195 kilometrov dlhá diaľková trasa cez Dauphinské Alpy, okolo masívu Écrins. Čaká nás prevýšnie približne 12 800 metrov. Cestu máme rozplánovanú na 8 dní. Máme batohy so základnou váhou (bez jedla a bez vody) 5,6 kg a 6,1 kg, čo je dobrý predpoklad toho, že by sa nám tento náš plán mohol naplniť. Predpokladáme, že najväčsou prekážkou budú búrky, tak budeme dúfať, že ich bude, čo najmenej. Máme veľa rezervy, takže ak nám ostane dostatok času, tak sa pozrieme aj do pohoria Vercors. Každý deň sa budem snažiť pridávať príspevok aj s fotkami, o tom kadiaľ ideme a čo zažívame na cestách.

Príspevok GR 54 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Už včera sme prišli do Krakowa, aj kompou. Nechali sme u kamošov auto na záhradke a večer sme s nimi išli do českej reštaurácie na pivo. Jozef platil kartou a omylom stlačil platbu v EUR namiesto PLN. Tento klik o centimeter vedľa ho stál 12€ a vyčítal si ho celý večer. Ale už si zapamätáme, že platiť máme vždy vždy v pôvodnej mene. Poslednýkrát na dlhú dobu spíme vnútri, na gauči.

Dnes letíme o 12:30 z Krakova do Lyonu. Budík máme na 8. Ešte trochu prebaľujeme veci a zisťujeme, že opäť máme dosť veľa jedla. O 9 odchádzame z bytu a ideme na kávu. Je to celkom moderná štvrť Krakowa, takže je tu veľa podnikov. Dali sme si iba espresso a bolo teda riadne kyslé. Išli sme si kúpiť do potravín niečo na raňajky a mali sme ešte čas, tak sme sa išli pozrieť na Shindlerovu vilu a továreň. V časti Zablocie je železničná zastávka a chodí odtiaľ priamo vlak na letisko, takže volíme radšej túto možnosť ako auto, kvôli zápcham.  Prichádzame s dostatočným predstihom, kupujeme lístky za 17 PLN v biletomate. Cesta na letisko trvá 23 minút. Na letisku ešte prebaľujeme ruksaky. Jozefov ide pod palubu, tak tam má paličky, nožík, veci na varenie, kozmetiku a jedlo. Ruksak potom balíme do fólie, aby nám neutrhli nejaké pútko. Na check-in váha ukazuje presne 10kg.  Potom už iba security check, cez ktorý ako vždy prejdeme rýchlo, keďže máme všetko pekne pobalené. A ako vždy sa Jozef pozastavuje ako je možné, že to tak nemajú všetci a potom tam zdržiavajú. Ideme si ešte dobiť mobily a čakáme, máme 1,5 hodiny čas. Je tu dosť veľa ľudí na to aké je to malé letisko, ale nakoniec nájdeme zapadnuté miesta aj so zásuvkou. Boarding prebehne rýchlo ale z nejakého dôvodu máme meškanie pol hodiny. Meškanie vo vzduchu dobehne a o tretej pristávame v Lyone. Batožinu máme za chvíľu a potom máme vyše pol hodiny kým príde autobus. Zjeme balíček sušeného ovocia, nech máme ľahší batoh. Sedíme už v autobuse a Jozef nevie, kde má mobil. Obzerá sa a zrazu vystrelí z autobusu a beží ku lavičke, kde si ho zabudol. Väčšinou sa takéto veci stávajú mne, nie jemu. Cesta autobusom je tichá. Nehrá hudba a ani sa tam nikto nahlas nerozpráva, tak len pozorujeme krajinu ako postupne pribúda viac a viac kopcov. Zrazu sa pred nami vynoria riadne hory a už vieme viac, že sme blízko. Vystupujeme v Grenoble a ponáhľame sa do športového obchodu kúpiť kartušu, lebo autobus chvíľu meškal a neviem či stihneme ten ďalší.

Chodíme rýchlo, tak stíhame. V Carrefour kupujeme Camembert, salámu, kečup a ešte nejakú sladkú vodu nech máme fľašku. V pekárni vedľa bagetu a samozrejme flan.

Prichádzame na stanicu 15 minút pred odchodom autobusu. Skúšam kúpiť lístky, ale trikrát neúspešne. Vzdávam to a čakáme pod strechou, lebo ide búrka. Vidím, že dievča vedľa mňa lístok má, tak sa jej pýtam či by mi s tým pomohla. Problém bol v tom, že som tam nedostatočne zasunula kartu a trebalo na to použiť trochu sily. Tento autobus šoféruje žena, Jozef má pochybnosti. Ako náhlle nastúpime, tak sa spustia trojcentimetrové krúpy, sme radi, že sme dnu. Ide dosť svižne. Vchádzame do doliny, v ktorej je náš cieľ. Kopce sú neskutočné strmé a vysoké. Človek by čakal, že to tu bude prekvitať turizmom, ale domy okolo cesty sú dosť rozpadnuté a akoby tam nikto ani nebýval. Dosť rozdiel oproti Chamonix. Dôjdeme do Bourg d’Oisans a rýchlo smerujeme k začiatku trasy. Blíži sa dosť silná búrka.

Nevieme, čo máme robiť. Dnes sme mali v pláne prejsť 5 km s 800 výškovými metrami a potom tam zakempiť. Dážď sa blíži rýchlo a silno fúka. Ideme pozrieť do kempu, ale recepcia už je zatvorená. Ideme teda do ďalšieho. Tam sa ešte svieti. Robíme rozumné rozhodnutie a ostávame v kempe za 20€. Rýchlo staviame stan a varíme ázijskú wifonku. Všetko máme nachystané za 20 minút.

Z každej strany sa blízka a hrmí. Som rada, že sme tu a nie niekde v polke kopca. Dávame teda aj sprchu a zajtra skúsime potiahnuť, čo najďalej, ideálne, aby sme sa zajtra dostali na miesto, ktoré máme naplánované.

