Ak sa chystáte na diaľkovú trasu E4 alebo zimnú turistiku na Cypre, tu je súhrn všetkého, čo potrebujete vedieť predtým, než si zbalíte batoh.

Náklady na 10 dní

Celkové náklady boli 820€. Strávili sme 5 nocí v ubytovaní a 5 nocí v stane. Chceli sme spať viac v stane, ale počasie nám to nedovolilo. Najdrahšie ubytovanie bolo v Limassole a najlacnejšie v Larnace. Do skupiny pohostinstvo patrí káva, pivo a jedlo v reštaurácii. Prevažne sme sa živili souvlaki. Najlepšie boli u Dimitrisa v Larnake. V doprave sú zahrnuté letenky, lístky na vlak do Bratislavy a preprava autobusmi po Cypre. Ostatné sú lieky a kartuša.

Doprava a logistika

• Letenky: Priame lety z Bratislavy do Larnaky fungujú celoročne. Od marca sa pridáva aj linka do Paphosu.
• Autobusy: Trasy a zastávky sledujte cez Mapy.com (na Google Maps ich nenájdete).
  • Larnaka a Nikózia: 2,40 € za cestu (nočná tarifa 4 €). Link na poriadok.
  • Paphos: 2 € za cestu (nočná tarifa 3 €). Link na poriadok.
  • Intercity (medzimestské): 5 € za jednu cestu.
• Stopovanie: Ľudia sú mimoriadne prívetiví a priateľskí. V horách na menej frekventovaných cestách sme so stopovaním nemali žiadny problém.
• Na ostrove sa jazdí vľavo.

Počasie

• Február v horách (1000 m n. m.): Rána sú chladné (cca 5 °C), na priamom slnku však teplota vybehne až na 25 °C. Ak prší, teplota sa drží pod 10 °C. Nám pršalo 4 dni z 10.

Teplota počas roka pre pohorie Troodos. Link na ostatné parametre.

Technické info

• Elektrina: Cyprus používa britské zásuvky (typ G). Väčšina ubytovaní má adaptéry, nemali sme problém.
• Ubytovanie: Väčšinou sme riešili deň vopred. Najdrahší bol Limassol, najlacnejšia Larnaka. V zime vie byť vnútri naozaj zima, boli sme radi, že máme spacáky. Treba hľadať izby s klímou (používa sa na kúrenie) a boilerom na ohrievanie vody.
• Hygiena: Toaletný papier sa hádže do koša, nie do misy!

Stanovanie a nocľah

• Pravidlá: Oficiálne je stanovanie zakázané (najmä pláže a chránené územia). V horách je mimo sezóny tolerované.
• Kempingy a piknikové miesta: Lesná správa prevádzkuje v horách kempy (cca 2 €/osoba). Piknikové miesta po trase majú často vodu, WC a miesta na opekanie. V letnej sezóne bývajú veľmi rušné. Vyskytuje sa tam veľa mačiek, odporúčame kŕmiť až ráno pri odchode a jedlo si niekam zavesiť. Nechcete, aby vám mačka napadla stan, true story (viď. 60 záplat na našom stane).
• Naše zásady: Stan stavať za súmraku, skoro ráno baliť, byť nenápadní a nikdy nezakladať oheň. Všetok odpad berieme so sebou.

Jedlo a voda

• Zásobovanie: Pohorie Troodos je na obchody chudobné. V dedine Troodos je len malý stánok nevhodný na nákup zásob, lepšie je urobiť si zachádzku do Pano Platres.
• Cyperské trailové menu: Kombinácia pity, avokáda a halloumi syra.
• Voda: Pili sme vodu z vodovodu po celom ostrove bez problémov. Vodu, ktorá vytekala voľne (bez kohútika) sme filtrovali.
• Obchody: Nemáme radi nakupovanie, ale Cyprus je úplne iná liga. Široké uličky, málo ľudí, prívetiví zamestnanci a kopa čerstvej zeleniny a ovocia.
• Sklavenitis / ΣΚΛΑΒΕΝΙΤΗΣ: Tu určite nájdete plzeň.

Fauna a flóra

• Flóra: Veľká časť Cypru je pokrytá lesmi. Nájdete tu endemitické stromy ako cyperský céder a golden oak. Popri trase často nájdete tabuľky s názvami stromov.
• Hady: Vo februári hibernujú, riziko je minimálne. Ostražitosť zvýšte od apríla (najmä pri vretenici levantskej).
• Mačky: Cyprus je ostrov mačiek. Stretnete ich v mestách aj v opustených horách. Odporúčame mať v batohu malé balenie granúl, určite ich využijete.

Orientácia a bezpečnosť

• Značenie: Žltý štvorec E4 je väčšinou len na rázcestiach.
• Navigácia: Nutnosťou sú offline mapy (Mapy.com, Maps.me). Pre šetrenie batérie odporúčame nahrať trasu do hodiniek.
• Poľovníci: Počas túry je často počuť výstrely aj blízko trasy. Hlavné poľovné dni sú streda a nedeľa. Zákon povoľuje lov od úsvitu, preto je intenzívna streľba hneď po 6:00 ráno bežná.

Výbava

• Spacák: Vo februári odporúčame trojsezónny spacák. Najchaldnejšiu noc sme mali 3°C.
• Kartuša: Plynovú kartušu sme kupovali v Larnake v obchode Mr.Bricolage Cyprus (v Decathlone nebola), viete si ju nechať doviesť aj Woltom na ubytovanie. Ak by ste začínali na druhej strane, tak som na internete našla informácie, že je dostupná v Pegeia vo Philippοs Supermarket.
• Najviac využívanou položkou na tomto výlete bol dáždnik. Aj na slnko, aj na dážď.

Ľudia a atmosféra

Ak by sme mali vybrať jednu vec, ktorá sa nám na Cypre páčila najviac, neboli by to hory, ale ľudia, a to sme ten typ, ktorý cielene vyhľadáva samotu. Stretli sme toľko nezištnej dobroty a úprimnej ľudskosti, až nás to zakaždým príjemne prekvapilo. Zimný Cyprus totiž nie je len o turistike, ale o neskutočnom pokoji a úsmevoch, ktoré nič nestoja, no dávajú vám pocit, že ste všade vítaní. A ako milovníci mačiek nemôžeme zabudnúť ani na tie, sú neoddeliteľnou súčasťou tohto čarovného ostrova. Odporúčame všetkými desiatimi!

Príspevok Cyprus E4 – Praktické informácie je zobrazený ako prvý na Stupky.

Cesta tam

Moc vecí nenaznačuje, že dnes odlietame na Cyprus. V byte je dosť bordel, lebo mi predvčerom prišli poličky do skrine a triedila som veci, a teda mám kopu na zemi, ktorej sa potrebujem zbavit. Počká ma kým sa vrátim. Pred dvomi týždňami sme kúpili letenky, lebo Jozef mrnčal, že na Slovensku je zima a chceli sme už ísť niekam chodiť. Našli sme turistické blogy o E4 na Cypre a celkom sa nám to zapáčilo. Cez týždeň som za tri hodiny naplánovala celú trasu a všetky spoje. Keďže som včera mala ešte prednášku, tak som moc nestihla zbaliť. Idem to teda robiť dnes.

Naschvál som si zapla stopky a do hodinky som mala hotovo. Ešte som si zabudla oprať mikinu, neprefuk a alphu, tak to ešte dávam do práčky na rýchly program, to uschne rýchlo. Idem nakúpiť nech máme, čo na svačinu a zaniesť auto k Jozefovej sestre. Máme hodinu do odchodu, Jozef chystá rožky a ja si idem umyť vlasy. O 12 som ešte sľúbila vyvenčiť Arkusa. Našťastie, dnes sa mu moc nechce byť vonku, tak to máme rýchlo. Doma ešte suším vlasy, dobaľujeme jedlo a 12:35 vyrážame na stanicu. Moja dochvíľnosť sa zlepšuje, 5 minút čakáme na vlak. Vo vlaku robím check-in, zapletám si priberané copiky a počúvame podcast Nový svet o Egypte. Vo vlaku kúria na 26°C, Jozef ľutuje, že si neobliekol kraťasy.

V Leopoldove stojíme asi 20 minút, lebo je vykúka a púšťajú do Trnavy len po jednej koľaji. Nevadí, máme dosť veľkú rezervu. V Bratislave vystupujeme na stanici Nové Mesto a pešo ideme do dm-ky dokúpiť opaľovací krém a šampúch. Odtiaľ si zavoláme Bolt na letisko. Zástavku máme ďaleko a stojí to iba o 1,2€ viac. Naschvál sa postavíme na parkovisko, aby nezastavoval na ceste, ale on tam aj tak zastaví a musíme ísť za ním. Jazda to je celkom divoká a dosť parfumovaná. Našťastie trvá iba 10 minút. Na letisku prebaľujeme batožinu a celkom dlho čakáme na jej odbavenie. Bezpečnostnou kontrolou prejdeme rýchlo a bez problémov. Jozefovi volajú z práce, že nahral starú dokumentáciu, tak to teraz musí riešiť. Ešteže sme jeho sestre nechali aj kľúče. Letíme do Larnaky a musíme prejsť aj pasovou kontrolou. Z tejto časti bratislavského letiska sme ešte neleteli. Lietadlo ide na čas a máme celkom fajn miesta. Jozef má radu 11, ktorá je pri núdzovom východe a má viac miesta na nohy, ja som hneď za ním. Najprv si na hodinku zdriemnem a potom hrám sudoku. Let trvá menej ako 3 hodiny a pristavme v predstihu o 22:00 miestneho času (o hodinu viac ako u nás). Keďže sme čakali na pristavenie schodov, hneď ako prejdeme pasovou kontrolou, tak už máme aj batožinu. Ideme nájsť autobusovú zastávku. Autobus do centra nám ide za15 minút. Pozerala som trasu na google maps, kde zvyčajne ukazuje aj verejnú dopravu a nič, ale zato na mapy.cz to frčí bez problémov. V autobuse platíme nočnú tarifu 4€ na osobu a za 15 minút vystupujeme. 5 minút kráčame na ubytovanie. Jozef ešte dúfal v nejaký gyros, ale na nič nenatrafíme. Bez problémov sa dostaneme na ubytovnaie. Brala som to najlacnejšie s lepším hodnotením za 26€, ale aj tak tu ideme len prespať. Je to zdieľaný byt a o tejto hodine už na nikoho nenarazíme. Iba si umyjeme zuby a ideme spať, ráno vstávame o 7.

