Ešte posledný deň do práce a večer vyrážame do Bratislavy. Ďakujeme Laurike a Patrikovi, že nás opäť prichýlili.

Štvrtok, 21.12.2023

O 2:50 máme budík. 3:10 nastupujeme na nočný autobus N70 a výstupujeme na zastávke Saleziáni. Máme čas a pomaly kráčame na stanicu Nivy. Máme problém nájsť vchod, ale nakoniec sa nám to podarí. V autobuse obaja na chvíľu zaspíme. Na letisku sme s dosť veľkým predstihom, ale sme aj radi, lebo je tu strašne veľa ľudí. Prebaľujeme batoh a chystáme ho na odovzdanie do podpalubia. Medzitým otvoria Billu, tak idem kúpiť pečivo, nech máme s čím dojesť tých 5 vajec, čo sme včera uvarili, lebo sme ich už nestíhali zjesť. Po raňajkách sa cítim už trochu menej otupene. Sami si prilepujeme tag na ruksak a odovzdávame, ale zasekne sa na páse. Musíme ísť vystáť radu, ale povedia nám, že s ruksakom sme tam ani nemali chodiť. Nikde sme to tam nevideli napísané. Dúfame, že sa nám to opäť nestratí. Batožina je odbavená a smerujeme na security check. Trafíme naozaj zlý rád a pred nami mladé ženy v obrovských kožuchoch, s veľa vecmi, ktorým to strašne dlho trvá. Jozef je dosť otrávený. My to tam všetko vybavíme za 5 minút, ideme si ešte na chvíľu sadnúť a ja si dám hnusnú kávu z automatu. Lietadlo ide presne na čas. Sedíme oddelene, ale stiahli sme si aplikáciu Briar, takže si môžeme cez bluetooth písať a Jozef má voľno. Všetci už ale sedia, tak radšej ostanem na svojom mieste, že prídem až keď vzlietneme. Lenže hneď zaspím na dve hodiny. Keď sa zobudím, na 5 krát budím môjho spolusediaceho, aby ma pustil. Let trval o pol hodinu kratšie, takže sa nemusíme až tak ponáhľať. Batožina došla, trošku preskupíme veci a ideme nájsť autobus do mesta. V príletovej hale nás veľmi príjemne prekvapí klasická hudba. Po pár metroch zisťujeme, že tam hrá orchester. Bola to ozaj paráda.

Bohužiaľ sa nemôžeme dlho zdržať. Ide nám akurát autobus, tak lístky kupujeme u vodičky. Vystupujeme pri nákupnom centre. Na prechode cez prechod nám veľmi prudko zastaví taký štýlový dedko, a tak mu zakývam a on mi ukazuje palec hore s americkým úsmevom. V decathlone kupujeme kartušu a pešo mierime do mesta. Vôbec sa mi ani nezdá, že by tu ľudia šialene nakupovali, úplne v pohode sú. Je krásny deň, bez obláčika. Na slnku príjemných 20°C. V zapadnutej uličke nájdeme ešte zapadnutejšiu kaviareň. Taký pajzlík, ale to my máme radi. Dávame si espresso, ktoré tu všade robia úplne skvele a k tomu samozrejme pastel de nata.

Naozajstná idylka, čo by sa len mohlo pokaziť. Ideme si nájsť nástupište odkiaľ nám ide autobus. Sme z toho trochu zmätení, ale cca vieme, a tak si ideme ešte posedieť na lavičku do prístavu. Na autobus sa pre istotu ešte pýtame tety či je to naozaj tam. Chvíľu to mešká a ja začínam mať pochybnosti, ale nakoniec príde. Máme pred sebou cestu 2h a 40 minút do Mimosa pri meste Alvalade.

Cesta uteká rýchlo, za oknami sa striedajú pomarančové sady s olivovými a všetko je pekne zelené. Pomedzi to občas zaspávam. Výstupujeme z autobusu a rozhodneme sa ísť rovno stopovať, že najeme sa až vo finálnej destinácií. Najprv to skúšame pred Alvalade s tabuľkou Porto Covo, ale po 15 minútach nič.

Všetci ukazujú, že idú do mesta. Tak teda ideme za mesto, kde sa cesta rozdvojovala a vyberáme si tú do mesta Cercal. Stopujeme už bez tabuľky, lebo to skôr ľudí odrádza. Premávka je tu o polovicu menšia ako na Korcháni. Všetci nám ukazujú, že idú iba niekde kúsok. Stopujeme pol hodinu a začíname sa obávať, že nám nikto nezastaví. Na ubytovanie som písala, že prídeme medzi 16-17, ale to už je nemožné. Po ďalšej polhodine sťahujem Bolt a hľadám či je niečo na okolí. Nikde nič. Pokračujeme v stopovaní, ale šťastie nemáme. Už je skoro pol 5. Za hodinu zapadá slnko. Ideme skúsiť tú druhú cestu, nech sa aspoň niekde bližšie dostaneme. Kontrolujem ešte Bolt a je tam jazda! Hneď ju zajednávam za 30€. Za dve minúty je vodič pri nás. Vraví, že niekoho viezol z Lisabonu do Alvalade. Mali sme riadne šťastie, že sme ho zastihli. Cesta trvá vyše pol hodiny cez kadejaké lesy, sady a polia. Je to tu naozaj pusté. Občas nejaký dom a asi tri usadlosti. Už sa teda nedivím, že tu je taká premávka. Po 5 vystupujeme v Porto Covo a akurát stíhané západ slnka nad Atlantikom.

