Absolútne to nedopadlo, tak ako sme si predstavovali, ale práve v tom je to čaro. Originálny plán bol okruh Tour de Monte Rosa, ktorý je väčšinou v júli bez problémov priechodný, s kúskom trasy, ktorá vedie cez ľadovec. Tohtoročné výdatné zrážky, či už dažďa alebo snehu (v júni tam ešte snežilo) mali za následok, že vyššie položené časti boli pod veľkou kopou snehu a tie nižšie boli poškodené zosuvmi pôdy. Občas je ten sneh sranda, ale ak má v tom človek kráčať 5 hodín denne a mať nonstop mokré topánky, tak ak má možnosť zmeny, je rozumné ju urobiť.
Naivne sme dúfali, že posunutie prechodu o 10 dní bude dostačujúcich. Išli sme sa teda rozchdodiť do oblasti Val Grande, ktorú odporúčam každému, kto má rád drsné stúpania, neprechodené chodníky, minimum ľudí a parádne útulne na každom kroku. Išli sme tam bez akejkoľvek prípravy iba s offline mapami v mobile.
Po troch dňoch sme sa pripojili na trasu, ktorú som doma pôvodne naplánovala, ako také záverečné túlanie sa. Udivovalo nás aké to tam je všade opustené, celý deň nikoho nestretnete a úplne krásne hory naokolo.
Že posunutie o pár dní nebude stačiť sme zistili v sedle 2400 m vysoko, kde sme ten rok boli prví a stále pod slušnou vrstvou snehu. V tento moment sme sa definitívne rozlúčili s Tour de Monte Rosa a odložili ju do šuflíka. Bolo potrebné vymyslieť nový plán.
Chceli sme ostať v Taliansku a ísť do národného parku Gran Paradiso. Naplánovali sme asi 5 dní chodenia, cca miesta, kde sa dá spať, koľko nám bude treba jedla a ako sa tam dopravíme. Všetko celkom dobre klaplo, chytili sme rýchlo stopa, nakúpili zásoby, sedeli vo vlaku. Pozerám facebookové turistické skupiny, že aj Écrins (kde sme boli minulý rok) je celý pod snehom a narazím na snežnú mapu. Samozrejme aj Gran Paradiso je celé pod snehom, kde tiež boli brutálne záplavy, a teda presvedčím Jozefa, aby sme šli do Kottických Álp.
Tie sú už úplne schodné a nakoniec ideme aj do ich francúzskej časti, lebo tam je pekný okruh okolo prírodného parku Queyras (Tour du Queyras). A bol to veľmi dobrý nápad, krásne výhľady, dobré chodníčky, ľudí tak akurát a kopa svišťov. Posledné dni si dávame dosť do tela, a tie nám už dávajú najavo, že majú dosť.
Už sa asi poučíme a nabudúce po 10 dňoch dáme nejaký oddychový deň. Vo Francúzsku sme nakoniec strávili 6 dní, jediné, čo nás mrzí je, že sme nemali flán. Dokopy sme nachodili vyše 350 km a takmer 23 000 výškových metrov. To je ako keby sme každý deň išli z Tatranskej Lomnice na Slavkovský štít a späť, po dobu 14 dní.
Podarila sa jedna vec, ktorá ma veľmi teší. Celé som to prešla v barefoot teniskách Xero Shoes Mesa Trail. Obávala som sa toho, lebo som ich už skúšala v Portugalsku a na Mallorce, kde ma po pár dňoch začali bolieť chodidlá. Pred 2 mesiacmi som mala pri behu problémy, tak som to začala riešiť a zistila som, že mám slabé chodidlá a začala s nimi cvičiť. Čuduj sa svete, problém sa vyriešil a nemala som už bolesti. Každý deň po túre som chodidlá rozhýbala a pomasírovala. Ďalej som chodila bosá po tráve, snažila sa tráviť nejaký čas v drepe, na pätách a uvoľňovala stehná (všetko som čerpala od fyziomluva na instagrame, veľmi dobrý profil ako zaradiť fyzio do každodenných činností a stať sa sám sebe fyzioterapeutom).
