Sedlo Hliny – Oravská Polhora

33,5 km – 1811 m – 1945 m – celkovo 131,5 km

Včera večer sme sa ešte rozprávali, že či sa dnes posnažíme stihnúť posledný autobus z Oravskej Polhory na Kysuce. Ambícia by aj bola, ale ja som zabudla nastaviť budík, takže vstávame 6:40 a to by sme museli bežať, aby sme to stihli. Na raňajky máme opäť kaše a kávu. Dokonca umývam aj riady v tom jarku. Prvé postavenie na nohy je veru bolestivé, hádam sa to podarí rozchodiť. Od nášho miesta na spanie smerujeme do lesa, kde vidíme modrú značku. Evidentne po nej nikto nechodí, lebo hneď ju stratíme, tak ideme krížom cez les, aby sme sa napojili na červenú. Začíname prudkým stúpaním, ako inak.

Dnes to veru nebude ľahké. Je štvrtý deň a hneď z rána mám krízu. Jozefovi sa ide dobre, ale je spolupatričný. Prechádzame okolo veľa medvedích hovienok, ale žiadne čerstvé, všetky staršieho dáta.

Narazíme na trojicu Poliakov, ktorí idú Glowny Szlak Beskidski, už aj včera sme ich videli. Dávame si prestávku na rovnakom mieste, pri útulni s prameňom. Je tam celkom pekný výhľad, ale útulňa nie je v bohvieakom stave.

Prameň je také jazierko, z ktorého tečie trochu vody. Naberám pohárikom do vreca na vodu a filtrujem, Poliaci si naberajú rovno do fľašiek. Potom si robia srandu z baktérie ecoli či z tej vody niečo nedostanú. Presvedčím Jozefa, aby na obed urobil cestoviny. Ja som poriadne hladná po včerajšej ľahkej večeri a pred nami je ešte veľa stúpania. Tak teda varí cestoviny s tuniakom a aj čaj. Celkom dobre mi to padlo a pokračuje sa mi lepšie. Za chvíľu dôjdeme na najsevernejší bod Slovenska. Keby Jozefa neupozorním, tak si ani nevšimne.

Odtiaľ to máme na Babiu horu ešte 8 km s 850 výškovými metrami, ale aj s 260 metrami dole. Stále klesáme, a tak dodola pobehnem, nech to máme rýchlejšie. Znamená to jediné, stúpanie bude neskôr prudšie. Konečne sme prišli k tomu stúpaniu, je to dosť stŕme a potom zas dodola, tak to ešte nebolo ono.

Už teda naozaj ideme hore, stúpame v tichu, pomaly, ale kontinuálne. Čím vyššie tým redší porast. Nikde ani nohy. Občas si Jozef zapne mobil, aby vybavil nejaký telefonát z práce. Ja zatiaľ šlapem do kopca.

Pred Malou Babiou horou sa ozve hrom. Pozeráme pre istotu počasie, je to ďaleko, drží sa to nad Tatrami, tak pokračujeme. Na vrchole si dávame spoločnú fotku s Babou horou v oblakoch, v pozadí. Fotíme na samospúšť, statív je pripevnený na tyčke so značkou.

Po upravenom chodníku to zbehneme do sedla, kam je aj vydlaždená cestička od chaty na poľskej strane. Stretáme jednu ženu. Včera tu asi bola kopa ľudí. Vydlaždený chodníček pokračuje aj dohora.

Občas prechádzame okolo nejakého snehového poľa. Hore fučí silný vietor a priobliekame sa. Pomaly sa dostávame do hmly.

Obaja sme boli v domnení, že Babia hore je taký ploský kopec, ale nie je. Konečne sme hore. Stretáme tam jedného Poliaka s tromi deťmi. Pýta sa nás na cestu ďalej, robia si koliečko zo Slanej vody. Ukazujem mu mapu kadiaľ má ísť. Jeden chlapec je bosý, tak na to poukážem. Otec vraví, že do polky kopca išiel v topánkach, ale že v nich nerád chodí, tak ich má v ruksaku.

Som rada, že sme konečne hore a odtiaľto je to už iba dodola vyše 10 km a 1000 výškových metrov. Ideme miernym poklusom. Cesta je miestami vydlaždená kameňmi a miestami úplná grcanica, na ktorej si človek tak vyvrtne členok.

Máme výhľad na celú Oravu a vidíme ako sa pred nami formuje búrka a hrmí, to som rada, že už ideme dodola.

Prechádzame okolo prístrešku, kde som pôvodne chcela ešte spať. Celkom fajn miesto, spí sa v podkroví, je tam prameň a nie je to moc ďaleko od vrcholu, takže super, keď chce ísť človek na východ slnka. Po 3 km a 500 výškových metroch si dávame prestávku pri rozhľadni. Bolia ma nohy a začínam sa šmotiť.

Aspoň ešte dojedáme tortilly s Kolatchom a budem mať energiu až do konca. Ešte kilometer prudko klesáme a potom nás čaká nekonečná cesta do Oravskej Polhory.

Už to je také mierne a musím vynakladať viac energie na posun dopredu. Prechádzame okolo ďalšej rozhľadne, ktorá stojí na rovine a nie je z nej žiadny výhľad, nerozumieme výstavbe takýchto rozhľadní. Prejdeme na 2,5 km dlhú Hviezdoslavovú alej, ktorá je rovná, nekonečná a nevidíme na jej koniec.

Snažím sa čo najrýchlejšie prepletať nožkami. Jozef si myslí, že sa šmotím, lebo jeden jeho krok sú dva moje kroky, ale rýchlejší stupeň by bol už beh. Konečne prídeme na asfaltovú cestu s obriou lavičkou, tak sa na ňu vyšplhám pre sprestrenie cesty. Jozef ide nabrať minerálku Slanú vodu do prameňa a ja zatiaľ pokračujem do Polhory.

Kráčam a pozerám na mobile, kedy nám ide autobus. Ide nám to za hodinu, ale okľukou cez Kraľovany a Žilinu, čo znamená, že by sme v Rakovej boli pred polnocou. Pre istotu pozriem ešte Blablacar. Prekvapivo je tam jazda z Klinu, dve dediny vedľa, do Krásna nad Kysucou. Píšem Martinovi správu či by nebol ochotný po nás prísť do Oravskej Polhory. Príde odpoveď, že jasné. Dohodneme sa, že za 20 minút nás vyzdvihne v dedine. Jozef ma dobehne. Minerálku mu načapovali nejakí chlapi, čo tam posedávali a chcel sa z nej rovno napiť, len ho zastavili, že to asi nie je na pitie. Jeden to nosí dedovi na namáčanie nôh. Zoberie teda iba deci na ochutnanie, je naozaj poriadne slaná. Nad Námestovom tá búrka vyzerá naozaj desivo, hádam nás to ešte nechytí.

