Túto turistiku sme v hľadáčiku mali už pár mesiacov, ale správny čas ju zrealizovať nastal až teraz. Nasledujúcich 10 dní hlási krásne slnečné počasie s teplotami na horách do 10°C a v noci pod nulou. V takýchto chladnejších podmienkach som ešte prechod nešla, tak uvidíme či to zvládnem. Balím viac teplého oblečenia, denné kilometre prispôsobujem dĺžke slnečného svitu a spolieham sa na celkom dobrú sieť chát a útulní. Vo štvrtok večer ukladám všetky veci na posteľ, aby som nič nezabudla, lebo balím veci aj Jozefovi. Pred odchodom idem ešte nakúpiť zásoby na tri dni a smerujem do Žarnovice, kde ma čaká Jozef. Náš okruh začíname v Krahuliach primárne kvôli vhodnému parkovaciemu miestu, odkiaľ hneď môžeme začať turistiku. Na mieste balíme potraviny a Jozef si ešte prebaľuje batoh.

Krahule – Cabanka

Piatok, 18.10.2024

9,5 km – 487 m – 283 m

O 16 vyrážame. Náš dnešný cieľ je Cabanka, vzdialená 9 km. Najskôr stúpame cez zajdovku Ski Krahule a potom lesnou cestou pokračujeme na Skalku.

Zatiaľ ideme iba v mikine, ale keď zafučí, tak je poriadna zima. Všade naokolo sú už krásne sfarbené stromy.

Na Skalke si pridávame neprefukovú vrstvu a svižným krokom pokračujeme. Prejdeme cez taký bezvýznamný tunel a potom pokračujeme po hrebeni hore dole.

Je to predzvesť zajtrajšej cesty do sedla Štúrec, ktorú máme obaja zafixovanú ako najhoršiu časť cesty SNP. Slnko celkom rýchlo zapadá a v hustom lese už je dosť šero.

Snažíme sa postupovať rýchlo a ťukáme paličkami, aby sme o sebe dali vedieť. O 18 sa napojíme na cyklotrasu a už je to iba kúsok na chatu. Je už celkom dosť zima.

V útulni počujeme štekať psa, je tam jeden pán, ktorý ide opačným smerom. Skontrolujeme druhé poschodie či sa tam dá spať. Je to tu celkom luxusné, s matracmi. Jozef hneď varí kašu s tuniakom a olivami. Potom si dáme ešte čokoládu, magnéziový nápoj a ideme si umyť zuby. Rovno aj umyjem ešus, nech to nezaschne do rána a za tú minútu v ľadovej vode mi zamrznú ruky. Rozložíme spanie na matracoch. S nevôľou, v 7°C, sa prezlečieme do pyžama a ďalších vrstiev, a už o pol 8 ležíme v spacákoch. Za pol hodiny fúkam karimatky lebo mi ťahá odspodu, potom už je dobre a v tepľučku zaspávam.

Príspevok Koruna Turca – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Sobota, 19.10.2024

33,3 km – 1364 m – 1227 m – celkovo 42,8 km

Po 10 hodinách spánku vstávame o 6:30. Spalo sa exkluzívne. Aj keď je v chate iba 5°C, tak sa mi prezliaka lepšie ako večer. Balíme všetky veci a ideme dole, dať si raňajky. Aj ujo už je hore. Dávame si tresku s rožkom, ktorá mala byť pôvodne včera na obed, kávu, čokoládu a Jozef aj čaj. Ešte sa chvíľu rozprávame. Ten havko, Bran, má 43 kg a zje každý deň pol kila granúl, to je dosť váhy navyše.

Pred 8 spoločne vychádzame z chaty. Po pár stovkách metrov sa naše cesty rozdeľujú a Bran, ktorý si už na nás zvykol kňučí a ujo ho musíťahať na opačnú stranu. My pokračujeme po peknej miernej cestičke a skúmame huby popri chodníku.

Aj sa po pár kilometroch čudujeme, že prečo sa to šlo tak zle na tej SNP-čke. Prídeme na sedlo Flochovej a odtiaľ to ide veľmi prudko dole.  Pripohľade na rázcestník v sedle Turecká cesta sme si spomenuli. Odtiaľto to sú iba 2 km na Štúrec, ale o to výživnejšie.

Keďže sme to očakávali, tak nám to neprišlo až také strašné. Pri ceste si dávame prestávku, sedíme na slniečku, jeme kaiserky so salámou a syrom, a pridávam blog. Oddychujeme asi pol hodinu a potom po cyklotrase smerujeme 10 km na Hotel Kráľová studňa. Je to veľmi mierne stúpanie, tak ideme rýchlo.

Cestu lemujú krásne sfarbené stromy a čím vyššie, tým viac sa nám otvárajú výhľady. O dve hodiny sme tam. Sú tam pristavené tri autobusy a polka národa.

Dávame si kapustnicu, radler a pivo. Nabíjame mobily a vyhrievame sa na slniečku. O 14 sa poberieme ďalej na Krížnu. Odtiaľto začínajú moje najobľúbenejšie výhľady.

Slniečko hreje a ja sa kochám výhľadmi dookola. Počasie je špičkové, niet sa čo čudovať, že tu je toľko ľudí. Výstup na Krížnu nám trvá asi hodinu. Ďalej sa to už jemne vlní po hrebeni, mám rada túto trasu.

