18,79 km – 1808 m hore – 865 m dole

Budík máme na 6:30. Vyspala som sa asi až moc dobre a som z toho nejaká unavená. Raňajkujeme pain au lait s pralinou (miestna obdoba nutely v plastovom obale). Prebaľujem si celý ruksak a 5 minút strávim hľadaním rukavice. Keď už som sa zmierila s tým, že som ju stratila, našla som ju v kapucni páperky, ktorú aom mala na sebe. Rýchlo to potom balím  vybavujem hygienu lebo musíme na autobus. Sme v sklze, tak miestami aj pobehneme, lebo nám je málo celý deň chodiť. Prídeme na zastávku a zistíme, že ten autobus vlastne nejde. Nevadí, o 15 minút ide ďalší zo stanice. Ideme autobusom T75 o 8:10 do Grenoble. Lístok kupujeme u vodiča. Jozef sa v autobuse ovonia a vraví “”Páchnem potom”, ja: “Pachneš po čom?”. Po tých dňoch chôdze ma veľmi pobaví aj takýto triviálny vtip. Pred Grenoblom stojíme v zápche. Už aj vzdávame nádej, že by sme stihli vlak, na ktorý máme prestup 10 minút.  Nejako sa to rozbehne a my sme na stanici 5 minút pred odchodom vlaku. Rýchlo sa snažíme vytlačiť si lístok na pekelnom automate. Podávame heroický výkon, lístok máme a bežíme na vlak. Vbehneme do to, ktorý by to mal byť a iba sa uisťujem u cestujúcich, že sme naozaj správne. Teraz smerujeme do Chambéry,  kde potom prestupujeme do  Modane. V Chambéry si dáme kávu a kebab, a doobijame ešte veci.

Osobným vlakom ideme do Modane. Už v stanici má meškanie. Ja si vo vlaku pospím a nakoniec prichádzame s hodinovým meškaním.

V biopotravinách ešte dokupujeme bagetu, broskyne a Jozef si dal nejaké mieste bylinkové pivo. Už má v ruke šalviové, ale to si všimol, tak teda skončil s materinou dúškou. Také mu aj na Kysuciach môžem zmixovať.

Ideme sa túlať po národnom parku Vanoise. Začíname vlastne na trase GR 55, ktorá má 60km a smeruje do Tignes. Nemáme presný plán trasy asi ju celú ani neprejdeme. Je pred nami najdlhšie stúpanie, čo sme zatiaľ mali. 1730 výškových metrov do sedla Col de Chaviére (2796m.n.m.) na 11,2 km. Vyrážame o pol 3. Najprv to ide veľmi strmo cez les. Nohy moc nespolupracujú. Oddych im asi moc nepomohol. Keď vyjdeme nad les je síce teplejšie, ale začínajú aj výhľady.

Je tu fakt nádherne. Nedivím sa, že si to tu Francúzi, tak chránia. Vo výške 2400 m si dávame pain au lait s pralinou, aby sme mali silu na posledných pár kilometrov.

V sedle sme za 4 hodiny. Už je v tieni, lebo slnko zašlo za horu. Je tam dosť zima. Otvoril sa nám parádny výhľad na dolinu, s Mont Blancom v pozadí. Vynárajú sa nám spomienky na minuloročnú Tour du Mont Blanc.

Je pred nami ešte 6 km cesty. V tomto národnom parku je zakázané spať úplne. Dovolené je iba na niektorých chatách, ktoré na to majú vyhradené miesto a je treba si to rezervovať dopredu. My to dnes potiahneme mimo národný park.

Aj tu je veľa svišťov, ale zdajú sa byť menej plaché. Nižšie časti okupujú kravy, tak sa trochu začíname obávať či nájdeme nejaké miesto na stan.

Nakoniec to skladáme pri rieke, kde je podmočená pôda, ale nájde sa tam akurát suchší štvorec na stan. Je mi dosť zima a som dosť unavená.

Rýchlo staviame, dávame takú letmú očistu v ľadovom potoku a Jozef varí večeru. Overenú klasiku, zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom a bujónom. Dnes ešte aj s parmezánom. Rýchlo zjeme na striedačku jednou lyžicou. Nie je tu signál, tak celý blog odkladám na zajtra. Nemám silu ani vyjsť von a umyť zuby. Umyjem ich v stane a vypľujem do hrnčeka, ten si ráno umyjem. Ihneď zaspávam.

Príspevok Vanoise – deň 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

13,79 km – 284 m hore – 871 m dole

Vstávame  o 5:30 a rýchlo balíme. Sme na frekventovanej trase a moc sa tu nechceme zdržiavať. O 6 vyrážame bez raňajok. Dôjdeme 2,5 km k chate a robíme si raňajky a kávu. Nasleduje kopec, a to by som už bez jedla a kávy naozaj nedala. Je mi stále nejaká zima, asi z toho včerajšieho striedania teplôt. Najprv horúci výstup na slnku a potom neskorý zostup vysoko, v tieni. Keď sa najeme, začneme stúpať.

