Bergerie du Salso Moreno – Plan de Ténibre

→ 26,5 km ↑ 1568 m ↓ 1330 m

Pred polnocou som išla cikať a vonku lialo ako z krhly. Dúfam, že vyššie nenapadne veľa snehu. Jozef sa zobudí na to ako spadli smeti, asi ich nejaká myška zhodila, tak ich dá von. O pol 7 máme budík. Jozef vstane a ide variť čaj, ale mne sa z toho teplého spacáku veru nechce. Prezlečiem sa a na vrch si dám ešte páperové nohavice, nech mi je tepľučko. Na raňajky máme bagetu, ja s brie a Jozef aj so salámou. Potom ešte kávičku s pain au chocolate. Pobalíme veci a ja márne hľadám rukavicu. Nikde ju neviem nájsť tak dúfam, že je niekde v jednom z batohov. Jozefovi sa vypne mobil a nevie ho naštartovať. Po pár zacyklených minútach ho skúsi nabiť. Kvôli mapám, ktoré som mu včera nechala pustené na pozadí sa mu v noc úplne vybil, ale prišiel na to ako to spojazdniť. Aspoň sa v kľude môžem učesať . Rukavicu nájdem v kapucni. Vyrážame o 8:15. Okolité kopce sú zasnežené malou vrstvou snehu.

Smerujeme do sedla Col de Pouriac (2506 m.n.m.). Najprv ideme cez dolinu a korytá riek. Asi tu boli poriadne dažde tento rok, lebo tam kde mal byť chodník, sú navaľané kamene.

Má to tu taký islandský vibe, aj ten sneh hore. Od 2300 m.n.m. kráčame po kruste snehu. To sme teda nečakali, že na tomto výlete si budeme takto po snehu chodiť.

V sedle sa nám otvoria výhľady na zasneženú talianskú stranu. Pomedzi mraky občas zasvieti slnko, čo vytvára magiskú atmosféru. Pretraverzujeme kúsok do sedla Bassa di Colombart (2461 m.n.m.), kde zazvoníme na zvončeku a poberieme sa na zostup do usadlosti Ferrere.

Prechádzame okolo pastierského domu so psami a cez kravie pastviny. Čím nižšie, tým je krajina opäť zelenšia. Pred dedinou nám kravičky skrížia cestu.

Celá usadlosť je prázdna. Prídeme tam a nikde nikto. Obídeme celú chatu a nič. Idem zaklopať, nič. A pritom je tam úplne otvorená terasa s barom a nikde nikto. Nevyzerá to byť zatvorené, ale ani otvorené. Jozef teda aspoň zohreje vodu a dáme si čokoládu. Za chvíľu príde nejaký miestny pán, ale máme veľkú rečovú bariéru. Všetci sa však vytešujeme zo slnka, ktoré práve začalo svietiť. Po ďalšom neúspešnom pokuse si dať kávu sa poberieme ďalej. Je stále sviežo, tak máme oblečené páperky. Keďže sa nám nepodarilo nájsť toaletu, lopatka opäť úraduje. Pomaly stúpame dosť sedla Col du Fer (2584 m.n.m.). Je to veľmi pekná oblasť, široká dolina a chodník potupne stúpa po úpätí hory.

Prechádzame okolo pastierskeho domčeka, ale už je aj s ovečkami preč. Dávame si prestávku na obed, bagetu so syrokrémom. Stúpame ďalej a počasie sa zhoršuje, fúka a trochu sneží. Sme v sedle, späť vo Francúzsku. Traverzujeme do ďalšieho sedla a potom klesáme ku refugio de Vens nad jazerami Lacs de Vens.

Pozeráme zhora na chatu pri jazere, vyzerá byť zatvorená, to sme aj očakávali. Klesáme dole a okolo máme zaujímavé skalné útvary a krásne výhľady na jazero.

Schádzame ku chate a pozorujeme svištiu rodinku. Ideme sa pozrieť do chaty a div sa svete, je otvorená. Vnútri sú tri ženy a tepľúčko. Máme trochu mokré topánky, tak sa na chvíľu zastavíme. Prezujeme sa do crocsov a pýtam sa čašníčky či majú polievku. Najprv povie, že nie, tak sa pýtam na palacinky. Vraví, že sa ide spýtať. Tak nakoniec majú aj tú polievku Moc jej to po anglicky nejde, tak náhodne hovoríme veci, ktoré by mohli byť v polievke. Nejaká zeleninová, tak si ju dáme a kávičku k tomu. Je to taká hustá polievka zo šošovice s indickým nádychom. Do dnešného chladného počasia nám veľmi padla vhod. Kuchár vyzerá dosť drsne a púšťa si tu nejaké elektro. Prekvapivo to celé dokopy ladí a pasuje k tejto punkerskej horskej chate. Hádame cenu polievky, ja vravím, že 5 €, Jozef si myslí, že 8 €. Nakoniec platím 13€ za 2 polievky a 2 kávy. To je super cena. Dosť sme sa tu zdržali, takže dnes asi nestihneme prísť na miesto, ktoré som mala naplánované. Schádzame okolo jazera a pozorujeme ďalšie svište. Dnes ich je veľa, to sa nám páči. Lacs de Vens je kaskáda 5 veľkých jazier. Je to tu krása a nikde ani nohy. Pravda, že je dnes zamračené a dosť zima, ale aj tak by som na takomto mieste čakala viac ľudí.

Rada by som si to tu pozrela, aj keby svietilo slniečko, niekedy sa tu ešte vrátim. Bola som v domnení, že to už máme iba po rovine, pretože sa budeme napájať na takú historickú cestu po vrstevnici. Ešte predtým, ale musíme prejsť jeden prudký kopec. Už mám dnes toho celkm dosť, tá zima je vyčerpávajúca. Dostaneme sa na cestičku a snažíme sa ísť, čo najrýchlejšie.

Nestihneme to už dôjsť ku chate Rabuons, ale to nevadí, po ceste máme ešte jedno vyhliadnuté miesto, Plan de Tenibre. Sú tu dve celkom zachovalé budovy, nazrieme dnu. V jednej je tma a starý matrac, a v druhej prebieha rekonštrukcia. Jedna časť už je úplne zrekonštruovaná, ale tam asi býva počas sezóny pastier a je zamknutá. Vnútri je to dosť strašidelné. Po predchádzajúcej noci s myšami radšej volíme stan, aj keď do rána má byť -5°C. Tečie tu aj ľadový prameň, ale umyť sa neodvážim. Rýchlo sa prezliekam do všetkým vrstiev, čo mám a začínam s vyhrievaním spacáku. Dnes nie je energie nazvyš. Najeme sa a ideme spať. Nič nepíšem, lebo by mi umrzli prsty. Prekvapivo, je mi celkom teplo a zaspávam.

Príspevok GR 52 – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Saint Étienne-de Tinée – Saint Dalmas-le-Selvage – Bergerie du Salso Moreno

→ 13,8 km ↑ 1204 m ↓ 614 m

Spíme dlho, do 8, ale že by to bol nejaký kvalitný spánok sa nedá povedať. Bolo mi moc teplo a asi som bola nepokojná z neistoty ďalšieho dňa. Na raňajky máme klobásku, mozzarellu, rajčinu, bagetu a k tomu čierny čaj. Trochu poupratujeme, pobalíme a rozhodneme sa ísť južnejšie do dediny Saint Sauveur-sur-Tinée, a odtiaľ nižšie položenou trasou. Autobus ide až poobede, takže budeme stopovať. Pred 10 odchádzame a akurát sa vymieňame s Nadine, ktorá ide upratovať. V pekárni si dáme kávu, flan a pain au chocolate. Predavačka je Francúzka s veľmi zlou angličtinou, ale za to s dobrým humorom, takže sa celá pekáreň smeje. Kávu si pijeme vonku na lavičke a nad hlavami máme modrú oblohu bez jediného obláčika.

