Domodossola – Partizánske

Celkovo 213,7 km a 13 883 výškových metrov

Poslednú noc si teda zapamätáme. O tretej v noci sa zobudím na to ako nám mačka driape stan. Náš durston stan z dyneemy, ktorý sme si kúpili ako svadobný dar. Urobila nám nejaké diery, tak ju odoženiem. Idem spať. Za 10 minút sa zobudím na to ako je v priedsienke a je nejaké jedlo. Jozef ju vyženie a ona nám skočí na stan. Keď ju chceme odohnať a búchame po stene stanu, mačička si myslí, že sa s ňou chceme hrať a driape ešte viac. Musím výjsť von a zhodiť ju zo stanu. Uf, idem do stanu a čakám. Za 5 minút je späť, tak sa ju potom 10 minút snažím odohnať. Podarí sa a do rána už nepríde. Ráno veľmi zbežne pozrieme na diery a radšej stan rýchlo zabalíme. Ešteže zbožňujeme mačky a aj takýto útok im vieme odpustiť.

Poberieme sa do mesta, máme to asi 1,5 km. Chcela som ísť do podniku, kde sme začínali náš výlet, ale pani má ešte zavreté, tak počkáme 5 minút kým otvoria obchod o 8:30. Kúpime si nejaké pečivo a ančovičky v olivovom oleji, lebo doma ich neviem zohnať. Máme ešte hodinu čas, tak ideme do otvorenej kaviarne, okolo ktorej sme prechádzali. Dáme si kávičku a aperol spritz, aj keď pani na nás zvláštne pozerá, že si ho dávame o 9 ráno. Je to taká gýčová kaviareň s veľa miestnymi, ktorí čítajú noviny. Vypijeme aperol a ideme na autobus. Je to celkom príjemná cesta a o dve hodiny sme na letisku. V Bratislave sme o 14:45. Všetko išlo doteraz veľmi hladko. Dohadujem spolujazdu, lebo nám akurát ušiel vlak a ďalší ide až o dve hodiny. Ideme pešo na čerpaciu stanicu OMV pri letisku a je to teda dosť dobrodružná cesta. Napíšem spolujazde smsku, že stojíme pred čerpacou stanicou. Chcela som si kúpiť hotdog, ale práve ich vypredali a že ďalšie budú až za polhodinu. Čakáme 15 minút a nič. Volám vodičovi, lebo vravel, že o 15:00 tu bude a už je 15:15. Vraví mi, že je v kolóne pred Brnom! Nechápem ako sa takéto nedorozumenie mohlo stať a čo si myslel, keď mu prišla správa, že ho čakáme pred OMV. Ruším spolujazdu a hľadám ďalšiu. Tá je za pol hodiny. Tak predsalen si dáme tie hotdogy. Kvôli piatkovým kolónam čakáme ešte dlhšie. Uf, to sme mohli ísť aj na ten vlak. Nakoniec teda príde a odvezie nás do Bánoviec nad Bebravou, kde nás už čaká kamoš Vlčo. Prídeme domov, dáme si sprchu, vybalím nejaké veci a ideme večer na pivko.

To je koniec našej cesty okolo masívu Monte Rosa. Bola to paráda a verím, že sa do týchto končín ešte niekedy vrátime.

Ku stanu som sa dostala až o niekoľko týždňov. Bolo z toho nakoniec 67 záplat. Aspoň máme originál a v záplave pribúdajúcich Durston stanov si ten svoj vždy poznáme.

Praktické informácie

Náklady

Všetky naše výlety sa snažíme ísť lowcost a turistické prechody nie sú výnimkou. Keďže pri viacdňovej chôdzi potrebujeme do seba dostať veľké množstvo kalorií, najväčšiu časť zaberá jedlo. Aby sme ušetrili nakupujeme na viacero dní v mieste, kde je obchod. Na chatách si väcšinou doprajeme iba kávu / pivo / koláč a ak je zima, tak polievku. Do ubytovania sú zarátané dobrovoľné príspevky na útulniach a noc v kempe vo Švajčiarsku.

Doprava

Tento rok Ryanair otvoril linku z Bratislavy do Milano Malpensa (na západ od Milána). Nejako máme zafixované, že tam sú tie najkrajšie Alpy a teraz k nim máme naozaj blízko. Odtiaľ si už stačí zobrať autobus a za 2 hodiny ste v Domodossole alebo v Aoste, najhornatejšom regióne Talianska.

My sme tam síce išli dosť okľukou, aby sme si kúpili plynovú kartušu, ale späť to bola veľká pohoda.

Autobus si treba zarezervovať na tetjto stránke: https://www.comazzialibus.com/ComazziAlibus/

Je možnosť kúpiť si lístok na mieste, ale len v prípade, že sú voľné miesta a ak si nikto miesto nezarezervoval, tak nepôjde vôbec.

Na ostatnú dopravu používame google.maps na zorientovanie sa, a potom si to kontrolujem u konkrétnych dopravcov. Lístky dopredu máme len zriedka, väčšinou kupujem na miestne keby sa niečo zmenilo.

Kartuša

V Taliansku sa skôr používajú prepichovacie kartuše a my používame šróbovacie. Preto sa snažím zabezpečiť kartušu vopred. Na tento výlet som kupovala letenky týždeň pred odletom, takže už som nemala možnosť poslať si ju do balíkoboxu (doručenie trvá 4-7 dní). Kartušu som teda kúpila cez internet na predajňu Decathlonu v Gallarate, kde sme sa potom museli viacerými spojmi dopraviť. Ak budete začínať v Zermatte určite tam kartušu nájdete.

Stanovanie – útulne

(v zmysle, večer prídeš postavíš stan, ráno zbalíš a pokračuješ)

Hlavné pravidlá, čo platia všade:

• Leave no trace (nezanechať žiadne stopy)
• Nezakladať oheň
• Žiadna hudba
• Neničiť rastliny
• Zakopávať svoje hovienka

Prechádzali sme cez 3 rôzne oblasti: Taliansko – Piedmont, Taliansko – Aosta, Švajčiarsko – Valais. Každé z nich má iné pravidlá stanovanie (netýka sa národných parkov).

Navyše, v Taliansku, pomimo hlavných turistických oblastí ako Mont Blanc alebo Dolomity, nájdete veľa útulní. Volajú sa Bivacco a dajú sa vyhľadať v google mapách, kde sú aj recenzie. Fungujú na dobrovoľnom príspevku a niektoré sú veľmi dobre vybavné.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 11 + Praktické informácie je zobrazený ako prvý na Stupky.

Macugnaga – Bivacco Lanti

→ 8,9 km ↑ 993 m ↓ 96 m

Opäť ideme skúsiť prejsť trasu Tour de Monte Rosa, ktorú sme minulý rok odložili kvôli snehu.Pred týždňom sme kúpili letenky do Milána Malpensa. Počas plánovania som párkrát pochybovala či chcem tento výlet absolvovať. Rýchlo som to naplánovala v mapy.cz, osviežila si trasu v pamäti a neriešila to moc detailne, lebo mi to bralo veľa energie, keď som zistila koľko veľa vecí mi nevychádza tak, ako by som si predstavovala. Výlet som nechala výletom a sústredila sa na pretek, štafetu z Banskej Štiavnice do Vyšehradu. Skončili sme druhí, bežalo sa mi fakt dobre a túto moju prvú štafetu som si naozaj užila, ale s tým prišiel aj výrazný deficit spánku.

Kto by bol povedal, že nespať celý víkend a potom ísť v utorok ráno do Álp nebude úplne najlepšie nápad. V pondelok už som trochu dospala, dokončujeme pracovné veci a do toho balíme.