Náš dnešný cieľ je Salaš pod Suchým vrchom, ale Jozef si myslí, že tam už bude plno. A má pravdu. Postavené sú už tri stany a vnútri ostáva posledné voľné miesto. Posilníme sa teda croissantmi a pokračujeme ešte dva kilometre na Salaš pod Chyžkami. Akurát tam pred nami smerujú traja ľudia. Aj by sme sa tam ešte zmestili, ale je to tam celkom špinavé a tí chlapi sú dosť divní. Nájdeme si teda akú takú rovinu na stan.

Jozef ide po vodu a ja chystám karimatky. Prameň je dosť špinavý, tak vodu filtrujeme. Máme ale krásny výhľad na Ploskú za posledných lúčov slnka. Trošku túto idylku rušia tí chlapi, ktorí asi hodinu znášajú drevo z hory, fajčia marihuanu a hnusne chrchlú. No čo už. Na zahriatie si dáme sáčkovú hrachovú polievku a potom idem na Chyžky skúsiť odfotiť kométu. Na mobile ju nevidím, ale na foťaku je. Dám ho na statív, zapnem časozber a po troch snímkach mi to vypne. Baterke je zima, tak si ju dám na chvíľu do paperky a skúšam to znova. Na druhý pokus to vydrží asi 12 snímok. To mi na dnes stačí, dosť tu fučí a je mi zima.

Jozef zatiaľ uvaril cestoviny s tuniakom, syrom a sušenými rajčinami. Chvíľku sa tuľkame, nech sa trochu ohrejem a potom, po dlhom presviedčaní, sa prezlečiem do merina. Chcela som tu aj teplotu napísať, ale stratila som teplomer. Navrch si dávam páperove nohavice aj bundu. Dúfam, že túto noc zvládnem v teple. Ešte dopisujem blog a o 21 zaspávam.

Príspevok Koruna Turca – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Salaš pod Chyžkami – Koliba Príslop

24,2 km – 1501 m – 1859 m – celkovo – 67 km

Budík máme na 6 ráno, ale vonku je ešte tma, tak ho posunieme o 30 minút. Potom už svitá. Zo stanu fotím zafarbenú oblohu. V stane z vnútornej strany zoškrabkám zamrznutý kondenz.

V noci mi bolo teplo, len keď ma oziabali nôžky, tak som si musela potiahnuť páperove nohavice, aby som si do nich dala aj chodidlá (pôvodne si tieto nohavice kúpil Jozef, sú veľkosť L z Aliexpressu, len asi je to L na čínskych ľudí, tak mne sú akurát dlhé). Jozefovi bolo tiež zima na nohy, ale to preto, lebo sme boli v kopci a o kondenz si navlhčil spacák. Ráno som až prekvapivo svieža, fotím, robím časozber a popíjam čajík. Na raňajky máme ovsenú kašu a vietnamskú vifonku.

Jozef si išiel na kopec čítať správy, zatiaľ čo si rozčešem vlasy. O pol 9 vyrážam a už vstávajú aj naši susedia, ktorí to potiahli do 3 rána. Na začiatok máme stúpanie na Ploskú, ktoré je náročnejšie ako sa zdá.

Potom zabehneme dole ku Chate pod Borišovom a po hodine chodenia dávame prestávku.

Sušíme spacáky, stan, a dávame si parené buchty a kávu. Vyhrievame sa na slniečku a moc sa mi odtiaľ ani nechce. Predsa len o 10 vyrážame. Nezvyčajne pokračujeme po červenej značke. Najskôr prechádzame cez pekné lúky s výhľadmi a stretáme jednu ženu.

Takto to ide až po Javorinu, kde si dáme krátku prestávku. Dohodneme sa, že na ďalšej lúke si dáme jesť. Podľa toho ako sme videli hrebeň, tak to bude na Malom Lysci, ktorý má navrchu malú lúku. Je to iba 4,3 km, ale po zalesnenom hrebeni ako na húsenkovej drahé.

Sme už dosť hladní a nemá to konca kraja. Konečne dôjdeme, navrchu rozložíme hostinu a  vyhrievame sa na slniečku. Chodník pokračuje po dosť úzkom hrebeni a potom cez polom až na Jarabinu. Na toto sme boli pripravení, ale aj tak je to únavné, stále obchádzať, prekračovať, podliezať.

Pod Jarabinou doberame vodu a ideme sa moriť ďalej. Miestami je to taký slalom, potom cez kriaky a potom strašne prudko do kopca.

Už som túto trasu raz absolvovala, ale asi som vytesnila z hlavy aké to bolo náročné. Nestretli sme už žiadneho ďalšieho človeka, tak si tu občas aj zaťukáme paličkami a zapískame. Konečne dôjdeme na Kľak, z ktorého je aspoň  pekný výhľad a potom stŕmo dole.

Ešte máme pred nami jeden kopček, Chládkové, ale ten je veľmi pekný a taký farebný.

Do sedla to je už iba 1,6 km a skoro 300 výškových dole, ktoré mám pocit, že schádzame na jednu šupu, kolmo dole. Jozef sa celý deň držal a až teraz začal šomrať aká to je grcanica. Našťastie sa napojíme na lesnú cestu a už to doklepeme ku Kolibe Príslop. Zložíme veci a zisťujeme, že studnička vedľa koliby netečie. Zbalíme veci na prezlečenie a fľaše ku druhej, 200 m vzdialenej, studničke. Chcela som sa po troch dňoch aspoň trochu opláchnuť, lenže druhá studnička tečie iba maličkým cícerkom. Čakáme kým natečie do pohárika, ktorý potom prelejeme do fľaše. Takto nám 3 litre vody trvajú asi pol hodiny. Jozef išiel medzitým variť cestoviny s tuniakom. Úplne som tam premrzla na kosť kým som čakala. Na útulni som potom iba sedela na matraci a hriala sa o sviečku. Mám dnes pochybnosti o tom či to dokončíme. Potom sme sa najdeli, dali si bylinkový čaj, magnézium a išli si ľahnúť. Chcela som ešte písať, ale taká som unavená, že ma úplne vypne.