Obom sa naše rozhodnutie ísť na juh nepozdáva. Ideme sa teda spýtať do turistickej informačnej kancelárie aké sú podmienky na horách. Pani hovorí veľmi lámavou angličtinou, ale na mape nám ukáže, že na sever od Isoly 2000, kam by naša cesta teraz mala pokračovať, snežilo len málo a je tam iba taký poprašok, ale poriadna zima. Ešte nám ukazuje trasy a oblasti, ktoré sú pekné. Tak je teda rozhodnuté, ideme ešte pokračovať v pôvodnom pláne, keby niečo, tak sa dá jednoducho zmeniť. Ideme teda nakúpiť zásoby na tri dni, mačka už v obchode nie je a my tam nechávame 50€. Kupujeme radšej viac, lebo nám to ledva vyšlo predchádzajúci úsek. Potom ideme opäť do pekárne dokúpiť ešte dve bagety. Zastavíme sa aj v obchode so suvenírmi či náhodou nemajú kartušu. Majú, ale len napichovaciu. Paní sú ale veľmi nápomocné a zavolajú chlapíkovi, ktorý má, ale že doma bude až 12:15. Ideme si teda posedieť na lavičku. Slniečko hreje a je úplne príjemne. Máme veľa času, tak ideme ešte na kávu.Využívame tohoto času v civilizácii a dávam si wafľu a Jozef hotdog. O 12:05 idem na miesto, ktoré mi ukázali na mape. Vyzerá to tam tak opustene a mám pochyby či je to správne miesto. Počkám 10 minút a idem sa znova spýtať či mi dali dobrú adresu. Obchod je už ale zatvorený, tak idem späť a spýtam sa takej ženy. Ukazuje mi na dom kúsok vedľa a naozaj je tam dvor plný plynových bômb. Prídem tam a nikde nikto, zvoním a nič. Skúšam teda telefónne číslo. Zdvihne mi to pán, ale absolútne nevie nejakým iným jazykom a furt mi tam čosi hovorí. V pozadí počujem niečo o Slovensku. Zložím a mám rozpísanú sms. Zrazu sa objaví ujo, ktorý okolo mňa prechádzal, keď som čakala pri tom druhom dome. Najprv mi donesie veľkú 500g, tak pýtam menšiu. Donesie mi 230g a vypýta si za to 16€, uf, to je celkom slušná prirážka. Nič s tým ale nenarobím, ja ju potrebujem a nikto iný ju v tomto meste nepredáva. Možno by sme vyšli aj s jednou kartušou, ale museli by sme veľmi šetriť a v tejto zime si radšej ohrievam aj vodu na pitie, lebo tej ľadovej dám tri glgy a viac sa nedá. Idem späť za Jozefom, zaplatíme a poberieme sa na kraj mesta stopovať. Stojíme 10 minút a žiadne auto, holt je obed. Po dobrej hodine a asi 10 autách nám zastaví riadne štýlová dodávka. Idú do Saint Dalmas, tam kde sme včera skončili. Super, tak sa aspoň napojíme aj na trasu a nebude nám chýbať žiadny kúsok. Asfaltová cesta totižto pokračovala vysoko do sedla a keby sme stopli auto, ktoré ide tam, ušetrili by sme 1200 výškových metrov. Posadia nás dozadu na posteľ. Vidíme, že tam majú nejaké košíky. Keď vystúpime, tak sa ich pýtam kam idú, že na huby. To sú naši ľudia. Ešte nás upozornia na chladné noci, ale vravím im, že už tri dni kráčame, že vieme, že je zima. Sú dve hodiny a my začíname poriadne prudký výstup. Je štvrtý deň a aj napriek tomu, že mám o dosť ľahší batoh od Jozefa, tak celkom výrazne zaostávam.

Stúpame z výšky 1550 m.n.m. do sedla Col de Colombiere (2238 m.n.m.). Je celkom teplo, tak mu nevadí ma čakať. Čím vyššie stúpame tým viac vidíme zasnežené kopce naokolo. Stretáme jedno dievča oproti, tak sa jej pýtame či je sneh, vraví že nie. Kocháme sa svišťami, ktoré pobehujú naokolo. V sedle poriadne fučí. Odtiaľ klesáme k tej ceste do výšky 1900 mn.m.. Posilňujeme sa čipsami s príchuťou tartiflette (naozajstné francúzske zemiaky so syrom Reblochon), najlešie aké sme tu zatiaľ mali. Včera večer sme už na ne nemali miesto po výdatnej večeri, ale teraz chutia omnoho viacej.

Zbehli sme to dole a opäť prudko stúpame. Na to koľko málo kilometrov dnes máme je to naozaj slušné prevýšenie. Cesta vedie až do sedla Col de La Bonette (2715 m.n.m.) a je obľúbená medzi cyklistami a motorkármi. Potrebujeme vystúpiť cez pár jej serpentín, do sedla Col des Fourches (2262 m.n.m.) a ide mi to zťažka, nemám sily. Riadne sa premáham a každú chvíľu pozerám na hodinky. Prechádzame okolo značky “pozor svište”, ale bohužiaľ na žiadne nenarazíme.

Prídeme do Camp des Fourches, historickej vojenskej usadlosti postavenej na konci 19. storočia. Bolo to strategické miesto na ochranu hraníc, kde bývalo až 150 vojakov počas celého roka. Využívalo sa do konca druhej svetovej vojny a potom začalo chátrať. Pred pár rokmi bol vyhlásený za historickú pamiatku a niektoré budovy sa tak zachovali. Odtiaľto do sedla to je po turistickej značke asi 5 minút. Pani v kancelárii nám vravela, že toto je veľmi pekná oblasť, a veru, mala pravdu. Vyzerá to tu ako na Islande. Čierne skalnaté hory zahaľujú oblaky a pod nimi sú zelené trávnaté kopčeky preťaté kamennými korytami.

Klesáme 200 výškových metrov a dúfame, že útulňa, ktorá je vyznačená na mape už bude prázdna (normálne ju obýva pastier). Pred útulňou filtrujeme 4 l vody z potoka. Domček je prázdny. Ovce museli odviesť len pred pár dní predtým. Nie je to žiadna výhra, ale lepšie ako vonku. Hlásia dnes najchladnejšiu noc a aj nejaké zrážky.

Vnútri je dosť myšacieho trusu, tak dúfam, že nás v noci nezjedia. Trošku si tam poupratujeme. Ja nachystám na zemi spanie a Jozef varí. Plný ešus čaju, zemiakovú kašu s tuniakom a potom mi zohrieva vodu aj na pitie. Povešiame si úplne všetky veci. Smeti Jozef odloží na takú drevenú kladu. Umyjeme zuby, vycikáme sa a ideme si ľahnúť. Jozef ide spať a ja píšem blog. Za pár minút počujem niečo cupitať. Zasvietim a aha, myška na stole, ktorá hneď újde von. Dávam si radšej štuple do uší, lebo ma to bude budiť celú noc. Píšem do 9, potom sa mi začnú zatvárať oči, tak idem spať.

Príspevok GR 52 – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Lac d’Allos – Saint Dalmas-le-Selvage – Saint Étienne-de Tinée

→ 32,1 km ↑ 1340 m ↓ 2092 m

Naši spolunocľažníci veru neboli dobré vybavení. Prikrývali sa všetkým, čo mali, napr aj plachtou od stanu, takže vždy keď sa otočili, tak to riadne šuchotalo a budilo má to. Snažili sa aj odizolovať šparu pod dverami, ale myslím, že neúspešne. O polnoci tam začali svietiť čelovkami s modrým svetlom a buntošiť. Asi idú pozrieť hviezdy, tak sa prekonáme aj my a ideme čosi pofotiť, ďalšia možnosť už asi nebude. Keď sa vrátime, mám pocit, že mi je teplo, tak si dám dole zatepľovacie kraťase, ale keď si ľahnem, tak mi ostane riadna zima. Snažím sa zahriať o Jozefa, ale potom mi začne škvŕkať v bruchu a už viem, že sa nezohrejem. Po 10 minútach si dám 2 kocky čokolády, to trochu pomôže. Do rána už mám len veľmi ľahký spánok. O 6 mám nastavený vibrujúci budík na hodinkách, aby sme nebudili ostatných. O 6:10 vstaneme. Máme málo vody, tak Jozef varí iba trochu čaju a mne ovsenú kašu. On to vraj zvládne bez raňajok. Ja som chcela ísť ešte nafiltrovať vodu, nech sa už ďalej nezdržujeme, ale Jozef povedal, že to je zbytočné. Presne o 7 vyrážame, aj zbytok chaty už je hore. Vraciame sa späť na červenú trasu, lebo tam bol naznačený prameň. Musíme kvôli tomu dosť naklesať. Prameň je ale nedostupný. Ja si zatiaľ vyzliekam páperové nohavice, sa mi zdalo, že vonku bude chladnejšie, ale keď chodím tak to je v pohode. Jozef mi vraví, že dnes bude nevrlý, keď budeme stáť, lebo chceme stihnúť autobus a sme v časovej tiesni. Ja už som nevrlá teraz, lebo sme mohli na filtrovať vodu ešte na chate, ísť skratkou a ušetriť nejaké výškové, a nebola by som tak strašne smädná. Našťastie po pár stovkách metrov nachádzame pri chodníku prameň. Pijem, čo to dá tej studenej vody. Dobre, už som kludnejšia. Dnes to máme 30 km do dediny Saint Dalmas-le-Selvage. Nie je tam žiaden obchod, tak chceme stihnúť autobus o 15:45 do dediny Saint Étienne-de Tinée, preto ten skorý štart. Stúpame si to prudko dohora cez les a ešte si šomrem, že som v lese, keď vychádza slnko. Našťastie sa za chvíľu dostaneme nad pásmo lesa a slnko máme aj tak za horami. Stúpame pekným chodníčkom po úpätí hory a potom serpentínami. Pred sedlom ešte narazíme na jazero.

V sedle Col de la Petite Cayolle (2639 m.n.m.) sme o pol 9. Konečne na nás svieti slniečko. Optimisticky si vyzliekam paperku, len aby som si ju za 3 minúty opäť obliekla. Na kopci vidíme veľké biele vrecia a zamýšľame sa na čo asi slúžia.

Tipujeme, že tam niekto zbiera kamene. Dáme sa na zostup dole a stretáme partiu nejakých robotníkov, čo opravujú chodníky. Ďalej pri takej močarine vidíme ďalšiu skupinu ľudí ako tam niečo značkuje. Celkom rýchlo sme na asfaltovej ceste vedúcej cez Col de la Cayolle. Odtiaľ ešte klesáme takmer 500 výškových metrov. Prechádzame okolo kravičiek a potom cez svištie údolie.

Klesáme nekonečnými serpentínami, ale aspoň nám to ide svižne. Chceme si zájsť na kávu do Refuge de la Cantonnière, ale je zatvorené, aj keď som to ešte na internete kontrolovala a malo byť otvorené. Toto je veľké sklamanie, ale asi sa už v septembri nemôžeme spoliehať na vysokohorské podniky. Lopatka je tento výlet náš najlepší kamoš. Jozef sa zatiaľ rozloží pri ceste a dojedáme posledné jedlo, čo máme, tortilly s paštetou.

Máme tu dobrý signal, tak chvíľku aj posedíme. O 11 pokračujeme, pred sebou máme 18 km a 800 výškových metrov. Ešte kúsok klesáme, stretáme aj skupinu na prechádzke a potom stúpame chodníkom, ktorý sme videli už zhora z kopca, odkiaľ vyzeral o dosť desivejšie. Je to taký cik-cak na prudkom a suťovom kopci.

