Trasa vedie cez pohorie Serra de Tramuntana. Oficiálna trasa je z Port d’Andratx do mesta Pollença a má 120km. Ja som naplánovala trasu s vyše 200km, lebo sa chcem ísť pozrieť aj na najsevernejší cíp, Cap de Formentor, a na pláž Sa Calobra. Denné kilometre sú dosť ambiciózne, ale ideme veľmi naľahko. Máme iba príručnú batožinu, takže neberieme stan ani paličky a batohy majú bez jedla a vody po 5kg. Ten menší je Jozefov, ale má ho ťažší.

Kadečo má pobolieva, ale vravím si, že čo by nevyriešilo 7 dní chodenia od rána do večera a spanie vonku.

Pondelok, 26.2.2024

Bratislava – Port d’Andratx

Budík máme na 4 ráno. Zobudím sa úplne v pohode, to nie ako do roboty. Všetko máme nachystané, tak si iba zapletám dva priberané copy. Na stanici sme dve minúty pred odchodom vlaku, to je taký náš kompromis. Lebo ja by som normálne na vlak bežala a Jozef by tam stál už 10 minút. Vo vlaku si na chvíľu pospím a ujde to celkom rýchlo. V Bratislave sme o 7:00, tak ideme ešte na kávu a croissant. Autobus nám ide až 8:45, tak si ešte vyjdeme ku hradu sadnúť na slnko na lavičku. Máme stále nejako veľa času, tak sa ponevierame po letisku, potom expresne prejdeme cez security check a už len čakáme.

Lietadlo ide presne, o 12:00. Celú cestu prespím. Sníva sa mi, že v Palme je také strašne prudké letisko a my sa kadejako rútime dodola. Pristaneme však hladko. Vonku prší. Je to naozaj veľké, teraz prázdne, letisko, tak nám celkom dlho trvá kým sa odtiaľ vymotáme. Autobus do mesta nám ide hneď. Vynárajú sa mi spomienky na miesta, kde sme chodili. Vystupujeme pri decathlone, kde chceme kúpiť kartušu, nožík a opaľovací krém, ale nič tam nie je. Tak ideme svižne cez celé centrum do ďalšieho športového obchodu, ktorému akurát končí siesta. Potom rýchlo nakúpiť jedlo a na autobus. V obchode majú balenie iba 4 nožíkov za 1€, tak berieme tie a k tomu bagety, salámu, syr, kečup, horčicu. Autobus nájdeme ľahko a dá sa platiť priložením platobnej karty pri nástupe a výstupe, tak nemusíme riešiť lístky. Majú tam s tým nejaké problémy, tak 20 minút čakáme, ale potom to na diaľnici dobehol a prichádzame do Port d’Andratx hodinu pred západom slnka.

Port d’Andratx – Sant Elm

7,4 km

Zapínam trasu na hodinkách. Jozef hodinky reklamoval, takže je navigácia na mne, ale podarilo sa mi to spustiť, tak dobre. Najprv ideme po móle a začíname pozvoľne stúpať po asfaltovej ceste, po serpentínach a potom prudko dohora cez borovicový les. Veru, prijala by som tie paličky, je to celkom makačka. Po 2 km prejdeme na taký príjemný chodník. Nikde nikoho, vtáčiky spievajú, slnko zapadá. Idylka.

Pozeráme už po miestach na spanie. Máme za cieľ takú búdu. Prechádzame okolo skalného prevysu, pod ktorým je urobená ohrádka z kameňov, presne pre dve osoby. Ostávame teda tam. Má v noci pršať, ale malo by to byť v pohode.

Najprv si dáme bagetu, lebo sme dosť hladní, potom Jozef rozkladá veci a ja píšem. Neskôr ešte uvarí vifonku. Idem sa zatiaľ prezliecť a tak periférne vidím nejaké záblesky. Je tam maják, tak si myslím, že to svieti on. Ale nie, po chvíli spozorujem naozaj desivo vyzerajúci záblesk, ide búrka. Jozef mi najskôr neverí, ale potom ju aj on spozoruje. Rýchlo balíme veci a ideme do 800 m vzdialenej búdy, s čelovkami. Búda je zamknutá. Dole do dediny to je 2,5 km. Po 1 km nachádzame opustenú budovu. Je zamknutá, ale má prístrešok. Rozložíme veci, umyjeme zuby a ideme rovno spať.

Príspevok GR 221 – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Utorok, 27.2.2024

33,7 km – celkovo 41,1 km

Búrka síce nebola, ale pršalo. Musela som v noci preniesť batohy, lebo na ne kvapkala voda zo strechy. Zabudla som vypnúť budík o 4 ráno, ale rýchlo potom zaspím. Chceli sme vstávať o 6:45, ale stále poriadne prší. Keď zafúka, tak prší aj na nás. Neviem prečo nám nenapadlo dať celtu na tú zadnú stranu. Nie je to nič strašné, ale už sa celkom často budím ako mi dážď pokropí tvár. Vstaneme nakoniec o 8:15, nič nevaríme, iba balíme a potom čakáme kým prestane tak veľa pršať.

Vyrážame o 9 a v Sant Elm sme za pol hodiny. Nájdeme jediný otvorený podnik a dáme si kávu s mrkvovým koláčom, a ešte pýtame od pani nech nám napustí vodu do fľaší. Začíname stúpaním do prírodnej rezervácie La Trapa.  Celý čas máme výhľad na ostrov Se Dragonera.

