Budapešť – Kanton – Cam Ranh – Hanoj

Vietnam je krajina, o ktorej som od Jozefa počula už asi miliónkrát. Ak by sa tam mohol presťahovať, tak to už urobí. A teda, keď mi už o tom toľko rozpráva, tak že ma tam zoberie. Letenky sme kúpili na 5 týždňov, lebo boli lacné a aj tak nás život vo Vietname výjde lacnejšie ako na Slovensku. Máme to tak na tesno, lebo sme sa na poslednú chvíľu rozhodli, že pôjdeme aj do Paraguaja, takže sme boli doma asi 10 dní. Keď som vyslovila možnosť, že by sme do Vietnamu nešli, Jozef skoro dostal infarkt. Naozaj sa tam teší. Nemáme to skoro vôbec naplánované. Máme iba nejaké body v mape, ktorú som si týždeň pred odchodom začala pozerať, aby som aspoň vedela, kde sú aké mestá.

Pred odchodom sa cítim veľmi neutrálne, balím deň predtým, trvá mi to asi hodinu, a nemám žiadne očakávania.

Posledné dni sme chodili po návštevách, po pive a lúčili sa. Letíme z Budapešti v utorok o 11:55. Teoreticky by sme to stihli vlakom, ale ak by sa niečo pokazilo, tak by sme zmeškali lietadlo. Našťastie, švagor Milan ide do práce až poobede, tak nás odvezie. Z Partizánskeho vyrážame 5:30 a púšťame podcast o minimalizme pri cestovaní. Cesta ubieha celkom rýchlo. V Maďarsku musím navigovať, aby sme nešli po platenej diaľnici. Raz tam aj vybehneme, ale iba na kúsok, tak hádam tam kamera ešte nebola. O 9:15 sme na letisku. Urobíme si check-in pri prepážke. Pýtame si miesta vedľa seba, tak nám ich dajú. Potom ideme na security check, to prejdeme rýchlo a ešte pasová kontrola. Jozef si kúpi Plzeň a ide ešte niečo do práce robiť, keď má čas. Rýchlo nám to zbehne a už nastupujeme do lietadla spoločnosti China Southern Airlines. Som dosť unavená, tak hneď zaspím asi na 1,5 hodiny a potom nám už dávajú jedlo, kuracie mäso s ryžou a zeleninou, nejaký šalát, ovocie a koláčik. K tomu si dáme pivo a pustím si film The help, jeden z mojich najobľúbenejších. Prekvapivo potom púšťam filmy, ktoré som nevidela Hidden figures a Little miss sunshine, som spokojná s výberom, odporúčam. Zase nám dávajú jesť, ale pivo už nemajú. Dala som si opäť kura, ale nebolo moc dobré, Jozef mal rybu, tá bola lepšia. Náš spolusediaci ešte podaroval Jozefovi šalát, asi vyzeral, že by ešte niečo spapal. Už sa mi chce aj celkom spať, tak sa snažím nejako uložiť. Do pozadia si pustím Harryho Pottera po španielsky. Trochu aj zadriemem, ale potom už začíname klesať. Pristaneme v Guangzou o 5 ráno miestneho času (7 hodinový posun). Je to obrovské letisko, iba kým sa s lietadlom presunieme to trvá 15 minút a potom ďalších 10 minút v autobuse, kde bol strašný smrad. Ideme na tranzit a prejdeme opäť cez pasovú kontrolu a security check. Sú dosť pedantní a ľudia nemajú nachystané veci, tak tam prehrabujú celé batožiny.  Času moc nemáme, tak si iba nájdeme gate a spapáme všetky kaiserky z domu. Potom ideme na letisko brutálne vyklímovaným autobusom. V lietadle hneď zaspím a zobudia ma až na jedlo. Ani moc nie som hladná, ale aj tak si dám kuracie slíže. Na letisko musíme prejsť imigračným, víza sme robili online. Zamieňame si nejaké peniaze v jednej z piatich zmenárni, ktoré sú vedľa seba. Je to vtipné ako nás do každej volajú a pritom majú všetci ten istý kurz. V Cam Ranh je príjemne teplo, ale poriadne prší, takže zavrhujeme náš plán ísť sa prejsť na pláž. Namiesto toho sa rozkladáme na vypolstrovaných lavičkách a ideme spať. Dve hodiny si pospíme a ideme sa poobzerať po okolitých podnikoch. Jozef si dá bagetu, banh my, a ja nejakú ľadovú kávu. Ešte raz cez security a máme pred sebou posledný dvojhodinový let s nízkonákladovou spoločnosťou Bamboo Airways. Opäť ho celý prespím. V Hanoi nás na letisku zastavujú taxikári, ale my vieme, že ideme autobusom. Asi sme jeden práve zmeškali lebo čakáme vyše pol hodiny. Nakoniec príde, platíme 45000 dongov na osobu a za pol hodiny vystupujeme v centre. Máme celkom blízko ubytovanie, tak si ideme hneď zložiť veci. Recenzie boli rôznorodé, tak nevieme, čo čakať. Názov je Hidden gem, a teda je naozaj schované, ale podľa čísla to nájdeme. Je to vlastne izba u takej pani, tak jej ukážem rezerváciu a zaplatím. Iba zložíme veci a ideme do mesta. Jozef má vyhliadnutú nejakú reštauráciu na bun cha. Je tam celkom plno, tak si ideme sadnúť hore na poschodie. Dávame si napoly kombo bun cha a jarné rolky, k tomu dostaneme kopcovaný tanier šalátu. Bolo to celkom dobré, len sme čakali trochu viac korenia. Potom sa ideme poprechádzať po večernom Hanoii. Miestni tam skupinovo cvičia alebo tancujú. Jozef chce ísť ešte niekde na pivo, tak nájde miestny podnik, kde nám načapujú 2 litre piva do džbánu. Usadíme sa rovno pri stánku na bagety, na pidi stoličky. Jozef je veľmi šťastný. Jednu bagetu si ešte dáme na polovicu a osloví nás Cherry, sprievodkyňa po reštauráciách, že jej máme napísať keby niečo potrebujeme. Ide na nás poriadny útlm, ale ešte sa chceme pozrieť na “beer street”. Jozef tam pred 8 rokmi sedel na pive, s miestnymi, na malých plastových stoličkách. Teraz to je bar na bare a z každého sa ozýva iná hlasná hudba. Nedá sa tam hýbať. Je to tu dosť zlé, presne takýmto miestam sa snažíme vyhýbať. Uf, prederieme sa na koniec a ideme sa radšej vyspať.

Príspevok Vietnam – deň 0 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Hanoi – Hai Phong – Cat Ba

Hanoi teda určite nie je tiché mesto. Ešteže som si zobrala štuple do uší. Skoro ráno nás budia tety, ktoré už chystajú jedlo na celý deň. Vstávame o 8, rýchlo všetko pobalíme a ideme smer tržnica. Po ceste sa zatavíme na kávu u dákeho pána. Vypýtali sme bez cukru a bez mlieka, ale aj tak je sladená. Chvíľu posedíme na mini stoličkách a ideme ďalej. Na tržnici kupujeme dózičku a nožík. Jozef je oproti všetkým o tri hlavy vyšší. Pri tržnici si nájdeme podnik na raňajky. Dávame si pho bo polievočku.

Snažíme sa nájsť Agribank bankomat, ktorý má najmenšie poplatky, ale nie a nie ho nájsť. Keď už sme to vzdali a išli vybrať z náhodného bankomatu, tak sme ho zbadali hneď vedľa. Vyberáme 3 milióny dongov, čo je skoro 120 €. Dnes sa chceme presunúť na ostrov Cat Ba. Zistili sme si, že autobus do mesta Hai Phong ide zo stanice Gia Lam, čo je ešte asi 3 km. Ideme cez 1,7 km dlhý, železničný most cez Červenú rieku. No a nie je to moc príjemné. V strede je železnica, potom po oboch stranách cestičky pre motorky a pri zábradlí veľmi úzky chodník z železobetonových hranolov, ktoré nevyzerajú veľmi dôveryhodne.