Príspevok GR 54 – deň 0 je zobrazený ako prvý na Stupky.

33,95 km – 2792 m hore – 1083 m dole

Budík máme na 5:30. Pozriem zo stanu a nad hlavou máme nízke mraky, tak sa nám zo stanu moc nechce. Jozef varí kávu a raňajky. Pre mňa čokoládovú ovsenú kašu a pre neho podomácky vyrobenú ryžovú kašu na slano. V noci celkom dosť pršalo. Stan to zvládol, mokro je iba zvnútra na stene z kondenzu. Balenie a hygiena nám celkom dlho trvá, takže vyrážame až o 7. Čaká nás tých včerajších 800 výškových metrov na začiatok. Hľadáme štart trasy, ale tam kde podľa mapy mala byť, je súkromný pozemok. Začíname teda po asfaltke smerom na L’Alpe d’Huez, ktorá často býva súčasťou TdF (tento rok nie je). Po chvíli narazíme na značku, ktorá je vlastne skratkou týchto serpentín. Je to celkom zaberák, nie je po moja šálka kávy a ani moja hodina. Jozef ma musí čakať. Po asi hodine narazíme na francúzske usadlosti a potom pokračujeme okolo rieky La Sarenne.

Príjemným stúpaním ideme až do sedla Col de Sarenne vo výške 1999 m.n.m., ktoré je obľúbené u cyklistov. Vedie tam asfaltka.

Potom si to ideme opäť 800 výškových dole, do dedín Clavans le-Haut, Clavans le-Bas a Besse. Cesta do Besse je pre mňa náročná, lebo keď som hladná, tak mrnčím a nemám silu a ešte to bolo fakt zasa do kopca, tak dávam čokoládu a s vidinou kávy pokračujem.

V Besse si dávame kávu. Všade tu robia riadne dobré espresso. Vedľa kupujeme nejaké jedlo na zajtra lebo je sviatok Deň dobytia Bastilly a predpokladáme, že bude všetko zatvorené. Kupujeme tri bagety, ktoré si tam teta pečie, broskyne, salámu a dráhy kus syra z oblasti, kde sme boli minulý rok. Zájdeme na koniec dediny a rozložíme jedlo. Zjeme dve bagety s kus Beaufort syra, ktorý sa úplne rozplýva na jazyku a zisťujeme , že vlastne by sa nám nejaké bagety ešte zišli. Skúšame u pekára,  ktorý je hneď pri nás ale vraví, že má zatvorené a otvára až 15:30. Jozef teda ide ešte späť ku tete a donesie bagety a ďalšie broskyne, lebo tie boli tiež fakt dobré. Nevieme ešte kde dnes spíme, ale vieme, že minimálne po Plateau d’Emparis dôjdeme, čo znamená 7 km a 700 výškových metrov. Stúpanie je náročné, je dosť teplo. Po ceste stretneme zatúlanú ovečku, ktorej sa Joze zľakol a snažíme sa jej dať aspoň vodu lebo sa nás vôbec nebojí, a leží tam na jednom mieste schúlená. Nič nerobí, tak ideme ďalej. Za chvíľu stretneme oproti turistu, tak on hádam povie v dedine. My sa ďalej šplháme hore a otvárajú sa nám krásne výhľady každým nastúpaným metrom.

Máme v nohách už 30 kilometrov a začínajú bolieť stupky. Riadne nám to tu pripomína Gruzínsko, je tu málo ľudí a parádne výhľady na okolité hory a ľadovce.

Vyšlo nám krásne počasie, nevyzerá to na žiadnu búrku, preto vyberáme na spanie vysoko položené Lac Noir. Sú to už iba dva kilometre a nejakých 250 výškových metrov. Meliem z posledných síl, ale to, čo sa pred nami otvorilo je neskutočné.

Je 17:35,  hľadáme vhodné miesto na stan, skladáme ruksaky a hneď filtruje vodu, lebo sme všetku vodu vypili. Ja sa idem poobzerať ešte po okolí jazera. Je to úplne brutálne. Kúsok za jazerom je 1200 metrov vysoký útes. Išla som na kraj, stále v bezpečnej vzdialenosti, a úplne sa mi triasli nohy.

Potom sme postavili stan a dosušili veci z rána. Jozef varí cestoviny s údeným tuniakom, olivami, cesnakom a našou špeci sušenou zmesou na cestoviny. Je to exkluzívne.

V diaľke začujem hrom, tak hneď pozerám počasie. Našťastie to je ďaleko a nejde to na nás. N druhej strane zistím, že do rána má byť jeden stupeň, tak si chystáme všetko teplé oblečenie na noc. Okolo jazera je dosť ľudí  lebo je tu celkom dobrý prístup od cesty, Niektorí iba prichádzajú, niektorí sa kúpu. My už sme o 8 nájdení, umytí a oddychujeme.

Takto sa mi to páči viac, keď tak skoro začneme a potom nemusíme stresovať, kde spíme a môžeme sa pokochať a veľa si oddýchnuť. Dnes sme mali asi najnáročnejší deň, tak uvidíme ako sa nožkam pôjde zajtra.

Príspevok GR 54 – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

44,37 km – 1507 m hore – 2329 m dole

V noci sme boli fotiť hviezdy. Také jasné hviezdy som už dlho nevidela. V diaľke sa riadne blýskalo. Ráno sme mali budík na 5:30, ale vstali sme až 5:50. Z teplého spacáku sa ťažko vstáva, ale prostredie je krásne. Predpoveď s 1°C sa nevyplnila a je tak 5°C. Neviem to exaktne lebo som doma zabudla teplomer. Ale v noci nám zima nebola. Vstaneme, Jozef varí kávu a raňajky, a ja idem ešte na kopec fotiť.

Potom celkom svižne pobalíme. Zo stanu úplne kvape kondenz, lebo sme boli pri jazere a o 6:50 sa vydávame  na cestu dole. Keďže sme si včera urobili odbočku kvôli miestu na spanie, tak dnes máme ešte ráno 6 km k pôvodnému miestu. Začíname okolo útesu a ďalšieho jazera Lac Lérié.

