Naivne sme dúfali, že posunutie prechodu o 10 dní bude dostačujúcich. Išli sme sa teda rozchdodiť do oblasti Val Grande, ktorú odporúčam každému, kto má rád drsné stúpania, neprechodené chodníky, minimum ľudí a parádne útulne na každom kroku. Išli sme tam bez akejkoľvek prípravy iba s offline mapami v mobile.

Po troch dňoch sme sa pripojili na trasu, ktorú som doma pôvodne naplánovala, ako také záverečné túlanie sa. Udivovalo nás aké to tam je všade opustené, celý deň nikoho nestretnete a úplne krásne hory naokolo.

Že posunutie o pár dní nebude stačiť sme zistili v sedle 2400 m vysoko, kde sme ten rok boli prví a stále pod slušnou vrstvou snehu. V tento moment sme sa definitívne rozlúčili s Tour de Monte Rosa a odložili ju do šuflíka. Bolo potrebné vymyslieť nový plán.

Chceli sme ostať v Taliansku a ísť do národného parku Gran Paradiso. Naplánovali sme asi 5 dní chodenia, cca miesta, kde sa dá spať, koľko nám bude treba jedla a ako sa tam dopravíme. Všetko celkom dobre klaplo, chytili sme rýchlo stopa, nakúpili zásoby, sedeli vo vlaku. Pozerám facebookové turistické skupiny, že aj Écrins (kde sme boli minulý rok) je celý pod snehom a narazím na snežnú mapu. Samozrejme aj Gran Paradiso je celé pod snehom, kde tiež boli brutálne záplavy, a teda presvedčím Jozefa, aby sme šli do Kottických Álp.

Tie sú už úplne schodné a nakoniec ideme aj do ich francúzskej časti, lebo tam je pekný okruh okolo prírodného parku Queyras (Tour du Queyras). A bol to veľmi dobrý nápad, krásne výhľady, dobré chodníčky, ľudí tak akurát a kopa svišťov. Posledné dni si dávame dosť do tela, a tie nám už dávajú najavo, že majú dosť.

Už sa asi poučíme a nabudúce po 10 dňoch dáme nejaký oddychový deň. Vo Francúzsku sme nakoniec strávili 6 dní, jediné, čo nás mrzí je, že sme nemali flán. Dokopy sme nachodili vyše 350 km a takmer 23 000 výškových metrov. To je ako keby sme každý deň išli z Tatranskej Lomnice na Slavkovský štít a späť, po dobu 14 dní.

Podarila sa jedna vec, ktorá ma veľmi teší. Celé som to prešla v barefoot teniskách Xero Shoes Mesa Trail. Obávala som sa toho, lebo som ich už skúšala v Portugalsku a na Mallorce, kde ma po pár dňoch začali bolieť chodidlá. Pred 2 mesiacmi som mala pri behu problémy, tak som to začala riešiť a zistila som, že mám slabé chodidlá a začala s nimi cvičiť. Čuduj sa svete, problém sa vyriešil a nemala som už bolesti. Každý deň po túre som chodidlá rozhýbala a pomasírovala. Ďalej som chodila bosá po tráve, snažila sa tráviť nejaký čas v drepe, na pätách a uvoľňovala stehná (všetko som čerpala od fyziomluva na instagrame, veľmi dobrý profil ako zaradiť fyzio do každodenných činností a stať sa sám sebe fyzioterapeutom).

Vďaka týmto cvičeniam, ultralight výbave, doplnkom stravy sme prežili celú túru bez nejakých väčších ťažkostí (okrem tej dehydratácie, to sa už poučíme). Dokonca som ani nemala opar, ktorý sa mi vždy po pár dňoch turistiky urobil. Poctivo som od prvého dňa natierala pery s SPF balzamom a už dlhodobejšie užívame omega 3, ktoré sú protizápalové, tak aj to možno malo vplyv.

Tento výlet hodnotím veľmi pozitívne, myslím, že nám priniesol veľa cenných skúseností. Museli sme veľa vecí plánovať za pochodu, na mobiloch, celkom dosť chodili po snehu, neexistujúcich chodníkoch a orientovali sa pomocou GPS. Odskúšali sme aj nejaké novinky vo výbave, ale to vám predstavím v osobitnom článku.

Po dvoch týždňoch túlania sa po horách, so všetkým, čo potrebujeme na našich pleciach, si užívame jednoduchosť bytia. Vraciame sa do civilizácie, dávame si to najčistejšie oblečenie a snažíme sa zapadnúť. Je to náročné, hory mám radšej, tam nikto nič neočakáva. Prežijeme nekonečnú cestu domov a už sa začíname tešiť na posteľ a sprchu. Náš jednoizbový byt nám teraz pripadá veľmi priestranný po toľkých dňoch v stane. Je fajn raz za čas prehodnotiť, čo všetko naozaj potrebujeme k životu, jedlo, spánok, pohyb a občas sprchu.

Prvé, čo sme doma urobili bol ten flán a potom sme išli odskúšať kondičku. Všetky turistiky máme zmerané hodinami, a teda je rozdiel, keď človek chodí po kopcoch alebo po rovine. Keď sme boli v Portugalsku, tak moja kondička išla prudko dole, ale tu sa pekne udržiavala. Navyše sme mali niekoľko kilový batoh na chrbte, tak keď som si potom vybehla na kopec len tak, išlo sa mi veľmi ľahko. Jozefovi kondička klesala, lebo on nie je ako obyčajný človek a normálne ju má riadne vysoko. Ale 10-12 hodín denne na nohách si telo zapamätá tak či tak. Bez tréningu išiel 150 km na bicykli na Kysuce a ďalší deň 30 km opäť na bicykli a 13 km beh so mnou. Tie kopce možno sú náročné, ale telo sa vám odvďačí parádnou kondičkou, hlava pokojom a príroda výhľadmi.

Výdavky

Koľko takýto výlet stojí? Celkovo sme boli na cestách 17 dní, 2 noci sme spali v hoteli, 2 noci v kempe a 3 noci sme platili malý poplatok pri chate. V reštaurácii sme jedli 6-krát. Do položky jedlo je zahrnutý aj alkohol, čo odhadujem na nejakých 100 €. Najvyššie výdavky (cca 160 €) sme mali posledný deň, kedy sme spali v hoteli, 2-krát sa boli najesť a v jednom podniku sme vypili po 3 Aperol Spritze. Čo sa týka cien potravín, tak v Taliansku sú porovnateľné ceny so Slovenskom a vo Francúzsku je drahšie. Na druhej strane, za kemp v Taliansku sme za dvoch ľudí a stan platili 34 € a vo Francúzsku 12 €. Vo Francúzsku je navyše lepšie jedlo, takže Francúzsko vyhráva.