Keď sa dostaneme na otvorený útes, dosť neprijemne fúka. Teplomer ukazuje 10 stupňov, ale keď človek šlape do kopca, tak je teplo. Prídeme do La Trapa a prechádzame rebríkom do ohrady.

Sú tu také políčka a snažia sa tu o zachovanie pôvodných malorských druhov, ktoré kvôli častým požiarom už skoro vymizli. Odtiaľto už konečne začína poriadne značenie so stĺpikmi.

Stáčame sa na sever a pred nami už nemáme krásnu modrú oblohu, ale mračná na kopcoch.

Dúfame, že sa to ešte rozplynie. Chodník je samé blato, lepí sa nám na topánky a vyzerám ako prasiatko. Snažíme sa ísť svižne. Chceli sme sa najesť, keď vyjde slnko, ale to by sa mohlo stať, že sa dnes nenajeme. Zastavujeme teda o 12 pri zrúcanine a jeme na múriku bagety. Obehnú nás 3 turisti s veľkými batohmi, tipujem ich na Čechov. Ďalej je cesta pekne upravená a aj celkom frekventovaná.

Na konci je parkovisko a od neho sme opäť sami na trase. Nedávno to bolo pretrasované, lebo moja mapa už ukazuje novú a Jozefova ešte starú, tak ideme podľa značenia, aspoň sa vyhneme asfaltu. Pred nami máme stúpanie do výšky 850 m.n.m. a po ceste stretáme veľa kozičiek. Obchádzame sa niekoľkokrat s jedným Britom.

Mraky, ktoré sme videli zdola našťastie stúpajú s nami a keď výjdeme hore, už je jasno.

Po 10 minútach na slnku sa Jozef prezlieka do kraťasov a o ďalších 5 minút príde od mora hmla a teplota klesá na 6 stupňov.

Samozrejme, že sa späť do nohavíc nedá, že jemu je tak dobre. Nasleduje dlhé klesanie po kamenistej ceste cez serpentíny.

Kúsok po asfaltke a potom príjemná prechádzka cez hustý les. V mestečku Estellence sme dúfali v nejaký obchod, ale všetko je zatvorené. Máme pred sebou posledné 4 kilometre s 250 výškovými metrami. Moc sme toho dnes nejedli, tak si dávame oriešky, nech máme energiu dôjsť. Prídeme 20 minút pred západom slnka. Je odtiaľto krásny výhľad. Vybaľujeme rýchlo spacáky, nech sa trochu ešte vyvetrajú kým nepadá rosa.

Je tu parádna útulňa a podľa mapy aj prameň, ale ten je beznádejne vyschnutý. Trochu stojatej vody je v koryte, ale sú tam nejaké larvy, tak sa nám to ani na filtrovanie nezdá. Nevieme, čo teda ideme robiť, lebo máme posledného pol litra vody. Jozef ide ešte pozrieť potok, ktorý je zaznačený na mape, ale je tiež vyschnutý. Už rozmýšľam, že či do mesta potiahneme (3 km). Našťastie, v útulni je vybudovaný rezervoár dažďovej vody, ktorý je síce zamknutý, ale pánt je ulomený, takže poklop sa dá otvoriť. Je to hlboké asi 3 metre ale my máme predsa povrázok a ešus s uškom.

Sme teda zachránení a na večeru budú tie cestoviny, na ktoré sa teším už dve hodiny. Načapujeme vodu a prefiltrujeme ju. Jozef je paranoidný, že tá voda aj napriek filtrácii nie je úplne ok a chce ju používať iba na varenie, ale presvedčím ho, že to je naozaj v pohode. Každý máme svoje strachy. Prezlečiem sa už do pyžama a píšem. Jozef varí a chystá spanie. Nebudeme tu dnes sami, došli tí traja Česi. S nami sa moc nerozprávajú. Dáme si druhú várku cestovín. Idem vonku na signál nahrať blog. Je tam už dosť zima a oziabe mi nohy. Jozef už ide spať a ja ešte píšem blog v spacáku. Popri tom počúvam diskusiu o borovičke, s ktorou sa tam pripíja. Ešte začujem ako plánujú, že v sobotu príjdu do Polenty (mesto Pollença) a zaspávam.

Príspevok GR 221 – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Streda, 28.2.2024

36,3 km – celkovo 77,4km

V noci bola zasa búrka. Zobudila som sa na to ako voda valila do rezervoáru, ale ja som bola v suchu, v teplom spacáku. Ráno vstávame o 6:45, potichu balím a Jozef vonku varí kávu. Bratia Česi vstávajú o 7. Ako budík majú hlášky veštice Jolandy (velký špatný). Vypijeme kávu, umyjeme zuby a vyrazíme.

Mesto Banyalbufar je za tri kilometre a je práve okno, že neprší. Je to také zaujímavé mestečko, ktoré je celé v kopci. Sú tam urobené také terasy z kameňov a je tam veľa nádrží na zachytávanie dažďa, ktoré sú ale poloprázdne.