Po ceste stretáme prvé svište. Smerujeme cez zelené kopce a pomedzi kravy do dedinky Le Chazelet. Schádza sa tam stŕmymi serpentínami popod lanovku. V meste si dávame kávu, chceli sme aj croassant, ale akurát nám ho pred nosom vypredali. Nevadí, za chvíľu je ďalšie mestečko, Les Terrasses. Tam obchod nie je, ale opravujú tam cestu a tak nám jedna teta vysvetľuje ako to obísť, samozrejme po francúzsky. Tak sa iba usmievame, prikyvujeme hlavami a necháme ju vyrozprávať. Po francúzsky sa poďakujeme a ideme smerom, ktorým ukázala. Schádzame ešte strmšie do mesta La Grave.

Aj napriek sviatku je všetko otvorené, tak kupujeme bagetu, syr, paradajky a Plzeň.  Vedľa v ovocinárstve zas marhule a v pekárni flan. S touto výbavou ideme na koniec mesta, kde je kemp a lavičky, a chystáme hostinu. Do toho si sušíme veci a oddychujeme. Už je obed a my toho máme stále nejako veľa pred sebou. Nasleduje pasáž okolo rieky La Romanche. Vravíme si, že keď okolo rieky, tak to bude pohoda, ale nevšimli sme si dva kilometre, ktoré sa odkláňajú od rieky a sú s poriadným prevýšením. Ide nám to našťastie svižne a čoskoro prechádzame okolo mesta Villar-d’Arêne. Ja musím na záchod, tak Jozef ma čaká na trase a ja idem do mesta. Verejné záchody tu majú úplne v každej dedine a na fekventovaných turistických miestach. Normálne čisté a s toaletným papierom. A ďalej tu ešte majú knižnice v zastávke a pitnú vodu na každom kroku. Je to super.

Nasleduje pár pekných miernych kilometrov okolo rieky a dôjdeme k úplne plným parkoviskám. Sú tam jazerá,  kde sme sa chceli okúpať a tak si vravíme, že tam bude fakt mrte ľudí. Ale prídeme tam a nikto vo vode, tak ideme pre istotu skontrolovať tabuľu či sa môže plávať, a môže. Hneď odtiaľ nám odbáča trasa a nemáme moc času, tak si aspoň nohy namočíme. Už vieme prečo nikto nie je vo vode. Je brutálne ľadová. Vydržali sme tam mať nohy 10 sekúnd.

Toto sme vybavili rýchlo a čaká nás 8 kilometrové stúpanie (600 výškových metrov) do sedla Col d’Arsine (2340 m.n.m.). Začína sa to mierne, ale je veľmi teplo a dusno. Po kilometri je ešte ďalšie parkovisko a nasleduje prudké stúpanie. Pri jazerách sme si každý brali po litry vody, čo je zatiaľ najviac, čo nesieme. Cestou hore už toho dosť vypijeme. Keď si ale toto odtrpíme, tak hore pofukuje príjemný vietor a chodník pokračuje širokou dolinou, ktorú obklopujú krásne hory.

Tu sú tí ľudia z toho parkoviska a nedivím sa im. Je krásne počasie, nenáročná turistika a ešte je aj sviatok. Väčšina smeruje na chatu. My sa jej vyhýbame a pár metrov ďalej pri jednom z potôčikov oddychujeme. Filtrujeme si vodu, pijeme šumák a ja si močím stupky. Slnko páli, tak sa natierame opäť opaľovacím krémom. Dokonca aj Jozef si dnes dal dobrovoľne na krk, lebo mu ho včera spálilo. Cestou ďalej už stretáme viac kráv ako ľudí a hľadáme svište.

Niečo po 16 sme v sedle a otvára sa nám výhľad na ďalšiu stranu. Tabuľa píše, že sú to 3 hodiny (800 výškových) dole do dediny, ale my chceme zájsť ešte 4 kilometre ďalej, tak ideme takým poklusom. Prechádzame okolo štýlových modrých ľadovcových potokov a v jednom z nich sú aj žubrienky. Nechápem ako v tej ľadovej vode môžu byť.

Snažíme sa rýchlo klesať ale únava je už citeľná. Zastavujeme na chvíľu v tieni a posilňujeme sa bagetou so syrom. O 18 sa nám podarí dôjsť do dediny Le Casset a rozmýšľame či ešte pokračovať. Najprv si povieme, že nie a naberáme si vodu, že niekde na nasledujúcom kilometri nájdeme miesto na spanie. Je to však frekventované miesto a po rovine sa ide dobre, tak vodu vylievame a šlapeme rýchlo do Le Monêtier les-Bains, aby nám nezavreli obchod.

Kupujeme iba keksíky, syr a paradajku na raňajky, sladkú vodu a pivo. Už sme dosť na pokraji síl. Máme to už iba 1,9km k nášmu plánovanému nocľahu, ale ako naschvál nevieme nájsť vodu v meste. Ideme teda tam, zložíme veci a Jozef ide ešte k potoku nafiltrovať vodu. Je zatiaľ postavím stan a nafúknem karimatky. Jozef potom varí zemiakovú kašu s tuniakom a cesnakom, a ja si pridávam kečup. Dnes večer robíme veci rýchlo lebo potrebujeme spať.  Zajtra by to také náročné nemalo byť,  tak sa hádam trochu zotavíme po týchto dvoch dňoch.

Príspevok GR 54 – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

32,98 km – 1633 m hore -1410 m dole

Včera som do pol dvanástej písala blog, takže dnes vstávam až o siedmej. Jozef už má kávu uvarenú a čaká ma s raňajkami, bagetou so syrom. Akurát na nás začína svietiť slnko spoza kopca. O 8 vyrážame. Ako ranná rozcvička nás čaká stúpanie do sedla Col de l’Eychauda, 800 výškových metrov na 4,5 km. Ideme pomaly ale konštantne, a tak sme do dvoch hodín hore. Čím vyššie, tým krajšie výhľady do všetkých strán.