Ale pravdepodobnosť, že by sa to prelomilo je dosť malá. Kráčame už neturistickými uličkami Hanoja. Sú tu také špičkové holičstvá na ulici, ale ešte je skoro. Prídeme na stanicu a pýtame sa paní u okníčka, kedy ide autobus do Hai Phong. Odporúči nás na stánok hneď pri vchode. Kupujeme lístky za 120 000 na osobu a za 10 minút nám to ide. Autobus má pekné kožené sedačky, ale výškou je uspôsobený pre Vietnamcov. Autobusy fungujú aj ako kuriér. Stačí zamávať na autobus a ten dopraví balík na nejaké odberné miesto, kde si to už druhá strana môže vyzdvihnúť. Jeden muž posielal metrový limetkovník, tak ten dali na sedačky, nie do úložného priestoru.

Je zaujímavé pozorovať krajinu za oknami, ale som aj unavená, tak si na hodinu pospím. Autobus nás vyhodí na okraji mesta, skôr ako sme čakali. V okolí nie je žiadna požičovňa motoriek, tak ideme 4 km cez celé mesto. Veľa ľudí tu nosí rúška, tak kvalita vzduchu asi nie je moc dobrá. Už mi celkom aj vyhladlo, ale že najskôr poriešime tú motorku. Náhodne sme našli požičovňu ešte o kúsok skôr ako sme mali poznačené na mape. Vyrušíme pána, ktorý tam akurát zaspal na stoličke a zavolal nám niekoho, kto vie trochu po anglicky. Dohodli sme sa na 2 dni za 300 000 dongov. Poskúšame snáď všetky prilby a Jozef si nakoniec vyberie takú s medvedíkmi. Vyrážame na cestu.

Musím navigovať, tak mám v jednej ruke mobil. Vraví mi, že keď uvidím nejaký vhodný podnik, tak ho mám poklepať po pleci a že sa pôjdeme najesť, lenže kým si ja uvedomím, že tam nejaký je, tak už sme o 100 metrov ďaleko a potom sa už napojíme na nejakú rýchlostnú cestu. Tak skoro teda papať nebudem. Asi 45 minút nám to trvá po trajekt. Úplne mi stŕpla noha na tej motorke, tak hopkajúc idem kúpiť lístky, 2 osoby a motorka, 48 000 dongov. Čakáme asi 15 minút.

Nalodíme sa a ideme na druhé poschodie na výhľad. Je mi dosť zima, lebo to je celé otvorené. Jozef mi doma vravel, že vraj vo Vietname bude teplo a že stále nosil kraťasy, ale tie má aj teraz. Za polhodinku sme na ostrove a rýchlo fičíme do mestečka Cat Ba, konkrétne do prístavu. Chceme si zajednať plavbu na zajtra. Hneď ako zastavíme, tak nás odchytí pani, ktorá ponúka plavbu za milión dvesto tisíc, to sa nám zdá teda veľa. Ideme teda hľadať ďalej. Mysleli sme, že tu bude veľa ľudí ponúkať plavbu, ale nikto nikde. Nakoniec nás osloví jeden pán, ktorý tam má turistickú agentúru a zajednávame plavbu za 590 000 dongov na osobu. V cene je celodenná plavba, obed, kajak, nejaké plávanie a Monkey island.

Potom  sa konečene poberieme na hotel do mesta. Je strašne lacný, ale s dobrými recenziami. Privíta nás taká milá Vietnamka. Izba má dve okná, ale je tam asi 10 cm miesta k ďalšej budove a walk-in sprchu. Zložíme veci a ideme sa najesť. Centrum mesta je celkom dosť turistické. Jozef je zdesený z toho ako sa to tu pomenilo. Všade sa stavia. Tam kde bola pláž je teraz asi 30 strojov, ktoré idú stavať nejaký megalomanský projekt. Ideme smerom odkiaľ sme prišli, lebo tam boli reštaurácie, ktoré sa nám páčia. Zrazu ich ale nevieme nájsť a keď už sa niekde zastavíme, tak tam ponúkajú dáke divné jedlá. A to mi Jozef vravel, že tu nebudeme musieť hľadať reštaurácie. Už som fakt hladná, a teda nervózna, ale nakoniec konečne sadneme do takej, kde čapujú aj pivo. Objednáme si hovädzie nudle a pani nám to pripravuje pri nás, vonku. Za pár minút máme jedlo na stole, tak už som spokojnejšia. Po ceste naspäť sa ešte obzeráme po nejakej bagetke, ale nič sme nenašli, tak si ideme kúpiť ovocie na tržnicu. Kupujeme mango, banány a dragonfruit.

Keď sa vrátime na hotel, spapáme nejaké ovocíčko a potom ma úplne vypne asi na hodinu. Preberiem sa už som celkom svieža, dám si sprchu a upravujem videá. Trvá mi to riadne dlho a po polnoci idem spať.

Príspevok Vietnam – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Cat Ba – Ha Long bay

Ráno vstávame po siedmej a 7:45 už vyrážame do mesta, aby sme sa naraňajkovali. Vyberieme si pani hneď pri ceste, ktorá robí bagety. Ja si dám jednu a Jozef dve bagety s vajíčkom, paté a koriandrom. Medzitým si spomeniem, že som na ubytovaní zabudla pamäťovú kartu, tak Jozef ešte ide po ňu. Keď ideme platiť, tak pani celkom dlho rozmýšľa nad cenou až nám nakoniec povie, že 70 000, to veru nevieme ako k tomu číslu došla za 3 bagety. Do prístavu prídeme niečo po 8. Máme ešte čas, tak si vedľa do podniku ideme dať ešte kávu a do cesty si dávame zabaliť ešte jednu kuraciu bagetku. Asi 15 minút čakáme na našu skupinu, je nás dokopy iba 18. Potom prejdeme cez turniket na mólo a čakáme na našu loď. Je ich tu pristavených asi 5 a prúdi sem celkom dosť ľudí na to, že je zamračené a mimo sezóny.

Jozef sa opäť pozastavuje nad tým ako veľmi sa to tu zmenilo od kedy tu bol minule, pred 8 rokmi. Za 15 minút príde naša loď. Páči sa mi ten interiér, vyzerá to tak luxusne. Najprv dostaneme nejaké inštrukcie od nášho sprievodcu a potom sa všetci odoberieme na palubu. Sprievodca Salu nám rozpráva o ostrove, o ľuďoch, o Vietname. Ako prvé prechádzame cez rybárske dediny.

Ľudia tam normálne žijú počas celého roka a denne chodia na loďke chytať ryby. Turistov vo Vietname veľmi vítajú, pretože je to dôležitá súčasť ekonomiky a keby tu neboli, tak nemajú komu rybky predávať. Smerujeme do Ha Long bay, populárnej turistickej destinácie. Chodí sa tam hlavne z mesta Ha Long, odkiaľ idú aj obrovské turistické lode na viacdňové plavby, čo je teda už v inej cenovej kategórii. Celá oblasť je zapísaná vo svetovom dedičstve UNESCO. Tvoria ju vápencové skaly a malé ostrovčeky, ktoré vyčnievajú nad hladinu.

Je to obrovská oblasť a ani sa nám nezdá, že by sa tu toľko lodí pohybovalo. Po asi dvoch hodinách zastavujeme, že si môžeme ísť zaplávať. Teplota je asi 17 °C. My sa odhodláme ako prví a potom po nás idú aj ďalší. Voda je celkom príjemná v porovnaní s okolitými vzduchom. Asi 10 minút si poplávame, niektorí skáču hore z lode. Vedľa sa pristavila loď, ktorá začala hrať hlasno nejakú párty hudbu. My sme taká konzervatívnejšia skupinka, tak radšej už odchádzame.

Ďalej máme na programe kajak. Každý dostaneme po veste a kotvíme v takom plávajúcom prístave s kopou kajakov. Naložíme sa po dvojiciach a vyrážame v skupine. Ideme po trase, ktorú tu chodia všetci, cez tri jaskyne. Ale je to tu veľmi pekné. Prvá jaskyňa je iba taký krátky prechod, druhá má už parádne útvary a tá tretia bola celkom taká plytká, takže sa tam každý druhý kajak zasekol a tvorili sa tam kolóny. Za ňou bol už iba taký tyrkysový záliv a potom sme sa vrátili späť.

