Strathchailleah bothy  – Cape Wrath lighthouse

11 km – 350 m ↑ – celkovo 386 km

Noc strávená v bothy je príjemná zmena. Vyspal som sa do ružova. Ráno konečne vládne okolo bothy bezvetrie a je teplo. Pomaly raňajkujem, dnes mám čas. Lúčim sa s gentlemanmi a o pol deviatej vyrážam smer sever, na Cape Wrath. V tejto časti nie je žiadna správna cesta, len pár zvieracích chodníčkov. Je v podstate jedno, ktorý si vyberiem pokiaľ zachovám smer na sever. Všade sú bažiny, potôčiky a rašelina.

Našťastie dlhšie poriadne nepršalo, tak je to relatívne suché. Riadim sa podľa mapy a gps. Po asi 3 km vstupujem do priestoru ministerstva obrany UK (cvičné vystreľovacie územie), ktoré býva párkrát do roka uzavreté. Je jasno a výhľady sú krásne, tak sa len kochám. Vybieham na kopček ‎Sithean na h-Iolaireich (231 m.n.m.), z ktorého už vidím vežičku majáku.

Už som blízko. Z vrcholu si ešte určujem trasu kadiaľ pôjdem. Potom už to je krátky trek cez pár bažín a potokov. Prichádzam na rozbitú asfaltku a čaká ma posledný kilometer. Maják na Cape Wrath sa vynára za zákrutou a za ním už nie je nič len oceán. Skutočný koniec sveta.

Prichádzam do poloopusteného areálu, je tu viacero budov. Najprv nikoho nevidím, ale už sú tu opreté nejaké batohy. Je tu kaviareň Ozone cafe a dá sa tu aj prespať. Celoročne tu žije John a Angela Ure, otec a dcéra, a o všetko sa tu starajú.

V kaviarni si pýtam pivo a nejaké magnetky. Pivo si mám zobrať sám. . Sadám si ku nejakému chalanovi (myslím, že Steve), ktorý tiež dnes dokončil trail. Rozprávame sa a ja si všímam, že má staršiu zrkadlovku bez krytky objektívu. Vyťahujem ju z váčku, pred dvoma dňami som ju náhodou našiel na ceste pri Loch Stack, to nevymyslíš. Pozýva ma na pivo a čakáme či príde odvoz. Trúsia sa tu ďalší turisti, čo idú CWT, aj skupinka, čo šla len z Kinlochbervie. Okolo 13:00 prichádza minivan s turistami z mestečka Durness. Má plno, tak sa pomaly zmierujem s tým, že sa odtiaľ dostanem až o tretej. Akože ostal by som tu ešte, len mi zajtra letí lietadlo a je to dosť ďaleko. Mám šťastie, jeden chlapík má čas a ostáva v kaviarni na pive, tak naskakujem namiesto neho. Šofér ma volá Mr. Fortwilliam guy, lebo mu vravím, že sa tam potrebujem dnes dostať. Cesta do Kyle of Durness má 15 km a trvá asi hodinu. Tam nás všetkých naberá loďka a preváža cez záliv.

Skupina turistov z Inverness sa ponúka, že ma vezmú do Invermess. Som veľmi rád, že nemusím stopovať a naskakujem k nim do auta. V Inverness nasadám na autobus do Invermoriston, čo je už len hodinku do Fort William, kde ma vyzdvihuje Tom. Cesta späť, z ktorej som mal najväčšie obavy bola prekvapivo rýchla, len treba mať trošku šťastia na tých správnych ľudí.

O desiatej už sedím na pive u Peti v Glen Nevis Campsite. Dávam sa do rečí so Samom, ktorý práve dokončil West Highland Way a po chvíli sa pripája aj Peťa.  Je tu dobre, ale už treba ísť domov. Teším sa na deti a Danku, tieto posledné dni mi už veľmi chýbali.