Vedie tu aj viacero lanoviek, ale je to urobené, tak pekne. Že to ani moc nekazí vzhľad a je tu postavená iba jedna chata, reštaurácia, ktorá je drevená, nie ako rotunda na Chopku.

Opäť sledujeme svište, tie sú tu všade a vždy sa potešíme, keď nejakého spozorujeme. V sedle (2425 m.n.m.) sú posledné pozostatky snehu.

Keď svieti slnko, tak je príjemné, ale akonáhle zájde za mrak a začne fučať, tak by som aj bundu prijala. Prehupneme sa cez sedlo a otvoria sa nám úplne nové výhľady na druhej strane. Tu hore je jar.  Na lúkach sú rozkvitnuté tisícky kvetov.

V závetrí skaly si dávame prestávku a dojedáme druhú bagetu, syr sa horčicu. Je pred nami skoro 14 km dlhé klesanie. Najprv 5 km serpentínami s pekným výhľadom a potom sa napájame na cestu, ktorá vedie až do Vallouise.

Originálne je skoro celá trasa po asfalte cez dolinu, ale je tam aj ďalšia zelená trasa, ktorá ju kopíruje, len je položená vyššie a ide cez les. Volíme teda tú. Už je 12 hodín a začína riadne pripekať a na horách sa začínajú tvoriť búrkové mraky. Po včerajšku nás dosť bolia stupky, tak to celkom nasilu ťaháme až do mesta. Potrebujeme si dobiť powerbanku, tak ideme do turistického centra. Nechávame tam nabíjať aj môj mobil a všetky veci, a len tak naľahko ideme nakúpiť. Je to dosť dobrý pocit ísť bez batohu. Potraviny majú akurát prestávku a otvárajú o 14:30. Majú tu piváreň, tak Jozef ide ochutnať pivo Alphand, štýl Blonde a ja si dávam kávu. Potom ideme do obchodu na bagety, syr, salámu, olivy, tuniaka a čokoládovú penu. V zelovoce kupujeme broskyne, rajčiny a cesnak. Potom už si ideme po veci. Powerbanka má 74%. To nám stačí, tak si ideme nájsť za mesto nejaké miesto na obed.  Zastavujeme hneď ako dôjdeme ku rieke L’Onde, popri ktorej nás čaká nasledujúca časť trasy. Rozkladáme jedlo, ja si umývam vlasy v ľadovej rieke a perieme.

O 16 pokračujeme ďalej. Ideme najprv okolo rieky cez les, to sa ide celkom dobre. Lenže potom zabočíme na asfaltku a je to celkom peklo. Trpíme. Snažíme sa to čo najrýchlejšie prejsť. Keď dôjdeme nakoniec, tak si trochu oddýchneme. Nie je tam pekne miesto na oddych, tak kráčame ešte si 1 km do doliny, v ktorej budeme spať. Chvíľku posedíme, zjeme broskyne a vydávame sa na posledných 3,5 km. Dosť tu fučí, s počasím to tiež vyzerá kadejako a pred nami išli ovečky, tak sa obávame či nebudú práve okolo útulne, pri ktorej sme chceli spať. Pozeráme sa po vhodných miestach na spanie, ale sú tu všade kamene a strmý svah. Po dvoch kilometroch jedno nájdeme, ktoré je aj trochu v zákryte, ale váhame. Prejdeme ešte kúsok ďalej, ale tam už vidíme ma svahu ovečky, tak to otáčame.  Sme v národnom parku a môže sa tu iba bivakovať (t.z. stan môže byť postavený od 19 do 9).Je pred siedmou, tak si upratujeme miesto od bobkov, kameňov a haluzí. Jozef pre istotu stavia provizórnu ohradu ak by sa ovečky náhodou vrátili. Postavíme stan, Jozef sa ponúkne, že nafúkne karimatky (ešte to nerobil), aby som ja mohla písať a nešla, tak neskoro spať.

Máme vedľa potok, tak sa dnes ideme aj umyť. Jozef váha či variť večeru, ale ja by som potom bola strašne hladná ráno, tak varí cestoviny s olivami, sušenými rajčinami, cesnakom a tuniakom.

Jeme vnútri v spacákoch. Nie je tu signál, tak si iba pripravujem blog a zajtra ho nahrám. Ideme spať ešte za svetla, lebo ráno chcem, čo najskôr vyraziť. Zajtra nás čaká jedno brutálne sedlo a tri menej brutálne.

Príspevok GR 54 – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

37,8 km – 2289 m hore – 2956 m dole

Budík máme na 5:30 ale moc sa nám vstávať nechce, tak ešte ležíme. O 6 sa začneme balit a raňajkovať, a piť kávu. 6:42 vyrážame. Lepšíme sa. Dnes máme na pláne veľa výškových metrov a veľa sediel. Na úvod stúpanie do sedla‎ Col de l’Aup Martin (2761 m.n.m.). Je to vyše 900 metrov na 8 km. Začíname pozvoľne. V útulni, pri ktorej sme chceli včera spať je pastier a vedľa má v ohrade stádo ovečiek. Dolina sa pomaly rozširuje a my sme obklopení vysokými horami. Kráča sa príjemne,  slnko tam ešte nesvieti.

Po pol hodine prezliekam do šortiek. Keby sme včera prešli o nejaké 2 km ďalej, tak by sme našli veľa miest na spanie. Predvčerom sme nabíjali baterku do foťáku, ale asi máme zlý kábel a teda obe skoro vybité. Tak to dávame nabíjať počas cesty, čo nie je úplne najlepšie lebo sa to hýbe a môže sa odpojiť kábel.

Stúpame a zelená tráva sa pomaly mení na kamene a tie potom na šotolinu. Posledný úsek pripomína cestu do Mordoru. Koniec bol naozaj náročný.