Trvalo nám to asi hodinu a pol, a potom už nás čaká obed. Ideme zakotviť na také pekné miesto a usadíme sa ku trom stolom. Obed je taká všehochuť. Na stôl nám priniesli jarné rolky, kuracie mäso, tofu, rybu, kalamáre, šalát, ryžu a každý si nakladal do malej misky, čo chcel. A ako dezert je melón. Pri našom stole spapáme skoro všetko. Sedia s nami dvaja Izraelci, s ktorými sa rozprávame o cestovaní. Hovoria Jozefovi, že vyzerá ako herec Christian Bale. Pýtajú sa nás, že či sme príbuzní alebo čo, tak sú trochu prekvapení, keď poviem, že manželia. Po obede si francúzska skupina ide zahrať nejakú hru, Izraelci karty a my ideme na palubu aj lehátka, kde sa rozprávame s jedným Američanom. Celkom nás láme na spánok, tak si dáme chvíľu šlofíka.

Keby mám nejakú dečku, tak spím aj dve hodiny, ale bola mi zima na zadok. Medzitým sa doplavíme k Monkey Island. Zakotvíme obďaleč a môžeme si ísť zaplávať na ostrov, ale už nikto nemá ambíciu ísť do vody. Z diaľky vidíme nejaké opičky pobiehať po pláži. Ostaneme tam asi pol hodiny a skončíme plavbu skôr ako sme plánovali. O 16 už sme v prístave a odtiaľ sa ideme povoziť po okolí. Nájdeme aj celkom pekné pláže a chodníčky s výhľadmi.

Ideme si zložiť veci na hotel a presvedčím Jozefa, aby sme si ešte išli zabehať. Naplánujem 5,5 km trasu, len už je tma tak berieme aj čelovku. Stretáme aj veľa cvičiacich/bežiacich Vietnamcov.  Beh bol super, dáme si sprchu a už nám celkom aj vyhadlo, tak sa ideme najesť. Pri behu sme si nejaké reštaurácie vyhliadli, tak ideme tým smerom. Zakotvíme v takej, kde čapujú pivo a kde nám pani dala na výber sedieť normálne vnútri alebo vonku na malých plastových stoličkách. Samozrejme, že si vyberáme vonku.

Dáme si smaženú ryžu s morskými plodmi. Na mňa je toho dosť, tak po mne dojedá Jozef. Potom zájdeme ešte na tržnicu kúpiť si pomelo, lebo ich tu všade vidíme poriadne kopy a ideme na hotel. Upravujem videá a popri tom papám pomelo, ktoré Jozef krvopotne ošúpal. On ide spať a ja som ešte do polnoci hore.

Príspevok Vietnam – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Cat Ba

Večer som šla veru veľmi neskoro spať a vstáva sa mi ťažko. O 8 sme chceli už vyrážať, ale iba na raňajky prídeme 8:20. Pani nám urobí po omelete s takým suchým rožkom a sladkou kávou. Vonku je dnes veľmi zima, asi 15°C a jemne mrholí. Pred cestou na trajekt sa ideme ešte pozrieť na tržnicu. Ráno je to najlepšie. Všade kopa ľudí a veľa predávajúcich.

Supermarkety tu v podstate nefungujú, takže všetko dostanete na tržnici. Alebo hocikde na ulici má teta rozložené kusy mäsa. Kupujeme si do cesty trs banánov. Jozef by si doma banán nikdy nedal, ale tu, jeden za druhým. Majú takú sladko-kyselkavú chuť. Potom sa poberieme už na ten trajekt. Volíme cestu cez stred ostrova, nech máme trochu zmenu a pekné zelené kopčeky na okolí.

Teraz sú stromy dosť polámané po tajfúne, ktorý tu bol pred dvomi mesiacmi. Na motorke je neskutočná zima. Pocitová teplota je okolo 10°C a motorka uberie ďalších 10. Musíme na chvíľu zastaviť, aby mám trochu odmrzli ruky. Do prístavu je to už iba kúsok. Prídeme tam a je tam už celkom kolóna.

Chceme si kúpiť lístky, ale tie sa nepredávajú. Snažím sa zistiť, čo sa deje od jedného Vietnamcu, ale jeho pantomíme nerozumiem. Čakajú tam aj dvaja Španieli, oni už zistili, čo sa deje. Príliš silno fúka vietor, aby mohla ferry vyraziť a nikto nevie ako dlho to bude trvať. Tak teda čakáme. Rozprávam Jozefovi, že táto situácia by bola veru nemilá ak by nám šlo napr. lietadlo. My zajednané nič nemáme. Za 10 minút príde za nami chalan, že čo sa deje, že jemu ide lietadlo za 5 hodín z Hanoja. Autobusy plné turistov to už otáčajú a ja začínam byť hladná a do toho tá nepríjemná zima. Tak si teda pýtam kontakt na jedného zo Španielov, Danyho, že nech mi napíše, keď sa to rozbehne, že my sa ideme najesť. Vraciame sa pár kilometrov späť a ideme do prvej reštaurácie. Pýtame si hovädziu polievku pho bo, nech sa trochu zahrejeme. Namiesto toho nám, ale pani donesie nejakú prasaciu a vôbec nie je dobrá, ale nemali sme silu to riešiť, bola som rada, že mám nie o teplé, aj keď som to ledva udržala v sebe. A potom už u mňa prepukla úplná beznádej. Napísala som Danymu či je niečo nové a že nič. Tak my to vzdávame a ideme späť na hotel. Dostaneme novú izbu na 7. poschodí, to som ani nevedela, že je to také vysoké. Trošku to tam smrdí plesňou a je tam riadne vlhko, ale hlavne tam nie je zima. Ihneď zalezieme pod perinu, ale nie a nie sa ohriať. Až po dobrých dvoch hodinách mi je konečne teplo a ideme spať. Zobudíme sa o nejakej 16 a ideme sa najesť do tej istej reštaurácie, čo včera. Po ceste meníme ešte peniaze, kurz je 1 €=25700 dongov. Na večeru si dám krevety a Jozef ustrice.

Aj ja jednu ochutnám a chutí to celkom dobre. Vedľa nás pri stole je skupina asi 10 Vietnamcov na hotpote (na stole majú varič s hrncom vývaru a v tom si varia kadejaké mäso a zeleninu. K tomu popíjajú ryžak, ktorý si doniesli v demižóne. My sa ideme ešte trochu poprechádzať po meste. V jednom stánku si dám ešte thajskú palacinku, po dnešku ju potrebujem. Na hoteli nám majiteľka vraví, že tá ferry už dnes nešla, tak to som rada, že sme tam čakali iba nejakú 1,5 hodiny. A zajtra ráno, že mi napíše či funguje alebo nie, nech sa znova nepreženieme. Dnes teda nebol moc dobrý deň, ale tak nemôže sa stále dariť. Večer ešte dopisujem zameškaný blog a idem spať aspoň pred polnocou.

Nedeľa, 15.12.2024

Cat Ba – Hai Phong – Cao Bang

Ráno o 7 píšem majiteľke či ide trajekt. Ide! Tak teda rýchlo balíme a ideme sa dole naraňajkovať. Dáme si omeletu ako včera, len ja si dám kávu s mliekom a Jozef radšej čaj. Keď vyjdeme von, je citeľne teplejšie ako včera, a som aj viac naobliekaná. Už sa nikde nezastavujeme a ideme po pobreží priamo do prístavu. Prišli sme akurát na čas a za 5 minút nastupujeme do ferry.

Papáme banány, čo sme si večera kúpili. Potom smerujeme do Hai Phong po rýchlostne ceste, za hodinu sme tam. Hľadáme ešte banku, kým vrátime motorku a vyberáme si 6 000 000 dongov. Nevieme aká bude frekvencia ATM tam, kde ideme. Vraciame motorku, doplácame za deň navyše 150 000 a ideme na kávičku. Potom na železničnú stanicu zistiť kedy ide vlak. Podľa tabule o 15 a o 16:30. Spýtame sa aj tety za okníčkom a je to tak. Ešte sa z nej snažíme dostať, že z ktorej stanice nám to ide do Cao Bang, ale márne. Niečo som na internete vyhľadala, tak ideme na stanicu Cao Rau. Po ceste hľadáme ešte niečo na papanie. V zapadnutej uličke nájdeme uja, ktorý robí snaženú ryžu a k tomu bôčik, vajíčko, zeleninu. Napapaní sa rozhodneme pokračovať pešo ďalej. Pozorujeme kadejaké bizarnosti, spiacich ľudí na motorke, svadbu.

