31,67 km , celkovo 178,31 km

Po výdatnom spánku vstávame 5:45 celkom svieži. Horšie sú na tom moje nohy, ktoré musím najprv trochu rozcvičiť, aby som sa postavila. Prezlečiem sa, zbalíme veci a ideme raňajkovať do prístrešku. Je to asi 20 metrov od miesta, kde sme spali a strašne tam fučí. Ledva uvaríme raňajky a kávu. Jozef má vifonku a ja mám kašu.

Máme pred sebou posledných 30 km, ktoré už dôverne poznám. Nejde sa mi veľmi komfortne, ale už to dnes  doklepeme. Cestou sa nám otvárajú piesočnaté výhľady na Lysú horu.

Trasa stále vedie po hranici, cez pekné osady a je totožná so Stezkou Českem. Prechádzame okolo chaty/ osady Doroťanka. Vždy, keď tadiaľto idem, tak si vravím, že tu by som teda chcela bývať.

Po 2,5 hodine prídeme na Biely Kríž, známe miesto v Beskydoch, ktoré už má svoju najväčšiu slávu za sebou. Chceme si dať niečo na jedenie a kávu. Čaká tam ďalších 10 ľudí, ale otvárajú až o 10, tak sa na stole rozbalíme a dojedáme všetko, čo máme.

Hneď pokračujeme ďalej, neberieme žiadnu vodu, je tu veľa prameňov. Celú cestu, aj včera, prechádzame okolo veeeeľa vajíčok žiab, takže o mesiac sa tu vraciame na žubrienky.

Máme to už iba 15 km na našu Kamennú chatu, ale je to teda trápenie. Nielenže ma fakt bolia nohy, ale trasa ide viac po blate ako po súši.

Asi po 10 km už naozaj potrebujem prestávku. Sadáme si ku ceste, jeme čokoládu a ja si trochu masírujem nohy. Za chvíľu pokračujeme ďalej. Prechádzame cez Muřínkův vrch, kde je kaplnka a aj prameň, tak sa napijeme. Je pred nami posledné stúpanie, a to dosť prudké, na Veľký polom. Je tam 5. stupeň ochrany prírody a minuloročná výchrica tam zanechala dosť spúšť, tak musíme veľa obchádzať a preskakovať. Vyzerá to tu ako v nejakom apokalyptickom filme.

Rýchlo zbiehame na chatu. Teta nás tam víta, že sme šialenci. Dávame si po pivku, polievku kyselicu a  vepřo knedlo zelo. Medzitým mi volá mama, aby sme nejedli, že je doma veľa jedla, ale už neskoro. Však my sme aj tak v dosť veľkom kalorickom deficite, že zjeme všetko, čo nám dajú.

Posledných 6 km sme už išli veľmi veľakrát a postupujeme celkom rýchlo, občas pobehneme. Boli sme tu pred dvomi týždňami a teda pokročili s odpratávaním tých spadnutých stromov, aj keď im za tento víkend ďalšie pribudli.

Dopredu nás poháňa myšlienka na šalát. O tretej konečne dorazíme. Dávame si záverečnú fotografiu pred domom a potom sa už môžeme ísť poľudštiť.

Záver

A toto je koniec nášho putovania. Sme radi, že sme tento šialený plán zrealizovali a dostali sa tak na miesta, ktoré by sme inak nikdy nenavštívili. Písanie mi teraz moc nešlo zarovno putovaním, lebo som pri tých kilometroch nemala na to energiu. Ale keď sa trochu viac zorganizujem a budem sa rýchlejšie presviedčať ísť sa umyť do tej zimy, tak to hádam pri ďalších výletoch pôjde. Ďakujem všetkým čitateľom, že čítajú a nečitateľom, že si aspoň fotky pozrú. Dúfam, že to niektorých z vás inšpiruje ísť viac do prírody a že nás budete sledovať aj nabudúce. PS. Medveďa sme naozaj nestretli.