Keď vyjdeme tú najstrmšiu časť, sklon sa zmierni. Ideme mlčky, ani jednému sa nám moc nechce. Pred nami tu išli ovce, tak ich za každým kopčekom očakávame. A veru na ne aj narazíme. Sú rozlezené po celej doline. Hľadáme nejakého pastiera, ale zbadáme iba psy. Jeden si to už k nám mieri. Dobehne a začne nás oňuchávať. Už sme si na veľa tabuľkách prečítali, že treba ostať pokojný, on nás iba potrebuje identifikovať. A ešte tam bola nejaká fráza po francúzsky, ale zapamätala som si iba “cest bien – je to v pohode”. Keď nás identifikoval, odoslaním el späť do stredu stáda a vyvalil sa na zem. My pre istotu trošku obchádzanie cez kopce, kde sa napojíme na trasu.

Stretáme dve francúzsky, ktoré hľadajú pastierku. Obliekam si paperku a pokračujeme už veľmi mierne do sedla, ktoré máme na dohľad. Nad máme sa prevaľujú mraky a občas padne nejaká vločka. Stretáme skupinu turistov. Chcela som s čokoládou vydržať až do sedla, ale už nevládzem, potrebujem sa posilniť. Jozef sa smeje mojim červeným lícam. V sedle stretáme ďalšieho psa a jeho ovečky sú vysoko na úpätí hory. Dlho sa nezdržujeme.

Máme asi 2,5 hodiny a 10 km pred sebou. Jozef sa ma pýta “o koľkej to ide, o 5?”. Takže on sa celý čas ponáhľa kvôli tomu, aby sme stihli autobus o 5. Uvediem ho na pravú mieru, ale aj tak to stíhame. Chodník dodola je dobrý a dole kopcom ideme rýchlejšie. Začína intenzívnejšie snežiť. Mňa to riadne teší a som rada, že to nie je dážď. Prechádzame cez ovlajočkovaný močiar, tak žaby tam žijú, preto to oplotili. Miernym chodníčkom klesáme.

Prechádzame okolo nejakej chatky a vyjde odtiaľ pastier. Po francúzsky sa nás niečo pýta. Keď mu povieme, že nerozumieme, tak sa snaží vysvetliť rukami nohami, že či sme išli okolo oviec a kde boli, či hore alebo dole. Nejak sme sa hádam pochopili. Poďakuje a zaželá nám šťastnú cestu. Svižným krokom si to ideme dodola. Stále sneží.

V pozadí už vidno Saint Dalmas s veľmi nepekne vyzerajúcimi mrakmi. Serpentínami schádzame po miestami upravenom chodníku. Sú tu tie biele vrecia čo sme videli ráno, a sú plné kameňov na úpravu chodníka. Prídeme na štrkovú cestu. Máme to ešte 5 km, to po takejto ceste určite stihneme. Jozef sa pýta či ten autobus ide 17:25, že sa mu tie 5-ky mýlia. Rýchlo pokračujeme, kilometre ubúdajú a mraky sa približujú. Kilometer pred dedinou začne mierne pršať.

Rýchlo mierime na zastávku. Podľa mojej znalosti francúzštiny a toho, čo je tam napísané, tak ten autobus chodí iba v júli a auguste. Poriadne sa rozpršalo, vyťahujem dáždnik. Je tu aj turistické info centrum, tak ideme si to overiť. To je však otvorené iba v určité dni a dnes to nie je. Ostáva nám posledná možnosť, stopovať. Postavíme sa na zastávku a čakáme. Zatiaľ pozerám ubytovanie na Google maps a bookingu. Čakáme asi 5 minút a ide nákladné auto a za ním osobné. To druhé nám zastaví. Ukazuje, že má iba jedno miesto, ale Jozef je predsa ochotný ísť aj do kufra, hlavne, že ideme. Vezie nás Steve. Vie veľmi málo po anglicky, ale na meno a krajinu sa vie spýtať. Býva ešte pol hodinu od Saint Etienne, kde nás vysádza. Strašne prší a v priebehu pár krokov máme durch premočené topánky. Smerujeme do Gite, turistickej chaty, na druhom konci mesta. Pôvodne sme chceli do kempu, ale sme totálne premočený a naozaj nemáme chuť na noc v stane. Prídeme ku chate a pozeráme ceny, 28,5€ za osobu v spoločnej izbe. Uf, to je dosť. Rovno objednávam z bookingu nejaké studio za 61€. Hneď aj volám Nadine, že som práve zarezervovala izbu a radi by sme sa, čo najskôr ubytovali. Nasmeruje nás na adresu a že jej máme zavolať, keď tam budeme. Ideme späť do centra mesta. Za 5 minút sme tam, zavolám jej, dá mi kód od key boxu a sne ubytovaní. Je to vlastne jedna miestnosť, kde je aj kuchyňa, stôl a rozkladací gauč. Hneď zapínam kávovar a dáme si po káve, dnes som ešte nemala. Máme dnes celkom dosť a nevieme, čo skôr. Ideme teda rovno nakúpiť, kým sme mokrí, lebo pršať neprestáva. Ideme do jediného obchodu, pred ktorým je stánok so zeleninou a na stole vyvalená obrovská chlpatá mačka. Hneď je mi lepšie.

Obchod je maličký a poriadne dráhy. Na večeru kupujeme čerstvé cestoviny, boloňskú omáčku, klobásu, čipsy, pivko a nejaké veci na raňajky, zajtra prídeme nakúpiť na ďalšie dni. Nechávame tam 40 €, ale mačka sa rozvaľuje pri pokladni, tak sme v pohode. Potom ideme do pekárne, kde berieme bagetu, croissant a majú aj flan. Všetko je v okruhu jednej minúty od ubytovania. Najprv zjeme flan a potom sa ideme dať trochu dokopy. Sprcha, večera, oprať, usušiť. Stále však nevieme kam zajtra pokračovať. V Isola 2000, lyžiarske stredisko kadiaľ máme za pár dní prechádzať, napadlo 20 cm snehu a ani tu ešte neprestalo pršať, takže hore sneží. Rozhodneme sa trasu zmeniť a že zajtra uvidíme kam. Večer ešte sledujem príbeh Taliana, ktorý v tej Isole uviazol.

Príspevok GR 52 – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Lacs de Lignin – Lac d’Allos

→ 25,1 km ↑ 1345 m ↓ 1127 m

Noc bola veľmi veterná, ale zima mi nebola. Len ten vietor svišťal naokolo, tak som si musela dať štuple, potom sa mi už spalo dobre. Ráno mám budík na 7. Vonku je ale riadna zima a zo spacáku sa nám nechce. Za pol hodinu Jozef začne variť raňajky. Včera som si dala oblečenie do spacáku, tak nie je také ľadové. Prezliekam sa v spacáku a aj balím, čo sa dá, a češem vlasy. Obliekam páperové nohavice a idem nabrať vodu na filtrovanie. Na raňajky máme hubovú polievku, kávu a čokoládu. Okolie kopce už osvetľuje ranné slnko. Popri raňajkách balíme všetky veci a stan. Potom idem ešte do ľadového potoka umyť riady. Na kameni som nechala filter napojený na vrece a celé vrece je zamrznuté. Ups, tak to je chladnejšie ako sme si mysleli a dúfame, že filter má nejaké izolačné vrstvy a nezamrzol. O 8:30 vyrážame. Obaja máme oblečené paperky a hrubé rukavice. Moc si v topánkach necítim nôžky, ale to po kilometri prejde, keď budem chodiť.

Pokračujeme v klesaní do doliny a preskakujemee potok. Za Cabana de bressa ideme pravou cestičkou po cyklotrase, ktorá traverzuje kopec. Stále nechápem ako toto niekto chodí na bicykli. Mierne stúpame cez les a občas máme aj nejaký výhľad. Už na nás svieti slnko, tak dávame dole páperovu bundu. Ideme naozaj príjemným chodníčkom, ale energia z polievky veru zmizne rýchlo. Kúsok pod chodníkom zbadám obrovský vatovec, idem si ho odfotiť.

Po 5 km zastavujeme na skale s výhľadom. Rozkladáme vlhké veci, jeme bagetu a croissant, a chytáme veľmi chabý signál na vybavenie nejakých vecí. Posedíme takmer hodinu, pobalíme veci a vydávame sa ďalej. Po chvíli stretáme dvoch cyklistov s pohorkami na nohách, nechápem. Máme výhľad na mesto Colmars, tak chytáme ešte lepší signál na chvíľu. Okolo prefrčia ďalší cyklisti, tentokrát na elektrobicykloch. Napojíme sa na asfaltovú cestu a kúsok po nej klesáme. Gps nám ukazuje ísť do nejakej zeliny, ale moc sa nám to nezdá. Prejdeme to nejako cez les na cyklotrasu a potom ako takým chodníkom až po takú chajdu, kde mala tiecť voda, ale netečie. No nevadí, nafiltrujeme niekde ďalej z potoka. Cikcakom klesáme 200 výškových metrov k rieke. Prejdeme cez kývajúci sa most a opäť stúpame. Sme v 1500 m.n.m., tak je tu aj celkom teplo, vyzliekam sa do trička. Dávame chvíľku prestávku na oriešky a čokoládu. Už tu je cítiť začínajúca jeseň.