Prídeme na miesto, kde by mala byť stanica, ale nič tam nie je, tak sa pýtame takého chalana a ten náš pošle na ďalšiu 3 km vzdialenú stanicu. Máme čas, tak pokračujeme pešo. Prechádzame okolo ďalších svadieb a potom sa dostávame do takej obytnej časti. Prechádzame okolo rozostavaných domov. Na stavbe pracujú 3 muži a 2 ženy. Už som tu viackrát videla ženu pri miešačke. Ten typ domov je tu riadne zaujímavý. Sú široké asi 4m a majú aspoň dve poschodia.

Prízemie má sklené dvere a buď tam majú nejaké podnikanie, alebo obývačku. Tak to bolo vtipné pozorovať večer ako tam rodina na zemi je večeru a pozerá telku. Prídeme na stanicu a pýtame sa na autobus do Cao Bang. Ide o 19 večer a lístok stojí 400 000 dongov na osobu. Máme asi 6 hodín čas. Ideme sa teda ešte poobzerať po okolí. Neďaleko nájdeme krčmu, kde čapujú pivo, tak ideme tam. Jozef si rozloží prácu a ja píšem blog. Vedľa pri stole je už dosť podgurážená skupina Vietnamcov, s ktorými si dáme po štamprlíku ryžaku. Potom sa odoberú domov, na skútroch. My tam pár hodín zotrváme a potom ideme hľadať ešte nejakú reštauráciu na jedlo. Nič vhodné nenájdeme, tak ideme do staničnej reštaurácie. Potom si ešte umyjeme zuby a ideme na spací autobus.

Vnútri sa vyzúva, dostaneme tašku na topánky a deku. Je to tu dosť štýlové, svetlá sú ako v erotickom salóne. Sedadlá sú permanentne v ležiacej polohe. Pre mňa je to fajn, len Jozef sa tam musí nejako naskladať. Prišlo mu vhodné mi rozprávať o tom, ako vždy, keď je v takomto autobuse myslí na to ako mu to poláme nohy, keď havaruje. Napriek tomu hneď na začiatku cesty zaspávam, ale iba tak na hodinku. Potom píšem blogy. Pridávam ich až po polnoci a idem ešte trochu spať.

Príspevok Vietnam – deň 3 a 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Cao Bang – Ban Gioc–Detian Falls

V noci o 2 musím ísť cikať, tak sa idem spýtať či by mi mohli niekde zastaviť. Že za 10 minút budeme stáť. Idem si zobrať toaletný papier, mobil a peniaze. Zastavia mi pri nejakej reštaurácii. Je to tam naozaj dosť nechutné. Rýchlo sa vycikám a idem späť. Naberáme aj ďalších ľudí, čo akurát v  skončili krčme. Stojíme tam ešte asi pol hodinu. Dávam si sluchátka na uši, lebo dosť hlasno chrápu. Ešte zaspím a po 5 sa už budím na stanici v Cao Bang. Je tam už poriadne živo, asi to slúži aj ako tržnica. Nás autobus odvezie ešte do centra mesta. Pred dverami autobusu stojí asi 6 mužov a predbiehajú sa, kto nám ponúkne taxík. Ja ale ani neviem kde som, nieto ešte kam chcem ísť. Pešo teda pokračujeme a ideme hľadať nejaké jedlo. Na tržnici už sa všetci chystajú na predaj a v niektorých podnikoch ešte posedávajú ľudia. Nájdeme otvorenú polievkáreň a dáme si kurací vývar pho ga. Rodina sa tam chystá vyraziť, deťom dávajú raňajky a pani češe dievčatko. Potom ukáže na mňa s hrebeňom, že aj ja by som sa mala učesať, to ma veru pravdu. Odídu a chvíľu na to príde skupina teenagerov, neviem či končia alebo začínajú. Sú celkom komunikatívni. Dojeme a ideme sa poprechádzať po meste a po promenáde okolo rieky. Už začína vychádzať slnko.

Kúpime si sladký ľadový čaj v obchode a ideme sa poobzerať po tržnici. Majú tam poriadne veľkú sekciu mäsa. Potom ideme pozrieť, kde je požičovňa. Ešte je zavretá, ale pani z vedľajšieho vchodu nám vraví, že máme napísať na číslo. Tak teda píšem cez WhatsApp, že by sme si chceli požičať, kedy otvára a že ideme na kávu. Už je 7 hodín a nájdeme otvorenú kaviareň. Dáme si čiernu kávu, ale ako vždy je tam pridané niečo, čo nevieme identifikovať. Z požičovne mi odpíše pani a dohodneme detaily zapožičania. Ona doma nie je, ale jej mama nás obslúži. Ideme teda tam. Požičiavame si poloautomatickú motorku na 4 dní za 600 000 dongov (24€). Nechávame tam notebook a nejaké ďalšie veci, čo nepotrebujeme. Najprv ideme do lekárne, lebo hlási slnečné počasie a chcem si kúpiť krém na opaľovanie. Kupujem nejaký vietnamský a potom ideme natankovať. Nemáme presne určený cieľ, len smer k vodopádom. Všade naokolo je tu krásna príroda a strmé zelené kopčeky.

Prechádzame okolo vyvráteného kamiónu, je to dosť kľukatá cesta. Na tej motorke je mi poriadna zima. Mám oblečené trištvrtinu mojich vecí. Je ešte skoro ráno a máme kopu času, tak si robíme zachádzku aj ku jazeru Thang Hen Lake. Platí sa tam vstupné 30000 dongov. Zaplatíme a ideme k jazeru. Je trochu poloprazdne a sľubovaná tyrkysová voda je skôr taká zelená. Skoro nikto tu nie je, tak sa aspoň poprechádzame okolo.

Ideme sa pozrieť ešte na jeden výhľad, ktorý je neďaleko. Tak ten je super. Výhľad na horu, v strede ktorej je veľká diera.

Pokračujeme ďalej, a ako je mi taká zima a so spánkovým deficitom, začína ma na motorke úplne lámať na spánok. Zastavujeme v meste Quang Uyen a ideme sa najesť, to ma hádam vzpruží. Nedarí sa nám moc nájsť vhodné miesto, ale potom narazíme na Bun cha reštauráciu. Je to dobrá voľba. Najem sa tak akurát, takže Jozef si ide dať ešte bagetku v stánku.

Potom si chceme dať kávu, aj nájdeme kaviareň, ale nemajú tam ani ten vietnamský kávovar. Ideme teda hľadať, takú kde sedia chlapi, že tam budú mať. A veru, našli sme. Ujovi sme vysvetlili, že chceme kávu bez akýchkoľvek aditív. Kým nám kvapká káva, ulieva nám zelený čaj. Jozefovi ponúkne cigaretu a teda nemusel ho dlho presviedčať.

Potom vytiahne fľašku, to Jozef odmieta, lebo šoféruje, ale ja si dám. Chutí to veľmi dobre, je to grepový ryžak. Kávu máme hotovú, tak si ju popíjame aj s čajom. Takáto kaviareň sa nám veľmi páči. Väčšinou v takých novších dávajú do kávy a čaju kadejaké sirupy a je ťažké im vysvetliť, čo by sme chceli. Už som nám aj našla ubytovanie, ktoré je vzdialené 40 km. Chceli by sme to dnes ukončiť skôr, nech sa môžeme vyspať. Putujeme krajinou ďalej a pomedzi oblaky začína presvitať slniečko, konečne. Keď prídeme k ubytovaniu už je úplne modrá obloha a je tam parádny výhľad ponad rieku.

Vnútri je otvorené, ale nikto tam nie je. Pol hodinu sa vyhrievame a čakáme. Nikto neprichádza, tak ideme pozrieť neďaleké vodopády, kam chodí veľa turistov.

Sú na hraniciach s Čínou. Platíme vstupné 40000 dongov a ideme sa tam poprechádzať. Na naše prekvapenie tam tých ľudí moc nie je a vodopády sú veľmi pekné.

Stále mám oblečené dvoje nohavice, páperku a rukavice, ale pre niekoho to je vhodná teplota na kúpanie.