Cesta domov

7.5.2023 Nedeľa

Už sa neviem dočkať. Ako som sa tešil na tento výlet, tak isto sa teším aj domov. Škótsko je krásne, ľudia sú tu milí. Po ceste som stretol mnoho skvelých a zaujímavých ľudí. Čo ma prekvapilo bolo množstvo dôchodcov a starších ľudí na CWT. Na slovenskej SNP-čke ich toľko nestretnete. Celkovo hodnotím trail ako ťažký, najmä ak je zlé počasie. Ak by som mal  ešte 2 dni naviac bolo by to viac v kľude. Ideálny čas na prejdenie sú tak 2 týždne. Tento rok bolo aj podľa Škótov veľmi sucho (každý deň som mal mokre topánky), tak som to mal o niečo jednoduchšie. Aj počasie mi vyšlo, dokopy boli možno 2 dni dažďa. Ak teda chcete zažiť skutočnú rozľahlosť a opustenosť škótskej krajiny rozhodne odporúčam CWT. Možno by som sa nedržal striktne danej trasy a v prípade dobrého počasia vybehol na nejaké Munros, po ceste ich bolo dosť. Snáď sa tu ešte niekedy vrátim.Ďakujem Jožkovi a Márii za požičanie väčšiny lightweight výbavy na trail, Peti za super ubytko a mojej Danke, že to doma vydržala sama s 3 deťmi a ešte k tomu aj tehotná.

Dúfam, že vás tieto riadky aspoň trochu bavili. Nie som žiadny spisovateľ, ale aj toto je pre mňa jedna z ciest ako si zachovať spomienky.

Dávid

Príspevok CWT – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Loch na Seilge – Sandwood bay

35 km – 900 m ↑ – celkovo 375 km

V noci nespím, strašne fúka a stále sa budím. O piatej sa trochu otáča vietor a ten stan ide roztrhať a odfúknuť. Rýchlo vstávam, všetko balím a 5:40 už som na ceste. Spal som asi 2-3 hodiny. Vytrvalý vietor pokračuje. Ja tiež. Zídem dole k Loch Stack, je tam pár domčekov, keby som včera vedel, potiahnem až sem. Dalo by sa tu schovať niekde za dom.

Pokračujem okolo Loch Stack smerom na severovýchod, proti vetru. Točím sa na severozápad popri Loch a’Gharbh-bhald Mòr a vietor fúka do chrbta. Okolo ôsmej sa mi zdá, že prestalo trochu fúkať, tak si sadám k raňajkám na brehu jazera.  Po asi 3 hodinách prichádzam do dedinky Rhiconich, odtiaľ to je 6 km po asfaltke do Kinlochbervie. Toto je taká nezáživná pasáž, len ma obiehajú autá. V Kinlochbervie idem do obchodu po pivo (Orkeny IPA) a nejaké dobroty na posledný večer. Zastavujem aj v kaviarni Worth the Look (spoiler: It’s not worth it) a dávam si anglické raňajky a čierny čaj.

Do Sandwood bay je to ešte 13 km, skoro polovica po asfalte. Kráčkam si  pomaly, je ešte skoro. Pred treťou prichádzam do Sandwood bay.

Je to krásna piesková pláž na konci cesty. Sú tu pieskové duny a pasú sa tu ovečky. Konečne svieti slnko a ja si to užívam. Sú len 3 hodiny, zachádzam na miesto, kde toľko nefúka a idem sa kúpať.

Atlantik je tak studený ako by ste predpokladali. Krásne miesto, keď svieti slnko 10/10. Zhora z útesov je nádherný výhľad na more.

Uvažujem, že tu ostanem spať, ale stále silno fúka a po včerajšej noci to nechcem riskovať. Pozerám mapu, kde je posledná bothy Strathchailleah. Nejaké 2 – 3 km, pohodička.

V tejto bothy žil 32 rokov pustovník James Macrory-Smith, kúril si tu rašelinou a raz do týždňa išiel 20 km do obchodu po zásoby. Zanechal po sebe len túto chajdu so svojimi umeleckými dielami. Vnútri stretávam 5 gentlemanov, 3 starší 60+ zo Škótska a 2 mladší 50-tnici z Anglicka. Chlapci rozrobili oheň z rašeliny a v kruhu sa tu popíja pivko a debatuje. Dobré časy.

Zajtra Cape Wrath a koniec mojej cesty.

Príspevok CWT – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Inchnadapmh – Loch na Seilge

40 km – 2250 m ↑ – celkovo 340 km

Od rána dnes fučí riadny vetrisko, aj v noci to bolo všelijaké. Steny stanu sa opierali o spacák a ten mi trochu navlhol. Balím stan a pred ôsmou vyrážam do sedla Bealach na h-Uide.