Jozef vraví, že to tu vyzerá ako v Kršteňanoch na lúke, len s parádnymi horami naokolo. Na každom kroku sú šípky, rakytník a drač. Chodník stúpa celkom príjemným sklonom cez lúky a lesy. Narazíme na stado oviec a bojíme sa prejsť, aby nás nejaký havko nedokusal, ale oproti si vykračuje nejaká pani, tak ideme aj my. Predbehneme ovce a dávame si dlhšiu prestávku na bagetu a filtrovanie vody. Jozef chystá bagety, ja filtrujem. Ako náhle dofiltrujem, tak sa nám za chrbtom zrazu objavia ovce a my musíme rýchlo baliť a ísť ďalej. Postupujeme s bagetou v ruke, aspoň sme sa nezasedeli. Prejdeme malý mostík a na chvíľu si sadnem, že si dojem tú bagetu, len tie ovce nás furt prenasledujú, tak ideme ďalej, prestávka nebude.

Stúpame do čoraz viac kamenného terénu. Zaujímavé je, že v takejto pôde tu rastie dosť veľa stromov, smrekovcov opadavých.

Pozerám hore a veru neviem určiť kadiaľ nás chodník povedie. Stretáme starší manželský pár. Cikcakom dôjdeme až na úpätie skaly a chodník potom vedie popod ňu, resp. vytesaný do nej. Riadne zaujímavá trasa.

Prehupneme sa cez skalný výbežok a pokračujeme miernym chodníčkom. Začínajú sa objavovať svište a kamzíky. Prejdeme cez také malé sedlo a otvorí sa nám nová krajina. Sú tu jazierka a jesenne sfarbená tráva. Chceli sme si dať ešte prestávku, ale rýchlo pokračujeme do sedla ‎Col de l’Encombrette (2527 m.n.m.) , lebo sa nám nejako začína zmrákať nad okolitými horami.

Už ledva prepletám nôžkami a každú chvíľu pozerám na hodinky. Pred pol 5 sme hore, dáme si po jednej mentoske a hneď sa dáme na zostup k jazeru Lac d’Allos. Začína snežiť! Zastavím sa a zhlboka sa nadýchnem, veru, aj vo vzduchu je cítiť sneh. To je riadna sranda. Otvorí sa nám výhľad na jazero, ktoré je najväčším vysokohorským prírodným jazerom v Európe.

Nahodili sme rezké tempo. Ešte to máme 3 km na chatu a zatiaľ iba tak trochu poletuje sneh. Aj tak každú chvíľu stojíme lebo vidíme svišťa. Je ich tu strašne veľa, tak nám ani tá zima toľko nevadí. O 17 prídeme ku chate, ktorá má všetky okná zabednené s nejakým oznamom. Našťastie je tu otvorená aj bivakovacia miestnosť, v ktorej sme aj tak chceli spať, len sme si na chate chceli dať aspoň nejaký nápoj. V miestnosti už sú dve ženy, tak sa pýtam prečo je chata zatvorená, že už skončila letná sezóna a zatvorili. To budem musieť ešte pokontrolovať aj ďalšie chaty, lebo na väčšine písali do konca septembra, ale možno kvôli takto studenému koncu septembra zatvorili skôr. Rozložíme sa v jednom rožku miestnosti, nachystáme spanie a ja sa rovno aj prezlečiem do suchého pyžama. Prichádzajú ďalší dvaja francúzi, ktorí patria k tým ženám. Jozef ide hľadať toaletu a vodu. Ani jedno nenájde, aj keď sú zaznačené na mape. Musí teda prerušiť svoju dlhú šnúru a ísť sa vykakať do lesa, čomu sa vždy všemožne vyhýba. Dnes sme za celý deň nenarazili na žiadne wc. Vodu naberie z jazera budeme dúfať, že je ok. Aj keď ju prefiltrujeme, radšej ju používame iba na varenie.

Robím si bylinkový čaj a na večeru už naša klasika, zemiaková kaša s tuniakom, cesnakom a parmezánom. Triedime si jedlo či nám to na zajtra teda postačí. Asi hej, aj tak sa musíme ponáhľať, aby sme stihli autobus, takže na prestávky nebude čas. Jozef si ešte vari sáčkovú polievku a ja sa idem poprechádzať von. Medzitým si už Jozef umyje zuby a je pripravený an spánok. Ja chcem ešte počkať na západ slnka či sa obloha nevyfarbí. Ale bohužiaľ nie, tak si iba umyjem zuby a idem dnu. Poukladám si veci na stole a ideme spať, pred 8. Spať sa poberajú aj ostatní spolunocľažníci. V spacáku píšem blog, keď sme vnútri, tak mi nemrznú ruky.

Príspevok GR 52 – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Peyresq – Lacs de Lignin

→ 25,4 km ↑ 1718 m ↓ 692 m

O pol 12 ma zobudil strašne silný hrom, ktorý otriasal všetkým. Skontrolovala som či na mňa neprší, dala som si štuple viac do uší. Potom som už zaspala úplne tvrdo a zobudila som sa o 7:30. Slnko akurát vyšlo a zo spacáku som videla modrú oblohu. Jozef sa ledva postavil na nohy. Ešteže dnes ideme prevažne do kopca, čo je pre stehná tá lepšia varianta. Jozef varí kávu a čaj. Zatiaľ sa v tej zime prezliekam. Na raňajky máme bagetu so sardinkami. Mysleli sme si, že sme zobrali v olivovom oleji, lebo mali zelený obal, ale bolo to v nejako kyslom náleve s citrónom. Nevieme kto si na niečom takom pochutnáva. Zjesť to zjeme, lebo moc jedla na zvyš nemáme. Aby sme nemali v batohu zbytočnú zaťaž, tak zjeme aj puding. Ešte sa učešem a ideme na to. Vyrážame o 8:30 zo zastávky Peyresq. Do dediny Peyresq je to 4,5 km a 500 výškových. Hneď nás chodníček vedie.do zarasteného lesa a po pár metroch máme všetko mokré. Asi to tu nie je moc frekventované. Prechádzame cez také veľké rastliny sukulentneho typu. Pred prechodom sa pomocou paličiek snažíme otriasť vodu z konárikov. Najprv stúpame postupne a ideme viac menej súbežne s potokom. Prechádzame asi okolo 30 dubákov, ale už staršieho dáta. Potom trochu dohora a prudko dodola k prítoku, ktorý musíme prebrodiť.

Jozef to preskáče po kameňoch, ja sa radšej vyzúvam. Zakývame do fotopasce a prudko stúpame po serpentínach. Stále je to celkom zarastené, ale už sem tam máme výhľad. Konečne sa napojíme na ďalší chodník, tak už je to tu trochu udržiavanejšie. Prechádzame okolo oplotenych polí až do dediny.

Na jej okraji je nejaká chata, v ktorej je celkom rušno. My ideme kúsok ďalej na námestie a rozložíme sa pri historickom kostolíku. Je to veľmi pekná dedina, všetky domy sú tu z kameňa, v rovnakom štýle. Rozvešáme si mokré veci a vyzývame tenisky aj ponožky, aby trochu preschli. Na námestí je aj voda. Prechádza sa tu nejaká staršia paní, tak sa pri nás zastaví. Začne najprv po francúzsky, potom po taliansky a nakoniec z nej, na moje prekvapenie, vyjde aj pár slov anglicky. Pýta sa odkiaľ ideme a vraví, že hory sú prekrásne. Potom sa prechádza ďalej a pohmkáva si nejakú pesničku. Už si dávame skorý obed, bagetu so syrom a salámou. Mne moc tá saláma nechutí, tak jem iba syr. Potom si dáme ešte croissant, čokoládu a šumák. Pani ide opäť okolo a ešte nám vraví, že tam je voda kúsok a spieva si ďalej. To má pekný život takto v horách.

Prístavia sa ďalší ľudia a tým hovorím celú našu trasu. Poprajú nám šťastnú cestu. Oblečenie nám uschlo, ponožky a boty, tak napoli a je čas sa pobrať ďalej. Už je pol 12. Vyjdeme z dediny a chvíľu kráčame po asfaltke okolo skalného previsu. Sú tu riadne zaujímavé skalné útvary naokolo. Po pár metroch odbáčame na lúku a mierne stúpame. Naokolo máme krásny borovicový les. Toto už je teda lepšie. Zároveň je to aj cyklotrasa, takže stúpanie je veľmi príjemné. Potom chodník zabočí do hustého lesa. Na stromoch je veľa lišajníku a machu, tak je to všetko krásne zelené.

Už sme vo výške 2000 m.n.m. tak sa priobliekam a dávam si aj rukavice. Prešli sme nad hranicu lesa a kráčame cez horské lúky. Obklopujú nás skalnaté kopce. Na lúke si dávame ďalšiu prestávku, už nám opäť vyhladlo. Padne ďalšia bageta. Jozef si začína uvedomovať, že máme asi málo jedla. Nevadí, zajtra spíme pri chate, tak si môžeme dať normálne jedlo. Pozerám do mapy a obzerám sa, kadiaľ asi povedie chodník, neviem.

Keď svieti slnko, tak je úplne prijemne, ale keď zájde za mrak, tak sa trasiem od zimy. Ideme sa radšej hýbať. Prejdeme okolo pastierskeho domčeka a potom trochu klesáme, prejdeme cez les a sme pri ďalšom pastierskom domčeku.

Odtiaľ máme naše posledné stúpanie do sedla Baisse de Détroit (2472 m.n.m.) Obídeme skalnú stenu a potom traverzujeme taký bridlicový kopec. Mám pred tým rešpekt ísť tadiaľ pešo a nieto ešte na bicykli.

Potom už ideme po takom normálnom chodníčku a vidíme už sedlo. Vravím Jozefovi, že tu by už aj nejaké svište mohli byť a minútu na to jeden zapíska. To je radosti, pri lepšom preskúmaní doliny ich aj spatríme. Hneď mám ľahší krok a za chvíľu sme v sedle. Na moje veľké prekvapenie nachádzame v sedle dva bicykle a ich majiteľov v závetrí. Otvorí sa nám výhľad na “škótsku” krajinu.