Došli sme, mám dosť! Prezliekame sa do čistejších vecí, nech v aute neodpadne od smradu a za 5 minút sa už vezieme. Som rada, že sa nám táto jazda podarila a budeme na Kysuciach skôr ako pred polnocou. Ako sa blížime do tej čiernoty, začína dážď a za pár minút totálna spúšť. Na ceste je niekoľko centimetrov vody a začínajú sa pridávať aj krúpy. To je teda poriadna smršť, okolité kopce sú biele od toho množstva krúp. Za 5 minút už sme z toho vonku a svieti slnko. Martin si ide spanilú jazdu, z ktorej mi je trochu zle, ale o pol 8 vystupujeme v Krásne. Autobus nám ide za hodinu, takže ideme do Pohoda Burger. Zvonku to nevyzerá moc lákavo, ale v nútri je celkom príjemné prostredie. Dáme si po pivku a objednáme si burger. Na naše prekvapenie sú v cene burgru aj hranolky, takže je to celkom lacné. Za 3 pivá a dva burgre s hranolkami platíme 30€, a to to nemôžem dojesť. Zastávka je hneď pred podnikom, takže ideme von 3 minúty pred odchodom. Do Čadce to je 15 minút a tam čakáme 10 minút na prestup do Rakovej. O 9 sme v Rakovej a ideme stopovať na Korcháň. Jozef je skeptický, ale ja už som tu veľakrát stopovala a vždy mi niekto zastavil, lebo prosto sa vždy nájde niekto, kto ma pozná a zastaví mi. Čakáme za koľajami pod lampou, nech nás je vidno. Čakáme 10 minút a žiadne auto. Prvá prejde dodávka a hneď za ňou osobné auto, to nám zastaví. Moja prvá otázka je či ide na Korcháň a až po pár sekundách si uvedomím, že to je môj spolužiak zo základky Tono. Hoci býva v Rakovej, tak nás zavezie na Korcháň. Nevideli sme sa teda riadne dlho a bolo to veľmi milé stretnutie. Akurát som dnes pri chodení premýšľala o tom aké by bolo mať stretávku zo základky, čo kto asi robí. O pol 10 sme doma, upachtení, ale spokojní, že sme túto šialenosť došli. Počkáme tak tri roky nech zabudneme aké to bolo a predpokladám, že sa tam ešte niekedy vydáme, aj keď teraz hovoríme, že už nikdy.

Príspevok Z Korcháňa na Babiu horu – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Sedlo Príslop – Sedlo Hliny

39,5 km – 1869 m – 2016 m – celkovo 98 km

Spala som ako zabitá celú noc. Bez budíka sa budíme o 6:15. Dnes máme dlhý deň pred nami, takže hneď vstávame. Pochodím si po tráve naboso. Jozef varí raňajky, pre mňa ovsenú kašu a on má takú slanú kašu Katka s cesnakovou príchuťou. Prekvapivo to chutí veľmi dobre a má to aj super zloženie, iba šošovica, korenie a soľ, a kopu bielkovín. Potom si ešte dáme aj kávu. Pobalíme všetky veci a o pol 8 vyrážame. Začíname tým špičkovým 30% stúpaním na Svítkovú. Je to iba pol kilometra, ale trvá nám to 20 minút.

Išlo sa mi lepšie ako som čakala. Ďalej pokračujeme na Talapkov Beskyd. Dnes máme ambiciózny plán, trochu sme pozmenili trasu, nech to zvládneme za 4 dni. Občas sa nám otvárajú výhľady na Malú Fatru.

Jozef si spomenie, že máme dnes english monday, tak prepíname do angličtiny. Na Panskom kopci si dávam dole gaťky, lebo ma nejako režú a začína to byť dosť nepríjemné. Pokračujem na ostro, hneď sa ide lepšie. Zastavujeme chvíľu na Podúšust a posilňujeme sa pred výstupom na Úšust. Hnilická Kýčera je prekonaná. Toto stúpanie ju úplne hrozné. Každú chvíĺu stojíme. V polke kopca Jozef kontroluje mapu a zisťuje, že sa to dalo aj obísť, ale keďže sme si odbočku nevšimli, tak bola asi v zlom stave. Čím bližšie k vrcholu tým je stúpanie prudšie, až nakoniec dosiahne 50%.

Konečne sme hore, druhá strana je trochu miernejšia asi kilometer a potom prudko klesáme ku Delenej vode. Studnička nie je moc dobrá, voda tam netečie a celé je to tam podmáčané, ale vody máme ešte dosť. Volá sa to Delená voda pretože voda odtiaľto odteká na obe strany, čo znamená, že časť skončí v Baltickom mori a časť v Čiernom mori. Je tam stolík s lavičkami, tak si dávame prestávku a jeme tortilly. Najprv máme slané s tuniakom, sugom a cesnakom a potom si dáme sladkú so škoricovo-mandľovou tubou od Kolatch. Pokračujeme ďalej cez les.

Mysleli sme si, že po Úšuste už to bude miernejšie, ale je to stále hore dole, a to poriadne prudko. Na mňa príde kakanie, ešteže vždy nosím lopatku. Jozef si zatiaľ číta správy a ja to idem do lesa vybaviť. Keď sa vrátim oznámi mi, že zomrel pápež. To mi je ľúto. Pamätám si ako sme na strednej na intráku sedeli v spoločenskej miestnosti a pozerali jeho zvolenie. Posledný kilometer pred novotianskym sedlom Hlinka ma už poriadne bolia chodidlá a potrebujem si na chvíľu oddýchnuť. V sedle je plné parkovisko poľských áut. Na slovenskej strane je postavená nová útulňa, sú tam miesta na sedenie aj rošty na spanie, nabíjačka na bicykle aj zástrčka. Vedľa sú WC, čoho Jozef ide využiť a ja si zatiaľ dávam dole topánky a trochu naťahujem nožky. Neviem ako to dneska zvládnem do plánovaného cieľa. Za tri kilometre je Chata pod Kravím vrchom, takže tento úsek je frekventovaný, stretáme iba Poliakov.

Chata stojí na lúke a je tam poriadne veľa ľudí. Niet sa čo diviť, je tu ozaj pekné prostredie. Vysokému dopytu zodpovedajú aj ceny. Dávame si dve polievky žurek a tri pivá Brackie. Našťastie sa dá platiť aj v eurách, tak platíme 28€. Polievku si berieme von. Najradšej by som si tu ľahla a dala si šlofíka. Šmotíme sa a nechce sa nám moc pokračovať.

Sú už tri hodiny a pred nami je ešte 18 km, budeme musieť poriadne pridať. Podarí sa mi trochu pridať do kroku a dole kopcom aj pobehneme. Celý den prechádzame okolo žubrienok, tak ma to vždy poteší, keď ich vidím.

Postupne stúpame vyššie a občas narazíme na blato a močiare, ktoré sa nám nedarí prejsť suchou nohou.

Pri odbočke na chatu, kde sme pôvodne mali spať sa rozhodneme, že ideme pokračovať ešte ďalších 10 km. Máme pred sebou stúpanie na kopec Pilsko, ale už nie také prudké. Narazíme aj na posledné pozostatky snehu.

Na posilnenie si dávame proteinovú tyčinku a stúpame ďalej. Konečne sme hore. Je odtiaľto pekný výhľad na Babiu horu a na poľskú stranu Tatier.