V meste sa márne snažíme nájsť otvorený podnik. Všetko otvára o 9:30. Dosť sa rozpršalo, ale idemer hneď do ďalšej dediny Esporles, ktorá je vzdialená 1,5 hodiny. Najprv sa musíme vyšplhať hore celým mestom a potom ideme po peknej cestičke cez les.

Na raňajky,  za chodu, dojedáme oriešky, sušené ovocie a sušené mäso. Keď je človek v núdzi, tak zje ozaj všetko. V Esporles hľadáme kaviareň, aby sme sa trochu usušili, ohriali a nabili si veci. Nájdeme jednu nenápadnú s veľa starými ľuďmi. Také sú najlepšie. Dáme si po káve, croissant a nejakú čokoládovú rolku, fakt dobré. Trošku sa poľudštíme a ideme ešte nakúpiť. Stále prší. Česi nás dobehli. Ideme po trase cez mesto s nádejou, že bude nejaký prístrešok a najeme sa, ale žiadny. Tak kráčame ďalej, lebo ak zastavíme, veľmi zmokneme a bude nám zima.

Do cesty si dáme mini croissant. Stúpanie je príjemné a dá sa ísť celkom rýchlo. O 13 by podľa predpovede malo prestať pršať. Začína sa mi ísť ozaj zle, lebo mám premočené topánky aj nohavice. Ale stále si vravím, že Mallorca tú vodu potrebuje a je naozaj dobré, že prší. Nájdeme prístrešok, tak sa ideme najesť. Obliekame páperky a jeme bagetu so syrom. Prichádzajú Česi a idú si robiť čaj na svojom benzínovom variči. Teplomer ukazuje 5 stupňov v 500 m.n.m., tak sa rozprávame či na ďalšom kopci, vyššom, nebude už aj sneh. Je tam trochu stiesnene, tak sa poberáme ďalej.

Prestalo pršať. Ale je mi taká zima, že dokonca aj bežím, aby som sa zahriala. Po pár minútach už to je ok a aj nohavice začínajú schnúť. Pred treťou prichádzame do Valldemossy.

Veľmi pekné historické mesto, len škoda toho množstva suvenír shopov. Nájdeme aj kaviareň a ideme pouvažovať, čo ďalej. Vyzerá, že dnes pršať neprestane. Najlacnejšie ubytovanie je tu za 73 €. V nasledujúcej dedine, Deìa, je refugio, ktoré je vzdialené 14 km s vyše 600 výškovými. Na Jozefove prekvapenie, volím refugio. Ide sa mi celkom dobre.

Je to pretrasované a jeden úsek je veľmi strmý. Od 700 m.n.m. sme v hmle a je tak 4-5 stupňov. Ideme skratkou, aby sme zbytočne nemuseli schádzať a stretáme veľa oviec a kôz, ktoré sa vynárajú z hmly. Keď sa opäť napojíme na oficiálnu trasu, je to taký pekne vybudovaný chodník z kameňov. Keby nebola tá hmla, tak je to naozaj pekná túra.

Navrhujem Jozefovi dať si to ešte raz za pár dní, kde bude pekne, ale zamieta to, že až o 30 rokov sa sem vrátime. Nasleduje dosť nebezpečný a prudký zostup 900 výškových metrov. Snažím sa ísť dodola svižne, polobehom. Obiehame dvojicu Čechov. Keď konečne prídeme pod hmlu, máme výhľad na Deìu a more, a aj vtáčiky začali spievať.

Ideme okolo zosunutých kamenných múrov, ktoré tu opravujú. Kto má rád puzzle by sa asi vyšantil. Prichádzame do dediny so západom slnka, ktoré na ružovo sfarbuje okolité vysoké hory.

Začalo znova pršať, dnes by som to vonku asi nedala. Prídeme do refugia, kde má pani voľné miesta, ale trvá jej strašne dlho kým si nás tam zapíše. Dosť smrdíme. Máme izbu s ďalšími tromi ľuďmi. Ideme si dať rovno sprchu. Až tam si uvedomím aká som strašne unavená. Keďže som mala celý deň mokré nohy, špina sa mi dostala hlbšie a musím to drhnúť na dvakrát. Jozef išiel vonku variť plnené tortelini a ja sa snažím písať, lenže mám vybitú baterku a jediný kábel na mobil sa práve pokazil. Väčšinou máme dva, ale ja som sa pomýlila a zobrala iný. Našťastie máme ešte integrovaný v powerbanke. Najeme sa a ideme si ľahnúť. Batohy sme museli dať ku topánkam, lebo boli úplne premočené a dosť smrdeli. Dopisujem blog, ktorý chcem dnes nahrať. Asi na 40 minút zaspím a potom to o 23 nakoniec nahrám. Ujo, čo je s nami na izbe strašne chrápe a je tu aj dosť teplo. Radšej by som spala niekde vonku.

Príspevok GR 221 – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Štvrtok, 29.2.2024

30,5 km – celkovo 107,9 km

Ajeje, je 4. deň, ktorý je pre mňa na turistike vždy kritický. Jozef ma budí o pol 7, že on už je vyspatý. Ja teda nie som, úplne hrozná noc to bola, ale vstávam. Po tme sa prezliekam a balím veci. Dokončujem balenie na chodbe, Jozef vonku varí kávu a wifonku. Fakt dosť ma bolia stupky. Pri každom kroku pália zospodu a ešte sa mi urobili odtlaky po bokoch prstov z tých vlhkých topánok. Ešteže je vonku konečne pekne. Najeme sa, vypijeme kávu a aj slnko už vychádza. Pred 8 začíname šlapať hore Deíou.