Ak som správne všetko zapísala, tak sme dokopy minuli 1043 €, do čoho sú zahrnuté aj letenky a doprava z Partizánskeho na letisko. Keď to prerátam na dni, tak osobu to vychádza približne 30 € na deň (aj keď Jozef pil viac piva). Určite by sa to dalo aj lacnejšie, ale moc sme sa neobmedzovali.

Som rada, že ste sledovali tieto naše potulky. Vždy ma poteší, keď mi niekto napíše, že rád sleduje naše cesty. Práve to ma motivuje písať ďalej, pretože niekedy by som to najradšej zabalila a iba si len tak chodila. Dúfam teda, že aj my motivujeme vás chodiť do prírody. Naša ďalšia destínacia je neznáma, ale na turistiku sme zbalení do hodiny, tak sa to môže zvrtnúť veľmi rýchlo. Ak chcete byť informovaní, tak sa určite prihláste na odber a príde vám upozornenie, keď výjde nový článok. Ďakujeme <3

Príspevok Alpy 2024 – zhodnotenie je zobrazený ako prvý na Stupky.

15.7.2024 Pondelok

27,2 km – 1449 m – celkovo 204,1 km

Budík máme opäť na 6:30. Nad obzorom pomaly začína vychádzať slnko. Je english monday, deň kedy sa rozprávame po anglicky, ktorý sme zaviedli od nového roka. Na raňajky máme chleba s nutelou a čierny čaj. Dnes si nechávam dlhé nohavice celý deň, lebo ma včera trochu spálilo. Opaľovacím krémom sa natierame hneď ráno, dokonca aj Jozef, dobrovoľne. Ešte v potoku preperieme nejaké oblečenie a vydáme sa na cestu. Máme to pol kilometra do sedla Col Mayt, ktorý je zároveň aj hranicou s Francúzskom. Tá budova bola isto nejaký vojenský objekt, lebo aj na hranici sú pozostatky ostnatého drôtu.

Druhá strana sedla je už krásne zelená a hlasno tam pískajú svište. Zíjdeme 1 km a sadáme na kameň, lebo máme signál. Pridávam blog a Jozef si číta správy. Vo veľkom ma okupujú muchy, asi dobre “voniam”. Strávime tam tak hodinu. Klesáme ďalej.

Chodník viac nie je ako je, a orientujeme sa primárne podľa GPS. To, čo bola hore pekná zelená trávička sú nižšie metrové trávy.

Navyše sú tu veľmi silné pramene, takže je všade voda. Celkom nám to dole dalo zabrať, ale napájame sa na peknú cestu do dedinky Le Roux. Množstvo turistov sa rapídne zvýšilo. Blížime sa k stadu oviec a rozbehnú sa na nás 3 psy. Najprv sme si mysleli, že patria žene, ktorá na nich kričala, ale potom vysvitlo, že je pastierka, a teda to by ste na ňu určite nepovedali.

Po asfaltovej ceste pokračujeme do väčšej dediny Abries. Už celkom pečie slnko, tak vyťahujeme dáždniky. Potrebujeme kúpiť tú kartušu a len kilometer pred mestom zisťujem, že za 15 minút sa obchod zatvára. Jozef teda beží, aby to stihol.

Ja dôjdem o 5 minút neskôr. Jozef zájde do obchodu kúpiť nápoje a sadneme si do tieňa. Potom idem ja na jedlo. Hneď ako vojdem do obchodu, viem, že som vo Francúzsku. Chlap za chladiarenským pultom má špičkové francúzske fúziky. Kúpila som tri bagety a Jozefovi sa to zdá veľa, ale prvú zjeme len tak suchú, strašne je dobrá. Ideme na rýchlu kávičku a potom si sadneme na lavičku do tieňa. Chcem pridať ešte jeden deň blogu. Popri tom jeme druhu bagetu so salámou. Do mesta prichádza veľa turistov s veľkými batohmi, asi tiež idú trasu, čo aj my. GR 58 alebo Tour du Queyras je 110 km dlhá trasa s prevýšením 7800 m, ktorá prechádza okolo regionálneho národného parku Queyras. O tejto trase som sa dozvedela 2 dni dozadu a usúdili sme, že to bude dobrý nápad, a fakt máme radi turistiku vo Francúzsku. Opäť sa natierame opaľovacím krémom. Už sú skoro tri hodiny, keď vyrazíme. Máme pred nami 1200 výškových metrov do Col du Petit Malrif.

Strašne je teplo. Po vystúpení pár desiatok prudkých výškových metrov stúpame veľmi pozvoľne. Každú chvíľu zastavujeme, aby sme sa napili. Úplne cítim ako ma pália ruky. Zajtra si dávam dlhý rukáv. Stretávame celkom veľa turistov všetkých vekových kategórií. Dosť nezvyk po tom ako sme na talianskej strane nikoho nestretli.

Aj keď dosť fučí, rozprestieram dáždnik. Jozef je ďaleko predo mnou. Čaká ma v tieni, kde si na chvíľu oddýchneme. Po pár minútach mi ostane zima, pozriem na teplomer. Bodaj by nie, veď je 17°C. Pokračujeme a vpred ma motivujú svište naokolo.

Prichádzame k veľmi pekne sfarbenému jazeru Lac du Grand Laus. Na tabuli píšu, že do sedla to je ešte hodina. To sa mi zdá nejako dlho, už to je iba kilometer. Stúpame a obchadzame snehové polia.

Sú tu úplne parádne svište, ktoré sa skoro neboja. V sedle je 3-metrová bariéra snehu. Zdola to vyzeralo oveľa menej, ale keď prídeme bližšie, je to ešte riadna kopa.

Zvládli sme to do pol hodiny. Trošku sa mračí nad okolitými kopcami. K chate Refuge des Fonts de Cervières, kde chceme spať, to máme viac ako 5 km.

Zíjdeme asi 500 metrov po suti a potom už je pekný chodníček. Občas pobehneme a často zastavíme, lebo vidíme svišťa. Zrazu začnú všetky intenzívne pískať, potom ju zbadáme, líška! Už vidíme chatu, tak pridáme trošku do tempa.

