie má veľmi podobný kus šortiek, takže sa to ľahko mýli). Potom sme si urobili kávu, Jozef si prepichol ten svoj odtlak z rána a išli na kurz varenia. Dneska sme tam iba mi dvaja a Rahul.

Dnešné menu pozostáva z: 1. Palak Paneer (špenát s kravským syrom), 2. Masala Mushroom (hubová masala), 3. Rawa Fry Prawns (opečené krevety), 4. Paratha /Parotta (taká placka), 5. Coconut Chutney (kokosové chutney). Všetký jedlá sme robili pod dohľadom Rahula, ktorý nám hovoril ako krájať, čo kedy pridať, koľko a vysvetľoval aké ďalšie jedlá sa dajú robiť s podobnými základmi. Mne išla parotta a Jozefovi všetko ostatné. Varili sme asi jeden a pol hodiny a potom sme si to aj zjedli.

Bolo to naozaj dobré, lenže tam bolo strašne teplo a ja som nebola moc hladná, tak som to celkom nasilu jedla a Jozef mi ešte pomáhal. Skončili sme asi o druhej, čo boli tie najväčšie horúčavy, tak sme išli na izbu odpočívať. O piatej sa vyberieme opäť vonku. Je pod mrakom, tak nie je až tak horúco. Ideme pozrieť nejaké pláže, vybrať peniaze do mesta a potom sa ideme okúpať na našu pláž.

Je piatok, takže je tu viac ľudí ako iné dni. Ideme sa oprchovať a kukneme si Ťažký týždeň. Jozef ide na večeru a ja ostávam lebo sa stále cítim celkom najedená z toho obeda a v chladničke máme aj tak ešte polku melóna, ktorý chceme večer dojesť. Sme si aj vraveli, že by možno bolo fajn nebyť chvíľu spolu, ale aj tak mi Jozef po piatich minútach píše, že je tam dosť ľudí a čo si ide dať a potom, že mu mám prísť pomôcť lebo je toho veľa. Zvládol to nakoniec sám.

Príspevok Goa – deň 16 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Mali sme budík, ale aj tak sme nevstali. Jozef ani nevie, že nejaký budík bol. Plán bol ísť behať alebo aspoň na pláž, ale ja mam nejaké črevné potiaže a Jozef má dve bule na ruke zo včerajšieho pádu. Ideme sa aspoň najesť do blízkeho podniku. Jozef si dá omeletu s cibuľou a ja si dám palacinku s nutelou a banánom v domnení, že nejaké neindické jedlo mi urobí lepšie. Neviem to posúdiť, dala som si potom aj tabletku. O 11 sme mali zajednaný kurz varenia, ale prišli sme tam 11:02 a kuchár Rahul už vysvetľoval. Tak pred vchodom prestupujeme, kým si nás všimne. Vyšiel von a spýtal sa kto sme a čo tam robíme. Tak mu hovoríme, že máme zajednaný kurz. Bol v rozpakoch, lebo po ukázaní konverzácie v mobile si uvedomil, že na nás zabudol. S tichým “shit” sa nám začal ospravedlňovať, že môžeme prísť večer, ale dali sme to zajtra na obed. My teda nemáme plán a vonku je 35+°C. Ideme oddychovať na našu klimatizovanú izbu. Celkom nám to dnes padne, keď máme tie neduhy. Pustíme si seriál a jeme melón. Po tretej sa vyberieme von. Ideme sa pozrieť severnejšie na pláž, ktorá má 28 km (jednotlivé časti sa volajú rôzne, ale je to súvislý, veľmi dlhý pás piesku). Najprv ideme po hlavnom ťahu, ktorý je dosť nebezpečný. Ľudia tam predbiehajú do zákrut ako šialení a do toho tam robia nový asfalt.

Akurát pred nami ide jeden chlapík. Pri ceste stoja policajti a chlapík má prilbu. Po 300 metroch si prilbu dá dole a začne si upravovať vlasy v zrdkadielku. Toto je tu úplne normálne. Indovia vedia, kde stoja policajti, tak si na tých pár stoviek metrov dajú prilbu a potom si ju znova dajú dole. Keď zíjdeme na bočnú cestu, tak už je to pokojnejšie.