Výstup asi 500 výškových metrov, klasický turistický chodník. Hore nebolo vidno ani prd, celé v oblaku a silný vietor. Včera by tu asi bolo pekne. Príliš sa tu nezdržujem, len som si chvíľu oddýchol pod vrcholom v núdzovom prístrešku.

Dole to je riadna strmina, šmýka sa na blate a ten vietor je strašne nepríjemný.  Naľavo je ešte vodopád Eas a’ Chùal Aluinn, vraj najvyšší v UK (200 m), ale je málo vody a fúka takže nevyzerá až tak úžasne ako Falls of Glomach. Zídem až dole k moru – Loch Baeg a Loch Glencoul.

Pri Glencoul je aj ďalšia bothy, tam sa schovávam do závetria a jem obedo -raňajky. Stále silno fúka, ale tak zvláštne od pevniny na more. Vytvára to vlny smerom do oceánu. Ďalej pokračujem cez hrebeň popri pobreží k Loch Glendhu. Vietor aspoň roztrhal oblačnosť a svieti slnko. Pri Glendhu je ďalšia bothy, tam si dávam malú pauzičku od vetra.

V nohách mám už zase cez 20 km. Pokračujem 5 km po pobreží s vetrom do chrbta a odbočujem na sever ďalších 7 km k odbočke na Ben Dreavie. Celý čas po poľnej ceste a vietor z boku. Je to unavujúce. Výstup na Ben Dreavie je v pohode, je tam aj chodník. Z vrcholu je aj pekný kruhový výhľad na všetky strany. Všade malé lochy.

Pri zostupe už chodník nie je, ale je to tu veľmi pekné a odľahlé. Keby nefúkalo, tak tu niekde zostanem stanovať. Hľadám miesto na spanie v závetrí, ale moc sa mi nedarí. V tom vetre postaviť stan a dáko ho zabezpečiť nie je žiadna sranda. Nakoniec nachádzam miestočko 5 km ďalej pod Loch na Seilge, uvidím ako prečkám noc.

Dnes to bolo veľmi unavujúce, vietor do tvare alebo do chrbta, a občas ma až zrážalo z nôh. Ťažký deň s najväčším prevýšením. Krásne scenérie, ale keby som mal mať takýto celý týždeň, tak asi sa na to vykašlem. Zajtra predposledný deň, blížim sa k cieľu.

Príspevok CWT – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Schoolhouse bothy – Inchnadamph

40 km – 800 m ↑ – celkovo 300 km

Dnes ráno sa mi extra nechce, budím sa dosť polámaný. Po raňajkách vyrážam až po ôsmej. Dnešný prvý úsek je na Oykel Bridge, asi 6 km obyčajná poľná cesta.

Z Oykel bridge idem ďalších 15 km popri rieke Oykel, najprv poľná cesta, neskôr chodníček po brehu. Vyzerá, že tu chodí dosť rybárov, sú tu pre nich také búdky. Myslím, že sa tu lovia lososy. O 12 som pri Loch Ailish a obedujem. Slnko svieti, tak chvíľu oddychujem.

Poobede začínam stúpať do hôr. 10 km stále okolo rieky až pod úbočie dvoch munros Ben More Assint a Conival. Tu mi to už skôr pripadá ako vo Vysokých Tatrách. Hore idem na pohodu, dnes mám ešte dosť času. V polovici kopca na pravej strane údolia chodník odbočuje doprava, no knižný sprievodca hovorí, aby som šiel rovno do hora mimo chodníka. Rozmýšľam, čo robiť, no po predošlých skúsenostiach s blúdením pomedzi bažiny volím chodník. Cestička ma dovedie priamo pod masív Ben More Assynt, kde je zastrčený malý loch Dub Loch Mòr.

Oddychujem na tomto parádnom mieste a ďalej sa poberám traverzom popod Conival až do sedla Beallach Trallgil. Musím povedať, že táto cesta je rozumnejšia ako priamo hore. Cesta dole je viac-menej jednoduchá popri rovnomennej riečke, je tam pár strmších úsekov, ale nič hrozné. Asi polhodinu pred cieľom prišla prehánka. Cestou dole ma trochu pobolieva pravá achilovka, uvidíme, čo to spraví zajtra.