Chodník je skôr potok, takže skáčeme ako kozy po kameňoch. Pri rieke si ešte natrhám materinu dúšku, kde na mňa vykúka svišť z nory. V chate akurát podávajú večeru, tak to tam veľmi pekne vonia a ja taká smraďoška idem medzi nich. Za sprchu, kemp a elektrinu platím 5 €. Tak táto cena sa nám veľmi pozdáva. Postavíme rýchlo stan a idem sa rovno umyť, kým všetci večerajú. Parádna teplá sprcha v drevenej búdke, cítim sa ako nový človek, ale muchy ma stále neopúšťajú. Ako predjedlo máme vajíčko a hlavné jedlo zemiakovú kašu s tuniakom, olivami, parmezánom a sušenými rajčinami. Nemám tu signál, tak iba vyberám fotky a píšem blog, Jozef už spí.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

16.7.2024 Utorok

28,6 km – 1682 m – celkovo 232,7 km

Budík máme na 6:15. Dnes som sa veľmi dobre vyspala. Aj napriek tomu, že som šla spať o 23 sa mi vstáva s ľahkosťou. Na raňajky máme bagetu s vajíčkami a paštétou. Takéto výdatné raňajky sme dlho nemali, až ich nevládzem dojesť a kúsok balím do cesty. Na úvod máme stúpanie cez krásnu dolinu, 600 výškových metrov do sedla Col de Peás. Začíname s dlhými nohavicami, ale za pár minút prezliekame. Obiehajú nás dvaja svižní páni v rokoch. Jozef ich predbehne hneď a ja im z náskoku ukrajujem kúsok po kúsku. Nakoniec ich predbehnem a stúpam do sedla sama. Vyzerá to tu ako v Dolomitoch.

Prídem do sedla a Jozef nikde, pokračujem teda ďalej. Sedí na tráve s výhľadmi, tie sú naozaj krásne.

Ideme po ideálnom chodníčku. Nenáročný, mierne klesá a má krásne výhľady na všetky strany. Veľmi si užívam túto časť, je to asi 5 km.

Potom ideme krátkym a prudkým klesaním cez serpentíny do usadlosti Souliers. Odtiaľ pokračujeme mimo oficiálnej trasy do dediny Arvieux, lebo tam je obchod. Je to 5,6 km a zatvárajú za 1h 15 minút, tak zaradíme najvyššiu rýchlosť. Obchádzame skupinu turistov, dôchodcov. Jozef ma pripnutý dáždnik na batohu a babičky to zaujme, tak sa pýtajú ako to tam má pripevnené. Jozef je v rozpakoch. Pokračujeme po ceste a potom sa napojíme na turistickú trasu.

Dole do doliny schádzame po asfaltke. Krátko po 12 sme v obchode. Kupujeme pivo, čipsy, broskyne, rajčiny, bagetu, syr a paštétu. Usadíme sa v tieni pri fontánke s pitnou vodou, kde si dá Jozef chladiť pivo. Chvíľu tam aj posedíme, len začne fúkať vietor a voda z fontánky ide priamo na nás.

Presúvame sa teda na lavičku. Pivo pijem aj ja, to bude veselo. Pridávam blog z včerajšieho dňa. Obedujeme bagetu so syrom, olivami a rajčinami. O 15 ideme ešte na kávu a koláčik. Dúfali sme, že budú mať flán, ale nemajú, tak si dáme ovocné tartaletky, aj tie sú dobré. Vypila som dve tretinkové 5,5% pivá a dosť to cítim. Do kopca sa mi ide ľahším krokom. Na chatu Refuge de Furfande to máme 7,5 km s prevýšením 940 m. Do sedla Col de Furfande, kúsok pred chatou, vedie cesta, tak začíname na nej. Asi za pol hodinu sa pripájame na oficiálnu trasu GR 58. Odtiaľ vedie takým pekným ihličnatým lesom, v ktorom je krásna zelená tráva.

Vo veľkom nás okupujú muchy. Výškové metre pribúdajú rýchlo, o 18 sme v sedle, otvoril sa nám krásny výhľad aj na druhú stranu.

Robíme si prvú spoločnú fotku tohto výletu. Chata je už iba pár stoviek metrov pod nami.

Je tam riadne veľa svišťov. Zložíme vonku batohy a idem sa spýtať ako to tam funguje. Stan si môžeme postaviť hocikde, len, aby nezacláňal výhľadu z chaty, to je za 3€, a potom sprcha a elektrina sú dokopy za 3€ na osobu. To mi za tú sprchu stojí. Ideme postaviť stan na taký vedľajší kopeček s výhľadom. Upozorňujem, že to je na šikmej zemi, ale že to bude v pohode.

Najprv som Jozefovi pomáhala stavať stan, ale bolo to úplne zle, tak som sa šla radšej osprchovať. Sprcha je taká drevená búdka vonku aj s okienkom, ktoré je moc vysoko, aby som niečo videla, z pochopiteľných dôvodov.

Teplá voda je, kým slnko je. Druhý deň po sebe sprcha, to si teda žijeme. Na večeru máme kašu s tuniakom, olivami a sušenými rajčinami. Večer ešte spolu pretriedime fotky. Moc sa mi nechce písat, tak uprednostním spánok. Stan je úplne na krivo, stále sa šmýkame dole.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.

17.7.2024 Streda

32,7 km – 2171 m – celkovo 265,4 km

Budík máme opäť na 6:15, ale teda, že by sa mi dnes chcelo vstávať, to absolútne nie. Cítim sa veľmi unavene. Vonku je 1°C a námraza na tráve. Čo najdlhšie sa hrejem v spacáku. Jozef, preto aby vstal, vyfúkol svoju karimatku a zbalil spacák. Ja som iba rýchlo vybehla natrhať materinu dúšku na čaj a šla späť do spacáku. On teraz mrzne vonku namiesto raňajok pekne v teplučku. Ohrievam si veci v spacáku, ktoré si idem obliecť. Hoci s nevôľou, ale prezliekam sa, lebo ma Jozef súri. Balím rýchlo veci. Mám oblečené hádam 3 vrstvy a rukavice. Pri chate ešte skladám ruksak, idem si umyť zuby, tvár a na záchod. Jozef tam na mňa netrpezlivo čaká, pritom sú to úplne normálne úkony a netrvajú mi dlho. Potom ako malé dieťa začne, že on už chce ísť a nechce tam byť, že mu je zima. Tak si nemal hneď vyfúknuť tú karimatku, teraz tu mňa naháňa. Ani som sa neučesala. Veľmi narýchlo vyrazíme, nemám to rada.