Príspevok Z Baťovky na Korcháň – 5. deň je zobrazený ako prvý na Stupky.

42,62 km , celkovo 146,64 km

Nechávame budík na tú istú hodinu, a teda ten posun riadne cítiť. K tomu som sa v noci stále prehadzovala. Dnes to bude náročné. Jozef ešte fotí toto parádne stanovacie miesto.

Mne varí iba chia kašu, ale rýchlo ideme do mesta, na čerpaciu stanicu, dať si kávu a hotdog. Teta sa sťažuje, že je to tam ako v reštaurácii. Čaká nás dnes veľa asfaltu. Trasa vedie cez Bytču, potom cez priľahlé časti a cez dedinu Petrovice. Po 10 km si dávame prestávku, prezliekam sa a jeme tortilly. V Petroviciach sme o 10 a na naše veľké prekvapenie, krčma je otvorená a je tam dosť veľa ľudí. Teta ešte upratuje zo včera. Dáme si po jedno pivo a pokračujeme.

Aj chlapi už odišli, asi na omšu o 11. Je to naozaj dlhá dedina. Snažím sa zamestnať si myseľ a ísť na zotrvačnosť. Začínajú ma  bolieť stupky, ten asfalt ma ničí. O 12 si dávame prestávku pri potoku. Močím si nožky v ľadovej vode a jem tortilly.

Už to je po asfalte iba 3 km. Pokračujeme po cyklotrase a potom si to dávame skratkou cez les. Je to dosť zlá skratka. Moc som to netrafila. Snažíme sa nájsť pôvodnú cestu. Ale potom ideme ďalšou skratkou, už lepšou, ktorá nám naozaj skráti kus cesty. V lese nájdeme aj medvedie hovienko, ale už staršieho dáta. Po ceste sa tam premáva nejaký chlap na detskej motorke. Patrí ku skupine ľudí v chate, kde nahlas hrá dosť zlá hudba. Rýchlo ideme preč. Po lese sa už kráča lepšie. Trasa vedie cez húštinu a les, ťukáme paličkami, aj keď ten chlapík na motorke vyplašil asi všetko v okruhu 10 km. Dostaváme sa už bližšie k Makovu.

Sú tu aj také pekné chatky. Okolo jednej prechádzame a dedko sa nás pýta, že kam ideme. Odpovedáme, že na kmínek a on že to máme ešte ďaleko. Ale my končíme ešte ďalej dneska. Má veľmi peknú chatu, takú tmavo hnedú so zelenou strechou. Je tam už 50 rokov a berú ho už ako domáceho. Vonku má umyvadlo, tak si aspoň umyjem spotenú tvár. Pokračujeme cez Kršlisko, okolo kaplnky a miestnou trasou smerom do Makova. Dávame si chvíľu prestávku, aby sme sa najedli. Potom pokračujeme po asfaltke a napájame sa na červenú Kysuckú magistrálu. Začíname stúpať na hranice, kde je chata Kmínek. Začiatok je dosť prudký a keď sa zmierni, tak musíme prechádzať cez veľa popadaných stromov.

Na chate je dosť veľa ľudí aj kvôli tomu, že je prístupná autom a sú tam aj nejaké taxíky. Mám to tu rada, chodila som tu na tábory ako animátorka. Prišli sme o 16:20 a o 17:00 zatvárajú, tak sme to len tak tak stihli. Jozef si dáva bryndzové halušky a ja čučoriedkovú buchtu. Strašne bola dobrá, na tú ešte isto niekedy prídem. Posilnení pokračujeme ešte 6 km na Bobek. Po hranici to už je také jemne vlnité, ide sa dobre.

Pred 19 prídeme do osady pod Bobkom, kde má byť podľa mapy prameň, ale tečie dosť pofiderne, tak radšej filtrujeme. Naberáme si vodu do všetkých nádob, čo máme. Do sedla Bobek to je už iba nejakých 200 m. Dosť tam fučí, ale podarí sa nám nájsť závetrie s rovinou. V prístrešku sedia nejakí tínedžeri a ešte aj auto prechádza okolo nás dole ku chatám, ale nikoho nezaujímame. Postavíme stan, prezlečieme sa a ideme rovno spať. Nie sme ani jeden hladný, tak si aspoň dlhšie pospíme po náročnom dni.