Za nami išiel svižne jeden Belgičan, s ktorým sa už druhý deň obchádzame, tak ho čakáme nech nám urobí fotku.

S každým sedlom prichádza nový výhľad.  Tento sme si však veľmi neužili. Za pár stoviek metrov je ďalšie sedlo ‎Pas de la Cavale (2735 m.n.m.) a odtiaľ začíname klesať ku chate takmer 1000 výškových metrov na 5 km. Celé to ide dole po serpentínach.

Je to dosť brutálne Ku koncu už nás to ani nebaví, ale potom opäť zbadáme svišťov a hneď nám to ide lepšie. Prechod tohoto sedla nám trval 4 hodiny. Na chate si dáme kávu, uvaríme čaj a najeme sa (bageta so syrom opäť + čokoládová pena). Jozef zisťuje, že si ráno zabudol lyžicu a o 12 sme pripravení vyraziť do ďalšieho sedla Col de la Valette (2668 m.n.m.).

Je trochu pod mrakom, tak sa stúpa celkom dobre. Všade tu cítiť ovečky, ale nikde ich nevidíme. V sedle je však ohrádka, ale ani na druhej strane nie sú. Nasleduje krátky a nepríjemný zostup cez bridlicovú šotlinu. Veľmi fučí, vietor zo sebou berie prach a malé kamienky, ktoré sa nám zabodavajú do tela a idú do očí. Snažíme sa to, čo najrýchlejšie prejsť.

Keď sa dostaneme na trávnatú časť,  tak už je dobre a je tu veľa svišťov. Hneď je ďalšie sedlo Col de Gourian (2597 m.n.m.). Stúpame iba nejakých 200 m. Odtiaľ vidíme cestu, kadiaľ budeme stúpať na tretie sedlo.

Ďalší Mordor a v pozadí Aiguille de Morges ako Hora osudu. Konečne sme našli tie ovce. Asi tiež rady chodia na turistiku. Prechádzame okolo značky, na ktorej sú fotky a mená psov, ktoré strážia ovce. Už sme na to narazili, ale tu to bolo preložené aj do angličtiny. Sú to strážne psy a sú citlivé na nejaký rušivý element. Preto sa treba mená týchto psov naučiť a v prípade, ak by nás považovali za nebezpečenstvo stačí ich osloviť a ony budú nebudú útočiť. Ale nedali tam výslovnosť, tak neviem či by nám to pomohlo.

Pred stúpaním na posledné sedlo sa posilňujem keksikmi a pozorujeme svište a ovečky. Stúpame cez veľmi prašnú zem s občasnými snehovými poliami.

Keď zafučí, tak sa nám to všade lepí. Sme celí od čierneho prachu. Keď vyjdeme do sedla Col de Vallonpierre (2607 m.n.m.), tak nás ide uchytiť. Urobíme pár fotiek a ideme dole.

Ako náhle zíjdeme za hranu sedla, nastane bezvetrie. Ku chate, kde chceme dnes stanovať, je to už iba 2 km. Často fotíme a pozorujeme svište.

Dôjdeme ku chate o 16. Je tu jazero a celé je to obklopené horami. Naozaj krásne miesto na spanie.

Lenže ešte je málo hodín a za celý deň nebol žiadny signál, a Jozef si potrebuje vybaviť nejaké pracovné veci. Skúšame to ešte na okraji, ale ani tam nič. Tak si aspoň urobíme spoločnú fotku. Rozhodli sme sa ísť dole aspoň pokiaľ nenájdeme signál. Do mesta to je 14 km a 1300 výškových metrov. Klesanie je cez serpentíny a s krásnymi výhľadmi. Od nejakých 2000 m.n.m. sú konečne čučoriedky, ale ešte dosť kyselé. Už sme skoro pri rieke La Séveraisse a Jozef chytá signál. Chvíľu oddychujeme, papám ďalšie keksíky a rozhodujeme sa, že až kam to potiahneme.

Za 7 km je kemp, my sme celí čierni od prachu a Jozef už dnes mrnčal, že je ugebrený a chcel by si dať sprchu. Cestu nám spomaľujú čučoriedky, ktoré sú v 1500 m vynikajúce.

Ideme chodníčkom popri rieke mierne dole a je dosť teplo. Posledné dva kilometre už iba predkladám nohu pred nohu. Mám naozaj dosť po tých prevýšeniach. Prídeme do kempu, ktorý je iba taký na divoko. Sú tam sprchy a wc, ale inak si tam každý stanuje, kde chce. Majiteľ už tam nie je, ale píšem mu sms, že sme tam a ráno zaplatíme. Pomaly rozkladáme. Sprcha padla naozaj vhod, aj niečo perieme a plánujeme kadiaľ ísť ďalší deň. Na večeru máme zemiakovú kašu so salámou, cesnakom a kečupom. Mali sme už aj lepšie, ale míňame zásoby. Chcela som večer ešte blog dokončiť, ale nemám síl, dokončím to ráno.

Príspevok GR 54 – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

27,65 km – 2100 m hore – 1998 m dole

Budík máme neskôr, na 6:30. Včera som písala sms, že budeme odchádzať o siedmej. Bola som riadne unavená včera. Celkom rýchlo to zabalíme a raňajkujeme, ja nejakú proteínovú ryžovú kašu a Jozef ázijskú wifonku. Dopisujem blog a vyberám fotky. Trvá mi to celkom dlho. Jozef je nervózny, nudí sa a musí ma čakať. Niečo po pol 9 vyrazíme. Vždy si večer vravím ako ma bolia nohy a neviem ako budem kráčať ďalší deň, a ono je to ráno vždy nejako zázračne v pohode, keď sa rozhýbem. Máme 4 km do mesta a už je celkom teplo.

V meste nakupujeme až nezmyselne veľa jedla, ale to asi vždy. Pred obchodom si dávam croissant s banánom a Jozef pizzu. Potom ideme na kávu a pred 11 začíname stúpanie 1300 m do sedla Col de Colombe (2423 m.n.m.).