Nemám vôbec dobrú náladu, som unavená, nemala som kávu, neučesaná a fakt sa mi nechce chodiť. Idem ako bez duše. Po 10 minútach vyzliekame nejaké vrstvy a že sa aj účesať môžem, že počká. Stále som, ale úplne bez nálady. Pýta sa či mi má urobiť kávu alebo, či si chcem dať šlofíka, ale týmito otázkami ma irituje ešte viac. Keby ma ráno toľko nenaháňal bolo by to v pohode. Už sa na mňa nemôže pozerať, tak ide napred. Konečne nejaký rozumný nápad. Idem si svojím tempom, trochu si upracem v hlave, usúdim, že tiež preháňam a snažím sa nebrať to tak tragicky. Zmeniť náladu nejde len tak lusknutím prstov, ale trošku sa zlepšila. Toto všetko sa dialo počas 2 hodín úmorného klesania 1100 m na 6,6 km. Čaká ma dole pri ceste, kde si dáme čokoládu. Pristaví sa jeden Belgičan, s ktorým sa obchádzame už druhý deň. Pýta sa nás kam ideme a ukazuje nám ešte nejaké alternatívne trasy. Vyzerajú zaujímavo, možno ešte teda zmeníme dnešný plán. To, čo sme si naklesali ideme hneď vystúpať, takmer tie isté parametre. Za 1,5 km je chata. Nájdeme tam iba nejakého opravára, ale vraví, že je otvorené. Hľadáme teda niekoho, kto nám urobí kávu. Nájdeme postaršiu pani, tak si vypýtam dve kávy, to zvládnem aj po francúzsky. Aj koláč som chcela, ale po veľa vysvetľovaní rukami, zisťujeme, že nemajú. Zato majú 4 dosť tučné mačky. Káva + mačky, moja nálada je výrazne lepšia. Únavu cítim stále, ale to je v pohode, iba pôjdem trochu pomalšie. Pokračujeme v stúpaní. Voda v dedine má tabuľku, že nie je pitná, tak hneď pokračujeme. V ďalšej udalosti je tiež voda. Začína byť veľmi teplo.

Obiehame niekoľko turistov, priemerný vek 60+. Stále nás udivuje koľko starých ľudí tu chodí na túru. Tým nemyslím prechádzku po lese, ale s batohom, s paličkami, poriadne do kopca. Pri vode si dávame dlhšiu prestávku. Veľa pijeme a jeme bagetu s paštétou. Pristaví sa pri nás jeden pán a pýta sa či ideme okruh okolo národného parku. Má to tu veľmi rád, že je to veľmi krásna časť zeme, tak nech si to užijeme.

Pokračujeme už s dáždnikmi, slnko naozaj páli. Prekvapivo sme tých 1000 výškových dali celkom svižne, keď sme si dávali tie prestávky.

Do mesta Ceillac to máme 4 km dole kopcom. Boli sme v tom, že to je mesto. V skutočnosti je to prcatá dedina s jednými potravinami a dvomi pekarňami. Prídeme o 13, kedy je všetko samozrejme zatvorené. Na námestí v tieni sedí ten Belgičan, tak si prisadáme. Zoznamujeme sa s Pierrom, ktorý tu dnes skončil svoj okruh. Vymieňame si Stravu (športová sociálna sieť) a rozprávame sa o všelijakých turistikách a krajinách. Chcela som písať blog, ale radšej sa trošku socializujeme. Pierre v tomto “meste” ostáva ešte tri dni a my tu opäť budeme zajtra, tak že sa ešte vidíme. Ideme nakúpiť na dva dni a dáme si ešte kávu. Obed rozkladáme za mestom v prístrešku. Na ďalšiu časť vyrazíme niekedy po 17. Na trase máme vytipovaných viacero miest na spanie, ale chceme dôjsť, čo najďalej, t.j. 12 km s viac ako 1000 m prevýšenia. Prvé 2 km sú po asfaltke a potom začína dosť drsné stúpanie po serpentínach, 500 výškových na 2,5 km. Ideme ako píly, chodník je frekventovaný, takže aj v dobrom stave. Dôjdeme ku jazeru Lac Minor. Otvárajú sa nám výhľady na okolité štíty.

Pri tomto jazere už pár ľudí stanuje. Pokračujeme ďalej, už miernejším stúpaním k jazeru Lac Sainte-Anne.

Keby sme zajtra nemali toľko kilometrov, tak by sme to tu zložili, je tu veľmi pekne. Stanuje tu asi 10 ľudí.

Prekvapivo, tu nájdeme aj Pierra, o ktorom sme si mysleli, že ostane dole v dedine. Ešte chcel aspoň jednu noc niekde v horách. Vymieňame si čísla a dohodneme sa zajtra večer na pivo. Stúpame ďalej do sedla Col Girardin, zhora sú krásne výhľady.

Zo sedla zbehneme už iba pár desiatok výškových metrov na dokonalé rovnú plochu. Je tam veľa bobkov od oviec, ale nájdeme aj miesto bez nich a staviame stan. Dali sme 11 km, s 1000 výškovými za 3 hodiny, to je teda iná rýchlosť než ráno. K tomu sa tu veľmi blízko pasie jeden vypasený svišť, ktorý sa skoro vôbec nebojí.

Idem sa rovno umyť a po vodu ku prameňu nižšie. Na večeru máme najprv slepačiu polievku a potom ryžu s tuniakom! Našli sme v obchode už uvarenú, ktorú stačí iba ohriať. Celkom príjemná zmena. Máme za sebou náročný deň, tak ani nepíšem a idem spať.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 11 je zobrazený ako prvý na Stupky.

18.7.2024 Štvrtok

34,4 km – 2096 m – celkovo 299,8 km

Budík máme na 6:15. Nechce sa nám vstávať. Počujeme ako sa približujú ovce. O 6:30 otvorím dvere stanu, ovce sú od nás, tak 300 m. Na okraji je havko, ktorý asi nie je úplne prítulný, ak si v strede stáda. Expresne rýchlo pobalíme a 6:53 zapíname hodiny. Zíjdeme kúsok nižšie ku vode a umyjeme si zuby. Potom ideme ešte ďalší kilometer ďalej, kde si dávame na slnku raňajky, bagetu s rybičkami v paradajkovej omáčke. Máme pred sebou poriadny zostup, 500 výškových metrov na 1,8 km. Na mape je to označené bokovane (najvyššia obtiažnosť trasy) a Jozef ňou moc nechce ísť. Chodníček je ale vychodený, tak ho presvedčím, aby sme ním šli. Je to úplne v pohode.

