Rozmýšľala som ako túto cestu nazvať. Náš prvotný plán bola trasa Tour de Monte Rosa (TMR) okolo masívu Monte Rosa (4500+ m.n.m.) s parádnymi výhľadmi na Matterhorn. Trasa dlhá 162 km prechádza cez Taliansko a Švajčiarsko, s prevýšením vyše 11000 m.

Čím bližšie sme boli k dátumu odletu, tým viac sa veci začali komplikovať. Dostať sa na miesto začiatku je dosť tvrdý oriešok. Po niekoľkých hodinách som našla akú takú cestu do Macugnaga. Týždeň pred odletom plánujem trasu, kde sa dá spať a kam budeme ešte ďalej pokračovať, lebo TMR máme tak na 7 dní. Naplánujem to smerom na východ popri taliansko-švajčiarskych hraniciach až k jazeru Lago Maggiore. Vo štvrtok čítam report z 30.6. o TMR. Nad 2800 m.n.m. sú sedlá bez zimnej výstroje nepriechodné, to sa asi za týždeň neroztopí. A v Macugnaga boli záplavy, ako aj v Zermatte pred týždňom. Otáčam teda celú cestu naopak a budeme dúfať, že sa situácia za dva týždne zlepší. Plán vyzerá takto.

Edit po výlete: Dosť vecí sme menili zapochodu. Trasu, ktorú sme nakoniec prešli nájdete tu.

Našťastie, cesta k Lago Maggiore je jednoduchšia a ak nebude problém pri žiadnom zo 7 prestupov, tak to z Partizánskeho dáme za 10,5 hodiny. Celý piatok sedím za počítačom, mám otvorené tri mapy, googlim kadejaké prístrešky a pripravujem stránku na pridávanie denníku . Do toho sa snažím poctivo zbaliť, lebo posledné razy vždy niečo zabudnem. Všetko pekne ukladám, fotím, kontrolujem so zoznamom z minulého roka.

Jozef celý deň pracuje, lebo sa mu to nejako nakopilo na tento týždeň. Večer úplne vyčerpaní ideme ešte na koncert Chikilikitua. Po koncerte dobaľujem posledné veci. V osobitnom článku predstavím celú výbavu.

6.7.2024 Sobota

Vstávame pred 8. Mierim do Kauflandu dokúpiť posledné zásoby, po sviatku je to masaker. Doma mám napísaný zoznam vecí, ktoré musím stihnúť. Čas sa kráti. Jozef berie veci a ide zaviesť pracovný notebook a auto, stretneme sa na stanici. Prekvapivo to stihnem 5 minút pred odchodom vlaku. Vlak chvíľku mešká. Po ceste ešte pár minút naberie. Ušiel nám prestupový autobus,  tak musíme bežať kilometer na zastávku, odkiaľ chodí letiskový autobus. Stihli sme! Na letisku sme presne dve hodiny pred odletom. Prebalíme veci do Jozefovho batoha, ktorý dávame do podpalubia. Je prekvapivo ľahký, nemá ani 10 kg. Rýchlo prejdeme cez bezpečnostnú kontrolu a potom máme vyše hodiny do odletu. Tašky nemerajú, tak to ide svižne. Robila som check-in až ráno, tak máme dobré miesta. Jozef v prvej rade a ja pri únikových východoch, v uličke. Letuška nám vysvetľuje ako otvoriť východ v prípade núdze. Sedíme tam iba dve dievčatá, tak sa nás pýta koľko máme rokov. Prísediaca povie 19 a ja poviem, že 27. Nedôverčivo na mňa pozerá,  “Are you sure?”. Som som. Potom si zahrám jedno sudoku a zaspím na celý let. Máme meškanie, tak neviem ako to postíhame. S Jozefom sme sa dohodli, že sa počkáme až pri batožine. Skoro som síce zablúdila na letisku, ale našli sme sa. Batožina bola rýchlo. Ideme hľadať autobus. Mala som to naplánované, že pôjdeme do Bergama a odtiaľ vlakom do Milana a až pred letiskom, keď som videla niekoľko tabúľ s nápisom Miláno mi došlo, že my vlastne môžeme ísť priamo. Tak pozerám na googli, ktorý ide prvý a na ten ideme. Kupujeme lístky za 12€ a vďaka tomu budeme mať skoro hodinu na vyzdvihnutie kartuše. V autobuse zisťujeme, že v meste, kam sme chceli ísť hlási poriadne pršať, zajtra 100 milimetrov. Nevieme, čo ideme robiť.

Plán B

Rozhodneme sa ísť do mesta Domodossola, kde je predpoveď oveľa priaznivejšia a na ceste tam si nájdeme kam odtiaľ pôjdeme. V Milane vystúpime na centrálnej stanici. Je to krásna, obrovská budova. Ponáhľame sa na metro, kupujeme lístky a ideme do decathlonu, kde som cez internet kúpila kartušu a stačí ju už iba vyzdvihnúť. Trvá nám to dlhšie ako by som čakala. Ponáhľame sa späť. Čakáme na metro a je tam šanca, že by sa nám podarilo stihnúť vlak. Hneď kupujem lístky cez stránku trenitalia, ide to prekvapivo rýchlo. Metro bude na stanici 19:22, vlak nám ide 19:25. Vystúpime a bežíme. Je to tam strašne neprehľadné a blúdime, ale podarí sa nám dostať ku nástupišťam, ktorých je tam aspoň 20. My sme na dvojke, ktoré je asi najďalej ako sa dá. Bežíme odušu. Jozef ide samozrejme rýchlejšie a chvíľu ma počkajú. Vlak sa hneď pohne. Mám dosť. A máme posledné deci vody na 2,5 hodinovú cestu, lebo sme nestihli kúpiť. Vo vlaku hľadáme, kde by sme mohli spať a kam zajtra vyrazíme. V meste Arona pri Lago Maggiore prestupujeme na autobus. Neskutočne leje. Zhodneme sa, že v takomto počasí nechceme hľadať miesto na stan, a tak kupujem ubytovanie za 85€. Po 22 prídeme do Domodossoly. Ideme sa ubytovať a vypijeme hneď veľa vody. Potom sa ideme ešte najesť na pizzu. Že už zatvárajú, ale pizzu so sebou nám ešte urobia. Dávame si hubovú a nejakú tirolskú. Jeme ju na ubytku. Bola som strašne hladná, ale ako som toho dnes moc nezjedla, tak som do seba dala 1/4 a mala som dosť. A inak, neprší tu. V noci a zajtra doobeda hlási heavy rain, tak budík nastavujeme až na pol 9. Riadne nás zmohlo toto cestovanie. Zajtra prezradím kam to teda ideme. Môžete dať dole SUBSRIBE a príde vám upozornenie, keď vyjde nový článok, lebo neviem dňa ani hodiny.