Až moc pokojné. Chceli sme sa najesť a normálne problém nájsť nejakú reštauráciu. Nakoniec nájdeme vegetariánsku. Moc im nerozumieme, čo majú, tak Jozef ide pozrieť do kuchyne a vypýta zo všetkého po malých miskách. Bolo to asi najlepšie vegetariánske jedlo, čo sme zatiaľ mali. Potom ideme na tú pláž a úplne zírame ako je tam už 90% podnikov zatvorených (je koniec sezóny). Na našom mieste to ešte slušne žije, ale tuto úplná prázdnota. Prídeme na pláž, kde je piesok jemný ako múka a vrzgá pod nohami ako sneh. Ešte sme niečo také nezažili.

Ideme sa prejsť trochu ďalej, kde nie sú ľudia (nie že by ich tu bolo veľa) a asi po 800 metroch nás otočí vojak, že dalej už nemôžeme, že tam sa strieľa. K tomu je tu aj na časti zakázané plavanie kvôli silnému prúdu. Tak si iba namočíme nožky a ideme späť. Vyberáme si však vedľajšiu cestu, ktorá vedie po pobreží. Hneď sa ide lepšie. Pekne okolie, málo áut a veľa kráv.

Večer ešte ideme s pivom na našu pláž. Dosť to tam žije. Vypijeme pivo a ideme sa trochu okúpať. Keďže sme v zátoke, tak sú tu menšie vlny a dá sa ísť dosť ďaleko od pobrežia, aby som aj ja dosiahla na dno. Potom sa osprchujeme a ideme sa najesť do najbližšej reštaurácie, lebo sme zistili, že má fakt dobré hodnotenia a nie je úplne taká turistická. Jozef si už tretí deň po sebe dáva fish thali a ja si dávam smažené nudle s kuracím mäsom a zeleninou. K tomu si dáme miestny rum Old Monk a čašník je dosť prekvapený, že aj ja som si dala.

Večer, keď je vonku už príjemne, tak vo vnútorných priestoroch to začne byť celkom neznesiteľné a človek sa tam strašne potí. A ak má do toho aj piť, tak skončí veľmi rýchlo. Takže sme dojedli a išli si to vypiť radšej vonku.

Príspevok Goa – deň 15 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Vstávame opäť o 9. Zajtra si musíme nastaviť budík. Vonku je už dosť teplo,  tak sa ideme rýchlo najesť do náhodnej reštaurácie pri ceste. Máme niečo korenené s buchtou a potom si dáme nanuk. Keďže už je dosť hodín a teplo, tak sme sa rozhodli íst pozrieť do Netrani Sanctuary Wildlife. Cesta tam je príjemná, aj keď niekedy máme pocit, že sme v teplovzdušnej rúre. Čím viac sa približujeme k parku, tým stúpa počet kešu stromov. Ešte sme také stromy nevideli, tak sme nimi fascinovaní. Kvôli takému malému kešu oriešku, aký veľký plod musí vyrásť. 

Dorazíme k bráne národného parku. Platíme vstupné za dve osoby, foťák a motorku. Ideme sa pozrieť na Netrani vodopád. Pri ňom sa okúpeme lebo je fakt strašne teplo a rybky vo vode nám okusujú nožky.

Potom pokračujeme vyššie do kopcov, cca do výšky 600 m. n. n.. Sú tam ešte nejaké osady a ryžové polia. Cestou naspäť stretáme veľa opíc.

Keď vychádzame o druhej z parku, teplomer ukazuje 38°C. Zobrali sme iba jednu fľašu vody, tak ešte dokupujeme studenú mirindu a vodu. Cesta naspäť už je ako v saune. Dopraceme sa na ubytovanie a zapíname klímu, aby sme sa trochu ochladili. Potom ideme len na chvíľku do mora, ale tiež je dosť teplé, takže človek sa tam moc neosvieži. Jozef ide pracovať a ja zaspím. Podvečer, o pol 6 ideme na pláž vzdialenú asi 15 minút na motorke.

Kúpeme sa iba pol hodinu, lebo Jozef sa poobede šmykol, keď vychádzal z kúpeľne. Má odretú ruku a zle sa mu pláva, a ešte sme aj dosť hladní, lebo sme na obed mali iba ananás. Cestou z pláže sa ideme rovno najesť. Ja si dám hot garlic chicken a Jozef king fish thali (to, čo včera). Slnko nás na obed dosť odpálilo, tak sme riadne unavení a ideme spať.

Príspevok Goa – deň 14 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Dnes máme taký lenivý deň. Spíme dlho, do 9. Dáme si kávu a čaj. Pridávam fotky na instagram a potom ideme na taký skorý obed. Vyberieme si náhodnú reštauráciu v meste.