Kúsok pod vrcholom doberáme trochu vody. Drevená studnička je rozbitá, ale dá sa nabrať z prameňa, ktorý vyššie vyteká. Voda z neho steká dodola po chodníku. A to sme chceli postupovať rýchlo. Máme to do sedla ešte 5 km a 750 výškových metrov. Mne sa ide dodola celkom fajn, tak si hopkám pomedzi vodu. Jozef má krízu a bolia ho nohy tak, že by si ich, jeho vlastnými slovami: “radšej odrezal cinkulárom”.

Napriek tomu na poslednom kilometri dokonca dobiehame nejakých turistov. Obzeráme sa po vhodnom mieste na stanovanie, ale je to tu celé podmáčané. Prídeme do sedla a hľadáme wc, ktoré sú označené na mape. Chceli sme si tam dobrať vodu, ale je to tam oplotené a prebieha rekonštrukcia. Mierime teda do reštaurácie, ale tam je súkromná oslava. Už som sa chystala ísť s mojou milou tváričkou vypýtať vodu, ale pár stoviek metrov nižiše je obchod, pri ktorom je označená voda. Ideme teda ešte skúsiť tam. Nájdeme drevené koryto s tečúcou vodou. To som teda rada, lebo už zapadlo slnko a nemáme moc času. Naberieme vodu a trochu si umývam lýtka od blata. Poľnou cestou zamierime k lesu, aby sme neboli hneď na očiach. Nájdeme kúsok rovnej plochy a staviame stan. Keďže sme ho zabudli cez deň vysušiť, tak ho zvnútra utieram uterákom. Hneď vedľa tečie malý potôčik, do ktorého si ideme umyť nohy, lebo už dosť smrdia po troch dňoch chodenia. Po dnešnom množstve kilometrov im studená voda iba prospeje. Asi sme to trochu prehnali, všetko nás bolí a iba ležíme. Jozef ide variť instantné jedlo “kura na paprike”. Povedali sme si, že to skúsime, ale nie je to moc dobré. Obávala som sa, že ma v noci budú budiť autá, ale som taká unavená, že hneď zaspávam.

Príspevok Z Korcháňa na Babiu horu – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Osada Vojty Lazy – Sedlo Príslop

35 km – 1619 m – 1418 m – celkovo 58,5 km

Pred 6 nás budia prvé lúče slnka, ale v spacákoch je príjemne teplo a moc sa nám nechce vstávať, tak na hodinu a pol ešte zaspíme. Vstávame o 7:15. Jozef varí kávu, chystá rožky so salámou a korbáčikmi, a ja si robím španielske Duolingo.

Vyjdem z vyhriateho spacáka, trochu sa ponaťahujem a idem zavesiť vrece s vodou na strom, aby sa prefiltrovala. Hneď sa prezliekam do turistického úboru, nech môžem začať baliť. Ku kávičke si dáme aj čokoládu, umyjeme zuby, zbalíme stan a vyrážame. Raňajky a balenie nám trvalo hodinu, to je dobrý čas na prvý deň. Pokračujeme miernou cestičkou okolo osád. Trasa, ktorú som naplánovala má ísť cez kopec Kýčerka, ale radšej ho obídeme o pol kilometra dlhšou obchádzkou, ale s krajšími výhľadmi.

Odbočíme na modrú trasu, ktorá vedie dole do Oščadnice. Je to taká podmáčaná cesta, tak hopkáme zo strany na stranu, občas nie je kam skočiť a premoknú nám topánky. Našťastie, už počujeme vlaky, takže sme blízko. Pri vlakovej zastávke je prameň kam si ideme nabrať vodu a uvariť čaj. Ak ste si mysleli, že nejaký sáčkový, tak to sa mýlite. Učupená pri železničnej trati si pijem Darjeeling a popri tom upravujem fotky. Pred nami je 12,5 km a 850 m stúpania na Veľkú Raču. Prechádzame cez železnicu a most cez rieku Kysuca.

Chvíľu kráčame po cyklotrase okolo rieky. Idem pozrieť aj výhliadku nad riekou s výhľom na železnicu. Potom začíname stúpať po lúke nad Oščadnicou. Obchádzame Čarovnú lúku, oblasť, kde sa pestujú kvety a levanduľa, a ľudia sa tam chodia fotiť, ale ešte je všetko prikryté.

Obec z nejakých fondov vytvorila “zbojnícky chodník”, na ktorom sa zhodou náhod nachádzame, takže každý kilometer prechádzame okolo veľkej drevenej sochy nejakého zbojníka s tabuľou vedľa popisujúcou históriu zbojníctva v oblasti. Vnímam to ako: “To muselo dát ale práce, přitom je to taková blbost”.

O 12 si dávame prestávku pri rozhľadni pod Kalinovým vrchom a jeme rožky. Sedíme asi 10 minút a prichádza rodina s deťmi, ktorá tu ide opekať, tak sa rozložia pri vedľajšom stole. Jozef je nervózny a chce už ísť, ale pridávam blog, tak musí počkať. Ďalšia prestávka bude až na chate na Veľkej Rači. Pokračujeme po modrej značke.

Po 5 km prídeme na Dedovku, kde je dosť rušno, tak sa ani nezastavujeme a stúpame po zelenej na Raču. Už mi dochádzajú sily, tak si dávam cukrík a šmotím sa dohora. Ideme okolo ďalších lanoviek. Boli sme tu asi 3 roky dozadu, ale vôbec si to tu nepamätám. O druhej prichádzame konečne na chatu. Jozef si dá žurek a ja jahodové pirohy, samozrejme pivko k tomu. Zaplatíme kartou a usadíme sa na verande s výhľadom. Asi 15 minút čakáme na jedlo, už som fakt hladná. Z jahodových pirohov sa vykľujú čučoriedkové, čo mi vôbec nevadí.

Posilnení sa vydáme na nasledujúcich 15 km dnešnej trasy. Odtiaľto pokračujeme viac menej už iba po slovensko-poľskej hranici. Trasa sa vlní po hrebeni a občas sa nám otvoria nejaké výhľady na poľskú stranu.

Po 4 km zastavujeme pri studničke a doberáme vodu. Do jednej fľašky si zarobíme pomelo tang, ktorý sme si doniesli z Argentíny, nech máme trochu viac energie na chodenie. Ďalej trasa pokračuje prevažne po lesoch, striedajú sa bukové a smerkové lesy.

Už sa nám moc nehce kráčať, avšak musíme postupovať svižne, aby sme to stihli pred zotmením. Dva kilometre pred cieľovou destináciou naberáme do všetkých nádob vodu zo studničky Dvojistá voda. Trošku sa aj opláchneme, nech nejdeme takí upachtení spať. Pred nami je ešte prudké stúpanie na taký skalný útvar. Pripomína nám to výstup na Veľký Polom.