Úplne dostávam kŕče do lýtok. Snažím sa to nejako rozchodiť. Dávam si magnézium a dúfam, že to pomôže. Do Solléru je cesta 10 km a vedie cez veľa olivových hájov.

Vôbec sa mi nejde dobre a sama seba presviedčam, aby som išla ďalej a myslela pozitívne, veď je pekný deň a ideme do hôr. Moc mi to nejde a k tomu začínam byť hladná, ale stretneme takého huňatého somárika a aj koťatko, to mi trochu zdvihne náladu.

Zchádzanie do Solléru je nekonečné, otvárajú sa nám výhľady na okolité kopce. Hore sú stále mračná. V meste veľa ľudí páli ohne, tak je celé v takom opare a je tam zlý vzduch.

Nejako to na mňa dolieha a vôbec sa mi nechce. Som unavená, hladná, motivácia nikde. Jozef mi kúpi sladkú buchtu v pekárni a dožaduje sa rozhodnutia, čo ďalej. Keď ale ja sa ani rozhodnúť neviem. Ideme teda do kaviarne, že tam sa rozhodneme. Rozmýšľame nad všelijakými možnosťami, vymenúvam si pre a proti jednotlivých ciest, pozerám počasie, mapu, aj ubytovanie. Ideme do obchodu nakúpiť na dva dni a že potom sa už musím rozhodnúť. Vedľa obchodu je lavička, tak si tam rozložíme jedenie s výhľadom na kontajnery a na hory. Už je mi lepšie, keď som sa najedla a aj oblaky na horách sa rozplynuli.

Tak teda ideme hore. Čaká nás vyše 1000 výškových metrov na 8,5 km. Najprv sa ide po ceste, ktorú lemuje veľa záhrad s pomarančami a citrónmi.

Keď začne stúpanie, trasa vedie po pekne upravenom chodníku z kameňov. Je tak teplo, že si dávam dokonca kraťasy.

Idem dosť pomaly. Moc nevládzem a občas sa mi točí hlava. Snažím sa piť veľa vody a dávam si cukor.

Zastavujeme pri potoku nafiltrovať vodu, tak si aj namáčam nôžky, nech sa troška vzpružia. Najvyššie stúpanie máme za sebou. Trasa ide teraz už mierne, občas cez les, obklopená vysokými horami, až k jazeru Cuber.

Jozef ešte rozmýšľa, že či si nepostavíme niekde prístrešok, ale v noci má veľmi pršať, tak nakoniec ideme na refugio Tossals Verds. Je to ešte 7 km. Dosť sa šuchtám a Jozefovi to vadí, ale prosto mi to rýchlejšie po rovine nejde. Aj mňa to hnevá, že som v takýto pekný deň unavená, ale zasa, keby bolo škaredo, tak ani sem nedôjdem. Do kopca som nabrala nejakú vlnu energie a idem svižne. Alebo to je motivácia, že už čoskoro bude koniec.

Keď prejdeme cez sedlo, chodník sa zmení na potok. Asi im tu naozaj toľko normálne neprší. Mysleli sme si, že to bola najhoršia časť, ale mýlili sme sa. Chodník vedie po úpätí rokliny, s veľkými skalami a stále hore dole, aj nejaké reťaze sa objavia. Mysleli sme si, že ten čas na tabuli bol nadhodnotený, ale veru nebol. Až teraz si na mape všimneme bodkovaný chodník, čo je najvyššia úroveň obtiažnosti. Trasa to je veľmi pekná, s výhľadom na Puig d’Alaro, len my už máme celkom dosť.

Na chatu prichádzame po západe slnka. Nechcem absolvovať ďalšiu noc v refugiu, ale nemáme moc na výber, keď sme si ten stan nezobrali. Prídeme teda na recepciu, že nemáme rezerváciu. Ujo vraví, že má všetko obsadené, ale môžeme spať v prístrešku vonku. Tak toto nám vyšlo úplne super. Je tam pri ňom aj voda, wc a nemusíme platiť. Už je tam rozložený jeden Čech, čo poznať podľa čiapky s nápisom Jeseníky. Asi po pol hodine, čo sme si tam rozložili veci, nafúkali karimatky, príde pani s 8 deťmi, že im ide ukázať ako sa zakladá oheň v krbe. Tak si veci premiestme, nech nám nič nepodpália a dávame sa do reči s tým Čechom. Ide trasu naopak a toto bol jeho prvý deň. My sme počas tých pár dní oľutovali, že sme si stan nezobrali, lebo nám to dosť berie voľnosť a Jozef si zasa zobral zlý batoh, ktorý nemal odskúšaný na viacdňový prechod a zle sa mu nosí. Ale nič nemá na to, že on si zobral na tento slnečný ostrov vzdušnú obuv (rozumej tenisky s dierami), lebo ho kamarát presvedčil, že tu naozaj neprší.