Vybrali sme si na dnes náročnejšiu trasu cez hory, oproti jednoduchšej, ktorá ide cez údolie. Počasie vyzerá všelijako, začína sa zmrákať zo všetkých strán. Pomaly stúpame a obloha vyzerá naozaj desivo.

Balíme všetky veci do nepremokavé ho obalu a chystáme si veci na dážď. Zrazu zahrmí. To sa mne už naozaj nepáči. Dôjdeme k nejakej kamennej chatke, ale je tam napísané, že je to súkromné, tak sa rozhodujeme, čo ďalej. Buď budeme pokračovať a pri najhoršom postavíme stan alebo sa vrátime. Hromy sú intenzívnejsie, ale ešte neprší, tak teda ideme späť dole na chatu, asi 1,5 km. Bežíme dole kopcom, ja mám pocit, že blesk udrel fakt blízko a hneď na to hrom. Jozef vraví, že to bolo ďaleko, tak ja neviem, bola som dosť v strese. Už sa aj rozpršalo. Pri takých domoch obliekame nepremok. Ku chate nám chýba už iba kúsok hore kopcom, ale ja to fakt nedávam,  musím kráčať. Dôjdem na chatu celá mokrá a zadýchaná. Povyzliekame sa, odložíme veci, prezujeme sa do prezuviek, ktoré tam majú a idem vypýtať kávu. Ani nestihneme dopiť kávu a už je po búrke, modrá obloha.

Ideme von a pozeráme počasie (YR – nórsky meteorologický inštitút) a celý deň hlási prehánky, čo znamená, že to môžu byť aj takéto búrky. Za kopcom už vidíme ďalšie tmavé oblaky. Už ráno som bola celkom unavená a táto situácia s búrkou zo mňa zobrala všetku vôľu pokračovať. Volíme teda cestu do údolia (originálna trasa GR 55). Nasleduje mierne klesanie cca 7 km cez pekný les a s výhľadmi.

Ideme pomaly, cítim sa trochu choro a keby som tu niekde ľahla, tak hneď zaspím. Dôjdeme do dediny Pralognan la-Vanosie. Prídeme do prvého kempu, ten sa nám zdá drahý, tak ideme ešte do druhého. Ten už je ok. O pol 11 staviame stan, aby vyschol. Jozef ide do obchodu. Vracia sa s párkami, Prossecom, aj veľa broskyňami. Na obed máme teda párky. Jozef má kombo bageta, dijonská horčica, kečup, cibuľa, párok.

Ja nafukujem karimatky a dávam si Coldrex. Idem na dve hodiny spať a asi aj Jozef na chvíľu zaspal. Potom si idem dať sprchu a dokončujem blog, ktorý mám zameškaný. Vedľa nás prišiel nejaký ďalší turista, ktorý mal potrebu si vybrať miesto asi pol metra od nás (je tu dosť miesta), tak počujeme aj ako sa otočí na karimatke. Jozef ide dať Proseeco do potoka, aby bolo studené a potom opäť do obchodu po cestoviny,  omáčku a olivy, na večeru.

Ja stále spracovávam blog a Jozef varí. K večeri si otvoríme to Prosecco, ktoré sme predvčerom chceli na oslavu dokončenia GR 54. Myslím, že sme si dnes dostatočne oddýchli, poobedný spánok mi celkom pomohol, doplnili sme veľa kalórií a aj zajtrajšie počasie by malo byť lepšie.

Príspevok Vanoise – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

27, 62 km – 2212 m hore – 1287 m dole

Budík máme na 6, ale moc sa nám teda vstávať nechce. Je taká nízka oblačnosť, tak nevieme ako bude hore. Máme výdatne raňajky v podobe párkov s bagetou a rajčinovo-cibuľovým šalátom s olivami. Strašne sme sa najedli takto na ráno. Hlavne, keď prvé stúpanie je vyše 1000 m na 4,5 km. Po 8 začíname a pomaly ideme hore lesom. Vietor rozháňa oblačnosť pomedzi hory, je to také magické.

Od nejakých 2200 m.n.m. už sú pekné výhľady.

Prvé sedlo ‎Col du Grand Marchet (2490 m.n.m.) zvládneme za 2 h 20 minút. Hore si urobíme fotku a zjeme broskyne.

Nasleduje prudký a nepríjemný zostup. Najprv cez ostrú bridlicu a potom po hladkých kameňoch, ktoré sú vyhladené z častého chodenia. Zostupujeme 500 m a hneď na to stúpame do ďalšieho sedla ‎Col de la Vanoise (2522 m.n.m.). Na trase skoro nikoho nestretávame. Keď prechádzame cez vyschnuté jazero Lac des Assiettes, vládne hrobové ticho.