Mali sme možnosť vybrať si cestu popri rieke, cez jedno sedlo alebo cez dve sedlá. Tak vyberáme strednú cestu. Je veľmi teplo. V polovici pri vodopáde jeme, aby sme trochu odľahčili batoh. Bageta, trochu viac plesňový camembert, kečup a Jozef si pridáva aj cibuľu. Je tam príjemne chladno.

Potom pokračujeme, je strašne dusno, pijeme litre vody a namáčame si bufku a šiltovku do vody,  kde sa dá. Pod sedlom si dáme ešte nektarinku a skúmame tú náročnejšiu cestu, ktorá sa tu napája. Je to fakt strmé a asi by som sa dosť bála. Ideme veľa cez kamenné polia, tak nám to ide pomalšie.

Keď prejdeme cez sedlo je to už iba kúsok ku Lac Lautier, kde som mala naplánovanú noc. Ale včera sme prešli viac, tak dnes ešte pokračujeme. Na chvíľu sa tam zdržíme. Filtrujeme vodu a namáčame nôžky.

Ide okolo nás skupina turistov asi z nejakého oddielu lebo majú všetci šiltovku s takým predĺženým koncom, aby im toto chránilo krk pred slnkom. My ich za chvíľku dobiehame.

Dôjdeme na chatu Refuge des Souffles a dávame si kávu. Majiteľ je asi Maročan, lebo tam má všetko taký štýl. Čaká nás ešte jedno dosť vysoké sedlo Col de la Vaurze (2500 m.n.m.). Ani dnes to nevyzerá na dážď, tak pred 16 vyrážame. Najprv sa trasa iba tak vlní po vrstevnici a zachádza ku vodopádom. Potom to ide takými miernymi serpentínami hore 600 m.

Tesne pod sedlom mi začne škvŕkať v bruchu, tak vyťahujem pain au lait a oriešky. Jozef mi vraví, že má počká niekde v tieni. Dôjdem k nemu a on sedí na slnku. Pozoruje svište. Dnes prvé. Už sa bál, že dnes žiadne nebudú. Dôjdeme to hore do sedla, bola to asi najkrajšia cesta, čo sme tu išli.

Myslím si, že do dola to bude pohoda, ale nie je. Čaká nás klesanie 1300 m na 5 km. Pre porovnanie, na Kráľovu hoľu je to 1052 m na 6,2 km. No a my sme miestami ešte aj stúpali. Bolo tam veľa nespevnených prašných častí a slnko stále pieklo. Asi som nezažila horšiu cestu dole z kopca.

Trvalo nám to dole hodinu a pol, čo sme sa snažili pobehnúť, kde sa dalo. Konečne sme to došli a v dedine už slnko nesvieti, kvôli vysokým horám. Hneď staviame pri vode a pijeme po litri, Jozef si tam namáča hlavu. Aj nás dosť spálilo. V Le Désert En Valjouffrey ideme do baru Les Écrins. Dávame si pivo sa pýtam sa čašníčky či si môžeme v ich záhrade postaviť stan, čítala som to v recenzii. Odpovedá, že áno len musí obslúžiť a potom nám ukáže. Táto dedina je taká nefrancúzska, sú tu rozostavané domy, zarastené záhrady a na stole máme asi dvadsať múch.

Chceli sme ešte jedno pivo, ale už nemali. Dávame si teda ešte pohár prosseca. Francúzsky nádych tomu dáva pieseň z Amélie. Čašníčka nám ide ukázať miesto na spanie.

Mysleli sme si, že tu bude viac ľudí, ale sme tu sami. Rozkladáme stan, ja fúkam karimatky a Jozef varí večeru. Možno to nevyzerá vábne, ale je to najlepšia večera na turistike akú sme mali. Zemiaková kaša, cesnak, cibuľa, sušené rajčiny, bujón a tuniak. Riadne to je dobré.

Každý deň si myslím, že už to najhoršie máme naozaj za sebou, ale vždy ma niečo prekvapí. Som zvedavá, čo príde zajtra.

Príspevok GR 54 – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

22,8 km – 2688 m hore – 1640 m dole

Dnes sa chceme aspoň trochu vyhnúť horúčavám, tak vstávame o 6. Trvá nám to celkom dlho. Na raňajky máme hubovú polievku a samozrejme kávu.

O 7:25 začíname šľapať. Prvé je sedlo Col de Côte Belle (2290 m.n.m.). Takže to, čo sme si tak krvopotne včera večer zišli, si hneď ráno nastúpame (1000 m). Je to také zelené sedlo, asi mu veľmi tienia okolité vrchy a nie je také vyprahnuté.

Dohora sa mi nejde dobre, mám po včerajšku ťažké nohy. Už po pol hodine si dávam keksík a jeme aj pár jahôd popri chodníku. Na to, že je ráno a sme v tieni je dosť dusno, počasie je zatiaľ také všelijaké. Po vyše dvoch hodinách výjdeme hore. Z druhej strany je ten kopec úplne iný, samá bridlica a skaly.

Nasleduje klesanie 500 m na 4,2 km. Sú to pekné serpentíny, tak sa ide dobre. Cestou dole sledujeme desivo vyzerajúce sedlo Col de la Muzelle (2613 m), ktoré nás čaká.

Dole si dáme bagetu so syrom a kečupom, a filtrujeme vodu. Idú nás pri tom zožrať muchy, už asi veľa smrdíme. O 11 začíname stúpať ďalších 1100 metrov na 4,5 km. Je strašne teplo. Čím vyššie tým viac pofukuje a máme viac vypitej vody a ľahší ruksak. Teda Jozef má ľahší, lebo zobral aj moju vodu, aby som vládala. Posledných 250 výškových ide hustými serpentínami cez stŕmu bridlicovú skalu.

