Bergerie du Salso Moreno – Plan de Ténibre

→ 26,5 km ↑ 1568 m ↓ 1330 m

Pred polnocou som išla cikať a vonku lialo ako z krhly. Dúfam, že vyššie nenapadne veľa snehu. Jozef sa zobudí na to ako spadli smeti, asi ich nejaká myška zhodila, tak ich dá von. O pol 7 máme budík. Jozef vstane a ide variť čaj, ale mne sa z toho teplého spacáku veru nechce. Prezlečiem sa a na vrch si dám ešte páperové nohavice, nech mi je tepľučko. Na raňajky máme bagetu, ja s brie a Jozef aj so salámou. Potom ešte kávičku s pain au chocolate. Pobalíme veci a ja márne hľadám rukavicu. Nikde ju neviem nájsť tak dúfam, že je niekde v jednom z batohov. Jozefovi sa vypne mobil a nevie ho naštartovať. Po pár zacyklených minútach ho skúsi nabiť. Kvôli mapám, ktoré som mu včera nechala pustené na pozadí sa mu v noc úplne vybil, ale prišiel na to ako to spojazdniť. Aspoň sa v kľude môžem učesať . Rukavicu nájdem v kapucni. Vyrážame o 8:15. Okolité kopce sú zasnežené malou vrstvou snehu.

Smerujeme do sedla Col de Pouriac (2506 m.n.m.). Najprv ideme cez dolinu a korytá riek. Asi tu boli poriadne dažde tento rok, lebo tam kde mal byť chodník, sú navaľané kamene.

Má to tu taký islandský vibe, aj ten sneh hore. Od 2300 m.n.m. kráčame po kruste snehu. To sme teda nečakali, že na tomto výlete si budeme takto po snehu chodiť.

V sedle sa nám otvoria výhľady na zasneženú talianskú stranu. Pomedzi mraky občas zasvieti slnko, čo vytvára magiskú atmosféru. Pretraverzujeme kúsok do sedla Bassa di Colombart (2461 m.n.m.), kde zazvoníme na zvončeku a poberieme sa na zostup do usadlosti Ferrere.

Prechádzame okolo pastierského domu so psami a cez kravie pastviny. Čím nižšie, tým je krajina opäť zelenšia. Pred dedinou nám kravičky skrížia cestu.

Celá usadlosť je prázdna. Prídeme tam a nikde nikto. Obídeme celú chatu a nič. Idem zaklopať, nič. A pritom je tam úplne otvorená terasa s barom a nikde nikto. Nevyzerá to byť zatvorené, ale ani otvorené. Jozef teda aspoň zohreje vodu a dáme si čokoládu. Za chvíľu príde nejaký miestny pán, ale máme veľkú rečovú bariéru. Všetci sa však vytešujeme zo slnka, ktoré práve začalo svietiť. Po ďalšom neúspešnom pokuse si dať kávu sa poberieme ďalej. Je stále sviežo, tak máme oblečené páperky. Keďže sa nám nepodarilo nájsť toaletu, lopatka opäť úraduje. Pomaly stúpame dosť sedla Col du Fer (2584 m.n.m.). Je to veľmi pekná oblasť, široká dolina a chodník potupne stúpa po úpätí hory.

Prechádzame okolo pastierskeho domčeka, ale už je aj s ovečkami preč. Dávame si prestávku na obed, bagetu so syrokrémom. Stúpame ďalej a počasie sa zhoršuje, fúka a trochu sneží. Sme v sedle, späť vo Francúzsku. Traverzujeme do ďalšieho sedla a potom klesáme ku refugio de Vens nad jazerami Lacs de Vens.

Pozeráme zhora na chatu pri jazere, vyzerá byť zatvorená, to sme aj očakávali. Klesáme dole a okolo máme zaujímavé skalné útvary a krásne výhľady na jazero.

Schádzame ku chate a pozorujeme svištiu rodinku. Ideme sa pozrieť do chaty a div sa svete, je otvorená. Vnútri sú tri ženy a tepľúčko. Máme trochu mokré topánky, tak sa na chvíľu zastavíme. Prezujeme sa do crocsov a pýtam sa čašníčky či majú polievku. Najprv povie, že nie, tak sa pýtam na palacinky. Vraví, že sa ide spýtať. Tak nakoniec majú aj tú polievku Moc jej to po anglicky nejde, tak náhodne hovoríme veci, ktoré by mohli byť v polievke. Nejaká zeleninová, tak si ju dáme a kávičku k tomu. Je to taká hustá polievka zo šošovice s indickým nádychom. Do dnešného chladného počasia nám veľmi padla vhod. Kuchár vyzerá dosť drsne a púšťa si tu nejaké elektro. Prekvapivo to celé dokopy ladí a pasuje k tejto punkerskej horskej chate. Hádame cenu polievky, ja vravím, že 5 €, Jozef si myslí, že 8 €. Nakoniec platím 13€ za 2 polievky a 2 kávy. To je super cena. Dosť sme sa tu zdržali, takže dnes asi nestihneme prísť na miesto, ktoré som mala naplánované. Schádzame okolo jazera a pozorujeme ďalšie svište. Dnes ich je veľa, to sa nám páči. Lacs de Vens je kaskáda 5 veľkých jazier. Je to tu krása a nikde ani nohy. Pravda, že je dnes zamračené a dosť zima, ale aj tak by som na takomto mieste čakala viac ľudí.

Rada by som si to tu pozrela, aj keby svietilo slniečko, niekedy sa tu ešte vrátim. Bola som v domnení, že to už máme iba po rovine, pretože sa budeme napájať na takú historickú cestu po vrstevnici. Ešte predtým, ale musíme prejsť jeden prudký kopec. Už mám dnes toho celkm dosť, tá zima je vyčerpávajúca. Dostaneme sa na cestičku a snažíme sa ísť, čo najrýchlejšie.

Nestihneme to už dôjsť ku chate Rabuons, ale to nevadí, po ceste máme ešte jedno vyhliadnuté miesto, Plan de Tenibre. Sú tu dve celkom zachovalé budovy, nazrieme dnu. V jednej je tma a starý matrac, a v druhej prebieha rekonštrukcia. Jedna časť už je úplne zrekonštruovaná, ale tam asi býva počas sezóny pastier a je zamknutá. Vnútri je to dosť strašidelné. Po predchádzajúcej noci s myšami radšej volíme stan, aj keď do rána má byť -5°C. Tečie tu aj ľadový prameň, ale umyť sa neodvážim. Rýchlo sa prezliekam do všetkým vrstiev, čo mám a začínam s vyhrievaním spacáku. Dnes nie je energie nazvyš. Najeme sa a ideme spať. Nič nepíšem, lebo by mi umrzli prsty. Prekvapivo, je mi celkom teplo a zaspávam.

Príspevok GR 52 – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Saint Étienne-de Tinée – Saint Dalmas-le-Selvage – Bergerie du Salso Moreno

→ 13,8 km ↑ 1204 m ↓ 614 m

Spíme dlho, do 8, ale že by to bol nejaký kvalitný spánok sa nedá povedať. Bolo mi moc teplo a asi som bola nepokojná z neistoty ďalšieho dňa. Na raňajky máme klobásku, mozzarellu, rajčinu, bagetu a k tomu čierny čaj. Trochu poupratujeme, pobalíme a rozhodneme sa ísť južnejšie do dediny Saint Sauveur-sur-Tinée, a odtiaľ nižšie položenou trasou. Autobus ide až poobede, takže budeme stopovať. Pred 10 odchádzame a akurát sa vymieňame s Nadine, ktorá ide upratovať. V pekárni si dáme kávu, flan a pain au chocolate. Predavačka je Francúzka s veľmi zlou angličtinou, ale za to s dobrým humorom, takže sa celá pekáreň smeje. Kávu si pijeme vonku na lavičke a nad hlavami máme modrú oblohu bez jediného obláčika.