Potom volám na ubytovanie, že za chvíľu prídeme, lebo tak to bolo v pokynoch, ale asi som zavolala na nesprávne číslo a bola som úplne zmätená. Nakoniec sme prišli na to, že som volala na číslo toho istého ubytovania, ale v inom meste. Prišli sme na ubytovanie, zavolali na správne číslo a našli si kľúče k izbe. Je to taka garzónka. Zložíme veci a ideme sa najesť. Reštaurácia, ktorú sme si našli je už zavretá, tak ideme do krčmy, okolo ktorej sme išli. Dáme si po malom pive. Ja si dám hamburger s vajíčkom a Jozef žemľu s takým opečeným mäsom. Jozef má málo, tak si ešte idá ten istý hamburger, čo ja (také malé hamburgery to boli, nie ako na Slovensku). Potom ideme ešte nakúpiť na raňajky a späť na ubytko. Vnútri je celkom zima a žiadne kúrenie. Ešteže máme tie spacáky. Sme riadne unavení. Ja píšem blog a Jozef už asi hodinu spí. Zajtra začíname!

Príspevok Rota Vicentina – deň 0 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Piatok, 22.12.2023

35,83 km

Budík máme na 6:30. Jozef vstáva a robí kávu, ja ešte ležím v teplom spacáku. V izbe je 13 stupňov.  Raňajkujeme pečivo so syrom, olivami a rajčinou, a potom ešte madeirsky banán. Pobalíme sa a vyrážame o 7:45. Slnko akurát vychádza. Je pekný jasný deň. Začíname naobliekaní v paperkach.  Sme prekvapení ako to tam celkom žije na takú skorú hodinu, aj kaviareň už je to otvorená, ale my sme práve dopili poriadneho turka, tak nezastavujeme.

Trail je značený modro-zelenou značkou. Dva pásiky vodorovne sú cesta, kde je prekrížené, tam sa nemá ísť.

Najprv začíname klesaním do takého rybárskeho prístavu a potom hneď hore na útes. Vyťahujem paličky. Chodník je samý piesok, takže najprv sa snažíme opatrne šliapať, ale po pár minútach to vzdávame, že to nemá zmysel. Aj tak budeme mať všade piesok. Kráčame po okrajoch útesov s výhľadom na oceán.

Ďalej chodník vedie po pláži. To už dávame dole páperku. Chvíľu je to sranda, ale neviem si predstaviť ísť po nej celý deň ako napríklad na Te Araroa.

O 10 je už príjemných 20 stupňov a my prezliekame do šortiek. Trasa teraz vedie trochu po vnútrozemí. Je tu veľa piesku, veľa sukulentov, a žiadne výhľady. Ale aj takéto časti treba prejsť.

Snažíme sa ísť svižne, keďže prevýšenie je malé, ale chodenie v piesku je opäť iný level. To je až do obrovského parkoviska, kde stojí jedno auto. Cez sezónu to tu musí byť nátresk.

Dávame si jesť, čo nám ostalo z raňajok a ja sa prezúvam do sandal, s ponožkami. Lebo mám furt plné topánky piesku. Prechádzame po parádnych útesoch odkiaľ rybári chytajú ryby.

Na moje prekvapenie je to Jozef, ktorý mrnčí, že chce jesť, spať a kávu. A že čo sme neostali doma zdobiť stromček. To samozrejme myslel zo srandy. Začnem mu spievať Feliz Navidad, aby sa mu to do hlavy dostalo, ale ani som nemusela, už ju tam mal. Do mesta Vila Nova de Milfontes prichádzame o pol druhej a v nohách máme už 22 km. Najprv si v kaviarni dávame kávu , pastel de nata a nejaké ďalšie sladké pečivo, a potom  sa ideme najesť do miestneho podniku. Dávame si plato del dia, mix bravčového mäsa s hranolkami a zeleninou, a k tomu malé pivko. Potom ideme ešte rýchlo do obchodu na sladkú vodu a nejaké nezdravé veci. Kupujeme vodu Limon, citrónovú, je dosť nechutná. Plán je ešte prejsť 13 km po prameň pred dedinou Almograve. Je už ale celkom veľa hodín a za tri hodiny zapadá slnko. Z mesta ideme najskôr asfaltkou a potom okolo poľa po chodníku a cez korkový les. Ešte sme nevideli korkové duby a ako sa z nich odrezáva kôra.