Neviem nájsť moju Kulu (handrička na cikanie)a jej hľadanie mi zaberie poriadne veľa času. Kde som ju asi mohla zapatrošiť? Celý večer si píšem s kamarátkou Niki, ktorá do Milana letí dnes večer, avšak už s trojhodinovým meškaním. Dôvodom je nepriaznivé počasie a štrajkujúci dopravcovia v Taliansku. Necháme sa teda zajtra prekvapiť. Do postele sa dostaneme po polnoci a ráno o 4 vstávame na vlak. Máme trochu obavu či to stihneme lietadlo, lebo nemáme absolútne žiadnu rezervu keby to veľa meškalo. Vo vlaku si na hodinku pospím, sťahujem mapy a dávam si ich do hodiniek a už trošku prebalíme veci, nech si to všetko nenechávame na letisko. Do Bratislavy prídeme načas, o 7:00. Pred stanicou nás už čaká Bolt za 3,6€ na letisko. Letisko je pokojné, odvážime batoh, dáme tam ešte nejaké ďalšie veci, nech ten môj vyzerá, čo najmenšie. Bez čakania odovzdáme batožinu, veľmi rýchlo prejdeme security check a máme hotovo. Teda, to je rýchlosť, za pol hodiny od vlaku až za security, preto mám rada menšie letiská. Dobíjame ešte všetko na maximum a ja sa snažím vymyslieť ako kúpiť kartušu a zároveň sa čo najskôr dostať na začiatok trasy. Rozmýšľali sme, že by sme si zobrali uber do decathlonu, ktorý je vzdialený 3 km, ale kvôli reguláciám to stojí 20€, tak sa teda vrhám na spleť autobusov a vlakov. Predsalen nájdem lokálnu MHD. O 8:55 máme mať odlet. Jozef sedí v prvej rade a ja úplne na opačnom konci v 30.. Za mnou je trojica malých súrodencov, ktorí idú asi prvýkrát lietadlom, takže emócie naozaj neudržia na uzde. Aj ešte zaspím na hodinu a potom čas využívam na spísanie ideálnej trasy autobusov a vlakov do Macugnagy a potom aj na blog. Z okna lietadla vidím čerstvo zasnežené hory. Pristávame s polhodinovým meškaním. Z lietadla sa dostaneme svižne a už aj hneď berieme podpalubný batoh, ani vycikať sa nestihneme. Takúto rýchlosť som nečakala! Už sme zmeškali vlak, ktorý som si naplánovala. Trochu blúdime, kým nájdeme železničnú stanicu a tam kupujeme lístok na najbližší vlak do Busto Arsizio. Je to iba 8 minút cesty za 4€. Odtiaľ nám ide autobus ku Decathlonu. Jeden nám pred nosom újde. Ideme nájsť zastávku a kupujem lístky v novinovom stánku. Pri istotu sa na zastávke spýtam či ide autobus do Gallarete, ale ide aj jedna pani, tak sa jej budeme držať. Oproti je Carrefour, tak rovno nakúpime nejaké jedlo na nasledujúce dni. Kupujeme našu klasiku: tuniak, sugo, zemiaková kaša. Autobus chvíľu mešká, ale potom to rýchlo dobehne. Zatiaľčo ja idem kúpiť kartušu, tak Jozef prebaľuje batohy. Za 10 minút nám ide autobus na stanicu do Gallarete. Tieto tri prestupy sme absolvovali kvôli tomu lebo sme si neboli istí či nájdeme kartušu v našej destinácií, tak decathlon to istí. Nabudúce si ju nechám poslať niekam do balíkoboxu. Na stanici u uja kupujeme lístok do Vogogna Ossola, dá nám pečiatku, že je overený a platí 3,5 hodiny. Máme chvíľu čas, tak ideme na kávu pred stanicou. Som trochu zmätená a kombinujem španielčinu s taliančinou. Dáme si espresso za 1,2€. Ideme na vlak o 14:02 do Arony, kde sa potom prestupuje na autobus. Túto trasu sme išli aj minulý rok. V Arone stojí autobus smerujúci do Domodossola, tak teda naň ideme, je to mesto za dedinou kam chceme ísť. V autobuse opäť trochu pospíme. Nezastavil vo Vogogne, takže vystupujeme až v Domodossola. Na stanici zisťujeme či nám nejde autobus do Macugnagy, kam som pôvodne chcela stopovať. A veru ide, za hodinu! To nám teda perfektne vychádza, ešte dnes stihneme krátku túru a môžeme spať už v kopcoch. Opäť ideme do obchodu dokúpiť ešte nejaké pečivo na raňajky a aj ovocie. Hneď vedľa je taký taliansky podnik, tak si dáme kávu, aperol a foccaciu s mozzarellou a rajčinami.

Neverím, že nám to takto super vyšlo. Toľko som sa obávala, že sa niečo pokazí, ale ono stačí len ísť a vyriešiť problém za chodu. 17:20 nám ide autobus do Macugnagy. Už cesta autobusom je sama o sebe zážitok. Stúpame úzkou cestou cez horské dedinky zasadené do strmého kopca. Rozhodli sme sa vystúpiť kúsok skôr, nech si skrátime cestu o nejaký kilometer.

O 18:30 začíname chodiť. Máme pred sebou 9 km a vyše 900 výškových metrov. Je tu celkom zima, v autobuse teplomer ukazoval 18°C, v Domodossole bolo 28°C. Začíname hneď svižne do kopca a doberáme si vodu zo studničky. Napojíme sa na prašnú cestu a rýchlo pokračujeme. Dostaneme sme sa na miesto, kde sú veľmi silné poryvy vetra a tak nám ide prach do očí a robí nám peeling kože.

Vietor ustane až keď prejdeme na turistický chodník. Popri ceste pojedám čučoriedky. Vzduch je studený a štípe v nose, dnes je asi najchladnejší deň. Trasa celkom mierne stúpa, prechádzame okolo kravičiek a starých udalostí s kamennými domčekmi.

Potrebujeme prejsť jednu prudkú pasáž, tak si to dohora ideme serpentínami. Keď sú serpentíny, tak sa ide dobre. Pomaly začína zapadať slnko a vzduch sa rýchlo ochladzuje. Nie je to už ďaleko, ale rukavicami by som nepohŕdla.

Radšej trochu pridám do kroku. Počujeme nejaké hlasy a neskôr aj hudbu. Trojica Talianov sa snaží na chodníku rozložiť oheň, stany má postavené v kosodrevine a do toho tá hudba. Toto ja veru nepochopím. Sme ale radi, že nie sú na útulni a nepúšťajú tú hudbu tam.

Posledný úsek už mám poriadne skrehnuté ruky, ale koniec je na dohľad. Pri útulni je postavený jeden stan a vnútri vrava. Ideme sa opýtať či ešte majú voľné. Majú, to som rada, lebo sa mi nechce rozkladať stan v tejto zime a oni tam majú celkom teplučko. Útulňa je nová, so solárnym panelom a 13 posteľami s matracom a dekou, riadny luxus. Zobriem si veci na prezlečenie, nádoby na vodu a idem urobiť aspoň ako takú hygienu. Voda je úplne ľadová, necítim si ruky už pri jej naberaní. Napriek tomu sa celá umyjem, ale budem to ešte dlho vnútri zohrievať. Vodu pre istotu prefiltrujeme. Jozef mi uvarí bylinkový čaj a potom sa pustí do neskorej večere, kaše s makrelou, cesnakom, syrom a sugom. Šiesti Taliani sa naobliekajú a idú von. Udivuje nás, čo tam asi idú robiť do tej zimy. Keď ideme umyť zuby, tak zisťujeme. Založili si oheň, na ktorý si museli doniesť drevo niekde zdola. My sa vonku nezdržujeme a ideme si ľahnúť. Ľahnem si ku Jozefovi, aby som sa ohriala. Chcela som ešte písať, ale zaspávam. Na svoju posteľ sa presuniem, keď prídu Taliani dovnútra. Zababuším sa do spacáku a ihneď zaspávam.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Bivacco Lanti – Lago Gabiet

→ 23 km ↑ 1940 m ↓ 1575 m – celkovo 31,9 km

Ráno vsatanem o trištvrte na 8. Celé osadenstvo ešte spí, tak sa potichu vytratím von a idem si bosá pochodiť po tráve. Je krásny slnečný deň, tak sa vyhrievam. Idem po foťák, mobil a obujem sa. Vonku spravím pár fotografií a s krásnym výhľadom píšem blog.

Aj ľudia v stane sa už prebúdzajú, sú to dve ženy, Češky. Idú opačným smerom ako my. Začínajú sa prebúdzať všetci. Jozef sa snaží opraviť moka konvičku, ktorá je v chate, bezúspešne. Nevadí, uspokojím sa aj s kávou z french pressu. Musím ísť kakať, tak si hľadám vhodné miesto, kde sa bude dať vykopať jamka. Našla som, akurát po čerstvo roztopenom snehu. Vykopem, vykonám, ale pozerá sa pri tom na mňa pes tých Talianov. No rýchlo to zahrabem a pre istotu ešte priklopím kameňom. Jozef by chcel vyštartovať bez raňajok, ale ja sa na to necítim, tak ešte robí ázijskú vifonku. Zisťuje, že vo vedľajšej budove je kuchyňa, tak ju využíva a šetrí plyn. Balíme vnútri veci, ale zrazu všetci 6 Taliani si chcú pozerať knihu návštev a strašne sa pletú do cesty, tak si všetko vynesieme von a tam to aj pobalíme. Potom zjeme polievku, zoberieme batohy a ideme umyť riad v neďalekom potôčiku. Odtiaľ stúpame do sedla Colle di Turlo, 4 km a vyše 600 výškových metrov.

Až po samý vrch je vystavaný pekný chodníček z kameňov, ktorý sa kľukatí v serpentínach. Tipujem, že to bola nejaká historická trasa. Nejako ma cestou hore začína pobolievať brucho. Rozmýšľam či ešte z toho behu je také nesvoje, ale potom si spomeniem, veď ja mám dostať menštruáciu, tak to už potom spoznávam všetky znaky. Vybavím, čo je treba, trochu sa najem orieškov a stúpame ďalej. Prejdeme sedlo a otvoria sa nám výhľady na druhú stranu.

Urobíme si krátku prestávku na croissant a ja si dám jeden ibalgin, nech sa mi ide trochu lepšie. Pozerám na protiľahlý kopec a hádam, do ktorého sedla asi budeme stúpať. Vydláždený chodníček pokračuje aj na tejto strane.

Otvárajú sa nám výhľady na ľadovec a spolu s kravičkami je to typická alpská idylka.

Pred chatou Rifugio Pastore si ešte dáme prestávku na chleba so salámou a syrom. Na chate si dáme po káve, jednu porciu polenty s ragú a Jozef neodolá pivku, aj keď je jeho cena dosť premrštená. Oddýchneme si iba chvíľu, lebo je tu veľmi veľa ľudí. Niet sa čomu diviť, je jednoducho prístupné a je odtiaľto krásny výhľad. My máme pred sebou 6 km s 1250 výškovými metrami. Už keď zabočíme na chodník, ruch utíchne. Stretávame ešte pár ľudí, ktorí si dali prechádzku na vyššie položenú chatu.

Od nej je chodník podstatne menej vychodený a predierame sa cez rastliny. Nestretneme už ani nohu. Pomaly stúpame a prechádzame okolo vodopádu, ktorý sme videli už ráno zo sedla.

Sú tu pozostatky lanovky a starých kamenných domov. Na kopci vidíme postavenú nejakú zvláštnu vežu.

Už nám došla voda, tak si v takom peknom údolí, obkolesenom horami, dávame prestávku.