Obom sa naše rozhodnutie ísť na juh nepozdáva. Ideme sa teda spýtať do turistickej informačnej kancelárie aké sú podmienky na horách. Pani hovorí veľmi lámavou angličtinou, ale na mape nám ukáže, že na sever od Isoly 2000, kam by naša cesta teraz mala pokračovať, snežilo len málo a je tam iba taký poprašok, ale poriadna zima. Ešte nám ukazuje trasy a oblasti, ktoré sú pekné. Tak je teda rozhodnuté, ideme ešte pokračovať v pôvodnom pláne, keby niečo, tak sa dá jednoducho zmeniť. Ideme teda nakúpiť zásoby na tri dni, mačka už v obchode nie je a my tam nechávame 50€. Kupujeme radšej viac, lebo nám to ledva vyšlo predchádzajúci úsek. Potom ideme opäť do pekárne dokúpiť ešte dve bagety. Zastavíme sa aj v obchode so suvenírmi či náhodou nemajú kartušu. Majú, ale len napichovaciu. Paní sú ale veľmi nápomocné a zavolajú chlapíkovi, ktorý má, ale že doma bude až 12:15. Ideme si teda posedieť na lavičku. Slniečko hreje a je úplne príjemne. Máme veľa času, tak ideme ešte na kávu.Využívame tohoto času v civilizácii a dávam si wafľu a Jozef hotdog. O 12:05 idem na miesto, ktoré mi ukázali na mape. Vyzerá to tam tak opustene a mám pochyby či je to správne miesto. Počkám 10 minút a idem sa znova spýtať či mi dali dobrú adresu. Obchod je už ale zatvorený, tak idem späť a spýtam sa takej ženy. Ukazuje mi na dom kúsok vedľa a naozaj je tam dvor plný plynových bômb. Prídem tam a nikde nikto, zvoním a nič. Skúšam teda telefónne číslo. Zdvihne mi to pán, ale absolútne nevie nejakým iným jazykom a furt mi tam čosi hovorí. V pozadí počujem niečo o Slovensku. Zložím a mám rozpísanú sms. Zrazu sa objaví ujo, ktorý okolo mňa prechádzal, keď som čakala pri tom druhom dome. Najprv mi donesie veľkú 500g, tak pýtam menšiu. Donesie mi 230g a vypýta si za to 16€, uf, to je celkom slušná prirážka. Nič s tým ale nenarobím, ja ju potrebujem a nikto iný ju v tomto meste nepredáva. Možno by sme vyšli aj s jednou kartušou, ale museli by sme veľmi šetriť a v tejto zime si radšej ohrievam aj vodu na pitie, lebo tej ľadovej dám tri glgy a viac sa nedá. Idem späť za Jozefom, zaplatíme a poberieme sa na kraj mesta stopovať. Stojíme 10 minút a žiadne auto, holt je obed. Po dobrej hodine a asi 10 autách nám zastaví riadne štýlová dodávka. Idú do Saint Dalmas, tam kde sme včera skončili. Super, tak sa aspoň napojíme aj na trasu a nebude nám chýbať žiadny kúsok. Asfaltová cesta totižto pokračovala vysoko do sedla a keby sme stopli auto, ktoré ide tam, ušetrili by sme 1200 výškových metrov. Posadia nás dozadu na posteľ. Vidíme, že tam majú nejaké košíky. Keď vystúpime, tak sa ich pýtam kam idú, že na huby. To sú naši ľudia. Ešte nás upozornia na chladné noci, ale vravím im, že už tri dni kráčame, že vieme, že je zima. Sú dve hodiny a my začíname poriadne prudký výstup. Je štvrtý deň a aj napriek tomu, že mám o dosť ľahší batoh od Jozefa, tak celkom výrazne zaostávam.

Stúpame z výšky 1550 m.n.m. do sedla Col de Colombiere (2238 m.n.m.). Je celkom teplo, tak mu nevadí ma čakať. Čím vyššie stúpame tým viac vidíme zasnežené kopce naokolo. Stretáme jedno dievča oproti, tak sa jej pýtame či je sneh, vraví že nie. Kocháme sa svišťami, ktoré pobehujú naokolo. V sedle poriadne fučí. Odtiaľ klesáme k tej ceste do výšky 1900 mn.m.. Posilňujeme sa čipsami s príchuťou tartiflette (naozajstné francúzske zemiaky so syrom Reblochon), najlešie aké sme tu zatiaľ mali. Včera večer sme už na ne nemali miesto po výdatnej večeri, ale teraz chutia omnoho viacej.

Zbehli sme to dole a opäť prudko stúpame. Na to koľko málo kilometrov dnes máme je to naozaj slušné prevýšenie. Cesta vedie až do sedla Col de La Bonette (2715 m.n.m.) a je obľúbená medzi cyklistami a motorkármi. Potrebujeme vystúpiť cez pár jej serpentín, do sedla Col des Fourches (2262 m.n.m.) a ide mi to zťažka, nemám sily. Riadne sa premáham a každú chvíľu pozerám na hodinky. Prechádzame okolo značky “pozor svište”, ale bohužiaľ na žiadne nenarazíme.

Prídeme do Camp des Fourches, historickej vojenskej usadlosti postavenej na konci 19. storočia. Bolo to strategické miesto na ochranu hraníc, kde bývalo až 150 vojakov počas celého roka. Využívalo sa do konca druhej svetovej vojny a potom začalo chátrať. Pred pár rokmi bol vyhlásený za historickú pamiatku a niektoré budovy sa tak zachovali. Odtiaľto do sedla to je po turistickej značke asi 5 minút. Pani v kancelárii nám vravela, že toto je veľmi pekná oblasť, a veru, mala pravdu. Vyzerá to tu ako na Islande. Čierne skalnaté hory zahaľujú oblaky a pod nimi sú zelené trávnaté kopčeky preťaté kamennými korytami.

Klesáme 200 výškových metrov a dúfame, že útulňa, ktorá je vyznačená na mape už bude prázdna (normálne ju obýva pastier). Pred útulňou filtrujeme 4 l vody z potoka. Domček je prázdny. Ovce museli odviesť len pred pár dní predtým. Nie je to žiadna výhra, ale lepšie ako vonku. Hlásia dnes najchladnejšiu noc a aj nejaké zrážky.

Vnútri je dosť myšacieho trusu, tak dúfam, že nás v noci nezjedia. Trošku si tam poupratujeme. Ja nachystám na zemi spanie a Jozef varí. Plný ešus čaju, zemiakovú kašu s tuniakom a potom mi zohrieva vodu aj na pitie. Povešiame si úplne všetky veci. Smeti Jozef odloží na takú drevenú kladu. Umyjeme zuby, vycikáme sa a ideme si ľahnúť. Jozef ide spať a ja píšem blog. Za pár minút počujem niečo cupitať. Zasvietim a aha, myška na stole, ktorá hneď újde von. Dávam si radšej štuple do uší, lebo ma to bude budiť celú noc. Píšem do 9, potom sa mi začnú zatvárať oči, tak idem spať.

Príspevok GR 52 – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Lac d’Allos – Saint Dalmas-le-Selvage – Saint Étienne-de Tinée

→ 32,1 km ↑ 1340 m ↓ 2092 m

Naši spolunocľažníci veru neboli dobré vybavení. Prikrývali sa všetkým, čo mali, napr aj plachtou od stanu, takže vždy keď sa otočili, tak to riadne šuchotalo a budilo má to. Snažili sa aj odizolovať šparu pod dverami, ale myslím, že neúspešne. O polnoci tam začali svietiť čelovkami s modrým svetlom a buntošiť. Asi idú pozrieť hviezdy, tak sa prekonáme aj my a ideme čosi pofotiť, ďalšia možnosť už asi nebude. Keď sa vrátime, mám pocit, že mi je teplo, tak si dám dole zatepľovacie kraťase, ale keď si ľahnem, tak mi ostane riadna zima. Snažím sa zahriať o Jozefa, ale potom mi začne škvŕkať v bruchu a už viem, že sa nezohrejem. Po 10 minútach si dám 2 kocky čokolády, to trochu pomôže. Do rána už mám len veľmi ľahký spánok. O 6 mám nastavený vibrujúci budík na hodinkách, aby sme nebudili ostatných. O 6:10 vstaneme. Máme málo vody, tak Jozef varí iba trochu čaju a mne ovsenú kašu. On to vraj zvládne bez raňajok. Ja som chcela ísť ešte nafiltrovať vodu, nech sa už ďalej nezdržujeme, ale Jozef povedal, že to je zbytočné. Presne o 7 vyrážame, aj zbytok chaty už je hore. Vraciame sa späť na červenú trasu, lebo tam bol naznačený prameň. Musíme kvôli tomu dosť naklesať. Prameň je ale nedostupný. Ja si zatiaľ vyzliekam páperové nohavice, sa mi zdalo, že vonku bude chladnejšie, ale keď chodím tak to je v pohode. Jozef mi vraví, že dnes bude nevrlý, keď budeme stáť, lebo chceme stihnúť autobus a sme v časovej tiesni. Ja už som nevrlá teraz, lebo sme mohli na filtrovať vodu ešte na chate, ísť skratkou a ušetriť nejaké výškové, a nebola by som tak strašne smädná. Našťastie po pár stovkách metrov nachádzame pri chodníku prameň. Pijem, čo to dá tej studenej vody. Dobre, už som kludnejšia. Dnes to máme 30 km do dediny Saint Dalmas-le-Selvage. Nie je tam žiaden obchod, tak chceme stihnúť autobus o 15:45 do dediny Saint Étienne-de Tinée, preto ten skorý štart. Stúpame si to prudko dohora cez les a ešte si šomrem, že som v lese, keď vychádza slnko. Našťastie sa za chvíľu dostaneme nad pásmo lesa a slnko máme aj tak za horami. Stúpame pekným chodníčkom po úpätí hory a potom serpentínami. Pred sedlom ešte narazíme na jazero.

V sedle Col de la Petite Cayolle (2639 m.n.m.) sme o pol 9. Konečne na nás svieti slniečko. Optimisticky si vyzliekam paperku, len aby som si ju za 3 minúty opäť obliekla. Na kopci vidíme veľké biele vrecia a zamýšľame sa na čo asi slúžia.

Tipujeme, že tam niekto zbiera kamene. Dáme sa na zostup dole a stretáme partiu nejakých robotníkov, čo opravujú chodníky. Ďalej pri takej močarine vidíme ďalšiu skupinu ľudí ako tam niečo značkuje. Celkom rýchlo sme na asfaltovej ceste vedúcej cez Col de la Cayolle. Odtiaľ ešte klesáme takmer 500 výškových metrov. Prechádzame okolo kravičiek a potom cez svištie údolie.