Príspevok Koruna Turca – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Koliba Príslop – Podšíp

24,9 km – 1402 m – 1568 m – celkovo 91,9 km

V noci o 3 sa budím, lebo mi je teplo, tak si vyzliekam páperové vrstvy. Potom ale musím cikať, tak idem von, kde úplne jasné svieti mesiac a zobudím pri tom Jozefa, ktorý teda tiež ide cikať. A už mi teplo nie je a začínam byť hladná, takže šance na zahriatie sú malé, tak teda opäť obliekam všetky vrstvy a v nich mi je fajne. Ráno máme budík opäť na 6:30. Vnútri je do 10°C a vonku poriadny mráz. Na raňajky si varíme bylinkový čaj a hubovú polievku. Moc sa nám do tej zimy nechce. Po včerajšku sa obávame, čo nás ešte čaká. Začíname po ceste, kde ešte nesvieti slnko a všade naokolo je bielo.

Na úvod si dáme celkom prudké, ale krátke stúpanie. Potom, na naše prekvapenie, ideme pekným miernym chodníčkom kúsok pod hrebeňom, s výhľadom na Malú Fatru.

Jozef si spomenie, že dnes máme vlastne english monday, tak teda snažíme sa rozprávať po anglicky, ale často sa zabudnem v slovenčine. Od Vyšného Rudna pokračujeme po hrebeni, kde treba trochu obchádzať stromy a potom veľmi prudký zostup do Ľubochnianskeho sedla.

Sme poriadne hladní, tak jeme posledné jedlo, čo nám ostalo, korbáčiky, čokoládu a hrozienka v čokoláde. Medzitým si čítam články o výstupe na Kopu, na ktorú by sme mali zo sedla ísť. Na blogoch čítam, že ide o najhorší úsek celého prechodu. Po včerajšku sa nám už nechce cez ďalší polom, je to veľa prevýšenia a asi by sme mali problém dôjsť na naplánované miesto. Rozhodneme sa teda ísť do Ľubochne kratšou trasou cez dolinu. Ešte tam ale sedíme, lebo pridávam blog. Rýchlo to zídeme a ideme sa trochu umyť do Ľubochnianky.

Po troch dňoch sa cítim už dosť špinavo a aj keď toto bola veľmi rýchla sprcha v ľadovej vode, cítim sa oveľa lepšie. Zelená značka pokračuje okolo kanála, ktorý kedysi napájal vodnú elektráreň.

Celkom zaujímavá dedina táto Ľubochňa. Naše kroky smerujú do reštaurácie Eden, kde si dáme po burgri s hranolkami, pivko a kávu. Sme tam asi 2 hodiny, lebo si nabíjame veci. Potom si ideme ešte nakúpiť na jeden deň v obchode, kde nič nemajú a vyrážame. Pred nami je výstup na Šíp cez Havrana, 12 km s takmer 1000 m prevýšenia. Trošku sa obávame či to stihneme za svetla. Výstup na Havran najprv začína mierne po ceste, ale potom veľmi prudko po hrebeni, za hodinu sme tam.

Už od včera ma v prste na nohe niečo pichá, už som sa na to pozerala a nič som nevidela, ale začína má z toho bolieť celá noha, tak to musíme vyriešiť. Jozef sa mi na to pozrie a nájde tam veľmi malú triesku, ktorú sa mi po pár pokusoch podarí vybrať. Taká malá a koľko šarapaty urobí. Snažíme sa rýchlo postupovať, len terén je dosť náročný, po skalách, stále hore dole. Od sedla pod Ostrým ide našťastie celkom pekný chodník, tak trochu zrýchlime.

V Žaškovskom sedle sme o 16:15 a rázcestník píše, že do našej destinácie, Podšíp, to je 2:15. To si teda budeme musieť poriadne švihnúť. Nie je to ani 5 km, ale s 500 m prevýšením. Dáme si ovocnú kapsičku a ideme na to. Uf, je to strašné strmé.

Za hodinu sme na Šípe a fotíme výhľady pri západe slnka.

Hrebeň je ešte trochu technický a potom dodola pobehneme. Stihneme to ešte za svetla. Podšíp je osada s drevenicami a veľmi pekným výhľadom na Krivanskú Malú Fatru.

Stan rozkladáme pod stromom, nech nemáme toľko kondenzu. Dnes je citeľne teplejšie ako predchádzajúce noci. Trošku sa obávam, že by sa tu ku nám mohol nejaký macko zatúlať, tak varíme na stoloch mimo stanu. Na večeru je slovenská ryža s morca-dellou. Zatiaľ, čo večeriame nastavím časozber na kométu, dnes hádam baterka vydrží dlhšie.

Po večeri Jozef vešia jedlo a odpadky na strom. Jozef si už ide ľahnúť a ja ešte fotím oblohu.

Snažím sa v spacáku ešte niečo písať, ale prosto mi to večer nejde. Idem teda po 21 spať.