Z Rycierovej hory to už iba zbehneme 300 výškových metrov do sedla Príslop nad Vychylovkou. Toto sedlo oddeľuje Kysucké a Oravské Beskydy. Na protiľahlom kopci vidíme aké stúpanie nás čaká zajtra. To bude teda poriadna rozcvička. V sedle je prístrešok, tak si tam skladáme veci. Jozef postaví stan a nafúka karimatky, zatiaľ čo ja si trochu rozhýbavám chodidlá.

Na večeru máme ázijskú kuraciu vifonku a potom ešte cestoviny s tuniakom, sugom a syrom. Večeriame za stolom ako ľudia, takže popri tom pridávam aj nejaké videá na instagram. Po západe slnka hlasno čvirikajú vtáčiky a občas začujeme aj nejaké spevy dolu z dediny. Už sa zozimilo, tak si umyjeme zuby a ideme sa ohriať do spacáku. Mala som aj ambíciu písať, ale mám úplne skrehnuté ruky a v tom teple ma poriadne láme na spánok, nechám to na zajtra. Ako zaspávam, zrazu počujem veľký lomoz v lese a praskanie stromov. To mi veľmi pripomína medveďa. Na sekundu ma zomkne strach, ale potom si to racionalizujem, že asi ma neprišiel zjesť. Pravdepodobne, keď nás ucíti, tak pôjde iným smerom. A tak aj bolo, za pár sekúnd som počula už vzdialenejšie praskanie. Nemám silu sa nad tým ďalej zamýšľať a zaspávam.

Príspevok Z Korcháňa na Babiu horu – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Veľká Noc je tu a my sme si opäť naplánovali viacdňovú turistiku po Slovensku. Aj keď už aj na vysokých horách zišiel sneh, tak sme sa rozhodli vyraziť do nepoznaných končín, z Korcháňa na Babiu horu. Kvôli počasiu začíname na Bielu sobotu. Plán je prejsť takmer 130 km za 5 dní.

Sobota, 19.4.2025

Korcháň – Osada Vojty Lazy

23,5 km – 987 m – 780 m

Na Kysuce prichádzame v piatok večer. Dooobeda škrábem zemiaky na zemiakový šalát pre kopu ľudí. Na obed nám oco vypraží rezne, nech máme dosť sily a ku káve pojedáme okraje maminých medových rezov, lebo to nám isto neostane, keď sa vrátime. O pol druhej vyrážame z domu, rodičia nám mávajú na cestu.

Smerujeme na Zavaleniská a Vŕšky. Červená trasa vedie opačnou stranou a obchádza Sagatku. My sa vyberieme rovno hore cez Sagatku na Prieľač.

Len cesta sa stáča na opačnú stranu, tak sa vraciame a ideme prudko dole nevyčistemým rúbaniskom. Konečne dôjdeme na červenú značku, na lesnú cestu. Jozef ma pochváli za dobrý výber cesty.

Od Prieľaču sa stúpa prudko hore. Zapieram sa do paličiek a funím. Keď vyjdeme na hrebeň, tak sa nám otvoria pekné výhľady dookola. Potom sa trasa pekne vlní po takých lúkach a vo vzduchu je cítiť vôňu kvetov.

Teplota je taká zradná, na slniečku dobre, ale keď zájde, tak je poriadna kosa. Okolo 3 prichádzame do Rakovej a ideme do Jednoty dokúpiť ešte nejaké zásoby. Kupujeme rožky, salámu, horčicu, korbáčiky, strúhaný syr, tuniaka a ešte nejaké sladkosti. A to sme to nechceli predimenzovať, ale radšej mať ako nemať. Pokračujeme smerom na družstvo. Podľa mapy tadiaľ vedie cesta, ale je to ohradené, tak nachádzame cestičku pomedzi polia a začíname šplhať na ten zelený kopec nad Rakovou.

Cesta nie je, ideme podľa navigácie v hodinkách. Napájané sa na kamienkovú cestu, ktorá vedie na Vartovku. Prechádzame okolo tej slávnej borovice, ktorú si každý fotí, tak aj my odfotíme, hneď vedľa je obrovská kopa hnoja.

Na Vartovke doberáme vodu a ideme sa šplhať na Črchľu. Panečku, to je teda strmák a ešte na takej podmočenej ceste, lahôdka. Výjdeme na hrebeň, kde dosť fučí. Ako ma Jozef čakal , tak skontroloval všetky pne naokolo, lebo Mišo Tlelka tu niekde schoval pivá pár dní dozadu, tak hľadáme.

To je ten správny geocaching pre Jozefa. Pokračujeme na Briavu po hrebeni. Pred ňou sme mali odbočiť už dole do sedla za Husárikom, ale ešte hľadáme. Na Briave sa obliekam do neprefuku a posilňujeme sa croissantami. Nakoniec to odtiaľ zbehneme dole k hotelu Husárik. Pivo sme nenašli. Po červenej pokračujeme, aby sme sa napojili na pôvodnú trasu. Je to tu veľmi pekná oblasť. Nechápem prečo sme tu doteraz ešte neboli.

Lesná cesta sa vlní pomedzi usadlosti a slnko vrhá pekné lúče na okolité kopce, čo vytvára krásnu jarnú scenériu.

Stúpame na Chotárny kopec a máme pokušenie ho obísť. Posilníme sa cukríkom a ideme hore. Bola to jalovina, ani tam nie sú vyhľady a potom to ide prudko dole. Schádzame do Vojtovho sedla, kde je zaparkovaných 6 terénnych áut so stanom na streche a opekačka je v plnom prúde. Nečudo, je tu prístrešok, studňa a exkluzívny výhľad na Malú Fatru.

Keby tu neboli, tak tu asi ostaneme spať. Vodu naberá Jozef poležiačky s takou bandaskou na šnúrke. Pre istotu ju filtrujeme. Dopĺňame obe fľaše a berieme aj plné vrece na vodu. Do našej finálnej destinácie nám ostávajú dva kilometre. Je už 7 hodín a krajina je zaliata zlatým slnkom. Rýchlejším tempom klesáme k útulni na stračej nôžke. Ako sa približujeme, tak počujeme psa. Ajaj, tak už je asi obsadené.

Prídeme tam a poľský pár už má rozložený oheň a chystá si večeru. Pre istotu s spýtam či tam spia, že áno. Hore majú rozložené veci, ale chcem sa pozrieť aspoň ako to tam vyzerá. Je to dosť štýlové, len škoda, že to nie je trošku utesnené, dosť tam prefukuje. Vraví nám, že polhodinu odtiaľto je prístrešok, vo Vojtovom sedle, tak mu vravíme o tých autách. Neskrýva prekvapenie. Pod útulňu prídu nejakí motorkári, zdieľame rovnako zachmurenú tvár, vrčia tu už hodnú dobu. Navrhujú aj, že sa trošku potisnú, ale máme stan, tak sa s nimi lúčime a vraciame sa na červenú značku pol kilometra späť. Vyhliadli sme si tam takú peknú lúčku, pre prípad, že bude útulňa obsadená. Prechádzame okolo tých motorkárov, jeden nás vystrýha, že tu je medveď. Kývnutím hlavy beriem na vedomie, veď som v lese. Dvaja motorkári pokračujú našim smerom. No neviem či sa tu nejaký medveď objaví po tomto randále. Ešte stihneme posledné lúče slnka pri rozkladaní stanu.