Zdržíme sa asi hodinku a ideme naspäť. Majiteľka už je tam, tak si zajednávame izbu za 200000 (7,5€). Teda matrac na zemi, steny z dosák a taká otvorená konštrukcia. Ale dostali sme poriadnu perinu aj takú riadne ťažkú deku. Ideme sa osprchovať a potom na 1,5 hodiny zaspíme. Zajednali sme si aj večeru, lebo sa nám už nechce späť do mestečka. Sme tu jediní a pani nám pripravila omeletu, bravčové mäso, ryžu, hranolky a šalát. Dosť sme sa prejedli. Večer ešte čosi píšem a upravujem, ale chceme zajtra skoro vstávať, tak idem radšej spať.

Príspevok Vietnam – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Ban Gioc–Detian Falls – Nguyen Binh

Vstávame pred 7, pobalíme si veci, umyjeme zuby a o 7:15 vyrážame. V celom objekte nikto nie je, všetko je odomknuté. Pokračujeme ďalej okolo vodopádov. Ešte nie sme hladní, tak ranajky nechávame až do ďalšej dediny. Vezieme sa po vietnamsko-čínskej hranici. Je to tu viac opustené ako včera. V dedine Bang Ca zastavujeme a hľadáme miesto na raňajky.

V jednej sú iba nejaké divné hlavy a paprče, tak ideme na tržnicu. Jedna pani tma robí také rolky s vajcom na panvici, ktoré dá potom do polievky a ešte aj paté k tomu.

Asi im tam moc turistov nechodí, lebo všetci na nás pozerajú ako jeme. Polievočka bola super, len nevieme ako sa volá. Potom si ešte idem kúpiť nejaké keksíky do obchodu, nech mám niečo pre prípad núdze. Pokračujeme ďalej a túlame sa po malých dedinkách, kde treba dávať pozor, aby sme nezrazili kohúta.

Na ceste sa sušia veľké plátna nakrájaného manioku pre svine. Asi za hodinu zastavujeme v mestečku Thanh Nhat. Ideme si dať kávu. Nájdeme podnik kde je asi 10 chlapov a o 9 ráno pijú pivo a ryžak. Niektorí už majú veru dosť, tak iba rýchlo vypijeme kávu a ideme ďalej. Je stále pod mrakom, ale už začína byť trochu teplejšie. Vozíme sa pomedzi zelené kopčeky a polia.

Dokončili sme okruh a sme opäť v Quang Uyen. Dáme si u pani po bagetke a pokračujeme do Cao Bang. Máme pred sebou ešte dlhú cestu, tak mesto obchádzame. Za ním pri ceste ideme na obed, lebo sa obávame, že ďalej už toho moc nebude. Sú to také švédske stoly, tak ja si dávam, ryžu, tofu a nejakú zeleninu, Jozef si pridáva bôčik. Nie som moc hladná, tak mi to trvá dlho, kým to dojem. Pokračujeme vyššie, do hôr.

Našim cieľom je horská dedinka Nguyen Binh, ktorá je teda poriadne rozkopaná. Stávajú tam nové chodníky, a chodí tadiaľ veľa kamiónov, takže je tam všade strašne veľa prachu. Chceme sa tu ubytovať, tak ideme od hotela k hotelu. Našli sme jeden za 200 000 dongov. Zložíme si veci a ideme sa poobzerať po nejakom ovocíčku na tržnici. Výber nie je moc veľký, tak kupujeme melón za 66000 dongov. Potom hľadáme podnik, kde by sme si mohli dať čaj, lebo sa tu aj pestuje, lenže všade kam prídeme majú iba nejaké zmiešané so sirupom a nevedeli sme im vysvetliť, že chceme len obyčajný zelený čaj. Nakoniec sme si dali kávu, ale vysvetliť, že chceme kávu bez ničoho nám tiež dalo zabrať. Máme ešte nejaké dve hodiny svetla, tak ideme pozrieť do národného parku Phja Oac – Phja Den.

Okolo cesty sa zvyšuje množstvo zosuvov po tajfúne Yagi, ktorý tu bol v septembri.

Na niektorých úsekoch stále prebiehajú opravy.  Stúpame do sedla vo výške 1400 m.n.m.. Teplota značne klesá. Odtiaľ sa dá ísť na motorke až hore na kopec Nui Phja Oac, tak sme si povedali, že keď už sme tam, tak tú zimu nejak prežijeme. Stúpame 500 výškových metrov na 5 km, trvá nám to asi 20 minút. Jozef si hore necíti ruky. Rýchlo niečo pofotíme a ideme späť.

Cesta dodola je trochu horšia ako hore a pomaly sa nám začína stmievať. Posledných 15 minút už ideme po tme a nie je to nič príjemné. Dnes sme celkovo prešli až 200 km. Bolo to krajšie ako včera, viac kopčekov a odľahlých ciest a aj sa mi zdalo, že bolo trochu teplejšie. Na hoteli sa osprchujeme, trochu ohrejeme a ideme pohľadať niečo na večeru. Asi už ideme moc neskoro, lebo nevieme nájsť žiadny podnik. Nakoniec nájdeme jedno miesto, kde je asi nejaká oslava a pani nám urobí snaženú ryžu s vajíčkom. Vzadu má nejakú oslavu alebo rodinnú večeru odkiaľ sa k nám zátúla Nam. Je v dosť podnapitom stave a nemá povedomie o osobnom priestore, Jozefovom. Pýta sa nás odkiaľ sme, ako sa voláme, či sme zobratí a či máme deti. Potom si nás tam fotí a pripíja si s nami pivo. Chce aj ryžak, ale to už odmietam. Za chvíľu odchádzajú, tak sa tam na ňom ostatní smejú, aký je opitý. Ešte nás potom pozýva do karaoke baru, tie tu sú naozaj populárne. Keď odídu, môžeme sa v kľude najesť pri pozeraní Lapkovej patroly, ktorú tam pozerá malý chlapec.

K ryži sme dostali aj takú kvasenú zeleninu a aj banány a bataty ako dezert. Asi tu až tak veľa turistov nechodí, lebo sa tu deti na nás pozerajú spoza rohu a sú šťastné, keď ich pozdravíme. Máme dnes dosť, tak ideme spať, nechali sme si zapnuté kúrenie, tak je tam aj relatívne teplo. Posteľ je tvrdá ako doska, ale to je tu taký štandard. Ešte som chcela zverejniť blog, len nevládzem, tak na hodinu zaspím a až potom ho pridám.

Príspevok Vietnam – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Nguyen Binh – Bao Lac

Vstávame veľmi neskoro, lebo dnes nemáme až toľko kilometrov v pláne a vôbec sa mi nechce vstávať. Ale keby som vedela, že vonku je krásna modrá obloha, tak si trochu švihnem, lenže opäť máme okno 10 cm od steny.

Celú noc sme nechali zapnuté kúrenie, tak bolo pre zmenu moc teplo. Na raňajky jeme ten melón, čo sme si včera kúpili. Pred tým ako vyrazíme na cestu, ideme sa poobzerať na tržnicu a Jozef si kupuje poriadne rukavice.

Dnes sú tu aj ženy z menšiny Červení Dao, ktoré majú parádne kroje.

Na tržnici je aj špičková sekcia holičstiev a predávajú tu hádam všetky zvieratá v bambusových klietkach, dokonca aj mačiatka.

Potom vyrážame tou istou cestou ako včera do národného parku. V dedine Tinh Tu si ideme dať rovno obed. Sadneme si do takej pekne vyzerajúcej reštaurácie. S majiteľom sme si rozumeli iba, že bude ryža, tak sme zvedaví, čo dostaneme. Vidíme tam aj čaj a čajník, tak si ho ukazovaním vypýtame. Na tanieri dostaneme ryžu, nejaké zelené listy, kuracie, kačacie a hovädzie mäso, tofu a nejaké rolky. Je toho poriadna kopa.

Pri obede zhodnocujeme výlet a čo sa nám páči a nepáči, tak si pár veci vyjasníme a hádam sa nám ďalej pôjde lepšie. Prekvapivo za to všetko platím iba 100 000 dongov (4€). Prechádzame okolo cínovej bane a potom začíname stúpať do poriadnych kopcov.

Dnešnú trasu sme si naplánovali sami, len tak prstom po mape. Odbáčame preto z hlavnej cesty a ideme takou menej frekventovanu, ktorá je trochu dlhšia.

Prechádzame cez malé dedinky s veľa deťmi, ktoré nám mávajú a sú úplne šťastné, keď im zamávam naspäť. Tiež tu je riadne veľa zosuvov, každých pár metrov. Strhlo aj domy, poznať podľa toho, že už tam majú postavených 10 nových domčekov kúsok ďalej.