Príspevok Talianske Alpy – prípravy je zobrazený ako prvý na Stupky.

Domodossola – Bivacco Alpe Mottac

21,3 km –  2085 m

Heavy rain sa v noci moc nekonal, zvládli by sme to aj v stane. Po včerajšom cestovaní a menení destinácií sme mali nízku morálku a som rada, že sme sa nakoniec ubytovali. Pobalime poriadne veci a o 10:30 vyrážame najprv smer Lidl doplniť zásoby,  potom na kávu a potom do národného parku Val Grande. Začíname rovno v meste a smerujeme do dedinky Trontano. Je tu turistická značka, ale evidentne po nej moc ľudí nechodí. Dole to vyzerá ako v nejakej exotickej krajine, hortenzie, palmy, figy, kiwi.

Prechádzame celkom vysoko položenú železnicu, o ktorej som si myslela, že nefunguje. V dedine prichádzame na to, že predsa len áno. Keby sme vedeli, tak by sme išli vlakom a začínali až odtiaľto. Od Trontano nás čaká stúpanie skoro 2000 výškových metrov do sedla Passo di Basagrana. Ide to zťažka, dlho sme nikde neboli s batohmi. Zastavujeme pri Rifugio Alpe Parpinasca. Je zatvorené, tak sa rozložíme vonku a dávame si prestávku na jedlo s peknými výhľadmi.

Na dverách je šípka bivacco, takže by sa tu dalo prespať. Nasleduje 1000 výškových metrov na 4 km. Ideme pomaly. Občas narazíme na hríby. Prechádzame okolo starých domov, zamýšľam sa aké asi bolo tu bývať.

Pitna voda je  každých 500 m, to sme si ani nemuseli žiadnu brať. Vo vyšších polohách je kopa čučoriedok, len sú ešte nezrelé, a polia cyklaménových rododendrónov.  Celkom drsným stúpaním prejdeme ešte cez nižšie sedlo a otvoria sa nám nové výhľady. Postupujeme už miernejšie, ale aj cez snehové polia (tie sme teda nečakali v 1800 m.n.m.), väčšinou ich celé musíme obísť, lebo sú dosť nestabilné.

Keď stúpame ďalej dostaneme sa do oblaku a mrholí. Posledných 100 metrov do sedla už je fakt náročných.

V sedle dosť fučí a prší, je 13 stupňov, a rozmýšľame nad nepremokom, ale volíme radšej variantu rýchlo dole. Keď zídeme nižšie, ustane to. Ideme po chodníku traverzujúcom Pizzo Tignolino. Je dosť zerodovaný a postupujeme pomaly. Začína trochu pršať, tak skúšame dáždniky.

Je to fajn, len musíme doladiť držanie na batohu. Už sme opäť hladní, tak si dávame rýchlu svačinku. Pripájame sa na chodník, ktorý ide po hrebeni, tak sa už ide lepšie.

Na posledných dvoch kilometroch je to také šplhanie sa po skalách a obchadzanie skál. Mám naozaj dosť. Po poslednom výstupe vidím Bivacco Alpe Mottac, ktoré už je iba dole kopcom, hneď mám viac energie.

V útulni sú už tri Nemky, tak sa s nimi chvíľu rozprávame. Odoberáme sa do druhej časti útulne, lebo tam mali strašne teplo. Idem sa rovno umyť a po vodu. Prameň mi pripadá strašne ďaleko, ale dávam si aspoň regulérnu sprchu. Po ceste späť stretávam kamzíka. Topánky máme durch premočené, tak aj my trochu zakúrime. Varím bylinkový čaj a na večeru máme zemiakovú kašu s tuniakom.

Príspevok Talianske Alpy – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

8.7.2024 Pondelok

18 km – 1615 m – celkovo 39,3 km

Máme budík na 7:30, ktorý úplne odignorujeme. Vonku je bielo a strašne som rozbitá. Musím ísť ale cikať, bosá, lebo topánky sú ako hnoj. Na hodinu ešte zaspím. Jozef varí raňajky a kávu a snaží sa má dostať zo spacáku. Zaberie až kamzík, ktorý sa pasie za oknom.

Je prvé ráno a všetko mi strašne dlho trvá, lebo to ešte nemám úplne dobre zorganizované. K tomu sa snažím dopísať blog ráno, lebo potom už zabúdam. Obuť tie mokré ponožky a topánky je dosť výzva . Vyrážame 10:30. Nemky odvedľa vyrazili tak 40 minút pred nami. Na úvod nás čaká zostup 780 metrov na 2,7 km. Neskutočne stŕme to je. Zostup nám trvá vyše hodiny. Prechádzame okolo ďalšieho bivaku, resp. 4 osobitných budov a v každej je piecka, drevo, stôl a poschodie na spanie. Doberáme vodu a prechádzame dosť vratkým mostom cez rieku Rio Fiorina.

To čo sme si zostúpili, to si pekne krásne aj nastúpame. Pokračujeme cez les vyše 30 serpentín dohora. Radšej serpentíny ako kolmo hore. Keď vystúpime tú najstrmšii časť, dávame  si prestávku na jedlo, je presne 12 hodín.

Pokračujeme už miernejšie cez les a okolo rozpadnutých domov, v ktorých sa skrývali partizáni. Pomaly sa nám začínajú otvárať výhľady do údolia, tak sa už ide lepšie.

Pozorujeme kamzíky ako sa šantia na snehovom poli. Stretávame 2 turistov! Prichádzame do útulne Alpe Scaredi, ktorá je obklopená kravami.