Sobota, 7.2.2026

Delikipos – Kionia

28,1 km – 1223 m – 540 m

Prekvapivo som sa celkom dobre vyspala aj keď toto naozaj nie je moja hodina vstávania ešte aj s tým posunom. Umyjeme zuby pobalíme a vyrážame dokúpiť ešte nejaké jedlo. Neďaleko máme super discount store. Kupujeme pitu, syr, salamu, banány, čaj, čokoládovú nátierku, ale nevieme nájsť zemiakovú kašu. Ešte sa aj pani pýtam, ale vraví, že nemajú. Pre istotu sa ešte spýta dcéry, ktorá nám blokuje nákup, a spolu to tam hľadajú, ale nenájdu. Potom som chcela ísť do neďalekej kaviarne, kde som v recenzii našla, že majú mačky, ale bola zatvorená. Smerujeme teda k obchodu Mr. Bricolage, kde majú kartušu. Nájdeme nejakú kaviareň a dáme si po espresse. Jozef si tam nechá batoh a ide rýchlo po tú kartušu. On keď si pobehne, tak to bude oveľa rýchlejšie. Medzi tým idem pozrieť do minimarketu či tam nemajú tú kašu, ale nemajú. Teta v kaviarní mi zatiaľ stráži batohy. Sedela som vonku, len tam dosť dúfalo, tak ma zavolala dnu, že vonku je veľká zima. Tak som sa zasmiala, že toto je celkom príjemne teplo.

Za 15 minút je Jozef späť a ideme spolu ešte do Metra, okolo ktorého prechádzal. Dokupujeme kašu, čierny čaj, tuniaka v sáčku, hotdogy a croissant na raňajky. Celý obchod je taký priestranný, uprataný a všetci sa na nás usmievajú. Ideme k pokladni, obsadená je len jedna, ale v ďalších troch čakajú predavačky na zákazníkov. Zabudli sme si odvážiť pečivo, tak teta pokladnička nám ho išla zvážiť a s úsmevom, že “one moment please”. Sme trochu v šoku. Úplne počujem v hlave ako mi na Slovensku nepríjemným hlasom hovorí “no to ste si mali odvážiť, pani!”. A vtedy si to začneme viac všímať akí sú tu všetci vľúdni. Potom ideme ešte do takého malého obchodíka po pivko a leukoplast, lebo som si málo zbalila. Tam nám tiež ujo zaprial pekný deň. Ideme už na zástavku, aby nám náhodou neušiel autobus. Je 9 hodín, jeme hotdogy, zbavujeme potraviny zbytočných obalov a pijeme jedno pivko napoli. Autobus by nám mal ísť o 9:15. 10 minút neprichádza a pre istotu kontrolujem či sme správne. Sme, len si dal načas a prichádza až o pol. Aj keď pôjdeme hodinu, platíme dennú tarifu 2,4€ na osobu. Sadáme úplne dozadu nech si tam môžeme odložiť batohy. Celkom ide svižne. Z okna pozeráme či nezahliadneme nejaké mačky. Iba ráno v Larnake sme ich videli asi 10. Prelepujem si päty leukoplastom, lebo som si ich 10 dní dozadu zodrela a ešte sa mi nie úplne zahojili. Dúfam, že mi to nebude robiť ďalšie problémy na tomto výlete. Posielam Jozefovi všetky trasy a obaja si ich nahrávame do hodiniek. Potom už s mobilom nič nerobím, lebo mi táto cesta autobusom nerobí najlepšie. Po 10 nám šofér zastavuje na rázcestí odkiaľ sa hneď napojíme na trasu. Sadneme si na lavičku a dáme si druhé pivo, nech ho nemusíme nosiť. Slniečko už hreje a Jozef si spokojne sedí v kraťasoch. Vyzerá ako slavic Forrest Gump s pivkom.

Fotím ho a posielam domov, všetci si z toho robia srandu, lebo Jozef vždy nosí kraťasy. Preto ak na fotke uvidíte Jozefa v kraťasoch, tak to neznamená, že je teplo. Až keď mňa uvidíte v kraťasoch, tak potom je teplo. Ešte si fotím naše nové topánky, to je nezvyk vyzerať takto k svetu. O pol 11 vyrážame. Začíname po bočnej asfaltovej ceste. Po 10 minútach stojím, vyzliekam mikinu, prezliekam do kraťás a natieram sa opaľovacím krémom, Jozef odmieta. Teplomer nahriaty od slnka ukazuje 28°C. Cestu lemujú borovice, pomedzi ktoré je nasiata pšenica.

Jozef sa pozastavuje nad efektivitou tejto výsadby a že to musí byť dosť nákladné pokosiť pomedzi tie stromy. No ale keď nemajú veľké pole, tak lepšie niečo ako nič. Odbočujeme na lesnú cestu a ideme hore dole.

Značenie E4 je žltým štvorcoma na moje prekvapenie je celkom frekventované.

Ide sa nám celkom prijemne, len ma hnevajú tie plechovky okolo cesty. Okrem toho je tu aj veľa nábojníc z brokovníc, ktorými tu strieľajú prepelice. Opäť má prekvapujú Jozefove znalosti streliva. Na každej turistike prídem na nejakú ďalšiu jeho dovednosť a vždy si myslím, že už má nič nemôže prekvapiť, a predsa. Ja som ako dieťa hrala na počítači Croca a Jozef si celý deň navrhoval v 3D programe. Výnimočného chlapa som si našla. Z lesnej cesty volíme obchádzku cez lesný trail s popismi rastlín.

Potom sa napojíme na asfaltku smerom do mestečka Lythrodontas a Jozefa skoro zrazí dedko na pickupe. Myslím si, že ho nevidel, naozaj bol dosť starý. Všetci ostatní kývajú. Rozhodujeme sa či zachádzať do mesta na kávu a do obchodu alebo pokračovať, aby sme stihli dnešnú naplánovanú trasu. Volíme obchod, to čo dnes nestihneme si presunieme na zajtra, budeme mať viac času na chodenie. Každý chvíľu ukazujeme na inú stranu, kde zbadáme mačku. Nájdeme otvorenú kaviareň, ja si dám freddo espresso a Jozef obyčajné. Zatiaľ sme vždy dostali kávu do papierových pohárov. Nabudúce im asi podám naše turistické. Na stene je piktogram “zákaz fajčenia”, ale polovica osadenstva tam aj tak fajčí a ďalší hrajú backgammon, všetko muži. Potom ideme opäť do obchodu, lebo máme tú možnosť, nasledujúce tri dni asi nebude. Kupujeme avokádo, rajčiny, pomaranče a pre istotu ešte ďalšiu pitu, a pivo.

Pri kostole nájdeme točku, kde si umyjeme rajčiny a kúsok ďalej sa rozložíme na obrubníku. Jozef zisťuje, že omylom kúpil vegánsky syr, a ešte k tomu dve balenia. Hnevá ho, že tam je veľkým napísané classic a potom na kraji maličkým vegan. Ja si ho dám, ale nie je moc dobrý. Úplne by mi stačila pita s tým avokádom a rajčinami. No nevadí, má to dlhú trvanlivosť, keď bude hlad, tak aj vegánsky syr bude dobrý. K obedu nám hrá nejaká kapela z vedľajšieho domu. Zjeme aj tie pomaranče, nech máme ľahší batoh. Máme to do konca dnešnej trasy ešte 16 km, ale to už asi nestihneme. Za 9 km máme vodu a potom uvidíme, kde nájdeme miesto na spanie. Slnko už trochu poľavilo a panujú ideálne podmienky, občas zafúka príjemný vetrík na osvieženie.

Takto si viem predstaviť tráviť zimu. To slnko má moc, možno aj preto sú tu tí ľudia takí spokojnejší (a možno aj vďaka nižším daniam). Začíname pozvoľna a prechádzame cez olivové háje. Potom sa lesné cesty zmenia na horskú dráhu a my ideme prudko hore dole.

Pokračujeme po tienistej strane a okolité kopce sú zaliate zlatým svetlom.

Začína mi byť už aj zima. Značka ukazuje už iba kilometer k Profitis Elias Monastery, kde by mala byť voda. Tečie malým cícerkom, ale tečie. Obliekam si mikinu a striedame sa pri držaní fľaše. 4 litre naberáme asi 10 minút. Pozorujem tvory, ktoré sa hýbu v odtoku. Jozef mi vraví, že to sú larvy komára a mne sa tomu nechce veriť. Ale má pravdu, vyzerajú ako také maličké žubrienky.

Máme ešte trištvrte hodiny do západu slnka. Aj tu je miesto na stan, ale akurát tu prichádza nejaká skupina tínedžerov a my chceme ešte trošku potiahnuť. Pokračujeme strmým chodníkom. Po 15 minútach aj nájdeme miesto na stan, ale poriadne fučí a nie je tam žiadne závetrie. Vravíme si, však chodník ide po hrebeni, určite nejaké miesto nájdeme. Kilometre ubiehajú, slnko zapadá, obloha sa sfarbuje do ružova a my stále kráčame.

Už som sa zmierila s tým, že to budeme musieť dôjsť po tme s čelovkami. Prekvapivo sa mi ide celkom dobre. Ledva vidíme na chodník, keď konečne natrafíme na takú čistinku. Aj tu síce fúka, ale už sa nám nechce pokračovať a hádam to tie borovice naokolo vydržia. Očistíme miesto a Jozef stavia stan. Upevňuje do zeme všetky kolíky. Ja fúkam karimatky a ako predjedlo si dávame pitu s čokoládovou nátierkou. Potom Jozef rieši pracovné veci a inštruuje Igora cez videohovor ako nahrať novú verziu eplanu. Ja si zatiaľ precvičím chodidlá a rovno sa aj prezlečiem, nech môžem písať. Vonku je 12°C a oproti poslednej turistike, kde sme vymrzli je to dosť nezvyk. Na večeru máme zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom a sugom, naša klasika. Je pol 8 a Jozef tu už pomaly zaspáva, ja píšem. Mám ambíciu pridávať blog v reálnom čase. Jozef mi ešte varí čaj, nech si mám o čo ruky ohrievať. O 9 si ideme umyť zuby. Dúfala som, že to dnes stihnem pridať, ale o trištvrte na 11 to vzdávam, idem spať. Ráno máme budík na 6:15.

Príspevok Cyprus E4 2026 – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Kionia – Gefyri Panagias

34,2 km – 1025 m – 1555 m

V noci som sa teda moc nevyspala. Najprv som nevedela zaspať, potom sa mi upchal nos a mala som paranoju, že nedýcham, a nakoniec sa pridali tráviace ťažkosti. Zaspala som až o 2 ráno a o pol 6 začali po okolí strieľať tie prepelice. Počkám teda ešte do budíka.

Prekvapivo sa mi vstáva celkom fajn. Včera som sa s Jozefom dohodla, že pôjdeme bez raňajok. Doma raňajkujem celkom neskoro, tak to môžeme skúsiť. Prezlečieme sa, pobalíme a o 7 vyrážame. Chodník pokračuje hustým lesom.

Snažím sa bojovať bez energie, ale po kilometri to vzdám a dávam si čokoládu. O ďalšie dva kilometre je miesto na piknik aj s vodou a wc, tak tam plánujeme raňajky. Pomaly stúpame a prechádzame cez skalnaté územie.

Oproti nám beží bežec, pozdraví a pýta sa či sme ok. Fuha, to bez tých raňajok asi naozaj vyzerám zle. Povieme, že sme v pohode a so širokým úsmevom nám zapraje pekný deň.