Chvíľu sa kocháme a prichádzajú ďalší 4 cyklisti, z toho 3 ženy. Jedna vyzerá, že už má naozaj dosť a to teda nevie, čo ju ešte čaká. My sa odoberieme k jazerám Lacs de Lignin. Stretáme ďalšie svište, radosť. Chodník vedie cez také močariny, ktoré sú vďaka včerajšiemu dažďu výdatné. Snažíme sa ich kadejako obchádzať, aby sme si nenamočili topánky, keď už nám od rána konečne uschli. Sú tu aj zaujímavé skalné útvary, také obrovské ploské balvany.

Pri jazere stretávame jeden pár, ktorý tu asi plánuje spať a už sa oba vyhrievajú na slniečku, a čakajú na neskoršiu hodinu. Aj ja som tu chcela spať, ale je iba 5 hodín, tak sme si povedali, že potiahneme do 6 a aspoň budeme mať zajtra menej. Klesáme dole do doliny a slnko sa nám už schováva za vysoké skaly. Nájdeme aj pár vhodných miest, ale vždy si povieme, že je ešte skoro. Presne o 6 prídeme na také fajne miesto, rovné, medzi stromami a kúsok od rieky.

Jozef stavia a ja sa idem zatiaľ umyť do rieky. Je to studené, ale oproti Tour de Monte Rosa v pohode. Dám si dosť kvalitnú očistu aj s mydlom a potom na seba obliekam vrstvy. Slnko ešte svieti, takže teplota ešte veľmi neklesá. Umyť sa ide aj Jozef a potom varí večeru, zemiakovú kašu s tuniakom. Nájeme sa, popraceme veci a chvíľu sa ohrievame v spacáku. Vôbec sa nám už nechce vyliezť, ale musíme si ešte umyť zuby a vycikať sa. Potom si oblečem aj páperové nohavice a dávam si Jozefove ponožky. Zaleziem do spacáku a píšem blog. Je mi celkom príjemne. Asi po hodine ma úplne vypne a zobudím sa znova o hodinu. Odložím mobil, dám si hodiny na ruku a idem spať.

Príspevok GR 52 – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Nedeľa, 21.9.2025

Tak sme sa tento rok predsa len ešte vybrali do Álp. Je to tak natesno, narýchlo a v strese. Jozef mal včera pretek BBU štafeta, 30 km. Bolo to pre neho riadne náročné, lebo bolo strašne teplo, došla mu voda a musel piť z potoka. Ja som doma zatiaľ zbalila, nachystala veci a večer išla na koncert Pary vo Fabrike 61.

Spoje nám idú celkom fajn. Ráno o 6:49 ideme na vlak do Bratislavy. V Trnave prestúpime, aby sme prišli na hlavnú stanicu odkiaľ nám ide autobus do Viedne. Vonku je prijemne teplo a vyhrievame sa na slniečku. Cesta do Viedne ubehne rýchlo. Hneď ako prídeme, tak má naše lietadlo meškanie 30 minút. Tak to asi nestihneme spoj vo Francúzsku a rozmýšľam nad nejakou alternatívou. Prebalíme veci do 10kg podpubnej batožiny a ešte chvíľu sedíme pred security, lebo máme čas. Za pol hodinku ideme. Jozefa si zoberú na bok a robia mu test na výbušniny. Ja prejdem hladko. Prekľučkujeme pomedzi duty free a nájdeme si prázdne miesto smerom na časť C. Nabíjame kým sa dá. Čítam si liberation travel hacks newsletter, kde sa dočítam, že ak si po 1.9. kúpime Alpenverein, tak ho máme platný na celý budúci rok. Tak ho rovno aj kúpim už sme nad ním aj tak rozmýšľali a možno bude platiť zľava na niektorej z chát.

Lietadlo viac nemešká, tak sa poberieme na boarding a odtiaľ je to rýchlovka. Obaja máme sedadlo pri okne. Je mi to v podstate jedno, aj tak budem spať. Píšeme si cez Briar, bluetooth chatovacia aplikácia. Bitchat sa nám nepodarilo rozbehať. Pri Jozefovi sedia nejakí Česi, ktorí si tam doniesli fľašu vodky, ktorú im letuška hneď zabavila. Jozef krúti hlavou, to si predsa treba preliať do plastovej. Ešte ani nevzlietneme a už spím. Spím asi hodinu a potom píšem zoznam na nákup. Mám ambíciu náš spoj stihnúť a hľadám, čo najbližší obchod. Pri pristávaní letuška upozorňuje, že nech sa niekto posadí, lebo to je nebezpečné a hrozí úraz. Nakukneme cez sedadlo a nejaký chlap si to presne v čase pristávania štraduje uličkou. Ukázalo sa, že je to jeden z tých Čechov pri Jozefovi. Našťastie pristaneme hladko. Ak by sa lietadlo trochu odrazilo, tak mohol skončiť s rozbitou hlavou. Celkom rýchlo sa aj dostaneme k batožine, ale ide nám to už za hodinu a musíme ísť do Decathlonu po kartušu, a ešte aj nakúpiť. Keby som si veľmi švihla, tak by sa to možno dalo stihnúť, ale nemám dnes kapacitu rýchlo rozmýšľať. Zavrhnem to hneď, a tak sedíme na letisku a hľadám alternatívu.

Za dve hodiny nám ide vlak na trochu iné miesto, ale vedeli by sem sa v tom istom čase napojiť na trasu GR 52 , Grande Traversée du Mercantour. Sme na terminály 2, tak sa letiskovým vlakom presunieme na terminál 1 a potom ideme 5 minút pešo na vlakovú stanicu. Je tu strašne teplo a dusno. V   automate kupujem lístok za 3,5€ do mesta. Je to úplne retardovaný typ automatu, že tam je také koliesko a jeho točením sa menia polička. Našťastie už s ním máme skúsenosti. Zvládneme to kúpiť a hneď nastupujeme na vlak. Vezieme sa asi 5 minút. Vystúpime na peknej historickej stanici. Hneď keď vyjdeme von, tak vieme že sme vo Francúzsku, úplne parádna architektúra.

Najprv ideme do Decathlonu, kde som si objednala kartušu a potom nakúpiť do Monoprix. Tento obchod ukazovalo ako zatvorený o takejto hodine. Ale som rada, aspoň nemusíme ísť ďalej a je tu celkom veľký výber. Kupujeme bagety, tuniakov, salámu, polievky, zemiakovú kašu a pivečko do cesty. Máme toho celkom dosť. Ideme na druhú stanicu vzdialenú asi 10 minút. Kupujem lístky do Peyresq, za 5€ na osobu, čo mi príde strašne málo lebo pôjdeme vyše 2 hodín. Máme ešte chvíľu čas, tak si ideme dať kávu. Za espresso dávame 2,9€, uf, to nie ako kávička v horách za euríčko. 10 minút pred odchodom vlaku prídeme na stanicu. Pristavený je jednovagónový motoráčik. Je to vlastne ako taký autobus na koľajach.

Obsadzujeme posledné voľné miesta. Vlak zastavuje frekventovane a aspoň pár ľudí vystúpi. Keď sa dostaneme z husto obývanej oblasti, tak ide sprievodca. Hovorí dokonca aj po anglicky. Pýta sa ma odkiaľ sme a na akú zastávku ideme. Poviem mu názov po slovensky, tak ako by som to prečítala, ale samozrejme je to vo francúzštine úplne inak. Ukážem mu to radšej na mape. Našou destináciou je naozaj prekvapený. Z železničnej zastávky Peyresq je to do dediny Peyresq 5 km a skoro 500 výškových metrov. Zastávka je uprostred ničoho a nevedie tam žiadna cesta. Uisťuje sa, že sme si vedomí toho, že tam treba 5 km kráčať. Skontroluje všetkých a potom počujem ako rušňovodičovi hovorí, že ideme do Peyrsequ. Je to asi ozaj rarita. Po 40 minútach cesty nám oznámi, že budeme čakať 40 minút kým nepríde vlak oproti. Ideme teda von a popíjame si pivečko, polovica cestujúcich vonku fajčí.

Sprievodca sa pri nás dokonca pristaví, aby nám vysvetlil, čo sa deje. Vraví nám, že to nestihneme dôjsť do dediny. Odpovedám mu, že máme stan a chceme spať hneď pri zastávke a až ráno ísť. On na to, že je tam prístrešok a môžeme v ňom spať. Aj som mala pôvodne taký zámer, ale teraz to máme dokonca dovolené. Po 40 minútach sa pohneme ďalej. Cesta je to parádna. Železnica sa vlní v údolí popri rieke Le Coulomp a okolo sa vypínajú vysoké skaly. Je to krásna, vyhliadková trasa. Za pol hodinu opäť stojíme a čakáme 10 minút na ďalší vlak. Zotmelo sa a vlak občas brzdí kvôli zvieratkám na trati. O 20 :15 sa zbierame na vystupovanie. Točím si cestu v predu a aj rušňovodiča, záujme ho moja kamera. Pýtam sa sprievodcu ako často zastavujú na tejto zastávke, vraví, že 2 krát do roka.