Klesáme nekonečnými serpentínami, ale aspoň nám to ide svižne. Chceme si zájsť na kávu do Refuge de la Cantonnière, ale je zatvorené, aj keď som to ešte na internete kontrolovala a malo byť otvorené. Toto je veľké sklamanie, ale asi sa už v septembri nemôžeme spoliehať na vysokohorské podniky. Lopatka je tento výlet náš najlepší kamoš. Jozef sa zatiaľ rozloží pri ceste a dojedáme posledné jedlo, čo máme, tortilly s paštetou.

Máme tu dobrý signal, tak chvíľku aj posedíme. O 11 pokračujeme, pred sebou máme 18 km a 800 výškových metrov. Ešte kúsok klesáme, stretáme aj skupinu na prechádzke a potom stúpame chodníkom, ktorý sme videli už zhora z kopca, odkiaľ vyzeral o dosť desivejšie. Je to taký cik-cak na prudkom a suťovom kopci.

Keď vyjdeme tú najstrmšiu časť, sklon sa zmierni. Ideme mlčky, ani jednému sa nám moc nechce. Pred nami tu išli ovce, tak ich za každým kopčekom očakávame. A veru na ne aj narazíme. Sú rozlezené po celej doline. Hľadáme nejakého pastiera, ale zbadáme iba psy. Jeden si to už k nám mieri. Dobehne a začne nás oňuchávať. Už sme si na veľa tabuľkách prečítali, že treba ostať pokojný, on nás iba potrebuje identifikovať. A ešte tam bola nejaká fráza po francúzsky, ale zapamätala som si iba “cest bien – je to v pohode”. Keď nás identifikoval, odoslaním el späť do stredu stáda a vyvalil sa na zem. My pre istotu trošku obchádzanie cez kopce, kde sa napojíme na trasu.

Stretáme dve francúzsky, ktoré hľadajú pastierku. Obliekam si paperku a pokračujeme už veľmi mierne do sedla, ktoré máme na dohľad. Nad máme sa prevaľujú mraky a občas padne nejaká vločka. Stretáme skupinu turistov. Chcela som s čokoládou vydržať až do sedla, ale už nevládzem, potrebujem sa posilniť. Jozef sa smeje mojim červeným lícam. V sedle stretáme ďalšieho psa a jeho ovečky sú vysoko na úpätí hory. Dlho sa nezdržujeme.

Máme asi 2,5 hodiny a 10 km pred sebou. Jozef sa ma pýta “o koľkej to ide, o 5?”. Takže on sa celý čas ponáhľa kvôli tomu, aby sme stihli autobus o 5. Uvediem ho na pravú mieru, ale aj tak to stíhame. Chodník dodola je dobrý a dole kopcom ideme rýchlejšie. Začína intenzívnejšie snežiť. Mňa to riadne teší a som rada, že to nie je dážď. Prechádzame cez ovlajočkovaný močiar, tak žaby tam žijú, preto to oplotili. Miernym chodníčkom klesáme.

Prechádzame okolo nejakej chatky a vyjde odtiaľ pastier. Po francúzsky sa nás niečo pýta. Keď mu povieme, že nerozumieme, tak sa snaží vysvetliť rukami nohami, že či sme išli okolo oviec a kde boli, či hore alebo dole. Nejak sme sa hádam pochopili. Poďakuje a zaželá nám šťastnú cestu. Svižným krokom si to ideme dodola. Stále sneží.

V pozadí už vidno Saint Dalmas s veľmi nepekne vyzerajúcimi mrakmi. Serpentínami schádzame po miestami upravenom chodníku. Sú tu tie biele vrecia čo sme videli ráno, a sú plné kameňov na úpravu chodníka. Prídeme na štrkovú cestu. Máme to ešte 5 km, to po takejto ceste určite stihneme. Jozef sa pýta či ten autobus ide 17:25, že sa mu tie 5-ky mýlia. Rýchlo pokračujeme, kilometre ubúdajú a mraky sa približujú. Kilometer pred dedinou začne mierne pršať.

Rýchlo mierime na zastávku. Podľa mojej znalosti francúzštiny a toho, čo je tam napísané, tak ten autobus chodí iba v júli a auguste. Poriadne sa rozpršalo, vyťahujem dáždnik. Je tu aj turistické info centrum, tak ideme si to overiť. To je však otvorené iba v určité dni a dnes to nie je. Ostáva nám posledná možnosť, stopovať. Postavíme sa na zastávku a čakáme. Zatiaľ pozerám ubytovanie na Google maps a bookingu. Čakáme asi 5 minút a ide nákladné auto a za ním osobné. To druhé nám zastaví. Ukazuje, že má iba jedno miesto, ale Jozef je predsa ochotný ísť aj do kufra, hlavne, že ideme. Vezie nás Steve. Vie veľmi málo po anglicky, ale na meno a krajinu sa vie spýtať. Býva ešte pol hodinu od Saint Etienne, kde nás vysádza. Strašne prší a v priebehu pár krokov máme durch premočené topánky. Smerujeme do Gite, turistickej chaty, na druhom konci mesta. Pôvodne sme chceli do kempu, ale sme totálne premočený a naozaj nemáme chuť na noc v stane. Prídeme ku chate a pozeráme ceny, 28,5€ za osobu v spoločnej izbe. Uf, to je dosť. Rovno objednávam z bookingu nejaké studio za 61€. Hneď aj volám Nadine, že som práve zarezervovala izbu a radi by sme sa, čo najskôr ubytovali. Nasmeruje nás na adresu a že jej máme zavolať, keď tam budeme. Ideme späť do centra mesta. Za 5 minút sme tam, zavolám jej, dá mi kód od key boxu a sne ubytovaní. Je to vlastne jedna miestnosť, kde je aj kuchyňa, stôl a rozkladací gauč. Hneď zapínam kávovar a dáme si po káve, dnes som ešte nemala. Máme dnes celkom dosť a nevieme, čo skôr. Ideme teda rovno nakúpiť, kým sme mokrí, lebo pršať neprestáva. Ideme do jediného obchodu, pred ktorým je stánok so zeleninou a na stole vyvalená obrovská chlpatá mačka. Hneď je mi lepšie.

Obchod je maličký a poriadne dráhy. Na večeru kupujeme čerstvé cestoviny, boloňskú omáčku, klobásu, čipsy, pivko a nejaké veci na raňajky, zajtra prídeme nakúpiť na ďalšie dni. Nechávame tam 40 €, ale mačka sa rozvaľuje pri pokladni, tak sme v pohode. Potom ideme do pekárne, kde berieme bagetu, croissant a majú aj flan. Všetko je v okruhu jednej minúty od ubytovania. Najprv zjeme flan a potom sa ideme dať trochu dokopy. Sprcha, večera, oprať, usušiť. Stále však nevieme kam zajtra pokračovať. V Isola 2000, lyžiarske stredisko kadiaľ máme za pár dní prechádzať, napadlo 20 cm snehu a ani tu ešte neprestalo pršať, takže hore sneží. Rozhodneme sa trasu zmeniť a že zajtra uvidíme kam. Večer ešte sledujem príbeh Taliana, ktorý v tej Isole uviazol.

Príspevok GR 52 – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Lacs de Lignin – Lac d’Allos

→ 25,1 km ↑ 1345 m ↓ 1127 m

Noc bola veľmi veterná, ale zima mi nebola. Len ten vietor svišťal naokolo, tak som si musela dať štuple, potom sa mi už spalo dobre. Ráno mám budík na 7. Vonku je ale riadna zima a zo spacáku sa nám nechce. Za pol hodinu Jozef začne variť raňajky. Včera som si dala oblečenie do spacáku, tak nie je také ľadové. Prezliekam sa v spacáku a aj balím, čo sa dá, a češem vlasy. Obliekam páperové nohavice a idem nabrať vodu na filtrovanie. Na raňajky máme hubovú polievku, kávu a čokoládu. Okolie kopce už osvetľuje ranné slnko. Popri raňajkách balíme všetky veci a stan. Potom idem ešte do ľadového potoka umyť riady. Na kameni som nechala filter napojený na vrece a celé vrece je zamrznuté. Ups, tak to je chladnejšie ako sme si mysleli a dúfame, že filter má nejaké izolačné vrstvy a nezamrzol. O 8:30 vyrážame. Obaja máme oblečené paperky a hrubé rukavice. Moc si v topánkach necítim nôžky, ale to po kilometri prejde, keď budem chodiť.

Pokračujeme v klesaní do doliny a preskakujemee potok. Za Cabana de bressa ideme pravou cestičkou po cyklotrase, ktorá traverzuje kopec. Stále nechápem ako toto niekto chodí na bicykli. Mierne stúpame cez les a občas máme aj nejaký výhľad. Už na nás svieti slnko, tak dávame dole páperovu bundu. Ideme naozaj príjemným chodníčkom, ale energia z polievky veru zmizne rýchlo. Kúsok pod chodníkom zbadám obrovský vatovec, idem si ho odfotiť.

Po 5 km zastavujeme na skale s výhľadom. Rozkladáme vlhké veci, jeme bagetu a croissant, a chytáme veľmi chabý signál na vybavenie nejakých vecí. Posedíme takmer hodinu, pobalíme veci a vydávame sa ďalej. Po chvíli stretáme dvoch cyklistov s pohorkami na nohách, nechápem. Máme výhľad na mesto Colmars, tak chytáme ešte lepší signál na chvíľu. Okolo prefrčia ďalší cyklisti, tentokrát na elektrobicykloch. Napojíme sa na asfaltovú cestu a kúsok po nej klesáme. Gps nám ukazuje ísť do nejakej zeliny, ale moc sa nám to nezdá. Prejdeme to nejako cez les na cyklotrasu a potom ako takým chodníkom až po takú chajdu, kde mala tiecť voda, ale netečie. No nevadí, nafiltrujeme niekde ďalej z potoka. Cikcakom klesáme 200 výškových metrov k rieke. Prejdeme cez kývajúci sa most a opäť stúpame. Sme v 1500 m.n.m., tak je tu aj celkom teplo, vyzliekam sa do trička. Dávame chvíľku prestávku na oriešky a čokoládu. Už tu je cítiť začínajúca jeseň.