Dávame si tu prestávku a využívame aj WC, to je rarita, síce turecký záchod, ale je to záchod. Rozhodujeme sa, čo ďalej. V ďalšom sedle pôjdeme, buď na útulňu a tým dnešný deň ukončíme, alebo sa vyberieme po hrebeni bodkovanou trasou (najvyšší stupeň obtiažnosti). Naberáme plné fľaše, že uvidíme v tom sedle. Cestou opäť ideme cez snehové pole.

Je tam signál, tak Jozef do práce telefonuje a ja zisťujem ďalšie možnosti na spanie. Rozhodnem, že ideme tou náročnejšou. Začína to mierne, ale postupne sa dostávame na skalnatý hrebeň. Vyzerá to horšie ako to v skutočnosti je, lebo nevidno chodník, ale keď už človek ide tú pasáž, tak tam naozaj je.

Ale je to dosť náročné, treba dávať riadne bacha, zrazy po oboch stranách, ale výhľady parádne, pokiaľ ich oblaky nezakrýjú. Prvá polovica je fajn, ale keď začneme klesať, tak to ide cez kadejaké kriaky a furt hore dole, nemá to konca kraja.

Dosť vyčerpaní dôjdeme do sedla Bochetta do Terrza. Trvalo nám to vyše 2 hodín. Dávame si prestávku na jedlo. Na útulňu to je už iba 2,8 km, ale časť je ešte bodkovaná. Začíname šlapať na Monte Torrione. Chodník takmer neexistuje, orientujeme sa podľa gps a pár nakreslených značiek. Je to dosť zle dohora, čo ešte nie je označené ako najhoršia úroveň, obávame sa, čo bude cestou dole. Posledné metre sa šplháme pomaly po štyroch. Odtiaľto vyzerá byť chodník trochu viac využívaný, tak sa ide trochu lepšie, občas reťaz. Vedie nás to so nejakej rokliny. Na mape som videla nejaké rebríky, ale že budem zostupovať celú túto roklinu po reťazi, to som teda nečakala.

Ešteže sme boli na tých ferratach, lebo neviem či by som toto zvládla. Chodník sa ďalej vlní po vrstevnici až do sedla Passo Crositt. Odtiaľ by to už malo byť lepšie. V diaľke už vidíme bivacco Lidesh. Cesta je stále náročnejšia ako by sme čakali, ale pred 8 tam konečne dôjdeme. Tak toto bolo teda brutálne, máme dosť. Nie že by to nebolo pekné, len sme vôbec nečakali takúto úroveň náročnosti. V útulni sme sami, má dokonca takú poschodovú posteľ a je odtiaľto veľmi pekný výhľad.

Dnes sme celý deň kráčali v takých vlhkých topánkach, a teda keď ich vyzujeme, je to ozajstná aróma. Ponožky musím nechať vonku. Vyberám asi 12 kliešťov, Jozefovi 1. Aj dnes si dávame poriadnu sprchu, síce si musíme dopomôcť hrnčekom, ale máme k tomu ten výhľad. Jozef varí na večeru cestoviny a mne sa konečne podarí pridať blog. Ideme spať, na rozohriatie sme si teda dali poriadnu šupu.

Príspevok Talianske Alpy – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

9.7.2024 Utorok

18,8 km – 1551 m – celkovo 58,1 km

Dnes je úplne nádherný deň.

Nemáme už moc jedla, tak musíme ísť dole do dediny. Je to 5,6 km , tak si vravíme, že to budeme rýchlo, len to by to musel byť normálny chodník. Opäť je to hore dole, reťaze, a mám pocit, že sa furt krútime dookola.

Do Finero nám to trvá skoro dve hodiny. Hneď z kraja sa dve staré tety zdravia z balkónu cez pol dediny, je to dosť vtipné ako na plné hrdlo kričia “Ciao!”. Sadneme si na kávu a diskutujeme, čo ďalej, ja navrhujem späť do Domodossoly, tým vlakom cez kopce a odtiaľ stopom na sever. Ale Jozef, ktorý sa konečne vložil do plánovania, že pôjdeme iba do vedľajšej dediny Malesco, doplníme zásoby a napojíme sa na trasu, ktorú sme pôvodne mali naplánovanú. Stopujeme z Finera, zastaví nám hneď prvé auto, karavan. Pani nám vzadu uvoľňuje miesto. Vyzula sa, keď vošla dnu, tak sme aj my tak urobili po jej vzore, ale nebol to dobrý nápad. Myslím, že by bola radšej tej troche smetí z topánok ako toho smradu. Našťastie je to iba 15 minút. Vystupujeme na námestí a ideme do obchodu. Pred obedom je nákupná špička. Prekvapivo to zvládneme rýchlo a s prehľadom. Rozbalíme sa na schodoch pred miestnym úradom a dokonca tam nachádzame aj zástrčku. Sme tam celkom dlho, obedujeme a pridávam blog.

O jednej vyrážame. Mesto sa úplne vyľudnilo, je siesta. Pečie slnko, tak vyťahujeme dáždniky. Najprv smerujeme do ďalšej dediny Craveggia a potom prudko hore po serpentínach. Ideme 4 km s 20% stúpaním.

Jozef ide ako píla, že keby nemá ruksak, tak to beží… ešteže ho teda má, inak by ma tu nechal. Hore sa nám otvorí výhľad na Val Grande a na druhej strane idylická dolina so starými domčekmi.

Miernym stúpaním pokračujeme do sedla Bocchetta della Cima. Zo sedla už vidíme dnešný cieľ Bivacco Greppi Emilio.

Schádzame trochu dole a ideme okolo farmy, kde majú kravy a kozy. Vyzerá, že tam žije celá rodina, sú tam deti, pes, mačka, povešané prádlo a vonku vaňa. Pozerajú sa na nás ako na zjavenie, asi tam moc turistov nechodí. Pozdravíme a  stúpame posledné výškové metre.

Bivacco je zamknuté, ako som predpokladala, ale to nevadí, je tu perfektne miesto na stan a jazero. Chvíľu oddychujeme a ideme sa rovno umyť do jazera, kým ešte svieti slnko. Dnes máme dvojfázovú večeru, najprv také malé raviollinky s prosciuttom a sugom (dnes sme objavili v tube, lepšie ako kečup) a potom zemiakovú kašu s cesnakom, tuniakom a parmezánom. Jozefa to nejako zmohlo a ide hneď spať. Ja idem umyť riady a ešte pofotiť stan.