Príspevok Z Baťovky na Korcháň – 4. deň je zobrazený ako prvý na Stupky.

44,96 km , celkovo 104,02 km

Celú noc fúka vietor, tak ma budia šuštiace steny stanu, ale aj tak sa vyspím celkom dobre. Vstávame pred 6. Jozef varí kávu, ázijskú vifonku a mne aj chia kašu. Balíme veci a okolo nás už prechádza prvý bežec. Schádzame do Čičmian.

Pozeráme či nie je nejaký obchod otvorený, ale je tu ľudoprázdno až na jedného ďalšieho turistu, čo ide asi SNP-čku a je asi z Česka. Má taký trampský výzor. Pokračujeme žltou značkou po hlavnej ceste. Potom odbočíme do doliny na lesnú cestu a mierne stúpame až do sedla Samostrel. Odtiaľ stúpame na Hrubú Kečku alebo Kačku, názvy sa líšia. Je to vyše 250 výškových na 1 km. Ďalšia Hnilická Kýčera, kde som miestami pokolená v lístí.

Dáme to za menej ako pol hodiny, na rozcestníku písali 50 minút, tak som spokojná. Na vrchu je úplná rovina, názov celkom sedí. Sú odtiaľ aj výhľady, ale kvôli piesku bola viditeľnosť o dosť horšia. Včera sme rozmýšľali, že by sme išli cez Kľak, ale keď ani moc výhľady nie sú, tak som rada, že sme zvolili túto alternatívu. Z Hrubej Kečky je zostup rovnako prudký ako výstup, ale snažíme sa aspoň trochu pobehnúť. Napájame sa na lesnú asfaltku. Ideme okolo Priepasti medzi Kačkami Kormanka, čo je 40 m hlboká priepasť, ktorá vedie do podzemného jaskynného systému.

Ďalej pokračujeme peknými lesmi až po Čelkovú Lehotu odkiaľ ideme mimo značky, cez kopec po poľných cestách, do Domaniže. Potrebujeme dnes nakúpiť, tak sme sa aj celkom ponáhľali. Prezliekam sa do kraťasov. Je príjemne teplo a je tu naozaj veľmi pekne, lúky s borovicovými lesmi.

V Domaniži sme asi o pol 12. Obchod je otvorený do 14. Ideme sa najprv najesť do Pizza Bar Batterista. Vyzerá to akoby ste niekomu išli do domu, ale je tam naozaj reštaurácia. Ja si dám pizzu, Jozef burger a k tomu pivo. Tá pizza je dosť dobrá, majú tú dokonca 3 hviezdy z programu Áno, šefe! Bude sa lepšie nakupovať, keď sme najedení. Je to typická dedinská jednota. Polovicu vecí, čo chceme nenájdeme a Jozef je v strese lebo sú tam úzke uličky a veľa tiet s košíkmi. Rýchlo odtiaľ vypadneme, aj keď som chcela kúpiť iné veci. Nabudúce si musíme zoznam napísať, nech už potom v obchode nerozmýšľame. Ešte som si aj kávu chcela dať v krčme, ale stála som tam 5 minút a pani bola zaneprázdnená štamgastami, tak sme radšej išli ďalej. Máme toho ešte veľa pred sebou. Značka ide 2 km popri hlavnej ceste, tak postupujeme rýchlo. Ide sa mi veľmi dobre. Jozef sa ma pýta aký démon ma posadol, ale fakt sa mi iba dobre kráča. Prechádzame cez Vráta, skalný útvar medzi Domanižou a Bodinou. Páči sa mi, že sme si vybrali takúto trasu. Nikto tu nie je a asi by sme tadiaľto nikdy ani nešli nebyť tohto prechodu. Je tu naozaj pekne, a je tu hojdačka!