Jozef vraví, že to tu vyzerá ako v Kršteňanoch na lúke, len s parádnymi horami naokolo. Na každom kroku sú šípky, rakytník a drač. Chodník stúpa celkom príjemným sklonom cez lúky a lesy. Narazíme na stado oviec a bojíme sa prejsť, aby nás nejaký havko nedokusal, ale oproti si vykračuje nejaká pani, tak ideme aj my. Predbehneme ovce a dávame si dlhšiu prestávku na bagetu a filtrovanie vody. Jozef chystá bagety, ja filtrujem. Ako náhle dofiltrujem, tak sa nám za chrbtom zrazu objavia ovce a my musíme rýchlo baliť a ísť ďalej. Postupujeme s bagetou v ruke, aspoň sme sa nezasedeli. Prejdeme malý mostík a na chvíľu si sadnem, že si dojem tú bagetu, len tie ovce nás furt prenasledujú, tak ideme ďalej, prestávka nebude.

Stúpame do čoraz viac kamenného terénu. Zaujímavé je, že v takejto pôde tu rastie dosť veľa stromov, smrekovcov opadavých.

Pozerám hore a veru neviem určiť kadiaľ nás chodník povedie. Stretáme starší manželský pár. Cikcakom dôjdeme až na úpätie skaly a chodník potom vedie popod ňu, resp. vytesaný do nej. Riadne zaujímavá trasa.

Prehupneme sa cez skalný výbežok a pokračujeme miernym chodníčkom. Začínajú sa objavovať svište a kamzíky. Prejdeme cez také malé sedlo a otvorí sa nám nová krajina. Sú tu jazierka a jesenne sfarbená tráva. Chceli sme si dať ešte prestávku, ale rýchlo pokračujeme do sedla ‎Col de l’Encombrette (2527 m.n.m.) , lebo sa nám nejako začína zmrákať nad okolitými horami.

Už ledva prepletám nôžkami a každú chvíľu pozerám na hodinky. Pred pol 5 sme hore, dáme si po jednej mentoske a hneď sa dáme na zostup k jazeru Lac d’Allos. Začína snežiť! Zastavím sa a zhlboka sa nadýchnem, veru, aj vo vzduchu je cítiť sneh. To je riadna sranda. Otvorí sa nám výhľad na jazero, ktoré je najväčším vysokohorským prírodným jazerom v Európe.

Nahodili sme rezké tempo. Ešte to máme 3 km na chatu a zatiaľ iba tak trochu poletuje sneh. Aj tak každú chvíľu stojíme lebo vidíme svišťa. Je ich tu strašne veľa, tak nám ani tá zima toľko nevadí. O 17 prídeme ku chate, ktorá má všetky okná zabednené s nejakým oznamom. Našťastie je tu otvorená aj bivakovacia miestnosť, v ktorej sme aj tak chceli spať, len sme si na chate chceli dať aspoň nejaký nápoj. V miestnosti už sú dve ženy, tak sa pýtam prečo je chata zatvorená, že už skončila letná sezóna a zatvorili. To budem musieť ešte pokontrolovať aj ďalšie chaty, lebo na väčšine písali do konca septembra, ale možno kvôli takto studenému koncu septembra zatvorili skôr. Rozložíme sa v jednom rožku miestnosti, nachystáme spanie a ja sa rovno aj prezlečiem do suchého pyžama. Prichádzajú ďalší dvaja francúzi, ktorí patria k tým ženám. Jozef ide hľadať toaletu a vodu. Ani jedno nenájde, aj keď sú zaznačené na mape. Musí teda prerušiť svoju dlhú šnúru a ísť sa vykakať do lesa, čomu sa vždy všemožne vyhýba. Dnes sme za celý deň nenarazili na žiadne wc. Vodu naberie z jazera budeme dúfať, že je ok. Aj keď ju prefiltrujeme, radšej ju používame iba na varenie.

Robím si bylinkový čaj a na večeru už naša klasika, zemiaková kaša s tuniakom, cesnakom a parmezánom. Triedime si jedlo či nám to na zajtra teda postačí. Asi hej, aj tak sa musíme ponáhľať, aby sme stihli autobus, takže na prestávky nebude čas. Jozef si ešte vari sáčkovú polievku a ja sa idem poprechádzať von. Medzitým si už Jozef umyje zuby a je pripravený an spánok. Ja chcem ešte počkať na západ slnka či sa obloha nevyfarbí. Ale bohužiaľ nie, tak si iba umyjem zuby a idem dnu. Poukladám si veci na stole a ideme spať, pred 8. Spať sa poberajú aj ostatní spolunocľažníci. V spacáku píšem blog, keď sme vnútri, tak mi nemrznú ruky.

Príspevok GR 52 – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Peyresq – Lacs de Lignin

→ 25,4 km ↑ 1718 m ↓ 692 m

O pol 12 ma zobudil strašne silný hrom, ktorý otriasal všetkým. Skontrolovala som či na mňa neprší, dala som si štuple viac do uší. Potom som už zaspala úplne tvrdo a zobudila som sa o 7:30. Slnko akurát vyšlo a zo spacáku som videla modrú oblohu. Jozef sa ledva postavil na nohy. Ešteže dnes ideme prevažne do kopca, čo je pre stehná tá lepšia varianta. Jozef varí kávu a čaj. Zatiaľ sa v tej zime prezliekam. Na raňajky máme bagetu so sardinkami. Mysleli sme si, že sme zobrali v olivovom oleji, lebo mali zelený obal, ale bolo to v nejako kyslom náleve s citrónom. Nevieme kto si na niečom takom pochutnáva. Zjesť to zjeme, lebo moc jedla na zvyš nemáme. Aby sme nemali v batohu zbytočnú zaťaž, tak zjeme aj puding. Ešte sa učešem a ideme na to. Vyrážame o 8:30 zo zastávky Peyresq. Do dediny Peyresq je to 4,5 km a 500 výškových. Hneď nás chodníček vedie.do zarasteného lesa a po pár metroch máme všetko mokré. Asi to tu nie je moc frekventované. Prechádzame cez také veľké rastliny sukulentneho typu. Pred prechodom sa pomocou paličiek snažíme otriasť vodu z konárikov. Najprv stúpame postupne a ideme viac menej súbežne s potokom. Prechádzame asi okolo 30 dubákov, ale už staršieho dáta. Potom trochu dohora a prudko dodola k prítoku, ktorý musíme prebrodiť.

Jozef to preskáče po kameňoch, ja sa radšej vyzúvam. Zakývame do fotopasce a prudko stúpame po serpentínach. Stále je to celkom zarastené, ale už sem tam máme výhľad. Konečne sa napojíme na ďalší chodník, tak už je to tu trochu udržiavanejšie. Prechádzame okolo oplotenych polí až do dediny.

Na jej okraji je nejaká chata, v ktorej je celkom rušno. My ideme kúsok ďalej na námestie a rozložíme sa pri historickom kostolíku. Je to veľmi pekná dedina, všetky domy sú tu z kameňa, v rovnakom štýle. Rozvešáme si mokré veci a vyzývame tenisky aj ponožky, aby trochu preschli. Na námestí je aj voda. Prechádza sa tu nejaká staršia paní, tak sa pri nás zastaví. Začne najprv po francúzsky, potom po taliansky a nakoniec z nej, na moje prekvapenie, vyjde aj pár slov anglicky. Pýta sa odkiaľ ideme a vraví, že hory sú prekrásne. Potom sa prechádza ďalej a pohmkáva si nejakú pesničku. Už si dávame skorý obed, bagetu so syrom a salámou. Mne moc tá saláma nechutí, tak jem iba syr. Potom si dáme ešte croissant, čokoládu a šumák. Pani ide opäť okolo a ešte nám vraví, že tam je voda kúsok a spieva si ďalej. To má pekný život takto v horách.

Prístavia sa ďalší ľudia a tým hovorím celú našu trasu. Poprajú nám šťastnú cestu. Oblečenie nám uschlo, ponožky a boty, tak napoli a je čas sa pobrať ďalej. Už je pol 12. Vyjdeme z dediny a chvíľu kráčame po asfaltke okolo skalného previsu. Sú tu riadne zaujímavé skalné útvary naokolo. Po pár metroch odbáčame na lúku a mierne stúpame. Naokolo máme krásny borovicový les. Toto už je teda lepšie. Zároveň je to aj cyklotrasa, takže stúpanie je veľmi príjemné. Potom chodník zabočí do hustého lesa. Na stromoch je veľa lišajníku a machu, tak je to všetko krásne zelené.

Už sme vo výške 2000 m.n.m. tak sa priobliekam a dávam si aj rukavice. Prešli sme nad hranicu lesa a kráčame cez horské lúky. Obklopujú nás skalnaté kopce. Na lúke si dávame ďalšiu prestávku, už nám opäť vyhladlo. Padne ďalšia bageta. Jozef si začína uvedomovať, že máme asi málo jedla. Nevadí, zajtra spíme pri chate, tak si môžeme dať normálne jedlo. Pozerám do mapy a obzerám sa, kadiaľ asi povedie chodník, neviem.