Tam už fúka veľmi, tak musím dávať pozor, aby ma nejaký poryv vetra nezvalil. Dole sa radšej nepozerám. Snažíme sa, čo najrýchlejšie byť hore, tak idem konštantne, bez prestávky. Hore v sedle sa nám otvorí výhľad na Lac de la Muzelle, pri ktorom sme dnes plánovali spať. Je to k nemu ešte 500 výškových. Poklusom klesáme, stretávame skupinu opravovačov chodníka. Cestou dole sa otvára výhľad aj na ľadovec Muzelle.

V jazere si namočíme stupky, tak na 30 sekúnd lebo je ľadové.

Chcem ešte doupravovať fotky, tak ideme na kopec, kde je signál a dávame si čaj. Vybije sa mi mobil, tak nahratie blogu nechávam na neskôr. Rozhodli sme sa, že to ešte kúsok dneska potiahneme, je len pol 4. Stúpame do posledného sedla na trase Col sú Vallon (2531 m.n.m.). Keď rozhýbeme nohy, tak to ide celkom rýchlo. V sedle si urobíme fotku.

Chceli sme prejsť až k jazeru Lac Lauvitel, ale nevieme či tam je nejaké miesto na spanie. K tomu je to ďalších 1000 výškových dole na 4 km. Chytáme hore signál, tak konečne dávam dokopy blog a Jozef pozerá časovku TdF. Na mape sú vyznačené miesta na spanie kúsok pod nami, tak teda ostávame tu, vo výške 2350 m, s pekným výhľadom.

Je tu už jeden Francúz. Ešte je skoro a nemali by sme stavať stan, tak iba rozložíme tyvek a oddychujeme. Po chvíli sa Francúz pristaví a lámavou angličtinou sa rozprávame. Má kamaráta zo Slovenska, ktorý má agrofarmu v Tatrách. Potom aj o tom, že slovenské medvede sú v Pyrenejách, lebo pred pár rokmi tam mali už iba tri kusy, tak si boli zobrať ku nám. Je botanik, tak má pocestovaných veľa národných parkov a rezervácií. Snažil sa nám dať nejaké tipy na turistiku v Alpách a my sme sa mu snažili vysvetliť, čo ešte máme v pláne, ale jazyková bariéra bola veľká. Resp. Moje porozumenie francúzskej výslovnosti a jeho porozumenie nefrancúzskej výslovnosti. Po 19 staviame stan a Jozef varí cestoviny s našou sušenou zmesou a syrom. Máme tam niečo horké, tak to nie je také dobré ako včera, ale aj tak to zjem lebo by som sa v noci zobudila na strašný hlad. Zajtra nám ostáva už iba dôjsť posledných 16km späť do Le Bourg d’Oisans. Vypíname teda budík a užívame si poslednú noc na GR54.

Príspevok GR 54 – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

17,75 km – 491 m hore – 2184 m dole

Noc bola dosť veterná a občas aj trošku spŕchlo. Mala som pocit, že aj hrmelo, ale to som mohla blúzniť. Toto bol vlastne prvý dážď, ktorý sme mali na ceste. Takže si myslím,  že nám to počasie dobre vyšlo. Síce bolo fakt horúco, ale bez jedinej búrky, ktoré môžu byť v horách dosť zlé. Ja vstávam až tak pred 8. Jozef už má kávu uvarenú a okolo nás už idú prví turisti. Akurát otváram dvere a robia si srandu, že si prišli po kávu. Jeden z nich nám hovorí, že je tam zakázané stanovať, ale ja som si konkrétne prespávanie pozerala na stránke parku a pokiaľ postavíme večer a ráno ideme preč, tak to je v pohode. Pri všetkých chatách majú vyhradené miesta,  kde sa môže. Ale to si myslím, že skôr z praktického hľadiska, lebo tam je veľká koncentrácia turistov a aby neboli rozlezení na všetky strany. Svižne balíme a svižne bežkáme dole. Všetkých obiehame. Prichádzame k jazeru Lac Lauvitel.

Mohli sme to včera aj tu potiahnuť. Je tu dosť miest na stany a aj by sme sa okúpali. Ja si teraz aspoň namočím nohy a dávame si čaj. Prichádzajú aj ujovia z rána. Bez hanby sa vyzliekajú do naha a hodia sa do jazera. Po pár minútach vychádzajú, oblečú sa a pokračujú v turistike. My si dopijeme čaj a ideme dať druhú polovicu dnešného klesania. Ideme rýchlo, na frekventovanej ceste stretáme veľa turistov. Za chvíľu sme pri rieke Le Vénéon. Potom už iba mierne klesáme. Sme už pod 1000 m.n.m., je dosť teplo. Ideme okolo jazera Étang de Bucklet, tak sa tam ideme okúpať.

Hneď je lepšie. Do mesta nám chýbajú už len 4km. Ideme svižne po asfaltke, nech to čo najskôr dokončíme.

Pred 14 sme na konci našej cesty. Ideme si kúpiť oslavné pivko a nektarinky. Oddychujeme v parku v tieni.

Potom ideme pozrieť koľko stojí kemp bližšie k centru. Po ceste si dáme ešte flan a kávu, a dokupujeme kartušu na ďalšiu cestu. Kemp je za 30€, tak ideme do toho, v ktorom sme boli minule. Pani si nás pamätá a berie ma autkom.

Na L’Alp d’Heuz (1860 m.n.m.), pod ktorým sme, dnes namerali teplotný rekord 29,5 °C. V kempe hneď dávame sprchu, rozkladáme veci a ja idem prať. Periem ručne lebo skoro všetky veci sú merino. Po týždni z toho ide riadna špina. Potom plánujeme nasledujúce dni. O 19 sa ideme najesť do bizarnej reštaurácie Restaurant de France. Dávame si Tartiflette, čo sú zemiaky zapečené so 4 druhmi syra a k tomu bol z nejaké dôvodu salámový tanier. V ponuke je aj špeciál pre hladných cyklistov, čo sú nejaké ázijské rezance. Pred vchodom má zaparkovanú motorku Royal Enfield, nad vchodom kostru na bicykli a vnútri kadejaké artefakty. Obsluhuje nás majiteľ, taký starý, milý pán. Potom si ideme ešte nakúpiť jedlo na ďalšie dni. Chceli sme si večer dať aj Prosecco na oslavu, ale v tom obchode dali na všetok alkohol závesy a keď sme sa chceli spýtať, že čo to je, tak v obchode bol už iba Sbs-kár. Takže oni tam o 8 všetci odídu a do 10 fungujú iba samoobslužné pokladne. Tak si takí rozčarovaní dávame do košíka Oranginu a ideme do kempu. Tam je dnes živá hudba a dobre hrajú.