Schádzame po vrstevnici cez bukové lesy. Vidno, že tu dlhšie nikto nešiel. Za Bodinou si dávame keksíkovú prestávku. Cesta je mierna, ide sa dobre. Vo Vrchteplej sa stavujeme v krčme. Jozef si dá birell a ja kofolu a kávu. Poprosím tetu nech nám naberie aj vodu a miestni štamgasti navrhujú nech mi tam dá vodku, že sa mi lepšie pôjde. Toto tvrdenie vyvraciam. Na konci dediny tečie prameň, tak tam Jozefovi prepieram tričko, lebo ho z toho merina svrbí chrbát. Po zelenej smerujeme do Súľova-Hradnej. Ideme opäťcez pekné lúky, je to moja najobľúbenejšia scenéria.

Za hodinu sme v Súľove. Už je dosť hodín a pred nami ešte 6 km, ale podarí sa mi presvedčiť Jozefa na zmrzlinu. Neberieme už žiadnu ďalšiu vodu. Keď budeme ľahší, pôjdeme rýchlejšie a budeme skôr pri prameni. Stúpame svižne cez Súľovské skaly.

Obaja sme tu už boli, tak to iba prejdeme najrýchlejšou trasou. Jozef ma upozorňuje, že ide oproti nejaký bežec, nech sa uhnem a spoza kopca vybehne asi 4 ročné dieťa. Má super bežeckú techniku. Zo Sedla pod Bradou odbočujeme na modrú značku, ktorá smeruje do Bytče. Je to pohodová cestička, občas pobehneme, len si nie som úplne istá či tam ten prameň naozaj je lebo raz mi ho na mape ukáže a druhý raz nie. Slnko už zapadlo a prídeme k úplne špičkovej studničke, ktorá má aj také jazierko, takže dnes bude sprcha.

Hľadáme miesto na stan, ale rovinu nenájdeme. Tak sa teda najprv umývame, prezliekame do čistejších vecí a pokračujeme v ceste. Už za šera kráčame ku rozhľadni nad Hrabovým. Je to taká gýčová a dosť bezúčelová rozhľadňa, lebo má asi tri metre a z tej lúky je rovnaký výhľad. Aspoň je pri nej pekne zarovnaná zem a my staviame stan v závetrí. Dnes je úplne príjemne aj takto večer. Jozef varí a ja nafukujem karimatky. Máme výhľad na Bytču a na diaľnicu. Dnes sme si dali riadne do tela, tak uvidíme, čo z nás bude zajtra. Posúva sa čas a bude štvrtý, kritický, deň.

Príspevok Z Baťovky na Korcháň – 3. deň je zobrazený ako prvý na Stupky.

35,43 km, celkovo 59,06 km

Dostať ma ráno zo spacáku je nadľudský výkon. Strašná je zima a vôbec sa mi nechce vstávať. Jozef už má dávno uvarenú kávu a ja sa konečne pozbieram, pobalím a zleziem dole. Mám oblečené merino a na tom zatepľovavcie kraťasy a páperku.

Obloha je úplne jasná. Dáme si iba kávu a pagáče a ihneď sa vydávame na cestu. Prezlečieme a najeme sa neskôr. Začíname prudkým zostupom z Rokoša.

Po dvoch kilometroch sa prezliekame. Cesta vedie po hrebeni a pomedzi stromy je pekný výhľad. Ide sa tadiaľto aj Ľudová 50-tka.

Prameň je až za Čiernym vrchom, na ktorý je to tiež poriadna makačka. Zostup ešte horší. Kľudne som si mohla sadnúť na zadok a šmyknúť sa. Je tu aj poľovnícka chata, ktorá sa dá prenajať a viacero súkromných chát. Zchádzame ku jednej z nich kde je prameň a posedenie (dá sa tu aj prespať v podkroví). Dávame si po 10 km konečne raňajky a chvíľu prestávku.