Príspevok Koruna Turca – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Podšíp – Chata pod Chlebom

20 km – 1815 m – 1136 m – celkovo 111,9 km

Opäť ideme obaja o tretej ráno cikať a vstávame o 6:30. Celkom rýchlo balíme a raňajkujeme chleba so salámou. Ráno je vonku kvôli vlhkosti citeľne chladnejšie, tak si dávam bylinkový čaj a Jozef čierny. Máme krásny výhľad na Malú Fatru, ktorú osvetľuje ranné slnko.

Dnes bude taký kratší deň. Začíname zostupom do Kraľovian, 2 km, najprv po cyklotrase a potom po neoznačenej ceste. Pri zostupe sa dostávame do hmly, v ktorej je ešte chladnejšie.

Zostúpime k železničnému mostu cez rieku Orava, po ktorom práve prešiel vlak. Rýchlo aj my prechádzame, kým nepôjde ďalší. Trošku sa obávam, tak ideme miernym poklusom. Na stanici ideme do podniku Dvojka, dávame si kávu a nabíjame elektroniku. Pridávam blog a Jozef ide medzitým nakúpiť. Je to vychýrený podnik medzi miestnymi štamgastami, ktorým už čašníčka o 9 ráno nechce naliať borovičku. Potom sa idem trošku poľudštiť na toalety a oprať gaťky. Dáme si ešte po pivku a o 11 vyrážame po zelenej na Stoh. Je to 8,7 km a skoro 1300 výškových metrov, tabuľa píše čas 3:30. Začíname zhurta, prudko do kopca. Ideme pomaly, ale súvisle.

Po hodine a vyše 600 výškových metroch si dávame prestávku. Obaja zbaštíme po dva rožky a milu. Po prestávke sa kráča lepšie. Dvíha sa celkom silný vietor a po nečinnosti mi ostala zima. Za ďalšiu hodinu sme na kopci Žobrák. Finálny výstup so silným vetrom bol teda chuťovka. Potom trošku zíjdeme dole a otvoria sa nám výhľady.

Vrchol Stohu je zahalený v oblakoch.Ešte som touto trasou na Stoh nešla a asi už nikdy v živote nepôjdem.

Takmer kolmý chodník dohora. Predsa len sa dočkáme konca, a aj s tou prestávkou nám to naozaj trvalo tri a pol hodiny. Na vrchole je bielo a fučí, dlho sa nezdržujeme a vydávame sa na, o niečo miernejší, zostup.

Uvedomím si, že som tu strašne dlho nebola, a že vlastne toto bol náš prvý spoločný výstup na Stoh. Keď zíjdeme pod oblačnosť, vietor ústava a začínajú sa otvárať výhľady na Rozsutec a celý hrebeň.

Čím ďalej postupujeme, tým viac ustupuje oblačnosť, ktorá sa prelieva pomedzi hory. Nakoniec je z toho opäť krásny a zaujímavý deň.

Po výstupe na Stoh už mám dosť vysílené stehná a pri ďalších výstupoch na hrebeni už mrnčím. Našťastie, nemáme to dnes ďaleko a výhľady sú krásne. Dôjdeme do sedla pod Hromovým a začneme postupovať ku Chate pod Chlebom. Po pár stovkách metrov nás pohltí oblačnosť.

Už sa veľmi teším na chatu, konečne sa osprchujem! Vnútri je príjemne teplučko, skladáme veci a dávame si po pive. Zaplatíme 10€ za stan, v ktorého cene je aj sprcha. Jozef ide rozložiť stan pod chatou a ja vnútri fúkam karimatky. Potom sa idem osprchovať, nový človek zo mňa. Na večeru si dávame šošovicovú polievku, cesnačku, jaternicu a parené buchty, a k tomu pivko (čapujú tu Martins, Jozefove obľúbené pivo). Počas večere sa rozprávame s čašníčkou Petrou, ktorá je ultramaratónkyňa. Píšem blog a upravujeme fotky. Jozef sa už pobral do stanu, keď mi chlapi od vedľajšieho stolu núkajú pivo, že oni si veľa objednali. Odmietam, lebo už teraz sa mi bude zle spať a zajtra máme pred sebou najnáročnejší deň trasy. Ešte asi pol hodinu nahrávam blog a potom idem tiež do stanu. Jozef musí nanovo fúkať karimatky kvôli rozpínaniu vzduchu v závislosti od teploty. Umyjem si zuby, prezlečiem sa do pyžama a po 21 ideme spať.

Príspevok Koruna Turca – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Chata pod Chlebom – Chata Javorina

35,4 km – 2167 m – 2159 m – celkovo 147,3 km

Naozaj sa nám podarí vstať o 6. V noci bolo dosť teplo a občas fúkalo. Máme úplne mokrý stan od kondenzu a navlhnuté všetky veci. Hneď sa prezliekame, Jozef chystá raňajky a ja balím. Potom idem pohľadať koťatko, ktoré som večer hladkala, a je tam.

Dáme jej koliesko salámy a už sme kamoši. Toľko sa nám tam krúti okolo nôh, že sme jej ešte pár dali. Vie ako na nás. Pomedzi to raňajkujeme, pijeme čaj a dobaľujeme. Je to neuveriteľné, ale podarilo sa to do hodiny. Začíname výstupom po žltej do Snilovského sedla. Akurát vychádza slnko a obloha je krásne sfarbená do ružova. K tomu tie oblaky vytvárajú magickú atmosféru.

Na Veľkom Kriváni si pofotíme perinku pod nami a dáme si spoločnú fotku.