Keď svieti slnko, tak je úplne prijemne, ale keď zájde za mrak, tak sa trasiem od zimy. Ideme sa radšej hýbať. Prejdeme okolo pastierskeho domčeka a potom trochu klesáme, prejdeme cez les a sme pri ďalšom pastierskom domčeku.

Odtiaľ máme naše posledné stúpanie do sedla Baisse de Détroit (2472 m.n.m.) Obídeme skalnú stenu a potom traverzujeme taký bridlicový kopec. Mám pred tým rešpekt ísť tadiaľ pešo a nieto ešte na bicykli.

Potom už ideme po takom normálnom chodníčku a vidíme už sedlo. Vravím Jozefovi, že tu by už aj nejaké svište mohli byť a minútu na to jeden zapíska. To je radosti, pri lepšom preskúmaní doliny ich aj spatríme. Hneď mám ľahší krok a za chvíľu sme v sedle. Na moje veľké prekvapenie nachádzame v sedle dva bicykle a ich majiteľov v závetrí. Otvorí sa nám výhľad na “škótsku” krajinu.

Chvíľu sa kocháme a prichádzajú ďalší 4 cyklisti, z toho 3 ženy. Jedna vyzerá, že už má naozaj dosť a to teda nevie, čo ju ešte čaká. My sa odoberieme k jazerám Lacs de Lignin. Stretáme ďalšie svište, radosť. Chodník vedie cez také močariny, ktoré sú vďaka včerajšiemu dažďu výdatné. Snažíme sa ich kadejako obchádzať, aby sme si nenamočili topánky, keď už nám od rána konečne uschli. Sú tu aj zaujímavé skalné útvary, také obrovské ploské balvany.

Pri jazere stretávame jeden pár, ktorý tu asi plánuje spať a už sa oba vyhrievajú na slniečku, a čakajú na neskoršiu hodinu. Aj ja som tu chcela spať, ale je iba 5 hodín, tak sme si povedali, že potiahneme do 6 a aspoň budeme mať zajtra menej. Klesáme dole do doliny a slnko sa nám už schováva za vysoké skaly. Nájdeme aj pár vhodných miest, ale vždy si povieme, že je ešte skoro. Presne o 6 prídeme na také fajne miesto, rovné, medzi stromami a kúsok od rieky.

Jozef stavia a ja sa idem zatiaľ umyť do rieky. Je to studené, ale oproti Tour de Monte Rosa v pohode. Dám si dosť kvalitnú očistu aj s mydlom a potom na seba obliekam vrstvy. Slnko ešte svieti, takže teplota ešte veľmi neklesá. Umyť sa ide aj Jozef a potom varí večeru, zemiakovú kašu s tuniakom. Nájeme sa, popraceme veci a chvíľu sa ohrievame v spacáku. Vôbec sa nám už nechce vyliezť, ale musíme si ešte umyť zuby a vycikať sa. Potom si oblečem aj páperové nohavice a dávam si Jozefove ponožky. Zaleziem do spacáku a píšem blog. Je mi celkom príjemne. Asi po hodine ma úplne vypne a zobudím sa znova o hodinu. Odložím mobil, dám si hodiny na ruku a idem spať.

Príspevok GR 52 – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Nedeľa, 21.9.2025

Tak sme sa tento rok predsa len ešte vybrali do Álp. Je to tak natesno, narýchlo a v strese. Jozef mal včera pretek BBU štafeta, 30 km. Bolo to pre neho riadne náročné, lebo bolo strašne teplo, došla mu voda a musel piť z potoka. Ja som doma zatiaľ zbalila, nachystala veci a večer išla na koncert Pary vo Fabrike 61.

Spoje nám idú celkom fajn. Ráno o 6:49 ideme na vlak do Bratislavy. V Trnave prestúpime, aby sme prišli na hlavnú stanicu odkiaľ nám ide autobus do Viedne. Vonku je prijemne teplo a vyhrievame sa na slniečku. Cesta do Viedne ubehne rýchlo. Hneď ako prídeme, tak má naše lietadlo meškanie 30 minút. Tak to asi nestihneme spoj vo Francúzsku a rozmýšľam nad nejakou alternatívou. Prebalíme veci do 10kg podpubnej batožiny a ešte chvíľu sedíme pred security, lebo máme čas. Za pol hodinku ideme. Jozefa si zoberú na bok a robia mu test na výbušniny. Ja prejdem hladko. Prekľučkujeme pomedzi duty free a nájdeme si prázdne miesto smerom na časť C. Nabíjame kým sa dá. Čítam si liberation travel hacks newsletter, kde sa dočítam, že ak si po 1.9. kúpime Alpenverein, tak ho máme platný na celý budúci rok. Tak ho rovno aj kúpim už sme nad ním aj tak rozmýšľali a možno bude platiť zľava na niektorej z chát.

Lietadlo viac nemešká, tak sa poberieme na boarding a odtiaľ je to rýchlovka. Obaja máme sedadlo pri okne. Je mi to v podstate jedno, aj tak budem spať. Píšeme si cez Briar, bluetooth chatovacia aplikácia. Bitchat sa nám nepodarilo rozbehať. Pri Jozefovi sedia nejakí Česi, ktorí si tam doniesli fľašu vodky, ktorú im letuška hneď zabavila. Jozef krúti hlavou, to si predsa treba preliať do plastovej. Ešte ani nevzlietneme a už spím. Spím asi hodinu a potom píšem zoznam na nákup. Mám ambíciu náš spoj stihnúť a hľadám, čo najbližší obchod. Pri pristávaní letuška upozorňuje, že nech sa niekto posadí, lebo to je nebezpečné a hrozí úraz. Nakukneme cez sedadlo a nejaký chlap si to presne v čase pristávania štraduje uličkou. Ukázalo sa, že je to jeden z tých Čechov pri Jozefovi. Našťastie pristaneme hladko. Ak by sa lietadlo trochu odrazilo, tak mohol skončiť s rozbitou hlavou. Celkom rýchlo sa aj dostaneme k batožine, ale ide nám to už za hodinu a musíme ísť do Decathlonu po kartušu, a ešte aj nakúpiť. Keby som si veľmi švihla, tak by sa to možno dalo stihnúť, ale nemám dnes kapacitu rýchlo rozmýšľať. Zavrhnem to hneď, a tak sedíme na letisku a hľadám alternatívu.

Za dve hodiny nám ide vlak na trochu iné miesto, ale vedeli by sem sa v tom istom čase napojiť na trasu GR 52 , Grande Traversée du Mercantour. Sme na terminály 2, tak sa letiskovým vlakom presunieme na terminál 1 a potom ideme 5 minút pešo na vlakovú stanicu. Je tu strašne teplo a dusno. V   automate kupujem lístok za 3,5€ do mesta. Je to úplne retardovaný typ automatu, že tam je také koliesko a jeho točením sa menia polička. Našťastie už s ním máme skúsenosti. Zvládneme to kúpiť a hneď nastupujeme na vlak. Vezieme sa asi 5 minút. Vystúpime na peknej historickej stanici. Hneď keď vyjdeme von, tak vieme že sme vo Francúzsku, úplne parádna architektúra.

Najprv ideme do Decathlonu, kde som si objednala kartušu a potom nakúpiť do Monoprix. Tento obchod ukazovalo ako zatvorený o takejto hodine. Ale som rada, aspoň nemusíme ísť ďalej a je tu celkom veľký výber. Kupujeme bagety, tuniakov, salámu, polievky, zemiakovú kašu a pivečko do cesty. Máme toho celkom dosť. Ideme na druhú stanicu vzdialenú asi 10 minút. Kupujem lístky do Peyresq, za 5€ na osobu, čo mi príde strašne málo lebo pôjdeme vyše 2 hodín. Máme ešte chvíľu čas, tak si ideme dať kávu. Za espresso dávame 2,9€, uf, to nie ako kávička v horách za euríčko. 10 minút pred odchodom vlaku prídeme na stanicu. Pristavený je jednovagónový motoráčik. Je to vlastne ako taký autobus na koľajach.

Obsadzujeme posledné voľné miesta. Vlak zastavuje frekventovane a aspoň pár ľudí vystúpi. Keď sa dostaneme z husto obývanej oblasti, tak ide sprievodca. Hovorí dokonca aj po anglicky. Pýta sa ma odkiaľ sme a na akú zastávku ideme. Poviem mu názov po slovensky, tak ako by som to prečítala, ale samozrejme je to vo francúzštine úplne inak. Ukážem mu to radšej na mape. Našou destináciou je naozaj prekvapený. Z železničnej zastávky Peyresq je to do dediny Peyresq 5 km a skoro 500 výškových metrov. Zastávka je uprostred ničoho a nevedie tam žiadna cesta. Uisťuje sa, že sme si vedomí toho, že tam treba 5 km kráčať. Skontroluje všetkých a potom počujem ako rušňovodičovi hovorí, že ideme do Peyrsequ. Je to asi ozaj rarita. Po 40 minútach cesty nám oznámi, že budeme čakať 40 minút kým nepríde vlak oproti. Ideme teda von a popíjame si pivečko, polovica cestujúcich vonku fajčí.