Dosť fučí studený vietor, tak ostávam v dlhých legínach. Obchádzame Suchý vrch a schádzame do Liešťan. Prvá polovica je také príjemené klesania, ale potom je to riadny strmák. Bude to dnes asi ešte náročné.

Pred 12 sme v Liešťanoch. Zastavili by sme sa aj na pivo, ale asi bude ešte zatvorené. Ideme okolo krčmy a vidíme tam sedieť nejakého štamgasta. Bohužiaľ, iba čaká kým o jednej otvoria. My sa teda poberáme ďalej. Stúpame po peknej lúke nad dedinou.

Zastavujem, aby som si obliekla neprefuk, tak Jozef je asi 200 m predo mnou.  Zhora schádza nejaký chlapík, ktorý sa mi pozdraví dobrý deň, tak odzdravím. Už je za mnou a počujem, že sa na niečo pýta, tak sa otočím, nech to zopakuje. „Máte priateľa?“. Ukážem paličkou na Jozefa, že to je môj manžel. Tak sa začne smiať a ide dole. No veru neotáľal, aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, tak to bol taký dedinský podivín. Jozef ma čaká pod takým stupákom, tak ho nechávam hádať, že akú otázku sa ma spýtal. Asi vyzerám mlado a naivne alebo čo, fakt neviem. Žeby tá mačková čelenka? Stúpame na Chotú horu, kde nejakí ľudia opekajú. Majú tu celkom veľa kadejakých prístreškov, ktoré stavajú miestne turistické kluby. My pokračujeme na Maguru. Strašne je to prudké dneska. Asi preto to nie je také frekventované. Dôjdeme na Sečianské lazy, kde je postavený prístrešok s fakt pekným výhľadom.

A čo viac, Jozefove prosby boli vyslišané a niekto tam nechal plechovku plzne. To ste mali vidieť tú radosť. Aj sa so mnou podelil, tak ma ľúbi! Posilnení pivom pokračujeme. Stretneme iba jeden pár s asi pol ročným dieťaťom. Z Magury sa ide na druhú Maguru a potom do sedla Obšiar, kde si dávame prestávku. Už to je iba 10 km, ale mám celkom dosť. Jozef začína byť nervózny, že idem pomaly a nestihneme dôjsť po svetle. Máme ešte 3 hodiny, takže preháňa. Cesta pokračuje už mierne, obídeme kopec Čičerman a potom dole do Čičermanského sedla. Je pred nami posledné stúpanie, ale teda je to riadna grcanica. Niekto prosto išiel kolmo hore a namaľoval značku na každý piaty strom, žiaden chodník. Uf, oberá ma to o moje posledné sily.  Našťastie, keď to výjdeme už máme pred sebou iba čičmianské lúky a pekne spievajú vtáčiky všade okolo.

Obchádzame Javorinku a napájame sa na SNP-čku. Poriadne fučí a na východe sú strašidelne vyzerajúce mraky. Pozerám predpoveď a nemalo by pršať, tak to je ok.

Staviame stan pri prameni, aj keď to nie je úplne rovinka. Nič lepšie asi nenájdeme. Som riadne unavená. Idem nabrať vodu do prameňa a potom si sadnem do stanu a prikryjem sa.

Mala by som sa ísť aspoň trochu umyť, ale do toho studeného vetra sa mi strašne nechce. Veľmi sa musím presviedčať, aby som išla. Už  som si odvykla od takéhoto stanovania, nemám vôbec systém vo veciach a výjsť z komfornej zóny chce silnú vôľu. Idem na to! Voda je ľadová, ale zvládnem to. Dávam sa rovno do pyžama. Na večeru sú cestoviny s tuniakom, sušenými rajčinami a parmezánom. Ešte trochu meníme zajtrajšiu trasu a ideme spať. Vôbec nemám energiu na písanie blogu. Dnes bol taký deň, že neviem prečo to vlastne robím, ale zajtra bude hádam lepšie.