Prídeme na megalomanské miesto pikniku a desiatkami stolov. Jozef sa ma pýta, čo chcem na raňajky. Je mi to jedno, hlavne jedlo. Keď vidí v akom zúboženom stave som, zhodnotí, že predsa len tie raňajky hneď ráno zvládne, ale oceňuje, že som to aspon skúsila. Jozef chystá raňajky, pitu so syrom a salámou a čaj darjeeling, ja zatiaľ pridávam blog. Rozpráva mi ako bol tento čaj, Ahmad tea, prvým darjeelingom, ktorý mal a potom sa o to zaujímal viacej. Vďaka tomu si teraz kupuje čaj za desiatky eur mesačne. Prichádzajú nejakí ľudia na aute a zdravia nás. To bol isto američan, mal taký americký úsmev. Ešte využívame možnosť, že tu sú toalety a poberieme sa o 9:30 ďalej. Ja naobliekaná v páperke, Jozef v kraťasoch.

Stúpame po ceste k hore Konia, na ktorej je radarová stanica. Vstup na ňu je zakázaný a chodník vedie po jej úpätí.

Stretávame tých ľudí, čo sa ráno zdravili. Pýtajú sa nás či ideme celú E4, podľa prízvuku sú to američania. Obídeme horu a po kamenistom chodníku kolesáme po hrebeni. Máme výhľady na všetky strany, ale poriadne tam fučí.

Pod nami vidíme kľukatiť sa peknú asfaltku. Ani na bicykli by to tu nebolo zlé. Klesáme prudkými serpentínami až po lesnú cestu. Je pol 11 a začína byť teplo, prezliekam sa do kraťás a natieram sa opaľovacím krémom.

Napojíme sa na asfaltku a schádzame k Machairas Monastery. Kostol zasadený do peknej prírody je navštevovaným turistickým miestom.

Nám stačí pohľad zvonku a pokračujeme do dedinky Lazanias. Vedie k nej chodnicek, na ktorom prekvapivo stretáme aj nejakých ľudí. Najprv klesáme k potoku a potom prudko stúpame hore k dedine na úpätí kopca.

Doberáme si vodu a ideme pozrieť od reštaurácie. Google ukazuje, že by mali za 15 minút otvárať. A koho tam nevidíme, tých Američanov! Ideme dnu a pýtame sa na obed, ale ten bude až za 45 minút. Ešte nám ponúkajú aj raňajky, ale dávame si iba kávu a v ďalšej dedine pôjdeme na obed. Káva na výber je nescafé alebo cyperská káva. Neviem, čo je cyperská káva, ale bude to menšie zlo. V malých šálkach nám prináša zalievanú kávu. Rýchlo chlípeme, pretože nás tlačí čas. Zaplatíme a ten Američan nám ešte vraví, že vidíme sa vo Fikardou, dedina do ktorej smerujeme. Začínam mať pocit, že nás sledujú.

Do Fikardou je to iba 2,3 km, ale s poriadnou naložou výškových. Slnko poriadne pripeká a my funíme do kopca. Dodola sa snažíme trochu pobehnúť. Pred dedinou prechádzame cez kus zhoreného lesa.

Sadáme na štýlovú terasu reštaurácie, nad hlavami nám vyšla tekvice. To by asi bolelo keby nám nejaká padla na hlavu.

Na obed si dávam mleté mäso s ryžou zabalené vo vínových listoch, Jozef si dá pečene kura so zemiakmi a pivo.

Popri obede aj dobíjame elektroniku. Jedlo máme na stole za 5 minút. Všetko varia pomaly v takých okrúhlych peciach.

Na naše prekvapenie je v tejto zapadnutej dedine naozaj dosť ľudí. Ako dojedám, prídu Američania. Pani nás uisťuje, že nas nesledujú. Rozprúdim konverzáciu a spýtam sa odkiaľ sú, aj keď to viem. Sú zo štátu Massachusetts a minulý rok predali svoju mliekareň, tak teraz cestujú. Mesiac sú na Cypre a potom idú na tri mesiace do Talianska. Minulý rok kráčali camino, tak sa rozprávame aj o turistike.  Vysvetľujem im výraz americký úsmev. Už sme dojedli a ako dezert nám prinesú asi mandľový puding. Zaplatíme, rozlúčime sa a pokračujeme v ceste, máme pred sebou ešte 20 km. Hneď narazíme na mandľové stromy s plodmi.

Ešte sme to nevideli. Rozbíjame plody a chutnáme čerstvé mandle, sú dosť dobré. Tie stromy vyzerajú ako také škaredé kríky, niečo ako naše trnky, ktoré rastú všade.

Zaujímavé je, že niektoré už kvitnú, ale väčšina sú holé stromy s pár čiernymi plodmi. Nasledujúci úsek vedie po hrebeni s občasnými borovicami a výhľadmi do okolia, veľmi pekný chodník, len škoda, že sa mi chce tak strašne spať.

Nekvalitná noc sa začína prejavovať a najradšej by som to tu niekde zalomila. Na to však nie je čas. Trasa sa najprv jemne vlní a potom ide prudko dole.

To má trochu preberie a občas pobehnem. Začínajú má bolieť holene. Jozef vyťahuje dáždnik proti slnku, a to ho chcel nechať doma. Mne to teplo zas až tak ešte nevadí. Keď zbehneme prudkú časť, už nás nečaká veľa výškových, ale zato dĺžkových ešte 15 km. Riadne nás bolia nohy, akoby sme už prešli 30 km. Nevieme prečo nám to ide tak ťažko, asi sme vyšli z cviku. Prepletám nohy a často pozerám na hodiny. Pomaly, ale isto kilometre ubúdajú.

Lesné cesty strieda asfaltka. Dnes by sme väčšinu trasy v pohode prešli na bicykli. Dávame si chvíľu prestávku, nech si chodidlá trochu oddýchnu. Zatiaľ si píšem nejaké body do blogu. Pokračujeme popri tiesňave s potokom.

Nejakí muži tam strieľajú z brokovnice. Škaredo na nich pozerám, aspoň by si to mohli po sebe pozbierať. Jozef mi hovorí historky ako robil honelníka a spadol do žumpy, aspoň mi cesta ubieha rýchlejšie. Máme posledné stúpanie pred nami do mestečka Aiyos Epiphanios po asfalte. Nevládzeme, dávame opäť prestávku na obrubníku a masírujem si trochu nohy, hádam to pomôže. Aj keď smrdia ako zdochlina, za 1 km je voda a umyjem si ruky. Prehodnocujeme prečo takto trávime dovolenku, trpíme. A to sme to dnes ešte optimisticky chceli potiahnuť ďalej. Budeme radi ak do zotmenia prídeme do pôvodného cieľa. Prestávka bola prikrátka, ale musíme ďalej. Radosť nám robia aspoň mačky, prvé dnešného dňa. Dopĺňame si vodu a Jozef si umýva nohy. Zdá sa mu, že sa mu robí otlak. Dávam si proteínovú tyčinku, ktorú som už dlho mala doma a zisťujem, že už je pol roka po záruke. Chuťovo je ale aj tak rovnako zlá, hádam neurobí šarapatu. Chvíľu este stúpame cez mesto a naďabíme na ďalšie mačky. Toľká radosť vo mne. Na konci mesta má Jozef požiadavku či by sa mi nedalo ísť rýchlejšie. No skúsim, ale potom vyšší stupeň už je u mňa beh. Ideme po kľukatej cestičke pomedzi polia a okolie je osvetlené zapadajúcim slnkom. Je úžasný svieži vzduch ako prvé letné večery, keď  ešte treba mikinu.

Odpúta to na chvíľu moju pozornosť od boľavých nôh. Moju idylku rušia strelci, opäť. Tentokrát niektorí úplne blízko až sa zľaknem. Jozef ide pár desiatok metrov predo mnou, tak občas pobehnem, aby som sa mu priblížila a aby rýchlejšie ubudli metre. A je to dobré aj pre nohy. Pri behu človek dopadá na inú časť chodidla, tak to je trochu príjemnejšie. Slnko už zapadlo a my šlapeme posledný kilometer po asfalte. Chceme spať na takom oddychovom mieste pri ceste. Och, konečne sme došli. Zvalíme sa obaja na lavicu. Prichádza k nám prítulná sivá mačka. Chytá nás panika po tom, čo na náš stan zaútočila mačka v Taliansku. Držíme si odstup. Čakáme kým sa úplne zotmie a potom staviame stan. Pridá sa ďalšia mačka. Snažíme sa ich odohnať, neúspešne. Musíme strážiť stan, lebo jednej sa nejako páči. Idem sa umyť do točky, ktorá ide zo stromu. Robím kompletnú hygienu, hneď je lepšie. Upracem veci do stanu a vyberám fotky. Každú chvíľu odháňam mačku, zatiaľ čo sa Jozef umýva. Jozef najprv varí čaj a potom zemiakovú kašu s tuniakom a dnes pre zmenu s olivami. Mačka nám nedá pokoja, tak jej idem zaniesť na druhý koniec plátok toho vegánskeho syra. Tiež jej to moc nevonia, ale zje ho. Ja utekám späť… Akoby to malo pomôcť. Popri večeri upravujem fotky a obe mačky úpenlivo hľadia či im niečo nedáme. Úplne vedeli, keď sme dojedali a zintenzívnili mňaučanie. Nakoniec sa rozhodneme dať im vylízať konzervu a ďalšie štyri plátky syra. Aj tak máme ešte celé balenie a moc sa nám do neho nechce. Umyjeme riady aj zuby, naberieme vodu a pohádžem im syr na viaceré miesta. Jedna ešte ide s nami, ale keď už nič nenájde, tak nás nechá. Nevyzerala byť vyhladovaná, a niečo sme jej dali, tak hádam to bude ok. Idem ešte písať blog, ale vôbec mi to nejde. Je mi zima a trochu ma bolí brucho. Jozef ma chvíľu zohrieva a zaspí. Po hodine zisťujem, že mám naopak spacák a preto mi je taká zima. Napijen sa trochu vody a aj to brucho je lepšie. Zababuším sa do spacáku a zaspím. O 22:15 sa zobudím a idem písať. Ide to o dosť lepšie, o 23:30 končím a idem spať.

Príspevok Cyprus E4 – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Gefyri Panagias – Platania

32,4 km – 1632 m – 977 m

Opäť sa zobudím pred budíkom. Som trochu zmätená a mám pocit, že už vychádza slnko. Lenže je ešte skoro a my sme úplne v doline, takže precitnem a uvedomím si, že to je pouličná lampa, ktorá svietila celú noc. Ešte si užívam posledné chvíle v teple spacáku. Dnešná noc bola trochu lepšia, aj keď je chladnejšie. Jozef vstáva a ide variť čaj a raňajky. Ja sa snažím presvedčiť sa vyliezť zo spacáku. Vnútri si už hrejem veci na prezlečenie a v spacáku sa prezliekam. Potom zbalím všetky veci a presúvam sa ku stolu. Pridávam blog a popri tom raňajkujem ovsenú kašu s brusnicami. Jozef sa stará o všetko ostatné. Trvá mi to vyše hodiny a on už má všetko porobené. Chlapi z lesnej správy oproti sú už dávno v robote. O 8:30 vyrážame.