Sprievodca sa pri nás dokonca pristaví, aby nám vysvetlil, čo sa deje. Vraví nám, že to nestihneme dôjsť do dediny. Odpovedám mu, že máme stan a chceme spať hneď pri zastávke a až ráno ísť. On na to, že je tam prístrešok a môžeme v ňom spať. Aj som mala pôvodne taký zámer, ale teraz to máme dokonca dovolené. Po 40 minútach sa pohneme ďalej. Cesta je to parádna. Železnica sa vlní v údolí popri rieke Le Coulomp a okolo sa vypínajú vysoké skaly. Je to krásna, vyhliadková trasa. Za pol hodinu opäť stojíme a čakáme 10 minút na ďalší vlak. Zotmelo sa a vlak občas brzdí kvôli zvieratkám na trati. O 20 :15 sa zbierame na vystupovanie. Točím si cestu v predu a aj rušňovodiča, záujme ho moja kamera. Pýtam sa sprievodcu ako často zastavujú na tejto zastávke, vraví, že 2 krát do roka.

Zastávka je hneď pred veľmi dlhým tunelom. Zakývame sprievodcovi a vlak sa stráca v útrobách tunelu. Ocitáme sa v úplnej tme. Je tu celkom dobrá kamenná zastávka. Zložíme si veci, dáme si po čokoládovom pudingu a rozkladame veci na spanie. Začína pršať a v diaľke počuť hromy. Rozkladáme, čo najviac na kraji, aby na nás nepršalo. Umyjeme si zuby a už sa ideme ukladať na spánok. Zrazu si všimnem , že kvapká zo strechy, tak sa ešte trochu potisneme a dáme tam dáždnik. Ľahnem si a po pár minútach mi začne kvapkať na tvár, ďalšia diera. No tak to musíme nejako inak vymyslieť. Prší výdatne a riadne sa blýska. Jeden silný hrom zaznie kúsok od nás a strašne ma vyľaká. Dávam si radšej štuple do uší. Nejako sme sa naskladali na lavičky, tak, aby na nás nepršalo a dúfam, že už sa ďalšie kvapkajúce miesto neobjaví a zvládneme to v suchu. Píšem ešte hodinku blog, vidím ako prichádza jedna búrka za druhou. Dávam si bufku na oči a idem spať.

Príspevok Tour du Mercantour – GR 52 je zobrazený ako prvý na Stupky.

20.7.2024 Sobota

29,3 km – 1444 m – celkovo 351,3 km

Budík máme na 6:30 a vonku je 0°C. Odkladáme ho teda na neskôr. Nie je mi moc dobre. Bolí ma brucho a cítim sa ako posledný deň SNP-čky (vtedy som zvracala a došla som to iba na vode a hroznovom cukre). Keď sa tak spätne pozriem, tak som asi dehydrovaná. Predvčerom sme boli isto dehydratovaní a včera sme toho tiež moc nevypili, lebo som nepociťovala veľmi smäd, ale asi som mala piť oveľa viacej. Pijem teda po dúškoch vodu a dám si aj thajské čierne uhlie, ktoré vraj vylieči čokoľvek. Naobliekam sa a idem sa trošku rozhýbať von, a na kopček na slnko.

Dávam si deci kávy a jedno vajíčko s bagetou. Nezvraciam, to je dobrý znak. Filtrujem veľa vody, dnes to nemôžeme podceniť. Asi 5 minút sledujeme svišťa, ktorý sa nás nebojí a postupuje okolo nás. Veselo si papá, chytí rastlinku packou, pritiahne k sebe a zožerie len kvietok. Chalan odvedľa už dávno vyrazil. My štartujeme o 9. Nevieme, kde presne dnes skončíme. Včera som pozerala prepoveď počasia, a teda na zajtra je vydaná oranžová výstraha pre búrky a silné dažde. Dnes je ale krásny deň a pred nami hneď 400 výškových do sedla Col de Chamoussiere. Máme krásne výhľady a kopu svišťov po ceste.

V sedle nechávame batohy a idem na kopec Caramantran. Bez batohov to rýchlo vybehneme, pofotíme výhľady a bežíme späť.

Množstvo ľudí v sedle sa výrazne zvýšilo. Niet sa čo diviť, hneď vedľa je vysoko položená cesta, ktorá smeruje do Angel pass, takže výstup nie je moc náročný a výhľady sú krásne. Dohora tu ľudia vlečú bicykle, druhá strana je zjazdná.

Ideme smerom k parkovisku, kde si dávame prestávku. Našťastie tu majú aj toalety, za tie som dnes ozaj rada, nie som úplne fit. Dávam si ďalšie vajíčko, kus bagety a croissant. Zvažujeme možnosť dostopovať do Talianska odtiaľto, ale zatiaľ som ok. Pokračujeme teda ďalej do Col Vieux. Výškových je máličko a ľudí veľa. Chodník je tu striktne ohraničený kvôli erózii.

Cítim, že mám trochu zimnicu, obliekam si tričko pod neprefuk, hneď je lepšie. Od sedla klesáme k jazeru Lac Foreant.

Nedivím sa, že sa v dnešný deň vybralo toľko ľudí na turistiku. Uvažovali sme nad nocľahom aj pri tomto jazere, ale dobre, že sme tu nespali, je to tu moc frekventované a sú tu ohraničené ochranné zóny. Rýchlo postupujeme k ďalšiemu jazeru a zastavujeme iba, aby sme sa napili vody.

Kúsok pred L’Échalp si dávame krátku prestávku a zvažujeme naše možnosti. Už mi naozaj nie je dobre a keby som teraz mala na výber stopovať, tak to zvolím, lenže nemám. Pozerám počasie na zajtra, hlási heavy rain, a ubytovanie v Pinerolo. Nájdem jedno za 60€, kemp stojí 30€, tak sa zhodneme, že radšej sa trochu poľudštíme, operieme si a vyspíme sa. Ešte ho nerezervujem. Na koniec trasy, do Bobbio Pellice to máme niečo vyše 10 km a pred nami posledné stúpanie 500 výškových metrov do sedla Col Lacroix. Moc sa na to necítim, ale inú možnosť nemáme, pomaly to nejako dôjdem. Dám si hroznový cukor a v dedine doberáme veľa vody. Hore kopcom je to na začiatku pekelné, ale potom vojdeme do parádneho starého lesa, to už sa ide lepšie.

Ideme celkom slušným tempom a výškové metre odsýpajú. O pol piatej sme v sedle. Na druhej strane už je predzvesť zajtrajšieho dažďa, vrchodly sú zahalené v mrakoch.

Aspoň nám nie je až tak ľúto, že už končíme. Na chatu Willy Jarvis to je 2,3 km, poriadny stŕmak dodola, ktorý sa snažíme ísť mienym poklusom.

Zastaví nás až stádo oviec, ktoré sa nedá obísť. Čakáme na pastiera, lebo ich strážia veľké ovčiaky. Jediným pokynom, v priebehú 10 sekúnd, zaženú psy ovce na opačnú stranu kopca. Chata, aj s pár ďalšími domami, je v krásnom širokom údolí. Sú tu aj miesta na stanovanie, pestujú tu zemiaky, pasú kravy.

Iba naberieme vodu a ideme ďalej. Tým, že to je dostupné, tak je tu aj dosť veľa ľudí a nechceme tu pri chate rozkladať jedlo. Zastavíme o kilometer nižšie pri ceste, jem tretie vajíčko s bagetou. Obišlo nás celkom dosť ľudí, tak ideme rýchlo, aby sme ich, čo najviac dobehli. U niektorých je naozaj zjavné, že sa v tomto kúsku prírody ocitli náhodou. Rýchlo zbiehame do usadlosti Bobbio Pellice, kde je parkovisko, odkiaľ plánujeme stopovať. Stopneme tretie auto, Volvo s koženými sedačkami. Idem dopredu, lebo menej smrdím. Chlapík pochádza odtiaľto, ale už dlhodobo žije v zahraničí. Rozprávame sa o tom, ako sa ľudia boja chodiť do lesa lebo sú tam zvieratá. Je tam veľmi podobná situácia s vlkmi ako na Slovensku s medveďmi.

Vyhodí nás v dedine Villar Pellice, nasmeruje nás do tabakového obchodu, kde sa dajú kúpiť lístky a povedia nám aj kedy idú autobusy. Posledný nám ide za pol hodiny, tak si ešte ideme kúpiť nápoj. Ubytovanie v Pinerolo už nie je dostupné, tak hľadám ďalšie možnosti. Po Turíne sa nám moc nehce trajdať, tak objednávam hotel v None, malom mestečku pred Turínom. Autobusom stíhame posledný vlak z Pinerolo do Turína. O pol 9 vystupujeme v None a kráčame 1,5 km k hotelu. Vonku to smrdí močom a vnútri to vyzerá ako v nejakom horore. Privíta nás Aziat, ktorý nevie zaťať po anglicky. Izba je prekvapivo pekná. Čistá a voňavé uteráky, iba sprchový kút sa trochu rozpadá. Ani nie sme mocc hladní, tak si Jozef otvára iba balík praclíkov. Dám si tri a začne ma bolieť brucho, tak teda radšej vodu pijem. Dnes sme poctivo vypili po 5 litrov a už je trochu lepšie. Zajtra sa iba presunieme do Bergama. Máme celkom dosť a sme radi, že sme tento výlet ukončili pekným dňom v horách.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 14 je zobrazený ako prvý na Stupky.