Príspevok Z Baťovky na Korcháň – 2. deň je zobrazený ako prvý na Stupky.

23,63 km

Ráno ešte rozmýšľam či uskutočníme plán, ktorý nám skrsol v mysli, keď sme boli naposledy na Kysuciach, a to ísť pešo z Partizánskeho na Kysuce. Počasie hlási celkom pekne, len ten vietor. Začínam chystať veci. Vonku prší. Poobede idem dokúpiť nejaké potraviny do šialeného Kauflandu a už aj svieti slnko, tak sa celkom začínam tešiť. Jozef príde z práce už o jednej, aby sme mohli čo najskôr vyraziť. Dávame si iba kraťasy, keď budeme kráčať zima nebude. Chceli sme aj foťák brať, ale niečo s ním je a už nie je čas zistiť, kde je problém. Hneď pred panelákom zapíname hodinky a začíname na hrádzi okolo rieky Nitra.

Prvá zastávka je na Sládkovičovej, u Jozefových rodičov, na syrové pagáče do cesty. A ešte kávu, na tú som úplne zabudla. Je to celkom vtipné ako divne po nás ľudia pozerajú, že kde sme sa vybrali s takými batohmi. Z Partizánskeho ideme po poľnej ceste popri voňavých rozkvitnutých kríkoch.

Je tam dosť blata, ktoré sa lepí na topánky, ktoré potom oťaželi a ide sa ťažšie. Ako kráčame popririeke Nitrica, tak si spomeniem, že som zabudla uteráky. Asi by som si mala nejaký checklist robiť predtým ako ideme na túru. Naša ďalšia zastávka je v Skačanoch. Po 7 km si dávame rýchle pivko a pokračujeme cez polia do Hradišťa.

V Hradišti si spomeniem, že som zabudla nožík. Jozef naň doma pozeral, že by si mal ostrihať nehty, ale si povedal, že veď to môže aj na trase, tak teda už nemôže. A ešte som si zabudla aj moju látkovú vreckovku. Prídem domov a robím checklist. Do Dolných Vesteníc to je po rovine, tak nahodíme ultrarýchlosť.

V jednote ešte kupujeme dva litre vody, lebo žiaden prameň už po ceste nie je. Rokoš je pekelný kopec. Prudko stúpame hneď od začiatku. Je to vyše 900 výškových na 10 km. Už sme raz boli na Rokoši a vtedy som vravela, že nikdy viac. Ako vždy nastane spomienkový optimizmus. Ideme svižne na dané podmienky. Kvôli tomu nožíku si v mysli spievam pesničku Tramp od Nohavicu (“chodím po světě bez nože”).

Posilujeme sa pagáčmi a hrozienkami v čokoláde. Už je celkom šero, keď prídeme na výhliadku s hojdačkou. Vyťahujeme čelovky, aby sme ich mali nachystané, ale ešte trochu vidno na chodník. Po 6 km prídeme na hrebeň, odkiaľ už to je hore dole a občas taký náročnejší terén po skalách. Párkrát aj obzeráme nejaké miesto na spanie, ale dosť fučí, tak radšej to dôjdeme až na ten Rokoš. Snažíme sa hlasno rozprávať a často ťukáme paličkami. O štvrť na 9 konečne dorazíme. Na vrchole je turistický prístrešok s podkrovím, kde sa dá spať. Vonku fučí až otriasa s prístreškom, ale vnútri je celkom príjemne. Rýchlo rozkladáme veci a Jozef varí na večeru zemiakovú kašu s tuniakom. Medzitým začalo aj pršať. To som teda riadne rada, že sme skrytí. Pozerám ešte počasie a hlási do rána -2 stupne, tak sa priobliekam, aby mi nebola zima. Prešli sme iba 23 km, ale dalo nám to dosť zabrať, tak som zvedavá či sa nám táto cesta podarí.

Príspevok Z Baťovky na Korcháň – 1. deň je zobrazený ako prvý na Stupky.