Už nám ostáva iba kúsok do sedla, kde je aj chata. Prejdeme cez posledný kopček a vynoria sa desiatky ľudí. Išli sme totižto náročnejšou trasou. Od rána ideme zatiaľ 5 hodín.

Dávame si pauzu sa obed, bagetu s brie syrom. Do cieľového miesta nám chýba ešte necelých 15km.  Avšak s veľmi málo výškovými, dohora 350 m a dodola vyše 500 m. Trasa ide veľmi príjemné cez širokú dolinu s jazerami, ktorú obkolesujú vysoké hory.

Je to dosť frekventovaná trasa. Stredom sa vlní rieka z topiacich sa ľadovcov. Potrebujeme zíjsť dole pár serpentín, keď zrazu konečne narazíme na kozu ibex. Je to chránený druh, ktorý prevažne žije v tomto parku. Ich počet je cca 400 kusov.

Pofotíme a ideme dole. Pôvodne sme mali ísť inú cestu, ale keďže sme včera kvôli počasiu skončili v kempe, tak sme ju dnes museli trochu upraviť. Máme totižto zarezervovaný bivak pri Refuge de la Femme. Nachádzame sa v strede parku, kde sa križuje veľa trás.

Odbočujeme na žltú trasu, ktorá vedie k chate. Ideme asi 4km po asfaltovej ceste, ktorá tu slúži farmárom. Na ňu sa potom napája chodník, ktorý nás dovedie až k chate. Úplne si tú cestu užívam, všade sú rozkvitnuté lúky a krásne výhľady na kopce.

K tomu sú tu svište, takže Jozefovi až tak nevadí, že idem pomaly. Na chatu prídeme asi o pol 6. Idem sa spýtať, kde teda si môžeme ten stan postaviť. Rukami nohami a pár anglickými slovami sa nejako pochopíme. Momentálne sú na tom mieste dve tety, ktoré spievajú a sú obkolesené kravami. Stavať stany by sa malo až pod 19. Tak teda Jozef ide kúpiť liter vína za 15€ lebo je to oveľa lacnejšie ako pivo a máme veľa času. Ideme si chytiť dobré miesto na stan. Za chvíľu už ostatní ľudia stávajú, tak ideme aj my.

Potom sa ideme umyť do potoka. Asi je to tým 10. dňom, ale už mi to prišlo príjemné a osviežujúce. Všetci idú na večeru len my si vonku varíme a popri tom odháňame kravy od stanov. Obzvlášť ich zaujíma tarp. Na večeru je zemiaková kaša. Dnes extra špeciál, tak pridávam recept.

1. Nakrájajte do ešusu veľa cesnaku a nastrihajte sušené rajčiny z Lidla.

2. Zalejte olejom z tuniaka (v prípade ak sa vám ho podarí vyliať do stanu, použite ten, ktorý máte ešte z domu).

3. Dajte na varič a smažte cesnak kým nerozvonia a nezačne sa pripaľovať k titanovemu dnu.

4. Podlejte bielym vínom a nechajte vypariť alkohol.

5. Zalejte vodou (množstvo pridajte podľa množstva kaše v prášku).

6. Pridajte jednu kocku bujónu.

7. Keď sa bujón rozpustí a zbadáte prvé náznaky varu odstavte (aby ste šetrili plyn) a dajte ešus do zateplenia, a pridajte kašu. Poriadne rozmiešajte.

8. Primiešajte tuniaka a môžete konzumovať.

Tip pre fajnšmekerov: pridajte kopu parmezánu.

Najlepšie chutí s pekným výhľadom a po celom dni chodenia.Potom si už iba popíjame víno, sledujeme svište a občas odoženieme nejakú kravu.

Minulý rok sme sledovali cestu Matúša Lašana a jemu tam kravy skoro stan zožrali, tak máme z dnešnej noci trochu obavy. Každý má pripravenú turistickú paličku na svojej strane.

Snažím sa ešte písať blog večer a Jozef je stále zaujatý svišťami,  čo behajú okolo stanu, ale oboch nás úplne vypne. O 23 sa budím, pýtam od Jozefa vodu. Ani zuby sme si neumyli, tak to vybavujeme teraz. Zvyšok vína lejem do erárnej fľašky, bude na zajtra. Idem ešte pofotiť stan s nočnou oblohou a rýchlo späť do teplého spacáku.

Príspevok Vanoise – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.

31,64 km – 2069 m hore – 1899 m dole

Zobudíme sa do chladného rána. Je pod nulou a na stane je námraza. Slnko je ešte za kopcami. Na raňajky varíme hubovú polievku a k tomu kávu. Ako dezert pridávame pain au lait s nutelou. Stúpať začíname pred 8. Je dosť zima, tak som obliekla moje zelené merino  legíny na to zatepľovacie kraťasy.