Oheň sa podarilo založiť a išli sa všetci do chaty navečerať. Jozef servíruje večeru vonku, zemiakovú kašu s tuniakom. Už sme sa pomaly zbierali spať, keď sa pani vrátila s jedným synom a začala sa s nami rozprávať. Je z Fínska, ale na Mallorce už je 16 rokov a živí sa tým, že chodí s ľuďmi po horách. Jej syn mal tak 4 roky a hovoril plynule po katalánsky, španielsky, fínsky a učil sa po anglicky a pýtal sa či tam, kde žijeme sú hory. Tiež nám vraví, že naozaj na Mallorce toľko neprší, len sme trafili daždivý týždeň. Prišli tam ďalšie deti a aj ich mamy a začali hrať dixit. My už sme tam celkom zaspávali, ohrievali sa pri ohni, už aj zuby umyli, ale oni dohrali až po 22. Všetko sme už mali nachystané, tak sme to iba zložili na zem a za chvíľu zaspali.

Príspevok GR 221 – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Piatok, 1.3.2024

37,2 km – celkovo 145,1 km

Predpoveď vyšla, v noci poriadne pršalo a fučalo. Museli sme presúvať spanie aj veci, lebo na ne pršalo. Aj sme sa pre istotu prekryli celtou, nech nám veľmi nezmoknú spacáky. O 11 večer tam ešte prišiel nejaký divný chlap, ktorý tam iba sedel na takej lavičke a potom si išiel sadnúť na záchod.  Spíme asi do pol deviatej. Nás český kamoš akurát odchádza. My sa celkom šmotíme. Ja verím, že ešte vyjde slnko pred tým ako vyrazíme. Moje želanie sa nesplní a pred 10 začíname. Dnes je pred nami najvyšší bod trasy, vyše 1200 m.n.m..

Hneď stretáme dáke kozy. Neprší, ale z chodníka je potok. Snažím sa udržať si suché nohy.

Po hodine sa zastavujeme najesť, bagetu so syrom a salámou. Po jedle ideme svižnejšie. Od 1000 m.n.m. začína sneh. Nie je ho veľa, už iba také pozostatky z toho, čo v noci nasnežilo.

Všade je hmla, žiadne výhľady. Keď prídeme do sedla riadne fučí a asi na minútu sa nám otvoria výhľady. Nie je tu moc príjemne, tak sa snažíme ísť čo najrýchlejšie dole.

Uf, je to riadna grcanica, veľa vody a blata. Konečne sa dostaneme na kamenný chodník, ale tým, že je taký vlhký, tak sa aj celkom šmýka. Dodola bežime.

Stretáme celkom dosť ľudí. Už sme dole, sú 3 hodiny, ale teplomer stále ukazuje 6 stupňov. Prichádzame do dediny Lluc. Je tu kemp a veľa miest na grilovanie. V Španielsku sú prázdniny, takže je tu dosť veľa ľudí, ktorí grilujú. Nezdržiavame sa tu a pokračujeme k refugiu Son Amer. Dávame si chvíľu prestávku a pojedáme čokoládu. Pridáme do kroku, chceme sa ešte za svetla dostať do mesta Pollença.

Moc nás to nebaví. Dlho klesáme cez škaredý les a potom ešte 7 km po rovine. Je to nekonečné, idem úplne zo zotrvačnosti. Ku konci stretáme mačičky, ktoré nám dodajú silu do posledných kilometrov. Konečne v Pollença. Väčšina ľudí tu končí trasu. Ideme si dať do baru po pivku. Potom sa ideme najesť do kebabu. Ja si dám falafel tanier a Jozef kebab tanier. Hrajú tu asi nejaký playlist z 2018, lebo všetky tie španielske pesničky poznám. Chytá ma nostalgia. Dnes v noci má byť konečne jasno. Ideme teda spať na Puig de Maria. Skoro 300 výškových metrov na 2,5 km ideme už po tme. Ale je to v pohode, lebo skoro až hore vedie asfaltová cesta. Mám zapnuté červené svetlo na čelovke, ktoré odrážajú oči kôz, ktoré tam hore tiež nocujú. Na vrchu je kostol a vedľa neho lavičky a miesta na grilovanie. Je tam pekná rovinka, tak rýchlo rozkladáme nech môžeme ísť spať. Okamžite zaspávame.

Príspevok GR 221 – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Sobota, 2.3.2024

18,6 km – celkovo 163,7 km

Presne takto sme si predstavovali všetky noci na Mallorce. Krásne jasná obloha s hviezdami a príjemných 11 stupňov. Moc sa nám nechce vstávať. Jedným očkom zachytím pekne zafarbenú oblohu pri východe slnka. O 8 sa pomaly začneme zbierať.

Jozef varí kávu a príde nás pozrieť mačička. Všetko akurát pobalíme a prichádzajú prví aktívni obyvatelia.

Ideme ešte pozrieť na výhľad a potom dole do mesta.

Vybehneme aj na kalváriu po veľa schodoch a potom naše kroky smerujú do Lidla.

Robíme veľký nákup aj na zajtra, lebo niektoré obchody majú zatvorené. Pred lidlom vybaľujeme hostinu, tuniakový šalát, bagetu, rajčinu.

Pokračujeme do Port de Pollença, kde si chceme uvariť vajíčka, o ktorých Jozef básni už tri dni. Je to iba rovina, tak je to také nekonečné a nudné.  Keď prídeme do mesta ideme rovno na kávu. Potom si kúpime pomaranče a sadneme si na pláž.