Jozef išiel ešte umyť riad a zbadá koťatko zo včera. Len dnes sa ho boji, zrazu. Včera sme sa umývali pri točke, ktorá ide zo stromu.

Hneď z rána máme pred nami 4 km po asfalte s miernym stúpaním. Začínam v páperke, je 7°C. Cesta je v pondelkové ráno malo frekventovaná.

Jozef si púšťa audio knihu. Ja sluchátka nemám, tak si musím vystačiť s vlastnou mysľou. Pozorujem zhluk húseníc na borovici.

Po troch kilometroch sa mi konečne ohrejú nohy. Po tejto ceste chodí asi nejaký alkoholik, lebo v jarku nachádzame minimálne 10 fliaš od vodky, a kopu ďalších plechoviek Odbáčame na prudký chodníček, tak vyzliekam nejaké vrstvy.Stúpame cez borovicový les ku kostolu.

Jozef vybavuje nejaké pracovné veci, tak ja si pokračujem vlastným tempom. Mám rada, keď ho nevidím pred sebou a nemusím sa za ním ponáhľať. Po pár minútach ma dychčiaci dobieha. Slnko dnes hreje menej, presvitá cez vysokú oblačnosť. Po 9 km dávame prestávku pri kostole Church of the Holy Cross of Agiasmati, ktorý je zapísaný v UNESCO. Nie je tu ani nohy, lebo v pondelok je zatvorené.

Rozkladáme obed na stôl a oddychujeme. Chce sa mi poriadne spať. Ležím na lavičke a jem pitu so salámou a s korbáčikmi, na ktoré sme zabudli, že ich máme. Veľký rozdiel oproti vegánskemu syru. Dnes to máme opäť na tesno, do tmy. Jozefovi sa urobil otlak z nových ponožiek, tak si to radšej zalepuje. Pokračuje sa nám ťažko, bolia nás nohy. Do dediny Lagoudera to je 7 km a takmer 500 výškových metrov. Chodníček najskôr stúpa cez les a potom sa nám otvárajú výhľady.

Keď sa prehupneme cez sedlo, tak už ideme takým miernejším chodníčkom s panoramatickým výhľadom.

Dokonca stretávame aj dvoch ľudí. V dedine doberáme vodu a kocháme sa mačkami. Je to ty vyľudnené.

Mala tu byť aj kaviareň, ale samozrejme je zatvorená. Ešte vládzeme, tak pokračujeme ďalej bez prestávky do Saranti. Tam si na schodoch dávame prestávku a cez zábradlie sušíme stan a spacáky. Po pár minútach nás nájde mačka. My jeme iba oriešky, moc jedla nazvyš už nemáme. Dávame jej plátok vegánskeho syra, aspoň má nejaké využitie. Rýchlo ho zje a dožaduje sa ďalšieho. Obšmieta sa tam okolo nás. Dáme jej ešte ďalší plátok a potom balíme.

Pokračujeme v stúpaní do sedla po asfaltke. Ku koncu sa odpájame na kratší a strmší chodník ako cesta. V 29 rokoch zisťujem ako vyzerá vinič v zime. Myslela som si, že sú to olivovníky.

Dnes teda prechádzame cez veľa viníc. S vypätím síl prídem do sedla a odtiaľ opäť dole po chodníku. Jozef má myšlienky, že sme radšej mohli niečo stopnúť. To znamená, že ešte nechodí dostatočne dlho. Klesáme tienistou stranou hory a teplomer ukazuje 11 °C. Ideme cez tmavý les zo zlatých dubov, endemitický strom na Cypre s tmavozelenými listami.

Nachádzame aj taký so zvláštnou kôrou s tabuľkou strawberry tree.

To, čo naklesáme musíme opäť nastúpať, ale už miernejším sklonom. Horšie je, že začínam byť hladná a dochádza mi eneregia. Jozef ma motivuje, že pri ceste mi dá čokoládu. Dávame si tam krátku prestávku na lavičke a opäť sušíme stan. Pozerám na mape, že v dnešnom cieli je aj reštaurácia a mala by byť otvorená, tak s vidinou jedla sa poberieme ďalej. Pokračujeme v stúpaní popri ceste na najvyšší bod dnešného dňa 1325 m.n.m..

Krajina má horskejší ráz a viac ihličnanov. Záver stúpania už sa mi strašne nechce, posilujem sa cukríkom. Na vrchu si dávam sušené brusnice. Otvorili sa nám výhľady na druhú stranu a na zapadajúce slnko.

Vytešujem sa z teplých lúčov na tvári a miernej cestičky dodola. Z doliny začína stúpať oblačnosť, lebo je celkom vysoká vlhkosť.

Snažíme sa ísť dodola, čo najrýchlejšie. Prechádzame okolo množstva viníc. Slnko zapadlo za kopec a teplota klesá, vyťahujem rukavice. V pravidelných intervaloch si dávam hrsť brusníc nech úplne nevyhladnem. Dokonca si dá ja Jozef a to už je čo povedať. Začína sa stmievať, ale ideme po lesnej ceste, tak to je v pohode.

Na poslednom kilometri ide trasa cez les a musíme vytiahnuť čelovky. Klesáme cez mufloniu oboru a desiatky oči svietia v tme ako sa odrážajú od čelovky. Pokračujeme kúsok po asfalte a zabáčame k reštaurácii. Je zatvorená, sme sklamaní, neprekvapuje nás to, ale mali sme vieru. Je tu aj camping, kde som pôvodne chcela ísť spať, ale má také zvláštne recenzie, že tam ľudia žijú natrvalo a nemajú radi turistov. Radšej si ideme nájsť miestočko v piknikovej zóne. Prechádzame okolo lesnej správy, ale nikoho nezaujímame. Po ceste vidíme svietiť desiatky oči, ale tentokrát sú to mačky.

Takýto počet nemáme šancu nakŕmiť. Naberáme vodu a rozkladáme sa vo veľkom altánku. Jozef hneď varí a ja sa prezliekam a chystám spanie. Ani nestaviame stan, lebo je tu veľká vlhkosť a bolo by veľa kondenzu. Na večeru pridávame konzervu s makrelou. Popri večeri triedim fotky. Je tu 7 °C, ale je mi riadna zima. Veď sme šli na Cyprus za teplom. O pol 9 už ležíme v spacákoch. Opäť nie a nie sa zohriať. Radšej si na chvíľu zdriemnem a potom budem písať, včera to bolo fajn. Zo spánku ma zobudí mačka mravčiaca na celý les, ale dobre, je mi už teplo, tak môžem písať. O 22:30 končím a idem spať. Mala som ambíciu si pripraviť aj článok, ale uprednostňujem spánok.

Príspevok Cyprus E4 – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Platania – Pano Platres

18 km – 748 m – 761 m

Vstávame o 6:15 a teplomer ukazuje 3,7°C. Ráno okolo nás chodia auta s pracovníkmi lesnej správy. Nikto sa nepristavuje. Na raňajky máme pitu so salámou a trochou vegánskeho syra. Raňajkujem v spacáku.

Poslednú pitu si nechávame v zálohe, ak by sme to nemohli dôjsť. Dnes Jozef varí iba čaj, na kávu nie je čas. Zjem raňajky a trochu si ohrejem oblečenie v spacáku. Jozef ide na neďaleké wc a ja sa medzi tým s pevnou vôľou obliekam do studených veci. Kým sa vráti mám všetko pobalené. Ranná hygiena mi trvá trochu dlhšie. Využívam umývadlo a poctivo používam zubnú niť, lebo ma trošku pobolieva zúbok. O 7:30 vyrážame a hľadáme nejaké mačičky, ktorým by sme dali zvyšok syra. Nájdeme ich pri smetnom koši, ale boja sa nás, tak im ho tam rozkúskujeme. Do Troodosu to máme 10 km a 700 výškových metrov. Začíname skôr, o 7:30, aby sme tam boli ešte pred obedom, lebo poobede sa má kaziť počasie. Je to najvyšší bod našej trasy. Jozef začína turistiku v dlhých nohaviciach. Stúpame po asfaltovej ceste a po kilometri stojíme.

Jozef ide do kraťás a ja vyzliekam moje zatepľovacie kraťasy a páperku. Pokračujeme po lesnej ceste, ktorá je vysekaná do skaly. Na mnohých miestach sú kopy popadaných kameňov a vymyté okraje cesty po dažďoch. Opäť máme trochu iný štýl krajiny.

Čím vyššie, tým suchšie a vyprahnutejšie. Len borovice ostávajú a pridáva sa cédre, také pekné symetrické. Nastúpame 200 výškových metrov takým prudším chodníčkom.

Moc sa mi dnes nechce, je štvrtý deň, trošku ma bolí zub a Jozefovi z toho vyplýva, že sa na neho hnevám. Riešime radšej jeho karimatku. Z nejakého dôvodu sa mu v noci trochu vyfúkne, že mu je zima. Ale nie úplne a ani nie rýchlo, a nevieme identifikovať typ chyby. Budem musieť napísať do Thermarestu či nevedia, kde môže byť problém.

Trasa vedie už po miernejších lesných cestách, tak sa snažím trochu pridať. Čím sme vyššie, tým chladnejší vietor fúka. Dávam si rukavice. Jozef sa mi smeje, ale o 5 minút ich vyťahuje aj on.

Po oblohe sa rýchlo ženú mraky a na nás občas vykukne slniečko. Keď nesvieti a fučí, tak pocitová teplota je okolo 3 stupňov.

Teplomer ukazuje 8°C. Sme vo výške 1700 m.n.m.. Napájame sa na asfaltovú cestu a mierne klesáme. Prechádzame okolo lesného chodníka pre znevýhodnených. Prvýkrát vidíme značku zákaz stanovania. Do mestečka to máme ešte 2 kilometre. Kráčam, čo mi sily stačia, lebo som strašne hladná. Vedľa celkom širokej cesty je značka, ktorá upozorňuje, že sa v tejto krajine jazdí vľavo.

Sme úplne v strede ostrova, vysoko v horách, to by bol fakt frajer ak by až sem došiel po pravej strane. No ale pre niečo tam tu značku osadili. Už sme na začiatku dediny a tam ďalšia značka, že lyžiarske stredisko.

Ešte sa ma Jozef po ceste pýta či to je nejaké horské stredisko a je že nie, čo by tu sneh robil na Cypre.

Chceli sme sa v tejto dedine dozásobiť na ďalšie tri dni, ale nachádzame len malý obchodík s drahým a obmedzeným výberom. Narýchlo v mobile hľadám nejaké alternatívy. Keď si urobíme 3 km zachádzajú, tak môžeme do väčšieho supermarketu. Kupujeme teda jedlo iba nateraz – pitu, salámu, syr, čipsy, marsku a pivo. Pýtam sa predavačky či si to môžeme zjesť v predsieni obchodu, že vonku je zima. A ona, poďte do hotela, tam je teplo a nikto tam nie je. Tak ideme za ňou do vedľajšieho hotela, do reštaurácie. Na stole si vybalíme naše jedlo a jeme.