Potom sa už obloha zatiahne a my viac menej celý deň ostávame v oblaku. Nejako nám to v tej Malej Fatre na pekné počasie nevychádza. Nevadí, dnes sa ponáhľame a aspoň menej stojíme na fotenie. Na Chatu pod Suchým to máme približne 10 km.

Pokračujeme cez Malý Kriváň, Stratenec, Biele skaly až po Suchý. Posledný úsek je technicky náročnejší a postupujeme pomaly. Zostup zo Suchého je dosť nepríjemný, po šotoline.

O 11 sme už v teplučku chaty. Dávam si kávu a strapačky, a Jozef sedliackym tanier a pivo. Za pol hodinu ideme dole, lebo sa v Strečne máme o 13 stretnúť mojim bratom Dávidom, ktorý nám prinesie kartušu. Od chaty zostupujeme po modrej. Mysleli sme si, že volíme jednoduchšiu cestu, ale možno tak na vykĺbenie členka. Je to neupravená kamenná cesta, pokrytá listím. Idem miernym poklusom, nech to mám rýchlo za sebou. Jozef zaostáva a šomre, lebo to on vybral túto trasu. Keď už sa dole napojíme na červenú, postupujeme rýchlo popri Váhu.

V Strečne si ideme najskôr nakúpiť na nasledujúce dva dni a potom smerujeme na parkovisko od hradom, kde sa máme stretnúť s Dávidom. Čakajú nás tam aj tri malé slečny Heglasové. Spolu to vyšlapeme hore schodmi pod hrad, kde si naberáme vodu a kráčajú s nami ešte kúsok ďalej po odbočku.

Sú dve hodiny a máme pred sebou ešte 13 km a takmer 1300 výškových. Volíme červenú trasu, ktorá je trochu miernejšia ako alternatíva. Aj tak máme na začiatok poriadny stupak a potom sa napojíme na lesnú cestu, ktorá nám príde nekonečná.

Po 6 km a 800 výškových prichádzame na sedlo Javorina a dávame si prestávku na chleba so salámou. Odtiaľto nám je trasa dôverne známa keďže sme ju pred mesiacom bežali v rámci Big Bear’s Ultra. A presne vieme aké hnusné stúpanie máme pred nami. Prebieha tu ťažba, tak ideme trochu mimo značky a obchádzanie ju tak, ako na pretekoch.

Postupne sa trasa mierni a už ideme aj trochu rýchlejšie. Na Minčole sa zdá, že by sme sa mohli dostať z oblakov, ale je to márne. Keď sme to bežali, tak sa nám to zdalo akosi kratšie. Odtiaľto na chatu máme ešte 4 kilometre.

Pôvodne sme chceli spať v stane pri chate, ale všetky veci máme vlhké, stan má kvôli rannému kondenzu dvojnásobnú hmotnosť a dnes nebol čas ani podmienky na sušenie. O 17:30 prichádzame na Chatu Javorina. Dávame si po pivku a pýtame sa na nocľah. Čašníčka s chatárom si vymenia pohľady, hádam, že sme tu iba my dvaja. Je to tak. Aj som rozmýšľala včera, že by som mohla zavolať. Chatár teda ostáva s nami a čašníčka si ešte dohaduje odvoz. Dávame si sušiť stan do kotolne a topánky na taký špeci topánkový radiátor. Dávame si druhý deň po sebe sprchu, i keď moje nohy vyzerajú ako keby som ich týždeň neumývala. Niet sa čomu diviť, topánky už majú na viacerých miestach diery. Potom si ideme dať večeru, ja mám šošovicovú polievku a palacinky, a Jozef fazuľovú polievku a fakt dobrý segedín. Pozeráme pri tom správy a rozum sa nám zastavuje, tak ich radšej vypneme a rozprávame sa s chatárom, o turistike, topánkach a zraneniach. Pred 9 sa poberáme spať. Na izbe ešte upravujem fotky a píšem blog, ale ide to zo mňa ako z chlpateh deky, tak to nechám na zajtra.

Príspevok Koruna Turca – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Chata Javorina – Útulňa Javorina pod Kľakom

28,6 km – 1663 m – 1913 m – celkovo 175,9 km

Budík máme na 6:30. Jozef vstal už pred ním a začal ma budiť. Veru, náladu mi to nespravilo, nespala som moc dobre. Pobalíme veci a ideme si dať dole kávu. Máme krásny výhľad na východ slnka, aj keď sú okná zvonku mokré od kondenzu. Jozef ho ide odfotiť von.

Medzitým zaplatím a ešte chvíľu posedíme, kým slnko nevyjde trochu vyššie. Chatár nám do cesty dá ešte po Mile, asi vie, že mám narodeniny. O pol 8 vyrážame. Za 5 minút prídeme na Veľkú lúku a zahalí nás hmla.

Rozkladáme teda raňajky v nádeji, že sa za chvíľu rozplynie a budeme mať pekné výhľady na hrebeňovke. Popri tom dokončujem blog a kým ho pridám, tak sa hmla rozplynie.

Už mi začala byť poriadna zima, keď sa nehýbem, tak si dávam dvoje rukavice a vydávame sa na cestu. Najprv ideme cez taký tunel z kosodreviny a potom sa hrebeň krásne otvorí a pokračujeme po lúke.

