Tour du Mercantour – GR 52

Cesta tam

Nedeľa, 21.9.2025

Tak sme sa tento rok predsa len ešte vybrali do Álp. Je to tak natesno, narýchlo a v strese. Jozef mal včera pretek BBU štafeta, 30 km. Bolo to pre neho riadne náročné, lebo bolo strašne teplo, došla mu voda a musel piť z potoka. Ja som doma zatiaľ zbalila, nachystala veci a večer išla na koncert Pary vo Fabrike 61.

Spoje nám idú celkom fajn. Ráno o 6:49 ideme na vlak do Bratislavy. V Trnave prestúpime, aby sme prišli na hlavnú stanicu odkiaľ nám ide autobus do Viedne. Vonku je prijemne teplo a vyhrievame sa na slniečku. Cesta do Viedne ubehne rýchlo. Hneď ako prídeme, tak má naše lietadlo meškanie 30 minút. Tak to asi nestihneme spoj vo Francúzsku a rozmýšľam nad nejakou alternatívou. Prebalíme veci do 10kg podpubnej batožiny a ešte chvíľu sedíme pred security, lebo máme čas. Za pol hodinku ideme. Jozefa si zoberú na bok a robia mu test na výbušniny. Ja prejdem hladko. Prekľučkujeme pomedzi duty free a nájdeme si prázdne miesto smerom na časť C. Nabíjame kým sa dá. Čítam si liberation travel hacks newsletter, kde sa dočítam, že ak si po 1.9. kúpime Alpenverein, tak ho máme platný na celý budúci rok. Tak ho rovno aj kúpim už sme nad ním aj tak rozmýšľali a možno bude platiť zľava na niektorej z chát.

Lietadlo viac nemešká, tak sa poberieme na boarding a odtiaľ je to rýchlovka. Obaja máme sedadlo pri okne. Je mi to v podstate jedno, aj tak budem spať. Píšeme si cez Briar, bluetooth chatovacia aplikácia. Bitchat sa nám nepodarilo rozbehať. Pri Jozefovi sedia nejakí Česi, ktorí si tam doniesli fľašu vodky, ktorú im letuška hneď zabavila. Jozef krúti hlavou, to si predsa treba preliať do plastovej. Ešte ani nevzlietneme a už spím. Spím asi hodinu a potom píšem zoznam na nákup. Mám ambíciu náš spoj stihnúť a hľadám, čo najbližší obchod. Pri pristávaní letuška upozorňuje, že nech sa niekto posadí, lebo to je nebezpečné a hrozí úraz. Nakukneme cez sedadlo a nejaký chlap si to presne v čase pristávania štraduje uličkou. Ukázalo sa, že je to jeden z tých Čechov pri Jozefovi. Našťastie pristaneme hladko. Ak by sa lietadlo trochu odrazilo, tak mohol skončiť s rozbitou hlavou. Celkom rýchlo sa aj dostaneme k batožine, ale ide nám to už za hodinu a musíme ísť do Decathlonu po kartušu, a ešte aj nakúpiť. Keby som si veľmi švihla, tak by sa to možno dalo stihnúť, ale nemám dnes kapacitu rýchlo rozmýšľať. Zavrhnem to hneď, a tak sedíme na letisku a hľadám alternatívu.

Za dve hodiny nám ide vlak na trochu iné miesto, ale vedeli by sem sa v tom istom čase napojiť na trasu GR 52 , Grande Traversée du Mercantour. Sme na terminály 2, tak sa letiskovým vlakom presunieme na terminál 1 a potom ideme 5 minút pešo na vlakovú stanicu. Je tu strašne teplo a dusno. V   automate kupujem lístok za 3,5€ do mesta. Je to úplne retardovaný typ automatu, že tam je také koliesko a jeho točením sa menia polička. Našťastie už s ním máme skúsenosti. Zvládneme to kúpiť a hneď nastupujeme na vlak. Vezieme sa asi 5 minút. Vystúpime na peknej historickej stanici. Hneď keď vyjdeme von, tak vieme že sme vo Francúzsku, úplne parádna architektúra.