Moc mu nerozumieme, čo nám ponúka, tak máme prekvapenie. Bola z toho omeleta zaliata kuracím curry, hubové curry a nejaká zeleninová masala. Potom sme ešte mali také sladké placky, konečne nejaké sladké jedlo, len by sa k tomu ešte nejaký džem zišiel. Pokračujeme na výhliadku nad plážou Tajbag. Je to trochu zarastené, tak dôjdeme až k moru na kamene. Je akurát 12 hodín a teplo ako v saune. Nedá sa tu vydržať. Stavíme sa ešte na pláži Talpona, kde nie je ani nohy. Predpokládame, že kvôli tomu slnku.

Iba pofotíme prázdnu pláž a rozhodneme sa ísť späť na ubytovanie, von pôjdeme radšej neskôr. Po ceste si kúpime melón, ananás a kokos.

V chladničke nás čaká vychladené pivo, ku ktorému si pustíme seriál Seinfeld. Dokupujeme ešte spiatočné letenky a predlžujeme ubytovanie o jeden deň. O 5 sa ideme kúpať na pláž Agonda. Kúpeme sa vyše hodiny. Sú vlny ale už sa bojím menej a je to celkom sranda. More je veľmi teplé a je tu oveľa menej ľudí oproti Kerale.

Asi trištvrte hodiny sa na pláži fotia a natáčajú Číňania s koňom, je to fakt vtipné. Po západe slnka to balíme, ideme sa osprchovať a najesť. Pre zmenu ideme pešo do reštaurácie, ktorú sme našli na internete. Je úplne prázdna a vyzerá veľmi čisto a turisticky. Vyberáme si goaské jedlo Fish Thali.

Na pitie si dám niečo na štýl portského vína a Jozef Budweiser. Cítiť, že sme v turistickej reštaurácii. Jedlo je oveľa menej štipľavé. Cestou z reštaurácie si ešte dáme prechádzku popri mori. Pri ubytovaní máme taký market so všetkým, tak ešte kupujeme ďžúsik. Pred obchodom sa vyzúvame. Do takých minimarketov sa väčšinou môže aj v topánkach, ale v meste sme videli, že do obchodu s nábytkom alebo zlatníctva sa ide na boso. Asi ako kde.

Príspevok Goa – deň 13 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Pondelok, 10.4.2023

Ráno vstávame o 4:30. O piatej už kráčame na hlavnú stanicu Mysore. Ledva stihneme vlak o 5:30. Podarilo sa nám včera zajednať spiaci vozeň. Máme stredné lôžka ale obaja hneď zaspíme.

Dosť dobré sa tým cestuje, len škoda, že sú skoro vždy vypredané. Vystupujeme v Bangalore. Na stanici nás zastaví nejaký revízor a úplne nepríjemne po nás vyžaduje lístok, potom nás pustí.  Ideme sa spýtať či ide nejaký vlak na letisko. Máme šťastie, o 10 ide a akurát nám to pasuje, že budeme dve hodiny pred odletom na letisku. Ideme sa najesť. Je tu šialená doprava a strašný hluk. Pred 10:00 sedíme na stanici a pozeráme ako postupne pribúdajú minúty. 

Vlak odchádza 10:25. Nie sú v ňom skoro žiadni ľudia. Cesta trvá 45 minút, ale potom sa ešte treba dopraviť 4 km na terminál. Vlak zastaví v stanici, ale my sme v poslednom vagóne,  takže vystupujeme mimo peróna.

Rýchlo sa ponáhľame na shuttle bus. V celom autobuse sme 4, z toho dvaja ľudia, ktorí idú do prace a po ceste vystúpia. Celý veľký autobus máme konečne pre seba. Potrebujeme ísť na terminál 2 a šofér zahne na terminál 1. Chceli sme vystúpiť, že to dôjdeme pešo ale vraví nám, že máme ostať. Je to tam celkom upchaté a Jozef už začína byť nervózny z časovej tiesne. Zastavíme pri termináli a šofér nám vraví, že máme ísť do ďalšieho autobusu. Nastúpime a potom sa ten autobus začne otáčať.  Nechápeme prečo sa už neotočil predtým, aby mohol hneď vyraziť. Potom sa zvezieme nejakých 800 metrov a vystupujeme. Je to úplne bizarné koľko energie dávajú do niečoho, čo absolútne nefunguje a nedáva zmysel. Letisko je pekné, tak trochu ho ešte budujú a všade sú nejaké rastliny.