Po asi kilometri sa zastavíme umyť si zuby a vyzliecť nejaké vrstvy. Teraz som celá v zelenom a vyzerám ako žabka. Stúpame mierne na Col de la Rocheure (2911 m.n.m.). Ideme stále cez svištie údolie, takže každú chvíľu ukazujeme, keď nejakého vidíme.

Od 2800 m.n.m. sa krajina začína meniť na kamenistú pustatinu.

Pribúdajú snehové polia a silnejší vietor. Obliekam si neprefuk a Jozef mikinu. Ideme klesať 350 m ku chate Refuge du Fond des Fours. Táto strana sedla je úplne rozdielna oproti predchádzajúcej, zelenej a rozkvitnutej.

Kráčame dole mesačnou krajinou. Až kúsok pred chatou sa to začne opäť zelenať.

Na chate si dáme kávu a pain au lait s nutelou. Odtiaľ ideme opäť stúpať, zatiaľ do najvyššieho sedla ‎Col des Fours (2976 m). Ihneď za chatou sme svedkami svištieho zápasu, najprv dvoch a potom troch svišťov. Je to naozaj vtipné ako sa postavia na zadné a snažia sa biť tými malými labkami. Hore kopcom mi moc nechcú ísť nohy, tak každú chvíľu stojím. Našťastie to nebolo až toľko výškových, takže do hodiny sme tam. Veľmi fučí, tak sa hore nezdržujeme. Je tu dosť veľa ľudí, ktorí sú na krátkom výstupe z 3 km vzdialeného parkoviska. Dodola občas pobehneme, občas musíme prejsť cez snehové pole.

Za chvíľu sme pri ceste, ktorá cez sedlo Col de l’Iseran (2800m.n.m.) vedie do známeho lyžiarskeho strediska Val-d’Isére. Naozaj frekventovaná cesta, na ktorej sú spolu cyklisti, motorkári a vodiči. Naša trasa vedie do toho istého mesta, Bonneval sur-Arc, ale strmšie a bez serpentín. Je to vyše 5 km. Moc sa nám už nechce, tak aspoň si dávame cukríky. Hroznový cukor je na energiu a bonpari sú na dlhú chvíľu.

V meste si ideme sadnúť k nabíjačke na elektrobicykle a dobíjame si svoje veci. Teda hlavne baterky do foťáku. Máme asi pokazenú nabíjačku, ktorá sa neustále odpája od powerbanky, a tým sa tie baterky asi vybíjajú. Takže odteraz fotíme na Jozefov mobil. Čakáme ešte na otvorenie obchodu vedľa, aby sme si kúpili jedlo na teraz a na večer. Pozerám ešte počasie a zajtra ráno hlási silný dážď, tak uvidím, čo z toho bude. Dnes ideme spať k talianskym hraniciam s výhľadom na ľadovce. Najprv cesta vedie popri rieke L’Arc. Všade sú tabule s výstrahou pred bleskovými povodňami. Veľmi frekventovaná trasa najmä pre rodiny s deťmi a psami. Mierne popri rieke vedie asi 3 kilometre. Práve táto časť obiehania ľudí nás dosť vysíli, skôr psychicky. Ku koncu sa ma jeden Francúz dokonca pýta či som v pohode. To už teda musím dosť zle vyzerať. Keď začneme stúpať posledných 500 výškových metrov, tak už je ľudí pomenej. Máme toho dnes už celkom dosť a ja som nejako málo jedla, tak už som opäť hladná. Pomaly sa nám to podarí vyliezť a otvoria sa nám krásne výhľady na ľadovce.

Kvôli predpovedi s snažíme nájsť vhodné miesto na spanie, ale samozrejme musí byť s výhľadom. Po asi 15 minútach sa konečne zložíme. Ja si hneď otváram balík čipsov a upravujem ešte včerajšie fotky. Jozef stavia stan. Práve dnes, keď by sme ho potrebovali mať naozaj dobre postavený, kvôli silnejšiemu vetru, sa to na nerovnej zemi nedarí ani na druhý pokus. Tak to riešime kameňom, ktorým založíme jednu stranu, aby bola napnutá. Ja už som aj doupravovala, ale nie je tu signál, aby som to nahrala. Na písanie dnešného dňa naozaj nemám silu. Idem sa aspoň trochu umyť. To ma celkom vzpružilo. Dnes máme opäť zemiakovú kašu, ale mám stiahnutý žalúdok, tak to do mňa moc nejde. Mám aj trochu strach aké bude počasie. Zaspávam celkom rýchlo, vonku je ešte dobre.

Príspevok Vanoise – deň 11 je zobrazený ako prvý na Stupky.