Zastávka je hneď pred veľmi dlhým tunelom. Zakývame sprievodcovi a vlak sa stráca v útrobách tunelu. Ocitáme sa v úplnej tme. Je tu celkom dobrá kamenná zastávka. Zložíme si veci, dáme si po čokoládovom pudingu a rozkladame veci na spanie. Začína pršať a v diaľke počuť hromy. Rozkladáme, čo najviac na kraji, aby na nás nepršalo. Umyjeme si zuby a už sa ideme ukladať na spánok. Zrazu si všimnem , že kvapká zo strechy, tak sa ešte trochu potisneme a dáme tam dáždnik. Ľahnem si a po pár minútach mi začne kvapkať na tvár, ďalšia diera. No tak to musíme nejako inak vymyslieť. Prší výdatne a riadne sa blýska. Jeden silný hrom zaznie kúsok od nás a strašne ma vyľaká. Dávam si radšej štuple do uší. Nejako sme sa naskladali na lavičky, tak, aby na nás nepršalo a dúfam, že už sa ďalšie kvapkajúce miesto neobjaví a zvládneme to v suchu. Píšem ešte hodinku blog, vidím ako prichádza jedna búrka za druhou. Dávam si bufku na oči a idem spať.

Príspevok Tour du Mercantour – GR 52 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Bivacco Emilio Marigonda – Domodossola

24,3 – 1093 m – 2580 m – celkovo 213,7 km

Vstávame o 7 ráno. Nespala som moc dobre, svietil mi mesiac cez okno a zdalo sa mi nejako moc teplo. Pod spacákom bolo teplo a mimo neho zima. Pastieri už sú so stádom na paši. My sa pobalíme a na raňajky dojedáme včerajšie cestoviny. Dáme si ešte kávičku z koťoga a vydáme sa na cestu. Dnes som ešte naplánovala výstup na nejaké hraničné kopce predtým ako sa poberieme späť do Domodossoly.

Vonku nám nejako fučí a som už rada, že dnes končíme, mám dosť. Po úpätí stŕmych kopcov stúpame ku Lago di Oriaccia a chodník je veľmi príjemný.

Odtiaľ stúpame kolmo hore do sedla Passo di Oriaccia nord, kde stretáme prvých ľudí. Fučí tam neskutočne silný vietor, obliekame si neprefuky a hľadáme chodník smerujúci na Cima Verosso.

Žiadny tam nie je, tak iba stúpame po kameňoch kadiaľ sa nám to zdá najlepšie. Vietor je silný, nepríjemný a vyčerpávajúci. Toto je náš posledný kopec na celej túre, odtiaľto pôjdeme už iba dole viac ako 2000 m. Teda vlatne som mala naplánované ešte nejaké sedlá, ale nemám už na to energiu, tak ideme najkratšou cestou dole.

Zídeme prudkým kopcom ku chate Rifugio Gattascosa. Odtiaľ už aj vietor poľaví. Naberieme si vodu a pokračujeme ku Lago Ragozza, kde si dávame prestávku na jedlo. Jeme chlebo so syrom, salámou a čokoládu, a s nevôľou pokračujeme v ceste dole. Keď človek prekoná takéto veľké prevýšenie za jeden deň, tak vidí ako sa krajina mení. Už sme vo výške nejakých 2000 m.n.m. a úplne to tu pripomína Tatry, len s oveľa menej ľuďmi.

Mne sa moc nechce kráčať a mám úplný útlm. Tak sa zastavujeme a zbierame čučoriedky. Nazbierame si každý po pol hrnčeku a pridávam cukor, ktorý som zobrala na poslednej káve. To je dobrota. Je to pracné, ale podľa mňa to stojí za to. Posilnení pokračujeme v klesaní k Rifugio San Bernardo. Hustota ľudí sa zvyšuje. Je to tu prístupné autom a veľmi pekná príroda. Nezastavujeme sa a pokračujeme cez zhluky domčekov s krásnym výhľadom.

Ihličnatý les sa mení na zmiešaný a vyzerá to ako na Kysuciach. Keď zíjdeme ďalších 500 metrov, vyzerá to ako v Hornej Vsi. Máme výhľad na krásnu horskú dedinu Bognanco. Dostaneme sa už do doliny a pokračujeme ponad rieku Bogna. Občas prejdeme cez skalné kaňony prítokov.

Čím nižšie, tým je príroda suchšia a viac kamenistá. Prekvapivo stretáme jedeného cyklistu a dokonca aj jednu turistku. AK by bolo niečo takéto na Slovensku, tak by to bolo asi dosť populárne, ale tu je o toľko viacej možností, že to tu celkom zarastá. Miestami to vyzerá ako z nejakého hororu. Kedysi to tu bolo obývané, ale teraz tu ostali iba prerastené polorozpadnuté domy a pozemky rozdelené skalnými stenami.

Zamýšľame sa čím sa asi mohli zaoberať ľudia, ktorí tu žili. Pretože pestovať sa tu moc nedalo a jedine asi mohli niečo chovať a robiť niečo s drevom. Mala som na mape označené potôčiky. Aj sme pri jednom stáli, že sa ideme umyť, ale povedali sme si, že bude ešte ďalší. Ale ďalší už nebol. Prídeme do dedinky Monteossolano. Je tem aj kohútik, ktorý tečie do takej betonovej nádoby a veľmi dobre by sme sa tam okúpali, ale sme trochu na očiach. A je aj poriadne teplo a ešte by sme sa spotili kým by sme prišli dole. Dávame si ale chvíľu prestávku, je to celkom čarovná talianská dedinka.

V záhrade sme videli gigantické rajčiny. Na miesto, kde by som dnes chcela spať to sú ešte 4 km. Už máme toho celkom dosť, tak pridáme do kroku. Na mieste, ktoré som mala poznačené nebola rovinka, ďalej by sa aj našla, ale už to boli sady a súkromné pozemky. Prídeme teda až na okraj Domodossoly a ideme pohľadať miesto pri starej ceste popri rieke Bogna. Jedno aj nájdeme. Je to tu celkom na očiach, ale sme v oblasti Piedmont, kde sa môže stanovať kdekoľvek ak je to menej ako 24 hodín pokiaľ nemáme možnosť ubytovania, čo sa dá vyložiť veľmi subjektívne, že nemáme peniaze na noc v hoteli. Ešte chvíľu čakáme, lebo tu chodia behať a prechádzať sa ľudia, tak sedíme na ceste a dojedáme posledný kúsok salámy s chlebom. Presne nám to jedlo vyšlo. Ešte nám ostala jedna večera, ale už sa nám nechce dnes variť a nie sme až takí hladní. Postavíme stan, ja sa idem okúpať do rieky, kde je síce zákaz kúpania, ale ja to potrebujem na hygienu. Prekvapivo je to naozaj príjemná kúpeľ, keďže je stále dosť teplo. Až po tom ako sa oblečiem si všimnem, že postarší pán si tam dáva intervaly a usmieva sa na mňa, tak neviem či môj kúpeľ náhodou nevidel. Jozefovi sa už podarilo postaviť stan na kamennej pôde, takže šnúrky máme zaťažené kameňmi aby to ako tak držalo.

Aj on sa ide umyť. Zajtra odlietame, takže aby sme v lietadle nesmrdeli. Včera som kúpila lístky na autobus z Domodossoly priamo na letisko o 9:35. Premáva iba na základe rezervácie, takže sme si ho museli zarezervovať 24 hodín vopred. Už máme rozložené veci a slnko akurát zapadlo. Veľa ľudí sa vybralo na večernú prechádzku okolo nás. Najprv majú trochu znepokojený pohľad, ale keď ich pozdravím “ciao”, tak sa usmejú a sú v pohode. Zotmie sa a ideme si umyť zuby. Potuluje sa tu okolo nás krásne chlpaté koťátko, tak ho pohladkám a potom ideme spať.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Refugio Andolla – Bivacco Emilio Marigonda

13,6 – 834 m – 1350 m – celkovo 189,4 km

Vstávame pred 7. V noci ma budil nejaký sviš pojedajúci trávičku pri našom stane.

Na raňajky jeme chleba so salámou a syrom. Zbalíme veci a smerujeme k neďalekému Refugio Andolla. Po ceste stretáme manželský pár. Jozef ide pár metrov predo mnou, tak pani na neho spustí po talinsky, povie jej, že nehovorí po taliansky, tak spustí po nemecky, aj to kýve hlavou, že nie. Nakoniec teda skúsi angličtinu. Chvíľu sa rozprávame a pýtajú sa na stav chodníka. Majú namierené na bivak Cittá di Varese. Obdivujú aj našu ľahkú výbavu a ukazujem im dáždnik. Rozlúčime sa a za chvíľu sme pri refugiu. Turisti, čo tu prenocovali sú už dávno preč a vo vnútri prebieha upratovanie. Pýtam sa slečny či nám urobí kávu, že hej, len si budeme musieť chvíľu počkať, lebo má vypnutý kávovar. Chvíľku sa zdržíme, vypijeme kávu, doplníme vodu a poberieme sa stúpať do sedla Passo di Andolla.

Ide sa nám celkom dobre a svižne postupujeme. Obiehame skupinku šmotiacich sa turistov. Jeden zo skupiny je rýchlik a dorazí do sedla kúsok pred nami. Zloží batoh a ide svojím parťákom na pomoc. V sedle fúka riadne silný vietor, tak sa dlho nezdržujeme a mierne, takým traverzom klesáme. Keď sa dostaneme do závetria, na rovinku s pekným výhľadom, dávame si prestávku. Jozef mi nachystá sendvič s marmeládou a potom to zajeme orieškami. Cez sedlo sme opäť na chvíľku prešli do Švajčiarska.

Chodník ďalej pokračuje zelenými rozkvitnutými lúkami, mierne stúpa a máme parádne výhľady. To je tá pravá alpská idylka! Striehneme či nezazrieme nejakého svišťa. Podarilo sa! Taký tučný, ale hneď sa išiel schovať do nory.