Dole je oblačnosť a hore krásne svieti. Aj som sa už zahriala. Z Hornej lúky si musím odskočiť na kadibudku pri vyhorenom Grandhoteli Partyzán. Škoda tej útulne, vyhorela v roku 2014, potom ju nanovo postavili a opäť zhorela v 2021, ale že si tam robili chatovice a riadny bordel tam dakedy býval. Teraz už tu vedie iba trochu prechodený chodníček, z ktorého mám úplne premočené topánky. Vrátim sa, dám si trochu orieškov a pokračujeme po zalesnenom hrebeni ďalej.

Obed si naplánujeme na Hnilickú Kýčeru. Z tejto strany to nie je až taký hrozný kopec. Hore je mala lúka s pekným výhľadom, tak sa rozložíme, zjeme kaiserky a horalku. Dodola to teda ide horšie, kolmo nadol po blate, ktoré je teraz našťastie celkom suché. Veľmi pomaly to zíjdeme a Jozef ide po vodu. Stretne tam ultrabežca, ktorý ide z Fačkovského na Oravu, že aj korunu Turca prešiel za 3 dni.

Pokračujeme ďalej a dostávame sa opäť na lúky s výhľadmi. Naposledy sme tu boli pred nejakými tromi rokmi na 5. rande a vôbec si nepamätám, že by to tu bolo takéto pekné, asi sme vtedy mali oči iba jeden pre druhého.

Pri zostupe do Vričanského sedla prebieha ťažba, tak je na ceste po členky blato. Obchádzame to kadejako cez les.

V sedle si dáme chvíľu prestávku pred výstupom na Kľak. Je to 500 výškových metrov na 3 km. Začíname veľmi prudko. Dnes už moc nevládzem. V polke výstupu mi volá mama, tak si aspoň na chvíľu oddýchnem. Ani tento hrozný výstup si nepamätáme, asi sme ho vypustili z mysle. Keď sa kopec zmierni, prichádza ďalšia lahôdka, predieranie sa cez mladé buky.

Našťastie už potom vyjdeme na pekný výhľad na skale a odtiaľ to už je iba kúsok. Mám ale naozaj dosť.

Na Kľaku je iba jeden človek a poriadne tam fučí. Výhľady sú krásne, celú Korunu Turca máme ako na dlani.

Urobíme si pár fotiek a zbehávame do útulne pod Kľakom. Za 20 minút sme tam. Zložíme batohy a ideme nazbierať trochu dreva na podkúrenie. Jozef potom naštiepe z dreva, ktoré tam je nachystané. Mne ostala z toho Kľaku poriadna zima a mám úplne premočené topánky. Idem si teda do hrnca nabrať vodu do prameňa a dám ju hriať na piecku. Dnes studenú vodu nedám. Jozef ide variť, ako prvé máme francúzsku polievku do hrnčeka. Keď je voda dostatočne tepyla, tak si v nej umyjem nôžky, hotové lázne!

Dám vodu ešte hriať a nohy si tam dá aj Jozef, je to naozaj príjemne po celom dni chodenia vo vlhkých topánkach. Dávame ešte trochu sušiť stan a tyvek. Nafúkam karimatky a potom sa vyhrievam pri piecke a vyberám fotky.Druhý chod máme cestoviny s tuniakom, cesnakom a s kečupom, a na záber oriešková čokoláda. Ideálna narodeninová večera! Dokonca sa mi tu dovolá aj môj brat Peťo, aby mi zablahoželal, čiastočne v španielčine, lebo sa tam budúci týždeň chystajú. Ja tu mám signál, tak Jozefovi nazdieľam nech si môže prečítať správy a ja ešte pokračujem úpravou fotiek. Potom si ideme umyť zuby, vycikať sa, Jozef spať a ja ešte chvíľu píšem, ale ako vždy, som riadne unavená a úplne ma vypne.

Príspevok Koruna Turca – deň 7 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Útulňa Javorina pod Kľakom – Útulňa SNP Sklené

40,5 km – 1420 m – 1761 m – celkovo 216,4 km

Ráno vstávame o 6:30. Spalo sa príjemne, v spacákoch nám bolo teplo. Ležím a. ešte dopisujem blog. Jozef chystá raňajky. Najprv mi podá chleba s paštétou Pali, ale tá mi nechutí, tak mi potom urobí čokoládovú ovsenú kašu, k tomu čajík a kávu.

Pred odchodom ideme ešte navštíviť špičkovú kadibúdku a trošku v útulni poupratujeme.

Dnes máme pred sebou najviac kilometrov za celú trasu a už aj celkom neskoro vychádzame. Do Vrícka to máme 5 km dole kopcom.

Najprv po lese, kde už je kopa lístia, tak treba dávať pozor na kamene a potom v doline po cyklotrase. Úvod tejto cesty je dosť poznačený ťažbou a aj keď sa to snažíme obchádzať, tak vyzeráme ako prasiatka. Postupujeme pomalšie ako sme očakávali.

Vo Vrícku si ideme nakúpiť do jednoty. Na naše prekvapenie majú celkom fajn výber. Kupujeme na posledný deň cestoviny, polievku, tuniaka, morca-dellu, cesnak, šunku, parenicovú nátierku a fakt dobré rožky. Teraz na zakusnutie si dávame čokoládovú rolku, orechový rožok a jedno pivko. Hodnú chvíľu posedíme pred obchodom a potom pokračujeme po asfaltovej ceste asi 4 km až ku Vríckemu sedlu. Pôvodne som chcela ísť po lesnej ceste, ale malo to viac prevýšenia a vzhľadom na mackovú oblasť, v ktorej sa nachádzame sme usúdili, že to bude takto rozumnejšie. Po ceste to aspoň rýchlo odsýpa.