V Inchnadamph dokupujem trochu jedla a v miestnom hosteli práve podávajú večeru pre turistov, tak zostávam. Máme lasagne, mňam! Stretávam tam starých známych zo Schenavall bothy. Daniel a Nick, ktorí si to skrátili autobusom z Ullapoolu. (Oni prešli 20 km ja 80 ) Dáme si po pive, podebatujeme a idem sa pomaly rozložiť von. Nachádzam schopné miesto 5 minút nad hostelom pri potôčiku, kúpem sa a píšem denník. Je teplo, trochu ešte popŕcha a objavili sa aj midges. Dnes bol pekný deň, aj večer.

Príspevok CWT – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Shenavall bothy – Schoolhouse bothy

46 km – 1215 m ↑ – celkovo 260 km

Ráno ma budí pes, ktorý mi oblizol tvár, keď šiel okolo. Raňajkujem a vyrážam okolo pol ôsmej. Z bothy hneď strmo hore do sedla, potom kľukato pomedzi bažiny, až do dedinky Dundonnell. Dnes je celý deň pekne, tak si to celkom užívam.

Za chrbtom mám pár obrovských kopcov Sgurr Fiona a An Teallach, oba tisícovky, vyzerajú lákavo. Nasleduje ďalší výstup smerom na východ po zvlnenej planine. Okolo Loch an Tiompain a potom veľmi strmo dole do Inverlael.

Dnešná polovica cesty je už za mnou. Prichádzam k hlavnej ceste do Ullapoolu, ktorá je dosť rušná, tak sa snažím stopovať. Podarí sa mi to až 2 km ďalej. Berie ma Sam a trochu sa rozprávame. V Ulapoole ma vysadí rovno pred pubom. Potrebujem dobiť telefón aj powerbanku, tak si sadám na pivo a cider, a dávam si aj makrelovú pomazánku s chlebom. Potom trochu pozriem mesto a dokúpim pár vecí na večeru v Tescu. Ullapool je posledné väčšie mestečko na severozápadnom pobreží Škótska, chodí odtiaľto trajekt na Hebridy.

Okolo štvrtej sa poberám ďalej popri Ullapool river, slniečko hreje, ide sa dobre, tak do toho šlápnem. Začínam asfaltkou po údolí okolo Loch Achall, neskôr sa to zvlní a stúpam okolo Loch an Daimh.

Pri tom prvom ma lákalo sa okúpať, lebo ešte bolo dosť teplo. Po 18 km a 4 hodinách prichádzam k Knock Damph bothy na brehu Loch an Daimh, vyzerá dobre, ale je pekne a na ďalšiu bothy je to už len 6 km, to stíham. Zapadá slnko a robí to pekné zlatisté svetlo.

Začína, ale aj dosť fúkať. Cesta je celý čas obyčajná 4×4, s kalužami vody. Pred deviatou konečne prichádzam do Schoolhouse bothy.

Sú tu dvaja chalani z Edinburghu a vedľa ešte maďarský pár. Kai behá hore dole kopcami a zbiera si Munros. A Nigel je ešte väčší extrémista, ten zase zbiera všetky kopce vo Veľkej Británii nad 150 m. Je ich 1600 a jemu chýba už len 32. Ani som sa ich neopýtal, čo robia, keď si takto cez týždeň môžu dovoliť byť niekde v paži v severnom Škótsku. Asi robím niečo zle. Ešte sa pred večerou okúpem v potoku, to sa ináč snažím robiť každý deň, a idem spať.

Príspevok CWT – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Craig – Shenavall bothy

45 km – 1200 m ↑ – celkovo 214 km

Budím sa v mäkkej posteli okolo siedmej. Príliš sa mi odchádzať nechce. V noci boli mierne chrapoty od spolunocľažníkov, našťastie som mal štuple do uší. Pomaly raňajkujem ovsáky a čierny čaj. Vyrážam okolo ôsmej. Pvých pár km po asfaltke a potom odbáčam na sever smerom na Coulin pass. Konečne sa ukazuje slnko a výhľady, hneď mám lepšiu náladu.

Prvé 2 hodiny idem po normálnej poľnej ceste. Vravím si, že do Kinlochewe to bude pohodička za 3 hodiny. Prichádzam do nejakej lesnej rezervácie, kde sa snažia obnoviť pôvodný les. Na niektorých miestach sa im to asi darí, lebo ten chodník je strašný, úsek cez vresy a bažiny.