Pobyt na nej nie je vôbec príjemný. Strašne tam fučí a ani tie vajíčka nevaríme. Na noc hlási opäť pršať a veľmi fučat (hlásia 60 km/h), tak hľadám ubytovanie. Nájdem jedno v Sólleri odkiaľ chceme ešte zajtra prejsť jeden úsek. Presvedčím Jozefa, aby sme sa ešte išli pozrieť na výhľad smerom na polostrov Formentor. Je to 5 km po asfalte, pomedzi autá a cyklistov. Nie je to moc príjemné, ale na tabuli bolo naznačené, že majú v pláne predĺžiť trasu GR 221 až na najsevernejší bod.

Dôjdeme na výhľad Mirador el Colomer. Je tu dosť veľa ľudí. Úplne sme z toho znechutení. Celý plot je pokrytý gumičkami a kadejakým odpadom. Zámky sú už asi pasé.

Urobíme pár fotiek a ideme niečo stopnúť dole.

Po minúte nám zastavuje auto. Ide až do Palmy, ale že sa najskôr zastavia v Pollença na kávu. My teda vystupujeme tam a ideme skúsiť stopovať do Sólleru, na cestu, ktorá vedie cez hory. Nemáme moc šťastie, lebo je to dlhšia trasa ako keby človek išiel cez Palmu. Presunieme sa teda na druhú cestu a stopujeme do Palmy. Moc sa nám nedarí, ale po 15 minútach nám predsa len zastavujú dvaja Pakistanci. Nevedia moc po anglicky, tak je náš rozhovor obmedzený na mojich pár španielskych viet. Cesta ubehne rýchlo a vysadia nás v Palme. Ponáhľame sa na stanicu, aby sme stihli autobus do Sólleru. Prídeme presne na čas a za pol hodinu sme už tam. Ubytujeme sa, dáme sprchu a ideme sa najesť. Výber tu moc nie je, a tak ideme do indickej reštaurácie. Ceny sú tu dosť prepálené, hlavne nápojov, ale už sa nám nechce ďalej hľadať. Jozef si dá fish curry a ja butter chicken s cesnakovým naanom. Poplietli objednávku a Jozefovi doniesli chicken curry. Nevadilo mu to, ale aj tak nám to dali na účet podniku. Potom sme ešte išli do obchodu na pečivo a na pivo. Nejako ma začala pobolievať noha, tak dúfam, že to prejde. Večer perieme veci a ja dopisujem blog.

Príspevok GR 221 – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Nedeľa, 3.3.2024

22,3 km – celkovo 186 km

Vstávame až pred 10, lebo o 8 ráno ešte poriadne pršalo a fučalo. Jozef varí na izbe tie vajíčka, čo si chcel dať včera, všetkých 6.

To sú teda kráľovské raňajky, aj rajčiny máme. Rýchlo pobalíme a odchádzame presne o 11. Dosť ma bolia stupky, ale verím, že to rozchodím. Vonku je zamračené a fúka ľadový vietor. Teplotu neviem, lebo sa mi vybili baterky v teplomeri. Začíname tou istou trasou ako tri dni dozadu.

Po dvoch kilometroch sa odpájanie a ideme smerom k moru. Trasa je strmá, dosť zarastená a je vlastne skratkou k asfaltke, ktorá ide serpentínami.

Po hodine prídeme na výhľad, kde je koťatko a potom už cesta ide miernejšie. Pokračujeme cez olivové háje obklopené vysokými kopcami.

Je to tu veľmi pekné a odľahlé. Nôžky som nerozchodila, tak si musím dávať pozor kam stúpam a idem pomalšie. V sedle Coll de Biniamar si chvíľu dávame prestávku za kamennou stenou. Odtiaľ už chodník pokračuje popri mori odkiaľ sú pekné výhľady na skaly.

Dokonca aj vyšlo slnko, tak nás trochu ohrieva. Okrem kôz nestretneme nikoho. O 3 si dávame prestávku na obed. Po 7 dňoch sa mi podarí zakydať si nohavice od oleja zo sardiniek, a to som chcela kúpiť sardinky v paradajkovej omáčke, len som sa pomýlila a kúpila v oleji s chilli. Za hodinku prichádzame do Cala Tuent.

Je to taká usadlosť s prevažne letnými domami. Tu už značka skončila a ideme po asfaltke prejsť ku druhej, veľmi známej pláži, Sa Calobra. Po ceste zajednávam ubytovanie v Palme aj na dnešnú noc. Došli sme k záveru, že už nemá zmysel predlžovať, keď mi bolesť nepoľavuje a už by sme aj tak prespali iba niekde tu, a zajtra na obed stopovali do Palmy. Stúpame do sedla a užívame si parádne výhľady všade naokolo.