Keďže ideme na domáci let stačí prejsť cez security. Mám v ruksaku nožničky. Dúfala som, že prejdú, ale vyhodili mi ich. Dokonca mi vyhodili aj zapaľovač, ktorý so mnou pricestoval zo Slovenska, dvomi lietadlami. Úplne som zabudla, že tam je a ešte som ho presviedčala, že isto tam zapaľovač nemám. Potom sme iba chvíľu čakali a už sedeli v lietadle. Včera večer sme kupovali letenky. Let do Goa trvá hodinu aj 20 minút. V lietadle zaspím, ale zobudí ma letuška, podáva mi jedlo. To sme fakt nečakali, ale však zjeme všetko na rozdiel od tých Indov. Vystupujeme na letisku Dabolin. Pred ním nás zaplavia taxikári, ale my predsa ideme autobusom. Nájdeme zastávku a nastúpime do autobusu. Sedíme tam 10 minút a nič sa nedeje. Potom príde ešte skupina ľudí a už sa vezieme. Ide však tak pomaly, že Jozef by ho obehol. Predpokladáme, že to je kvôli tomu, lebo by sa pri vyššej rýchlosti rozpadol.

Došuchtáme sa do mesta a hľadáme požičovňu skútra. Skúter požičiavame v tretej, kde bolo najlacnejšie. Nemohli uveriť, že naozaj chceme dve prilby, veď iba šofér má povinnú prilbu. Vidno to po meste, iba šofér má prilbu a potom vezie ženu a dve deti, ktoré nemajú. Nakoniec mi pohľadali aj druhú prilbu. Ideme na ubytovanie vzdialené 70 km, ktoré je pri pláži Palolem. Trvá nám to asi jeden a pol hodiny. Posledných 30 minút sa už nedá obsedieť a dosť ma boli zadok, ale zvládneme to. Máme problém nájsť ubytovanie, lebo je zašité medzi miestnymi domami. Keď sa opýtam už asi tretej tety, tak sa k tomu dopátrame. Privíta nás Lupti, ktorá to tam spravuje a býva oproti. Je nižšia ako ja. Ubytovanie je super. Máme klímu, chladničku, kanvicu a na strome vedľa bývajú opice hulman. Sú tam aj také malé, zlaté. Zložíme veci a ideme sa ešte pred západom slnka kúpať do mora. Po ceste kupujeme pivo (v tomto štáte nie je prohibícia) a nanuky. Na pláži je celkom dosť kráv, ale voda je super a ani vlny nie sú moc veľké. Jozef ma hodil do mora na znak dnešnej slovenskej tradície. Moc som to nečakala, tak mi opäť riadne prepláchlo dutiny. Po západe slnka ideme na ubytovanie, osprchovať sa a dáme si čaj. Potom ideme do mesta pozrieť nejaké miesto na večeru, ale moc tam toho nie je. Skoro všetko je v turistickej časti pri pláži. Dávame si klasiku chana masala a chicken curry. Do konca výletu ostávame už iba v štáte GOA a na skútri budeme chodiť na výlety po okolí.

Príspevok Karnataka / Goa – deň 12 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Sobota, 8.4.2023 / Nedeľa 9.4.2023

Vstávame o 6 ráno. Kvôli tomu teplu som zaspala, tak o pol 4, takže dúfam, že sa vo vlaku vyspím. Rýchlo zbalíme a ideme pešo na zastávku ferry. Potrebujeme sa dostať do Ernakulamu. Akurát jedna ide. Z druhej strany na vlakovú stanicu to je už iba 2 kilometre, tak kráčame a po ceste sa snažíme nájsť miesto na raňajky. Nakoniec skončíme tam, kde sme boli prvý deň. Nevieme prečo sa nám snaží vnútiť masala dosa, ale už sme zbehlí v indických názvoch, tak si dávame idlyppayam s vajíčkovým kari a cícerovou masalou. Potom ideme na vlak do Coimbatore, ktorý sa nám podarilo s vypätím všetkých síl kúpiť cez internet v nádeji, že to bude niečo lepšie ako keby sme si ho kúpili na stanici. Je to úplne to isté ibaže na sedačku pre troch si naozaj sadnú traja.