Filtrujeme 4 litre vody a hneď aj po litri vypijeme. Sedíme pri potôčiku jeme chleba a užívame si tú prírodu naokolo. Je to úplne ideálne miesto na spanie, ale ešte to musíme kúsok potiahnuť. Vôbec nevidíme kadiaľ by mohol viesť chodník do Valico di Cimanegna. Ideme podľa gps na hodinkách a potom už stúpame po “chodníku”, 300 výškových metrov na 800 dĺžkových metrov. V podstate iba nasledujeme frekventované značky na kameňoch a nejako sa tam snažíme dostať.

Dosť to je náročné, ale vôbec mi to nevadí. Sú tu krásne výhľady a ja som veľmi rada, že sme v horách. Po trištvrte hodine sme v sedle.

Druhá strana nie je až taká očarujúca. Panujú hnedé farby a početné lanovky. Terén sa ale zmierni, tak pridáme do kroku. Prechádzame okolo opustenej chaty. Má nejaké rozbité okná, ale interiér je pekný. Vnútri je na tabuli napísaný odkaz v češtine, z Liberca. Pôvodne som si myslela, že to je Refugio Guglielmina, ktoré zhorelo v roku 2011. Po neskoršom pátraní zisťujem, že Guglielmina zhorela do tla a prechádzali sme okolo jej základov kúsok neskôr.

Prehupneme sa cez Col d’Olen a už iba klesáme popod lanovku. Každú chvíľu zastavujeme, lebo zbadáme nejaké zvieratko, kozoroha alebo svišťa.

O pol 8 nachádzame vhodné miesto na spanie, rovinka, potôčik a vo výške 2500 m.n.m.. Pôvodne som mala naplánovanú trasu ešte ďalej, ale nevedela som či tam bude možné stanovať. Aspoň ešte svieti slniečko môžem sa ísť plnohodnotne umyť. Voda sa topí zo snehu, takže je úplne ľadová, ale potom sa človek cíti skvele. Jozef robí všetko okolo stanu a ja si sadnem na vyhriaty kameň a píšem blog. Keď západne slnko teplota rýchlo klesá. Ešte dám filtrovať vodu a potom už do spacáku, večerať kašu s tuniakom. Tipujem, že v noci bude tak okolo nuly, tak si od Jozefa požičiavam ešte jedny ponožky. V spacáku dokončujem blog a Jozef už spí. Mne sa potom nedá zaspať, lebo počujem ako nám niečo chodí okolo stanu. To niečo je asi svišť, lebo počujem odtrhnutie rastlinky a potom chrumkanie.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Lago Gabiet – Bivacco Ulrich Lateltin

→ 20,8 km ↑ 1823 m ↓ 1187 – celkovo 52,7 km

Ráno ma budí helikoptéra, ktorá letí ponad nás. Chvíľu na to ide okolo aj auto. Je niečo po siedmej, tak asi by sme mali vstať. Otváram stan a vidím namrznutú trávu, potom si všimnem nárazy aj na stene stanu.

Tak to teda bola celkom zima v noci, napodiv som sa celkom dobre vyspala. Jozef varí čaj a ja balím veci. Zrazu sa spustí lanovka, tak sa balenie snažíme trochu urýchliť. Neraňajkujeme, iba si dáme kúsok čokolády. Smerujeme dole popod lanovku k jazeru Gabiet.

Tam sa rozložíme, sušíme veci na slnku a raňajkujeme chleba s tuniakovým paté. Na jazere chytá veľa rybárov. Kým sa ja ostrojím, učešem vlasy, umyjem tvár, natriem sa SPF, Jozef už má taký netrpezlivý pohľad a chcel by už ísť. Ide sa teda pozrieť či sa dá jazero obísť aj z pravej strany, lebo to by nám ušetrilo dosť času. Dá sa, tak všetko pobalíme a pokračujeme v ceste. Ideme rybárskym chodníčkom blízko pri vode, turistická trasa ide vyššie. Toto jazero je vlastne priehrada postavená v roku 1923. Keď už sme pri hrádzi, tak Jozef chce prejsť cez takú bráničku, na ktorej je značka zákaz vstupu, ale je otvorená. Potom stačí prejsť iba schodíkmi a sme na turistickej trase, ale robotníci nás uvidia a kričia na nás, že nie. Vraciame sa späť, od hrádze predsa len vedie chodníček hore na turistickú trasu. Pôvodne som chcela ísť do dediny Gressoney La-Trinité trasou vedúcou hneď do doliny, ale to by sme šli okolo robotníkov, tak volíme tú druhú. Tá sa vlní po vrstevnici, popri starých koľajniciach, takže máme parádnu vyhliadkovú trasu.

Mne vôbec nenapadlo, že oni tú železnicu postavili kvôli tej priehrade, aby mohli vyvážať materiál. To až Jozef mi hovorí takéto zaujímavosti. Prídeme až ku konečnej stanici retro lanovky a výhliadke Punta Jolanda.

Máme super výhľad na južnú stranu Monte Rosy. Odtiaľ sa klesá do dediny prudko dole, po serpentínach. Snažíme sa ísť takým poklusom, ale terén je obtiažny. Do dediny prídeme o 11 a ideme nájsť nejaký obchod. Sú tu dva, také maličké. Nemám moc rada nakupovanie na turistike, keď prídem do obchodu, tak som zmätená a neviem, čo kúpiť. Vojdme dnu a jediné, čo mi padne do oka je ovsená kaša, a k tomu majú pultový predaj, tak si musíme pýtať. Moc sa mi tu nepáči, tak kúpim iba tie kaše, zaplatím ich a ideme von. Dohadujem sa s Jozefom či ísť do toho druhého, ale pravdepodobne to bude podobný štýl. Tak si teda dopredu napíšeme zoznam, čo potrebujeme a budeme sa snažiť nájsť, čo najlepšiu alternatívu. Teta predavačka mi dovolí ísť za pult, tak si aspoň môžem vybrať tuniaka, kečup a obzrieť aký majú chleba. Berieme takú malú salámu, keksíky, cukríky a prišlo na rad vypýtať syr. Tak ukážeme, ktorý, a keďže Jozef videl za pult, tak mu vravím, nech jej ukáže aký veľký kus. Zrazu sa predavačka spýta po anglicky či sme z Česka. Vravíme, že nie, sme zo Slovenska. To už prepne do slovenčiny a opýta sa odkiaľ sme. Keď jej povieme, že z Partizánskeho, tak na nás neveriacky pozerá. Ona pochádza z Čerenian, dediny 8 km vzdialenej od Partizánskeho. To je teda náhodička. Chvíľu sa s Danielou rozprávame, že v Taliansku už je 25 rokov. Bola by rada keby sme si mohli niekam zájsť večer, ale dnešnú trasu bohužiaľ nemôžeme odložiť. Nabudúce, keď budeme v tejto oblasti, tak si určite vyhradíme viac času. Dáva nám aj telefónne číslo, že v októbri ide na Slovensko. Úplne nás zaskočilo takéto stretnutie, v dobrom. Potrebujeme si dobiť nejaké veci a aj sa naobedovať, tak hľadáme nejaké vhodné miesto. Nájdeme turistické infocentrum, kde je aj zásuvka, ale pohybuje sa tam veľa starších ľudí, ktorí majú v mestečku práve prehliadku. Jozef ako správny elektrikár, nachádza zdroj a odsleduje si kam vedie. Priamo na námestí je nabíjačka na elektrobicykle, pitná voda a aj stôl, na ktorý sa môžeme rozložiť. Špičkové!

Zapojíme si tam všetko, čo sa dá a na obed máme šalát z rajčín, cibule a mozzarelly.

Tak si to tam papáme vonku, pijeme pivko, veci všade naokolo, vyzeráme ako bezdomovci a príde k nám jedna babka a začne na nás po taliansky. Povieme jej po anglicky, že nerozumieme a na naše prekvapenie začne hovoriť po anglicky. Videla ako Jozef zapájal niečo pri tej nabíjačke na bicykle a myslela si, že Jozef je elektrikár, ktorý pracuje pre mesto. Lebo, že je zapnuté svetlo pri námestí a niekto by ho mal vypnúť. Všetci sa tomu schuti zasmejeme. Jozef ide ešte kúpiť jedno pivo a ja píšem blog. Sme sa celkom zasedeli a nechce sa nám moc pokračovať. O pol druhej to nakoniec zbalíme a vydáme sa na cestu. Smerujeme na útulňu Ulricha Latenltina vo výške 3132 m.n.m.. Pred nami je teda 8 km s prevýšením 1500 metrov, a to sme vybrali tú miernejšiu cestu. Kúsok ideme po ceste a potom prejdeme na taký málo frekventovaný chodník, ktorého stúpanie je ešte celkom mierne.

Nejaký chodník tam isto je, ale predierame sa vysokou trávou a ďalšími rastlinami až kým neprideme k usadlostiam, kde sa pásu kravy a je to tam trochu udržiavané.

Takmer nás napadnú dvaja psy a potom sa napojíme na trasu Alta Via 1 v Aoste, ktorá prudko stúpa do sedla Col Pinter, 2777 m.n.m.. Aspoň už máme aj pekné výhľady do okolia a všade sú rozkvitnuté kvietky. V polovici si dávame prestavku, je celkom teplo a dosť ma bolí chrbát. Chvíľu si oddýchneme a pokračujeme.

Jozef ide pár metrov predomnou, mne už sa moc nechce. Oproti schádzajú dvaja muži, počujem, že sa rozprávajú po anglicky a jeden má obuté barefooty, tak sa ich pýtam odkiaľ idú. Dávajú si taký 4 dňový trek v tejto oblasti, tak im odporúčim trasu k jazeru Gabiet, ktorou sme dnes schádzali. Aj takáto prestávka pomôže a už to dobojujem do sedla. Z Jozefa si robil jeden Talian srandu, že bol hore na útulni a že je zamknutá. Sú 4 a už kráčajú  dohora k nej. My ideme ešte nabrať vodu do prameňa kúsok pod sedlom. Dokopy naberáme 6 litrov vody a ja sa aj trošku umyjem. Do cieľa to je už iba 850 m, ale s 350 výškovými metrami, to je 40% stúpanie a s tou vodou je to iný level.