Objednáme si ale aj espresso, keď už sme tu. Pridávam blog a dobíjame elektroniku. Dávame si aj jablkový koláč, lebo sme tu už celkom dlho. Som z toho tak milo potešená, že aj keď sme smradľaví turisti s veľkými batohmi, ktorí nechodia do reštaurácie, tak sa ku nám správa ako ku každému inému zákazníkovi. A presne toto mám rada, že keď niečo človek ponúkne zadarmo / ako láskavosť, tak tá druhá strana má potom potrebu sa nejako odvďačiť. Lebo my by sme tam normále nešli, ale takto sme si tam dali koláč a kávu, čo je pre podnik výhodné a neprišiel o nič. Sedíme tam takmer do 12. Moc sa nám do toho nečasu nechce. Obliekam si páperku a na to neprefuk.

Vonku je poriadna zima. Narazíme na snehové kopy. Jozef si googlil o tom stredisku, že tento rok je slabá zima a bolo to spustené len pár dní pod najvyšším vrchom Olympia. Ideme mimo našu trasu na hodinkách. Zastavím sa preto pri tabuli. Na Cypre nemajú moc dobré tabule s mapami. Väčšinou majú dosť nízku informačnú hodnotu a je to satelitná snímka , takže ani žiadne vrstevnice. Iba jedna čiarka ako chodník nakreslená. Porovnávam s mapou v mobile a v rohu si všimnem kúsok mestečka a vravím “Domky tu sú!”. Za minútu sa Jozef pýta ako sa volalo to mestečko? Ja na to, že neviem a on, veď si to teraz povedala , nejaké Domkytusu. Veru, znie to trochu po grécky. Schádzame do mestečka Pano Platres. Ideme celkom peknou hrebeňovkou, len je všade hmla a fučí.

Chodník to vyzerá byť dosť frekventovaný, je to pekné prechodené. Začínajú na mňa padať kvapky. Vravím si, že to prejde za chvíľu, ale prší stále viac. Vyťahujem teda dáždnik s tým, že to je iba prehánka. Vo vzduchu je príjemná vôňa dažďa.

Ani si neobliekam nepremok, iba postupujeme ďalej. Dážď zosilňuje. Nemáme možnosť sa nikde schovať iba pokračovať. Chodník sa mení na potok a už mám dosť premočené topánky a nohavice. To už ani vôňa dažďa nezachráni. Za každou serpentínou dúfam v koniec. Zastavíme na parkovisku pod strieškou informačnej tabule. Rozhodujeme sa, čo ďalej. Keďže je strieška deravá, prvý krok je presun na neďalekú autobusovú zastávku. Tam sedíme a neviem, čo ďalej.  Pridá sa k nám zmoknuté koťátko. Už jej nemáme, čo dať jesť, tak ju aspoň hladkáme.

Sme celí premočení a uzimení. V túre pokračovať nemienime v tomto počasí. Hľadáme nejaké ubytovania po okolí, ale všetko je drahé. Rozhodneme sa ísť do Limassolu. Autobus ide až za hodinu a pol, tak ideme skúsiť stopovať. Najprv sme 10 minút pri parkovisku a potom sa presunieme pod dedinu na dobrý flek. Zastavuje nám Joanna. Pýta sa nás ako sme sa sem dostali. Tak jej vravím, že ideme pešo z Troodosu. Ale že ako sme sa dostali do Troodosu, tak vravím, že pešo, už vyše 100 km kráčame. Pozerám na nás ako na bláznov. Rozpráva nám o živote na Cypre. Pochádza z Grécka, potom od 4 rokov žila v New Yorku a nakoniec si našla manžela Cyperčana. Pýtame sa jej na lyžovanie na Cypre, že tento rok bolo len veľmi krátko. Rozprávam jej, že už nás celkom opálilo a že sa nám pozdáva takáto teplota na chodenie. Až teraz si všimne, že Jozef má oblečené iba kraťasy. Cesta kvôli zápcham trvá takmer hodinu. V pondelok letí do Atén za synom v rovnakom čase ako my, tak sa možno ešte stretnem na letisku.

Na ubytku veľmi hlasno telefonuje nejaká žena, umyjeme sa a operieme. Ideme do štýlového miestneho podniku na souvlaki pitu s hranolkami. Berieme si to so sebou na pláž a po ceste zjeme polovicu hranoliek, strašne sú dobré. Usadíme sa na lavičke s pivkom a pustíme sa do polkilovej pity.

Potom opäť zmokneme, tým dáždnikom je dobre na ubytovaní. Večer vymýšľam, čo ďalšie dni, lebo predpoveď na nasledujúce tri dni nie je moc priaznivá. Pôjdeme do Pafosu pozrieť nejaké pamiatky a potom uvidíme.

Príspevok Cyprus E4 – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Limassol – Paphos

15 km po Paphose

Budík som dnes nedávala, ale aj tak ma pred siedmou budí smetiarske auto a potom už začínajú pracovať na rekonštrukcii ulice pod našimi oknami. Cítim sa celkom vyspatá. Na raňajky dojedame kúsok syra zo včera s pitou a varíme si čierny čaj. Pobalime veci a pred 9 smerujeme na intercity autobus do Pafosu.

Po ceste sa zastavím v lekárni a kupujem si sprej do nosa, lebo mám vkuse upchatý nos a nelepší sa to. Platím 15€, fúha, to je celkom dosť, ale už to bez toho ďalej nejde. Za autobus platíme 5€ na osobu. Cesta trvá asi hodinu. Prechádzame cez krásnu zelenú krajinu. Vo Pafose naše prvé kroky vedú do pražiarne. Dávame si Guatemalu a dobrú pol hodinu sa tam zdržíme. Dokončujem blog. Aj keď je ešte celkom skoro, tak ideme na obed, raňajky sme mali slabé. Jozef si vyhliadol jednu miestnu reštauráciu. Je tam prázdno a sadáme si do rohu. Lístok je síce aj v angličtine, ale potrebujem vizuál, tak googlim obrázky. Chcela som si dať pasticio, ale nemajú, tak si dám mäsové guľky s hranolkami. Jozef si opäť dá bravčové souvlaki. Dostaneme veľké porcie aj so šalátom a doobjednávame si tzatziki.

Zdržíme sa tam vyše hodinu, ešte dokončujem blog. Potom si ideme zaniesť veci na hotel. Majú tam určené miesto na odkladanie batožiny, tak si ešte vyberáme veci, ktoré si zoberieme zo sebou. Zrazu príde pani a strašne rýchlo začne vysvetľovať ako sa tu veci majú. Na všetko jej hovoríme dobre. Potom sa spýta na meno a zistí, že náš byť už je uprataný, tak sa môžeme ubytovať. Dávame na balkón sušiť veci a chvíľu oddychujeme. Ja by som si šla najradšej ľahnúť, ale preto sme na Cyprus neprišli. Ideme do Lidla po nejaké pochutiny a potom na pláž. Fučí, je zima a občas spadne pár kvapiek. Zastavujeme v takom prístrešku modernej architektúry, ktorý nedáva moc zmysel. Presne nad lavičkou je výsek bez strechy. Ale pršať prestalo. Jozef mi požičia páperku, ktorú si dám na holé nohy.

Nohavice sú opraté, tak som sa musela uspokojiť s kraťasmi. Ale na druhej strane to je príjemne svieže, človek sa nepotí a je tu málo ľudí. Smerujeme ďalej po pobreží okolo Hrobky kráľov a potom a a pozrieť na nejaký historický amfiteáter. Viac ako historické kopa kameňov na však zaujímajú mačky, je ich tu riadna kopa.

Keď už sme tu, tak ideme aspoň pozrieť do Archeologickéhi parku. Vstup je 4,5€ a je to také historické mestečko,vraj odtiaľto pochádzala Afrodita.

Väčšina sú ruiny, ale sú tu aj také zaujímavé a zachované mozaiky z 2.-4. storočia.

Celý komplex si prejdeme asi za 40 minút.

Potom si ideme dokúpiť veci na večeru a zajtrajšiu turistiku. Nájdeme veľmi dobre zásobený obchod vo veľkom nákupnom centre. Kupujeme zeleninu na šalát, vajíčka, koriander, parky, syr, tuniaka a aha, Plzeň za 1,48€.

Opäť sme skoro zobrali nejaký fejkový syr, normálne musíme všetko čítať. Snažíme sa odtiaľ rýchlo dostať.

Hodnú chvíľu stojíme pred mapou nákupného centra kým prídeme na to kadiaľ sa dostaneme von. Zvládneme to! Z diaľky vidíme západ slnka nad morom. Po 10 minútach vravím Jozefovi, že by som chcela na západ slnka, že sú tam pekne farby. Tak povie, že dobre. Keď prejdeme asi kilometer a pozriem sa na mapu, zistím, že to je ešte ďalší kilometer na pláž a západ slnka nestihneme. Vyjavím to Jozefovi a on, že vie, tak sa ho pýtam prečo neoponoval mojej požiadavke ísť na západ slnka, keď vedel, že to nestihneme.

Opäť teda meníme smer na ubytovanie. Nachádzam mačičku, ktorej môžem dať práve kúpené granule. Na ubytovanie prídeme pred 6 a vedľa v byte už sa rozbieha španielska párty. Idem ešte do neďalekého minimarketu kúpiť maslo, lebo sme zabudli a nemáme si na čom urobiť vajíčka. Jozef zatiaľ robí šalát. Dávam nahriať vodu a za hodinu sa môžeme ísť umyť. Na večeru máme šalát z rajčín, uhoriek, cibule, .s kopou koriandru a fety. K tomu nejaké Cyperské klobásky a vajíčka. O 20:00 si púšťam online stretnutie k funkciám Trezoru (hardvérová peňaženka na Bitcoin), ktoré je pokračovaním BEA, čo som absolvovala v januári. Celkom ma to zmohlo a som nejaká unavená. Ešte triedim večer fotky, ale napíšem už iba kúsok blogu. Idem sa radšej vyspať.

Príspevok Cyprus E4 – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Paphos – Akamas Forest

→ 27,4 km ↑ 293 m ↓ 264 m

Budím sa o niečo viac chorá. To asi preto som bola včera taká unavená. Jozef mi nachystal raňajky. Je to podobné kombo ako večer, len ešte pridal avokádo. Nejako to do mňa nejde. Dávam si coldrex, že hádam to trochu pomôže. Zbalíme veci a po 8 odchádzame z bytu. Jozef si pod vplyvom šedej oblohy obliekol dlhé nohavice. Od prvého kroku vonku to ľutuje. Po ceste do Lidla nakŕmime nejaké mačičky. V Lidli kupujeme salámu, pitu, džús, syr a granule pre mačky, také aké má aj Leuško rád. Hneď oproti je zastávka autobusu. Čakáme na číslo 615 do Coral bay. Kuoujem lístky za 2€ na osobu. V autobuse sa kúri asi na 30 stupňov, vonku je 18°C. Úplne ma to odpáli, strašne sa mi chce spať. Vystúpime a pomaly sa poberieme popri mori.