Mám celkom dosť. Tým, že sme vyrážali poobede, išli sme bez prestávky, aby sme to stihli a ja mám ešte svalovicu zo včerajšieho behu. Jozef dobrovoľne fúka karimatky, pretože si zadovážil elektrickú pumpičku, to je radosť. Rozhýbem si trochu chodidlá, aby ma zajtra neboleli a rovno sa prezliekam do pyžama. Obloha je ešte dlho sýtej, oranžovej farby. Na večeru Jozef varí najprv cesnakovú polievku, a potom zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom, syrom a sugom. To je dobrota! Umyjeme si zuby a aj na chvíľu zadriemem, ale potom sa predsa len pustím do písania. Jozef spí a robí mi osobný radiátor.

Príspevok Z Korcháňa na Babiu horu – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Malá Fatra, Veľká Fatra Kremnické Vrchy a Žiar

3 noci v stane, 4 noci v útulni, 1 noc v chate

Tak táto turistika nám naozaj vyšla! Začínali sme s neistotou či ju vôbec dokončíme, ale čím ďalej, tým to bolo lepšie. Prechádza mojimi najobľúbenejšími pohoriami na Slovensku, a predsa vie ukázať nové a nepoznané trasy.

Vyšlo nám krásne počasie babieho leta a iba jeden deň sme mali na horách hustú hmlu. Načasovanie bolo perfektné, pretože v deň, keď sme sa vrátili, sa posúval čas. Tieto jesenné dni sa mi páčili, ráno stačilo vstať 6:30, aby som stihla východ slnka a večer som nemusela dlho čakať, kým vyjdú hviezdy, aby som ich mohla odfotiť. K tomu som sa každú noc dostatočne dlho vyspala a dobre som zregenerovala. Na druhej strane tieto kratšie dni znamenali, že sme museli stihnúť denné kilometre v určitom časovom okne, s menej prestávkami a niekedy aj s pobehnutím dole kopcom. Bolo to náročnejšie ako som očakávala, najmä druhá polovica Veľkej Fatry, ktorá nie je taká populárna a bolo tam veľa popadaných stromov.

Nie je to turistika, ktorú by som odporúčila začiatočníkovi. Ale ak už má niekto niečo za sebou, chce skúsiť niečo ťažšie, prípadne natrénovať na nejaký alpský prechod, tak je to tá správna voľba. Normálnym tempom sa to dá stihnúť za 10 dní, rýchlejšie za týždeň, pomalšie za dva týždne.

Je tam dostatok útulní aj miest na dozásobenie sa. Keď sme prechádzali cez nejaké dediny alebo chaty, tak sme sa tam najedli a ostatné sme si varili na plynovom variči. Minuli sme jednu 230g kartušu a trochu z ďalšej, s tým, že už bývalo dosť chladno a varili sme si veľa čaju a aj kávu. Na ďalší jesenný prechod asi zoberieme liehový varič, nech sa nemusíme obávať o nízke teploty. Naše páperové spacáky majú komfort 4°C a zvládli sme to aj pri -3°C s tým, že sme mali na sebe ešte ďalšiu páperovú vrstvu a samozrejme karimatky s vysokým tepelným odporom. Čo sa oblečenia týka, tak sme mali to isté, čo aj v lete, len sme to podľa potreby vrstvili.

Náklady

“Jedlo” znamená hotové jedlo zakúpené na chate/ v reštaurácii a “potraviny” boli zakúpené v obchode. V “nápojoch” je zahrnuté pivo, káva, nealko. Sumárne 377,3 €.

Záver

Ďakujem, že ste opäť boli s nami a dúfam, že vás tieto naše pochody inšpirujú k tomu, aby ste sa vydali do prírody. Je tam super! A medveďa sme tam naozaj nestretli.

Budem rada ak mi tu zanechate komentár alebo mi pošlete správu, veľmi ma to poteší. Ak máte nejaké otázky, tak sa na mňa určite obráťte. Môžete mi napísať na instagrame alebo na email info@stupky.com.

Majte sa pekne, horám zdar a zas niekedy nabudúce.

Príspevok Koruna Turca – zhrnutie je zobrazený ako prvý na Stupky.

Útulňa SNP Sklené – Krahule

19,7 km – 749 m – 629 m – celkovo 236,1 km

Vstávame opäť o 6:30. V útulni je celkom teplo. Dopisujem blog a pri tom papám rožky so šunkou, Jozef má so slaninou. K tomu si dáme čierny čaj a aj kávu. Dnes je tu tiež parádna kadibudka, taká moderná. Zisťujem, že dole na poličke je pivo Radegast 12-tka. Smejem sa Jozefovi, lebo ten by si veru dal pivko večer. Idem ešte pozrieť druhý prameň, ktorý nie je označený na mape. Tečie pomaly ako ten včerajší, ale aspoň si tvár umyjem. Potom idem pobaliť všetky veci a zniesť ich dole. Je tu dobrý signál, tak pridávam blog. Jozef už je nedočkavý a chce ísť. Prezliekol sa do kraťasov v domnení, že už ideme, tak mu je teraz zima. 

O pol 10 vyrážame, pred sebou máme posledných 20 km trasy. Dnes je už typicky jesenné počasie. Ťažké sivé mraky na oblohe, pomedzi ktoré občas vykukne slniečko, silný a studený vietor, a farebné listy poletujúce všade okolo nás.

Prechádzame cez Sklenianske lúky a pozorujeme lúče presvitajúce cez mraky na okolité kopčeky.

Potom stúpame na Bralovú skalu nad Rematou. Máme to domov, čo by kameňom dohodil. Pod nami sú nádherne sfarbené kopce.

Pokračujeme svižne ďalej, už by sme to chceli mať za sebou. Teraz je to už iba chodenie po lese, dojedáme posledné sladkosti, čo máme, prejdeme najvyšší vrch dnešnej trasy, Vysoká a schádzame dole do Kunešova.

Asi trikrát zablúdime, aj keď mám trasu v hodinkách. Nakoniec sa dostaneme už na otvorenú lúku, kde je navigácia jednoduchá.

V Kunešove nás pokúša autobus, ktorý práve odchádza, ale to by nám nedalo keby sme tých pár kilometrov neprešli. Na konci dediny si dáme prestávku, jeme korbáčiky a ázijské sušené mäso. Do konca to máme už iba 7 km po asfaltke. Cestu nám spríjemňujú kravičky okolo.

Kilometre ubúdajú a je pred nami posledné stúpanie na Stred Európy. Obaja sme tam už boli, tak sa nezastavujeme. Koniec je blízko, posledné dva kilometre.