Pokračujeme po poľných cestách. Ide nám to celkom svižne a máme nádej, že to stihneme do západu slnka. Za ohradou s huňatými kravičkami, ale odbočujeme na chodník.

Opäť sa brodíme pieskom a miestami, kde tečie nejaká voda, hustým porastom stromov a bambusov.

Na útese si pozrieme západ slnka a potom to máme ešte 1,5 km na pláž, kde chceme stanovať.

O 6 už máme stan postavený. Celkom rýchlo sa ochladzuje. Jozef chystá veci a ja si idem trošku umyť nohy do potoka, ktorý priteká do oceánu. Potom upravujem fotky a snažím sa nahrať blog, ale signál je tu biedny. Trvá mi to strašne dlho. Medzitým Jozef navaril zemiakovú kašu s tuniakom, olivami a sušenými rajčinami. Ešte som chcela písať aj o dnešnom dni, ale už moc nemám silu. Jozef už spí a aj ja sa snažím zaspať, ale strašne hučia vlny o útesy a prepadla má paranoja, že by tie vlny mohli zobrať aj náš stan. Ešte pre istotu kontrolujem kedy je maximálny príliv na internete. Je to za hodinu. Pozriem zo stanu a vidím, že to je ešte dosť ďaleko a za tú hodinu by sa už hladina toľko nezvýšila. Aj Jozef mi vravel, že to by musela tsunami prísť, lebo tam aj nejaké rastliny rástli, ale to mi nestačilo. Zaspávam až po 22.

Príspevok Rota Vicentina – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Sobota, 23.12.2023

31,12 km – celkovo 66,95 km

Oceán nás nezobral! A hodinky dokonca píšu, že som mala pokojný spánok, tak asi som sa zmierila s možnosťou smrti. Teplota poklesla na 4°C a vôbec sa nám nechce do tej zimy vstávať. O 7:10 sa konečne vyhrabeme a hneď balíme.  Almograve je vzdialené iba kilometer, tak sa najeme tam. Batohy máme zbalené a už si iba umývame zuby, keď okolo nás prejdú prví turisti. Obaja majú holé nohy. Zima mi je aj za nich.

Keď prídeme do Almograve, akurát vychádza slnko. Na naše prekvapenie je obchod otvorený už od 6 a robia tam kávu. Za takým pultom majú normálne veľký pákový kávovar a teta predavačka nám ju išla spraviť. K tomu dva pastel de nata a jeden croissant. Všetko za 4,1€. Vypijeme a zjeme vonku nastojaka pri stolíku.

Za 8 km je ďalšia dedina, tak už nič viac nekupujeme. Teplota sa stále drží okolo 5°C. Kráčame svižne po spevnenej ceste a potom prejdeme na útesy. Piesok nám trochu znepríjemňuje cestu, ale výhľady sú parádne.

Po 7 km sa opäť dostávame na spevnenú cestu. Dávame si chvíľu prestávku. Potrebujem sa prezliecť, rozčesať si vlasy a natrieť sa opaľovacím krémom.

Slnko už príjemne hreje a trochu fúka. Sú veľké vlny, ktoré keď vietor rozfúka, vznikne dúha.

Do dediny prechádzame okolo polí a prasiatok. Hneď na začiatku je kaviareň, tak si dávame ďalšiu kávu a ďalší pastel de nata. Na chvíľu dávame sušiť vrchný plášť stanu. Potom ideme opäť do obchodu. Kupujeme pečivo, šunku, syr, horčicu a sardinkovú paštétu. V centre dediny je stôl s lavičkami, tak sa tam rozložíme, papáme, všetko sušíme a prezliekame do kraťasov. Jozef zisťuje, že stratil lyžicu, opäť. Poslednú stratil vo Francúzsku. Ešte som sa ho ráno pýtala, že kde ju má, lebo som ju neumývala. Uistil ma, že je pri riadoch. Dúfam, že ju niekto nájde a bude mu slúžiť. Vyzerá, že tu býva komunita Indov. Veľa ich stretávame a cítime indície jedlo. Ďalej mierime do mesta Zambujeria do Mar. Je už pol 12 a je to vyše 13 kilometrov. Musíme sa poponáhľať ak chceme stihnúť obed. Najprv mierime ku majáku a odtiaľ by mala ísť celú cestu cyklotrasa. Je tam stále piesok, ale oveľa menej ako na chodníku, takže sa nezabárame.