20,69 km – 169 m hore – 1042 m dole

Včera námraza, dnes búrka s krúpami. Takéto sú posledné rána. Jozef bol ešte v noci pred druhou fotiť a vraví mi, že ako je teplo vonku. Potom prišla jedna búrka, druhá búrka a možno aj tretia. To už neviem, snažila som sa aspoň trochu vyspať. Vietor dosť plieskal so stanom. Ráno o 5:30 som sa zobudila a obloha bola jasná. Išli sme ešte spať na chvíľu. Potom nás už zobudila búrka a krúpy. Stan to zvládol, vnútri sme boli v suchu a relatívne v bezpečí. Keď to niekedy pred 9 prestalo, tak sme rýchlosťou blesku všetko pobalili a išli sa schovať do 500 m vzdialenej chaty. Bolo vidieť prichádzať ďalšie mračná. Na chate sme si dali kávu a pozorovali, čo a deje vonku. Búrka chatu obchádzala. Tak sme sa teda po 10 vybrali dole.

Po pár kilometroch sme zastali, aby sme sa najedli a mne sa konečne podarilo nahrať blog. Začalo opäť kvapkať, tak sme sa ponáhľali k stanici lanovky.

Ako sme sa blížili k lanovke, tak začalo opäť hrmieť. Tam sme mali na výber, buď zíjdeme dole do mesta, kde sme boli včera, alebo budeme pokračovať popod hrebeň. Volíme cestu do mesta a rýchlo zbiehame po serpentínach. Dážď nás chytí až na posledných pár minút a potom sa schováme pri zatvorenej stanici lanovky. Za 10 minút už svieti slnko. Ale som rada, že sme dole.

Predpoveď hlási na celý deň prehánky alebo dážď, čo v týchto teplách v 90% prípadov znamená, že to bude búrka. V meste sme chceli ísť na pizzu, ale otvárajú až večer. Tak teda ideme do pekárne. Kupujeme 2 čučoriedkové koláče, bagetu a croissant. Tento región je čučoriedkami dosť známy, no ale že by toto bol nejaký exkluzívny koláč, si nemyslím.

Borovčár je lepší. Tak sa ešte dotlačíme bagetou a pokračujeme v ceste. Rozhodli sme sa dnes dôjsť iba po mesto Bessans, kde pôjdeme do kempu. Už si začíname smrdieť, vlasy by som si chcela umyť, a to počasie je riadne premenlivé. Keďže sme sa rozhodli zíjsť dole z kopca, tak ideme veľmi nenáročnou trasou popri rieke.

Stretávame dosť ľudí, lebo je to pekná prechádzka a peknými výhľadmi. Síce prechádzka ľahká, ale také prší – neprší. Furt sa obliekame a vyzliekame z nepremokavých búnd. Keď sa nám uzdá, že prší viac, tak obliekame aj nepremokavú sukňu a prvýkrát skúšame našu výbavu do dažďa. Ľudia po nás divne pozerajú, ktovie prečo.

V Bessans ideme na kávu lebo sme obaja nejakí unavení z predchádzajúcej noci a potom ideme dokúpiť na nasledujúce dva dni. Na večeru si kupujeme konzervu s kyslou kapustou, mäsom a párkami. Došla nám nutela aj zemiaková kaša. A na teraz ešte broskyňu, čokoládový dezert, bagety a čučoriedkové pivo. Do kempu dôjdeme o nejakej 17. Ideme za tetou, že chceme na jednu noc, zaplatíme a rýchlo smerujeme na číslo 13. Už opäť padajú kvapky. Rýchlo staviame stan, schováme doň veci a rovno sa ideme osprchovať a prať. Pri stane si natiahneme šnúru a rozvešiame šaty.

Jozef prihrieva kapustu. Je to celkom dobré a je toho veľa. Dnes som si dávala na stravu pozor a snažila sa jesť viac. Dokončujem včerajší blog, dopíjam víno spred dvoch dní a Jozef ešte pozerá trasu na zajtra a pije čučoriedkové pivo. Kvôli dažďu zvesíme a rozvesíme oblečenie ešte asi trikrát. Na noc ho tam necháme, to je aspoň nejaká šanca, že vyschne.

Príspevok Vanoise – deň 12 je zobrazený ako prvý na Stupky.

31,23 km – 1633 m hore – 1960 m dole

O štvrť na dve sa zobudím na časté osvetlenie oblohy bleskami. Ešte neprší, idem teda zvešať oblečenie. Do 10 minút začne pršať. Podľa hromov je búrka ešte 6 km ďaleko. Blýska sa každých pár sekúnd. Búrka sa približuje. Poriadne leje a fučí. Keďže má stan trochu priehľadné steny, vidím každý záblesk. Prikryjem si hlavu spacákom, ale aj tak nespím. Nepamätám si, že by som niekedy takúto búrku zažila, nieto ešte vonku. Jozef si to samozrejme pamätá iba trochu, že on spal. Asi tak o pol tretej to prejde. Tak teda na chvíľu zaspávam, ale potom príde ďalšia, síce už slabšia, ale stále má budí. O pol 6 prestane pršať. Na 6 sme mali budík. Ten vypíname. Nemá zmysel vstávať, keď ja som takto nevyspaná a všetky veci máme mokré. O 8 vstávam, vôbec sa mi dnes nechce niekam ísť. Keď si dám párky a kávu, tak už je to trochu lepšie. Veľmi pomaly balíme. Treba očistiť veci, ktoré boli v predsieni a sú od hliny a trávy, čo tak pršalo. Plus máme ešte mokré oprané oblečenie a aj stan. Kým sa veci sušia, ešte píšem blog. Vyrážame teda až o pol 11 a batohy máme ovešané oblečením.