Plus si tam dokážete urobiť nákup. Vlakový predavači ponúkajú: tričká, kraťasy,  šatky rôzneho druhu, náhrdelníky, kľúčenky, zapaľovače, svietiace baterky, klieštiky na nechty, hodinky, sluchátka, adaptéry a mnoho iného.  A taktiež neostanete o hlade a o smäde. Každých 5 minút sa tam striedali 4 chlapi, ktorí na hlavách nosili jedlo Biryiani a dávali vám to veľmi hlučným spôsobom vedieť. Ďalej tam boli predavači kávy, predavači čaju,  predavači vody, predavači pochutín a jeden predavač orieškov. Potom tadiaľ prejde žena, ktorá “zameta” pod sedačkami pár haluzami a vlastným telom a pristaví sa pri každých sedačkách a pýta peniaze. Vskutku rozmanité. Ja som časť cesty prespala, kým tam ešte neboli ľudia a Jozef mal celý čas slúchadla, lebo vedľa neho sedelo dieťa. Z okna sme v rieke sme videli prvého slona. V Coimbatore máme čas 6 hodín. Prvá úloha je nájsť stanicu, z ktorej nám ide autobus. Coimbatore má skoro milión obyvateľov a oni na lístok napíšu “Obchod: Coimbatore”. Mame čas, tak sa presúvame peši. Predpoveď hlási 36°C, ale je to lepšie ako v Kochi, lebo to je vo vnútrozemí. Našli sme filtrovanú kávu. To mi dosť pomohlo. Dôjdeme na najväčšiu stanicu a pýtame sa. Napíšu nám na lístok názov zastávky a pošlú nás smerom, ktorým máme ísť. Chceme si byť úplne istí, tak sa pýtame pri prvom okníčku. Tam povedia, že nie, že to musíme ešte ďalej.  Stojíme pri druhom okníčku a tam nám ľudia v rade povedia, že okníčko je z druhej strany budovy. Tak ideme tam. Tam nás ujo pošle späť, že to nie tam. Nájdeme ešte jedno okníčko, pri ktorom sme neboli a máme šťastie. Pán nám potvrdí, že autobus naozaj ide a že máme prísť o pol hodinu skôr. Ideme teda hľadať nejaké miesto, kde by sme sa najedli. V okolí stanice je veľa pofiderných podnikov a občas tam cítiť fekálie. Jeden podnik vyberieme, ja si dám smažené rezance a Jozef smaženú ryžu.  Je toho celkom dosť, tak sme tam dlho. Ako dezert si dáme mangový nanuk. Máme potom ešte veľa času, tak sa vyberieme do nákupného centra s nádejou, že tam bude klíma. Je to asi dva kilometre a popri ceste majú ľudia rozbehnuté zaujímavé biznisy. Malý stolík so stoličkou a na ňom písací stroj je pani advokátka (v ich ponímaní si myslím, že skôr úradníčka). Stolík s veľa kľúčmi a zámkami z druhej ruky. Rozrobený oheň,  žehlička a kopa oblečenia. Všelijaké výjavy.