Náročnosť je asi preto, lebo keď zaprší, tak sú tam naplavené kamene a potom treba nanovo hľadať cestu v celkom stŕmom teréne. Rýchlo sme dole na asfaltovej ceste.

Prechádzame cez malú usadlosť a doberáme si vodu. Skoro v každej takejto dedine je aj komunitná piecka. Za 3 km začíname veľmi prudké stúpanie do sedla Col des Houers, vyše 1000 výškových na 5 km. Začíname zhurta, po serpentínach, veľmi prudko hore, cez les. Po 500 výškových metroch sa to trochu otvorí. Keď má človek výhľady, tak sa aj lepšie chodí.

Začína byť dosť teplo. Mám oblečené kraťasy, podprsenku a na tom neprefuk s dlhými rukávmi kvôli slnku. Neprefuk už dosť smrdí, tak ho oplachujem v potoku a hneď si ho obliekam, aspoň príjemne chladí. Jozef si zatiaľ perie uterák. Dávame si celkom často prestávky či už na nejaký snack, alebo na vodu. Nenosíme moc so sebou, lebo tu všade vyviera a je tu aj parádny vodopád. Postupne sa vytráca tráva a my sa šplháme hore šotolinou.

Ideme sa pozrieť aj k jazeru Lac Vert. Je vo výške 2700 m.n.m. a ešte ho obklopuje kopa snehu. Má krásnu modro-zelenú farbu, na povrchu  pláva sneh a niekto tam chytá ryby.

Nestačíme sa čudovať. Do sedla nám chýba už iba 200 výškových metrov. Cesta vedie cez snehove polia.

V sedle stretávame pár sedemdesiatníkov. Celkom obdivne na nich pozerám, že to dali, a to som ešte ani nevidela, čo je na druhej strane. Počujem Jozefa, ktorý stojí na okraji, pozerá dole a hovorí  “ajaj”. Prídem za ním a zopakujem to isté. Pod nami je kúsok šotoliny a potom, tak kilometer dlhé snehové pole. Pomaly to začneme schádzať dole. Niekto za nami beží a namiesto serpentín, si to mieria priamo dole, behom. Vyzerá, že vedia, čo robia. Dôjdu ku snehovemu poľu, jeden sada na zadok a druhá sa napoly šmýka, napoly beží. Tak keď im to tak išlo, tak to skúsime aj my.

Je to sranda, ale za 30 sekúnd mám mokrý zadok. Dávam si navrch moje zatepľovacie kraťasy, na tých to ide oveľa lepšie. To bol teda rýchly zostup! Máme premočené topánky aj šortky. Snehové pole hneď striedame za zelenú trávičku. Chodník už je pekný, tak občas aj pobehneme. Čím sme nižšie, tým viac ľudí stretávame. V doline je strašne teplo, moc to dusno nedávame. Pri útulni si dávame prestávku, jeme bagetu s takým mäsom v konzerve a syrom. Filtrujem vodu a dávame si nápoj s elektrolytmi. Dnes som naplánovala poriadnu šupu a Jozef vyjadruje pochybnosti či to stihneme včas dôjsť. Zvažujeme stop od chaty, ale ja pochybnosti nemám a pokračujeme. Cesta údolím je pekelná, ale teda za dažďa by som tu absolútne nechcela byť. Je to tu dosť zdevastované od záplav.  Začíname stúpať 900 výškových metrov na takmer 6 km, takže trošku miernejšie ako náš prvý výstup. Táto strana kopca je úplne vyprahnutá, so samými kameňmi, ktoré teplo ešte znásobujú.

Každú chvíľu pijeme vodu, ktorej máme dosť málo. Za 1,3 km by mal byť potok, dávam si dáždnik, nech aspoň zvrchu na mňa nepáli. Potok je vyschnutý a my nemáme vodu. Našťastie za ďalší kilometer narazíme na veľmi malý cícerok vody. Filtrujem, tak štyri litre, po litri hneď vypijeme a Jozef sa tam oblieva pohárikom. Pokračujeme ďalej, je to veľmi úmorné, ale aspoň tam je už tráva.

Jozef už asi 20-krát povedal aká je to grcanica/hnus. Aj on máva svoje horšie dni, nie len ja. Keby sme vedeli, že je toto hore, tak isto stopujeme. Konečne to doklepeme do sedla.

Snažíme sa ísť dole poklusom, ale často nám to terén nedovoľuje. Došla nám opäť voda a sme už asi trochu dehydratovaní. Vôbec nás to nebaví a chceli by sme byť už dole. Pozeráme mapu a meníme trasu, lebo na rázcestníku to stále píše tri hodiny do Ceillacu, aj keď je to už iba 7 km. Schádzame fakt hrozný úsek okolo skaly, kde je asi 20 horolezcov.

Našťastie majú pekne vychodený chodníček až po lesnú cestu, tak ideme tadiaľ. Trochu aj bežíme, chceme to mať za sebou.

Vodu už neriešime. Konečne sme po 18 dole, v usadlosti L’Ubac de l’Aval. Doberám vodu pri chate a ideme stopovať. Zastavuje nám 5. auto. Za 10 minút nás pani vyhradzuje v Ceillacu pri potravinách. Píšem Pierrovi, ktorý stanuje v neďalekom kempe, že už sme v meste. Predpokladáme, že sa pôjdeme najesť, tak kupujeme iba nejaké snacky na večeru a pivo. Potom, už aj s Pierrom ideme do kempu.Špičková cena 10,6 € za dve osoby a stan. Za 4 minúty sprchy sa platí jedno euro. Jozef stavia stan a ja sa idem osprchovať. 4 minúty sú strašné dlho, úplne by mi stačila polovica. Pred dverami som si nechala topánky a ponožky, na ktorých teraz sedí asi 30 múch. Chlapi už popíjajú pivko, pridám sa. Pierre je naozaj zaujímavý človek, 1 rok bol v Austrálii, kde žil v aute a cestoval po celej krajine. Má prejdenú Korziku, La Reunión a venuje sa aj horským výstupom (Mont Blanc, Monte Rosa). On už jedol, to keby sme vedeli, tak si uvaríme večeru v kempe. Ideme sa teda najesť von, dávame si burger a k tomu každý tretinkové pivo. Idem zaplatiť a skoro ma pri tej cene piva vykotí, 7€ za 33cl. No nič, tak prvé a posledné pivo v reštaurácii. Ideme späť do kempu, kde nám ešte pár pív ostalo. O 23 sa poberáme spať. Večer s Jozefom zhodnotíme, že zajtra to na nejakú slávnu turistiku nevidíme a vypíname budíky, nech sa aspoň vyspíme.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 12 je zobrazený ako prvý na Stupky.