Dnes nie je tak teplo a fúka celkom studený vietor. Najprv ideme 2 km po rovine. Šmotím sa (ako to Jozef nazýva), ale fakt sa mi strašne nechce. Potom začína stúpanie. Prezliekam sa do ešte vlhkých vecí, lebo na mne uschnú najrýchlejšie a nechcem si prepotiť moje mestské tričko. Čaká nás také prudšie stúpanie vyše 400 výškových na 2,2 km. Potom už sme na hranici parku Vanoise a trasa sa pekne vlní po vrstevnici.

Na okolitých vrcholoch je vidno čerstvo napadnutý sneh. Vietor je silný a studený, že si Jozef dá dokonca bufku na uši.

Po dvoch hodinách zastavujeme v závetrí, ja nahrám blog a Jozef si nejaké pracovné veci vybavuje. Pri tom zjeme celú orieškovú milku, len sa po nej zaprášilo. Ešteže sme kúpili dvojbalenie. Dnes sme pôvodne mali v pláne 40 km, ale kvôli neskorému začiatku sme to zmenili na 30 km.

O 15 si dávame obed. Bagetu s paštétou a cibuľou. Zjem to aj ja. Nasleduje ďalšie stúpanie. Z obedu mám dosť energie, tak idem svižne. K tomu je tam veľa lesných mravcov a tie ja naozaj nemám rada. Keď výjdeme hore, otvoria sa nám parádne výhľady na ľadovce.

Je tu naozaj dosť zima, ale nechce sa nám obliekať. Tak ideme radšej rýchlo ešte 5km na chatu Auberge de Bellecombe. O pol 6 sme tam a je tam koťatko.

Chata vyzerá ako nejaká chalupa zo skanzenu a na piecke nám urobili kávu v moka konvičke. Pred chatou si obliekame dlhé nohavice, rukavice a aj nepremokavú bundu. Už na nás pár kvapiek spadlo. Chceli sme ísť ešte pozrieť ku jazeru Lac Blanc, čo je dvojkilometrová zachádzka, ale práve tam prší.

Rozhodneme sa ísť rovno dole dúfajúc, že aspoň o chvíľu dlhšie ostaneme v suchu, a ono nám skoro celú cestu ešte slnko svietilo. 

Zostupujeme skoro 1000 výškových metrov,  ale ide to svižne. Najprv ešte cez národný park s výhľadmi na ľadovce a potom cez borovicový les s takými vápencovými útvarmi.

Celkom dosť mi to pripomína Choč. Nájdeme už nejaké miesta na spanie, ale radšej si to schádzame úplne dole, nech zajtra môžeme rovno stúpať. Zakempili sme vedľa paintballového ihriska a potoka. Staviame stan, dávame rýchlu očistu v potoku a na večeru máme opäť zemiakovú kašu. Trošku prší, ale nie je to búrka našťastie. Plánujeme nasledujúce dni. Už nám zostávajú iba 4 dni chodenia.

Príspevok Vanoise – deň 13 je zobrazený ako prvý na Stupky.

40,16 km – 2573 m hore – 2382 m dole

Vstávame o 6:30. Konečne bola pokojná noc, iba trošku pršalo a vôbec nefúkalo. Dobre sme sa vyspali. Na raňajky máme sačkovú polievku s extra cestovinami. Najprv zabalíme, až potom jeme. Vyrážame o 7:45. Na začiatok dnes máme 700 m stúpania na 3 km. Je nízka oblačnosť a vyzerá, že bude inverzia hore. Pomaly stúpame najprv cez les a potom cez lúku, z ktorej máme hneď premočené topánky. Na chvíľu vidíme hory, kadiaľ sme išli včera. Je na nich poprášok snehu. Aj vo vzduchu cítiť sneh. Taký studený, ostrý, čo tak dobre štípe v nose. Kedysi tu hore musela byť osada. Prechádzame okolo veľa zrúcanín domov a nižšie bolo aj niečo ako vynášací vlek. Dohora ešte ideme v krátkych tričkách, ale keď sa terén zvoľní obliekame bundy aj rukavice.