Možno mi ten morský vzduch pomôže na tie dutiny. Postupujem dosť pomaly, po pol hodine si vyzliekam jednu vrstvu a dávam si ešte tabletky na hrdlo, nejako ho začínam cítiť. Je to tu také vyľudnené. Sme v čisto turistickej časti s dovolenkovými domami, ani mačky tu nie sú. Prichádzame k turistickému spotu, lodi Edro III, ktorá tu stroskotala v roku 2011.

Uviazla tesne blízko útesov a dostať ju odtiaľ preč by bolo veľmi nákladné. Takto sa z toho stala turistická atrakcia.

Potrebujem aspoň nejakú kávu na vzpruženie a keďže je mimo sezóny, 90% podnikov je zatvorených. Nachádzame opustenú reštauráciu, ale kávu nám urobia. Platíme síce 3,5€ za espresso, ale tak z niečoho ten čašník musí mať zaplatené. Ide sa mi potom trochu lepšie a zvyšim rýchlosť. Prechádzame okolo chránenej oblasti s krasovými útvarmi.

Hneď za ňou ideme cez obrovský rezort. Cena za noc vo vile s 3 manželskými posteľami je 1500€, cez leto 3100€. Mali tam urobený taký pekný chodníček okolo mora, ale nestretli sme nikoho. Jediný človek bol šofér elektrického autíčka pred recepciou. Dostávame sa na koniec Agios Georgios Peyeias, kde sú kostoly svätého Juraja, jeden starý a jeden nový.

Hľadáme vodu, ale z točky netečie, tak naberám na WC. Ešte to kúsok máme po ceste a potom sa budeme odpájať na polostrov Akamas. Začínam byť trochu hladná, tak sa ideme rozložiť do zastávky autobusu. Za pár minút začne pršať, tak sme si to aj dobre načasovali. Už sme sa najedli, ale dážď neustáva. Idem teda pridať blog, keď mám čas. Prší veľa a po ceste sa spravil potôčik. Zastávka nie je úplne stavaná na upršané počasie, ale tak lepšie ako nič. Sedíme tam vyše jeden a pol hodiny. O pol 3, keď už prší trochu menej sa vydáme na cestu. Máme to dnes ešte 15 km. Na začiatku míňame veľa áut z požičovne. Za pekného dňa by ich tu bolo asi 5 krát toľko.

Väčšinou smerujú aj ďalej, ale po dažďoch je cesta rozbahnená. Prejdeme kilometer a už sme sami.

Neďaleko je aj Avakas gorge, známa tiesňava na Cypre. Dnes ale prší a bolo by tam veľa vody. Aj tu máme pekné útesy, to nam stačí.

Hľadáme pozitíva na tom, že nám miestami prší. Je tu menej ľudí, príjemnejšia teplota, cesta sa nepráši a nechodia tu autá.

Robíme si kúsok zachádzku na Lara beach. Prechádzame okolo nejakého podniku, kde naplno beží generátor a celé okolie je čierne od sadzí. To teda moc nepomáha tomu chránenému územiu. Cez leto tu korytnačky kladú vajíčka. Prechádzame cez pláž a je tam teda dosť bordelu, tu som to ozaj nečakala.

Prejdeme pláž a vraciame sa späť na cestu. Do navigácie som síce dala aj ďalšiu pláž, ale už nemáme toľko času. Robíme si chvíľku prestávku. Zjeme čipsy a prefiltrujem tú vodu z WC, lebo si nie som úplne istá či je v pohode. Z útesu pozorujeme severnú Lara beach, ktorý sme obišli. Akurát slnko vrhá veľmi pekné svetlo.

Postup po bahnitej ceste nám trvá dlhšie ako by sme si priali, k tomu každú chvíľu vyťahujeme a schovávame dáždnik.

Šedé mračná sa trochu trhajú a občas presvitá modrá obloha. Dúfam vo farebný západ ako včera, ale pravdepodobnosť je nízka. Kilometre mi dnes ubiehajú pomaly, každú chvíľu pozerám na hodinky. Už by sme aj zakempili, miest tu je dosť, ale nemáme vodu.

Kilometer pred koncom vyťahujeme čelovky. Prídeme k vodnému zdroju a voda netečie. Rozmýšľame, čo teraz. Buď vydržíme na litri vody, prefiltrujeme kaluž, alebo nájdeme ešte nejaký potok. Ideme sa pozrieť aj k neďalekému vodojemu či nemá nejaký vypust. Zboku nie je žiadny, ale na streche je zamknutý poklop, ktorý je trošku ohnutý, takže sa tam dá prestrčiť ruka. Hladina vody je vysoko, takže to budeme vedieť nabrať. Hore na vodojeme filtrujeme dva litre vody a ešte naberáme plné vrece na špinavú vodu, aby sme sa tu už zajtra nemuseli vracať. Miesto na stan nachádzame neďaleko na kúsku zelenej trávy. Dosť fučí a Jozef sa snaží postaviť stan, čo najpevnejšie. Práve, keď to človek najviac potrebuje, tak sa to nedarí. Rýchlo fúkam karimatkyna ukladáme veci do stanu. Prekvapivo je celkom teplo, 17°C, a tak má ostať aj po celú noc. Na večeru Jozef vari zemiakovú kašu s olivami, syrom a dvomi tuniakmi. Nevládzeme to dojesť. Večer iba vyberám fotky a napíšem kúsok blogu. Ráno musíme skoro vstať, tak idem radšej spať.

Príspevok Cyprus E4 – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Akamas Forest – Baths of Aphrodite

→ 13,1 km ↑ 426 m ↓ 431 m

Noc bola nekonečná. Celú noc nám silný vietor plieskal so stanom a keďže som si zabudla štuple do uší, tak som pri každom zobudení len pozerala na hodiny kedy už bude ráno. Budík zvoní o 6 a ja hneď vstávam. Na stan bubnujú kvapky dažďa. Na raňajky mám pitu s maslom a so salámou. Čaj ani kávu nevaríme. Dnes sa celkom ponáhľame, od poobedia hlásia pršať vysoké úhrny zrážok, dovtedy hádam iba prehánky. Prezliekame sa a všetko balíme v stane. Pršať prestane, iba stále poriadne fučí. Vybrali sme večer dosť zlé miesto na spanie bez závetria. Dnes máme pred sebou nejakých 12 km. Nejdeme po originálnej trase E4, ale skratkou, aby sme to pred tým dažďom ešte stihli. Vyrážame o 7 po blatistej ceste.

Postupujeme rýchlo, po kilometri v sa odpájame na vedľajšiu cestičku vedúcu ku kostolu Ágios Kónonas. Okolo nás rastú borievkové stromy. Počujeme auto, ide v ňom starý ujo a veselo nám kýva. Ďalej ideme cez krásne zelené polia pšenice.

Po hodine na mňa ide nejaká únava. Pri kostole si varíme kávu a čaj. Zatiaľ nám neprší. Je tu aj útulňa a točka s vodou.

Posilňujeme sa čokoládou a pokračujeme ďalej, prechádzame okolo kozej farmy. Sú to kozy s takými dlhými ušami a vtipne im vejú vo vetre. Svižne stúpame do kopca.

Otvárajú sa nám výhľady na more.

Prehupneme sa cez kopec na druhú stranu polostrova. Všade okolo nás sa vznášajú šedé mračná.

Prechádzame okolo skalného kopca Moutti Tis Sotiras. Pýtam sa Jozefa či nechce ísť hore, ale v tomto počasí sa mu veru nechce. A keď ešte vidíme tú prudkú blatistú cestu, tak radšej ideme rýchlo dole. Prichádzame k afroditinmu a adonusovému dubu, obrovský starý strom.

Odtiaľ sa napájame na chodník Aphrodite natural trail. V recenzii som čítala, že keď prší, tak je chodník dosť blatistý, neklamali.

Vyzerám ako pašík a už sa ani nesnažím to blato moc obchádzať, nestojí to za to. Radšej budem špinavá rýchlejšie dole. V diaľke vidíme mesto Polis, našu dnešnú destináciu. Je pol 10 a zamýšľam sa či to tam nepotiahnuť peši popri mori.

Túto myšlienku po pár minútach zavrhnem, radšej si viac oddýchnem, už sa teším na šlofíka. Zhora vidíme kempové mestečko, ktoré otvárajú až v marci, ale autobusy tu chodia aj tak každú hodinu.

Zložíme si veci do zastávky a ja idem na WC. Keď z neho vyjdem už prší ako z krhly. Tomu sa hovorí správne načasovanie. Tisneme sa v rohu zastávky, kde na nás až tak nepriší. Po 5 minútach nám zastavuje auto či nechcem zviesť. Čoby nie, nasadáme do nezničiteľného auta, ktoré už má čo to za sebou. Dovnútra tečie voda, rachotí to na celú dedinu, ale aj tak to je dosť štýlové.

Šofér sa pýta odkiaľ sme. Vravíme, že zo Slovenska. Zasmeje sa, že on pozná iba Československo. Rozprávam sa s pani, ktorá sedí na prednom sedadle. Išla dnes z Pafosu a bola sa prejsť po okolí. O pár minút vystupujeme na autobusovej stanici v Polis. Všetci sa ideme schovať do čakárne. Pýtam sa pani odkiaľ je, že z Rumunska. Mysleli sme si, že si toho pána zaplatila, aby ju odviezol, ale aj ju len tak nabral, keď ju videl čakať v daždi. Tí ľudia sú tu neskutoční. Rozlúčime sa a ideme na skorý obed. Jozef našiel reštauráciu podľa nášho gusta. Sedia v nej dvaja štamgasti a popíjajú pivko. My si dávame opäť souvlaki s hranolkami, šalátom a pivko. Za oknami silno prší. Donesie nám dve obrovské porcie jedla, to by nám asi aj jedna stačila.

Nevadí, máme čas a môžeme jesť dlho. Sedíme pri chladničke a štamgasti si tu chodia po pivko, aj my si berieme druhé. Nemôžem to dojesť, tak zvyšné souvlaki naplníme do pity a zabalíme si ich zo sebou. Veď nám ešte vyhladne. Pred jednou sa poberieme na ubytovanie. Po ceste sa v daždi snažíme aspoň trochu očistiť topánky. Prechádzame okolo kadejakých sôch a postavičiek, karneval sa blíži. Náš apartmán je našťastie už pripravený. Je dosť priestranný a zariadený asi v 90. rokoch, ale to nám absolútne nevadí. Sú tam tri gauče a po piatich minútach nášho pobytu to tam vyzerá ako po výbuchu. Idem sa rovno osprchovať, nejako ma vyzimilo v tej reštaurácií. Potom sa zababuším do spacáku a ľahnem si na gauč. Ako je nám dobre vnútri, keď vonku je hentaké počasie. Na chvíľu zaspím a potom robím plagát na najbližší Bitcoin meetup. Vonku vykukne slniečko. Využijeme tejto príležitosti a ideme do neďalekého obchodu. Dokupujeme pár vecí ešte na zajtrajšiu turistiku a kopu zeleniny a ovocia. Prekvapí nás, že asi 80% je cyperského pôvodu.