Dôjdeme do nákupného centra a to je ďalší veľký výjav. Asi som nikdy nevidela toľko ľudí v nákupnom centre. Je tam ale tá klíma, tak sa tam chvíľu potrajdáme. Dnes nám nejako začala štrajkovať powerbanka, tak ideme do nejakého podniku, kde by sme mohli nabiť mobily. Pani sa to snaží zapojiť ale nejde to, tak si iba dávame kávu a opäť sa márne snažíme nájsť ubytovanie v Ooty ako celý dnešný deň. Mali sme tam totižto prísť až zajtra ráno, len je dole strašne teplo, tak sme chceli byť v horách skôr. Všetko za nejakú prijateľnú cenu je vypredané, lebo je víkend a Veľká Noc. Na obed sme premeškali možnosť hostela. Navrhujem ešte alternatívu ostať v Coimbatore a do Ooty ísť až ďalší deň, ale Jozefovi sa to moc nepozdáva, lebo by nám prepadli lístky na autobus a prišli by sme tam zajtra neskoro. Tak teda 18:30 sme pripravení na stanici, autobus sme našli,  tak už sedíme. Pomaly sa zapĺňa. Kúpila som dva lístky na trojmiestna sedačke s nádejou,  že si ku nám už nikto nesadne. Veľmi naivné v Indii. Autobus má odchádzať o 19. Nakoniec odchádza až 19:20. Moc nám to nevyhovuje lebo sa chceme ešte večer popýtať na ubytovanie a autobus má mať príchod 21:30. Kým sa vymotáme z Coimbatore, tak prejde hodina. Zoznámime sa so Skhumbrom, ktorý nám dá kontakt na kamaráta z Ooty či by nám nevedel s tým ubytovaním pomôcť, ale všetko je beznádejne plné. Tak aspoň si od neho ešte pýtame typy na zaujímavé miesta. Za ďalšiu hodinu už prejdeme Mettupalayam a autobus zastavuje, že ide sa jesť.  Po dvoch hodinách od odchodu autobusu zastavujeme na reálnu večeru v reštaurácii.  My nie sme hladní, tak si aspoň dávame nabíjať mobily. O 22 vyrážame ďalej. Teraz to začína už dosť stúpať. V autobuse sa zhasnú svetlá a naplno hučí indická hudba. O pol noci vystupujeme v Ooty, dve a pol hodiny neskôr ako bol daný príchod. Osloví nás tuktukár či nechceme odviesť, tak sa ho pýtame na ubytko, ale všetko je už drahé. Je tu 15 stupňov, tak ideme opodiaľ stanice sa obliecť a hľadáme nejaké miesto na spanie. Stretáme jediného človeka, ktorý nám ponúka ubytovanie za 4000 INR, ale to sa nám zdá veľa na tých par hodín. Potom pri nás pristaví auto. Ind moc nevie po anglicky, cítiť z neho alkohol a vraví, že si máme nastúpiť. Nemáme moc, čo stratiť, tak ideme. Ide veľmi zvláštne, najprv zahne do jednej ulice potom sa otočí a zastaví pri zaparkovanom autobuse. Tak si vravíme,  že autobus by bol fajn. On však odtiaľ vyberie deky a dáva ich do auta. Vezieme sa ďalej a zastaví pred jedným domom. Kukneme naň a vravíme si, že to vyzerá celkom fajn. Ale potom začnem trochu rozumieť jeho angličtine, a že teda on spí v aute a my môžeme spať s ním v aute (fakt pidi aute). Nemáme ďalšie možnosti na prespatie, tak teda súhlasíme,  že asi lepšie ako vonku. Ja som na zadných sedačkách a Jozef na mieste spolujazdca. Jakob (šofér) sa nám ospravedlňuje,  že ide si ešte vypiť, aby zaspal, tak my, že v pohode. Potom sa snaží trikrát vytočiť nejaké číslo, ale asi nemá kredit, tak mu to nejde. Dá si viacej whisky a začne si tam niečo mrmlať a spievať, máme pocit, že sa rozplače. Potom sa ospravedlňuje a začne Jozefa poriadne prikrývať dekou.  To už nám príde fakt divné, tak mu teda ďakujeme za ponuku a odchádzame. Hľadáme nejakú zastávku bez ľudí. Jednu nájdeme, tak sa tam rozložíme. Na vyše hodiny zaspávame. Potom ale začína byť zima, tak sa ideme prechádzať. Jakobove auto už nebolo na mieste, kde ho zaparkoval. Ideme sa pozrieť opäť na stanicu, ale tam ostať nechceme, lebo je tam veľa divných ľudí. Potom ku kostolu, kde nás skoro napadne pes a potom sa po hodine a pol vrátime na našu zastávku. Sme sa zahriali a unavili, tak zaspávame na skoro hodinu a pol. Zobudí nás Ind, ktorý prišiel zo stanice ku nám. Asi nás nasledoval, lebo tá zastávka bola naozaj odruky. Už sa obávam zaspať, keď tam vedľa nás sedí a trasie sa. Ideme zasa chodiť. Je už 5 hodín, tak hádam bude niečo otvorené. Našli sme a dali sme si presladený čaj s mliekom a kokosovú buchtu. Pomaly svitá, tak sa ideme prejsť na také vyvýšené miesto.

Chodíme a pozeráme či už niekto otvára, lebo Jozef už zasa nemá baterku. Stále nikto nič, tak si idem ešte trošku zdriemnuť. Jozef zisťuje, že v Ooty je vlastne prenájom motoriek zakázaný, že si to vylobovali taxikári. Na turistických informáciách sa na to pýtame. Ako na všetkých indických informáciách, kde sme boli, my nerozumieme jemu a on nerozumie nám. Ale potom si čítame viacej a zisťujeme, že sa to dá ale nie úplne legálnou cestou. Rozmýšľame, čo budeme robiť ďalej.