Nadávam dobré 2 hodiny, kým dôjdem do Kinlochewe. V Kinlochewe kupujem čerstvé ovocie, sušené hrozienka mi už idú hore krkom. Pokračujem smerom na severovýchod a potom na sever údolím rieky Abhainn Gleann na Muice. Cesta je to nezáživná a fúka protivný vietor do tváre. Ale svieti slniečko tak sa teším a sem tam si v závetrí posedím. Po 15 km v údolí riečky prichádzam do výšky asi 300 m.n.m. ku Lochan Fada a ukazuje sa mi epický vyhlaď na okolité munros.

Mám pocit, že som Aragorn a spolu s Gimlim a Legolasom naháňame orkov po stredozemi, také to tu je. Zatiaľ asi najkrajšie, možno aj vďaka tomu slnku. Kochám sa hodnú chvíľu, ale musím pokračovať ďalej. Čaká ma priesmyk Bealach na Croise. Hore sa ide celkom dobre, je tu kopec pyramídok z kameňov tzv. cairns.

Akonáhle sa dostanem na vrch, strácam chodník, čisté navigačné zlo. Opäť tu sú bažiny s rašelinou a k tomu ešte hlboká roklina s potokom.

Asi hodinu sa tu motám, potom nachádzam celkom pekný, len mokrý chodník okolo Loch an Nid a už som skoro pri Shenavall bothy. Cesta je to nekonečná, a keď už si myslím, že som tam ukáže sa, že je to iný dom a Shenavall je ešte 2 km ďalej.

Okolo siedmej prichádzam do Shenavall, je to ďalšie úžasné miesto, široké údolie obklopené obrami. V bothy sú už 4 ľudia (Daniel a Nick) a pes, a potom prišli ešte ďalší 4. Konečne som zažil aj Škótsky západ slnka nad Loch na Sealga.

Príspevok CWT – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Morvich – Craig

46 km – 1636 m ↑ – celkovo 169 km

Prvá noc v stane. Ráno pred šiestou ma budí prehánka a už nezaspím. V stane je kondenz, tak sa to snažím utrieť, ale príliš sa mi to nedarí. Balím a bez raňajok vyrážam smer Falls of Glomach. Zatiaľ neprší. Po asi hodine prichádzam k vodopádom. Chodník je zatiaľ dobrý, vodopády sú turistami celkom vyhľadávané. Okolo ôsmej už počujem hukot vody a prichádzam k vodopádu. Je úžasný, väčší som ešte nevidel! Voda padá z výšky 120 m do rokliny. Chvíľu sa tu zastavujem a kochám sa.

Oproti na kopci opäť vidím čierne horské kozy. Zostup je riadne strmý po skalách, v daždi by to bolo nepríjemné, ale pršať začína až keď som dole. Prejdem po moste cez rieku Elchaig a odbočujem na severovýchod smerom na Iron Lodge a Maol Bhuide bothy.

Trasa má viacero variant a ja volím jednu z tých jednoduchších. O desiatej raňajkujem pod stromom pri ceste a o jedenástej začína pršať resp. tak drobno mrholiť. Okolo Iron Lodge strmo stúpam po dobrej 4×4 ceste do sedielka a potom mierne klesám dole k bothy. Celý čas prší a nohy sú opäť mokré, aj tá cesta sa začína podobať skôr na potok, ktorý viackrát preskakujem. Okolo pol jednej prichádzam k Maol Bhudie bothy, čarovné miesto uprostred ničoho a zostáva len ticho. Keby som sa neponáhľal ostanem tu spať.

Ešte ma ale čaká aspoň 20 km. Kúsok od bothy zažívam prvé serióznejšie brodenie riečky Ling, ale topánky mám mokré, tak je to jedno. Na druhej strane takmer okamžite strácam chodník a ocitám sa v spleti hlbokých rašelinísk a smradľavých močiarov. Paličkami skúšam hĺbku, no veru nechcel by som tam spadnúť. Idem opatrne obchádzam, čo sa dá.

Musím nastúpať trochu vyššie, ale nie je to vôbec jednoduché. 2 km idem asi 40 minút. Konečne sa odtiaľ vymotám a trafím cestu k loch Calavie. Okolo lochu už je to zase pekná 4×4 cesta, ale stále prší. Za Loch Calavie si opäť volím variant trasy na sever a odbáčam smerom na priesmyk Bhealach Bhearnais (600 m. n. m.). Cestička pomaly stúpa a po ľavej strane mám Bearnais bothy. Trochu sa vyčasilo a v diaľke vidím 2 hikerov ako k nej smerujú. Chodník sa opäť mení z cesty na pastiersky chodníček po pravej strane svahu.