Trošku sme v napätí, v akom stave nájdeme naše auto. Je tam, je celé, žiadna papuča, tak to nám odľahlo. Prezliekame sa do nejakých čistejších tričiek a prezúvame do druhých topánok. Akurát začína trochu popŕchať, tak sme to dobre stihli. S úľavou sadneme do auta. Po 9 dňoch chodenia sa nám zdá, že ideme strašne rýchlo v tom aute, je to sranda. Zastavujeme sa ešte vo farmárskom obchode a kupujeme tlačenku a oškvarky. Sme inak strašne hladní, tak si Jozef chrúme  oškvarky po ceste, ja nie som až taký fanúšik. Pustime si Lajf podcast s Andrejom Orogvánim, bežcom, ktorého sme streli a Dávid ho identifikoval na základe toho, že prebehol Korunu Turca a má tmavú bradu. Zaujímavý človek, podcast odporúčam. Naše cesty smerujú do Prievidze, do vietnamského bistra Phos. Dávame si Pho, Bun nam bo a Bun cha. Pani, ktorá vie ledva po slovensky si overuje či naozaj chceme tri jedlá, lebo porcie sú to poriadne.

Nemáme žiadny problém to všetko spapať. Dúfali sme ešte v otvorenú zmrzlinu v Novákoch, ale bohužiaľ už bola zatvorená. Nejaký dezert by som ešte zmestila. Keďže doma nič nemáme, sprchu odďaľujeme návštevou Lidla. Nakúpime, doma všetko vybalíme a je to tam ako po výbuchu. Idem sa osprchovať, umytie vlasov je teraz úplný zážitok. Pridávam včerajší blog a Jozef sa už pustil do práce. Naša večierka sa neposunula a poriadne unavení ideme spať.

Príspevok Koruna Turca – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Útulňa Javorina pod Kľakom – Útulňa SNP Sklené

40,5 km – 1420 m – 1761 m – celkovo 216,4 km

Ráno vstávame o 6:30. Spalo sa príjemne, v spacákoch nám bolo teplo. Ležím a. ešte dopisujem blog. Jozef chystá raňajky. Najprv mi podá chleba s paštétou Pali, ale tá mi nechutí, tak mi potom urobí čokoládovú ovsenú kašu, k tomu čajík a kávu.

Pred odchodom ideme ešte navštíviť špičkovú kadibúdku a trošku v útulni poupratujeme.

Dnes máme pred sebou najviac kilometrov za celú trasu a už aj celkom neskoro vychádzame. Do Vrícka to máme 5 km dole kopcom.

Najprv po lese, kde už je kopa lístia, tak treba dávať pozor na kamene a potom v doline po cyklotrase. Úvod tejto cesty je dosť poznačený ťažbou a aj keď sa to snažíme obchádzať, tak vyzeráme ako prasiatka. Postupujeme pomalšie ako sme očakávali.

Vo Vrícku si ideme nakúpiť do jednoty. Na naše prekvapenie majú celkom fajn výber. Kupujeme na posledný deň cestoviny, polievku, tuniaka, morca-dellu, cesnak, šunku, parenicovú nátierku a fakt dobré rožky. Teraz na zakusnutie si dávame čokoládovú rolku, orechový rožok a jedno pivko. Hodnú chvíľu posedíme pred obchodom a potom pokračujeme po asfaltovej ceste asi 4 km až ku Vríckemu sedlu. Pôvodne som chcela ísť po lesnej ceste, ale malo to viac prevýšenia a vzhľadom na mackovú oblasť, v ktorej sa nachádzame sme usúdili, že to bude takto rozumnejšie. Po ceste to aspoň rýchlo odsýpa.

V sedle sa napojíme na Cestu hrdinov SNP, po ktorej pôjdeme až dokonca nášho prechodu. Zároveň vstupujeme aj do pohoria Žiar, ktoré by sme dnes mali celé prejsť. Začíname celkom prudkým výstupom na Závozy cez taký nepekný les. Potom pokračujeme už miernejšie a občas máme aj výhľady.

Jeseň už je naozaj cítiť. Všade sú krásne farebné stromu a okolo nás poletujú listy. Keď si to chcem ale natočiť, tak prestanú. Jozef si teraz myslí, že mám na ne nejakú úchylku. Miestami si aj spomínam na moju SNP-čku, napríklad, kde som si dávala šlofíka a že v lese v pred Vyšehradským sedlom je búdka s kameňmi, na ktorých je vyrýté Cesta Hrdinov SNP. Ak by sa niekomu zdal ľahký batoh, tak si môže trochu priťažiť.

Pred sedlom, v ohrade s kravičkami, si dávame obed, tie strašne dobré rožky. Pridávam blog, aj keď mi to veľmi dlho trvá a bude to znamenať, že asi nestihneme prísť do západu slnka. Je už po druhej a máme ešte 19 km do cieľa. Pred sebou máme posledný väčší kopec Vyšehrad. Ideme veľmi svižne a hore sme za 25 minút.

Pofotíme sa na skale a poklusom ideme dole. Ďalej by mala byť trasa už jemne vlnitá a prevažne po nejakej lesnej ceste, to by sa dalo ísť rýchlo.

Ideme na najvyšší stupeň rýchlosti a dokonca dodola aj pobehneme. Veľmi málo zastavujeme, iba na vodu a v druhej polovici si dávam Milu, nech mám silu pokračovať. Je tu dosť veľa takých húštin, tak si aj pískame a ťukáme o paličky, ale žiadne známky medveďa sme nezaregistrovali.

5 km pred koncom prechádzame okolo Jožkovne, kde som mala naplánované spať, ale chcem si pozrieť novú útulňu.

Kilometre odsýpajú a 500 m pred útulňou naberáme vodu do všetkých fliaš, čo máme. Tečie iba cícerkom, tak nám to trvá asi 10 minút. Posledné metre cez les už ideme v pološere. O 18 sme dorazili na útulňu, s týmto časom som veľmi spokojná. Ideme rovno hore, kde si rozložíme veci. Sú tu pekné matrace, tak ani nefúkame karimatky a iba na ne dáme tyvek. Dokonca tu je aj solárny panel, takže si nabíjam hodinky a máme zažaté svetlo. Jozef ide hneď variť a ja sa pustím do vyberania fotiek. Najprv máme slepačiu polievku so zvyškom slovenskej ryže, potom cestoviny s cesnakom, tuniakom a morca-dellou, a na záver bylinkový čajík. Už som aj rada, že zajtra končíme, dnes sme to potiahli a máme celkom dosť.  Aj oblečenie by už naozaj potrebovalo oprať a aj vlasy by som si už chcela umyť. Jozef ide samozrejme spať skôr a ja do 22 píšem blog. Nestihla som ho dokončiť, ale zajtra už máme krátky deň, tak to urobím ráno.

Príspevok Koruna Turca – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Chata Javorina – Útulňa Javorina pod Kľakom

28,6 km – 1663 m – 1913 m – celkovo 175,9 km

Budík máme na 6:30. Jozef vstal už pred ním a začal ma budiť. Veru, náladu mi to nespravilo, nespala som moc dobre. Pobalíme veci a ideme si dať dole kávu. Máme krásny výhľad na východ slnka, aj keď sú okná zvonku mokré od kondenzu. Jozef ho ide odfotiť von.