Ideme sa na to najesť. Nájdeme celkom peknú reštauráciu, ja si dám egg curry a Jozef chicken curry, a nabijeme si telefóny. Vymysleli sme, že sa odvezieme autobusom do Mysore, čo je 3-4 hodiny cesty (150km), požičiame si motorku a vrátime sa späť. Prišli sme na stanicu a akurát jeden autobus odchádzal, tak ideme. Je 9 hodín ráno a hodinky mi ukazujú 19300 krokov.  Po hodine cesty autobus zastavuje pri stánkoch na ceste. Ľudia sa idú občerstviť. Po ďalšej hodine opäť stojíme, aby sa išli najesť. Vôbec nechápeme. Po piatich minútach opäť zastavujeme. Do národného parku, cez ktorý vedie cesta (28 km), prišiel na návštevu premiér Indie, a teda cesta je uzavretá. Povedali nám, že čakať budeme dve hodiny. Rozmýšľame či sa rozdelíme alebo čo, ale po polhodine to pustia. V národnom parku vidíme slony, hulmany, jelene axis a pávy.

Už nám chýba iba hodina do Mysore a my zasa stojíme na obed. Už fakt nevieme či sa smiať alebo plakať. Konečne prídeme do Mysore po 6,5 hodinách. Ideme hľadať požičovňu. Tá ktorú sme mali vyhliadnutú je presťahovaná, tak ideme k ďalšej. Tam prídeme, je to otvorené, majú motorky, Jozef už oslavoval úspech, ale potom nám povedali, že to je iba online a nedá sa to vybaviť na mieste. Veľké sklamanie. Hľadáme tú presťahovanú. Nájdeme. Ideme tam, pozrú si Jozefov medzinárodný vodičák a povedia mu, že to nestačí a potrebuje ešte nejaké indické potvrdenie na základe toho vodičáku. Pritom sme už raz mali požičanú motorku, ale to bolo v inom štáte. Takže sme opäť neuspeli. Je strašne teplo, všetci trúbia, všetci do nás hučia, už nemáme síl a nevieme, čo robiť ďalej.

Ooty je pre nás prekliate mesto a mali sme to zavrhnúť už pri počiatočných problémoch a nie to dotiahnuť až sem. Vracať sa nám už nechce, tak píšeme na ubytovanie, že ho rušíme. Ešte stále nám neodpísali. Rezervujeme hotel s klímou, zjednáme tuktuk na 100 INR a za 10 minút sme pri hoteli. Po dvoch dňoch cestovania si dáme sprchu a ideme sa do mesta už iba navečerať, kúpiť po jednom pive a spať. Nevieme kam ideme zajtra.

Príspevok Kerala / Tamil Nadu / Karnataka – deň 10 a 11 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Piatok, 7.4.2023

Dnes ráno sme mali nastavený budík na 5:30, že sa pôjdeme pozrieť na rybárov. Asi nikdy som nebola radšej, že mi už zvoní budík. Bola to doslova pekelná noc. Izba sa nedala vyvetrať a k tomu tam stále boli komáre, ktoré sa berú od neviem kadiaľ, keďže bola na okne sieťka. Polku noci som strávila zabíjaním komárov a tú druhú som sa snažila spať. Ráno bolo ešte celkom príjemne. Tým myslím, že je mi teplo, ale je to znesiteľné.

Rybári dnes nechytajú, je tam iba pár chlapov, ktorí majú také malé sieťky a nič nechytia. Tak sa ešte trochu poprechádzame a ideme späť na ubytovanie. Sedíme na terase a čakáme kým otvoria kuchyňu. Keď otvoria kuchyňu a chceme si ísť uvariť kávu, tak príde majiteľ, že to je spoplatnené. Takže kávu nerobíme a ideme na raňajky. Po raňajkách ideme spať. Spí sa lepšie ako v noci. O 13 ideme na Cherai pláž. Ešte sme neobedovali, tak po ceste niečo hľadáme. V Kochi nič, tak ideme na ferry, že na druhej strane niečo bude. Stále nič, tak ideme na autobus, ktorý nás hodinu vezie do Cherai. Tam vystúpime a pozerám okolo seba. V diaľke zbadám veľký nápis „hotel“. Ideme tam. Je to reštaurácia ako sme čakali. Mali sme tam jedno z najlepších jedál v Indii. Ja som si dala kari zo zeleného hrášku a Jozef kuracie kari. Potom si kúpime melón, necháme si ho prekrojiť na polku a ideme na pláž. Je o 2,2 km, tak berieme tuktuk. Pýtam sa uja, že koľko stojí. Rozumieme mu „six euro“. Obaja vyjavene pozeráme, že 6 eur??? Ale potom sa ho ešte dvakrát spýtame a zistíme, že vlastne hovoril „six zero“, čo je asi 70 centov.

To čo vidíme na pláži sme naozaj nečakali. Je tam ľudí ako mravcov. Nájdeme nejaké voľnejšie miesto, zjeme melón a ideme sa trochu okúpať.