Asi po hodine stúpania sa na mňa zrazu dovalí mrak s dažďom a vetrom. Som vo výške 400 m a ešte 200 chýba do sedla. Chodník sa opäť postupne stráca, v hmle je to o to zložitejšie. Sú tu také veľké kopy kamenia, asi vytvorené ľadovcom a všetky vyzerajú rovnako.  Pomaly neviem kde je hore a kde dole. Musím použiť navigáciu a mapy.cz, nech viem, ktorým smerom sa držať. Prichádzam do sedla a mám toho dnes už dosť. Je pol piatej a ja nemám kde spať, a stan sa mi v daždi nechce stavať. Pokračujem ďalej kým niečo nevymyslím. Cestou dole už je chodník zreteľný a dosť strmý.  Riečku Allt a’Chonaris prechádzam po lanovom mostíku.

Tu sa dá kempovať, jeden stan už tu stojí. Pozerám mapu. Do Craigu by to malo byť už len 10 km po dobrej ceste. Náhodou zisťujem, že mám signál, tak telefonujem Danke a deťom, a cesta mi rýchlejšie ubieha V Craigu asi o pol ôsmej klopem na dvere Garryho hostela. Otvorí mi Gary a chvíľu na mňa pozerá, a rozhoduje sa či ma vôbec pustí dnu. Zvláštny týpek, ale ubytuje ma. Má tu sušiareň, sprchu a mäkkú posteľ. Na všetko má prísne pravidlá. Sprcha, jedlo a plánovanie zajtrajška. Nohám sa polepšilo, ale mám pocit, že trochu začalo koleno štrajkovať, uvidíme ráno.

Príspevok CWT – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Barrisdale bothy – Morvich Allt an Leoid Ghaineamhaich

39 km – 1610 m ↑ – celkovo 123 km

Budím sa okolo siedmej. V noci poriadne fúkalo, tak som rád, že som spal vnútri. Lúčim sa s partiou, zaplatím a okolo ôsmej vyrážam. Prvá časť je dnes taká hore dole popri pobreží okolo Loch Hourn, asi 10 km. Chodník je fajn, miestami po ňom tečie voda, ale ide sa dobre.

Na konci je to zarastené orgovánmi. V daždi by som to veru nechcel ísť. Oproti mi bežia ultrabežci, čo dnes v Inverie končia svoj trojdňový pretek. Na lochu vidím 2 chalanov z Holandska, ktorí majú bicykle a nafukovacie loďky, na ktorých sa preplavujú cez lochy, a takto si chodia po Škótsku. Včera mi o nich vraveli chlapi v bothy.

Okolo 10:30 prichádzam do Kinlochhourn. Nič zaujímavé tu nie je, len pár koní a poníkov, tak nezastavujem a púšťam sa do výstupu na Forcan Ridge. Prvých 10 km je to obyčajná poľná cesta aj celkom suchá, ale po prekonaní jedného väčšieho brodu sa začína strácať. Mám pocit, že to tu bude pravidlo. Naskôr poľná cesta, potom úzky chodníček a potom nič. Asi v polke výstupu stretávam Nicka zo severného Anglicka. Má 54 a šľape lepšie ako ja . So ženou majú pochodených 210 z 300 munros. Munros sú všetky kopce v Škótsku nad 914 m (3000 ft). Ľudia to tu zbierajú ako pokémonov (tzv. bagging). Spolu s Nickom prichádzame okolo obeda na Forcan Ridge, najvyšší bod mojej trasy. Hore je hmla a orientácia je náročná. Ja používam telefón s mapou a GPS, ale Nick ide len podľa mapy, buzoly a knižného sprievodcu. Dávam si krátku prestávku, ale výhľady sú nulové, tak to zbytočne nepredlžujem.

Lúčim sa s Nickom a začínam zostup do Shiel Bridge. Cesta dole je najprv po dobrom skalnom traverze aj s múrikom, neskôr pribúda voda aj blato. Trikrát som skončil na zadku. Scenérie však stoja za to.