Občas to idem po štvornožky a kozorohy si tam okolo hopkajú.

Prídeme pred 6 zarovno s Talianmi. Tomuto hovorím špičková útulňa, 14 postelí s matracmi, dekami a vankúšmi, elektrina, kadibudka s výhľadom, a cena 3€ za osobu.

Rozložíme sa na zadné dve postele. Jozef mi uvarí čaj a hubovú polievku a potom ešte aj zemiakovú kašu s tuniakom. Ako správny elektrikár poznamená, že je rozumné mať na ten varič časové relé, ktoré po určitom čase vypne. Systém zapnutia platničky vysvetľuje aj ostatným. Jeme hneď, aby sme mohli ísť na západ slnka na kopec Testa Grigia, 3314 m.n.m.. Vyrážame asi o štvrť na 9, hodinu pred západom slnka.

Je to iba kilometer, ale teda nečakali sme taký exponovaný terén. Za odmenu je hore krásny výhľad na všetky strany, vidíme Mont Blanc, Gran Paradiso, Matterhorn aj Écrins.

Počkáme na západ slnka a ešte pár minút na pekne sfarbenú oblohu. Jozef sa dlho nechce zdržovať, lebo chce tem náročný úsek prejsť za svetla. On ide potom napred a ja ešte každú chvíľu niečo natáčam. Veľmi pekné sú tieto pozápadové farby.

Úplne sa z toho vytešujem a aj keď ten výstup sem bol poriadne náročný, som rada, že sme sa naň dali. Ešte sa k nám pridali dvaja nocľažníci a pes, hádam nebude štekať v noci. Pospratujeme si veci a už sa uložíme do postele. Ešte sa svieti, tak upravujem fotky, nech po tme nemusím mať taký jas. Keď sa zhasne, tak píšem. Dlho mi to ale nevydrží, napíšem vetu, zadriemem, zobudím sa a napíšem ďalšiu. O pol 12 to vzdám a idem spať.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Bivacco Ulrich Lateltin – Gran Lago

→ 22,8 km ↑ 1219 m ↓ 1523 m – celkovo 75,5 km

Niektorí spolunocľažníci vstávajú ráno o piatej, aby mohli ísť na Testa Grigia na východ slnka. Riadne som unavená, ale 5:20 sa vyhrabem z postele a idem aspoň do sedla, veď ako často mám šancu na východ slnka v takejto výške. Na jednej strane vychádza slnko, na druhej strane zapadá mesiac. Krásne farby sú na oboch.

Odfotím pár fotiek, kým foťáku nie je zima a potom ešte niečo točím. Začína aj mne byť riadna zima a som hladná, tak sa radšej poberiem späť. Rýchlo sa prezlečiem a vleziem pod spacák, ale nie a nie sa zahriať. Nakoniec spacák prikryjem takou ťažkou hrubou dekou a potom mi už je teplo. Spím do 8:30 a budím sa na Jozefovu otázku, čo chcem na raňajky, lebo už to nevedel vydržať. Využíva toho, že tu je varič a varí wifonku a čaj. Popri raňajkách píšem blog a moc sa neponáhľam. Vonku sa prevaľujú oblaky pomedzi hory. O 9 všetci ostatní odchádzajú a ostávame sami.

Pozorujeme kozorohy, ktoré zvedavo chodia až takmer ku dverám útulne.

Ešte trochu poupratujeme, zaplatíme na IBAN a o 10 vyrážame. Akurát prichádza ďalší turista. Dnes je 4. deň a po včerajšom výstupe sa mi veru nechce. Začíname tým brutálnym klesaním. Aj keď je to iba kilometer dole kopcom, trvá nám to pol hodinu.

Stretáme dvoch turistov a jedného bežca, to je teda poriadny tréningový kopec. Zo sedla to zbehneme ku potoku a ideme si oprať veci. Už je to naozaj potrebné. Prvýkrát máme na výlete pracie vrece Scrubba bag, takže ruky už mrznú iba pri žmýkaní a výsledok prania je lepší.

Povešiame si to na batohy a pokračujeme v klesaní. Stále sa nám zdá, že klesanie je dosť prudké a vôbec sa nemierni. Je to asi horšie ako druhá strana, ktorú sme včera stúpali. Napriek tomu stretáme veľa turistov, aj preto, že je piatok. Zastavujeme v reštaurácii, ktorá je v takej alpskej usadlosti. Dávame si kávu a využívame ich wc. Na naše prekvapenie to vnútri vyzerá úplne luxusne a je to určené pre turistov, dôchodcov, ktorí si tu po okolí dávajú prechádzky. Vypijeme kávu a poberieme sa rýchlo ďalej, naozaj tam nepatríme. Už ideme miernejšie a cez lyžiarske strediská traverzujeme mestečko Champoluc.

Neodchádzame dole, zásob máme dosť. Na takej prašnej ceste, v tieni, si dávame prestávku na obed. Prechádza okolo nás celkom dosť áut, ale aspoň spomalia, keď nás zbadajú. Popri obede pridávam blog. Jozef je nervózny, že to tak dlho trvá a už chce ísť preč odtiaľto. Pokračujeme ďalej po ceste, občas nejakou skratkou pomedzi domy a kravy. Prídeme do ďalšieho lyžiarskeho strediska a ideme pozrieť na ceny v reštaurácii. Moc sa nám to nepozdáva, tak pokračujeme ďalej, ešte bude chata. Chodník už vedie cez les a pripájame sa na originálnu trasu Tour de Monte Rosa. Prichádzame do usadlosti Résy.

Je tu viacero turistických chat, vyberáme tú nižšie. Dávame si po káve, Jozef pivo a ja jablkový koláč. Vychutnávame si kávu s krásnym výhľadom na dolinu. Sedíme dlho, nikam sa neponáhľame, dnes sa len tak šmotíme.

Konečne sa odtiaľ pozbierame a cestou dole diskutujeme aký je najnižší bod. Nezhodujeme sa a nechávame to tak. Asi po 30 výškových metroch si uvedomím, že ideme nesprávnou trasou. Ja som si do hodiniek dnes ráno nahrala novú trasu, lebo som si všimla, že tá stará je nesprávna. Jozefovi som to iba povedala, ale novú trasu si už nenahral. Takže v našej diskusii o najnižšom bode sme obaja mali svoju pravdu, pretože sme mali rozdielne trasy v hodinkách. Vraciame sa ten kúsok naspäť a od chaty ešte stúpame. Nazbieram si popri chodníku trochu materinej dúšky na čaj. Pokračujeme pekným chodníkom cez les až k širokej doline odkiaľ je krásny výhľad na ľadovec.

Začíname stúpať okolo vodopádu. Je tu vystavaný pekný chodník aj vyhliadka. Stretávame jednu francúzsku rodinu a potom už nikoho. Chodník striedavo prechádza cez širokú dolinu s potôčikom, potom prudko nástupa a opäť ide širokou dolinou.

Jozef ide tak 300 metrov predomnou. To je dobre, keby bol pri mne, tak asi mrnčím a takto si idem svojím tempom a so svojimi myšlienkami. Prechádzame krásnym prostredím a nechápeme, že tu nikto nie je. Čím vyššie stúpame, tak sa nám otvárajú výhľady na ľadovec.

Keď už máme posledné kilometre, tak trochu začne pršať a urobí sa dúha. Jozef ma počká na mieste, kde by sa dalo stanovať pre pripad, že by sa viacej rozpršalo. Dážď ale ustal, tak pokračujeme do nášho pôvodného cieľa. Už nám chýba asi iba kilometer a opäť sa rozprší, to už si dávam nepremok a vyťahujem aj dáždnik. Okolo Gran Lago hľadáme nejaké vhodné miesto na spanie.

Je to tam dosť podmáčané, ale nájdeme miesto na kopčeku, kde už evidentné niekto stanoval. Postavíme stan v mrazivom daždi a akonáhle sa dáme dnu, tak sa pridajú aj malé krúpy. Sme vo výške 2800 m.n.m., a teda je tu poriadna zima. Dávam si paperku a rukavice a snažím sa trochu zahriať. Ešte stále prší, tak to Jozef využije ako príležitosť ísť sa umyť do jazera. Ja čakám kým prestane pršať a potom v sebe zbieram vôľu na vykonanie hygieny. Voda je strašné ľadová a mám pocit, že mi odmrzli prsty, ale potom sa cítim celkom fajn. Ešte si to pochodím po okolí a fotím.

Jozef varí na večeru kašu s tuniakom a aj ten bylinkový čaj na zahriatie. Dávam si na seba všetky teplé vrstvy a opäť si požičiavam ponožky od Jozefa. V spacáku mi je celkom teplo, už som prišla na tú správnu metódu udržania tepla v spacáku. Jozef už spí a ja ešte v tme píšem blog. Vidím nejaké záblesky. Kontrolujem radar či na nás nejde nejaká búrka, ale je to na mieste, kde sme boli dva dni dozadu a ide to druhým smerom. Blýskanie sa zintenzívňuje, ale hromy nepočujem. Každopádne, stále mi to odvádza pozornosť, tak si dávam šatku cez oči a idem radšej spať, aj tak už je kopa hodín.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Gran Lago – Zermatt

→ 23,8 km ↑ 862 m ↓ 2073 m – celkovo 99,3 km

Celú noc som spala ako zabitá, ani raz som sa neprebudila. Takýto hlboký spánok si už dlho nepamätám. Vstávame skôr ako obyčajne, o 6. Máme pred sebou najvyššie sedlo a za ním prechod ľadovca. Preto spíme v tak vysokej nadmorskej výške, aby sme to dnes mali, čo najmenej a podarilo sa nám prejsť ľadovec ešte pred obedom. Neskôr sa už rýchlejšie topí a vytvárajú sa tam malé potôčiky pod povrchom kam by sme sa mohli prepadnuť. Ja mám na raňajky ovsenú kašu a Jozef je chleba so salámou a syrom. Dáme si aj kávu a rýchlo balíme veci. Zuby si umývame až neskôr, na slniečku. Hneď z rána nás čaká serpentínový výstup do sedla. Okolo nás sa ženú oblaky a na pol hodinu nás zahalí hmla.