Prehlasujeme to za najkrajšiu trasu akú sme tu išli. V sedle je kostol, asi aby to z oboch dedín mali rovnako náročné. My od kostola volíme skratku cez zelinu, ktorú vidíme na mapy.cz. Kedysi to asi bola skrátka do kostola, ale podľa zarastenosti ju teraz využívajú asi iba českí turisti a my. Rýchlo klesáme, lebo už je dosť hodín a zo Sa Calobra potrebujeme stopnúť auto, tak dúfame, že tam ešte niekto bude. Skratka končí bránou pri usadlosti domov. Nemáme inú možnosť, len ju preliezť. Bolo to ľahšie ako sa zdá. Dôjdeme do Sa Calobra. Pár áut tu stojí. Ideme sa ešte pozrieť na tú pláž. Je tam ale zátarasa, že od februára tam prebiehajú nejaké práce. Vidíme pár ľudí stáť pred zábranou. Žiadni robotníci tu nie sú, lebo je nedeľa. Ako prvá sa rozhodnem ju preskočiť popri zábradlí.

Potom všetci nasledujú. Na tú pláž sa ide cez dva tunely a dorábajú tam osvetlenie. Dôjdeme na pláž a tá je skoro celá zaplavená s vodou z kaňona Torrent de Pareis, ktorý je v lete priechodný, ale v dažďové dni sa vie veľmi rýchlo zaplaviť vodou z vysokých štítov Serra de Tramuntana.

Urobíme pár fotiek a ponáhľame sa späť, nech obehneme ešte nejakých ľudí, ktorí by nás mohli zobrať. Zastaví nám prvé auto, aj keď sú 4. Nasadáme ku dvom kolumbijským párom. Veľmi ma zarazí, že ja viem po španielsky lepšie ako oni po anglicky. Ale našťastie majú mobily, tak preložia cez prekladač a ukážu mi, že nás hodia do Sólleru. To nám úplne vyhovuje. Musím sa veľmi sústrediť, aby som niečo rozumela kvôli ich akcentu. Cesta zo Sa Calobra je naozaj krkolomná, ale o to krajšia. Akurát zapadá slnko, ktoré pekne osvetľuje okolité hory. Pred nami je nejaká nehoda, tak sa schovávam, aby ma nevideli policajti. Vysadia nás v Sólleri a o 10 minút nám ide autobus do Palmy.

Za pol hodinu sme v meste a ideme rovno na ubytovanie. Jozef varí všetko jedlo čo sme mali mať aj na raňajky (8 porcií zemiakovej kaše, tri tuniaky, parmezán a kečup). Kto by bol povedal, že to nebudeme vládať zjesť. Je tam veľká telka a nájdem Bridget Jones po španielsky. Popri tom píšem denník a Jozef zaspí na gauči. Vonku riadne fučí a prefukuje do bytu, ale spíme v spacáku, tak je nám pekne teplučko.

Príspevok GR 221 – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Pondelok, 4.3.2024

Vstávame neskoro. Jozef uvarí kávu v moka konvičke, ktorá je na ubytovaní a ešte k tomu dojedáme mini croissanty, ktoré sme mali na cestu. Pobalíme veci a akurát stihneme check-out pred 10. Vonku stále fučí, ale svieti slnko.

Ideme smerom k pláži a prechádzame sa popri mori. Dôjdeme ku katedrále a nájdeme si voľnú lavičku.

Ja píšem blog a Jozef si číta správy. Nikam sa neponáhľame, oddychujeme. Pohľadáme si reštauráciu na paellu. Otvárajú za hodinu, tak sa ideme ešte prejsť do mesta. Obchádzame katedrálu a tam na schodoch je niekoľko desiatok pouličných predavačov s fake kabelkami, šiltovkami a kadečím iným.

Zamýšľame sa, že kto a prečo to vôbec kupuje? Prídeme do podniku a sadáme si vonku, majú tam dečky. Tento podnik sme si vybrali lebo tu robia paellu na panvici a celú vám ju donesú. Dáme si kávu a čakáme pol hodinu. Je to tu veľmi príjemné prostredie, čašník je asi majiteľ a je veľmi milý. Za chvíľu príde k vedľajšiemu stolu dosť hlučný nemecký pár, dosť sa bavíme. Paella je super, len je tam veľa takých malých kreviet, ktoré sa nedajú zjesť a ja ochutnávam mušle, lebo som ich ešte nejedla.

Nemci vedľa zatiaľ stihnú stiahnuť fľašu vína. Dojeme a ideme sa ubytovať. Je to pešo vyše pol hodiny. Bývame u ženy Chris, ktorá vo svojom byte prenajíma izbu. Otvoriť nám príde Sofia, ktorá tam tiež býva. Oddýchneme si, ja na chvíľu zaspím a potom na večer zajednávam escape room s názvom Warehouse 232. Ideme späť do mesta. Zastavíme sa vo fancy obchode s čajmi. Jozef si kupuje Puer čaj, ktorý sa predáva ako taká tabuľka čokolády. Potom si ideme kúpiť plechovku piva a ku katedrále na západ slnka.

Západ slnka nie je, lebo sa zmráka, ale to pivo mi pripomenie moje erasmácke časy. Ideme na únikovú hru. Nebola moc dobrá. Bolo tam málo hádaniek, iba jedna miestnosť so zámkami, čo by si každý vedel urobiť doma a vôbec nám nedávala zmysel, a to mala dobré recenzie. Aspoň nám urobili jedinú spoločnú fotku z celého výletu.

Odchádzala som odtiaľ taká sklamaná. Na večeru sme sa vybrali do argentínskej reštaurácie Bolixe, lebo sa tam dá platiť bitcoinom. Dali sme si menu pre dvoch, kde boli tri druhy steakov a nejaké zemiačky, takže mäso pre Jozefa a zemiaky pre mňa.