V sedle sa napojíme na Cestu hrdinov SNP, po ktorej pôjdeme až dokonca nášho prechodu. Zároveň vstupujeme aj do pohoria Žiar, ktoré by sme dnes mali celé prejsť. Začíname celkom prudkým výstupom na Závozy cez taký nepekný les. Potom pokračujeme už miernejšie a občas máme aj výhľady.

Jeseň už je naozaj cítiť. Všade sú krásne farebné stromu a okolo nás poletujú listy. Keď si to chcem ale natočiť, tak prestanú. Jozef si teraz myslí, že mám na ne nejakú úchylku. Miestami si aj spomínam na moju SNP-čku, napríklad, kde som si dávala šlofíka a že v lese v pred Vyšehradským sedlom je búdka s kameňmi, na ktorých je vyrýté Cesta Hrdinov SNP. Ak by sa niekomu zdal ľahký batoh, tak si môže trochu priťažiť.

Pred sedlom, v ohrade s kravičkami, si dávame obed, tie strašne dobré rožky. Pridávam blog, aj keď mi to veľmi dlho trvá a bude to znamenať, že asi nestihneme prísť do západu slnka. Je už po druhej a máme ešte 19 km do cieľa. Pred sebou máme posledný väčší kopec Vyšehrad. Ideme veľmi svižne a hore sme za 25 minút.

Pofotíme sa na skale a poklusom ideme dole. Ďalej by mala byť trasa už jemne vlnitá a prevažne po nejakej lesnej ceste, to by sa dalo ísť rýchlo.

Ideme na najvyšší stupeň rýchlosti a dokonca dodola aj pobehneme. Veľmi málo zastavujeme, iba na vodu a v druhej polovici si dávam Milu, nech mám silu pokračovať. Je tu dosť veľa takých húštin, tak si aj pískame a ťukáme o paličky, ale žiadne známky medveďa sme nezaregistrovali.

5 km pred koncom prechádzame okolo Jožkovne, kde som mala naplánované spať, ale chcem si pozrieť novú útulňu.

Kilometre odsýpajú a 500 m pred útulňou naberáme vodu do všetkých fliaš, čo máme. Tečie iba cícerkom, tak nám to trvá asi 10 minút. Posledné metre cez les už ideme v pološere. O 18 sme dorazili na útulňu, s týmto časom som veľmi spokojná. Ideme rovno hore, kde si rozložíme veci. Sú tu pekné matrace, tak ani nefúkame karimatky a iba na ne dáme tyvek. Dokonca tu je aj solárny panel, takže si nabíjam hodinky a máme zažaté svetlo. Jozef ide hneď variť a ja sa pustím do vyberania fotiek. Najprv máme slepačiu polievku so zvyškom slovenskej ryže, potom cestoviny s cesnakom, tuniakom a morca-dellou, a na záver bylinkový čajík. Už som aj rada, že zajtra končíme, dnes sme to potiahli a máme celkom dosť.  Aj oblečenie by už naozaj potrebovalo oprať a aj vlasy by som si už chcela umyť. Jozef ide samozrejme spať skôr a ja do 22 píšem blog. Nestihla som ho dokončiť, ale zajtra už máme krátky deň, tak to urobím ráno.

Príspevok Koruna Turca – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Útulňa SNP Sklené – Krahule

19,7 km – 749 m – 629 m – celkovo 236,1 km

Vstávame opäť o 6:30. V útulni je celkom teplo. Dopisujem blog a pri tom papám rožky so šunkou, Jozef má so slaninou. K tomu si dáme čierny čaj a aj kávu. Dnes je tu tiež parádna kadibudka, taká moderná. Zisťujem, že dole na poličke je pivo Radegast 12-tka. Smejem sa Jozefovi, lebo ten by si veru dal pivko večer. Idem ešte pozrieť druhý prameň, ktorý nie je označený na mape. Tečie pomaly ako ten včerajší, ale aspoň si tvár umyjem. Potom idem pobaliť všetky veci a zniesť ich dole. Je tu dobrý signál, tak pridávam blog. Jozef už je nedočkavý a chce ísť. Prezliekol sa do kraťasov v domnení, že už ideme, tak mu je teraz zima. 

O pol 10 vyrážame, pred sebou máme posledných 20 km trasy. Dnes je už typicky jesenné počasie. Ťažké sivé mraky na oblohe, pomedzi ktoré občas vykukne slniečko, silný a studený vietor, a farebné listy poletujúce všade okolo nás.

Prechádzame cez Sklenianske lúky a pozorujeme lúče presvitajúce cez mraky na okolité kopčeky.

Potom stúpame na Bralovú skalu nad Rematou. Máme to domov, čo by kameňom dohodil. Pod nami sú nádherne sfarbené kopce.

Pokračujeme svižne ďalej, už by sme to chceli mať za sebou. Teraz je to už iba chodenie po lese, dojedáme posledné sladkosti, čo máme, prejdeme najvyšší vrch dnešnej trasy, Vysoká a schádzame dole do Kunešova.

Asi trikrát zablúdime, aj keď mám trasu v hodinkách. Nakoniec sa dostaneme už na otvorenú lúku, kde je navigácia jednoduchá.

V Kunešove nás pokúša autobus, ktorý práve odchádza, ale to by nám nedalo keby sme tých pár kilometrov neprešli. Na konci dediny si dáme prestávku, jeme korbáčiky a ázijské sušené mäso. Do konca to máme už iba 7 km po asfaltke. Cestu nám spríjemňujú kravičky okolo.