Keď prejdeme sedlo, dostávame sa na stranu lanoviek, ktoré prznia krásny výhľad na Matterhorn. Ale tak asi ich nepostavia na škaredom mieste. Na kopčeku si robíme spoločnú fotku. Väčšinou na ňu počas výletu zabudneme, tak teraz ju robíme na peknom mieste.

Klesáme ku stanici lanovky, kde už nastupujú prví lyžiari. My pokračujeme pešo, okolo betonarky (majú predsa blízko materiál) a stúpame. Myslela som, že po včerajšom ľahkom dní sa mi pôjde lepšie, ale je to celkom náročné do kopca. Asi k tomu prispieva aj vysoká nadmorská výška a rozmočená cesta od ešte nedávneho snehu. Pri ďalšej stanici lanovky dávame prestávku na keksík. Pred nami je veľmi strmá pasáž. Je to cesta pre autá / iné stroje, tak si to stúpame v cikcakoch. Slnko už slušne páli , ale zároveň je zima, takže ostávam v dlhých nohaviciach. Konečne prídeme do sedla Theodul pass, 3314 m.n.m. a prekračujeme taliansko-švajčiarsku hranicu. Je tu aj chata, ale nezdržujeme sa, radšej sa rovno pustíme do prechodu ľadovca.

Ešte si kúsok nástupame, aby sme bezpečné mohli prejsť na ľadovec. Nasadzujeem si také mini nesmeky, ale dalo by sa to prejsť v pohode aj bez nich. Na kopci vidíme plnú zjazdovku lyžiarov.

Dole ľadovcom ideme po ratrakovej ceste. Najprv klesáme prudkým kopcom, kde je asi aj trochu čerstvého snehu zo včera. Ideme behom / šmykom. Toto je riadna sranda.

Potom sa sklon zmierni a my už kráčame a pozeráme na tú krásu okolo nás. Tento úsek je fakt škoda prejsť lanovkou a nechať si ujsť toto pomalé vychutnávanie. Bolo by mi asi ľúto, keby som to rýchlo prefrčala a nemohla každú chvíľu zastaviť a kochať sa.

Ku koncu ľadovca si musíme dať trochu väčší pozor, lebo už pozorujeme nejaké tie potôčiky a tak paličkou testujem tvrdosť povrchu. Inak na prechod ľadovca je oficiálne odporúčanie zajednať si sprievodcu, ale nejako mi to nedáva zmysel. Myslím, že na trase sú nebezpečnejšie úseky a toto mi prišla úplná pohoda.

Samozrejme v dobrom počasí a najlepšie v doobedňajších hodinách. Na ľadovci oproti nám stretneme dvoch jednodňových turistov a jednu ženu, čo ide prechod. Zídeme z ľadovca do červeno-hnedej krajiny.

Smerujeme ku stanici lanovky, kde je rušno a hneď odbáčame na turistickú trasu. Do Zermattu to máme nejakých 10 km. Už som hladná, tak si dávame dlhšiu prestávku na kameňoch. Všade rozložíme mokré veci, spacáky a stan.  Dojedáme posledné zvyšky jedla. Oddychli sme si a ideme na to zdĺhavé klesanie. Každú chvíľu aj tak stojíme, aby sme odfotili ľadovce alebo Matterhorn z trošku iného uhla.

Je to tu celom frekventované, ale vôbec sa tomu nedivíme. Takúto scenériu človek nenájde len tak ľahko. Úzky a krásny chodník pozvoľne klesá. Idem prvá a prechádzam okolo postaršieho páru, ktorý si dáva prestávku na kameňoch. Pozdravím ich a za pár sekúnd ma Jozef volá späť, že by potrebovali nožík. Tak sa vraciam, zložím batoh a z “kuchyne” im podávam nožík. Vysvetľujú nám, že si z kefíru a citrónu robia maslo. Dole pridajú do kefíru trochu citrónu a keď prídu hore, tak už z neho majú maslo. A práve na ten citrón potrebujú nožík. Pýtajú sa nás či ideme až zhora s takými veľkými batohmi, tak im vravíme, že už kráčame 5. deň a robíme okruh Monte Rosa. Oni boli na dvojdňovke a že dnes si už dávajú takú ľahšiu turistiku. Teta nám za ten nožík podaruje strapec cheery paradajok, tak ho tam hneď aj zjeme a potom nás ešte ponúkne humusovými čipsami. Pochádzajú z juhovýchodu Švajčiarska a popisujú nám aké sú tam hory a že by sme tam niekedy mali zájsť. Pýtajú sa na naše ďalšie plány a že kde spíme. Tak im vravíme, že asi niekde v stane a že to by aj oni chceli ešte niekedy vyskúšať. Rozlúčime sa a miernym poklusom pokračujeme. Chodník je veľmi prašný a mám nohy ako by som zemiaky kopala.

Čím nižšie klesáme tým je teplejšie a pribúda ľudí. Snažíme sa postupovať rýchlo, ale na mňa ide nejaká únava a som aj dosť smädná. V studničke pri meste si doberáme vodu, tak aspoň jeden neduh vyriešený. Rýchlo pokračujeme a hľadáme toalety. Nájdeme ich  priamo v centre mesta, kde je už poriadny húf ľudí. S únavou si sadnem na lavičku vedľa wc a rozmýšľam, čo dnes ďalej.

Sú 3 hodiny a už máme prejdených vyše 20 km. Potrebujeme sa teraz rozhodnúť či ideme ešte pokračovať v túre, presunieme sa na iné miesto vlakom / stopom alebo ideme do kempu. V Zermatte je jediný kemp a stojí 20 CH na osobu (cca 22€). Na švajčiarske pomery je to celkom dobrá cena. Jozef urobí rozhodnutie ísť do kempu pod zámienkou sprchy. Pravda je však taká, že chce piť pivo. Mne ale sprcha bodne a aj trochu dlhší oddych. Keďže je na turistickej trase zosuv, rozhodli sme sa, že sa kúsok presunieme vlakom. Najprv teda ideme pozrieť na železničnú stanicu koľko stojí vlak do Randy. Je to nejakých 8€, tak s tým sa dokážeme zmieriť. Kemp je hneď vedľa. Prišli sme mimo otváracích hodín, ale môžeme si postaviť stan a potom prísť zaplatiť.  Tento kemp nie je vôbec na nejakej lepšej úrovni, nie je tu rovného miesta, má pár wc a 4 sprchy, jedno umývadlo na riady a elektronika sa dobíja v kúpeľni. Polovica stanujúcich sú Aziati s kuframi. Evidentne, Zermatt je pre nich veľmi populárna destinácia. Rozložíme stan a ideme vedľa do obchodu na pivo, tortelliny a nejaké mňamky, čo nám padnú do oka. Poobzeráme sa,  čo tam majú, aby sme si vedeli spísať zoznam. Ideme si do tieňa vypiť pivko, spapať broskyne a čokoládový puding. Jozef ide potom variť tortelliny a ja sa idem osprchovať a potom oprať. Vrece na pranie je dobrý konverzačný bod, tak sa dám do reči s jednou Kanaďankou, ktorá práve dokončila Haute Route, trasu od Mont Blanc po Matterhorn. Veci preplachujem 3 krát a stále ide z toho špinavá voda. Idem sa najesť a potom opláchnem ešte raz, a Jozef to ide vyžmýkať. Natiahneme si šnúru medzi stanom a zapichnutou turistickou paličkou. Ideme na druhé kolo nakupu. Pri recepcií kempu sedí ten pán s kefírom, ktorému sme požičiavali nožík. Oni práve odchádzajú. Kupujeme jedlo iba na nasledujúci deň, zajtra budeme opäť v meste s obchodom. Na raňajky si doprajeme párky a nájdem aj malú nutelu v plastovom obale. Jozef si na večer berie dve pivá a ja čokoládové mliečko. Na večeru si dávam rajčiny s mozzarellou, olivami a cibuľou. Kemp sa s prichádzajúcim večerom ešte viac zaplňuje. Požičiavam si Jozefove sluchátka a púšťam si hudbu, lebo mám pocit, že ma veľa vecí vyrušuje. Neskoro pridávam blog a aj príspevok na Instagram. Jozef už dávno spí. V kempe je hluk od železnice, ľudí prechádzajúcich po ulici a od ovečiek, ktoré sa pasú nad kempom. Dávam si štuple do uší a šatku cez oči. Ihneď zaspávam.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Randa – Hannigalp

→ 27,5 km ↑ 2282 m ↓ 1569 m – celkovo 126,8 km

Moje zvonenie budíka je také mňaukanie mačky, ale keďže som mala v ušiach štuple, tak ho po dlhšom čase vypne až Jozef. Ešte ležíme a vtávame až o 7. Vlak nám chodí každú pol hodinu a mám ambíciu stihnúť ten, čo ide o 8:06. Dnes máme kráľovské raňajky: párky, mozzarelu, rajčiny a olivy. Sme vo Švajčiarsku, takže si musíme vystačiť s našou kávou. Ešte dobíjame elektroniku a balíme vlhké veci. V kempe je polička na odloženie potravín, ktoré už nikto nepotrebuje, tak odtiaľ berieme jednu zemiakovú kašu a Jozef si berie pivo, ktoré tam včera pribudlo. Idem napred, aby som kúpila lístky na stanici. Mám asi 5 minút. Naťukám na automate 2x lístok do Randy a pozerám, že 28 CH (30€). Čo sme včera pozerali, tak tam bolo napísané od 8€, ale to bol polovičný lístok a tú vyššiu cenu napísali až na ďalšej obrazovke. Počkám na Jozefa, že či teda kúpiť lístky. Nejako nemáme moc ďalších možností, tak to kúpim. Nastúpime do vlaku plného Japoncov. Tam ešte diskutujeme, že radšej by sme lístky refundovali a prešli tých 10 km pešo, ale to sa už vlak pohne. Jaj, no toto sme nezvládli. Pôvodne sme inak chceli stopom, ale včera sme zistili, že v Zermatte sú zakázané autá so spaľovacím motorom.