Cesta sa vynie po úbočí hôr až do dedinky Man Coc.

My pokračujeme ďalej a cesta sa začína rapídne zhoršovať až ideme po úzkej poľnej cestičke. Máme to ešte nejakých 11 km na hlavnú cestu. Pomaly postupujeme, celý čas hopkáme na motorke a za 6 km to začne vydávať divný zvuk. Dostali sme defekt, máme v kolese klinec. Tak teda pokračujeme ďalej pešo.

Asi za 500 metrov je prvý dom, sú tam nejaké deti a tie nám iba ukážu, že ďalej po ceste. Pokračujeme, Jozef ide rýchlejšie ako ja. Dnes som sa naobliekala, mám na sebe legíny, kraťasy a nohavice, na vrchu 2 tričká mikinu a páperku, tak to teraz vyzliekam. Keď iba chodím, tak je tu naozaj príjemne, taká pekná jar.

Hustota domov sa zvyšuje a každý sa pýta, čo sa stalo. Mechanik, ktorý nám to vie opraviť je pri hlavnej ceste. Našťastie to máme už iba dole kopcom a aj času máme dostatok. Keď tam prídeme, som celá dopotená a dávam zo seba dole všetky vrstvy.

Počkáme 15 minút a dušu máme vymenenú, zaplatíme 100 000 dongov a pokračujeme do mesta Bao Lac. Je to tu už hustejšie obývané a každých pár kilometrov je škola. Cítim sa ako kráľovná z toľkého kývania, ale je to riadne milé. Prejdeme cez Bao Lac, obzeráme sa po hoteloch a ideme ešte na vyhliadku za mestom.

Ostávame v druhom hoteli za 180 000 na noc. Zakúrime si a ideme sa osprchovať. Už týždeň nosím tie isté veci a už začínajú trochu smrdieť, a sú celé zaprášené, ale ešte vydržím tie dva dni. Jozef vybral reštauráciu na Google maps. Samozrejme, podľa toho či majú čapované pivo. Je to na druhom konci mesta, ale aspoň sa ešte prejdeme, keď toľko sedíme na motorke. Aj tak tam čapované pivo nemajú, ale majú tam dopredu navarené, tak si iba ukážeme, čo nám má naložiť. Mali sme tam nejaké bravčové, tofu, vajíčka a zeleninu. Akurát sme sa najedli a ešte nám to trochu vytrávi cestou späť. Prechádzame okolo podivuhodného množstva karaoke barov, v sezóne to tu asi musí žiť. My ideme radšej spať.

Príspevok Vietnam – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Bao Lac – Cao Bang

Do polnoci sa v spoločných priestoroch zabávali nejakí pani a kikiríkal kohút. Jozef samozrejme spal a ja som písala blog. Vstávame niekedy po 8. Pobalíme si veci a ideme nájsť nejaké miesto na raňajky. Chodíme hore dole a hľadáme pho bo, ale nedarí sa. Skončíme nakoniec na tržnici a dávame si polievočku s vajíčkom v ryžovom ceste a s paté.

Dnes máme naplánované naozaj zaujímavé sedlo, ktoré som náhodou zahliadla v mape. Celkom prudko stúpame z mesta do kopcov odkiaľ je výhľad na dedinky pod nami.

Netrvá to dlho a máme pred nami sedlo Khau Coc Cha. Po ceste na vrchol  musíme zdolať 14 serpentín. Už zdola to vyzerá dosť brutálne. Pomaly sa vezieme hore. Akurát tam vybudovali vyhliadku, na ktorú treba ísť 2 km pešo, tak teda ideme. Nie je ešte tak úplne dobudovaná a chlapi tam ešte betonujú schody.  Záver je dosť prudký a nestabilný, ale ten výhľad je ozaj parádny.

Poneviera sa tam nejaký ujo a zapaľuje tam hore oheň. Jediné, čo od neho počujeme je “many, many”. Ignorujeme to a ideme späť. Cestou tam sme stretli pani v papučiach, netuším ako toto zišla.

Poberieme sa ďalej a hneď klesáme dole do údolia, kde je malá dedinka. Za ňou to opäť za stúpa. V polke kopca má Jozef upozorňuje, že nejakí chlapi, čo šli okolo mali uviazané prasatá na motorkách. Je to tak bizarné, že sa rozhodne otočiť a dohnať ich. A naozaj, tri motorky za sebou, ktoré majú vzadu uviazané živé  prasa. Kadejaké bizarnosti sa tu dejú. Kúsok ďalej zastavujeme, zdá sa, pri ďalšej vyhliadke.

Stúpame do prudkého kopca, ale cestička nemá konca kraja, tak to otočíme naspäť. Vozíme sa pomedzi ryžové polia a bambusové lesy.

Čaká nás ešte ďalšie 14 serpentínove klesanie, ale to už je miernejšie. Ide už na nás celkom hlad, len sme v dosť odľahlej oblasti. Keď dorazíme na hlavnejšiu cestu, kupujeme si od tety banány a hneď ich aj pár zjeme. V mestečku Thong Nong hľadáme miesto na obed, len už sme tu dosť neskoro, o pol druhej, a všetci už sú najedení. Nájdeme predsa len jednu pani, ktorá nám dá pho bo, ktoré sme ráno, tak veľmi hľadali. Odtiaľ smerujeme opäť na vedľajšiu cestičku, smerom na Nguyen Binh, kde sme pred pár dňami boli.

Cesta je málo frekventovaná, úzka a s veľa zvieratkami po okolí. Ľudia na nás začudovane pozerajú, čo tam robíme. V druhej polovici sa cesta na chvíľu zhorší, tam kde nie sú domy.

Potom sa už začnú objavovať polia sukulentu pitahaya alebo aj dračie ovocie. Schádzame na hlavnú cestu a vraciame sa do Cao Bangu po tej istej ceste ako sme začínali. Už nás dosť boli zadok, tak by sa nám zišla prestávka. Dali by sme si aj kávu, ale žiadnu popri ceste nenachádzame. Nájdeme ale dračie ovocie. Kupujeme ho od milej pani, ukazuje nám, že to má zo svojej záhrady. Nemá nám vydať, tak zavolá kamošku, ktorú má oproti ceste.

Smejú sa na nás, keď z batoha vytiahneme nožík a lyžičky a začneme tam ovocie rovno jesť, a ešte ma Jozef pri tom aj fotí.

Posilnení to už doklepeme do Cao Bang. Odovzdáme motorku, zoberieme si veci a ideme si dať ešte tu kávu. Hľadáme na dneska nejaké ubytovanie. Najlacnejšie je nejaký hostel za 120000 dongov. Ideme sa ešte spýtať do nejakých hotelov, ale lacnejšie nenájdeme, tak to zajednávam.

Na námestí sa koná nejaké podujatie, kde vojaci zborovo spievajú a potom tam vystupujú aj deti s nejakým tancom. Chvíľu sa zdržíme a pokračujeme na ubytovanie. Sme tam za 10 minút. Privíta nás milá dievčina, dá nám kľúče a ešte nás aj pozve na párty, ktorá je za domom. V spoločnej izbe sme jediní a je to najkrajšia izba akú sme doteraz mali. Dáme si sprchu, chvíľu si oddýchneme pod perinou a ideme sa najesť. Nájdeme si typickú, akurát špinavú reštauráciu. Jozef si dá smaženú ryžu a ja smažené nudle. Cestou späť sa ešte stavujeme na bagetku, že ešte niečo malé pod zub. Pani tam toho ale poriadne natlačí a Jozef má problém ju dojesť. Párty je v plnom prúde a spieva sa tam karaoke. My radšej volíme posteľ, celkom nás unavili tie 4 dni na motorke.

Piatok, 20.12.2024

Cao Bang – Ninh Binh

Sú tu poriadne tvrdé postele, ale mala som aj veľkú perinu, tak som si polku dala pod seba, aby mi bolo mäkšie a tou druhou som sa zakryla. Dnes máme v pláne iba presun do mesta Ninh Binh, s prestupom v Hanoji. Ja som chcela ísť nočným, ale Jozef sa chcel pozerať z autobusu po kopcoch a čajoch, a nechcel byť taký rozbitý po noci v autobuse. Nemáme žiadny zajednaný, a ani nevieme kedy a odkiaľ ide. O 8 odchádzame z hostela, ideme si dať po bagetke na raňajky a smerujeme na zastávku, kde sme vystúpili, keď sme tu prišli.