19.7.2024 Piatok

22,2 km – 1697 m – celkovo 322 km

Spíme dosýtosti, asi do pol 9. Celkom mi to padlo vhod. Ani sa moc neponáhľame, dávame si ešte s Pierrom čaj a diskutujeme o výbave s dvomi 50-tníkmi, ktorí idú GR 5 (650 km dlhá trasa od Geneve do Nice). Jeden dosť na ťažko a druhý dosť naľahko, že sa stretli niekde na ceste, tak idú chvíľu spolu. Keď všetko pobalíme, tak skúšajú, koľko vážia naše batohy. Umyjeme zuby, dáme rozlúčkovú fotku s Pierrom a ideme ešte do mesta, do obchodu.

Kupujeme jedlo iba teraz na obed a skočíme ešte na kávu. O 11 konečne vyrazíme. Jozefa nejako bolia kríže, to asi z toho šmýkania sa po snehu, aplikuje svoju zvyčajnú medicínu, ignoráciu. Začíname stúpaním 1000 výškvých metrov na 7 km, to je celkom príjemný sklon. Asi po 2 km si dávame prestávku na pečivko z pekárne a ja volám domov mame, lebo má dnes narodeniny, a neviem či bude ďalej signál.

Pokračujeme pomaly ďalej, obaja sme po tých včerajších pivách trochu oťapení. Je trochu pod mrakom, tak sa ide celkom fajn. Kúsok pod sedlom Col des Estronques naberáme vodu. Ešte nie sme úplne zotavení zo včerajšieho nedostatku.

V sedle poriadne fučí, tak sa tam moc nezdržujeme a mierime do najvyššej dediny vo Francúzsku (3. v EU), Saint-Véran. Chceli sme sa pred ňou ešte najesť na oddychovom mieste, ale je tam partia kričiacich detí, tak ideme až do dediny.

Obchod práve otvoril, tak ideme dokúpiť zásoby na posledné dva dni. Majú tam veľmi dobrý výber, také špecifické veci pre viacdňových turistov, ale teda s poriadnou prirážkou. Aspoň nekupujeme blbosti, iba také plnené taštičky so syrom, ktoré sú nejaká ich špecialita. Pred obchodom je aj stôl s lavičkami, kde už sú 4 turisti rozložení, tak sa rozkladáme aj my. Konečne nesedíme len tak pohodení na zemi, ale ako ľudia za stolom. Spapáme ovocie, kus bagety so salámou a pár tých taštičiek, keby boli teplé, tak sú asi lepšie. Na dnes nemáme určené presné miesto na spanie.

Ideme takou dlhou dolinou, tak tam hádam niečo nájdeme. Pred 17 pokračujeme. Oproti nám ide obrovská skupina turistov, sme sa zľakli, že nejaký zájazd, ale bol to iba shuttle bus, ktorý ich oviezol z hôr. My ideme pekne krásne pešo po ceste okolo potoka.

Stretávame pár ľudí a míňame aj skautský tábor v lesíku, dosť vychytané miesto na tábor. Sme dosť ospalí, tak aj keď je sklon príjemný, naša rýchlosť je dosť nízka a chceme to, čo najskôr zabaliť. Navyše sa tu nejako zmráka po okolí. Na konci dediny sve videli vystavený bannícky vozík, tak sme rozmýšľali či sa tu niečo ťažilo, a ozaj, prechádzame okolo starej bane. Ako sme neskôr googlili, ťažila sa tu meď už 4000 rokov dozadu. Na jednom z kopcov je vybudovaná hvezdáreň.

Prvé miesto nachádzame pri ceste, kde je aj voda a svište, len tu dosť fučí. Naberáme teda plné fľaše vody a ešte pokračujeme, na mape vidíme, že ešte budú vhodné miesta na stanovanie. Za pár stoviek metrov nájdeme ďalšie.

Jozef sa ide pozrieť ešte kúsok ďalej a kýva mi, že našiel lepšie. Už tam aj jeden chlap stanuje. Je to veľmi pekné miesto s krásnym výhľadom, potôčikom a dostatočne chránené v prípade, že by prišla búrka.

Idem sa umyť do potoka, kde nájdem špičkové miesto, kde som vo vode po kolená. Rýchlo sa umyjem, lebo slnko je schované za oblakmi a je mi trochu zima. Na večeru máme cestoviny s tuniakom a so sugom. Vyberáme spolu fotky z posledných troch dní. Chcela som aj písať ešte, ale necítim sa úplne dobre, tak idem radšej spať, hádam to zajtra bude ok.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 13 je zobrazený ako prvý na Stupky.

20.7.2024 Sobota

29,3 km – 1444 m – celkovo 351,3 km

Budík máme na 6:30 a vonku je 0°C. Odkladáme ho teda na neskôr. Nie je mi moc dobre. Bolí ma brucho a cítim sa ako posledný deň SNP-čky (vtedy som zvracala a došla som to iba na vode a hroznovom cukre). Keď sa tak spätne pozriem, tak som asi dehydrovaná. Predvčerom sme boli isto dehydratovaní a včera sme toho tiež moc nevypili, lebo som nepociťovala veľmi smäd, ale asi som mala piť oveľa viacej. Pijem teda po dúškoch vodu a dám si aj thajské čierne uhlie, ktoré vraj vylieči čokoľvek. Naobliekam sa a idem sa trošku rozhýbať von, a na kopček na slnko.

Dávam si deci kávy a jedno vajíčko s bagetou. Nezvraciam, to je dobrý znak. Filtrujem veľa vody, dnes to nemôžeme podceniť. Asi 5 minút sledujeme svišťa, ktorý sa nás nebojí a postupuje okolo nás. Veselo si papá, chytí rastlinku packou, pritiahne k sebe a zožerie len kvietok. Chalan odvedľa už dávno vyrazil. My štartujeme o 9. Nevieme, kde presne dnes skončíme. Včera som pozerala prepoveď počasia, a teda na zajtra je vydaná oranžová výstraha pre búrky a silné dažde. Dnes je ale krásny deň a pred nami hneď 400 výškových do sedla Col de Chamoussiere. Máme krásne výhľady a kopu svišťov po ceste.