Zamýšľame sa, kde to tu môžu pestovať. Teta, čo nám to váži je zarazená, že chceme všetko do jedného sáčku. Jozef opäť objavil Plzeň. Keď vyjdeme z obchodu, spomeniem si, že som zabudla citrón. Idem teda späť a teta mi ho odváži, stojí 8 centov. Predavačka sa na mne smeje, že prečo som si nejaký neodtrhla vonku, veď ich je tam kopa. Má pravdu, aj pri hoteli máme jeden strom, ale keď mne to vôbec ani nenapadlo. Po ceste späť sa zastavíme obzrieť pekáreň, kam chceme na raňajky. Mali tam aj výber hotových jedál, ale už je dosť neskoro, takže ostali iba také zvyšky. Na ubytovaní sa opäť zabalím do spacáku a snažím sa písať blog. Keď mám čas, tak mi to ide výrazne horšie, potrebujem nejakú časovú tieseň, aby sa mi dobre písalo. Jozef leží v spacáku na protiľahlom gauči a pije pivko. Už zjedol zvyšné souvlaki z reštaurácie a mne ide urobiť šalát. Za oknom chodí jedna búrka za druhou, dnes by sme to veru vonku nedali. Jozef ide o 9 spať a ja už hádam konečne dokončím blog. Šalát mi bol málo tak si dám ešte jogurt s čokoládovou nátierkou a brusnicami. Trošku popracem a idem aj ja spať. Budík máme na 6:30. Zajtra sa má počasie zlepšiť, tak smerujeme do hôr.

Príspevok Cyprus E4 – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Polis – Lysos – Stavros tis Psokas – Tripylos

→ 22,7 km ↑ 782 m ↓ 465 m

Budík mám nastavený na 6:30, ale vypnem ho a spíme ďalej ešte hodinu. Prosto sa nám moc nechce dnes. Vonku prší a je zamračené, malo by sa to počas dňa zlepšovať. Pôvodný plán bol ísť hneď ráno stopovať do kempingu vysoko v horách, Stavros tis Psokas. Autobus do poslednej dediny Lysos nám podľa mapy.com ide o 9:50, tak už naň počkáme. Na raňajky dojem jogurt a trochu šalátu. Zvyšok šalátu si nabalíme na cestu do jogurtového kelímka, neskôr ho oceníme viac. Balíme veci a o päť minút vyzerá izba opäť k svetu. O 9 odchádzame a ideme na raňajky do neďalekej pekárne.

Vyberám si  tahini hniezdo, tahini je sezamová pasta, a Jozef takú kuraciu šatôčku. Obe sú dosť veľké. Objednáme si aj kávu a Jozef ja ešte dáva aj baklavu. Ja to moc nemám rada. Posadíme sa k vonkajším stolom, kde dosť fúka. Zvládam zjesť tak tretinu tej tahini buchty. Jozef sa tam pasuje s baklavou, aj to skúsim, či som názor nezmenila, ale je to moc sladké. S dostatočným predstihom smerujeme na autobusovú stanicu. Kúsok pred ňou zbadáme pár mačiek. Včera sme žiadne nevideli! Idem aspoň týmto dať trochu papania. Ako začnem sypať, mačky začnú vychádzať zo všetkých kútov. Narátame  ich asi 20. Otváram ďalšie balenie granúl. To mám vynahradené za ten včerajší nedostatok.

Ideme sa na stanicu spýtať, kde nám ten autobus stojí. Čakáme už na zastávke a pani zo stanice za nami príde, že autobus do Lysosu už išiel, že 9:50 chodí naspäť do mesta. Ďalší ide o 12. To už sa nám čakať nechce a pešo smerujeme k odbočke na Lysos. Stopujeme asi 5 minút a zastaví nám Andreas.

Smeruje síce do Peristerony,  ale hodí nás do Lysosu. Dáva nám vyhliadkovú jazdu po starej ceste. Pracuje v poľnohospodárstve, tak sa ho pýtam, kde to všetko na tom Cypre pestujú. Zastaví nám na výhľade na Evretou Dam. Túto zimu bolo málo zrážok a pokles hladiny vidno  aj z takejto diaľky.

Do Peristerony išiel navštíviť svojho dedka, ktorý tam má kaviareň a pozýva nás na kávu. Jeho dedko sa volá Antonis a má 87 rokov. Pár viet po anglicky vie, ale väčšinou prekladá Andreas. Ku káve dostaneme aj taký koláč, čo chutí ako palacinka namočená v sladkom sirupe. Dávame si cyperskú kávu, silná zalievaná káva v šálkach na espresso. Pýtam sa či môžem zaplatiť, ale že nie, to máme ako pozornosť od nich. Poďakujeme sa a rozlúčime sa, Andreas nás vezie do neďalekého Lysolu. Toto bolo veľmi milé stretnutia. Vystupujeme a pokračujeme po asfaltke smerom do hôr. Máme v pláne stopovať ešte dalej do toho kempingu.

Stopujeme prvé auto a zastaví. Sú to dve ženy a ospravedlňuje sa nám, že nemajú miesto, lebo je tam detská sedačka a veľa vecí. Poďakujeme sa za ochotu a kráčame ďalej. Stopujeme takú tetu, ale ukazuje, že ide len kúsok. O pár stoviek metrov ďalej zastavila. Popri ceste je veľké rajčinového pole.

Prechádzame okolo tety a pýta sa nás kam ideme. Vravím, že do kempingu, tak to máme ešte ďaleko, ale pomaly dôjdeme. Ešte je tu pár domov a aj mačiek. Sypem im trochu granúl, ale sú bojazlivé, tak hádam ich tam nájdu.

Vyzerá, že toto nie je veľmi frekventovaná cesta. Takmer po hodine ide auto. Skúšame stop. Zastavia nám, ale nemajú zadné sedačky. Nasadáme teda do kufra, nechce sa nám ísť po asfalte ďalších 15 km.

Cesta je to šialená, prudko do kopca a samé zákruty. Vezie nás taký pár, žena nemôže uveriť, že ideme pešo. Pri ceste zbadáme mláďa cyperského muflóna, ktorý je ich národné zviera. Okrem tých zákrut sa vyhýbame aj popadaným kameňom a začína mi byť zle, tak som rada, že vystupujeme. Hore je zima, vlhko, vietor a trochu mrholí.

Stúpame po asfaltovej ceste a pri kostolíku si dávame prestávku. Dojedame šalát a  pekárne, Jozef si vyniesol aj Plzeň, ktorú včera nevypil. Usudzujeme, že mame dosť veľa jedla, ale však radšej viac ako menej. Rozhodujeme sa či pokračovať po chodníku, trase E4, alebo po ceste a ešte si na nasledujúcich 8 kilometroch stopnúť auto. Vyberáme cestu.

Sme teraz na takej bočnej a za dva kilometre by sme sa mali pripojiť na  frekventovanejšiu. Stúpame a po okolitých kopcoch sa prevaľujú biele oblaky. Prejdú asi 3 autá, ale žiadne nezastaví. Napojíme sa na tú ďalšiu cestu. Máme pekné panoramatické výhľady. Stopujem lesnú správu. Aj zastavia, tak sa pýtam či nás vezmú 5 km k odbočke na Tripolys, ale odpovie, že nás nemôže zobrať. Tak mu poviem, že dobre a odídu. Nerozumiem prečo zastavovali. Na druhej strane ak by som potrebovala nejakú pomoc, bola by som rada keby zastavili. Svižným tempom pokračujeme ďalej. Včera tu musela byť poriadna spúšť.

Po ceste sú popadané konáre a zosunuté kamene z kopcov. Občas nejaké odpraceme. Nakoniec to celé dôjdeme pešo, ďalšie auto už nešlo. Odbáčame na vrchol Tripolys, ktorý je takmer 3 kilometre po lesnej ceste.

Na jej vrchole je pozorovateľňa požiarov. Už som celkom hladná, ale zastavovať budeme až na vrchole. Stúpame rýchlym tempom a ocitáme sa v oblaku. V lese sa objavujú prvé cédre. Za pol hodinku sme hore. Pozorovateľňa je zatvorená, tak si sadáme na zem v jej závetrí. Dávame si pitu s avokádom a syrom. Ako tam sedíme tých 20 minút, tak moje telo ochladne a ostane mi riadna zima. Sama seba sa pýtam prečo sme sa trepali do hôr a neostali sme radšej pri mori, kde je prijemne tepľučko. Jozef tiež nie je nadšený, vraj som mu sľúbila pekné počasie, ale aj ja som bola vovedená do omylu.

S nechuťou a uzimení sa pozbierame a ideme zísť dole aspoň niekoľko sto výškových metrov, nech spíme v trochu vyššej teplote. Keď sa po kilometri zohrejem, tak mi je opäť fajn. Vchádzame do céderového údolia. Vyzerá to tu ako v džungli.

Ako posledné dni veľmi pršalo, je vysoká vlhkosť a všetko je také živé. Klesáme po lesnej ceste narazíme na rozvodnený potok. Hľadáme kadiaľ ho prejsť, ale nie je iná možnosť ako si vyzuť topánky a ísť priamo cezeň. Teda, že budem brodiť cez vodu na Cypre, by som veru nepovedala.

Aspoň sa mi umyjú nôžky v osviežujúcej vode. Trochu mi to zlepšilo deň. Neprejde ani ďalší kilometer a musíme na boso cez vodu znova. A to si celý deň nesieme plne fľaše vody, pre istotu, keby tu žiadna nebola, lebo som to v blogu čítala. Sme na mieste, kde sa už dá dôjsť autom. Z potoka vyrastajú obrovské platany.

Ďalej pokračujeme po úzkej asfaltovej ceste. A čo čert nechcel, na jednom úseku je celá zatopená, takže opäť vyzuť boty a prejsť to na boso. Mňa to celkom baví.

Ešte narazíme na pár takýchto kaluží cez celú cestu, ale už sa dajú obísť. Uvoľňujem staré ihličie a kamene na okraji cesty, aby voda mohla odtekať. Toto ma riadne baví, pripomína mi to časy, keď som sa ako dieťa hrávala v plese (kysucký výraz pre vodnú plochu, bez ohľadu na jeho geologický pôvod) u babky a stavala hrádze z blata. Jozef neskrýva údiv nad touto bizarnosťou.

Akurát nám zapadá slnko a v diaľke vidím zafarbenú oblohu. Dole je asi opäť pekný zápas slnka. Obzeráme sa už po mieste na stanovanie. Kopce sú tu prudké a jediné rovné miesto je zatiaľ iba na ceste.