Sme veľmi blízko švajčiarskych hraníc, tak už nemáme internet, lebo to stojí 5€ za 50mb. Snažím sa ešte niečo napísať, nech to môžem neskôr pridávať, ale poležiačky ma to tiež láme na spánok.

Príspevok Talianske Alpy – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

10.7.2024 Streda

24,9 km – 1699 m – celkovo 83 km

V noci má zobudila svetelná šou. Niekde v diaľke bola búrka a blýskalo sa hádam každú sekundu. V panike som zobudila Jozefa. Hromy, ale počuť nebolo. Dala som si bufku na oči a snažila sa spať ďalej. Zobudila som sa aj po 4, pred východom slnka, ale iba som vykukla zo stanu na zafarbenie oblohu a šla spať ďalej. O pol 7 máme budík.

Dnes máme pred sebou veľa kilometrov. Raňajkujeme hubovú polievku so suchým talianským chlebom, dáme si kávu, croissant, pobalíme a vyrazíme. Hneď na úvod máme príjemné stúpanie do sedla Bocchetta di Ruggia. Konečne vidíme prvého svišťa! Je to taký pekný chodník, relatívne rovinka, po kameňoch.

Odchádzame farmu, pred ktorou je leták ako sa správať ku psom a vidíme tam blízko  stanovať 2 turistov. Nejde sa mi úplne komfortne. Myslela som si, že vydržím, ale nevydržím. Idem kopať prvú dieru. Uf, hneď je lepšie. Schádzame k Alpe Camana, kde je opäť zamknutá útulňa. Ďalej chodník pokračuje okolo potoka, len hneď na začiatku máme problém. Sú tam asi 2 metre snehu. Hľadáme obchádzku, ale všade je strmý zráz. Dávame teda nesmeky a ideme cez.

Je tam pod tým potok, tak musíme opatrne, lebo tam môže byť tenká vrstva snehu. Zvládneme to a odtiaľ už pokračuje pekny chodníček. Klesáme do výšky 1600 m.n.m.. Je tam veľa mravenísk, idem rýchlo. Dôjdeme ku rieke Torrente Isorno, ktorú treba prebrodiť. Vyzývame topánky a ponožky, nech nemáme zas celý deň mokro. Je to ľadové, ale dá sa to zvládnuť.

A opäť ideme stúpať, 430 výškových metrov na 3 km až po útulňu Alpe Cavegna. Dochádza mibenergia, tak si musím dať tyčinku bongo, ale aspoň sú pekné výhľady okolo.

Prichádzame na Rifugio Primo Bonasson. Nejakí chlapi to tam opravujú, asi to už nie je verejné. Pýta sa nás či nepotrebujeme vodu a kam ideme. To mu povedať neviem, ale hore vedie len jediná cesta, a to na Lago Gelato. Pýtam sa ho ešte na snehové podmienky, tvrdí, že tam je trochu snehu, hlavne na tej severnej strane, tak uvidíme.

Útulňa je už iba kúsok vyššie a dávame si tam prestávku na obed, chleba so salámou. Je tam aj korytko na vodu, ale voda netečie. Útulňa je dosť strašidelná. Vnútri je poriadna zima, tma a strechu má z ploských kameňov. Viac sa tam nezdržujeme. Posilnení stúpame do sedla Bocchetta di Lago Gelato (2434 m.n.m.), 400 výškových metrov na 1,6 km. Chodník moc nie je, hľadáme nakreslené značky a orientujeme sa podľa mapy.cz. Už na južnej strane narazíme na snehové pole. Dáme nesmeky a v pohode to prejdeme.

Potom nevieme nájsť značku, tak to ideme šregom dohora, skoro kolmo a potom sa napojíme. Je to celkom makačka. Z protiľahleho kopca nás pozoruje stádo kozorohov. Na druhej strane je súvislá snehová vrstva. Jazero má príznačný názov “Gelato”.

Nevieme ako to zíjsť. Je to dosť strmé a na to naše malé nesmeky nestačia. Šmyknúť sa by mohlo byť nebezpečné kvôli jazeru pod nami. Zvolíme pozvoľný zostup po vrstevnici. Akurát dnes nemáme gps v hodinkách, kedy by sa nám najviac zišla. Stále vyťahujeme mobil a kontrolujeme trasu. Aj nižšie sú snehové polia, ale už sa celkom dajú obchádzať. Bolo to dosť vyčerpávajúce. Keď si predstavím, že na TMR sú minimálne tri sedla s výškou 2800 m.n.m., dôjdeme k záveru, že to prosto tento rok nepôjdeme. Ak to nemôžeme ísť poriadne, tak radšej zvolíme nejakú inú trasu. Cestou na Bivacco A. Sironi rozmýšľame, čo ďalej.

Samozrejme často strácame chodník, lebo tu nikto nechodí. Zlepší sa to až po usadlosti domov, ktoré ešte niekto spravuje. Poriadne vyčerpaní dôjdeme na útulňu. Ani jednému sa nám nechce pokračovať. Jozefa poteší, že tam je splachovací záchod. Jeme a snažíme sa nájsť motiváciu na ďalšie kilometre. Pozbierme sa a opäť stúpame do sedla, Passo della Forcoletta. Ide sa nám celkom dobre. Zhora máme výhľad na jazero Lago di Matogno, okolo ktorého by sa dalo veľmi pekne stanovať.

Toto sedlo je orientované východ/západ, takže snehu tam je už iba trochu. Ale zaujímavé je, že na tej východnej je parádna viditeľnosť a na tej západnej úplne bielo.

Teraz tá horšia časť. Dole do dediny Crodo to je 8,7 km a vyše 1800 výškových. Na usadlosť Aleccio nad Crodom to je 3,7 km, dali sme si cieľ, že aspoň tam a potom uvidíme. Dodola je porobený parádny chodník, asi ešte z čias, keď hore bývali ľudia.