V ďalšej dedine Tasch je postavené veľké záchytné parkovisko a chodí kyvadlový vlak do Zermattu. Bolo to zavedené už dávno, keď si obyvatelia v referende odhlasovali, že radšej zakážu autá ako keby mali rozšíriť cestu. Navyše vo veľa horských dedinách býva smog kvôli autám, tak to bol ďalší dôvod, aby im ostali pekné výhľady. Vo vlaku sme zhodnotili, že do Zermattu sa vrátime už asi iba pešo. Ako jediní vystupujeme v Rande, kde si ešte umývame zuby a potom sa chystáme na stúpanie.

Na 3,5 kilometroch to máme vyše 600 výškových metrov, ale ide sa to celkom príjemne. Každú chvíľu narazíme na toitoiku. Nie je to moc estetické, ale myslím, že je to celkom rozumné, lepšie ako mať exkrementy popri chodníku. Na túto časť sme išli kvôli jedinej veci a tou je visutý most Charlesa Kuonena.

Bol otvorený v roku 2017 na mieste, kde často dochádzadlo k zosuvom a pádom kameňov, a má takmer pol kilometra. Musím povedať, že to je celkom zaujímavý zážitok a počas chôdze sa most trochu hojdá. Pripadám si ako v Shrekovi, keď išli cez most ponad lávu.

Na druhej strane si dávame prestávku, vypijeme to pivko a najeme sa. Počas toho ako tam sedíme, vidíme padať jeden kameň. Stúpame ďalej k Europahutte a odtiaľ pokračujeme po peknom panoramatickom chodníku. Sú tam občas časti, kde sa trochu bojím, že na mňa niečo spadne, ale je to iba kúsok. Vidíme pokračovať chodník ďalej po vrstevnici, ale ten už nie je oficiálne otvorený.

Most, ktorý tam viedol je rozobraný a uložený v takom kontajneri vedľa. Trasa vedie prudko dodola, 1000 výškových metrov na 5 km. Ideme teda na to. Chodník sa čoskoro dostane do lesa, v ktorom aj ostane. Sú tam také parádne, staré borovice.

V polovici si dávame prestávku na jedlo a dojedáme všetko, čo máme, nech sa nám ide ľahšie. Klesanie je nekonečné a občas ešte aj stúpame. Toto ma vôbec nebaví, nie sú výhľady a trasa má veľké prevýšenie.

Radšej sme si včera mali prejsť tú pôvodnú trasu z Zermattu a potom ísť cez dolinu, to by bolo rozumnejšie ako toto. Prídeme dole do Herbriggenu, naberieme vodu a hneď aj opäť stúpame, 500 výškových metrov na 1,2 km.

Vidím na Jozefovi, že má naozaj dosť. Vyznačuje sa to mlčaním, utápa sa v mizérii. Prídeme hore do takej usadlosti asi 10 domov.

Nevedie tu žiadna cesta, “ideme na chatu” na tomto mieste naberá úplne inú úroveň, ale musím povedať, že tu je pekne. Odtiaľto sa trasa už zmierni a ide sa lepšie, len sme už tak vyčerpaní, že si ju moc nevieme užiť. Prechádzame cez kamenný zosuv kvôli, ktorému zavreli pôvodnú Europaweg.

Pokračujeme viacmenej na zotrvačnosť do dediny Gasenried. Potešia nás alpské alpaky pasúce sa v ohrade. Odtiaľ vedie veľmi pekný chodníček bez prevýšenia do Grächenu. Moje nohy sú opäť celé špinavé od prachu, tak si ich umývam v silnom prúde vody, nech do mesta prídem v ako takom stave. Chceli sme ísť do obchodu Denner ako včera, ale tu je v nedeľu zatvorené, tak nájdeme iný s názvom Volg. Kupujeme rodinné balenie sendviču, tortelín, malé balenia džemu, nejaké ovocie a pivo. Rozložíme sa priamo v centre mesta na lavičke. Prevesíme ešte mokrý stan a ako také socky si tam na lavičke papáme sendvič a pijeme pivko.

Čítam si o trase Europaweg. Na postavení tejto trasy sa dediny dohodli v roku 1990 a zrealizovali ju v roku 1997. Europaweg bola panoramatická trasa označovaná za najkrajší trek Európy. Viedla po úpätí hory s výhľadom na ľadovce. V strede postavili chatu Europahutte. Od začiatku však boli problémy so zosuvmi a pádmi kameňov. Robili sa rôzne opatrenia ako tunely a mosty. Niektoré boli dosť masívne, že sa časť trasy uzavrela aj na niekoľko rokov. Osudný bol zosuv v roku 2018, cez ktorý sme dnes prechádzali. Po roku rozhodovania nakoniec túto časť Europaweg uzavreli a začali stavať novú trasu, ktorá vedie cez pásmo lesa, tú ktorú sme absolvovali. Pôvodná Europaweg bola asi riadna paráda, toto bolo pre mňa skôr trápenie. A je mi trochu ľúto, že sme preskočili tú časť od Zermattu, lebo tam vedie ešte tá pôvodná a mohli tam byť pekné výhľady, tak niekedy nabudúce možno. Máme pred sebou už iba 3 km a opäť 500 výškových metrov. Naberáme 3 litre vody, lebo si nie sme istí či hore nejaká bude. Začne na nás trochu kvapkať, tak si oblečiem nepremok a vydáme sa na cestu. Je to taká krátka prehánka, ktorá nám iba zamokrila dáždniky. V jazierku Zum See si Jozef ešte umýva nohy, aby nešiel taký špinavý do spacáku. Čím ideme vyššie, tým menej ľudí stretáme. Prechádzame aj okolo prístrešku s vodou, ale je tam upozornenie, že po 22 sa tam nemáme zdržovať pod hrozbou pokuty až 1000 CH. Stúpame po kamenistej ceste smerom do lyžiarskeho strediska.

Ideme pomaly a konzistentne, a za hodinku sme hore. Stredisko je úplne opustené, to sme aj očakávali. Vidíme obďaleč iba dve osoby. O pol 8 si sadáme pri kaplnke na lavičku a ešte cvíľu čakáme či niekto nepôjde okolo.

Nikto nikde, nájdeme rovné miesto a postavíme stan. Na večeru máme opäť tortelliny, dnes s ricottou a špenátom. Po takej náloži výškových metrov mám naozaj dosť. Nepíšem blog, dávam si šatku na oči a idem rovno spať.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Grächen – Bivacco Cingino

→ 36,1 km ↑ 2034 m ↓ 1900 m – celkovo 162,9 km

Budík máme na 6:30, ale poriadne leje, tak ho posúvame na neskôr. O hodinu kontrolujem na Accuweather ako dlho ešte bude pršať. Podľa predpovedi by to malo do hodiny skončiť. Tak teda vstávame, zbalíme v stane veci a potom sa rýchlo presunieme pod strechu ku kaplnke. Teda ja sa tam rýchlo presuniem, Jozef čaká vonku na daždi kým sa pobalím, lebo by si veľmi zamokril topánky kým by došiel 50 m pod strechu.

Tam varíme čaj a jeme raňajky, toast s džemom. Prevesíme stan nech trochu odkvapká a nemusíme nosiť takú váhu. V lyžiarskom stredisku sa pohybujú nejakí ľudia, asi pracovníci, ale vyzerá, že ich naozaj nezaujímame. Už prší trochu menej. Máme pred sebou najdlhší deň, tak musíme vyraziť. Pred 9 vyrážame. Prejdeme kúsok do lesa, idem sa vycikať a umývame si zuby. Zrazu začnú strašne hlasno odbíjať zvony, teda, to keby sme boli pri tej kaplnke, tak by som sa riadne zľakla. V daždi stúpame po úzkom chodníku cez les. Táto trasa sa nazýva Hohëweg, po úpätí hôr vedie od Hebriggenu až po Saas-Fee.

Chodník je samá kaluž a snažíme sa ich preskakovať. Predstavy suchých nôh sa vzdáme keď prejdeme na trávnaty chodník, nemá to cenu. Postupujeme dosť pomaly. Ešte prší a chodník ide stále hore dole. Táto trasa bola ešte minulý týždeň zatvorená pre údržbu a pýtala som sa v turistickej skupine či niekto vie kedy ju otvoria. Našťastie ešte pred odletom mi jeden pán odpovedal, že to práve otvorili, tak som bola rada. Musím uznať, že tu je dosť náročný terén.

Chodník je pekný a udržiavaný, ale dodola je poriadne stŕmy zráz a dohora tiež. Prechádzame aj cez oblasti, kde je nebezpečenstvo pádu kameňov. Vždy je to označené značkou a ako postupovať pri páde kameňov. Zastaviť, počúvať a rýchlo pokračovať ďalej. Stretáme aj pár kozorohov.