19.7.2024 Piatok

22,2 km – 1697 m – celkovo 322 km

Spíme dosýtosti, asi do pol 9. Celkom mi to padlo vhod. Ani sa moc neponáhľame, dávame si ešte s Pierrom čaj a diskutujeme o výbave s dvomi 50-tníkmi, ktorí idú GR 5 (650 km dlhá trasa od Geneve do Nice). Jeden dosť na ťažko a druhý dosť naľahko, že sa stretli niekde na ceste, tak idú chvíľu spolu. Keď všetko pobalíme, tak skúšajú, koľko vážia naše batohy. Umyjeme zuby, dáme rozlúčkovú fotku s Pierrom a ideme ešte do mesta, do obchodu.

Kupujeme jedlo iba teraz na obed a skočíme ešte na kávu. O 11 konečne vyrazíme. Jozefa nejako bolia kríže, to asi z toho šmýkania sa po snehu, aplikuje svoju zvyčajnú medicínu, ignoráciu. Začíname stúpaním 1000 výškvých metrov na 7 km, to je celkom príjemný sklon. Asi po 2 km si dávame prestávku na pečivko z pekárne a ja volám domov mame, lebo má dnes narodeniny, a neviem či bude ďalej signál.

Pokračujeme pomaly ďalej, obaja sme po tých včerajších pivách trochu oťapení. Je trochu pod mrakom, tak sa ide celkom fajn. Kúsok pod sedlom Col des Estronques naberáme vodu. Ešte nie sme úplne zotavení zo včerajšieho nedostatku.

V sedle poriadne fučí, tak sa tam moc nezdržujeme a mierime do najvyššej dediny vo Francúzsku (3. v EU), Saint-Véran. Chceli sme sa pred ňou ešte najesť na oddychovom mieste, ale je tam partia kričiacich detí, tak ideme až do dediny.

Obchod práve otvoril, tak ideme dokúpiť zásoby na posledné dva dni. Majú tam veľmi dobrý výber, také špecifické veci pre viacdňových turistov, ale teda s poriadnou prirážkou. Aspoň nekupujeme blbosti, iba také plnené taštičky so syrom, ktoré sú nejaká ich špecialita. Pred obchodom je aj stôl s lavičkami, kde už sú 4 turisti rozložení, tak sa rozkladáme aj my. Konečne nesedíme len tak pohodení na zemi, ale ako ľudia za stolom. Spapáme ovocie, kus bagety so salámou a pár tých taštičiek, keby boli teplé, tak sú asi lepšie. Na dnes nemáme určené presné miesto na spanie.

Ideme takou dlhou dolinou, tak tam hádam niečo nájdeme. Pred 17 pokračujeme. Oproti nám ide obrovská skupina turistov, sme sa zľakli, že nejaký zájazd, ale bol to iba shuttle bus, ktorý ich oviezol z hôr. My ideme pekne krásne pešo po ceste okolo potoka.

Stretávame pár ľudí a míňame aj skautský tábor v lesíku, dosť vychytané miesto na tábor. Sme dosť ospalí, tak aj keď je sklon príjemný, naša rýchlosť je dosť nízka a chceme to, čo najskôr zabaliť. Navyše sa tu nejako zmráka po okolí. Na konci dediny sve videli vystavený bannícky vozík, tak sme rozmýšľali či sa tu niečo ťažilo, a ozaj, prechádzame okolo starej bane. Ako sme neskôr googlili, ťažila sa tu meď už 4000 rokov dozadu. Na jednom z kopcov je vybudovaná hvezdáreň.

Prvé miesto nachádzame pri ceste, kde je aj voda a svište, len tu dosť fučí. Naberáme teda plné fľaše vody a ešte pokračujeme, na mape vidíme, že ešte budú vhodné miesta na stanovanie. Za pár stoviek metrov nájdeme ďalšie.

Jozef sa ide pozrieť ešte kúsok ďalej a kýva mi, že našiel lepšie. Už tam aj jeden chlap stanuje. Je to veľmi pekné miesto s krásnym výhľadom, potôčikom a dostatočne chránené v prípade, že by prišla búrka.

Idem sa umyť do potoka, kde nájdem špičkové miesto, kde som vo vode po kolená. Rýchlo sa umyjem, lebo slnko je schované za oblakmi a je mi trochu zima. Na večeru máme cestoviny s tuniakom a so sugom. Vyberáme spolu fotky z posledných troch dní. Chcela som aj písať ešte, ale necítim sa úplne dobre, tak idem radšej spať, hádam to zajtra bude ok.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 13 je zobrazený ako prvý na Stupky.

18.7.2024 Štvrtok

34,4 km – 2096 m – celkovo 299,8 km

Budík máme na 6:15. Nechce sa nám vstávať. Počujeme ako sa približujú ovce. O 6:30 otvorím dvere stanu, ovce sú od nás, tak 300 m. Na okraji je havko, ktorý asi nie je úplne prítulný, ak si v strede stáda. Expresne rýchlo pobalíme a 6:53 zapíname hodiny. Zíjdeme kúsok nižšie ku vode a umyjeme si zuby. Potom ideme ešte ďalší kilometer ďalej, kde si dávame na slnku raňajky, bagetu s rybičkami v paradajkovej omáčke. Máme pred sebou poriadny zostup, 500 výškových metrov na 1,8 km. Na mape je to označené bokovane (najvyššia obtiažnosť trasy) a Jozef ňou moc nechce ísť. Chodníček je ale vychodený, tak ho presvedčím, aby sme ním šli. Je to úplne v pohode.

Náročnosť je asi preto, lebo keď zaprší, tak sú tam naplavené kamene a potom treba nanovo hľadať cestu v celkom stŕmom teréne. Rýchlo sme dole na asfaltovej ceste.

Prechádzame cez malú usadlosť a doberáme si vodu. Skoro v každej takejto dedine je aj komunitná piecka. Za 3 km začíname veľmi prudké stúpanie do sedla Col des Houers, vyše 1000 výškových na 5 km. Začíname zhurta, po serpentínach, veľmi prudko hore, cez les. Po 500 výškových metroch sa to trochu otvorí. Keď má človek výhľady, tak sa aj lepšie chodí.

Začína byť dosť teplo. Mám oblečené kraťasy, podprsenku a na tom neprefuk s dlhými rukávmi kvôli slnku. Neprefuk už dosť smrdí, tak ho oplachujem v potoku a hneď si ho obliekam, aspoň príjemne chladí. Jozef si zatiaľ perie uterák. Dávame si celkom často prestávky či už na nejaký snack, alebo na vodu. Nenosíme moc so sebou, lebo tu všade vyviera a je tu aj parádny vodopád. Postupne sa vytráca tráva a my sa šplháme hore šotolinou.

Ideme sa pozrieť aj k jazeru Lac Vert. Je vo výške 2700 m.n.m. a ešte ho obklopuje kopa snehu. Má krásnu modro-zelenú farbu, na povrchu  pláva sneh a niekto tam chytá ryby.

Nestačíme sa čudovať. Do sedla nám chýba už iba 200 výškových metrov. Cesta vedie cez snehove polia.

V sedle stretávame pár sedemdesiatníkov. Celkom obdivne na nich pozerám, že to dali, a to som ešte ani nevidela, čo je na druhej strane. Počujem Jozefa, ktorý stojí na okraji, pozerá dole a hovorí  “ajaj”. Prídem za ním a zopakujem to isté. Pod nami je kúsok šotoliny a potom, tak kilometer dlhé snehové pole. Pomaly to začneme schádzať dole. Niekto za nami beží a namiesto serpentín, si to mieria priamo dole, behom. Vyzerá, že vedia, čo robia. Dôjdu ku snehovemu poľu, jeden sada na zadok a druhá sa napoly šmýka, napoly beží. Tak keď im to tak išlo, tak to skúsime aj my.

Je to sranda, ale za 30 sekúnd mám mokrý zadok. Dávam si navrch moje zatepľovacie kraťasy, na tých to ide oveľa lepšie. To bol teda rýchly zostup! Máme premočené topánky aj šortky. Snehové pole hneď striedame za zelenú trávičku. Chodník už je pekný, tak občas aj pobehneme. Čím sme nižšie, tým viac ľudí stretávame. V doline je strašne teplo, moc to dusno nedávame. Pri útulni si dávame prestávku, jeme bagetu s takým mäsom v konzerve a syrom. Filtrujem vodu a dávame si nápoj s elektrolytmi. Dnes som naplánovala poriadnu šupu a Jozef vyjadruje pochybnosti či to stihneme včas dôjsť. Zvažujeme stop od chaty, ale ja pochybnosti nemám a pokračujeme. Cesta údolím je pekelná, ale teda za dažďa by som tu absolútne nechcela byť. Je to tu dosť zdevastované od záplav.  Začíname stúpať 900 výškových metrov na takmer 6 km, takže trošku miernejšie ako náš prvý výstup. Táto strana kopca je úplne vyprahnutá, so samými kameňmi, ktoré teplo ešte znásobujú.

Každú chvíľu pijeme vodu, ktorej máme dosť málo. Za 1,3 km by mal byť potok, dávam si dáždnik, nech aspoň zvrchu na mňa nepáli. Potok je vyschnutý a my nemáme vodu. Našťastie za ďalší kilometer narazíme na veľmi malý cícerok vody. Filtrujem, tak štyri litre, po litri hneď vypijeme a Jozef sa tam oblieva pohárikom. Pokračujeme ďalej, je to veľmi úmorné, ale aspoň tam je už tráva.