Keď nám klesá motivácia dáme si bompar. Jozef mi vysvetľuje ako vypočítať priemerný sklon, lebo už som vám to tu chcela dať a nevedela som prísť na to ako. Je to veľmi jednoduché, napr. keď je na 100 dĺžkových metrov 10 výškových metrov, tak to je 10% stúpanie. Takže si to stačí iba prerátať na 100 m a vydeliť to. Máme tu 8700 m /100 = 87 a potom 1800/87=20,69%, čo je náš priemerný sklon klesania. Snažíme sa ísť, čo najrýchlejšie, lebo pred nami vidíme nejaké daždivé temno. Odchádzame stádo kravičiek, už sme v civilizácií, stihli sme to do Aleccia.

Obaja máme nohy už v dosť zlom stave a začína kvapkať. Je tu rovina, voda, prístrešok, pri nejakom komunitnom centre. Začne poriadny lejak, tak pod strieškou pridávam blog. Keď prestane pršať dáme akú takú očistu, postavíme stan a na večeru máme najprv cestoviny so sugom a parmezánom, a potom kašu s tuniakom. Po daždi sa obloha vyjasnila a máme krásny výhľad. Zajtra to už iba potiahneme do Crodo a presúvame sa inam.

Príspevok Talianske Alpy – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

11.7.2024 Štvrtok

9,9 km – 357 m – celkovo 92,9 km

Vstávame o 6:30 s ešte krajšími výhľadmi. V noci som prvýkrat použila štuple do uší, úplný game changer, som sa konečne vyspala. Rýchlo pobalíme stan a presúvame sa ku stolu. Balíme veci, raňajkujeme wifonku a dávame sa dokopy. Dodola ide auto, Jozef na mňa hodí nevraživý pohľad, lebo ešte nie som zabalená. Ak by som bola, tak isto stopujeme. Ostáva nám dodola 5,5 km a 1000 výškových. Ideme teda pešo.

Chodník je v celkom dobrom stave, tak nám to ide svižne. Pred 9 sme v Crodo. Ideme rovno stopovať, lebo nevieme ako dlho nám to bude trvať. Za 5 minút nám zastavuje asi 30-ročná žena, na tričku má mačky a dobrý hudobný vkus, to sa nám páči. Zavezie nás do Domodossoly na stanicu. To bolo teda rýchle.

Ideme si dať kávu a plánujeme ďalšie dni. Ideme vlakom cez Turín do Bussoleno a odtiaľ peši na sever, smer národný park Gran Paradiso. Potom si ideme kúpiť pečivo, ja černicový koláč a Jozef niečo ako pizzu. Sadneme si na námestie a zisťujeme ďalšie detaily. Ideme rovno aj nakúpiť na nasledujúce 3 dni. Jozefovi sa zdá, že toho máme fakt veľa, ale čo keď toho tak veľa zjeme. Potom nám už ostáva iba pol hodina do vlaku. Chcela som stihnúť aj oprať, ale musíme ísť. Vlak  do Novara ide skoro dve hodiny a je tam fakt teplo. Nabíjam tam všetky naše spotrebiče. Píšem blog a pozerám ďalšie info o trase. Náhodou narazím na snežnú mapu.

Všetky naše plány sú opäť v háji. Ja už vám ich radšej ani nebudem hovoriť. Skoro celé Gran Paradiso je pod snehom, ani GR 54, ktorú sme išli minulý rok v podobnom čase sa nedá ísť. V Novare si dáme kávu a prestupujeme na vlak do Turína. Jozef ešte preveruje či niektoré trasy, ktoré sme naplánovali sa dajú prejsť. Možno dva dni by sa nám podarili. Ja už nechcem ísť na preskáčku, tak ho presvedčím, aby sme išli na juh. V Turíne kupujeme ešte nejaké jedlo do cesty a pivo, ktoré si dávam dokonca aj ja. Namiesto Bussoleno sa vezieme ešte o zastávku ďalej, do Susa. V Susa je “príjemných” 30°C a poriadne dusno. Je 6 hodín a my by sme chceli prejsť ešte vertikálny kilometer, tak sa nezdržujeme. Ako náhle vstúpime do lesa, je trochu príjemnejšie, ale zasa viac komárov. Prechádzame cez dedinu Meana di Susa. Dosť to tu žije s Giro d’Italia.

Hore do sedla idú parádne serpentíny, zajtra tam dôjdeme. Zmráka sa a počujeme hromy. Pozeráme sa po možných úkrytoch. Kúsok pred nami je také oddychové miesto v lese, tak sa tam ponáhľame a postavíme stan. Na dnes to tu končíme. Sú tu aj traja Švajčiari na terénnych autách. Búrka prišla, sedíme v stane, kde je strašne dusno a kopa komárov. Jozef to dlho nevydrží, tak si radšej ide dať do dažďa sprchu. Aj sa namydlil, ale dážď už prestal, našťastie je tu aj voda. Robíme večeru a Švajčiari nás prídu zavolať, že či nechceme pivo alebo víno, tak ideme. Dostanem krabicové červené víno do skleneného pohára a Jozef chladené pivo. Chodia tuto po okolí na autách na kopce, že tiež mali problém so snehom a museli otáčať. Rozpráva sa s nami vlastne iba jeden z nich, ktorý potom prekladá. Dopijem víno a už viac nechcem, berú to ako precedens a Jozefovi už neponúkajú, aj keď on by si ešte dal. Ideme si oprať toxický smrdiace veci a ja si dávam ešte sprchu. Dole v meste je nejaký festival, tak tu hučí hudba. Ešteže mám tie štuple. Vyzabíjame komáre a ideme spať.

Príspevok Talianske Alpy – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

12.7.2024 Piatok

23,1km – 2068 m – celkovo 116 km

Máme budík na 6:30, ale len sa stihnem vycikať a ísť po vodu a začne pršať. Jozef vraví, že sa tu v noci niečo dialo. Švajčiari do tretej rána pálili oheň a asi sa nepohodli s Maďarmi, ktorí prišli neskoro v noci. Raňajkujeme v stane, pobalíme a čakáme kým prestane pršať. O pol 9 prestáva. Opraté veci sme zavesili v lese a sú prekvapivo suché. Švajčiari odchádzajú. O 9 vyrážame, máme pred nami krásnych 2000 výškových metrov. Buď ideme po ceste alebo skratkovými chodníkmi medzi serpentínami. Za vyše hodinu prídeme na miesto, kde sme včera chceli stanovať. Kadejako sa okolo nás mračí a počujeme aj hromy. Pokračujeme ešte kilometer a akurát prídeme ku kaplnke, keď začne pršať.