Kilometre ubúdajú a je pred nami posledné stúpanie na Stred Európy. Obaja sme tam už boli, tak sa nezastavujeme. Koniec je blízko, posledné dva kilometre.

Trošku sme v napätí, v akom stave nájdeme naše auto. Je tam, je celé, žiadna papuča, tak to nám odľahlo. Prezliekame sa do nejakých čistejších tričiek a prezúvame do druhých topánok. Akurát začína trochu popŕchať, tak sme to dobre stihli. S úľavou sadneme do auta. Po 9 dňoch chodenia sa nám zdá, že ideme strašne rýchlo v tom aute, je to sranda. Zastavujeme sa ešte vo farmárskom obchode a kupujeme tlačenku a oškvarky. Sme inak strašne hladní, tak si Jozef chrúme  oškvarky po ceste, ja nie som až taký fanúšik. Pustime si Lajf podcast s Andrejom Orogvánim, bežcom, ktorého sme streli a Dávid ho identifikoval na základe toho, že prebehol Korunu Turca a má tmavú bradu. Zaujímavý človek, podcast odporúčam. Naše cesty smerujú do Prievidze, do vietnamského bistra Phos. Dávame si Pho, Bun nam bo a Bun cha. Pani, ktorá vie ledva po slovensky si overuje či naozaj chceme tri jedlá, lebo porcie sú to poriadne.

Nemáme žiadny problém to všetko spapať. Dúfali sme ešte v otvorenú zmrzlinu v Novákoch, ale bohužiaľ už bola zatvorená. Nejaký dezert by som ešte zmestila. Keďže doma nič nemáme, sprchu odďaľujeme návštevou Lidla. Nakúpime, doma všetko vybalíme a je to tam ako po výbuchu. Idem sa osprchovať, umytie vlasov je teraz úplný zážitok. Pridávam včerajší blog a Jozef sa už pustil do práce. Naša večierka sa neposunula a poriadne unavení ideme spať.

Príspevok Koruna Turca – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Malá Fatra, Veľká Fatra Kremnické Vrchy a Žiar

3 noci v stane, 4 noci v útulni, 1 noc v chate

Tak táto turistika nám naozaj vyšla! Začínali sme s neistotou či ju vôbec dokončíme, ale čím ďalej, tým to bolo lepšie. Prechádza mojimi najobľúbenejšími pohoriami na Slovensku, a predsa vie ukázať nové a nepoznané trasy.

Vyšlo nám krásne počasie babieho leta a iba jeden deň sme mali na horách hustú hmlu. Načasovanie bolo perfektné, pretože v deň, keď sme sa vrátili, sa posúval čas. Tieto jesenné dni sa mi páčili, ráno stačilo vstať 6:30, aby som stihla východ slnka a večer som nemusela dlho čakať, kým vyjdú hviezdy, aby som ich mohla odfotiť. K tomu som sa každú noc dostatočne dlho vyspala a dobre som zregenerovala. Na druhej strane tieto kratšie dni znamenali, že sme museli stihnúť denné kilometre v určitom časovom okne, s menej prestávkami a niekedy aj s pobehnutím dole kopcom. Bolo to náročnejšie ako som očakávala, najmä druhá polovica Veľkej Fatry, ktorá nie je taká populárna a bolo tam veľa popadaných stromov.

Nie je to turistika, ktorú by som odporúčila začiatočníkovi. Ale ak už má niekto niečo za sebou, chce skúsiť niečo ťažšie, prípadne natrénovať na nejaký alpský prechod, tak je to tá správna voľba. Normálnym tempom sa to dá stihnúť za 10 dní, rýchlejšie za týždeň, pomalšie za dva týždne.

Je tam dostatok útulní aj miest na dozásobenie sa. Keď sme prechádzali cez nejaké dediny alebo chaty, tak sme sa tam najedli a ostatné sme si varili na plynovom variči. Minuli sme jednu 230g kartušu a trochu z ďalšej, s tým, že už bývalo dosť chladno a varili sme si veľa čaju a aj kávu. Na ďalší jesenný prechod asi zoberieme liehový varič, nech sa nemusíme obávať o nízke teploty. Naše páperové spacáky majú komfort 4°C a zvládli sme to aj pri -3°C s tým, že sme mali na sebe ešte ďalšiu páperovú vrstvu a samozrejme karimatky s vysokým tepelným odporom. Čo sa oblečenia týka, tak sme mali to isté, čo aj v lete, len sme to podľa potreby vrstvili.

Náklady

“Jedlo” znamená hotové jedlo zakúpené na chate/ v reštaurácii a “potraviny” boli zakúpené v obchode. V “nápojoch” je zahrnuté pivo, káva, nealko. Sumárne 377,3 €.

Záver

Ďakujem, že ste opäť boli s nami a dúfam, že vás tieto naše pochody inšpirujú k tomu, aby ste sa vydali do prírody. Je tam super! A medveďa sme tam naozaj nestretli.

Budem rada ak mi tu zanechate komentár alebo mi pošlete správu, veľmi ma to poteší. Ak máte nejaké otázky, tak sa na mňa určite obráťte. Môžete mi napísať na instagrame alebo na email info@stupky.com.

Majte sa pekne, horám zdar a zas niekedy nabudúce.

Príspevok Koruna Turca – zhrnutie je zobrazený ako prvý na Stupky.