Stál tam jeden pán a nejako sme sa pomocou prekladača snažili spýtať na autobusovú stanicu. Prilákalo to ďalších troch pánov. Došli sme k záveru, že autobusy chodia až zo 7 km vzdialenej hlavnej stanice. V tom ale vidím autobus s nápisom Hanoi, tak zakývam naň nech zastaví a už sa vezieme. Toto nám teda celkom dobre vyšlo. Dokonca to má aj väčšie sedačky a Jozef sa tam zmestí ako človek. Ideme veľmi kľukatou cestou, čo mi nerobí moc dobre, tak sa snažím ešte na chvíľu spať. Potom píšem blog a upravujem fotky. Asi po 3 hodinách cesty zastavujeme na jedlo. Nie sme až takí hladní, tak si kúpime iba 4 mandarínky, vajíčkovo-syrové čipsy a nejakú sladkú vodu. Zdržíme sa tam asi hodinu. Cesta do Hanoja je ešte dosť zdĺhavá, zjedli sme už aj všetky naše banány. Prichádzame po 16. Autobusár nám nájde autobus, ktorý ide do Phu Ly, mesta nad Ninh Binh. Priamo z tejto stanice nič nejde a bolo by zdĺhavé presunúť sa na nejakú inú. Jozef ide ešte rýchlo kúpiť bagetku a o 16:30 vyrážame malým rozhrkotaným autobusom. Zastavuje každých pár minút a ujo z autobusu kričí, že kam ide. S autobusárom sa snažíme pochopiť, že kam to máme namierené. Po skoro 2 hodinách nás vysadí v Phu Ly a poverí tetu, ktorá tam stojí, aby nás posadila na autobus do Ninh Binh. Ide asi za 3 minúty. Je tam strašne málo miesta dokonca aj pre mňa, nieto ešte pre Jozefa. 

Šoféruje nejaký šialený vodič, ktorý nepretržite trúbi, čo znamená, že niekoho predbieha. Našťastie po pol hodine nás presadia do iného autobusu, väčšieho a s trochu normálnejšou jazdou. Pred 8 vystupujeme v Ninh Binh. Ideme si najskôr nájsť ubytovanie. Vojdeme do prvého domu s nápisom hotel. Ujo za presklennými dverami leží na posteli. Pýtame sa na cenu za 3 noci. Píše mi do mobilu, že 200 000. To sa nám zdá veľmi málo, tak sa ešte uisťujeme, ale je to naozaj tak. Zoberie nás do izby na prvom poschodí. Vyzerá celkom ok, ale asi tu niekto spal pred nami. Nie je tu vyslovene neporiadok, ale je to poznať. Aj tak to zoberieme, lebo za tie peniaze to je ozaj pohoda. Jozef sa niekoľko krát uisťuje či mi to naozaj nevadí. Keď mu to potvrdím, že naozaj, tak sa ideme najesť a obzrieť požičovňu motoriek. Sadneme si do no.1 Tripadvisor reštaurácie a dávame si smaženú ryžu s kuracím mäsom. Pani nám donesie kopcom naložený tanier, že to ledva zjeme. Zabávame sa na Nemcoch, ktorí sedeli vedľa v reštaurácii. Zavolali si taxík a snažili sa tam napchať dva obrovské kufre, do ktorých by som sa zmestila. Nakoniec dal šofér jeden kufor na miesto spolujazdca. Nechápeme ako s tým vôbec môžu cestovať, veď to sa nikde nepohnú a čo si tam vlastne dokážu zbaliť? Poberieme sa späť do hotela. Idem si umyť vlasy a zrazu počuť riadny krik a to vedľa prišli deti. To pokračuje ďalšiu hodinu, no toto bude ešte zaujímavé.

Príspevok Vietnam – deň 8 a 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Ninh Binh – Van Long

Vstávame celkom neskoro. Filtrujeme vodu, ale aj tak je nejaká divná, tak si radšej potom kúpime. Smerujeme tam, kde sme včera boli na večeru. Oproti je požičovňa motoriek. Tých je tam veľa, ale aj tak nám povedia, že žiadnu nemajú. Ideme sa teda najesť do druhej no. 1 Tripadvisor reštaurácie, ktorá je hneď vedľa tej prvej. Dávam si takú sladkú placku s banánom a Jozef mleté mäso zabalené v betelovom liste (bo la lot), to mu ujo odporučil. Dali sme si veľké porcie, tak to samozrejme nemôžem dojesť a k tomu čaj a kávu.

Potom ideme pohľadať bankomat alebo zmenáreň. Nájdeme nejaké turistické centrum, kde si zmeníme 200€ a rovno aj požičiame skúter na 3 dni za 270 000 dongov. Smerujeme do 20 km vzdialenej prírodnej rezervácie Van Long. Ninh Binh je známy pre krasové oblasti. Kupujeme si lístky na loďku po 100 000 dongov. Našou vodičkou je štýlová pani s klobúčikom.

Najprv si musíme dať vesty, ale ako náhle sa trochu vzdialime od nástupnej stanice, tak si ich môžeme dať dole. Plavíme sa pomedzi trávy, lekná a skalné útvary. Nie je tu moc ľudí, to sme radi. Prejdeme cez jaskyňu a vraciame sa späť.

Trvá to celé asi hodinu. Po plavbe sa ešte na motorke vydáme okolo rezervácie. Natrafíme na opice, hulmanov, tak ich pol hodinu pozorujeme a bavíme sa na nich.

Pokračujeme cez ryžové polia. Zastavujeme pri cintoríne, kde medzi hrobkami pestujú zeleninu, to je teda efektívne využitie miesta.

Dnes už nemáme nič viac na pláne, tak sa vozíme po kadejakých cestičkách. Na mape je označená nejaká jaskyňa, tak sa tam ideme pozrieť. Nie je to skoro vôbec označené. Pri ceste je zhrdzavená tabuľa a schody k jaskyni sú dosť zarastené. Nikto nikde, tak ideme to pozrieť. Prekvapivo je jaskyňa celkom pekná, sú tam schodíky a svietime si mobilmi. Zrazu tam preblikne svetlo. Pokračujeme ďalej a zasa preblikne svetlo. Takže niekto to vie zapnúť, len za to bude chcieť asi peniaze. Ideme teda von, že zaplatíme a vrátime sa. Vyjdeme von a naozaj, stojí tam ujo s dieťaťom a nejaká teta. Teta naznačuje, že zaplatiť, tak sa jej pýtam koľko. A v tom vytiahne 100 000 dongov, že za osobu. Tak to teda nie, maximálne som bola ochotná zaplatiť 20 000. Ihneď odchádzame, ešte ponúka 50 000 a rozkrikuje sa, že sme nezaplatili. Ale nikde žiadna tabuľa, že sa platí, a samozrejme ani žiadny lístok vám nedá. Na dome mali aj kameru. To aby neboli vonku, keď vchádzate a potom vám tam blikajú svetlom a keď výjdete, aby ste zaplatili. Keby si vypýtala normálnu cenu, tak jej to zaplatím a idem sa späť ešte poriadne poobzerať, ale ani sa o to nestarajú, iba peniaze pýtajú. Čítam si neskôr recenzie, a teda naozaj nie sú prívetivé. Trochu otrasení touto skúsenosťou sa ideme pozrieť okolo ďalšej plavby, Trang An, na ktorú by sme chceli ísť zajtra. Podľa naozaj veľkého počtu návštevníkov usudzujeme, že bude najlepšie ísť hneď ráno, keď otvárajú. Idem si to este preveriť a potom pokračujeme k najväčšieu budhistickému komplexu. Dnu nejdeme, lebo je to celkom drahá a dlhá záležitosť.

Na okolí sú aj iné pagody, tak sa ideme na nej pozrieť a potom späť do mesta, preskúmať tržnicu. Aj takto podvečer to tam dosť žije. Dáme si kokos, ten sme ešte nemali.

Popozerame aké podivnosti tam majú.

Kupujeme  trs banánov a ideme ich odložiť na ubytovanie. Pešo sa ideme najesť. Je ešte skoro, ale nemali sme obed a máme vyhliadnutú reštauráciu s bun cha.