Voda je fakt teplá, človek by si aj do vane takú napustil. Potom ideme späť pešo popri backwaters, opäť autobusom a opäť ferry. Neviem či máme šťastie, že nám tu všetko nadväzuje alebo je to stále.

Cestou míňame veľa kostolov a procesií. V štáte Kerala je 10% kresťanov, čo je počtom viac ako na Slovensku. Všade tu je vidno náboženské symboly hinduizmu, kresťanstva a islamu.  Často aj na jednom mieste, v reštaurácii alebo v autobuse, sú vyobrazené viaceré náboženstvá. Vedia to zakomponovať aj do názvu spoločností, narazili sme na „My grace mobiles“ s vyobrazením Ježiša. Dnes sme mali naplánovanú jedinú vec. Na rohu našej ulice je jedno špičkové holičstvo. Jozef nechce porušiť tradíciu svojich ázijských výletov, a teda ide sa dať ostrihať a oholiť. Výsledok posúďte sami.

Nie sme moc hladní, tak si ideme dať iba nejaké placky do stánku a ovocie. Potom sa vraciame do našej sauny. Má to jednu výhodu. Všetko naše oblečenie je suché do pár hodín, takže my sme si tu dole vlastne iba prišli oprať a zajtra opäť smer hory.

Príspevok Kerala – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Štvrtok, 6.4.2023

Ráno sa budím automaticky ešte pred tým ako začne hrať hudba. Stále nevieme kam ideme, tak zapínam notebook a snažíme sa vymyslieť plán na ďalšie dni. Chceli sme ísť do Ooty, ďalšia horská “dedina” s čajovými plantážami, ale keďže je Veľká Noc, tak je všetko obsadené. Rozhodneme sa teda, že ideme do Kochi a odtiaľ v sobotu v noci pôjdeme do Ooty. Ideme sa naraňajkovať celkom neskoro. Už sa nám nechce ísť do mesta, tak vyberáme reštauráciu oproti úbytku. Nebolo to moc dobré. Potom si ideme aspoň urobiť kávu, čo sme včera kúpili a čaj. Rýchlo sa pobalíme a ideme na autobus. Za 15 minút ide. Pýtame lístok do Aluvy za 155 INR. Sme vo výške 1600 m a musíme ísť na 0 m.

Cestou sem nám v autobuse zle nebolo, lebo to ledva dohora ťahal, ale teraz keď ideme dodola, je to šialená jazda sprevádzaná neustálym trúbením (keď išiel do zatáčok). Obom nám je zle, po pol hodine vracia dieťa pred nami. Keďže autobus nemá okná, tak nás to skoro trafí. My sme to nejako zvládli, ale zle mi bolo dve hodiny cesty až kým sme neboli na rovine.

Dole je teplota pocitovo 40°C. V Aluve sme presadli do klimatizovaného metra a potom sme museli prejsť 1,5 kilometra ku trajektu. V polke cesty sme si zašli na čerstvý studený mango džús. Ferry do časti Fort Kochi ide 15 minút.

Na ubytko to mame asi dva kilometre, ale teplota už pomaly klesá, tak ideme pešo.  Išli sme cez nejakú horšiu štvrť, lebo je tu veľa odpadkov a kôz.

Keď zahneme na hlavnú ulicu, tak to je už lepšie. Ubytovanie je taká malá izba, ale pekné. Kúsok máme liquor store, tak ideme na pivko a potom na pláž a najesť sa, keďže sme ani neobedovali. Ideme ten kúsok autobusom a len čo vystúpime, začne pršať.

Skúšame nájsť reštauráciu, čo sme našli na internete, ale asi už neexistuje. Schováme sa teda pod striešku a hľadáme ďalej. Keď prestane pršať ideme smerom na pláž a narazíme na stánok s rybami. Tak si kúpime kilového tuniaka za 300 INR, ktorého nám urobia v reštaurácii. Idú nás tam zožrať komáre, ale ryba je fakt dobrá.

Vedľa sedí indická rodina. Keď už sme dojedli a ja som čakala Jozefa, tak som sa usmiala na pani a tá chcela potom so mnou fotku. Na ubytovanie sme išli popri pláži, kde celkom fúkal vietor, ale keď sme zahli medzi domy, tak je stále dosť teplo. Chceli sme si posedieť ešte na balkóne, ale tie komáre sú dosť neúnosné, tak sme na izbe pri zapnutom ventilátore. Vnútri je 33,8°C.

Príspevok Kerala – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.