Dávame si prestávku na jedlo a čaj. Prestalo pršať, tak pokračujeme. Za 10 minút opäť začne, ale je len taký jemný, tak vyťahujeme dáždniky a kráčame ďalej. Zastaví nám auto či nechceme zviesť alebo či nepotrebujeme pomôcť, odoláme. Stúpame po ceste s miernym prevýšením a peknými výhľadmi.

Do Colle della Finestre prídeme po 12 a posilníme sa čokoládou. Tu už je bielo, tak chvíľu čakáme či sa to náhodou nerozplynie. Pozerám počasie, vyzerá byť ok, tak sa vydáme na cestu. Dnes hlásili také divoké počasie, preto ho furt kontrolujem. Chodník pokračuje po starej vojenskej ceste z 18. storočia. Je to ozaj príjemné stúpanie, len je všade riadna hmla, ale aspoň tie kvietky ma tešia.

Počujeme nejaký hrom, opäť kontrolujem počasie. Máme ísť cez hrebeň, tak nech nás tam niečo nechytí. Usúdim, že to je v poriadku, tak pokračujeme. Som trochu unavená a hladná, tak si na chvíľu ideme odpočinúť do takého polozrúcaného domu. Opäť kontrolujem počasie a pokračujeme na najvyššiu pasáž dnešného dňa (skoro 2800 m.n.m.). Trochu sa nám otvoria výhľady. Už klesáme, keď sa mi moc nezdajú tie mračná pred nami.

Kontrolujem radar, búrka ide priamo na nás, a je tu čoskoro. Pár stoviek metrov je ďalšia zrúcanina domu, bežíme. Je v ešte horšom stave ako ten predchádzajúci, ale aspoň trochu kryje a je v sedle, Colle delle Vallette, medzi dvomi vysokými kopcami. Búrka sa približuje, nájdeme najvhodnejšie miesto a usadime sa.

Čakáme. Začne popŕchať. Podľa blesku je vzdialená 3 km, veľmi rýchlo sa približuje. Začali padať krúpy. Vytiahneme dáždnik, nech sa ochránime. Máme síce strechu nad hlavou, ale značná časť chýba. Intenzita stúpa, začínajú padať 3 cm krúpy, sú to riadne šupy. Búrka je priamo nad nami. Celé to trvá asi tri minúty, ale teda som z toho trochu otrasená.

Trasa pokračuje po hrebeni, takže takáto búrka nás tam nemôže zastihnúť. Pozerám opäť počasie a vyzerá to všelijako, dávam tomu pol hodinu. Vôbec sa to nezlepšuje. Začína mi byť dosť zima, tak sa rozhodneme ostať tu stanovať. Teplomer ukazuje 9°C.

Je to celkom dobré miesto, len tu nie je voda. Najprv sa trochu v spacákoch ohrejeme a potom idem zbierať pozostatky krúp, aby sme mali vodu. Na chvíľu ešte aj slniečko vykukne a aj sa hýbem, tak mi je teplejšie. Jozef topí krúpy na plyne a ja píšem blog.

Výjdú nám z toho skoro dva litre vody, ktoré potom ešte prefiltrujem. Riadne tu fučí a plieska so stanom, Jozef ho ešte viac ukotvuje. Mám pripravený blog, ale signál je iba vonku na kopci.

Oblečiem si ďalšie vrstvy a idem na to. Skoro tam umrznem, ale podarí sa mi ho nahrať online. Jozef ma už čaká s večerou, dnes zmena, zemiaková kaša s kuracím mäsom z konzervy. Som nakoniec rada, že sme tu ostali, aj keď búrka už neprišla, bola som už celkom unavená. Navyše, zajtra hlási pekné počasie, takže budú parádne výhľady.

Príspevok Talianske Alpy – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

13.7.2024 Sobota

34 km – 904 m – celkovo 150 km

V noci bola celkom zima, ráno teplomer v stane ukazuje 5°C. Budík máme na 6:30, len sa nám do tej zimy moc nechce. Raňajkujeme v spacákoch chleba s kečupom a so salámou. Keďže máme málo vody, tak ani kávu nerobíme. Zbalíme veci a poriadne naobliekaní vyrážame na cestu. Slniečko svieti a je úplne jasno.

Všade naokolo sú výhľady na krásne hory. Pokračujeme po ceste cez prírodný park Gran Bosco di Salbertrand. Prechádzame okolo starých vojenský objektov. Kocháme sa výhľadmi a každú chvíľu stojíme lebo zbadáme svišťa.

Za dve a pol hodiny prídeme na chatu Casa Assietta. Sme tam prví, vo dverách sa nás majiteľ pýta, čo si dáme, vravíme, že kávu. Ponúkne nám aj ovocný koláč a ja neodolám, ale keby som ho videla, tak by som odolala. Káva bola dobrá, z moka konvičky, ale ten koláč bolo suché cesto potreté džemom. Zaplatím 8€ a poberáme sa kadeľahšie.

Premávka sa začína zhusťovať, zatiaľ prevažujú cyklisti, ale občas aj motorkári, ktorí tu majú v sobotu zákaz vjazdu. Moc ich to ale netrápi. Poberáme sa dole najrýchlejšou trasou, po ceste. Len tí motorkári začínajú byť dosť neúnosní, keď ich ide 10 za sebou. Odbočíme preto na, síce dlhšiu, ale čisto turisticko-cyklistickú trasu.

Klesáme na opačnú stranu, ale ide sa cez pekný les. Pri jazere Lago di Laune si dáme obed. Sadneme si do tieňa a veru teplo mi nie je, veď je iba 13°C. Ešte chvíľu pokračujeme v klesaní a potom sa napájame na asfaltku. Išli sme z kaluže do blata. Motorkári sú samozrejme aj na tejto strane, i keď trochu menej. Ako aj chápem, že aj oni sa chcú ísť pozrieť na výhľad, ale podaktorí tu chodia hore dole a robia si tu z toho motokros. Preto sa mi ani nejde moc dobre. Mohli sme to mať už za sebou a zbytočne sme to predĺžili. Našťastie, od Colletto di Costa Treceira, už to ide dole po chodníku až do Sestriere.