Medzitým zaplatím a ešte chvíľu posedíme, kým slnko nevyjde trochu vyššie. Chatár nám do cesty dá ešte po Mile, asi vie, že mám narodeniny. O pol 8 vyrážame. Za 5 minút prídeme na Veľkú lúku a zahalí nás hmla.

Rozkladáme teda raňajky v nádeji, že sa za chvíľu rozplynie a budeme mať pekné výhľady na hrebeňovke. Popri tom dokončujem blog a kým ho pridám, tak sa hmla rozplynie.

Už mi začala byť poriadna zima, keď sa nehýbem, tak si dávam dvoje rukavice a vydávame sa na cestu. Najprv ideme cez taký tunel z kosodreviny a potom sa hrebeň krásne otvorí a pokračujeme po lúke.

Dole je oblačnosť a hore krásne svieti. Aj som sa už zahriala. Z Hornej lúky si musím odskočiť na kadibudku pri vyhorenom Grandhoteli Partyzán. Škoda tej útulne, vyhorela v roku 2014, potom ju nanovo postavili a opäť zhorela v 2021, ale že si tam robili chatovice a riadny bordel tam dakedy býval. Teraz už tu vedie iba trochu prechodený chodníček, z ktorého mám úplne premočené topánky. Vrátim sa, dám si trochu orieškov a pokračujeme po zalesnenom hrebeni ďalej.

Obed si naplánujeme na Hnilickú Kýčeru. Z tejto strany to nie je až taký hrozný kopec. Hore je mala lúka s pekným výhľadom, tak sa rozložíme, zjeme kaiserky a horalku. Dodola to teda ide horšie, kolmo nadol po blate, ktoré je teraz našťastie celkom suché. Veľmi pomaly to zíjdeme a Jozef ide po vodu. Stretne tam ultrabežca, ktorý ide z Fačkovského na Oravu, že aj korunu Turca prešiel za 3 dni.

Pokračujeme ďalej a dostávame sa opäť na lúky s výhľadmi. Naposledy sme tu boli pred nejakými tromi rokmi na 5. rande a vôbec si nepamätám, že by to tu bolo takéto pekné, asi sme vtedy mali oči iba jeden pre druhého.

Pri zostupe do Vričanského sedla prebieha ťažba, tak je na ceste po členky blato. Obchádzame to kadejako cez les.

V sedle si dáme chvíľu prestávku pred výstupom na Kľak. Je to 500 výškových metrov na 3 km. Začíname veľmi prudko. Dnes už moc nevládzem. V polke výstupu mi volá mama, tak si aspoň na chvíľu oddýchnem. Ani tento hrozný výstup si nepamätáme, asi sme ho vypustili z mysle. Keď sa kopec zmierni, prichádza ďalšia lahôdka, predieranie sa cez mladé buky.

Našťastie už potom vyjdeme na pekný výhľad na skale a odtiaľ to už je iba kúsok. Mám ale naozaj dosť.

Na Kľaku je iba jeden človek a poriadne tam fučí. Výhľady sú krásne, celú Korunu Turca máme ako na dlani.

Urobíme si pár fotiek a zbehávame do útulne pod Kľakom. Za 20 minút sme tam. Zložíme batohy a ideme nazbierať trochu dreva na podkúrenie. Jozef potom naštiepe z dreva, ktoré tam je nachystané. Mne ostala z toho Kľaku poriadna zima a mám úplne premočené topánky. Idem si teda do hrnca nabrať vodu do prameňa a dám ju hriať na piecku. Dnes studenú vodu nedám. Jozef ide variť, ako prvé máme francúzsku polievku do hrnčeka. Keď je voda dostatočne tepyla, tak si v nej umyjem nôžky, hotové lázne!

Dám vodu ešte hriať a nohy si tam dá aj Jozef, je to naozaj príjemne po celom dni chodenia vo vlhkých topánkach. Dávame ešte trochu sušiť stan a tyvek. Nafúkam karimatky a potom sa vyhrievam pri piecke a vyberám fotky.Druhý chod máme cestoviny s tuniakom, cesnakom a s kečupom, a na záber oriešková čokoláda. Ideálna narodeninová večera! Dokonca sa mi tu dovolá aj môj brat Peťo, aby mi zablahoželal, čiastočne v španielčine, lebo sa tam budúci týždeň chystajú. Ja tu mám signál, tak Jozefovi nazdieľam nech si môže prečítať správy a ja ešte pokračujem úpravou fotiek. Potom si ideme umyť zuby, vycikať sa, Jozef spať a ja ešte chvíľu píšem, ale ako vždy, som riadne unavená a úplne ma vypne.

Príspevok Koruna Turca – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Chata pod Chlebom – Chata Javorina

35,4 km – 2167 m – 2159 m – celkovo 147,3 km

Naozaj sa nám podarí vstať o 6. V noci bolo dosť teplo a občas fúkalo. Máme úplne mokrý stan od kondenzu a navlhnuté všetky veci. Hneď sa prezliekame, Jozef chystá raňajky a ja balím. Potom idem pohľadať koťatko, ktoré som večer hladkala, a je tam.

Dáme jej koliesko salámy a už sme kamoši. Toľko sa nám tam krúti okolo nôh, že sme jej ešte pár dali. Vie ako na nás. Pomedzi to raňajkujeme, pijeme čaj a dobaľujeme. Je to neuveriteľné, ale podarilo sa to do hodiny. Začíname výstupom po žltej do Snilovského sedla. Akurát vychádza slnko a obloha je krásne sfarbená do ružova. K tomu tie oblaky vytvárajú magickú atmosféru.

Na Veľkom Kriváni si pofotíme perinku pod nami a dáme si spoločnú fotku.

Potom sa už obloha zatiahne a my viac menej celý deň ostávame v oblaku. Nejako nám to v tej Malej Fatre na pekné počasie nevychádza. Nevadí, dnes sa ponáhľame a aspoň menej stojíme na fotenie. Na Chatu pod Suchým to máme približne 10 km.

Pokračujeme cez Malý Kriváň, Stratenec, Biele skaly až po Suchý. Posledný úsek je technicky náročnejší a postupujeme pomaly. Zostup zo Suchého je dosť nepríjemný, po šotoline.

O 11 sme už v teplučku chaty. Dávam si kávu a strapačky, a Jozef sedliackym tanier a pivo. Za pol hodinu ideme dole, lebo sa v Strečne máme o 13 stretnúť mojim bratom Dávidom, ktorý nám prinesie kartušu. Od chaty zostupujeme po modrej. Mysleli sme si, že volíme jednoduchšiu cestu, ale možno tak na vykĺbenie členka. Je to neupravená kamenná cesta, pokrytá listím. Idem miernym poklusom, nech to mám rýchlo za sebou. Jozef zaostáva a šomre, lebo to on vybral túto trasu. Keď už sa dole napojíme na červenú, postupujeme rýchlo popri Váhu.

