Rocher des Marrous – Bobbio Pellice
20.7.2024 Sobota
29,3 km – 1444 m ⬆️ – celkovo 351,3 km
Budík máme na 6:30 a vonku je 0°C. Odkladáme ho teda na neskôr. Nie je mi moc dobre. Bolí ma brucho a cítim sa ako posledný deň SNP-čky (vtedy som zvracala a došla som to iba na vode a hroznovom cukre). Keď sa tak spätne pozriem, tak som asi dehydrovaná. Predvčerom sme boli isto dehydratovaní a včera sme toho tiež moc nevypili, lebo som nepociťovala veľmi smäd, ale asi som mala piť oveľa viacej. Pijem teda po dúškoch vodu a dám si aj thajské čierne uhlie, ktoré vraj vylieči čokoľvek. Naobliekam sa a idem sa trošku rozhýbať von, a na kopček na slnko.
Dávam si deci kávy a jedno vajíčko s bagetou. Nezvraciam, to je dobrý znak. Filtrujem veľa vody, dnes to nemôžeme podceniť. Asi 5 minút sledujeme svišťa, ktorý sa nás nebojí a postupuje okolo nás. Veselo si papá, chytí rastlinku packou, pritiahne k sebe a zožerie len kvietok. Chalan odvedľa už dávno vyrazil. My štartujeme o 9. Nevieme, kde presne dnes skončíme. Včera som pozerala prepoveď počasia, a teda na zajtra je vydaná oranžová výstraha pre búrky a silné dažde. Dnes je ale krásny deň a pred nami hneď 400 výškových do sedla Col de Chamoussiere. Máme krásne výhľady a kopu svišťov po ceste.
V sedle nechávame batohy a idem na kopec Caramantran. Bez batohov to rýchlo vybehneme, pofotíme výhľady a bežíme späť.
Množstvo ľudí v sedle sa výrazne zvýšilo. Niet sa čo diviť, hneď vedľa je vysoko položená cesta, ktorá smeruje do Angel pass, takže výstup nie je moc náročný a výhľady sú krásne. Dohora tu ľudia vlečú bicykle, druhá strana je zjazdná.
Ideme smerom k parkovisku, kde si dávame prestávku. Našťastie tu majú aj toalety, za tie som dnes ozaj rada, nie som úplne fit. Dávam si ďalšie vajíčko, kus bagety a croissant. Zvažujeme možnosť dostopovať do Talianska odtiaľto, ale zatiaľ som ok. Pokračujeme teda ďalej do Col Vieux. Výškových je máličko a ľudí veľa. Chodník je tu striktne ohraničený kvôli erózii.
Cítim, že mám trochu zimnicu, obliekam si tričko pod neprefuk, hneď je lepšie. Od sedla klesáme k jazeru Lac Foreant.
Nedivím sa, že sa v dnešný deň vybralo toľko ľudí na turistiku. Uvažovali sme nad nocľahom aj pri tomto jazere, ale dobre, že sme tu nespali, je to tu moc frekventované a sú tu ohraničené ochranné zóny. Rýchlo postupujeme k ďalšiemu jazeru a zastavujeme iba, aby sme sa napili vody.
Kúsok pred L’Échalp si dávame krátku prestávku a zvažujeme naše možnosti. Už mi naozaj nie je dobre a keby som teraz mala na výber stopovať, tak to zvolím, lenže nemám. Pozerám počasie na zajtra, hlási heavy rain, a ubytovanie v Pinerolo. Nájdem jedno za 60€, kemp stojí 30€, tak sa zhodneme, že radšej sa trochu poľudštíme, operieme si a vyspíme sa. Ešte ho nerezervujem. Na koniec trasy, do Bobbio Pellice to máme niečo vyše 10 km a pred nami posledné stúpanie 500 výškových metrov do sedla Col Lacroix. Moc sa na to necítim, ale inú možnosť nemáme, pomaly to nejako dôjdem. Dám si hroznový cukor a v dedine doberáme veľa vody. Hore kopcom je to na začiatku pekelné, ale potom vojdeme do parádneho starého lesa, to už sa ide lepšie.
Ideme celkom slušným tempom a výškové metre odsýpajú. O pol piatej sme v sedle. Na druhej strane už je predzvesť zajtrajšieho dažďa, vrchodly sú zahalené v mrakoch.
Aspoň nám nie je až tak ľúto, že už končíme. Na chatu Willy Jarvis to je 2,3 km, poriadny stŕmak dodola, ktorý sa snažíme ísť mienym poklusom.
Zastaví nás až stádo oviec, ktoré sa nedá obísť. Čakáme na pastiera, lebo ich strážia veľké ovčiaky. Jediným pokynom, v priebehú 10 sekúnd, zaženú psy ovce na opačnú stranu kopca. Chata, aj s pár ďalšími domami, je v krásnom širokom údolí. Sú tu aj miesta na stanovanie, pestujú tu zemiaky, pasú kravy.
Iba naberieme vodu a ideme ďalej. Tým, že to je dostupné, tak je tu aj dosť veľa ľudí a nechceme tu pri chate rozkladať jedlo. Zastavíme o kilometer nižšie pri ceste, jem tretie vajíčko s bagetou. Obišlo nás celkom dosť ľudí, tak ideme rýchlo, aby sme ich, čo najviac dobehli. U niektorých je naozaj zjavné, že sa v tomto kúsku prírody ocitli náhodou. Rýchlo zbiehame do usadlosti Bobbio Pellice, kde je parkovisko, odkiaľ plánujeme stopovať. Stopneme tretie auto, Volvo s koženými sedačkami. Idem dopredu, lebo menej smrdím. Chlapík pochádza odtiaľto, ale už dlhodobo žije v zahraničí. Rozprávame sa o tom, ako sa ľudia boja chodiť do lesa lebo sú tam zvieratá. Je tam veľmi podobná situácia s vlkmi ako na Slovensku s medveďmi.
Vyhodí nás v dedine Villar Pellice, nasmeruje nás do tabakového obchodu, kde sa dajú kúpiť lístky a povedia nám aj kedy idú autobusy. Posledný nám ide za pol hodiny, tak si ešte ideme kúpiť nápoj. Ubytovanie v Pinerolo už nie je dostupné, tak hľadám ďalšie možnosti. Po Turíne sa nám moc nehce trajdať, tak objednávam hotel v None, malom mestečku pred Turínom. Autobusom stíhame posledný vlak z Pinerolo do Turína. O pol 9 vystupujeme v None a kráčame 1,5 km k hotelu. Vonku to smrdí močom a vnútri to vyzerá ako v nejakom horore. Privíta nás Aziat, ktorý nevie zaťať po anglicky. Izba je prekvapivo pekná. Čistá a voňavé uteráky, iba sprchový kút sa trochu rozpadá. Ani nie sme mocc hladní, tak si Jozef otvára iba balík praclíkov. Dám si tri a začne ma bolieť brucho, tak teda radšej vodu pijem. Dnes sme poctivo vypili po 5 litrov a už je trochu lepšie. Zajtra sa iba presunieme do Bergama. Máme celkom dosť a sme radi, že sme tento výlet ukončili pekným dňom v horách.
0 Comments