Do Shiel Bridge prichádzam až po štvrtej. Konečne mám signál a volám domov Danke a deťom, hneď mám lepšiu náladu. V Shiel Bridge nezastavujem, pokračujem kúsok ďalej po asfaltke do Morvichu. V Morvichi je super obchodík Kintail Crafts, kde majú doslova všetko. Kupujem si 1 vlnené ponožky naviac, lebo tie nepremokavé už si na nohy nedám (maximálne ako prezuvky). Doplňujem zásoby sušeného mäsa, beriem aj syr, čipsy a miestne pivko. Hneď vedľa je miestna reštaurácia a po 3 dňoch volím teplé jedlo. Dávam si hrstkovú polievku a toasty so slaninkou a cibuľou. K tomu pivko Skye Red a Skye Gold. Je pol šiestej a ešte nemám miesto na spanie. Pokračujem smerom na Falls of Glomach a hľadám vhodné miesto na kemp.

Cestu v lese mi skrížia 2 divoké čierne kozy, ale keď ma zbadajú skáču cez plot preč. Neviem kto sa viac zľakol. Asi po 7 km konečne nachádzam malé miestečko pri potôčiku Allt an Leoid Ghaineamhaich. Dnes ma dosť boleli zospodu chodidlá. Pri vyzúvaní nachádzam aj 1 otlak na palci. Okúpem sa a mením náplaste. Ak sa mi podarí aspoň chvíľu udržať nohy suché malo by to byť ok. Sedím na karimatke a nohy mám na tráve, okamžite po mne lezie asi 20 mini kliešťov, musím si na nich dávať pozor. Večeriam, píšem denník a idem spať. Zajtra ma opäť čaká dlhý deň.

Príspevok CWT – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Corryhully bothy – Barrisdale bothy

44 km – 1535 m ↑ – celkovo 84 km

Celú noc prší, nadránom našťastie prestáva. Ráno mi súputníci spievajú happy birthday, nalievajú škótsku, lúčime sa a vyberám sa na cestu. Dnes mám v pláne 3 priesmyky.

Na prvý dorazím asi po pol hodine šlapania, a presne tak dlho mi vydržia suché nohy. Nasadil som nepremokavé ponožky Sealskinz, uvidíme ako to dopadne. Výstup na ‎Bealach Allt n’ Chaoruinn (483 m.n.m.) je fajn, aj dobrý čitateľný chodník popri potoku, ale druhá strana je po daždi celá rozmočená.

Viackrát nevidím kde je chodník. Ide sa po ľavej strane riečky, ktorú na konci treba prebrodiť. Po kameňoch sa dá prejsť aj suchou nohou. Po 10 km prichádzam k väčšej rieke Pean, ktorá je našťastie premostená. Po prekročení rieky netriafam odbočku a chvíľu sa motám v bažinatom lese. Po 20 minútach nachádzam lesnú cestu a za ďalších 5 km prichádzam k A‘chuill bothy. Krásne odľahlé miesto na lúke, ale ja pokračujem ďalej do ďalšieho priesmyku ‎Bealach an Lagain Duibh (300 m.n.m.). Cesta hore je rozmočená, musím skákať ako kamzík. Všade okolo sa týčia monumentálne kopce, vyzerá to tu ako v Pánovi Prsteňov.

Aj tie názvy sa podobajú, niektoré sa ťažko čítajú a ešte ťažšie vyslovujú.  Cestou dole prechádzam okolo lochu, Lochan a‘Mhaim. Cestička pekná, len skoro celý čas pod vodou. Až ku koncu sa to mení a otvárajú sa krásne výhľady na Atlanticky oceán – Loch Nevis.

Dole v zálive nachvíľu posedím pri Sourlies bothy. Ešte je celkom skoro a bothy je plná Talianov. Dávam si olovrant, sušené mäso a flapjack, a pokračujem ďalej. Nasleduje cesta po pláži smerom k ústiu rieky Carnach. Mám šťastie že je odliv a dá sa ísť aj spodkom. Rieka Carnach je celkom veľká, pred mostom je kopec zradných bažín.

Stretávam chlapíka z Írska, chvíľu ideme spolu, on chce kempovať ešte pred priesmykom. Pokračujem úzkym údolím popri rieke Carnach. Po ceste je jedno pekné miesto na kemp, pod útesom pri rieke, ale už je obsadené 2 stanmi a určite sa ešte niekto pridá. Vyššie nad kempom sa rieka rozlieva na väčšiu šírku a chodník už nevidím, zabáram sa. Je to zatiaľ najťažší úsek. Už som skoro na konci doliny a mám odbočiť naľavo, strmo do kopca, v tom sa pošmyknem a spadnem na ľavú paličku. Je ohnutá, dúfam že vydrží.