V Strečne si ideme najskôr nakúpiť na nasledujúce dva dni a potom smerujeme na parkovisko od hradom, kde sa máme stretnúť s Dávidom. Čakajú nás tam aj tri malé slečny Heglasové. Spolu to vyšlapeme hore schodmi pod hrad, kde si naberáme vodu a kráčajú s nami ešte kúsok ďalej po odbočku.

Sú dve hodiny a máme pred sebou ešte 13 km a takmer 1300 výškových. Volíme červenú trasu, ktorá je trochu miernejšia ako alternatíva. Aj tak máme na začiatok poriadny stupak a potom sa napojíme na lesnú cestu, ktorá nám príde nekonečná.

Po 6 km a 800 výškových prichádzame na sedlo Javorina a dávame si prestávku na chleba so salámou. Odtiaľto nám je trasa dôverne známa keďže sme ju pred mesiacom bežali v rámci Big Bear’s Ultra. A presne vieme aké hnusné stúpanie máme pred nami. Prebieha tu ťažba, tak ideme trochu mimo značky a obchádzanie ju tak, ako na pretekoch.

Postupne sa trasa mierni a už ideme aj trochu rýchlejšie. Na Minčole sa zdá, že by sme sa mohli dostať z oblakov, ale je to márne. Keď sme to bežali, tak sa nám to zdalo akosi kratšie. Odtiaľto na chatu máme ešte 4 kilometre.

Pôvodne sme chceli spať v stane pri chate, ale všetky veci máme vlhké, stan má kvôli rannému kondenzu dvojnásobnú hmotnosť a dnes nebol čas ani podmienky na sušenie. O 17:30 prichádzame na Chatu Javorina. Dávame si po pivku a pýtame sa na nocľah. Čašníčka s chatárom si vymenia pohľady, hádam, že sme tu iba my dvaja. Je to tak. Aj som rozmýšľala včera, že by som mohla zavolať. Chatár teda ostáva s nami a čašníčka si ešte dohaduje odvoz. Dávame si sušiť stan do kotolne a topánky na taký špeci topánkový radiátor. Dávame si druhý deň po sebe sprchu, i keď moje nohy vyzerajú ako keby som ich týždeň neumývala. Niet sa čomu diviť, topánky už majú na viacerých miestach diery. Potom si ideme dať večeru, ja mám šošovicovú polievku a palacinky, a Jozef fazuľovú polievku a fakt dobrý segedín. Pozeráme pri tom správy a rozum sa nám zastavuje, tak ich radšej vypneme a rozprávame sa s chatárom, o turistike, topánkach a zraneniach. Pred 9 sa poberáme spať. Na izbe ešte upravujem fotky a píšem blog, ale ide to zo mňa ako z chlpateh deky, tak to nechám na zajtra.

Príspevok Koruna Turca – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Podšíp – Chata pod Chlebom

20 km – 1815 m – 1136 m – celkovo 111,9 km

Opäť ideme obaja o tretej ráno cikať a vstávame o 6:30. Celkom rýchlo balíme a raňajkujeme chleba so salámou. Ráno je vonku kvôli vlhkosti citeľne chladnejšie, tak si dávam bylinkový čaj a Jozef čierny. Máme krásny výhľad na Malú Fatru, ktorú osvetľuje ranné slnko.

Dnes bude taký kratší deň. Začíname zostupom do Kraľovian, 2 km, najprv po cyklotrase a potom po neoznačenej ceste. Pri zostupe sa dostávame do hmly, v ktorej je ešte chladnejšie.

Zostúpime k železničnému mostu cez rieku Orava, po ktorom práve prešiel vlak. Rýchlo aj my prechádzame, kým nepôjde ďalší. Trošku sa obávam, tak ideme miernym poklusom. Na stanici ideme do podniku Dvojka, dávame si kávu a nabíjame elektroniku. Pridávam blog a Jozef ide medzitým nakúpiť. Je to vychýrený podnik medzi miestnymi štamgastami, ktorým už čašníčka o 9 ráno nechce naliať borovičku. Potom sa idem trošku poľudštiť na toalety a oprať gaťky. Dáme si ešte po pivku a o 11 vyrážame po zelenej na Stoh. Je to 8,7 km a skoro 1300 výškových metrov, tabuľa píše čas 3:30. Začíname zhurta, prudko do kopca. Ideme pomaly, ale súvisle.

Po hodine a vyše 600 výškových metroch si dávame prestávku. Obaja zbaštíme po dva rožky a milu. Po prestávke sa kráča lepšie. Dvíha sa celkom silný vietor a po nečinnosti mi ostala zima. Za ďalšiu hodinu sme na kopci Žobrák. Finálny výstup so silným vetrom bol teda chuťovka. Potom trošku zíjdeme dole a otvoria sa nám výhľady.

Vrchol Stohu je zahalený v oblakoch.Ešte som touto trasou na Stoh nešla a asi už nikdy v živote nepôjdem.

Takmer kolmý chodník dohora. Predsa len sa dočkáme konca, a aj s tou prestávkou nám to naozaj trvalo tri a pol hodiny. Na vrchole je bielo a fučí, dlho sa nezdržujeme a vydávame sa na, o niečo miernejší, zostup.

Uvedomím si, že som tu strašne dlho nebola, a že vlastne toto bol náš prvý spoločný výstup na Stoh. Keď zíjdeme pod oblačnosť, vietor ústava a začínajú sa otvárať výhľady na Rozsutec a celý hrebeň.

Čím ďalej postupujeme, tým viac ustupuje oblačnosť, ktorá sa prelieva pomedzi hory. Nakoniec je z toho opäť krásny a zaujímavý deň.

Po výstupe na Stoh už mám dosť vysílené stehná a pri ďalších výstupoch na hrebeni už mrnčím. Našťastie, nemáme to dnes ďaleko a výhľady sú krásne. Dôjdeme do sedla pod Hromovým a začneme postupovať ku Chate pod Chlebom. Po pár stovkách metrov nás pohltí oblačnosť.

Už sa veľmi teším na chatu, konečne sa osprchujem! Vnútri je príjemne teplučko, skladáme veci a dávame si po pive. Zaplatíme 10€ za stan, v ktorého cene je aj sprcha. Jozef ide rozložiť stan pod chatou a ja vnútri fúkam karimatky. Potom sa idem osprchovať, nový človek zo mňa. Na večeru si dávame šošovicovú polievku, cesnačku, jaternicu a parené buchty, a k tomu pivko (čapujú tu Martins, Jozefove obľúbené pivo). Počas večere sa rozprávame s čašníčkou Petrou, ktorá je ultramaratónkyňa. Píšem blog a upravujeme fotky. Jozef sa už pobral do stanu, keď mi chlapi od vedľajšieho stolu núkajú pivo, že oni si veľa objednali. Odmietam, lebo už teraz sa mi bude zle spať a zajtra máme pred sebou najnáročnejší deň trasy. Ešte asi pol hodinu nahrávam blog a potom idem tiež do stanu. Jozef musí nanovo fúkať karimatky kvôli rozpínaniu vzduchu v závislosti od teploty. Umyjem si zuby, prezlečiem sa do pyžama a po 21 ideme spať.

Príspevok Koruna Turca – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.