Prechádzame okolo oplotkov pre zvieratká a hľadáme bráničky kadiaľ môžeme prejsť. Je tu aj dom so solárnymi panelmi a zahliadla som dokonca aj sprchu. Celkom luxusné bývanie takto vysoko. V diaľke na kopci zbadáme pasúce sa ovečky.

Prechádzame okolo polovyschnutých jazier Laghi Pontimia do sedla Passo di Pontimia a späť na talianskú stranu. Nejak sa okolo nás zmráka a spadne aj pár kvapiek. Už sme toho stúpania podľa mapy nemali moc mať, ale zdá sa mi, že ideme furt do kopca. Toto sú typické talianské Alpy, stŕme jak ďas.

Prehupneme sa cez ďalšie sedlo a otvorí sa nám výhľad na Laghi di Campo. Už zdiaľky vidíme veľkú skupinu ľudí oddychujúcu pri jazere, tak ani nezastavujeme.

Zíjdeme to rovno na Rifugio Alpe il Laghetto. Privíta nás malá paní, zoberie si ma pod rameno a pýta sa, čo si dáme. Objednám dve kávy, pivo a koláč. Na naše prekvapenie je tu celkom dosť ľudí a aj veľa nocľažníkov. My si vypijeme kávu, spapám koláč a klesáme ešte kilometer k Bivacco Emilio Marigonda. Tu som pôvodne chcela prísť už včera, ale fakt som nevládala. Pred útulňou sedí dievčina, ktorá ide GTA a dáva si tu prestávku. My si zložíme vnútri veci a skúmame, čo všetko tu je. Útulňa je vybavená lepšie ako náš byt. Má sporák, kopu riadov a moka konvičiek, na poschodí 6 poschodových postelí a dokonca aj turecký záchod.

Chvíľu si oddýchneme a dáme si kávu s výhľadom. Potom sa ja pustím do prania a Jozef do varenia. Prichádza nejaký turista, nehovorí nič po anglicky, ale čo to z tej taliančiny pochytím. Patrí do talianského turistického klubu a spravuje túto útulňu, prišiel vybrať peniaze. To on bol hore s tou skupinou 40 ľudí. Hneď vedľa je ešte jedna útulňa. Vyberie obidve pokladničky a poopravuje, čo treba. Zdrží sa asi pol hodinu a potom sa pridá k schádzajúcej skupine turistov. Doperiem oblečenie, natiahnem si šnúru na zábradlie a povešiam. Jozef urobil poriadnu porciu cestovín až to máme problém dojesť.

Odložíme si aj na raňajky. Slniečko občas zasvieti pomedzi mraky. Vystihnem slnečnú chvíľu a trochu sa umyjem v žriedle pred útulňou. Fučí a je mi dosť zima. Obliekam si zateplené kraťasy a páperku. Na neďalekom kopčeku niekto odpočíva a hrá na píšťalku, tak to máme aj s kultúrnou vložkou. Snažíme sa dobiť powerbanku, ale je tam nejaká poistka a furt to píska. Jozef krúti hlavou nad tou fušerinou. Mobily nabíjať ide, dobíjame aspoň tie kým je ešte slnko. Keď sa schová za kopec, tak sa poriadne zozimí a pastieri ženú stádo z paše do ohrady, ktorá je hneď vedľa. Majú so sebou asi 5 psov, takže my sa už zavrieme vnútri. Hore sú síce postele, ale také strunové a matrace sú strašne mäkké. Radšej rozkladáme karimatky na zemi, to nám bude isto pohodlnejšie. Okolo chaty je stále lomoz, buď sa chodia napiť psy alebo pastieri, ktorí spia vo vedľajšej chate. Moje nohy už boli dnes v trochu lepšom stave, ale aj tak som rada, že zajtra už končíme.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Bivacco Cingino – Refugio Andolla

12,9 km – 803 m – 688 m – celkovo 175,8 km

Vstávame strašne neskoro. Talian odchádza a my mu kývame z postele. Bol pozrieť na priehrade, ale žiadne kozorohy sa tam po muri nešplhali. Prvé postavenie sa na nohy je najhoršie. Mám dosť otlačené nohy odspodu a cítiť to ako také bolestivé mravčenie. Prejdem pár krokov ku studničke, kde sa umyjem a je mi trochu lepšie. Na raňajky máme bagetu so salámou a syrom. Pobalíme veci, dáme suché ponožky do morkých topánok a vydáme sa na cestu.

Dnes to bude asi krátky deň. Máme pred sebou celkom dosť možností na spánok, takže sa po ceste rozhodneme. Musíme si trochu oddýchnuť po včerajšku. Sme v oblasti, kde bola kedysi banská činnosť, takže to dnes bude zaujímavé. Teraz je to tu výhlásené za národný park, takže sú tu už iba chátrajúce pozostatky. Mierime si to po bývalej železnici ku valu priehrady Cingino a odtiaľ kúsok klesáme. Stretáme trojicu Talianov huliacich trávu.

Čoskoro prídeme k malým dverám do podzemia, tadiaľ vedie turistická trasa. Tipujem, že to bol kedysi železničný tunel. Teraz je vnútri veľké potrubie, popri ktorom sa dá pešo prejsť.

Nasadzujeme čelovky a vydáme sa do takmer 3 km dlhého tunela. Vnútri je dosť vlhko a na veľa miestach presakuje voda. Na začiatku sú na chodníku mriežky ponad vodu, ale tie čoskoro skončia. Jozef sa snaží obchádzať a skackať ponad vodu. Ja to vzdám hneď v úvode, takže mám opäť mokré nohy. V polovičke je úniková šachta, tak ideme na chvíľku na slniečko. Prechod cez tunel je sranda, ale 3 km je celkom dosť. Kvôli vode je postup dosť pomalý a Jozef si ešte musí dávať pozor na hlavu. Je tu aj celkom zima, celý čas mám páperku. V druhej polovici príde asi 10 m úsek, ktorý je celý pod vodou, tak už aj Jozef má mokro. Konečne sme na konci, uf, bolo to po rovinke, ale aj tak mi to celkom dalo zabrať. Na druhom konci akurát vchádzajú dvaja turisti. Keď vidia aká som naobliekaná, tak sa aj oni prioblečú. Pýtajú sa nás ako dlho nám to trvalo. Pokračujeme ku jazeru Camposecco.

Bývalá železnica pokračuje stále po rovinke, po úpätí hory a potom prudko dohora, kde bol vlak ťahaný nejakým systémom, ktorého pozostatky tam ešte sú. Serpentíny tu veru nie sú. Tak si pomaly kráčam a každú chvíľu stojím. Prídeme k priehrade a opäť hľadáme kozorohy na hrádzi, ale ani tu žiadne nie sú. Jazero má krásnu tyrkysovú farbu a chytajú na ňom dvaja rybári.

My si ideme oddýchnuť do útulne. Je to ten istý štýl ako sme spali prvú noc. Trochu dobíjame elektroniku a je tu funkčná moka konvička, tak Jozef varí kávu.

Vyzúvam si topánky aj ponožky a dávam ich von sušiť. Mám nutkanie to tu dnes zabaliť. Diskutujeme s Jozefom aké máme dnes možnosti. Včera som to naplánovala na vzdialený bivak Emilio Marigonda, ale tam dnes isto nedojdeme. Takže buď pôjdeme spať do bivaku Città di Varese alebo do stanu. Po dostatočnom oddychu sa vydáme na cestu, nohy si zasa musia chvíľu zvykať na mokré topánky a boľavé chodidlá. Stúpame okolo priehrady do sedla Passo delle Coronette, pred ktorým sú na mape označené rebríky.

Stúpame pomedzi kamene a orientujeme sa podľa GPS. Občas narazíme na nejakú značku. Obzeráme sa okolo seba a rozmýšľame, kde to sedlo asi tak môže byť. Z diaľky zbadáme nejakých ľudí, ktorí idú veľmi pomaly dole žľabom. My si celkom svižne stúpame, takže musíme počkať pod reťazami kým zíjdu. Sú to takí manželia 50-tníci a jeden 40-ročný chlap. Idú trasu GTA – Grande Traversata delle Alpi. Začínali na severnom cípe nad Domodossolou a smerujú až do Turína. Na ceste sú 4 dni. Majú obrovské batohy a pohorky na nohách, veľa šťastia na ich ceste. Včera spali na bivaku Città di Varese a strašne ho vychválili do nebies. Vyšplháme sa po skalách hore do sedla a obzeráme sa po okolí, kde spatríme červenú búdku na skalnom výstupku. Po 10 minútach sedenia sa rozhodneme, že ideme skúsiť ten bivak, keď sa im to tak páčilo. Na mape je trasa označená bokovane, čo znamená, že to je málo značené a pre skúsených turistov. Prechádzame cez samé kamenné polia, po skale a kadejako obchádzame násypy.

Značenie minimálne, úplne hrozný chodník. Dostaneme sa na taký vysoký, stŕmy násyp kameňov a podľa hodiniek z neho máme zísť. Vyťahujem paličky a dosť nebezpečne zostupujeme. Hrozná cesta, to som dnes chcela oddychový deň, toto má ďaleko od oddychu. GPS nás povodila takou okľukou a asi by bolo lepšie ísť na priamo, tak už sa snažíme iba smerovať k bivaku najschodnejšou cestou. Pozorujeme na skale zápas kozorohov.

Na záver máme opäť trochu šplhania po skale. Konečne sme došli, Jozef išiel prvý a videl ako svišť vbehol pod bivak. Sme z toho celí naradostení až kým nezacítime silný pach moču. Otvoríme bivak a je tam veľmi natesno naskladaných 9 postelí. Toto je naozaj núdzový bivak.