Chceli sme tu pôvodne spať a trochu mi bolo ľúto, že sme šli dole, ale teraz som už rada. Boli by sme mokrí a uzimení, a možno aj so snehom na stane. Napájame sa na červenú trasu, ktorá je na naše prekvapenie dosť frekventovaná. Dokopy obehneme asi 30 ľudí. Nechápeme ako tí ľudia môžu chodiť s takými batohmi. Vieme, že nie každý má možnosť si zaobstarať nejakú drahšiu ľahšiu výbavu, ale mať batoh, do ktorého sa pomaly zmestím ja, na tom zhora pripnutý stan a ešte po stranách igelitky je trošku extrém. Stále sme v oblačnosti a je dosť zima.

Ale aspoň ideme rýchlo a moc nezastavujeme, keď ani výhľady nie sú. Po 3 hodinách, keď už sa vzdialime od vysokých hôr a ľadovcov, kde sa drží hmla, konečne svieti aj slnko a je trochu príjemnejšie.

Už som celkom dlho hladná, ale Jozef prestávku stále posúva. Ku koncu som už dosť nevrlá. Ešteže ideme dole kopcom, hore by som už nevyšla. Cez prestávku si dávam tri buchtičky s nutelou, potom už je lepšie. Už máme pekné výhľady, schnú nám topánky a za hodinu je chata, kde si dáme kávu.

Pred chatou mi už začínajú dochádzať sily. Dáme rýchlo kávu, máme toho ešte dosť pred sebou.

Káva ma trochu vzpružila. Pred kopcom si dám ešte posledné kúsky čokolády. Ide to dosť zťážka. Mám úplne nefunkčné lýtka. Keď ich rozhýbem, tak je to lepšie, a potom to je už také mierne až do sedla Col du Barbier (2295 m.n.m.).

Za ním na lúke si dávame prestávku. Zjem ďalšie dve buchty. Jozef obetuje aj svoju. On to hladný vydrží, ja ani moc nie (resp. radšej je hladný ako by mal mňa zažiť hladnú). A ešte sme dnes nevideli ani jedného svišťa.

Je pred nami klesanie opäť do Modane (začínali sme tam Vanoise), 1250 m na 7,5 km. Polobehom sme dole o 17. Ideme nakúpiť do Casina. Keďže sme riadne hladní, tak to úplne predimenzujeme a nakúpime toho strašne veľa. Ideme kúsok do parku a tam rozkladáme stan, aby trochu preschol. Dávame prvú večeru. Ja si dám na úvod broskyňu a potom bagetu s údeným, Beaufort syrom, rajčinou a s ančovičkovými olivami. Máme k tomu aj plzeň. Nejako to ani nemôžeme dojesť. Chceli sme stanovať za mestom, ale nevieme nájsť zástrčku, kde by sme si nabili na nasledujúce tri dni. Padlo teda rozhodnutie potiahnuť to do turistickej dediny Valfréjus, 5 km a 470 výškových metrov. S ťažkými batohmi stúpame dosť rýchlo. Aj nám jeden chlap zastaví, že nás zavezie, ale napriek pokušeniu odmietame. Ja som najedená, tak je dobre. O trištvrte na 8 sme hore. Je tu nejaké konské predstavenie. Naše cesty ale vedú ku cyklo nabíjačke. Zložíme si veci a dáme nabíjať mobil a powerbanku. Ja si k tomu sadnem a píšem blog. Ľudia po mne divne pozerajú, lebo je to tu celkom luxusná dedina.

Jozef najprv kúpi Prosecco, tuto zo Savoi regiónu a potom ide na wc. Píše mi správu, že aj wc je luxusné a tečie tam teplá voda. Prestriedame sa a idem sa tam trochu umyť. Potom už iba naberieme vodu a vraciame sa kúsok späť, kde sme si vyhliadli miesto pre stan. Mysleli sme sme si, že tu nikto nechodí, ale pár ľudí sa išlo prejsť ku kaplnke Notre-Dame-du-Charmaix de Valfréjus.

Všetci sú ale riadne milí, že aké dobré miesto sme si našli. Tak z nás opadá paranoja, že by nás odtiaľto chcel niekto vyhodiť. Prave preto sme si to Francúzsko vybrali, že to tu prosto nikomu nevadí, keď človek nie je na výhradne zakázanom mieste a nerobí bordel. Na večeru máme chilli con carne z konzervy, s bagetou. Zajtra nám hlási úplne exkluzívne počasie, tak toho chceme využiť. Bude to paráda.

Príspevok Vanoise – deň 14 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Boli sme na nohách 17 dní a spali v stane 18 nocí. Priemerne sme za deň vyšli a zišli Poludňový Grúň z Vrátnej, dvakrát. I keď sme na tieto výškové metre mali o 11 km viac.

Náš pôvodný zámer bol prejsť iba GR 54 (okolo Národného parku Écrins) a potom sa tam trošku potúlať. Dali sme si veľkú rezervu kvôli možným búrkam a aj preto, lebo je tento trek považovaný za jeden z najdrsnejších trekov v Alpách. Počasie nám ale prialo a kondička bola naozaj dobrá, takže sa nám podarilo skončiť už za 7 dní. Môžeme potvrdiť, že GR 54 je určite náročnejší ako TMB. Pre prípad, že nám ostane pár dní, sme chceli ísť do pohoria Vercors, ale prosto bola škoda nevyužiť 10 dní na niečo lepšie.