Po ceste ešte filtrujeme vodu, lebo sme asi trochu dehydratovaní. Večer sme mali málo vody, tak to trochu pociťujeme. O piatej prichádzame do mesta. Sestriere je jedno z najväčších lyžiarskych stredísk v Taliansku a konali sa tu olympijské hry v roku 2006. Nachádza sa tu viac ako 400 km zjazdoviek a najvyššie položené golfové ihrisko.

Keďže je to tu také centrum športu, mysleli sme si, že nebude žiaden problém kúpiť kartušu. Ako veľmi sme sa mýlili. Bola som v 6 športových obchodoch a všade mali iba oblečenie, topánky a okuliare. Ideme aspoň dokúpiť zásoby do jediných potravín. Máme málo plynu, preto kupujeme studenú večeru, ovocie a zeleninu, pivo a prosecco. Dnes som si na kopci spomenula, že sme vlastne už tri roky spolu, len sme zabudli. Do kempu to máme tri kilometre dole kopcom. Ideme okolo toho golfového ihriska. Do kempu prídeme tesne pred zatvorením recepcie. Majú miesto a platíme 34 € za noc. Po 9 dňoch si idem umyť vlasy a prvýkrát za tento výlet si dávame teplú sprchu. Sušíme, nabíjame a trochu perieme.

Na večeru nakoniec ideme do pizzerie vedľa, lebo prosto treba využiť príležitosť aj keď máme kopu jedla. Dáme si každý po jednej, rýchlo ich zjeme a ideme si dať do stanu prosecco. Pridám blog a ešte dopisujem ďalší deň. Jozef už spí.

Príspevok Talianske Alpy – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

14.7.2024 Nedeľa

26,9 km – 1897 m – celkovo 176,9 km

Ako som šla celkom neskoro spať, a aj som nejaké prosecco vypila, tak odmietam vstávať skoro. Zobudím sa nakoniec okolo 8. Máme celkom pomalé ráno, ešte dobíjame a dávame si bohaté raňajky, keďže máme kopu jedla. Rozprávame sa s Nemcom, ktorý spal vedľa a ide na bicykli z Mníchova do Nice. Vyrážame o pol 10. Mierne klesáme do dedinky Pattemouche. Chcela som si tam dať kávu, ale nič nie je otvorené. Pokračujeme teda okolo rieky Torrente Chisone. Vyzerá to tu byť dosť populárne. Veľa áut,  ľudí a veľmi prívetivá cestička, po ktorej môžeme ísť ozaj rýchlo.

Za 1,5 km prídeme na chatu, dáme si rýchlu kávu a pokračujeme ďalej. Obiehame všetkých ľudí. Prechádzame prírodným parkom Val Troncea. Je to tu veľmi pekné, ale nie tak ako hore. Po 7 kilometroch končí pekná cestička a aj všetci ostatní ľudia. My začíname stúpanie takmer 1200 výškových metrov do Colle Clapis, nie je tu ani nohy, iba svište.

Čím vyššie, tým krajšie výhľady. Je to síce náročné, ale ono to naozaj stojí za to. Fakt nechápeme prečo tu nikto nie je. Dôjdeme k záveru, že Talianom sa prosto nechce. O 13 si dávame obed. Chleba s brie, slaninou a dokonca aj zeleninu ešte máme. Trochu nás tam okupujú mravce, ktoré ja naozaj neznášam, ale držím sa a nerobím paniku. Pobalíme a stúpame ďalších 500 metrov.

Občas sú ešte snehové polia, ktoré sa snažíme obchádzať. Na jedno dávame aj nesmeky. Výhľady sú neskutočné.

O 15 sme v sedle a otvoria sa nám výhľady na druhú stranu, úplná paráda.

Klesáme južnou stranou, kde už nie je sneh a je to celkom pekný chodníček, tak ideme svižne.

Idem sa vycikať, jeden ten mravec evidentne zostal na mojej kule (utierka na cikanie) a ukusil ma do intímnych partií. Presne preto ich fakt nemám rada! Jozef je ďaleko, tak sa ponáhľam mu to povedať, aby ma poľutoval. O chvíľu to prestane tŕpnuť.

Klesáme až k chate Alpe Plane, kde som si chcela dať kávu, ale je tam veľa psov, tak radšej pokračujeme. Navyše tu sú tiež nejakí motorkári a terénne autá, tak sa ponáhľame rýchlo na chodník. Ešte vidíme ako jedno terénne auto jazdí len tak cez rieku, úplná sedlačina. Krútime nad tým hlavami a radšej pokračujeme. Dôjdeme k peknému vodopádu, ktorý treba dole prebrodiť. Vyzúvame topánky a ideme cez ľadovú vodu, celkom dobre osvieženie.

Ďalej pokračujeme miernym stúpaním popri rieke a pozorujeme svište. Poriadne stúpanie začína až na poslednom kilometri, 250 výškových metrov.

Už som celkom hladná, tak to ide zťažka a často stojím. Pred 18 dôjdeme na Bivacco Giorno Casalegno. Sme celkom uzimení, lebo fúka studený vietor, ale aj spálení, lebo som sa zabudla natrieť. Jozef príde k útulni prvý a vystraší ho kozorožec, ktorý naňho vyskočí z budovy. Je to taká strašidelná budova, na ktorej konci je kúsok prerobený na útulňu. Cítiť tam trochu pleseň, ale inak to vyzerá super. Poschodová posteľ z ikey, varič, stôl a stoličky. Ako prvé si ideme dať sprchu kým ešte svieti slnko. Dnes sa nám do toho naozaj nechce. Voda je ľadová a do toho fúka vietor. Chce to naozaj veľa presviedčania. Zvládneme to a ideme si rovno uvariť čaj, nech sa trochu zohrejeme. Natrhám materinu dúšku pred chatou. Keďže sme nekúpili kartušu, využívame plyn, ktorý tu majú. Varíme sáčkovú polievku minestrone a potom kašu so slaninou, cesnakom a mozzarellou. Idem vysypať vonku čaj a vystraším pri tom svišťa, ktorý hlasno zapíska, od toho ako sa ma zľakol. Potom nás ešte o 20 naľakajú 2 Taliani, ktorí sa iba prišli pozrieť ako útulňa vyzerá, že tu plánujú spať.  Nejaký ľakací deň máme. Nie je tu signál, tak sa snažím dopísať zameškané dni. Vonku ešte svieti slnko, ale my už ležíme v posteli a oddychujeme.