V jednom sedle narazíme na jediný rovný plac, akurát na náš stan. Dnes sa nám veru s čelovkami nechce, takže končíme a rozkladáme. Trochu Jozefa buzerujem pri stavbe stanu, ale má to za výsledok, že je naozaj dobre postavený, aj keď dnes to nepotrebujeme, lebo sme v závetrí. Nafúkam karimatky, odpracem veci a hneď sa prezliekam do pyžama. Jozef mi uvarí čaj a upravujem pri tom fotky. Ako valentínsku večeru máme zemiakovú kašu s maslom, cesnakom a s tuniakom. Tak som si to predstavovala! Jozef zaspáva a ja pridávam blog neskoro večer. Potom ho ešte budím nech si ide umyť zuby. Vyjdeme so stanu a už máme nad hlavami krásne jasnú oblohu s hviezdami. Zajtra už bude slnko!

Príspevok Cyprus E4 – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Tripylos – Kykkos – Larnaca

→ 25,6 km ↑ 938 m ↓ 909 m

Toto bola skvelá noc. Riadne dobre som sa vyspala. O 6:30 vstávame a obloha je modrá. My sme schovaní v doline, takže teplota je 5°C. Na stenách stanu máme veľa kondenzu. Jozef mi varí čaj a nachystá mi pitu s avokadom a syrom. On si pridáva salámu a horčicu.

Veľmi sa dnes neponáhľame, naplánovala som niečo vyše 20 km a mali by sme to stihnúť pohodovým tempom. Už som dúfala, že tento výlet lopatku nevyužijem, ale široko ďaleko toaleta nie je, tak si musím jednu vykopať. Pomaly balíme a čakáme na slnko, aby nás trochu zahrialo. Rozčesať vlasy mi zaberie asi 10 minút, už ma to moc nebaví s tými dlhými, dám sa asi ostrihať. Jozef už je nepokojný, že mi to dlho trvá. 8:30 vyrážame. Z 1150 m.n.m. klesáme do 500 m.n.m.. Trasa ide po lesnej ceste, takže klesáme pozvoľna a užívame si výhľady na okolité lesy.

V tieni je stále sviežo, na slnku už príjemne. Zastavujem pri potôčiku a umývam včerajšie zaschnuté riady. Keď je tá možnosť, umývame aj tvar. Nejakí sme ponorení do vlastných myšlienok, že prejdeme odbočku o 1,2 km. Ešte som na to miesto aj pozerala či tam náhodou nemáme odbočiť, ale ku kontrole už nedošlo.

Nevadí, keď budeme pokračovať po tejto ceste, tak sa nakoniec napojíme, len to bude o 2 km dlhšie. Stále prechádzame cez nejaké potôčiky dažďovej vody, ktoré môžem usmerňovať a čistiť im prietok preč z cesty.

Po hodine si dávame pri takom mini vodopáde prestávku. Rozložíme sa na cestu, sušíme stan a tyvek, filtrujeme vodu, varíme kávu. Slniečko už poriadne hreje a prezliekam sa do kraťás. V potôčiku si periem konce nohavíc, lebo sú od blata a dnes mi to na ruksaku pekne uschne, a moju látkovú vreckovku, ktorá potrebovala oprať už pred 3 dňami. Ako si tam sedíme, tak zrazu ide auto, jediné široko ďaleko. Rýchlo sa odpraceme na kraj a ujo nám zakrýva.

Máme už iba arabský chleba, ktorý je suchší ako pita, tak mi to ide ťažko dole krkom a dlho mi to trvá. Pokračujeme v klesaní. V tieni je ešte stále sviežo a kráčame popri potoku, takže aj dosť vlhko. Stromy sú ovešané popínavými rastlinami.

Už sme na najnižšom bode dnešnej trasy. Nachádza sa tu aj útulňa, ktorá v mape nie je zaznačená. Začíname dnešné stúpanie, takmer 1000 výškových metrov po ceste.

Narazíme na zaplavený most. Nechcem si namočiť topánky, tak od polovice idem po jeho obrubníku a opieram sa o paličky, aby som z neho nespadla.

Originálna trasa E4 pokračuje po lesnej ceste, ale je tu aj trail, ktorý je o 6 km kratší. Jozef chce ísť po ceste, ale ja chcem radšej kratšiu trasu, tak ideme tým prudším chodníkom. Úzky chodník vedie po úpätí stŕmeho kopca cez les. Fakt je teplo, tak zastavujeme opäť na filtrovanie vody. Zahradzujem potôčik, aby nám netiekol po chodníku. Otvorím si tyčinku Mars, ktorú sme kúpili ešte v Troodose. Kedysi som to mala strašne rada, ale je to moc sladké, už si to asi nikdy nekúpim. Nafiltrujeme dva litre vody a začíname prudšie stúpanie.

Uf, ide sa mi nejako ťažko. Po 2,5 kilometri krosujeme cestu. Jozef je pár metrov predomnou, tak mu kričím, že som hladná a nevládzem pokračovať. Opäť sedíme a tlačím do seba pitu s halloumi syrom, hneď je mi lepšie. Na nasledujúci 5 km máme 500 metrov prevýšenie. Už musíme trošku zabrať, lebo sme mali veľa prestávok a dnes musíme ešte dostopovať do Larnaky.

Čím vyššie, tým krajšie výhľady na okolité kopce. Vyšli sme to celkom svižne. Prehupneme sa cez najvyšší bod a otvoria sa nám výhľady na najvyšší vrch Cypru Olympus v zlatej hodinke.

Už to máme iba 2 km do Kykkos monastery. Populárne turistické miesto, odkiaľ budeme stopovať. Dalo by sa aj trochu skôr stopovať, ale chcem tam ísť aspoň nakuknúť. Samozrejme tam žije kolónia mačiek, tak tam minieme ostatok granúl.

Som rada, že sme sa tam zastavili. Nájdeme si vhodné miesto na stopovanie. Slniečko bude za chvíľu zapadať za kopec a už sa ochladilo, tak si dávam mikinu. Vravím Jozefovi, že do 10 minút sedíme v aute. Asi po 3 minútach nám zastaví taký pár, ale idú iba 10 km odtiaľto a asi by nám už nešiel autobus potom. Za ďalší 5 minút zastaví nablýskané auto, za volantom sedí ortodoxný mních. Pýta sa nás kam ideme. Ponúka nám nocľah v kláštore a že by sme mohli ísť ráno autobusom, ale už máme zajednané ubytovanie v Larnake, inak by som to asi brala. Dávame naše zablatené batohy do kufra, kde nie je jediného smietka. Smeruje do dediny Astromeritis pri Nikózii, ktorá je vzdialená 50 km. Volá sa Maximos a nehovorí moc dobre po anglicky. Pýta sa nás odkiaľ sme, tak odpovedáme, že Slovensko. Na chvíľu sa zamyslí s potom povie: “Aaa, Fico!”, že je to dobrý chlap. Strácame všetky slová. Mením tému a pýtam sa ho odkiaľ pochádza, je z Bulharska. Potom sa rozprávame o turistike, že teraz je dobrý čas na turistiku na Cypre, lebo v lete je v lesoch veľa hadov. Prehcádzame cez dedinku Gerakies, vraví nám, že tam žije už iba 26 ľudí. Dosť nás to prekvapí, je to úplne pekná dedina v kopci s parádnym výhľadom. Celá cesta je výhliadková, a tak pozorujeme kopce v zapadajúcom slnku.

V aute nám hrá Maximov výber, popová hudba, ako Taylor Swift, Jonas Brothers, Maroon 5. Táto hudba ide úplne mimo nás, ale je vtipné vidieť mnícha ako si klepká prstami o volant na Taylor Swift. Túto cestu pozná asi dôverne, pretože na 65 si to valí 130 km/h. Nám to nevadí, aspoň sa rýchlejšie prepravíme. Vysádza nás na zastávke pred Astromeritis a ja ho požiadam ešte o fotku, celkom sa tomu poteší.

Rozlúčime sa a my sa na zastávke hneď obliekame. Teplota výrazne klesla, slnko zapadlo a fúka vietor. Autobus do Nikózie nám ide za pol hodiny. Skúšame ešte stopovať, ale zo stovky áut nám nezastaví žiadne. Oveľa lepšie sa stopuje na menej frekventovanej ceste. Po 10 minútach to vzdávame. Autobus nám aspoň ide na miesto odkiaľ ide aj intercity autobus do Larnaky. Príde o 5 minút skôr, tak možno aj stihneme skorší prestup, platíme 2,4€ na osobu. Do Nikózie, to je 45 minút. Vystúpime a bežíme na vedľajšiu zastávku, kde stoja diaľkové autobusy. Ani sme bežať nemuseli, 3 minúty mešká. Vnútri je smrad a strašne vlhko, a za nami sedí chlap, čo celú cestu pokašliava, strašne je to otravné. Vydržíme to a vystupujeme v Larnake na stanici pri pláži. Počas cesty som našla reštauráciu na včeru, Dimitris kebab house. Prechádzame cez turistické centrum mesta a sme radi, že tu nemusíme tráviť viac času. Pri reštaurácii sú 3 mačky, vnútri ďalšie 4, sme správne! Najprv som si chcela objednať tanier pre dvoch, ale bála som sa, že toho bude moc veľa. Dávam si nakonic kuracie souvlaki a Jozef si dá rybu. Popri čakaní upravujem fotky. Obsluhuje nás sám Dimitris, starý pánko, ktorý už trochu krýva, ale stále sa zvláda starať o zákazníkov, je ku všetkým veľmi priateľský. Na stôl nám donesie obrovské porcie mäsa, hranoliek a šalátu.

Tie souvlaki sú špičkové, najlepšie aké sme tu mali. Úplne šťavnaté a dobre dochutené. Tisneme to do seba, ale je toho strašne veľa. Sedíme tam pri tom takmer hodinu. Dimitris sa príde opýtať či je všetko v poriadku a či nechceme pridať. Vravím mu, že je toho veľmi veľa, vyzerá byť potešený. Po reštaurácii sa prechádzajú mačky a niektoré spia na stoličkách.

Pár hranoliek už nezvládame dojesť. Odnášame riady ku baru a idem zaplatiť. K účtu dostanem ešte čokoládové cukríky od cesty. Ešteže máme teraz 2 km na ubytovanie, aspoň nám trochu pretrávi. Na ubytovanie prídeme pred 10. Odomykám zdieľaný byt a spolubývajúci na nás veľmi prekvapene pozerajú. Neboli si vedomí, že toto je zdieľaný byt. Rýchlo si odkladajú veci do svojej izby. Žena mi vraví, že kúpeľňa je dosť špinavá. Najskôr iba nakuknem a moc si to nevšimnem, ale potom, keď sa idem umyť a vidím ten nechutný sprchový kút. Toto nebolo umyté mesiace. A pritom to malo celkom dobré hodnotenia. No nemôže sa stále dariť. Som riadne unavená, blog nechávam na zajtra.

Príspevok Cyprus E4 – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.