Keby tu prišla ešte ďalšia osoba, tak už by sa nám tam nespalo úplne komfortne. Oproti útulňam, v ktorých sme už boli je to naozaj iba základná útulňa. Ten pach moču nás úplne odradí od toho, aby sme tu strávili noc. Ešte máme celkom dosť času. Radšej sa poberieme ďalej, už trochu lepším chodníkom. Klesáme a kamene nahrádza tráva.

Pozeráme mapu, kde sú trochu redšie vrstevnice, lebo sa nám zatiaľ nepodarilo nájsť vhodné miesto na stan. Jozef ide pozrieť jedno miesto mimo chodníka, ktoré na mape vyzeralo celkom ok. Našiel parádnu lúčku, s potôčikom neďaleko a krásnym výhľadom. Toto je oveľa lepšie ako ten bivak, tu sa mi páči. Jozef stavia stan a ja sa hneď idem umyť kým ešte trochu svieti slnko. Nájdem dokonca prameň, hrnčekom sa trochu pooblievam, a obliekam sa do pyžamka a páperky. Jozef sa ide tiež umyť a ja zatiaľ pofotím okolie.

Na večeru máme cestoviny s tuniakom a sugom. Nič už nepíšem, aj dnes sme mali celkom dlhý deň. Dúfam, že nám to zajtra s tým oddýchovým dňom výjde.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Grächen – Bivacco Cingino

→ 36,1 km ↑ 2034 m ↓ 1900 m – celkovo 162,9 km

Budík máme na 6:30, ale poriadne leje, tak ho posúvame na neskôr. O hodinu kontrolujem na Accuweather ako dlho ešte bude pršať. Podľa predpovedi by to malo do hodiny skončiť. Tak teda vstávame, zbalíme v stane veci a potom sa rýchlo presunieme pod strechu ku kaplnke. Teda ja sa tam rýchlo presuniem, Jozef čaká vonku na daždi kým sa pobalím, lebo by si veľmi zamokril topánky kým by došiel 50 m pod strechu.

Tam varíme čaj a jeme raňajky, toast s džemom. Prevesíme stan nech trochu odkvapká a nemusíme nosiť takú váhu. V lyžiarskom stredisku sa pohybujú nejakí ľudia, asi pracovníci, ale vyzerá, že ich naozaj nezaujímame. Už prší trochu menej. Máme pred sebou najdlhší deň, tak musíme vyraziť. Pred 9 vyrážame. Prejdeme kúsok do lesa, idem sa vycikať a umývame si zuby. Zrazu začnú strašne hlasno odbíjať zvony, teda, to keby sme boli pri tej kaplnke, tak by som sa riadne zľakla. V daždi stúpame po úzkom chodníku cez les. Táto trasa sa nazýva Hohëweg, po úpätí hôr vedie od Hebriggenu až po Saas-Fee.

Chodník je samá kaluž a snažíme sa ich preskakovať. Predstavy suchých nôh sa vzdáme keď prejdeme na trávnaty chodník, nemá to cenu. Postupujeme dosť pomaly. Ešte prší a chodník ide stále hore dole. Táto trasa bola ešte minulý týždeň zatvorená pre údržbu a pýtala som sa v turistickej skupine či niekto vie kedy ju otvoria. Našťastie ešte pred odletom mi jeden pán odpovedal, že to práve otvorili, tak som bola rada. Musím uznať, že tu je dosť náročný terén.

Chodník je pekný a udržiavaný, ale dodola je poriadne stŕmy zráz a dohora tiež. Prechádzame aj cez oblasti, kde je nebezpečenstvo pádu kameňov. Vždy je to označené značkou a ako postupovať pri páde kameňov. Zastaviť, počúvať a rýchlo pokračovať ďalej. Stretáme aj pár kozorohov.

Po dvoch hodinách si dávame prestávsku na lavičke s výhľadom na ľadovec. Už prestalo pršať, tak odkladáme nepremokavú výbavu. Jeme toast so salámou. Táto trasa sa mi páči, lebo tu nie sú žiadne lanovky, žiadne chaty a je tu naozaj pekná príroda.

Čím viac sa blížime k Saas-Fee, tým krajšie výhľady sa nám otvárajú. Chodník prechádza cez rúru popod potok, zaujímavé riešenie. Začínajú ma trochu bolieť nohy ako chodíme celý deň v mokrom a je to celkom únavné, keď trasa ide hore dole.

Mám radšej, keď viem, že je predomnou súvislý kopec a viem sa na to trochu mentálne pripraviť. V diaľke vidíme Saas-Fee a klesáme cez pekný les. Nie je to ďaleko, ale moc nevládzem, tak dávame ďalšiu prestávku na jedlo. To mi pomohlo, hneď sa mi ide lepšie.

Aspoň dojeme všetko, čo máme. Po ceste dohadujeme, čo si kúpime v obchode, aby sme to vedeli rýchlo vybaviť. Tak ako aj v Zermatte, aj tu nachádzame veľa elektrických autíčok.

Ku veľkému parkovisku ideme na WC a potom na nákup do COOP. Jozef tam objaví Plzeň za 1,55 CH. To ste mali vidieť tú radosť, ale teda, tú si dám aj ja.

Kupujeme jedlo na 4 dni, aby sme už nemuseli schádzať niekde do dediny a mohli ostať v horách. Prekvapivo nám ten nákup ide celkom dobre a pekne si to po dňoch podelíme. Kupujeme bagetu, chleba, tortilly, 4 tuniaky, cestoviny, štangľu salámy, údený syr a na teraz ovocie a zeleninu. Rozložíme sa na lavičku na takom námestíčku s výhľadom na ľadovce.

Všade rozvešáme naše mokré veci. Okolo nás sedí veľa čistých turistov, ale nezazerajú po nás, jedna pani sa na mňa ešte aj usmeje. Otvoríme si pivko, vyzujeme mokré topánky a ponožky, a sockárčime. K tomu Jozef nakrája rajčiny s cibuľou a mozzarelou, a papáme to s bagetou. Úprimne, vôbec sa mi nechce pokračovať. Je 5 hodín a do plánovaného cieľa to je ešte vyše 16 km a 1200 výškových metrov. Aspoň nám uschli veci, tak ich pobalíme a vydáme sa na cestu. 3 kilometre do dediny Saas-Almagell je taká príjemná prechádzka, jemne dole kopcom, tak zaradíme najvyšší stupeň našej rýchlosti. Za chvíľku sme v dedine, doberáme vodu a jeme broskyne, nech ich nemusím vliecť hore kopcom. Tu sa odpájame od cesty Tour de Monte Rosa a namiesto sedla Monte Moro ideme do sedla Antronapass. V hlave som nastavená, že to dnes dôjdeme a že je pred nami súvislé stúpanie. Najprv sa musíme dostať z doliny, tak prudko stúpame po serpentínach. Prídeme do usadlosti, kde je voda, tak to sme ju nemuseli niesť zdola a je tu aj reštaurácia. Tipujem, že funguje iba v zime, lebo ďalej trasa vedie popod lanovky. Spatríme rodinku svišťou, čo nás poteší a dodá nám energiu na ďalšie kilometre. Pokračujeme už miernejšie a idem na mojom najrýchlejšom stupni. Keď treba, tak viem ísť poriadne rýchlo. Stretáme ešte pastierov, muža a ženu, a potom už nikoho.

Celkom si to užívam. Ideme širokým údolím a pripomína nám to národný park Vanoise vo Francúzsku, ešte keby tu bolo viac svišťov. V polke kopca sa priobliekam, lebo slnko už je za kopcom a dávam si mentos na posilnenie. Do sedla to sú už iba 2 km, ale stále 400 výškových.

Začína mi dochádzať energia, ale už nechcem zastavovať, aby sme to stihli pred zotmením. Krajina sa výškou mení a posledné metre už ideme iba cez samé kamene.

V sedle fučí ľadový vietor, tak sa dlho nezdržujeme a snažíme sa čo najrýchlejšie klesať. Nie je to pekné klesanie, veľa kameňov, a zdá sa mi to nekonečné. Pri takom malom hornom jazierku niekto stanuje. My pokračujeme až k nádrži Cingino, pri ktorej je postavená útulňa.

Pred útulňou stretáme veľkého kozoroha, ktorý je evidentne zvyknutý na ľudí. Stihli sme to ešte za svetla. Som rada, že dnes nemusíme stavať stan, mám dosť. Vnútri v útulni je jeden Talian s dvomi malými chlapcami. Zložíme si veci, prezujem sa do erárnych šľapiek a ideme sa hneď osprchovať. Pred chatou tečie parádna studnička. Po vyzutí topánok ma neskutočne začali bolieť stupky. Zajtra to bude náročné. Vonku si dáme špičkovú sprchu, pri ktorej nás pozoruje kozoroh. Vodu nefiltrujeme, takejto vode veríme. Hľadáme vnútri plynovú bombu, aby nám ta naša vydržala do konca výletu, ale žiadnu nenájdeme. Na večeru Jozef varí ryžu s tuniakom. V obchode sme našli takú dvojminútovú, tak to máme pre zmenu chuti. Chlapci sú úplne očarení varičom. Prvýkrát spia takto v horách, ani ich nechcel brať, ale že ho ráno presvedčili, že chcú ísť s ním. Útulňa je veľká a má tri poschodia postelí po 4. Samozrejme si vybrali to najvrchnejšie poschodie. Majú tam aj psa. Oceňujem, že sa ma opýtal či mi to prekáža, tak som odpovedala, že ak bude ticho, tak je to v pohode. Išiel si zafajčiť a prišiel k nemu kozoroh, tak zavolal chlapcov, to bolo nadšenia. Potom sa už poberú spať. My dojeme jedlo a ideme tiež. Nepíšem blog, nenastavujem budík, potrebujeme poriadne zregenerovať.

Príspevok Tour de Monte Rosa – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.