Na priamom slnku je 25°C. 3 kilometre pred mestom dopĺňame vodu a ja prezúvam na sandále, tentoraz na boso, lebo už ideme viac menej iba popri asfaltke. V meste sme o druhej. Vyzerá to byť dosť turistické mesto. Tu je zasa veľa Nepálcov. Je úplne vtipné ako tu chodia zababušení v bundách, s čiapkami na hlave a potom dôjdeme my dvaja v kraťasoch, a ja holé nohy v sandáloch. Hľadáme, kde by sme sa najedli. Všetko tu vyzerá celkom fancy, ale predsa len nájdeme reštauráciu, kaviareň, novinový a tabakový stánok v jednom. Za 9 € si dávam menu: hamburger s hranolkami (taký menší), nápoj a kávu. Som celkom spokojná s výberom. Potom ideme ešte ku Nepálcovi kúpiť pivo a nabrať vodu na námestie. Pivo vypijeme hneď, na schodoch, ktoré vedú k pláži. Ja popri tom píšem blog a Jozef si číta správy.

Nemáme dnes žiadny konkrétny cieľ. Máme ešte 1,5 hodiny slnka, plné fľaše vody, takže kam dôjdeme, tam dôjdeme. Na záver to začína ísť nejako do kopca. Sú tu naozaj pekné pláže, ktoré lemujú vysoké útesy. Moc sa už neponáhľame.

Našli sme aj vhodné miesto na stan v lese, ale ešte máme hodinu, tak pokračujeme. Prechádzame okolo ohrady hrady so zvieratami, kozy, srnky a pštros.

Potom sa z chodníka stáva grcanica, rozumej blato. A furt to ide hore dole. Som sa až zapotila takto na fajront. Teraz, keď potrebujeme nejaké miesto, tak žiadne nevieme nájsť. Slnko už zapadá a ďalej už sú farmy a cesta. Nakoniec nájdeme celkom dobré miesto. Sú tu aj stopy od auta, ale tak hádam nás neprejde. Sme hore na útese, vlny neohrozia, ale počuť ich stále.

Staviame stan, ja si idem urobiť aspoň trochu nejakú očistu, na to mi stačí pol litra vody. Potom píšem zameškaný blog a upravujem fotky. Na večeru je hrachová sáčková polievka s pridanou šošovicu. Jozef sa mi smeje, že si na noc chystám tyčinku, keby mi bola zima, ale ono to fakt pomáha. Keď sa najem, telo trávi a produkuje energiu, ktorá hreje.  Prišlo tu auto, ale asi ho nezaujímame. Po chvíľke stresu, že nás niekto ide vyhodiť, píšem ďalej. Do 22 píšem blog, Jozef už hodinu spí.

Príspevok Rota Vicentina – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Nedeľa, 24.12.2023 – Štedrý deň

32,11 km – celkovo 99,06 km

Auto odišlo o pol piatej ráno. Nejaký rybár bol asi chytať ryby na štedrovečerný stôl. My vstávame o 7. Dnes je citeľne teplejšie, až som sa musela odkrývať v noci. V stane máme veľa kondenzu, keď otvorím dvere a zachytím ich o kraj, voda tečie cícerkom. Jozef varí  kávu a na raňajky si dávame buchtu zo včera, ktorú sme si nachystali do cesty, aby sme nemuseli brať obaly od šunky a syra. To nám zatiaľ stačí. O päť kilometrov je dedina Azenha do Mar. Vyrážame o 8. Cesta vedie najprv takým tunelom z oleandrových stromov a potom pomedzi farmy.

Videli sme, že pestujú maliny v tuneloch, a potom rôzne druhy šalátov a baby špenát na poli. Dôjdeme do dediny a dúfame v otvorenú kaviareň. Máme šťastie, akurát otvorili. A na naše prekvapenie je plná miestnych. Všetci majú kávu a niektorí začínajú štedrý deň aj niečím silnejším. Dávame si kávu a jedny z posledných kúskov pečiva vo výlohe. Posilnení smerujeme ďalej. 

Najprv po útesoch cez piesok a potom sa napájame na asfaltku smerujúcu do mesta Odeceixe.

Je to asi 5 kilometrov po asfalte do vnútrozemia, okolo rieky, po most v meste.

Aspoň si ideme dať poriadny obed. Dosť málo podnikov je otvorených, ale nachádzame taký, kde je steak z tuniaka za 13,5€, tak ideme do toho. Majiteľ už tam má nachystané stoly asi pre nejakú rodinu, ale predsa len nás usadí. Obaja dostaneme poriadny kus tuniaka s hranolkami, zeleninou a takým lečo. Nemôžem to dojesť, tak Jozef dojedá aj za mňa. Potom ešte rýchlo kávičku a musíme pokračovať. Nechám ujovi tringelt, tak je taky rád. Už sme si to tu všimli, že na to nie sú moc zvyknutí, lebo Jozef nechal tete v kaviarni 10 centov a ona prišla za ním, že si zabudol. Toto som mu ale povedala, že to je jeho. Teraz nás čaká cesta opäť po asfalte späť k moru. Je to taká oničom zachádzka, ale ten obed bol super a ešte sme tam stretli takú parádnu mačku, tak to stálo za to.