Po dvoch hodinách si dávame prestávsku na lavičke s výhľadom na ľadovec. Už prestalo pršať, tak odkladáme nepremokavú výbavu. Jeme toast so salámou. Táto trasa sa mi páči, lebo tu nie sú žiadne lanovky, žiadne chaty a je tu naozaj pekná príroda.

Čím viac sa blížime k Saas-Fee, tým krajšie výhľady sa nám otvárajú. Chodník prechádza cez rúru popod potok, zaujímavé riešenie. Začínajú ma trochu bolieť nohy ako chodíme celý deň v mokrom a je to celkom únavné, keď trasa ide hore dole.

Mám radšej, keď viem, že je predomnou súvislý kopec a viem sa na to trochu mentálne pripraviť. V diaľke vidíme Saas-Fee a klesáme cez pekný les. Nie je to ďaleko, ale moc nevládzem, tak dávame ďalšiu prestávku na jedlo. To mi pomohlo, hneď sa mi ide lepšie.

Aspoň dojeme všetko, čo máme. Po ceste dohadujeme, čo si kúpime v obchode, aby sme to vedeli rýchlo vybaviť. Tak ako aj v Zermatte, aj tu nachádzame veľa elektrických autíčok.

Ku veľkému parkovisku ideme na WC a potom na nákup do COOP. Jozef tam objaví Plzeň za 1,55 CH. To ste mali vidieť tú radosť, ale teda, tú si dám aj ja.

Kupujeme jedlo na 4 dni, aby sme už nemuseli schádzať niekde do dediny a mohli ostať v horách. Prekvapivo nám ten nákup ide celkom dobre a pekne si to po dňoch podelíme. Kupujeme bagetu, chleba, tortilly, 4 tuniaky, cestoviny, štangľu salámy, údený syr a na teraz ovocie a zeleninu. Rozložíme sa na lavičku na takom námestíčku s výhľadom na ľadovce.

Všade rozvešáme naše mokré veci. Okolo nás sedí veľa čistých turistov, ale nezazerajú po nás, jedna pani sa na mňa ešte aj usmeje. Otvoríme si pivko, vyzujeme mokré topánky a ponožky, a sockárčime. K tomu Jozef nakrája rajčiny s cibuľou a mozzarelou, a papáme to s bagetou. Úprimne, vôbec sa mi nechce pokračovať. Je 5 hodín a do plánovaného cieľa to je ešte vyše 16 km a 1200 výškových metrov. Aspoň nám uschli veci, tak ich pobalíme a vydáme sa na cestu. 3 kilometre do dediny Saas-Almagell je taká príjemná prechádzka, jemne dole kopcom, tak zaradíme najvyšší stupeň našej rýchlosti. Za chvíľku sme v dedine, doberáme vodu a jeme broskyne, nech ich nemusím vliecť hore kopcom. Tu sa odpájame od cesty Tour de Monte Rosa a namiesto sedla Monte Moro ideme do sedla Antronapass. V hlave som nastavená, že to dnes dôjdeme a že je pred nami súvislé stúpanie. Najprv sa musíme dostať z doliny, tak prudko stúpame po serpentínach. Prídeme do usadlosti, kde je voda, tak to sme ju nemuseli niesť zdola a je tu aj reštaurácia. Tipujem, že funguje iba v zime, lebo ďalej trasa vedie popod lanovky. Spatríme rodinku svišťou, čo nás poteší a dodá nám energiu na ďalšie kilometre. Pokračujeme už miernejšie a idem na mojom najrýchlejšom stupni. Keď treba, tak viem ísť poriadne rýchlo. Stretáme ešte pastierov, muža a ženu, a potom už nikoho.

Celkom si to užívam. Ideme širokým údolím a pripomína nám to národný park Vanoise vo Francúzsku, ešte keby tu bolo viac svišťov. V polke kopca sa priobliekam, lebo slnko už je za kopcom a dávam si mentos na posilnenie. Do sedla to sú už iba 2 km, ale stále 400 výškových.

Začína mi dochádzať energia, ale už nechcem zastavovať, aby sme to stihli pred zotmením. Krajina sa výškou mení a posledné metre už ideme iba cez samé kamene.

V sedle fučí ľadový vietor, tak sa dlho nezdržujeme a snažíme sa čo najrýchlejšie klesať. Nie je to pekné klesanie, veľa kameňov, a zdá sa mi to nekonečné. Pri takom malom hornom jazierku niekto stanuje. My pokračujeme až k nádrži Cingino, pri ktorej je postavená útulňa.

Pred útulňou stretáme veľkého kozoroha, ktorý je evidentne zvyknutý na ľudí. Stihli sme to ešte za svetla. Som rada, že dnes nemusíme stavať stan, mám dosť. Vnútri v útulni je jeden Talian s dvomi malými chlapcami. Zložíme si veci, prezujem sa do erárnych šľapiek a ideme sa hneď osprchovať. Pred chatou tečie parádna studnička. Po vyzutí topánok ma neskutočne začali bolieť stupky. Zajtra to bude náročné. Vonku si dáme špičkovú sprchu, pri ktorej nás pozoruje kozoroh. Vodu nefiltrujeme, takejto vode veríme. Hľadáme vnútri plynovú bombu, aby nám ta naša vydržala do konca výletu, ale žiadnu nenájdeme. Na večeru Jozef varí ryžu s tuniakom. V obchode sme našli takú dvojminútovú, tak to máme pre zmenu chuti. Chlapci sú úplne očarení varičom. Prvýkrát spia takto v horách, ani ich nechcel brať, ale že ho ráno presvedčili, že chcú ísť s ním. Útulňa je veľká a má tri poschodia postelí po 4. Samozrejme si vybrali to najvrchnejšie poschodie. Majú tam aj psa. Oceňujem, že sa ma opýtal či mi to prekáža, tak som odpovedala, že ak bude ticho, tak je to v pohode. Išiel si zafajčiť a prišiel k nemu kozoroh, tak zavolal chlapcov, to bolo nadšenia. Potom sa už poberú spať. My dojeme jedlo a ideme tiež. Nepíšem blog, nenastavujem budík, potrebujeme poriadne zregenerovať.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Bivacco Cingino – Refugio Andolla

12,9 km – 803 m – 688 m – celkovo 175,8 km

Vstávame strašne neskoro. Talian odchádza a my mu kývame z postele. Bol pozrieť na priehrade, ale žiadne kozorohy sa tam po muri nešplhali. Prvé postavenie sa na nohy je najhoršie. Mám dosť otlačené nohy odspodu a cítiť to ako také bolestivé mravčenie. Prejdem pár krokov ku studničke, kde sa umyjem a je mi trochu lepšie. Na raňajky máme bagetu so salámou a syrom. Pobalíme veci, dáme suché ponožky do morkých topánok a vydáme sa na cestu.

Dnes to bude asi krátky deň. Máme pred sebou celkom dosť možností na spánok, takže sa po ceste rozhodneme. Musíme si trochu oddýchnuť po včerajšku. Sme v oblasti, kde bola kedysi banská činnosť, takže to dnes bude zaujímavé. Teraz je to tu výhlásené za národný park, takže sú tu už iba chátrajúce pozostatky. Mierime si to po bývalej železnici ku valu priehrady Cingino a odtiaľ kúsok klesáme. Stretáme trojicu Talianov huliacich trávu.

Čoskoro prídeme k malým dverám do podzemia, tadiaľ vedie turistická trasa. Tipujem, že to bol kedysi železničný tunel. Teraz je vnútri veľké potrubie, popri ktorom sa dá pešo prejsť.

Nasadzujeme čelovky a vydáme sa do takmer 3 km dlhého tunela. Vnútri je dosť vlhko a na veľa miestach presakuje voda. Na začiatku sú na chodníku mriežky ponad vodu, ale tie čoskoro skončia. Jozef sa snaží obchádzať a skackať ponad vodu. Ja to vzdám hneď v úvode, takže mám opäť mokré nohy. V polovičke je úniková šachta, tak ideme na chvíľku na slniečko. Prechod cez tunel je sranda, ale 3 km je celkom dosť. Kvôli vode je postup dosť pomalý a Jozef si ešte musí dávať pozor na hlavu. Je tu aj celkom zima, celý čas mám páperku. V druhej polovici príde asi 10 m úsek, ktorý je celý pod vodou, tak už aj Jozef má mokro. Konečne sme na konci, uf, bolo to po rovinke, ale aj tak mi to celkom dalo zabrať. Na druhom konci akurát vchádzajú dvaja turisti. Keď vidia aká som naobliekaná, tak sa aj oni prioblečú. Pýtajú sa nás ako dlho nám to trvalo. Pokračujeme ku jazeru Camposecco.

Bývalá železnica pokračuje stále po rovinke, po úpätí hory a potom prudko dohora, kde bol vlak ťahaný nejakým systémom, ktorého pozostatky tam ešte sú. Serpentíny tu veru nie sú. Tak si pomaly kráčam a každú chvíľu stojím. Prídeme k priehrade a opäť hľadáme kozorohy na hrádzi, ale ani tu žiadne nie sú. Jazero má krásnu tyrkysovú farbu a chytajú na ňom dvaja rybári.

My si ideme oddýchnuť do útulne. Je to ten istý štýl ako sme spali prvú noc. Trochu dobíjame elektroniku a je tu funkčná moka konvička, tak Jozef varí kávu.