V sedle nechávame batohy a idem na kopec Caramantran. Bez batohov to rýchlo vybehneme, pofotíme výhľady a bežíme späť.

Množstvo ľudí v sedle sa výrazne zvýšilo. Niet sa čo diviť, hneď vedľa je vysoko položená cesta, ktorá smeruje do Angel pass, takže výstup nie je moc náročný a výhľady sú krásne. Dohora tu ľudia vlečú bicykle, druhá strana je zjazdná.

Ideme smerom k parkovisku, kde si dávame prestávku. Našťastie tu majú aj toalety, za tie som dnes ozaj rada, nie som úplne fit. Dávam si ďalšie vajíčko, kus bagety a croissant. Zvažujeme možnosť dostopovať do Talianska odtiaľto, ale zatiaľ som ok. Pokračujeme teda ďalej do Col Vieux. Výškových je máličko a ľudí veľa. Chodník je tu striktne ohraničený kvôli erózii.

Cítim, že mám trochu zimnicu, obliekam si tričko pod neprefuk, hneď je lepšie. Od sedla klesáme k jazeru Lac Foreant.

Nedivím sa, že sa v dnešný deň vybralo toľko ľudí na turistiku. Uvažovali sme nad nocľahom aj pri tomto jazere, ale dobre, že sme tu nespali, je to tu moc frekventované a sú tu ohraničené ochranné zóny. Rýchlo postupujeme k ďalšiemu jazeru a zastavujeme iba, aby sme sa napili vody.

Kúsok pred L’Échalp si dávame krátku prestávku a zvažujeme naše možnosti. Už mi naozaj nie je dobre a keby som teraz mala na výber stopovať, tak to zvolím, lenže nemám. Pozerám počasie na zajtra, hlási heavy rain, a ubytovanie v Pinerolo. Nájdem jedno za 60€, kemp stojí 30€, tak sa zhodneme, že radšej sa trochu poľudštíme, operieme si a vyspíme sa. Ešte ho nerezervujem. Na koniec trasy, do Bobbio Pellice to máme niečo vyše 10 km a pred nami posledné stúpanie 500 výškových metrov do sedla Col Lacroix. Moc sa na to necítim, ale inú možnosť nemáme, pomaly to nejako dôjdem. Dám si hroznový cukor a v dedine doberáme veľa vody. Hore kopcom je to na začiatku pekelné, ale potom vojdeme do parádneho starého lesa, to už sa ide lepšie.

Ideme celkom slušným tempom a výškové metre odsýpajú. O pol piatej sme v sedle. Na druhej strane už je predzvesť zajtrajšieho dažďa, vrchodly sú zahalené v mrakoch.

Aspoň nám nie je až tak ľúto, že už končíme. Na chatu Willy Jarvis to je 2,3 km, poriadny stŕmak dodola, ktorý sa snažíme ísť mienym poklusom.

Zastaví nás až stádo oviec, ktoré sa nedá obísť. Čakáme na pastiera, lebo ich strážia veľké ovčiaky. Jediným pokynom, v priebehú 10 sekúnd, zaženú psy ovce na opačnú stranu kopca. Chata, aj s pár ďalšími domami, je v krásnom širokom údolí. Sú tu aj miesta na stanovanie, pestujú tu zemiaky, pasú kravy.

Iba naberieme vodu a ideme ďalej. Tým, že to je dostupné, tak je tu aj dosť veľa ľudí a nechceme tu pri chate rozkladať jedlo. Zastavíme o kilometer nižšie pri ceste, jem tretie vajíčko s bagetou. Obišlo nás celkom dosť ľudí, tak ideme rýchlo, aby sme ich, čo najviac dobehli. U niektorých je naozaj zjavné, že sa v tomto kúsku prírody ocitli náhodou. Rýchlo zbiehame do usadlosti Bobbio Pellice, kde je parkovisko, odkiaľ plánujeme stopovať. Stopneme tretie auto, Volvo s koženými sedačkami. Idem dopredu, lebo menej smrdím. Chlapík pochádza odtiaľto, ale už dlhodobo žije v zahraničí. Rozprávame sa o tom, ako sa ľudia boja chodiť do lesa lebo sú tam zvieratá. Je tam veľmi podobná situácia s vlkmi ako na Slovensku s medveďmi.

Vyhodí nás v dedine Villar Pellice, nasmeruje nás do tabakového obchodu, kde sa dajú kúpiť lístky a povedia nám aj kedy idú autobusy. Posledný nám ide za pol hodiny, tak si ešte ideme kúpiť nápoj. Ubytovanie v Pinerolo už nie je dostupné, tak hľadám ďalšie možnosti. Po Turíne sa nám moc nehce trajdať, tak objednávam hotel v None, malom mestečku pred Turínom. Autobusom stíhame posledný vlak z Pinerolo do Turína. O pol 9 vystupujeme v None a kráčame 1,5 km k hotelu. Vonku to smrdí močom a vnútri to vyzerá ako v nejakom horore. Privíta nás Aziat, ktorý nevie zaťať po anglicky. Izba je prekvapivo pekná. Čistá a voňavé uteráky, iba sprchový kút sa trochu rozpadá. Ani nie sme mocc hladní, tak si Jozef otvára iba balík praclíkov. Dám si tri a začne ma bolieť brucho, tak teda radšej vodu pijem. Dnes sme poctivo vypili po 5 litrov a už je trochu lepšie. Zajtra sa iba presunieme do Bergama. Máme celkom dosť a sme radi, že sme tento výlet ukončili pekným dňom v horách.

Príspevok Francúzske Alpy / GR 58 – deň 14 je zobrazený ako prvý na Stupky.