Vďaka týmto cvičeniam, ultralight výbave, doplnkom stravy sme prežili celú túru bez nejakých väčších ťažkostí (okrem tej dehydratácie, to sa už poučíme). Dokonca som ani nemala opar, ktorý sa mi vždy po pár dňoch turistiky urobil. Poctivo som od prvého dňa natierala pery s SPF balzamom a už dlhodobejšie užívame omega 3, ktoré sú protizápalové, tak aj to možno malo vplyv.
Tento výlet hodnotím veľmi pozitívne, myslím, že nám priniesol veľa cenných skúseností. Museli sme veľa vecí plánovať za pochodu, na mobiloch, celkom dosť chodili po snehu, neexistujúcich chodníkoch a orientovali sa pomocou GPS. Odskúšali sme aj nejaké novinky vo výbave, ale to vám predstavím v osobitnom článku.
Po dvoch týždňoch túlania sa po horách, so všetkým, čo potrebujeme na našich pleciach, si užívame jednoduchosť bytia. Vraciame sa do civilizácie, dávame si to najčistejšie oblečenie a snažíme sa zapadnúť. Je to náročné, hory mám radšej, tam nikto nič neočakáva. Prežijeme nekonečnú cestu domov a už sa začíname tešiť na posteľ a sprchu. Náš jednoizbový byt nám teraz pripadá veľmi priestranný po toľkých dňoch v stane. Je fajn raz za čas prehodnotiť, čo všetko naozaj potrebujeme k životu, jedlo, spánok, pohyb a občas sprchu.
Prvé, čo sme doma urobili bol ten flán a potom sme išli odskúšať kondičku. Všetky turistiky máme zmerané hodinami, a teda je rozdiel, keď človek chodí po kopcoch alebo po rovine. Keď sme boli v Portugalsku, tak moja kondička išla prudko dole, ale tu sa pekne udržiavala. Navyše sme mali niekoľko kilový batoh na chrbte, tak keď som si potom vybehla na kopec len tak, išlo sa mi veľmi ľahko. Jozefovi kondička klesala, lebo on nie je ako obyčajný človek a normálne ju má riadne vysoko. Ale 10-12 hodín denne na nohách si telo zapamätá tak či tak. Bez tréningu išiel 150 km na bicykli na Kysuce a ďalší deň 30 km opäť na bicykli a 13 km beh so mnou. Tie kopce možno sú náročné, ale telo sa vám odvďačí parádnou kondičkou, hlava pokojom a príroda výhľadmi.
Výdavky
Koľko takýto výlet stojí? Celkovo sme boli na cestách 17 dní, 2 noci sme spali v hoteli, 2 noci v kempe a 3 noci sme platili malý poplatok pri chate. V reštaurácii sme jedli 6-krát. Do položky jedlo je zahrnutý aj alkohol, čo odhadujem na nejakých 100 €. Najvyššie výdavky (cca 160 €) sme mali posledný deň, kedy sme spali v hoteli, 2-krát sa boli najesť a v jednom podniku sme vypili po 3 Aperol Spritze. Čo sa týka cien potravín, tak v Taliansku sú porovnateľné ceny so Slovenskom a vo Francúzsku je drahšie. Na druhej strane, za kemp v Taliansku sme za dvoch ľudí a stan platili 34 € a vo Francúzsku 12 €. Vo Francúzsku je navyše lepšie jedlo, takže Francúzsko vyhráva.
Ak som správne všetko zapísala, tak sme dokopy minuli 1043 €, do čoho sú zahrnuté aj letenky a doprava z Partizánskeho na letisko. Keď to prerátam na dni, tak osobu to vychádza približne 30 € na deň (aj keď Jozef pil viac piva). Určite by sa to dalo aj lacnejšie, ale moc sme sa neobmedzovali.
Som rada, že ste sledovali tieto naše potulky. Vždy ma poteší, keď mi niekto napíše, že rád sleduje naše cesty. Práve to ma motivuje písať ďalej, pretože niekedy by som to najradšej zabalila a iba si len tak chodila. Dúfam teda, že aj my motivujeme vás chodiť do prírody. Naša ďalšia destínacia je neznáma, ale na turistiku sme zbalení do hodiny, tak sa to môže zvrtnúť veľmi rýchlo. Ak chcete byť informovaní, tak sa určite prihláste na odber a príde vám upozornenie, keď výjde nový článok. Ďakujeme <3
0 Comments