Ale nie, aj ja som ochutanala z každého, veľa nových vecí dneska skúšam. Sme unavení, tak už nikam nepokračujeme a ideme spať.

Cesta na letisko

Utorok, 5.3.2024

11 km – celkovo 197 km

Ráno sa zobudím celkom skoro. Z okna vidno východ slnka a pozorujem mačky, ktoré okupujú strechy pod nami. O 13 nám letí lietadlo a ideme na letisko peši 11 km. Pobalíme sa a o pol 9 vyrážame, obaja v kraťasoch. Cestou sa zastavíme na kávu a v obchode kupujeme nejaké pečivo na cestu domov. Počasie je exkluzívne, čo nás trošku škrie, že prišlo teraz, ale však nič s tým nenarobíme.

Aspoň si užívame tieto posledné lúče slnka na Mallorce. Ideme po frekventovanej promenáde okolo mora. Stupky ma dosť bolia, tak často oddychujem.

Z promenády odbočíme ku letisku, kde už nikto nie je a zapálime plynový varič, nech môžeme vyhodiť bombu. Trvá to dosť dlho. Úplne by nám stačila aj menšia (100g) bomba, ale ja som Jozefa presvedčila, nech zoberieme väčsiu. Nabudúce budeme vedieť. Cez bezpečnostnú kontrolu prejdeme veľmi rýchlo, poobšmietame sa v duty free a keďže je to také veľké letisko, je už čas ísť ku gatu. Na úplnom konci terminálu naberáme vodu. Už je boarding a pani nekompromisne berie ľudí, ktorí majú viac batožiny ako by mali mať. Vidno, že už to má vytipované, kto sa z toho nevykecá. Lebo ja s Jozefom možno máme trochu nad rozmery, ale sme normálne oblečení, to znamená, že nemáme bundy a šály na sebe, a nemáme žiadne ďalšie tašky. Takže ak by si nás aj vybrali, tak si oblečieme, čo sa dá a ten ruksak tam napcháme.

Sedíme už v lietadle. Máme stredné miesta, ale aspoň za sebou. Ku Jozefovi smeruje staršia pani s manželom Rainym a nekompromisne Jozefa vyhodí, lebo ona má sedadlo pri okne a predpokladá, že jej manžel sedí vedľa nej. Asi často neletia nízkonakladovkami. Vyzerá, že letenky kupovali na letisku a keďže všetkých ľudí, ktorí neplatia za miesta, rozhodí do stredu, im sa už dve vedľa seba neušli. Nedorozumenie riešime s ďalsím chlapom, ktorý vie ako tak po nemecky. Nakoniec si Jozef ide sadnúť na Rainyho miesto ku oknu. Ihneď zaspím a prespím skoro celý let. Vo Viedni sa ponáhľame lebo nás čaká šofér z blabla car. Trošku máme problémy sa nájsť, ale nakoniec to zvládneme a berie nás až do Trnavy, vďaka čomu stihneme skorší vlak do Partizánskeho. Vo vlaku nám už drží miesto Lenka, ktorá chodí jeden deň v týždni do Bratislavy, do práce. Cesta nám teda ubehne rýchlo a o pol 8 už sme doma.

Zhodnotenie výletu

Celkovo sme prešli skoro 200 km, s prevýšením viac ako 7500 m. Mallorca nás pristihla nepripravených a v mnohých ohľadoch nás prekvapila. Hlavne to počasie sme vôbec nečakali, že nám bude pršať polovicu výletu a iba dve noci budú bez dažďa. Namiesto dry stone route sme mali skôr wet stone route. Takže poučenie, nesnažiť sa isť až taký ultralight a radšej si priplatiť za batožinu a mať so sebou stan. Dalo by nám to oveľa viac voľnosti, mohli by sme spať vonku aj v daždi a bolo by nám to celkovo pohodlnejšie. V končenom dôsledku by to asi vyšlo lacnejšie, lebo by sme neplatili toľko za ubytovanie. Keď už by sme mali batožinu, tak by sme mohli zobrať nožík, ktorý by sme tam museli kupovať a paličky, ktoré sa ukázali byť dôležitejšie ako som si myslela. Keď som prišla domov, tak som googlila, čo by som mohla mať s tými chodidlami, keď tak bolia. Mala som obuté barefooty (Xero Shoes Mesa Trail II), ktoré som mala aj v Portugalsku a tam to bolo v pohode. Prišla som na to, že keď som nemala tie paličky a na chrbte som mala batoh, veľmi som zaťažila chodidlá. Tým že som si nepomáhala rukami, tak som všetku záťaž nechala na stupkách, ktoré to už posledné dni nedávali. Vládala som chodiť, ale to, že som si tú záťaž nerozložila mi dosť uškodilo. Takže bez paličiek už nikam. Aj napriek týmto problémom som rada, že sme na Mallorcu išli. Všetky nepríjemnosti, ako dažď a boľavé nohy, sú teraz len súčasťou príbehu, ktorý tu pre vás píšem. Dúfam, že ste si túto cestu s nami užili a budete nás sledovať aj pri ďalších dobrodružstvách.

Príspevok GR 221 – deň 8 / 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.