Pred nami je 15 kilometrov, ktoré musíme ísť rýchlo. Potrebujeme v meste Rogil dokúpiť zásoby na zajtra, lebo bude asi všetko zatvorené a nevieme dokedy je dnes otvorené. Prvá polovica sa ide super. Máme veľa energie, sme najedení, nohy sú oddýchnuté, ale potom začína boj. Naozaj veľa asfaltu dneska a začínajú ma nepríjemné bolieť stupky.

Prechádzame striedavo po útesoch a potom cez farmy. Išli sme aj cez avokadovú. Vôbec som nevedela, že sa to tu dá pestovať.

Posledné dva kilometre ideme zo zotrvačnosti, po asfalte. Konečne dôjdeme do Rogilu niečo po 16. Obchod je ešte otvorený. Pred obchodom sa nás babička pýta, že či hovoríme po anglicky a potom, že zajtra je všetko zatvorené, zlatá. Kupujeme cestoviny, tuniaka, čipsy, čokoládu, mandle, syr, parmezán, salámu, chleba a prosecco na štedrý deň. Pred obchodom sadneme na lavičku, pijeme nápoj a konečne trochu oddychujeme. Potrebujeme si dobrať vodu, tak sa presúvame na námestie a naberáme vodu na wc. Hádam je tá voda ok. Potom ešte voláme rodinám domov na Slovensko. Za mestom ideme hľadať nejaké miesto na stan. Máme vytipovaný jeden les, ale je dosť zarastený, tak ideme ďalej ešte jeden kilometer.

Medzi pár stromami nájdeme vhodné miesto. Je to celkom blízko pri ceste, ale hádam to tu nebude nikomu vadiť. Rýchlo staviame, idú nás zožrať komáre. Jozef fúka karimatky a ja sa dávam trochu dokopy, aby som mohla potom pridať blog. Dávame si prosecco a ako štedrovečernú večeru máme cestoviny s tuniakom, parmezánom a kečupom. Fenomenálne! Úplne nás na hodinu vypne. O 22:15 sa zobudíme, ideme si umyť zuby a spať. 

Príspevok Rota Vicentina – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Pondelok, 25.12.2023

24,05 km – celkovo 123,11 km

Vstávame neskoro. Po tom proseccu sa mi nechcelo vstávať. Pri rannom balení má doštípe ďalších 10 komárov. Ale zasa nemáme kondenz. Nemôžeme mať všetko, buď komáre alebo kondenz. Vychádzame pred 9. Dnes sa mi fakt nechce. Začíname po spevnenej ceste a smerujeme do 5 km vzdialeného mesta Aljezur. Je to historické mesto s hradom, tak sme sa tam trochu potrajdali.

Inak je vyľudnené, ale mačičky sú.

Potom ideme celkom dokopca cez nejaký opustený rezort a cez korkový les. Stále po asfalte, smerujeme k oceánu.

Dôjdeme ku populárnej pláži Praia da Amoreira, kde je veľa surferov. Je tam aj reštaurácia a my dúfame, že je otvorená. Máme šťastie, akurát otvárajú, tak si dávame kávu, pastel de nata a chocolate cake.

Už sa začínam trochu cítiť špinavo, tak kontrolujem či náhodou nie je nejaké vhodné ubytko v okolí za dobrú cenu. Bingo! 10 kilometrov od nás, priamo na trase a pri pláži. Hneď ho zajednávam. S vidinou sprchy sa ide lepšie. Pokračujeme okolo ďalšej celkom plnej pláže, pri ktorej si dávame obed (chleba so sardinkovou paštétou, syrom a šunkou).

Vyzerá, že na pláži trávia vianočný čas aj rodiny. Piknikujú a popíjajú, deti sa šmýkajú na piesku. Potom to máme 5 km po útesoch s výhľadmi.

A nakoniec už iba cez les do dediny Arrifana, kde máme ubytovanie. Je to tu aj viac frekventované a stretáme ľudí na koňoch. Keď zíjdeme z chodníka na cestu prezúvam sa do sandálov, nech prevetrám nôžky. Ozaj potrebujú umyť, tak ideme na pláž.

Check- in je až od 16, tak ideme konečne skúsiť oceán. Najprv ho idem iba zmerať, má 16,8 stupňa, čakala som menej. Jozef varí kávu a ja píšem blog.