Vyzúvam si topánky aj ponožky a dávam ich von sušiť. Mám nutkanie to tu dnes zabaliť. Diskutujeme s Jozefom aké máme dnes možnosti. Včera som to naplánovala na vzdialený bivak Emilio Marigonda, ale tam dnes isto nedojdeme. Takže buď pôjdeme spať do bivaku Città di Varese alebo do stanu. Po dostatočnom oddychu sa vydáme na cestu, nohy si zasa musia chvíľu zvykať na mokré topánky a boľavé chodidlá. Stúpame okolo priehrady do sedla Passo delle Coronette, pred ktorým sú na mape označené rebríky.

Stúpame pomedzi kamene a orientujeme sa podľa GPS. Občas narazíme na nejakú značku. Obzeráme sa okolo seba a rozmýšľame, kde to sedlo asi tak môže byť. Z diaľky zbadáme nejakých ľudí, ktorí idú veľmi pomaly dole žľabom. My si celkom svižne stúpame, takže musíme počkať pod reťazami kým zíjdu. Sú to takí manželia 50-tníci a jeden 40-ročný chlap. Idú trasu GTA – Grande Traversata delle Alpi. Začínali na severnom cípe nad Domodossolou a smerujú až do Turína. Na ceste sú 4 dni. Majú obrovské batohy a pohorky na nohách, veľa šťastia na ich ceste. Včera spali na bivaku Città di Varese a strašne ho vychválili do nebies. Vyšplháme sa po skalách hore do sedla a obzeráme sa po okolí, kde spatríme červenú búdku na skalnom výstupku. Po 10 minútach sedenia sa rozhodneme, že ideme skúsiť ten bivak, keď sa im to tak páčilo. Na mape je trasa označená bokovane, čo znamená, že to je málo značené a pre skúsených turistov. Prechádzame cez samé kamenné polia, po skale a kadejako obchádzame násypy.

Značenie minimálne, úplne hrozný chodník. Dostaneme sa na taký vysoký, stŕmy násyp kameňov a podľa hodiniek z neho máme zísť. Vyťahujem paličky a dosť nebezpečne zostupujeme. Hrozná cesta, to som dnes chcela oddychový deň, toto má ďaleko od oddychu. GPS nás povodila takou okľukou a asi by bolo lepšie ísť na priamo, tak už sa snažíme iba smerovať k bivaku najschodnejšou cestou. Pozorujeme na skale zápas kozorohov.

Na záver máme opäť trochu šplhania po skale. Konečne sme došli, Jozef išiel prvý a videl ako svišť vbehol pod bivak. Sme z toho celí naradostení až kým nezacítime silný pach moču. Otvoríme bivak a je tam veľmi natesno naskladaných 9 postelí. Toto je naozaj núdzový bivak.

Keby tu prišla ešte ďalšia osoba, tak už by sa nám tam nespalo úplne komfortne. Oproti útulňam, v ktorých sme už boli je to naozaj iba základná útulňa. Ten pach moču nás úplne odradí od toho, aby sme tu strávili noc. Ešte máme celkom dosť času. Radšej sa poberieme ďalej, už trochu lepším chodníkom. Klesáme a kamene nahrádza tráva.

Pozeráme mapu, kde sú trochu redšie vrstevnice, lebo sa nám zatiaľ nepodarilo nájsť vhodné miesto na stan. Jozef ide pozrieť jedno miesto mimo chodníka, ktoré na mape vyzeralo celkom ok. Našiel parádnu lúčku, s potôčikom neďaleko a krásnym výhľadom. Toto je oveľa lepšie ako ten bivak, tu sa mi páči. Jozef stavia stan a ja sa hneď idem umyť kým ešte trochu svieti slnko. Nájdem dokonca prameň, hrnčekom sa trochu pooblievam, a obliekam sa do pyžamka a páperky. Jozef sa ide tiež umyť a ja zatiaľ pofotím okolie.

Na večeru máme cestoviny s tuniakom a sugom. Nič už nepíšem, aj dnes sme mali celkom dlhý deň. Dúfam, že nám to zajtra s tým oddýchovým dňom výjde.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Refugio Andolla – Bivacco Emilio Marigonda

13,6 – 834 m – 1350 m – celkovo 189,4 km

Vstávame pred 7. V noci ma budil nejaký sviš pojedajúci trávičku pri našom stane.

Na raňajky jeme chleba so salámou a syrom. Zbalíme veci a smerujeme k neďalekému Refugio Andolla. Po ceste stretáme manželský pár. Jozef ide pár metrov predo mnou, tak pani na neho spustí po talinsky, povie jej, že nehovorí po taliansky, tak spustí po nemecky, aj to kýve hlavou, že nie. Nakoniec teda skúsi angličtinu. Chvíľu sa rozprávame a pýtajú sa na stav chodníka. Majú namierené na bivak Cittá di Varese. Obdivujú aj našu ľahkú výbavu a ukazujem im dáždnik. Rozlúčime sa a za chvíľu sme pri refugiu. Turisti, čo tu prenocovali sú už dávno preč a vo vnútri prebieha upratovanie. Pýtam sa slečny či nám urobí kávu, že hej, len si budeme musieť chvíľu počkať, lebo má vypnutý kávovar. Chvíľku sa zdržíme, vypijeme kávu, doplníme vodu a poberieme sa stúpať do sedla Passo di Andolla.

Ide sa nám celkom dobre a svižne postupujeme. Obiehame skupinku šmotiacich sa turistov. Jeden zo skupiny je rýchlik a dorazí do sedla kúsok pred nami. Zloží batoh a ide svojím parťákom na pomoc. V sedle fúka riadne silný vietor, tak sa dlho nezdržujeme a mierne, takým traverzom klesáme. Keď sa dostaneme do závetria, na rovinku s pekným výhľadom, dávame si prestávku. Jozef mi nachystá sendvič s marmeládou a potom to zajeme orieškami. Cez sedlo sme opäť na chvíľku prešli do Švajčiarska.

Chodník ďalej pokračuje zelenými rozkvitnutými lúkami, mierne stúpa a máme parádne výhľady. To je tá pravá alpská idylka! Striehneme či nezazrieme nejakého svišťa. Podarilo sa! Taký tučný, ale hneď sa išiel schovať do nory.

Prechádzame okolo oplotkov pre zvieratká a hľadáme bráničky kadiaľ môžeme prejsť. Je tu aj dom so solárnymi panelmi a zahliadla som dokonca aj sprchu. Celkom luxusné bývanie takto vysoko. V diaľke na kopci zbadáme pasúce sa ovečky.

Prechádzame okolo polovyschnutých jazier Laghi Pontimia do sedla Passo di Pontimia a späť na talianskú stranu. Nejak sa okolo nás zmráka a spadne aj pár kvapiek. Už sme toho stúpania podľa mapy nemali moc mať, ale zdá sa mi, že ideme furt do kopca. Toto sú typické talianské Alpy, stŕme jak ďas.

Prehupneme sa cez ďalšie sedlo a otvorí sa nám výhľad na Laghi di Campo. Už zdiaľky vidíme veľkú skupinu ľudí oddychujúcu pri jazere, tak ani nezastavujeme.

Zíjdeme to rovno na Rifugio Alpe il Laghetto. Privíta nás malá paní, zoberie si ma pod rameno a pýta sa, čo si dáme. Objednám dve kávy, pivo a koláč. Na naše prekvapenie je tu celkom dosť ľudí a aj veľa nocľažníkov. My si vypijeme kávu, spapám koláč a klesáme ešte kilometer k Bivacco Emilio Marigonda. Tu som pôvodne chcela prísť už včera, ale fakt som nevládala. Pred útulňou sedí dievčina, ktorá ide GTA a dáva si tu prestávku. My si zložíme vnútri veci a skúmame, čo všetko tu je. Útulňa je vybavená lepšie ako náš byt. Má sporák, kopu riadov a moka konvičiek, na poschodí 6 poschodových postelí a dokonca aj turecký záchod.

Chvíľu si oddýchneme a dáme si kávu s výhľadom. Potom sa ja pustím do prania a Jozef do varenia. Prichádza nejaký turista, nehovorí nič po anglicky, ale čo to z tej taliančiny pochytím. Patrí do talianského turistického klubu a spravuje túto útulňu, prišiel vybrať peniaze. To on bol hore s tou skupinou 40 ľudí. Hneď vedľa je ešte jedna útulňa. Vyberie obidve pokladničky a poopravuje, čo treba. Zdrží sa asi pol hodinu a potom sa pridá k schádzajúcej skupine turistov. Doperiem oblečenie, natiahnem si šnúru na zábradlie a povešiam. Jozef urobil poriadnu porciu cestovín až to máme problém dojesť.

Odložíme si aj na raňajky. Slniečko občas zasvieti pomedzi mraky. Vystihnem slnečnú chvíľu a trochu sa umyjem v žriedle pred útulňou. Fučí a je mi dosť zima. Obliekam si zateplené kraťasy a páperku. Na neďalekom kopčeku niekto odpočíva a hrá na píšťalku, tak to máme aj s kultúrnou vložkou. Snažíme sa dobiť powerbanku, ale je tam nejaká poistka a furt to píska. Jozef krúti hlavou nad tou fušerinou. Mobily nabíjať ide, dobíjame aspoň tie kým je ešte slnko. Keď sa schová za kopec, tak sa poriadne zozimí a pastieri ženú stádo z paše do ohrady, ktorá je hneď vedľa. Majú so sebou asi 5 psov, takže my sa už zavrieme vnútri. Hore sú síce postele, ale také strunové a matrace sú strašne mäkké. Radšej rozkladáme karimatky na zemi, to nám bude isto pohodlnejšie. Okolo chaty je stále lomoz, buď sa chodia napiť psy alebo pastieri, ktorí spia vo vedľajšej chate. Moje nohy už boli dnes v trochu lepšom stave, ale aj tak som rada, že zajtra už končíme.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.