Príspevok Talianske Alpy – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

15.7.2024 Pondelok

27,2 km – 1449 m – celkovo 204,1 km

Budík máme opäť na 6:30. Nad obzorom pomaly začína vychádzať slnko. Je english monday, deň kedy sa rozprávame po anglicky, ktorý sme zaviedli od nového roka. Na raňajky máme chleba s nutelou a čierny čaj. Dnes si nechávam dlhé nohavice celý deň, lebo ma včera trochu spálilo. Opaľovacím krémom sa natierame hneď ráno, dokonca aj Jozef, dobrovoľne. Ešte v potoku preperieme nejaké oblečenie a vydáme sa na cestu. Máme to pol kilometra do sedla Col Mayt, ktorý je zároveň aj hranicou s Francúzskom. Tá budova bola isto nejaký vojenský objekt, lebo aj na hranici sú pozostatky ostnatého drôtu.

Druhá strana sedla je už krásne zelená a hlasno tam pískajú svište. Zíjdeme 1 km a sadáme na kameň, lebo máme signál. Pridávam blog a Jozef si číta správy. Vo veľkom ma okupujú muchy, asi dobre “voniam”. Strávime tam tak hodinu. Klesáme ďalej.

Chodník viac nie je ako je, a orientujeme sa primárne podľa GPS. To, čo bola hore pekná zelená trávička sú nižšie metrové trávy.

Navyše sú tu veľmi silné pramene, takže je všade voda. Celkom nám to dole dalo zabrať, ale napájame sa na peknú cestu do dedinky Le Roux. Množstvo turistov sa rapídne zvýšilo. Blížime sa k stadu oviec a rozbehnú sa na nás 3 psy. Najprv sme si mysleli, že patria žene, ktorá na nich kričala, ale potom vysvitlo, že je pastierka, a teda to by ste na ňu určite nepovedali.

Po asfaltovej ceste pokračujeme do väčšej dediny Abries. Už celkom pečie slnko, tak vyťahujeme dáždniky. Potrebujeme kúpiť tú kartušu a len kilometer pred mestom zisťujem, že za 15 minút sa obchod zatvára. Jozef teda beží, aby to stihol.

Ja dôjdem o 5 minút neskôr. Jozef zájde do obchodu kúpiť nápoje a sadneme si do tieňa. Potom idem ja na jedlo. Hneď ako vojdem do obchodu, viem, že som vo Francúzsku. Chlap za chladiarenským pultom má špičkové francúzske fúziky. Kúpila som tri bagety a Jozefovi sa to zdá veľa, ale prvú zjeme len tak suchú, strašne je dobrá. Ideme na rýchlu kávičku a potom si sadneme na lavičku do tieňa. Chcem pridať ešte jeden deň blogu. Popri tom jeme druhu bagetu so salámou. Do mesta prichádza veľa turistov s veľkými batohmi, asi tiež idú trasu, čo aj my. GR 58 alebo Tour du Queyras je 110 km dlhá trasa s prevýšením 7800 m, ktorá prechádza okolo regionálneho národného parku Queyras. O tejto trase som sa dozvedela 2 dni dozadu a usúdili sme, že to bude dobrý nápad, a fakt máme radi turistiku vo Francúzsku. Opäť sa natierame opaľovacím krémom. Už sú skoro tri hodiny, keď vyrazíme. Máme pred nami 1200 výškových metrov do Col du Petit Malrif.

Strašne je teplo. Po vystúpení pár desiatok prudkých výškových metrov stúpame veľmi pozvoľne. Každú chvíľu zastavujeme, aby sme sa napili. Úplne cítim ako ma pália ruky. Zajtra si dávam dlhý rukáv. Stretávame celkom veľa turistov všetkých vekových kategórií. Dosť nezvyk po tom ako sme na talianskej strane nikoho nestretli.

Aj keď dosť fučí, rozprestieram dáždnik. Jozef je ďaleko predo mnou. Čaká ma v tieni, kde si na chvíľu oddýchneme. Po pár minútach mi ostane zima, pozriem na teplomer. Bodaj by nie, veď je 17°C. Pokračujeme a vpred ma motivujú svište naokolo.

Prichádzame k veľmi pekne sfarbenému jazeru Lac du Grand Laus. Na tabuli píšu, že do sedla to je ešte hodina. To sa mi zdá nejako dlho, už to je iba kilometer. Stúpame a obchadzame snehové polia.

Sú tu úplne parádne svište, ktoré sa skoro neboja. V sedle je 3-metrová bariéra snehu. Zdola to vyzeralo oveľa menej, ale keď prídeme bližšie, je to ešte riadna kopa.

Zvládli sme to do pol hodiny. Trošku sa mračí nad okolitými kopcami. K chate Refuge des Fonts de Cervières, kde chceme spať, to máme viac ako 5 km.

Zíjdeme asi 500 metrov po suti a potom už je pekný chodníček. Občas pobehneme a často zastavíme, lebo vidíme svišťa. Zrazu začnú všetky intenzívne pískať, potom ju zbadáme, líška! Už vidíme chatu, tak pridáme trošku do tempa.

Chodník je skôr potok, takže skáčeme ako kozy po kameňoch. Pri rieke si ešte natrhám materinu dúšku, kde na mňa vykúka svišť z nory. V chate akurát podávajú večeru, tak to tam veľmi pekne vonia a ja taká smraďoška idem medzi nich. Za sprchu, kemp a elektrinu platím 5 €. Tak táto cena sa nám veľmi pozdáva. Postavíme rýchlo stan a idem sa rovno umyť, kým všetci večerajú. Parádna teplá sprcha v drevenej búdke, cítim sa ako nový človek, ale muchy ma stále neopúšťajú. Ako predjedlo máme vajíčko a hlavné jedlo zemiakovú kašu s tuniakom, olivami, parmezánom a sušenými rajčinami. Nemám tu signál, tak iba vyberám fotky a píšem blog, Jozef už spí.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.