Potom sa vyberie ako prvý do mora. Vyzerá, že si to dosť užíva. Idem teda aj ja, veď to je teplejšie ako Uherecká priehrada. Bola to celkom sranda, len potom už začalo byť zima na nohy, tak som išla von. Na pláži som trochu oschla a prezliekla sa, a išli sme na hotel. Jozef po ceste šomre ako veľmi nemá rád piesok a slanú vodu. Ešte, že sme sa vybrali na trek, ktorý sa ide prevažne po piesku okolo oceánu. Ubytuje nás veľmi milá dievčina, ktorá po prezretí našich pásov povie: “Aaa, Slovenia!”. Po tom ako ju opravíme sa ospravedlní a hovorí, že sme prví Slováci, ktorých ubytovala, tak ďalších už asi povie dobre. Dali nám aj lepšiu izbu ako sme si zaplatili, tak sme radi. Sprcha naozaj padla vhod. Moje vlasy to už potrebovali, aj keď ten wet look mi celkom pristane. Ešte namočím nejaké ponožky a spodné prádlo, ktoré si potrebujeme oprať a ideme na západ slnka, a večeru.

Nájdeme jeden otvorený podnik, ktorý začína variť až o trištvrte hodiny, tak ideme hľadať ďalej. Keďže sme mali tak málo nachodené, Jozef sa ide pozrieť do ďalšej dediny. Nevieme či to je otvorené, tak ja ostávam na izbe, že mi napíše. Našiel tam Jordánsku Al Bilal, tak idem za ním. Je to 1,5 km. Dám si falafel wrap XL a Jozef vysmážané kalamáre. Hrá tam dosť zlá arabská hudba, ale jedlo je dobré. Jozefovi najviac chutila mrkva, niežeby to ostatné bolo zlé, len tá mrkva bola exkluzívna. Ešte si dáme prechádzku späť a sme na tom istom počte krokov ako keď kráčame celý deň.

Príspevok Rota Vicentina – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Utorok, 26.12.2023

32,01 km – celkovo 155,12 km

V noci mi bolo dosť teplo a nespala som moc dobre. Po 3 nociach v stane to bol nezvyk v posteli. Pobalíme sa a o 8 štartujeme.

Po troch kilometroch raňajkujeme na výhľade a fotíme reprezentatívnu spoločnú fotku, keď už sme sa včera osprchovali.

Ďalších 10 km je dosť nudných. Ide sa po vnútrozemí, bez výhľadov a ide to pomalšie ako by sme chceli. Potom už sme opäť na útesoch, ale ideme cez takú spustošenú krajinu. Museli tu byť požiare minulý rok.

Pokračujeme po pláži Brodeira. Pláž je sranda.

Behajú tam také vtipné vtáčiky, ktoré musia veľmi rýchlo kmitať nožičkami, aby ušli pred vlnou. Raz aj my musíme utekať, keď sa vlna zjaví znenazdajky.

Do mesta je to už iba kilometer, ale zato výživný. Hladní sa brodiť pieskom veru nie je pre nás. V Carrapateria je otvorený jeden podnik. Obsadzujeme jeden z posledných stolov. Ja si dám London Burger a Jozef ‘Micro bar’ burger. Majú tam ozaj veľa ľudí, tak to trvá celkom dlho, ale inak to chutí super a je to poriadna porcia.

Pred odchodom dáme ešte kávu a potom musíme poriadne pridať. Chceli by sme sa, čo najbližšie dostať k mestu Vila do Bispo. Cestou k oceánu ideme okolo veľa agáve, ktoré majú veľké pichľavé listy a keď vykvitnú, zomrú.

Schádzame k Praia do Amado, kde je veľa ľudí, lebo je tu aj parkovisko a bar. Chceli sme tu dobrať vodu, ale wc je zatvorené, tak pokračujeme ďalej. Buď niečo ešte cestou nájdeme alebo to potiahneme až do mesta. Len ono to zrazu začalo byť celkom náročné na stúpanie. Je to samé hore na kopec, dole na pláž.

Pri jednom opustenom dome naberáme vodu z točky vonku, tak už sa nemusíme ponáhľať a potiahneme pokiaľ vydá do západu slnka.

Koniec už je pohodový, po ceste. Obzeráme sa po vhodnom mieste na stan. Aj sme našli, ale je to všetko veľmi na očiach. Ešte teda pokračujeme ďalej ku jednej odbočke do lesa, ktorú vidíme na mape. Na jej konci nachádzame perfektné miesto pod stromom, na ihličí a také pekne schované. Jozef stavia a ja píšem.

Už aj ležíme, keď tu zrazu ide ku nám auto. Ja som v strese, že nás niekto prišiel vyhodiť, ale boli to len nejakí ľudia s dodávkou, ktorí tiež hľadali miesto, kde by sa mohli trochu schovať. Parkujú opodiaľ a nahlas púšťajú nejaké techno. Obaja nad tým krútime hlavami. Našťastie ho po pár minútach vypnú. Jozef potom varí ešte plný ešus cestovín s tuniakom, ale nejako to do mňa nejde. Stále som plná z toho obeda. Nakoniec to do seba natisnem, lebo viem, že by som ráno bola hladná. Potom uverejním blog a čítam si o usadlosti Vale da Telha, okolo ktorej smešli. Jozef už spí, aj ja zadriemem, ale potom si ideme ešte umyť zuby a až potom spať.