21.7.2024 Nedeľa

Posledný deň vstávame asi 8:30. Ideme na “raňajky”, ktoré boli v cene. Dostaneme kávu a croissant, lepšie ako nič. Check-out je o 12, takže ležíme v posteli a ja pridávam blog. O 11 ideme na vlak, lebo potom by nám išiel až o 2 hodiny. V pozadí vidno desivé búrkové mraky a počuť hromy. Som rada, že už nie sme niekde v horách. Pokračujeme do Turína, kam je to iba 30 minút vlakom. Keďže sme nemali bohvieaké raňajky, ideme sa najesť. Je nedeľa, a preto je ponuka obmedzená. Neďaleko staninc Porta Susa nájdeme cestovinovú reštauráciu. Vyzerá to tam veľmi dobre, aj keď máme na sebe najlepšie oblečenie, cítime, že tam nepatríme, úplne sme si odvykli od civilizácie. Majú tam super systém objednávania, stačí naskenovať QR kód, vybrať z ponuky a odoslať objednávku. Potom príde čašník iba skontrolovať. Na oslavu skončenia tohto výletu a toho, že sme v Taliasnku si dávame Aperol Spritz. Za 5 minút máme jedlo na stole, Carbonara a Ragú.

Och, tieto čerstvé cestoviny, to je úplne iná liga a dajú sa tu všade kúpiť v obchodoch. Najeme sa a ideme ešte na kávu a koláčik. Nakoniec sme v Turíne strávili 2 hodiny a pred nami je 2 hodinová cesta do Milána. Našťastie chytíme dvoj-sedačku, lebo riadne divní ľudia tu chodia. Na centrálnej stanici v Miláne je asi milión ľudí. Nechápem ako sme minule stihli ten vlak, teraz by sa to isto nepodarilo. Nájdeme také pokojnešie miesto a čakáme, kedy pristavia vlak do Bergama. Ten už je prázdnejší. O 17 vystupujeme v Bergame. Ideme nakúpiť ešte nejaké jedlo na večer. Chcela som rovno kúpiť lísky na letisko, ale keď zaplatím prvý, zisťujeme, že platnosť je od nákupu, a nie od označenia, no nevadí. Dnes končí Tour de France, tak Jozef našiel športový bar, ktorý je viac na okraji mesta. Prídeme tam a končí nejaká formula, tak sa Jozef ide spýtať či to môže prepnúť na TdF. Objednáme si Aperol Spritz a teda nešetrili.

Jozefovi sa tu veľmi páči, pripomína mu to jeho obľúbenú krčmu v Partizánskom, Bistro Fekete. Vidno, že to je naozaj miestna krčma, štamgasti nechýbajú. Sedíme tam skoro tri hodiny, vypijeme po tri Aperol Spritze a ja popri tom upravujem fotky. Mysleli sme, že sa tu aj najeme, ale nevidíme tu nikoho jesť, tak ideme ešte na kebab a falafel, to sme tu ešte nemali. Aj keď už slnko dávno zapadlo, mesto je ešte veľmi rozpálené. Potrebujem ísť nutne cikať, ale všetky WC sú v meste už pozatvárané, tak utekáme na autobus na letisko, ktorý práve zastal na zastávke. Chcem vnútri kúpiť lístok, ale stroj je pokazený, takže cestujeme s jedným neplatným lístkom. Nevadí, cesta trvá len 15 minút. Na letisku sa trošku dáme dokopy a ideme nájsť nejaké miesto, kde sa dá zložiť. Veru, moc ich nie je. Najlepšieho fleka už obsadila skupina skautov. Dáme sa opodiaľ. Jozef si fúka karimatku a ide skúsiť sa aspoň trochu vyspať. Mne sa moc nechce, tak píšem blog. Postupne sa to tu zapĺňa, že už neostane ani kúsok steny voľný. Obaja si dávame štuple do uší, je tu jedna talianská rodina, ktorá nemá absolútne žiadny zmysel pre správanie sa vo verejnom priestore.

O pol 3 ráno príde SBS a budí všetkých, ktorí spia na zemi, ide upratovacia čata. Aspoň im odovzdávam tú kartušu, ktorú sme nestihli minúť. Je to tu také zvláštne, jedna časť je úplne uzatvorená, tak si ideme sadnúť na sedačky. Márne hľadám zástrčku, úplne nikde nič, ani na WC. Mám úplne vybitý mobil, powerbanka tiež vybitá a letenky iba v mojej aplikácii. Do Jozefovej sa to nahrať nedalo, lebo to asi ešte nedali dokopy po výpadku spred pár dní. Trošku ma chytá panika, ale Jozef je veľmi šikovný, napojí môj mobil na svoj, tak si nabijem aspoň pár percent, nech prejdeme cez security a pošlem mu aj screenshoty leteniek. Po štvrtej už ideme odovzdať batožinu. Väčšina sa nám zmestí do podpalubia, tak idem s poloprázdnym batohom. Na kontrole nechytíme moc dobrý rad. Chápem, že pre niekoho to môže byť stresujúce, ale na to sa dá veľmi dobre pripraviť. Väčšina letisiek má tie isté pravidlá. Pripravím si navrch veci, ktoré idú samostatne, šupnem do bedničky mobil, peňaženku, kľúče, hodinky a do ďalšej celý batoh. My sme takto vybavení so všetkým za 1 minútu a nie tam po vreckách hľadať, kde som, čo zabudla. Už som trošku podráždená takto po prebdenej noci. Nájdeme si voľné miesta pri okne a ja si konečne dávam šlofíka. Jozef ma budí o 6, že už začína boarding. Ked si berieme veci zo sedačky zisťujeme, že sme mali USB nabíjačku presne medzi nami, tak potom ešte chvíľku nabíjame pri odletovej bráne. S Jozefom si vymieňame miesta, lebo ja som dostala 17. rad, čo je pri núdzovom východe, s väčším priestorom na nohy. Vzlietneme a okamžite zaspím. Zobudím sa na zaľahnuté uši pri klesaní. Je 8:11, keď zastane lietadlo. O 9:02 nám zo stanice Nové Mesto ide vlak do Partizánskeho. Nedávam tomu moc veľkú nádej. Našťastie je to fakt malé letisko a na batožinu čakáme asi 5 minút. Stihneme autobus o 8:24 a na stanici sme ešte 10 minút pred odchodom vlaku. To sa mi ani nesnívalo, že to takto dobre stihneme. Vo vlaku samozrejme spím a pred 12 sme doma. To je tá výhoda skorého letu. Jozef sa hneď vrhne na pracovné povinnosti a ja na pranie. Leuško, náš vchodový kocúr je na nás urazený, že sme tak dlho neboli doma, hádam ho to rýchlo prejde.

Príspevok Alpy 2024 – deň 15 je zobrazený ako prvý na Stupky.