Preto sme sa rozhodli ísť do Národného parku Vanoise. A bolo to dobré rozhodnutie. Vo Vaniose sa nemôže len tak stanovať, takže sme sa snažili spať mimo neho a raz sme si zarezervovali bivak pri chate. Vanoise je naozaj krása a stúpania boli menej náročné. Vždy sme si plánovali, tak dva dni dopredu. Dni sme mali trochu kratšie najmä kvôli počasu, ale myslím si, že to padlo vhod aj unaveným telám. Keď sme sa potúlali cez celý park, tak sme mali ešte pár dní a rozhodli sa prejsť cez Massif des Cerces, späť ku GR 54, do mesta Le Bourg d’Oisans, z ktorého sme štartovali.

A veru nezaostal za národnými parkmi. Keď tu náhodou v týchto končinách budete, tak určite Mont Thabor nevynechajte. Lepšie výhľady na všetky strany sme nikde inde nemali. Na záver sme si dali šmakocinku, ktorú nám závidí každý cyklista, Col du Galibier (minulý rok sa na TdF tadiaľ išlo dvakrát, pozeráme teraz seriál na Netflixe). Bolo to posledné riadne stúpanie, ktoré sme mali naplánované. Záver bol naozaj strmý a až tam, za celú cestu, sa do mojej mysle vplýžili myšlienky prečo si to vlastne robím. Ale keď sme vyšli, tak už bolo dobre. Ako vždy, keď sa človek vyhrabe na nejaký kopec / sedlo. Nie je umenie ísť na Col du Galibier autom. Na bicykli to už je. A pešo je to vrchol bláznovstva.

Návrat domov

Návrat domov je náročný. Opätovné zaradenie do spoločnosti nie je úplne obľúbená činnosť. V Grenoble sme chceli na kávu, ale hneď pri stanici bola moslimská štvrť, kde bol práve nejaký trh a milión ľudí. Tak sme skončili v pekárni a dokonca sme išli do McDonald’s, aby sme na letisku už nemuseli ísť jesť. Na letisku sme si prebalili veci, aby Jozefov batoh mal 10kg a zabalili sme ho do fólie. Išli sme to zaniesť na check-in a pani nám povedala, že to zabalené nemôže byť, btw. dole bola platená balička. Potom sme čítali pravidlá a nemalo by to byť zabalené v domácej fólií. Naozaj neviem aký je rozdiel. Tak teda fóliu sme dali dole a nejako to zabezpečili pomocou popruhov, len už sa nám stalo, že batoh trochu poškodili. K tomu nás ešte poslali na oversize (pripomínam, že to malo 10kg). Tam ľudia nevedeli, že prečo nás tam poslali, ale zobrali to. Leteli sme do Krakowa. Nesedeli sme spolu. Ja pri veľa deťoch a Jozef pri nejakom Francúzovi, s ktorým sa dokonca počas letu rozprával po anglicky. Tak predsa len vie po anglicky. V Krakowe čakáme pri páse na batožinu, čakáme až kým sa nezastaví. Batožina nikde. Stojí tam aj ďalšia dievčina, že tiež ju poslali s batohom na oversized. Tak ideme vypisovať formulár ku stratenej batožine. Zabudli ju v Lyone. Mala by prísť nasledujúcim letom, 2.8., a potom nám ju majú poslať kuriérom. Kvôli tomu zmeškáme vlak a až pred 20 vyrážame z Krakowa. Navigujem. Časť ideme po naozaj úzkej ceste cez les, ale Google to ukazoval ako najrýchlejšiu cestu. O trištvrte na jedenásť sme na Kysuciach. Niečo zjeme, porozprávame a ideme spať v posteli! Ďalší deň odchádzame o 9 do Partizánskeho so 6 kyblíkmi čučoriedok. Ani nejdeme domov a rovno distribuujeme po rodine. Prídeme domov o 14. Keď všetko vynesieme z auta, byt vyzerá ako po výbuchu. Neboli sme doma skoro mesiac. Jozef robí cestoviny puttanescca a ja riešim ešte zajtrajší nástup. Poobede zaspím na gauči sa podvečer sa ideme ešte previezť na bicykli. Kondička je parádna. Róbert Fekete je zatvorený, tak si ideme dať pivo do Osemdesiatky. A to je už naozaj koniec našej cesty. Bolo to super. Boli ťažšie chvíle, ľahšie chvíle, ale spolu sme to zvládli. Dúfam, že sa vám tento náš denník páčil a že ste sa aspoň skrz fotky preniesli do francúzskych Álp.

Príspevok Koniec! je zobrazený ako prvý na Stupky.