Príspevok Rota Vicentina – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Streda, 27.12.2023

36,15 km – celkovo 191,27 km

Ráno nič nevaríme, tak vyrážame nezvyčajne skoro, o 7:30. Prechádzame okolo dodávky, ktorá tam včera parkovala, šteká tam pes. Ideme teraz nudnou cestou, 5km, do mesta Vila do Bispo.

Hľadám kaviareň, nedarí sa. Tak aspoň wc, ale aj to je zatvorené, ale pri ňom nájdeme otvorenú kaviareň. Dávame si kávu a pastel de nata. Potom ideme ešte do Lidla. Kupujeme čerstvo vyšťavený džús z pomarančov, madeirské banány, pečivo na raňajky a do cesty, čokoládu a vodu. Pred lidlom to rozbalíme a najeme sa. K mysu Cabo de Sao Vicente to máme 15 km. Ideme dlho po celkom frekventovanej prašnej ceste, odkiaľ sú odbočky ku plážiam.

Posledných 5 km odbočíme na kamenistý chodník. Celkom príjemná zmena oproti asfaltu a piesku.

Pri majáku je dosť veľa ľudí, tak rýchlo dáme fotku, kávu v stánku, prezujem sa do sandálov a pokračujeme 5 km do mesta Sagres. Občas po útesoch, občas po ceste.

Chvíľu pozorujeme rybárov chytajúcich z útesu.

V meste sa chceme najesť, ale je dosť turistické. Ideme do obchodu na tuniaka, vodu a raňajky. Na konci nachádzame reštauráciu s pinokiom v názve, ktorá je podľa nášho gusta. Jozef si dá grilovanú pražmu a ja omeletu so syrom, a k tomu pivko, Sagres samozrejme.

Ryba vyzerá byť chytená niekde tuto na útese a ja mám úplne čerstvé hranolky z reálnych zemiakov. Som spokojná, dávam si dokonca druhé pivo nech mi to rýchlo šlape, a kávu. Do miesta, kde sme chceli spať je to ešte 11 km a je 1,5h do západu slnka. Už sme sa zmierili s tým, že to nedôjdeme, ale aj tak si to ideme celkom svižne. Najprv prechádzame po pláži a potom cez lúku s kravičkami. Pomaly už zapadá slnko. Schádzame ku pláži a počujeme ďalšie kravy.

Zhora vidíme uprostred stáda, medzi stromami, postavený stan. Si vravíme, že to musí byť dosť zlé. K pláži vedie cesta zo zámkovej dlažby, ktorá je dosť uvoľnená a je to tak na dolámanie nôh.

Na konci je prakovisko s dosť veľa karavanmi a dodávkami. Pri pláži už stanujú nejakí turisti, tak ostávame aj my. Rozkladáme na tráve. Chcem si ísť umyť nohy do mora, ale keď tam prídem, tak už je celkom tma a more desivé, tak ostanem radšej so špinavými, veď zajtra už končíme. Jozef už má všetko v stane nachystané.

Zdá sa mi, že sa tie kravy približujú a spýtam sa Jozefa, že či sa mu tiež nezdá, ale on, že nie. Tak teda píšem blog. Ale tie kravy naozaj zvonia bližšie a bližšie. O chvíľu vidím tieň kravy zo stanu. A už sme aj my v strede stáda. Rýchlo balíme, ani nevyfukujeme karimatky a utekáme hore na útes. O 5 minút máme už rozložený stan hore, kde je ticho, až na jedného psa. Jozef ešte varí vifonku na večer. Mali sme v pláne aj cestoviny, ale nie som nejako hladná a máme aj málo vody. Tak ako každý večer, ja dopisujem blog a Jozef už spinká. Dnes sme si ale stihli umyť zuby predtým.

Príspevok Rota Vicentina – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Štvrtok, 28.12.2023

33,77 km – celkovo 225 km

Kravičky na útes už nevyliezli. V stane máme príjemných 10°C. Presunuli sme sa na východnú stranu, tak zo stanu vidíme krásne sfarbenú oblohu pred východom slnka.

Jozef varí poslednú kávu na ceste a raňajkujeme pečivo s horčicou s salámou. Chystá aj na cestu. Pobalíme a o 8 vyrážame. Musíme sa dnes celkom ponáhľať, aby sme to do Lagosu, cieľ Rota Vicentina, stihli za svetla. Cesta vedie po útesoch a za kilometer stretáme jedného turistu. Je to náš druh, altry na nohách a na chrbte malý ultralight ruksak. Chvíľu sa rozprávame, že nechápeme ten zákaz stanovania, keď tu sú aj tak všade obytné autá. Ani sme sa ho nestihli spýtať odkiaľ je, ale tipujeme nejaké Holandsko. Mapa píše, že to dnes bude celkom kopcovité. A hneď to aj začína. Schádzame z útesu na pláž a potom zasa hore.