Na naše veľké sklamanie, je zatvorená. Ideme teda vedľa, kde čapujú aj pivo. Čašník nás presvedčí nech si dáme hot pot. Na stole je varič s hrncom plným vývaru, zeleniny a mäsa. K tomu sú kadejaké prílohy, hovädzie mäso, bravčové rolky, huby, šalát, tofu. A tieto prísady si sami varíme vo vývare. Je to tu taká spoločenská udalosť. Sedíme pri tom dobré tri hodiny, čo je toho tak veľa. Ale zjeme to skoro všetko.

Na konci sa ešte fotíme s Linom, ktorý nás obsluhoval. Ideme sa poprechádzať po nočnom Ninh Binh a na izbu. Prídeme a domáci už spia, na posteli, ktorá je na prízemí, a všetci okoloidúci ich vidia, hlava mi to neberie. Snažím sa nejako dohnať to písanie, ale vôbec mi to nejde. Jeden deň mi zaberie 3 hodiny, nech sa snažím, čo sa snažím. Idem spať asi o 1 a zajtra ešte musíme skoro vstávať, uf.

Príspevok Vietnam – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Ninh Binh – Trang An

Budík máme na 6:20. S nevôľou vstávam, musím, dnes sa tomu nedá vyhnúť. Do cesty si berieme banány a o 6:45 vyrážame. Ideme na plavbu Trang An a chceme byť medzi prvými.

O 7:10 sme tam, parkujeme ako prvá motorka. Idem kúpiť lístky a labyrintom zábradlí sa dostávame na nástupište.

Keďže sme iba dvaja, tak čakáme, kým príde ďalšia dvojica, ktorá bude chcieť ísť tiež prvú variantu plavby. Našťastie, hneď jedna príde, takze môžeme vyraziť.

Začíname asi 4 loďky, ale tie ostatné idú na inú variantu, takže sme tam sami. Plavba prechádza cez 9 jaskýň a 3 pagody.

Prvá zastávka je pri pagode. Idem sa pozrieť aj dovnútra, kde je fotiť zakázané. Jozef ostáva vonku, lebo má kraťase. Nalodíme sa a pokračujeme cez 350 m dlhú jaskyňu, kde sa musíme prikŕčať, aby sme si nebuchli hlavy.

Po hodine si dávame dlhšiu prestávku pri ďalšej pagode. Teda, treba k nej prejsť kopec, nejakých 200 schodov hore dole a naspäť. Uf, mám celkom dosť.

Plavba už ďalej celkom zovšednie, lebo už ide na mňa útlm a aj zadok už bolí z toľkého sedenia. Prechádzame ďalšími jaskyňami a pomedzi skalné kopce.

Opäť je všade veľa lekien a  potápiek. Blížime sa späť, celú trasu sme boli sami.

Ukončíme okruh a vraciame sa po tej istej trase. Počet lodiek sa znásobil. Ide jedna za druhou, brutálne veľa ich je.

To som teda riadne rada, že sme si privstali. Fotíme si tie návaly ľudí.

Už dáva zmysel prečo to tam majú tak logisticky vybudované. Keď je to prázdne, tak nám to príde absurdné, ale teraz to dáva dosť zmysel. Rýchlo sa odtiaľ poberieme. Ideme sa do mesta najesť na bun cha, ktoré bolo včera zatvorené. Je tam prázdno a pani tam vzadu umýva riady, ale ide nám nachystať. Aj sa nám niečo snaží povedať, ale jazyková bariéra je veľká. K tomu si dáme čajík z termosky. Dobre sa najeme a ideme ešte na kávu, lebo to dnes nedávam. Na káve sa definitívne rozhodneme, že ešte na severe ostávame. Už dva dni sme riešili, že preletíme do Ho Chi Min City, ale nebola som s tým plánom stotožnená. Rovno sa ideme spýtať do požičovne či nemajú aj poloautomatickú motorku. Keď mu povieme kam chceme ísť, tak niekomu zavolá a potom povie, že nie. Oproti je ďalšia požičovňa, tak sa ideme spýtať tam. Za 100 000 na deň nám vyhovuje, tak im tam nechávam druhý pas na rezerváciu a zajtra si po ňu pôjdeme. Pokračujeme do najviac turistického mesta Tam Coc. Tiež tam je plavba, ale my sa tam ideme iba povoziť a poprechádzať.

Je to poriadna masovka. Odparkujeme skúter v bočnej uličke a ideme sa poprechádzať popri vode. Stretáme veľa cyklistov. Prechádzka nám padla vhod. Jozef by si chcel zadovážiť ďalšie nohavice, tak sa tu ideme poobzerať po obchodoch. Aj si vyskúša nejaké turistické, len sú mu v páse široké a cez stehná úzke. Snaží sa to vysvetliť tete predavačke. Tá ho plesne po stehne a vraví mu “Big boy”. Potom si ešte v inom obchode skúša mikinu, len sa nedohodnú na cene, tak odchádzame. Kupujeme pohľadnice a dokonca aj magnetky. Je to tu dosť šialené, tak sa ideme ešte povoziť po okolí a radšej sa potom zastavíme v meste na druhom trhovisku. To je oveľa príjemnejšie.

Dokonca tam Jozefovi nájdeme tepláky, 6XL. Ešte by sa mu zišli trošku dlhšie, ale to asi nezoženieme. Skúša si ich na ulici, medzi Vietnamcami. Aj ja sa idem po nejakých popozerať, lenže som išla do obchodu, kde je kopa ľudí a nedá sa tam pohnúť.

Nakoniec to vzdávam. Kúpime si ešte veľké mango a ideme pozrieť ku pagode do mesta. Je to frekventované miesto na fotenie a malé deti tam majú tanečné vystúpenie na vianočné pesničky.

Iba sa tam na chvíľku poprechádzame a ideme na izbu zaniesť veci. Prídeme tam a chlapec čúra vonku na cestu. Vnútri je dosť ľudí a neporiadok, tak si vybehneme odložiť veci a ideme sa navečerať. Vybrali sme ulicu, na ktorej nevieme nič nájsť. Jednu nakoniec objavíme. Dávame si smaženú ryžu s hovädzím a zeleninou. Chutí to celkom dobre, len Jozef by si ešte dal. Ideme teda na pivo tam, kde sme boli včera a dáme si tam aj niečo na jedenie. Prechádzame okolo optiky, tak sa ideme pozrieť či predávajú aj okuliare do diaľky, väčšinou sú na predpis, a predávajú!. Pani za pultom má na sebe biely plášť a dokonca rozpráva trochu po anglicky. Jozef si poskúša rôzne rámy. Cez prekladač sa spýtam či mu vie aj dioptrie zmerať, lebo má pocit, že sa mu zhoršil zrak. Samozrejme, že sa dá, zadarmo. Vedie nás hore na poschodie, kde má vybavenú ordináciu. Najprv mu pozrie do očí nejakým strojom a potom mu skúša dioptrie. Vyšlo jej, že by mu stačili aj -0,5, ale skúsili aj -0,75 a cez tie videl ešte lepšie. Je tam ešte jedno dievča na meranie zraku, tak my ideme dole. Za chvíľu príde a ide mu hneď dať dioptrie do rámu. Trvá to 5 minút. Zaplatíme 600 000 dongov, to je 24€. Má tu aj slnečné okuliare, tak si skúšam. Vyskúšam asi 10 rôznych, ale všetky sú buď moc veľké alebo majú divný tvar. Už ide zatvárať, tak jej hovorím, že vyberiem si posledné a pôjdeme. A tie posledné sadli úplne dobre. Sú bez kadejakých komponentov a úplne jednoduché. Lebo keď sme celý deň na motorke a je tu tak veľa prachu, tak potom bolia z toho oči. Zaplatíme ďalších 300 000 a ideme na pivo. Lin je veľmi rád, že nás opäť vidí. Hneď si ide ku nám sadnúť a pomocou google prekladača nám ponúka kadejaké veci. Dáme si hovädzie s bambusovými výhonkami a k tomu smaženú ryžu s vajickom. Chceli sme len tak trochu, ale aj tak to nemôžeme dojesť. Píšem popri tom blog a Jozef si hľadá čajové plantáže. Vypijeme pivo a ideme spať.

Príspevok Vietnam – deň 11 je zobrazený ako prvý na Stupky.