Jozef už asi 20-krát povedal aká je to grcanica/hnus. Aj on máva svoje horšie dni, nie len ja. Keby sme vedeli, že je toto hore, tak isto stopujeme. Konečne to doklepeme do sedla.

Snažíme sa ísť dole poklusom, ale často nám to terén nedovoľuje. Došla nám opäť voda a sme už asi trochu dehydratovaní. Vôbec nás to nebaví a chceli by sme byť už dole. Pozeráme mapu a meníme trasu, lebo na rázcestníku to stále píše tri hodiny do Ceillacu, aj keď je to už iba 7 km. Schádzame fakt hrozný úsek okolo skaly, kde je asi 20 horolezcov.

Našťastie majú pekne vychodený chodníček až po lesnú cestu, tak ideme tadiaľ. Trochu aj bežíme, chceme to mať za sebou.

Vodu už neriešime. Konečne sme po 18 dole, v usadlosti L’Ubac de l’Aval. Doberám vodu pri chate a ideme stopovať. Zastavuje nám 5. auto. Za 10 minút nás pani vyhradzuje v Ceillacu pri potravinách. Píšem Pierrovi, ktorý stanuje v neďalekom kempe, že už sme v meste. Predpokladáme, že sa pôjdeme najesť, tak kupujeme iba nejaké snacky na večeru a pivo. Potom, už aj s Pierrom ideme do kempu.Špičková cena 10,6 € za dve osoby a stan. Za 4 minúty sprchy sa platí jedno euro. Jozef stavia stan a ja sa idem osprchovať. 4 minúty sú strašné dlho, úplne by mi stačila polovica. Pred dverami som si nechala topánky a ponožky, na ktorých teraz sedí asi 30 múch. Chlapi už popíjajú pivko, pridám sa. Pierre je naozaj zaujímavý človek, 1 rok bol v Austrálii, kde žil v aute a cestoval po celej krajine. Má prejdenú Korziku, La Reunión a venuje sa aj horským výstupom (Mont Blanc, Monte Rosa). On už jedol, to keby sme vedeli, tak si uvaríme večeru v kempe. Ideme sa teda najesť von, dávame si burger a k tomu každý tretinkové pivo. Idem zaplatiť a skoro ma pri tej cene piva vykotí, 7€ za 33cl. No nič, tak prvé a posledné pivo v reštaurácii. Ideme späť do kempu, kde nám ešte pár pív ostalo. O 23 sa poberáme spať. Večer s Jozefom zhodnotíme, že zajtra to na nejakú slávnu turistiku nevidíme a vypíname budíky, nech sa aspoň vyspíme.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 12 je zobrazený ako prvý na Stupky.

17.7.2024 Streda

32,7 km – 2171 m – celkovo 265,4 km

Budík máme opäť na 6:15, ale teda, že by sa mi dnes chcelo vstávať, to absolútne nie. Cítim sa veľmi unavene. Vonku je 1°C a námraza na tráve. Čo najdlhšie sa hrejem v spacáku. Jozef, preto aby vstal, vyfúkol svoju karimatku a zbalil spacák. Ja som iba rýchlo vybehla natrhať materinu dúšku na čaj a šla späť do spacáku. On teraz mrzne vonku namiesto raňajok pekne v teplučku. Ohrievam si veci v spacáku, ktoré si idem obliecť. Hoci s nevôľou, ale prezliekam sa, lebo ma Jozef súri. Balím rýchlo veci. Mám oblečené hádam 3 vrstvy a rukavice. Pri chate ešte skladám ruksak, idem si umyť zuby, tvár a na záchod. Jozef tam na mňa netrpezlivo čaká, pritom sú to úplne normálne úkony a netrvajú mi dlho. Potom ako malé dieťa začne, že on už chce ísť a nechce tam byť, že mu je zima. Tak si nemal hneď vyfúknuť tú karimatku, teraz tu mňa naháňa. Ani som sa neučesala. Veľmi narýchlo vyrazíme, nemám to rada.

Nemám vôbec dobrú náladu, som unavená, nemala som kávu, neučesaná a fakt sa mi nechce chodiť. Idem ako bez duše. Po 10 minútach vyzliekame nejaké vrstvy a že sa aj účesať môžem, že počká. Stále som, ale úplne bez nálady. Pýta sa či mi má urobiť kávu alebo, či si chcem dať šlofíka, ale týmito otázkami ma irituje ešte viac. Keby ma ráno toľko nenaháňal bolo by to v pohode. Už sa na mňa nemôže pozerať, tak ide napred. Konečne nejaký rozumný nápad. Idem si svojím tempom, trochu si upracem v hlave, usúdim, že tiež preháňam a snažím sa nebrať to tak tragicky. Zmeniť náladu nejde len tak lusknutím prstov, ale trošku sa zlepšila. Toto všetko sa dialo počas 2 hodín úmorného klesania 1100 m na 6,6 km. Čaká ma dole pri ceste, kde si dáme čokoládu. Pristaví sa jeden Belgičan, s ktorým sa obchádzame už druhý deň. Pýta sa nás kam ideme a ukazuje nám ešte nejaké alternatívne trasy. Vyzerajú zaujímavo, možno ešte teda zmeníme dnešný plán. To, čo sme si naklesali ideme hneď vystúpať, takmer tie isté parametre. Za 1,5 km je chata. Nájdeme tam iba nejakého opravára, ale vraví, že je otvorené. Hľadáme teda niekoho, kto nám urobí kávu. Nájdeme postaršiu pani, tak si vypýtam dve kávy, to zvládnem aj po francúzsky. Aj koláč som chcela, ale po veľa vysvetľovaní rukami, zisťujeme, že nemajú. Zato majú 4 dosť tučné mačky. Káva + mačky, moja nálada je výrazne lepšia. Únavu cítim stále, ale to je v pohode, iba pôjdem trochu pomalšie. Pokračujeme v stúpaní. Voda v dedine má tabuľku, že nie je pitná, tak hneď pokračujeme. V ďalšej udalosti je tiež voda. Začína byť veľmi teplo.

Obiehame niekoľko turistov, priemerný vek 60+. Stále nás udivuje koľko starých ľudí tu chodí na túru. Tým nemyslím prechádzku po lese, ale s batohom, s paličkami, poriadne do kopca. Pri vode si dávame dlhšiu prestávku. Veľa pijeme a jeme bagetu s paštétou. Pristaví sa pri nás jeden pán a pýta sa či ideme okruh okolo národného parku. Má to tu veľmi rád, že je to veľmi krásna časť zeme, tak nech si to užijeme.

Pokračujeme už s dáždnikmi, slnko naozaj páli. Prekvapivo sme tých 1000 výškových dali celkom svižne, keď sme si dávali tie prestávky.

Do mesta Ceillac to máme 4 km dole kopcom. Boli sme v tom, že to je mesto. V skutočnosti je to prcatá dedina s jednými potravinami a dvomi pekarňami. Prídeme o 13, kedy je všetko samozrejme zatvorené. Na námestí v tieni sedí ten Belgičan, tak si prisadáme. Zoznamujeme sa s Pierrom, ktorý tu dnes skončil svoj okruh. Vymieňame si Stravu (športová sociálna sieť) a rozprávame sa o všelijakých turistikách a krajinách. Chcela som písať blog, ale radšej sa trošku socializujeme. Pierre v tomto “meste” ostáva ešte tri dni a my tu opäť budeme zajtra, tak že sa ešte vidíme. Ideme nakúpiť na dva dni a dáme si ešte kávu. Obed rozkladáme za mestom v prístrešku. Na ďalšiu časť vyrazíme niekedy po 17. Na trase máme vytipovaných viacero miest na spanie, ale chceme dôjsť, čo najďalej, t.j. 12 km s viac ako 1000 m prevýšenia. Prvé 2 km sú po asfaltke a potom začína dosť drsné stúpanie po serpentínach, 500 výškových na 2,5 km. Ideme ako píly, chodník je frekventovaný, takže aj v dobrom stave. Dôjdeme ku jazeru Lac Minor. Otvárajú sa nám výhľady na okolité štíty.

Pri tomto jazere už pár ľudí stanuje. Pokračujeme ďalej, už miernejším stúpaním k jazeru Lac Sainte-Anne.

Keby sme zajtra nemali toľko kilometrov, tak by sme to tu zložili, je tu veľmi pekne. Stanuje tu asi 10 ľudí.

Prekvapivo, tu nájdeme aj Pierra, o ktorom sme si mysleli, že ostane dole v dedine. Ešte chcel aspoň jednu noc niekde v horách. Vymieňame si čísla a dohodneme sa zajtra večer na pivo. Stúpame ďalej do sedla Col Girardin, zhora sú krásne výhľady.

Zo sedla zbehneme už iba pár desiatok výškových metrov na dokonalé rovnú plochu. Je tam veľa bobkov od oviec, ale nájdeme aj miesto bez nich a staviame stan. Dali sme 11 km, s 1000 výškovými za 3 hodiny, to je teda iná rýchlosť než ráno. K tomu sa tu veľmi blízko pasie jeden vypasený svišť, ktorý sa skoro vôbec nebojí.

Idem sa rovno umyť a po vodu ku prameňu nižšie. Na večeru máme najprv slepačiu polievku a potom ryžu s tuniakom! Našli sme v obchode už uvarenú, ktorú stačí iba ohriať. Celkom príjemná zmena. Máme za sebou náročný deň, tak ani nepíšem a idem spať.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 11 je zobrazený ako prvý na Stupky.