Priesmyk ‎Mam Unndalain (560 m.n.m.) je zatiaľ najdlhšie a najťažšie technické stúpanie, až pred vrcholom sa to trochu zmiernilo. Je hmla a dosť fúka. Nezdržujem sa a vyrážam do Barrisdale bay.

Cesta dole je za odmenu, krásny suchý chodník ako v Nízkych Tatrách, s výhľadom na Barrisdale bay – Loch Hourn. Stretávam 2 Angličanov, tak trochu rečníme. Idú tiež k bothy, ale budú tam kempovať. Bothy je prázdna, ale celkom dobre zariadená. 2 izby, kuchynka, voda a dokonca aj záchod a elektrina. Táto nie je zadarmo, platí sa 5 libier za noc do kasičky. Dávam si dole nepremokavé ponožky a nohy vôbec nevyzerajú dobre po 45 km. Mám z nich odreniny až otlaky. Lepím si compeedy, snáď to bude zajtra ok. Dorazili chalani z trailu, jeden z nich mi dáva pásku, opravujem paličku – musí vydržať. Neskôr príde ešte asi 5 chlapov z druhej strany, tí idú zajtra do Inverie kde je najodľahlejšia krčma v Škótsku – Old Forge. Toľko chodenia kvôli pivu :P. Celkom nadávajú na môj zajtrajší asi 10 km úsek do Kinlochhourn, že to bolo hrozné. Dávam si večeru a idem spať opäť v suchu. Som unavený a zaspávam hneď. Zajtra najvyšší bod trasy – Forcan Ridge 720 m n.m. Btw celý čas tu nie je signál, asi až zajtra v Shiel Bridge bude.

Príspevok CWT – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Fort William – Corryhully bothy

40 km – 690 m ↑

Ráno ma Peťa vezie do mesta na Camusnagul ferry. Lúčime sa a snáď sa vidíme o 10 dní. Loďka ma za 2 libry preváža na druhý breh Loch Linnhe, kde je začiatok CWT.

Na loďke stretávam Angličana Billa z Leedsu, ktorý tiež dnes začína, tak spolu šlapeme celú asfaltku až do Cona Glen. Ako vstupujeme do glenu, glen je dolina, začína pršať. Nie je to silný dážď, ale vydrží celý deň. Skúšam pončo, funguje super, len pri vetre mi plieska do tváre. Spolu dôjdeme až ku súkromnej Corrlarach bothy. Vo dvojici sa ide výborne, Bill je chlap ako hora, sám sa nazýva “fat bastard” . Tu sa rozlúčime, Bill hovorí, že bude spať v stane niekde pred Glenfinnanom (ešte sa uvidíme).

Po 15 km v Cona Glen preliezam cez 1. priesmyk trasy ‎Bealach Allt na Cruaiche (383 m.n.m.). Za ním už je chodník samá voda, topánky sú prvýkrát mokré.

Schádzam do Glenfinnan cez zavretý mostík (nerozumiem prečo, vyzerá byť v pohode), kde je slávny viadukt z filmov o Harry Potterovi.

V miestnej turistickej kaviarni si dávam kávu a koláčik. Od viaduktu sa vracajú davy ľudí, tak predpokladám, že som vlak zmeškal, ale nevadí. Je tam fakt veľa ľudí, tak rýchlo pokračujem ďalej. Asi po 5 km, zase po asfaltke, prichádzam do Corryhully bothy – dnešného cieľa.

Bothy je luxusne vybavená je tu aj elektrina a kanvica. Zložím sa, dám si prvé kúpanie v potoku a prezlečiem sa do suchého. Po chvíli prichádza majiteľ Alistair a hovorí, že mám zakúriť lebo prichádzajú ďalší 2 ľudia. Prišiel Jerry (60+) z Aberdeenu, ktorý robí trek po častiach a za ním Bill, ktorému sa v tom daždi nechcelo rozkladať stan . Neskôr po asi hodine prichádzajú ešte 2 baby z Česka, ktoré robia len časť treku. Asi do deviatej debatujeme a ideme spať.

Zajtra má znova pršať a ja by som chcel potiahnuť až do Barrisdale bothy, tak uvidíme ako sa mi pôjde.

Príspevok CWT – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.