Najprv ideme do Decathlonu, kde som si objednala kartušu a potom nakúpiť do Monoprix. Tento obchod ukazovalo ako zatvorený o takejto hodine. Ale som rada, aspoň nemusíme ísť ďalej a je tu celkom veľký výber. Kupujeme bagety, tuniakov, salámu, polievky, zemiakovú kašu a pivečko do cesty. Máme toho celkom dosť. Ideme na druhú stanicu vzdialenú asi 10 minút. Kupujem lístky do Peyresq, za 5€ na osobu, čo mi príde strašne málo lebo pôjdeme vyše 2 hodín. Máme ešte chvíľu čas, tak si ideme dať kávu. Za espresso dávame 2,9€, uf, to nie ako kávička v horách za euríčko. 10 minút pred odchodom vlaku prídeme na stanicu. Pristavený je jednovagónový motoráčik. Je to vlastne ako taký autobus na koľajach.

Obsadzujeme posledné voľné miesta. Vlak zastavuje frekventovane a aspoň pár ľudí vystúpi. Keď sa dostaneme z husto obývanej oblasti, tak ide sprievodca. Hovorí dokonca aj po anglicky. Pýta sa ma odkiaľ sme a na akú zastávku ideme. Poviem mu názov po slovensky, tak ako by som to prečítala, ale samozrejme je to vo francúzštine úplne inak. Ukážem mu to radšej na mape. Našou destináciou je naozaj prekvapený. Z železničnej zastávky Peyresq je to do dediny Peyresq 5 km a skoro 500 výškových metrov. Zastávka je uprostred ničoho a nevedie tam žiadna cesta. Uisťuje sa, že sme si vedomí toho, že tam treba 5 km kráčať. Skontroluje všetkých a potom počujem ako rušňovodičovi hovorí, že ideme do Peyrsequ. Je to asi ozaj rarita. Po 40 minútach cesty nám oznámi, že budeme čakať 40 minút kým nepríde vlak oproti. Ideme teda von a popíjame si pivečko, polovica cestujúcich vonku fajčí.

Sprievodca sa pri nás dokonca pristaví, aby nám vysvetlil, čo sa deje. Vraví nám, že to nestihneme dôjsť do dediny. Odpovedám mu, že máme stan a chceme spať hneď pri zastávke a až ráno ísť. On na to, že je tam prístrešok a môžeme v ňom spať. Aj som mala pôvodne taký zámer, ale teraz to máme dokonca dovolené. Po 40 minútach sa pohneme ďalej. Cesta je to parádna. Železnica sa vlní v údolí popri rieke Le Coulomp a okolo sa vypínajú vysoké skaly. Je to krásna, vyhliadková trasa. Za pol hodinu opäť stojíme a čakáme 10 minút na ďalší vlak. Zotmelo sa a vlak občas brzdí kvôli zvieratkám na trati. O 20 :15 sa zbierame na vystupovanie. Točím si cestu v predu a aj rušňovodiča, záujme ho moja kamera. Pýtam sa sprievodcu ako často zastavujú na tejto zastávke, vraví, že 2 krát do roka.

Zastávka je hneď pred veľmi dlhým tunelom. Zakývame sprievodcovi a vlak sa stráca v útrobách tunelu. Ocitáme sa v úplnej tme. Je tu celkom dobrá kamenná zastávka. Zložíme si veci, dáme si po čokoládovom pudingu a rozkladame veci na spanie. Začína pršať a v diaľke počuť hromy. Rozkladáme, čo najviac na kraji, aby na nás nepršalo. Umyjeme si zuby a už sa ideme ukladať na spánok. Zrazu si všimnem , že kvapká zo strechy, tak sa ešte trochu potisneme a dáme tam dáždnik. Ľahnem si a po pár minútach mi začne kvapkať na tvár, ďalšia diera. No tak to musíme nejako inak vymyslieť. Prší výdatne a riadne sa blýska. Jeden silný hrom zaznie kúsok od nás a strašne ma vyľaká. Dávam si radšej štuple do uší. Nejako sme sa naskladali na lavičky, tak, aby na nás nepršalo a dúfam, že už sa ďalšie kvapkajúce miesto neobjaví a zvládneme to v suchu. Píšem ešte hodinku blog, vidím ako prichádza jedna búrka za druhou. Dávam si bufku na oči a idem spať.