Po hodine a pol prichádzame na miesto, kde sme chceli včera dôjsť. Nejako nám to ide pomaly. Dávame si prestávku na desiatu s výhľadom na pláž. Pozeráme do mapy, kde trasa dosť nezmyselne zachádza do vnútrozemia. Jozef dostal geniálny nápad prejsť to po pláži. Keby bol príliv, tak neprejdeme, ale máme šťastie. Po pláži ideme 1,5 km a ušetríme si veľký kus nudnej cesty.

Pri odlive je piesok fajne tvrdý, tak sa nám ide fakt dobre. Ostáva nám ešte 24 km, ktoré vedú cez turistické dediny. Prvou je Salema, tešíme sa na kávu a pastel, ale nič nie je otvorené.

Ďalšia dedina Burgau je za 5 km. Jozef ma motivuje čokoládou a vidinou kávy k rýchlejšiemu postupu. Je to stále hore dole, bude to ešte boj.

V Burgau nájdeme kávu a kupujeme aj nejaké pečivo, nech nemusíme zastavovať na obed v reštaurácii. Pastel de nata nemali, ale ponúkol nám taký orieškový pastel, ktorý bol tiež dosť dobrý. Posilnení pokračujeme ďalej.

Dostávame sa do veľmi turistickej oblasti a začína sa zvyšovať počet ľudí. Máme pekný výhľad na vysoké útesy za mestom.

Na lavičke si dávame prestávku na jedlo. Jedna buchta s tuniakovou paštétou a druhá s pistáciovou tubou Kolatch. V Luz ani nezastavujeme. Trasa viedla cez promenádu, ktorú Jozef označil za najhoršieho pol kilometra na trase. Za mestom nás čaká posledné veľké stupanie do výšky 105 m.n.m.. Je to dosť strmá makačka. Hore je nejaký pamätník a vysadené borovice.

Na druhej strane už máme Lagos ako na dlani. Snažíme sa postupovať rýchlo, ale ozaj ma bolia stupky, lebo sme nemali skoro žiadne prestávky a šlapeme v kuse. Do cieľa nám ostáva 5 km a my už smerujeme po drevených chodníkoch na Ponta da Piedade.

Od pláže je trasa trochu pomenená, tak sledujeme značky a nie hodinky. Toto je najfrekventovanejšia časť z celej trasy. Je to pre nás dosť otravné sa tam trajdať hore dole po vyhliadkových chodníkoch, keď sa dá ísť priamo, ale keď už sme tu, tak to prejdeme. Dokonca schádzame aj ku Praia do Camilo, že možno to stojí za to. Ale nie, tých 226 schodov za to nestálo. Obiehame pomalých ľudí a čakáme kadiaľ nás značka ešte povedie. Zatiaľ nám to urobilo asi 1 km navyše, čo je s 30 kilometrami v nohách, a vidinou brzkého konca, celkom dosť.

Asi chceli takto na fajront, aby predsa len z toho bolo tých 1000 výškových metrov. Konečne sme už pri ústí rieky. Ostáva nám už iba 2 km po promenáde, okolo prístavu, až k železničnej stanici. Nachádzam posledné zvyšky síl a veľmi ignorujem boliace stupky. Došli sme!

Dáme si fotku a ideme ešte kilometer na hotel. Sme dosť zničení. Nevieme prečo nám to dalo tak zabrať dneska. Osprchujeme sa, dáme sa trochu dokopy a ideme sa najesť do rybacej reštaurácie, ktorú nám odporučila pani z ubytovania. Ja si dám morského vlka a Jozef mečúňa. Kým čakáme dopisujem blog, ale fakt nemám síl. Oči sa nám zatvárajú pri jedle. Ledva to dojeme. Ideme na hotel a rovno spať, nevládzem už nič.

Záver

Dokopy sme prešli vyše 225 km za 7 dní. Začínali sme v Porto Covo a skončili v Lagose. Parádne sme si prevetrali nožky po dlhej prestávke od augusta a dosť to bolo cítiť, že naša kondička upadla. Na týchto pochodoch veľa rozmýšľame o živote, tak sme motivovaní neupadnúť do stereotypu a chodiť koľko môžeme. Dúfame, že sme trochu motivovali aj vás, aby ste vyšli zo svojej komfortnej zóny a chodili.

To je od nás všetko, ďakujeme, že ste s nami boli na ďalšom výlete!

Príspevok Rota Vicentina – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.