GR 54 sme už dokončili. Namiesto 7,5 dňa sa nám to podarilo urobiť za 6,5 dňa. Na moje aj Jozefove prekvapenie bola moja kondička oveľa lepšia ako sme si mysleli. Do toho sme mali dobré počasie, síce teplo, ale žiadne búrky. Keďže máme spiatočnú letenku až 30.7. ideme ešte pokračovať. Kam, to sa dozviete zajtra. Ešte pár čísel na záver. Celkovo 217,3 km – 13500 m hore aj dole – 33,43 km a 2077 m na deň.

Príspevok GR 54 – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

13,39 km – 219m hore – 875 m dole

Vstávame asi o 7, nemáme sa kam ponáhľať. Už nás nečakajú ďalšie kopce. Chceme si iba spojiť trasu s GR 54, nech to máme pekne uzavreté. Na raňajky máme hubovú polievku a kávu. Sme radi, že kartuša nám vydržala. Je jasné ráno, tak pekne vidno ľadovce.

Pomaly pobalíme, na lavičke dojedáme polievku. Schádzame dole serpentínami a pozorujeme posledné svište.

Stretáme takú babičku s fakt štýlovým účesom,  s paličkami a turistickým batohom. Začne na mňa po francúzsky, ale používam osvedčenú frázu “No parlé francias” (preklad: “Nehovorím po francúzsky”). A ako vo väčšine prípadov po tejto fráze nasleduje zjednodušená francúzština a výrazná gestikulácia. Pýta sa, že či sme boli hore na sedle peši. Odpovedám, že áno a ona potom po anglicky “very good”. Riadne milá babka. A takýchto starých ľudí tu chodí fakt veľa.  Aspoň polovica turistov, ktorých sme stretli malo nad 50 rokov a často aj viac. Potom predsalen máme ešte krátke stúpanie do frekventovaného ‎Col du Lautaret (2057 m.n.m.). Dávame si kávu a chvíľu nabíjame, lebo včera večer sa nám powerbanka úplne vypla pri 15%. Doma to budeme musieť prešetriť. Našim dnešným cieľom je Villar-d’Arêne, okolo ktorého sme prechádzali v druhý deň. Je to ešte 7,5km.

Ideme po trase GR50, ktorá dookola obchádza národný park Écrins. Je síce dlhšia ak GR54, ale menej náročná na prevýšenia. Najprv po vykosenom chodníku cez lúky a potom po asfaltke až do Villaru. Ide tadiaľ hlavný ťah na Grenoble a my chceme stopovať do Bourg d’Oisans, ktorý je po ceste. Jozef po ceste vraví, že niekde čítal, že vo Francúzsku sa fakt zle stopuje, tak uvidíme. Nájdeme vhodné miesto, zastávku. Vystrčím palec a zastaví nám prvé auto. Ide ale iba do La Grave, tak stopujeme ďalej. O minútu zastaví ďalšie auto, tiež do La Grave a za ďalšiu minútu ďalšie. Potom konečne stopneme aj také, čo ide ďalej. Je to taká malá Škoda, že Jozef sa tam ledva natisne. Vezie nás straší francúzsky pár a trošku hovoria aj po anglicky, tak sa snažíme aj o nejakú konverzáciu. Pani ma učí povedať Bourg d’Oisans lebo mi nerozumela, keď som sa jej pýtala kam idú. Stačí vyhodiť polovicu samohlások a povedať to strašne rýchlo. Výsledok je “BÚDOZAN”. Cesta trvá 40 minút a je celkom nebezpečná. Veľa zatačok a úzkych tunelov. Na každom kroku je značka upozorňujúca na lavínu, aj so svetelnou signalizáciou. Cez zimu to tu musí byť dosť drsné. O 13 nás vysadia na okraji mesta, kúsok od kempu, tak ideme rovno tam. Uvažovali sme či ísť alebo nie, ale predsa len sa potrebujeme sa trochu poľudštiť pred letom a na večer hlásia búrky.

Je veľmi dusno. Keď sa osprchujeme, postavíme stan a nachystáme si všetky veci, ideme do mesta. Najprv zastávka v obchode, kde si kupujeme cestovinový šalát s krabími tyčinkami lebo sme riadne hladní a potom ideme poslať pohľadnice. Máme čas, tak ideme ešte na kávu a potom na pizzu. Už sa tu začína dosť zmrákať a v diaľke počuť hromy. Cestou do kempu ideme ešte kúpiť Prosecco, dnes ho naozaj chcem. Keď výjdeme z obchodu, tak už jemne prší. Asi bude ten dážď na dlho, tak ideme čo najrýchlejšie do kempu. Posledných 200 m sa spustí poriadny lejak, tak bežíme do stanu. Dopisujem včerajší blog a pijeme Prosecco. Jozef si ide dať ešte jednu sprchu, ale keď sa chce obuť, tak zistí že má v topánke veľkého slimáka. Je to dosť nechutné.

Neskôr večer, keď ideme spať, tak tam má dokonca troch. Asi ich prilákala tá skvelá aróma. Pre istotu dávame úplne všetky veci do stanu. Stále dosť intenzívne prší. Som rada, že nie sme niekde hore. Zajtra nás čaká už iba cesta domov.

Príspevok Opäť GR 54 – deň 17 je zobrazený ako prvý na Stupky.